„Novú spoločnosť možno dosiahnuť zanietením ľudských duší, hlbokou mravnou zodpovednosťou a vrúcnou oddanosťou pravdám a ideálom, ktoré vládnu nad dejinami. Kresťanstvo je vierou, náboženstvom, komunizmus je hnutím za lepšiu a spravodlivejšiu organizáciu ľudskej spoločnosti. I komunizmus potrebuje nad sebou najvyššieho Sudcu a vyššie meradlo. … Keď sa komunizmus stane náboženstvom, keď začnú ľudia namiesto Boha vzývať stranu, jej predstaviteľov a program, keď sa komunizmus sám sebe stane najvyššou normou, potom sa premení na modlárstvo a tyraniu.“
Josef Lukl Hromádka

Romantický, idealistický alebo spirituálny komunizmus je myšlienka prítomná od prapočiatkov ľudstva. Je to zároveň odpoveď na otázku, prečo je súčasný komunista alebo antikapitalista viac romantikom než racionalistom, alebo skôr fúziou týchto dvoch naoko protipólov? Než sa touto otázkou začneme zaoberať, musíme najskôr prelomiť spoločenské tabu a vulgárne interpretácie slova komunizmus viazané iba na marxistickú a ateistickú líniu.

Autor jedného nemenovaného zahraničného článku sa snažil dokázať, že komunizmus, hoc zakladá na racionálnych, vedeckých a materialistických základoch, je vlastne výsledok extrémnej emocionality. Odvoláva sa na ľudí, ktorí sa pre ideológiu upálili, obetovali, zomreli mučeníckou smrťou, pripomínajúc Kierkegaardovo vznešené bláznovstvo. Aj súčasný antikapitalista pripomína skôr postavu z romantizmu. Jeho jedinou zbraňou sú idey. Vzdáva sa pokojnej konformity svojej existencie v prospech idey vyššieho zjednotenia národov a napokon i celého ľudstva. Autor onoho zahraničného článku to vníma negatívne a dodáva, že vyznávači fatálnosti dejinnej nutnosti socializmu sú iracionálni a pomýlení. Píše:

“Komunizmus bol údajne ideológiou rozumu. Zakladatelia Marx a Engels prijali filozofiu materializmu, o ktorej si mysleli, že by sa mohla týkať spoločenských vied a vysvetliť zákony dejín. Marx predpokladal revolúciu, vyplývajúcu z iniciatívy pracovníkov… Ľudia si nie sú vedomí romantického ducha komunizmu, pretože komunisti vždy argumentujú z pozície vedy, filozofie a racionality. Avšak komunisti rozvíjali svoje nápady z romantického pohľadu. (…) Pochodové piesne, časopisy, romány dokazujú pevnú viazanosť na romantizmus. Zbožňujú určité idey, ktoré vyvíjajú nadmerný citový vzťah. Pre komunistov je pojem revolúcie koniec zla a počiatok dobrého. Sú beznádejne fascinovaní fantáziou o revolúcii. (…) Plagáty mocného proletariátu, lámajúceho reťaze, figúrky so zaťatými päsťami, revolučné piesne o boji na smrť za socializmus, sú najčastejšími symbolmi romantického komunistu. Che je typickým symbolom romantického komunistu.“

Che Guevara zomrel mučeníckou smrťou. Novomeský, Clementis a Husák sedeli v base a do svojej smrti ani jeden z nich neprestal veriť. Bolo to racionálno, ktoré viedlo tieto osobnosti k revolučným činom? Nie. Bola to oná vyššia túžba po spravodlivosti a lepšom svete, ktorá bola podkutá racionálnom, avšak vedená emocionálnom. Oná vznešená bláznivosť, ktorá hýbe dejinami. Gramsciho veľké historické okamihy, riadené veľkými duchovnými zmenami. Karol Marx dal týmto snahám ekonomickú teóriu, no zároveň spolu s Engelsom sa vysmievali oduševnenému idealizmu ako prejavu idealistickej naivity. Pravda je však uprostred. Ak by sám Marx nebol idealistom a postavil by svoju ideu iba na ekonomických výpočtoch a číslach a nepoužili by s Engelsom horlivé vety ako ich poznáme z Komunistického manifestu, ktorých sile napomáhala revolučná situácia 19. storočia, sotva by uspel a sotva by sa stal populárnym filozofom. A tak i Marx a Engels, boli deti romantizmu. Aj prvý filozof komunizmu a revolucionár, Gracchus Babeuf bol typickým romantikom, ktorý vyšiel z osvietenských základov, teda už na počiatku hnutia existoval fúzia racionality a emocionality: „Cnosť nezomiera, tyrani sa mýlia, ak veria, že im pomôže kruté prenasledovanie svojich odporcov. Zničia len ich telá. Duša dobrého človeka len zmení svoju schránku. Akonáhle bude jedna schránka duše zničená, oživí duše schránky inej, v ktorej prebudí opäť vznešené vznety, ktoré nikdy nenechajú na pokoj vládnúci zločin… Je cťou zomrieť pre vec Cnosti. Ako obeť dlhodobej revolúcie som zmierený s mučeníctvom. …opustiť rodinu, deti, drahú manželku, bolo by viac než neznesiteľné, keby som nevidel na konci stratenú slobodu a všetko, čo patrí úprimným republikánom… /“

Komunista

Slovo komunista (communiste, z commun (st. Fr. comun „angl. common, general, free, open, public, spoločné, verejné, otvorené, voľné; + –iste; see -ist, pozri) použil v angličtine ako prvý owenista a utopický socialista Goodwyn Barmby (1820 – 1881), a to práve v súvislosti s Babeufom. Z etymologického aj lingvistikého hľadiska – slovo komunizmus je vytvorené zo slovo commoncommun, teda slov viazaných na komunitu, spoločenské koncepty smerujúce k zjednoteniu ľudstva. Komunizmus je najdávnejšia predstava človeka o spravodlivej a beztriednej spoločnosti, ktorá nemusí byť nutne materialistická. Aj keď teda slovo komunizmus má oveľa širší pôvod, do spoločenského diskurzu, ho tak ako ho chápu masy, presadili Marx a Engels prostredníctvom transformácie utopicko-kresťansko-socialistickej organizácie Liga spravodlivých, v ktorej zorganizovali puč a premenovali ju na Zväz komunistov (presadili tu ateistickú a materialistickú líniu). Ďalší dôvod prečo je slovo komunizmus spájané s materializmom a ateizmom je silný vplyv V. I. Lenina a taktiež osobností ako Mao či Trockij. Oveľa menej známe sú koncepcie kresťanských komunistov ako Cabet či Lamennais. Antonymum komunizmu je krajný indivualizmus. Potom máme ešte podobné slovo komunitarizmus, ktoré sa skladá z totožného základu. Obe slová evokujú kolektivistické tendencie človeka, ktoré sú mu blízke od momentu kedy sa začal spolčovať v pravekých tlupách, tzn. idea spolupráce, kooperácie. Mohli by sme to chápať nasledovne:

  • 1, komunitarizmus ako najširšie pomenovanie pre všetky filozofické koncepcie smerujúce k zospoločenšťovaniu človeka, opak individualistických koncepcií, tzn. kresťanské, národné, humanistické, marxistické, anarchistické koncepcie
  • 2, komunizmus ako konkrétny spoločensko-ekonomický systém založený na princípe kolektívneho vlastníctva výrobných prostriedkov, kolektívnej a plánovanej práci s kolektívnou distribúciou výsledkov práce (každému podľa jeho potrieb a schopností); trvalej udržateľnosti a využitia všetkých civilizačných technológii v prospech pokroku ľudského rodu; podmienka dostatok zdrojov. V globálnom zmysle momentálne nemožné,v lokálnom zmysle možný už teraz v rámci malej komunity.
  • 3, socializmus ako etapa medzi kapitalizmom a komunizmom, štátny socializmus; každému podľa jeho práce a schopností; znakom je nedostatok zdrojov, prechod ku komunizmu je možný až pri dostatku zdrojov; pod socializmom sa chápu vo svetovom kontexte rôznorodé formy sociálnych a socialistických štátov (pre obyvateľov USA na Slovensku žijeme v socializme, teda pre nich je socializmom už soc-dem atď.,)
  • 4, anarchokomunizmus, kooperujúce komunistické samosprávy; realizovateľné v lokálnom meradle

Dialektika rozumu a citu, komunizmus neuspeje, ak ľuďom zoberiete vieru

V dejinách ľudstva po stáročiach proti sebe “bojujú” rozum a cit, racionalita a emocionalita, duch a matéria, pričom v skutočnosti je pravda skrytá v kombinácii týchto naoko protipólov, v novom ponímaní deizmu, v princípe treťom, ktorý je blízky slovanskému prostrediu a o ktorom píše aj ruský filozof Belinskij:

Idey sú matky života, ich subtanciálna sila a obsah, z ktorej vytekajú vlny života. Idea je svojou podstatou všeobecná, pretože nepatrí ani istému času, ani istému priestoru. Predchádzajúc v jav, stáva sa osobnou, individuálnou, osobitou. Celá stupnica tvorstva nie je nič iného, že  zosobnenie všeobecného v zvláštne. Zo všeobecnej svetovej hmoty vyšla naša planéta, keď dostala svoju jedinečnú a osobitú formu, ktorá neustále smeruje k svojmu zosobneniu v myriadách bytostí. (BELINSKIJ, V. G.: Vybrané stati. Praha: Nakladatelství svoboda. 1948, s. 161)

Nová spoločnosť musí byť budovaná na základoch kombinácie emocionality a racionality ako novej dialektickej syntéze. 20. storočie dokázalo, že rozum sa dá ospravedlniť aj masové vyvražďovanie, že rozum ako jediný zdroj pravdy zlyhal. Aj radikálne ateistickí marxisti ignorovali napodstatnejší fakt: Túžba človeka po spravodlivosti, šťastí a harmónii nikdy nebola len čisto racionálnou záležitosťou. Je ukrytá v kolektívnej pamäti ľudstva a nedá sa zdôvodniť iba prostredníctvom ekonomických tabuliek. Spýtam sa filozoficko-teologickú otázku, ktorú riešili milióny ľudí: Prečo by som sa mal snažiť o budovanie dokonalej spoločnosti na Zemi, keď aj tak zomriem a rozplyniem sa na atómy? Prečo by som si nemal užívať a kašlať na ostatných? A dostávame sa ku problému materialistického pohľadu na svet. V Utópii Thomasa Mora bolo náboženstvo, ktoré predpokladalo onú odmenu za dobrý a cnostný život po smrti, „…pretože niet pochýb, že ten, čo sa nebojí ničoho, ani zákonov, neverí v život po smrti, sa nebude báť porušiť všetky zákony svojej krajiny ani podvodom ani násilím, len ak tak uspokojí svoje chúťky.“ (Ut. 106) Prečo by mal nespravodlivý človek stať sa spravodlivým, ak vie, že po smrti ho čaká iba prázdnota?
Dialektický materializmus ako vedecká metóda neráta s nijakým posmrtným aspektom odmeny za dobré činy, preto logicky speje iba k nihilizmu. Aká má byť teda motivácia ateistického jednotlivca k budovaniu spravodlivej spoločnosti? Iba v biologickej reprodukcii a snaha byť lepším sám pred sebou? Na porovnanie kresťanská filozofia dejín končí nastolením duchovného komunizmu a naplneniu spravodlivosti po druhom príchode Krista (ako sa píše v Zjavení Jána). Marx a Engels neprojektujú komunizmus ako konkrétnu víziu ľudstva, ponechávajú ho vlastnej fantázii budúcnosti. De facto tým vďaka tomu nevylučujú ani nastolenie komunizmu, ktorý povedie kresťanstvo. Paradoxne, väčšina dialektických materialistov napokon verí predsa len v existenciu niečoho vyššieho – prírody. Tým sú veľmi blízki hinduizmu, panteizmu a deizmu. Atomistická predstava rozplynutia sa do nikdy nekončiaceho kolobehu, ktorej často dialektickí materialisti veria, je veľmi kompatibilná s východnými náboženskými učeniami aj Rousseaovým a Robbespierrovým deistickým konceptom Najvyššej bytosti. Marxizmus sa však na vlastnú škodu oddelil od kresťanov a postavil doktrínu na princípe ateizmu (už Robespierre pochopil, že spiritualita je pre národ potrebná, a preto sa postavil proti radikálne ateistickým Hebertistom; preto je nepochopiteľné, prečo Marx a Engels, aspoň z hľadiska machiavelistického odmetali náboženstvo). Ľudia, ktorí intuitívne veria vo víťazstvo dobra, spravodlivosti a humanity často práve pre ateizmus odmietajú marxizmus. Ateistický komunizmus sa im zdá surový, bezcitný a chladný. Surové odstránenie náboženskej a národnej identity môže, či už to je, alebo nie je podľa marxistov historickou nutnosťou, ľudstvo od komunizmu odradiť. Marxove a Engelsove dôvody, prečo sa oddelili od utopických kresťanských komunistov sa dajú chápať. Bolo to obdobie očakávania revolúcie a obdobie kedy utopickí kresťania ako napr. Weitling, Lamennais či Cabet nemali vypracovanú ekonomickú teóriu ako mal Marx. V združení, do ktorého sa Marx a Engels dostali (Zväz spravodlivých) urobili prevrat aj vďaka myšlienke triedneho boja proti buržoázii. Marx a Engels všeobecne spájali kresťanstvo s reakčnými pozíciami a preto vytvorili dogmu, v ktorej je kresťanstvo brzdou pokroku. Otázkou však je, na základe čoho by sa malo ľudstvo zjednotiť. Iba na základe ekonomických záujmov proletariátu, ktorý nemá svoju identitu ani dušu? Táto chladne racionalistická predstava proletariátu bez vlasti, bez identity, bez duchovnej podstaty rozhodne bola podmienená dobovými podmienkami, keď skutočne národné, kresťanské a idealistické sily, stávali sa brzdou pokroku. Iná situácia je však dnes, keď je to práve duchovne vyprázdnený a individualistický liberalizmus, spätý s nihilizmom, ktorý znemožňuje akúkoľvek vieru človek v komunitárnejší, humanistickejší a ideálnejší model civilizačného pokroku. Henri de Saint-Simon projektoval víťazstvo nového kresťanstva, ktorého novou úlohou bude de facto nastolenie socializmu (naplnenia potrieb a všeobecnej zamestnanosti pre všetkých). Utopisti verili v zmierenie tried, ktoré správne identifikovali Marx a Engels ako naivné. Zároveň Marx a Engels takto zmietli zo stola možnosť revolučnej transformácie, ktorá sa stáva každým dňom čoraz reálnejšou aj vďaka novým informačným technológiám.

Cesta pre Slovensko je kresťanský demokratický socializmus a proslovanská kultúrna orientácia ako cesta k spirituálnemu komunizmu

V závere sa dostávame k podstate celej tejto úvahy. Aké je ideálne zriadenie pre Slovensku republiku.

V silu hlasu SR v EU verí iba 41% občanov. Až 52% Slovákov nedôveruje Európskemu parlamentu a iba 52% si myslí, že EÚ je dobrá vec. Až 53 % ľudí v priemere verí v diktát Bruselu. 52% Slovákov si nemyslí, že by Slovensko malo byť súčasťou Západu či Východu. V NATO verilo v roku 2016 iba 30% ľudí. Väčšina Slovákov odmieta budovanie logistických centier a základní NATO na našom území. 63% ľudí dôveruje vo V4. 41% ľudí si myslí, že nás USA ohrozujú. 75% Slovákov presvedčených, podľa prieskumu Medzinárodného republikánskeho inštitútu (USA), že Rusko je partner. Radikálne transatlantické smerovanie Slovenska, ak vôbec, je teda vôľou iba 25% obyvateľov Slovenska. Z uvedeného vyplýva, že ideálnou pozíciou pre Slovensko je neutralita v geopolitike, proslovanská orientácia v kultúre. Teda, podobne ako Rakúsko, i Slovensko by malo zostať v pozícii k východu a západu neutrálne. Aj sám Novomeský pripomínal, že Slovensko je súčasťou jednak slovanskej kultúry, jednak československej kultúry a napokon slovenskej kultúry. Nad tým všetkým panuje idea humanizmu a internacionálnej spolupráce. Euro-atlantické smerovanie je tá najhoršia alternatíva pre Slovenskú štátnosť nielen z hľadiska popieranie kultúrnej identity, ale aj popierania národnej suverenity, ktorá je ohrozovaná jednak centralizmom a jednak dokázateľnými imperiálnymi záujmami Spojených štátov Amerických voči Ruskej federácii. Spojenectvo s Ruskou federáciou je strategicky nutné, podobne i rozvíjanie kultúrnej výmeny s ďalšími slovanskými krajinami. Rovnako je nutné vytváranie mostov medzi slovanským a neslovanským svetom. Je ale hlúposťou vytvárať umelé identity, ktorých dôsledkom je iba vykorenosť, individualizmus a odcudzenie. Slovenská identita teda potrebuje návrat ku svojim koreňom, všeslovanskej vzájomnosti, ktorá ako povedal . Novomeský píše:

„Prudké odmietanie slovanskej myšlienky a priam fanatické preklínanie Slovanstva socialistickými revolucionármi (máme tu na mysli najmä výplody mladého Marxa z revolučných rokov meruôsmych) neplatili teda Slovanstvu ako nositeľovi, ale Slovanstvu reprezentovanému ruským cárstvom, ktoré zámerne dusilo všetky výboje k ľudskosti: platilo reakcii v Slovanstve, ktorá bola na život a na smrť nepriateľom každej revolučnej myšlienky medzi neslovanskými národmi… Ak historickým poslaním národov a kmeňov na výslní dejín bolo doteraz politicky, hospodársky a kultúrne prevýšiť ostatné národy a kmene, po prvý raz sú slovanské národy predurčené, aby svoje vojenské, politické, hospodárske a kultúrne prvenstvo uplatnili v prospech všetkých národov, i neslovanských, v prospech celého ľudstva.“

Novomeský vo svojej dobe veril, že poslanie Sovietskeho zväzu je v zjednotení sveta v prospech všeobecnej humanity. Podarilo sa zjednotiť iba východný blok prostredníctvom RVHP, teda projektu, kde štáty namiesto konkurencie spolupracujú. Tento model je rozhodne inšpiratívnejší, než Európska únia založená na voľno-trhovom mechanizme, z ktorého profitujú iba silní na úkor slabých, korporácie na úkor malých výrobcov.

Na Slovensku žije 3 347 277 rímo-katolíkov, 316 250 evanjelikov, 206 871 gréko-katolíkov a okrem toho tisíce ďalších kresťanov ako kalvínov (98 797) a pravoslávnych (49 133), nie je možné a ani nemá zmysel snažiť sa ľuďom, ktorí majú socialistické presvedčenie vykoreniť ich vieru. Bez vyznania, teda priznaných ateistov je na Slovensku iba 725 362, teda iba 13,4 %. Ateisti musia tolerovať, že veriacich ľudí je na Slovensku jednoducho demokraticky vzaté väčšina. Zároveň musia kresťania rešpektovať aj záujmy ateistov a nájsť túto symbiózu nie je ľahké. V prvom rade si treba uvedomiť, že idea komunizmu vznikla z kresťanských, antických a antropologický prvkov (v zmysle kolektívnej idey strateného alebo očakávaného zlatého veku spätého s kolektivizmom). Thomas More bol ako katolík prvý, ktorý formuloval komunizmus z hľadiska spravodlivej redistribúcie kolektívne tvorených produktov, teda bez vzniku nadhodnoty. Nasledovalo dielo mnícha Campanellu, ktoré možno charakterizovať ako projekty kresťanského komunizmu, Slnečný štát. Ateizmus k myšlienke komunizmu prichádza až v 19. storočí a náznaky nachádzame u kňaza, ktorý sa stal ateistom, Mesliera. Osvietenstvo a antiklerikalizmus samozrejme pripravili podmienky pre vznik racionalisticky založených komunistických teórií. Veľká schizma medzi komunistami a kresťanmi nastala práve v 19. storočí prostredníctvom otca ekonomickej teórie komunistickej spoločnosti Karla Marxa. Ten transformoval Zväz spravodlivých do Zväzu komunistov. Vývoj nasledoval do Internacionál až k Leninovi. Pokus o jednotu kresťanov a socialistov zdôrazňoval Ladislav Novomeský vo svojom texte Kríž a hviezda. O hľadanie mostu medzi socializmom a kresťanstvom sa pokúsil jednak pápež Lev XIII. a taktiež Maurice Thorez s pápežom Piom XI. Iniciatívy spojenia komunistov a kresťanom prebiehali aj v Taliansku počas 60. rokov. Pre Novomeského mala viera aj estetický rozmer, viazaný na národné dejiny a identitu národa. A tak pripomína zjednocovania napríklad u Moyzesa a Kuzmányho ako príklad silnej kultúrnej stavby národa a jednoty. Pre Novomeského ako principiálneho komunistu je dôležitá jednota národa a národov, a sociálna rovnosť. A práve tu nachádzame inšpiráciu pre možnosť spojenia kresťanov a socialistov v spoločný záujem: sociálnu spravodlivosť, ktorá je v súlade s Kristovým učením aj Marxovým ideálom komunizmu. V súčasnosti o spojenie komunizmu a kresťanstva napomáha ruská pravoslávna cirkev s ruskou komunistickou stranou, ktorí uzavreli nepísaný mier (jednotiacim prvkom je zjednotené Rusko), ale aj iniciácie kresťanských socialistov v rámci teológie oslobodenia v Južnej Amerike. Na Slovensku sa o spojenie sociálnej demokracie a kresťanstva usiluje Smer-SD a sčasti i SNS (otváraním sociálnych tém na platforme kresťansko-národného pilieru) a v rámci socializmu KSS (Hrdlička i Suleiman dlhodobo deklarujú túžbu spojiť kresťanov a socialistov pre ideu vlastenectva a suverenity). Na opačnej strane KDH a strany, ktoré sa hlásia ku kresťanstvu podporovali a podporujú dlhodobo kapitalizmus, imperializmus, globalizmus a taktiež v prípade europoslancov dokonca liberalizmus. V tomto zmysle sú sociálni demokrati, národniari a komunisti bližšie ku kresťanom, než politická strana, ktorá sa k nim formálne hlási.

4 352 775 obyvateľov SR sa hlási k slovenskému občianstvu, na Slovensku ale žije 30 367 Čechov a 3 286 Moravákov, 33 482 Rusínov, 105 738 Rómov a napokon aj 458 467 Maďarov. Napriek tomu, ak Slovensko chce zostať Slovenskom, menšiny musia rešpektovať jednak národný jazyk, jednak národnú kultúru a historické korene, ktoré sú viazané na slovanskú jednotu, ktorá má v Herderovskom zmysle ukázať ideál humanity i pre ostatné ne-slovanské národy. Slovanská kultúrna orientácia bola súčasťou Košického vládneho programu a osvedčila sa ako najlepší kultúrny koncept. Po roku 1945 nevznikali národnostné konflikty tak, ako po roku 1989. Pre Slovensko rozhodne nie je vhodná postmoderná liberálna ľavica, ani koncept melting pot. Husák, Novomeský a Clementis pochopili, že Slovensko potrebuje národne orientovaný komunizmus ako svoj ideál. Multikulturalizmus je na Slovensku možný iba v kontexte dlhodobo zaužívaných historických území, kde skutočne kooperujú napríklad Slováci a Rusíni, či Maďari a Slováci. Je nemožný a škodný v kontexte násilnej implikácie nekompatibilných kultúr. Zároveň však je nutné v spoločnosti rozvíjať myšlienku internacionálnej spolupráce a rešpektovania ostatných národov, v duchu všeobecnej humanity.

No a napokon tu máme otázku najdôležitejšiu, teda ekonomickú. Pre socializmus sa vyslovilo v prieskume Konzervatívneho inštitútu až 42,6 % (proti 32,1 %). Slováci všeobecne preferujú myšlienku socializmu s ľudskou tvárou. Iste, komunizmus môžeme mať ako ideál, ale reality Slovenska je, že jediná možnosť ako presadiť vôbec myšlienku socializmu je reálna iba v hybridnom modele. Skúsenosti spred roku 1989 ukazujú, že určitý model plánovaného socializmu fungoval, na strane druhej nebol trvalo udržateľný práve pre prirodzenú potrebu Slovákov po drobnom podnikaní, ktoré by v prechodnej fáze malo byť umožnené. Zároveň však je nutnosťou, dostať do národných rúk strategické podniky (elektrárne, plynárne, vodárne, priemysel, bane, priehrady), štátne médiá (až 69% ľudí neverí v to, že mienkotvorné médiá píšu pravdu, preto je nutné vytvorenie nezávislých štátnych informačných systémov), prírodné a nerastné suroviny, vodné plochy a tak ďalej. Bez tohto kroku je nemožné dosiahnuť potravinovú, ani energetickú sebestačnosť, a tým pádom ani status suverénneho štátu. Zároveň Slovensko potrebuje jednoznačne rozvíjať myšlienku, ktorá mu je blízka, nakoľko tu vznikla, a to je družstevníctvo (zakladateľom bol Samuel Jurkovič). Popri národných podnikoch by tak mohli fungovať kooperujúce družstevné, samosprávne podniky. Po splnení týchto podmienok je možné uvažovať o postupnej ceste k socializmu a neskôr ku komunizmu.

Ingrediencie ideálneho politického režimu pre Slovenskú republiku sú teda finálne socialistické (solidarita, bratstvo, komunita), národné (pro-slovanská kultúrna orientácia) a kresťanské. Tieto tri zložky sú fundamentálnou podstatou našej historickej pamäte a našej kolektívnej identity. Jedine taká socialistická vláda, ktorá zohľadní túto objektívnu skutočnosť má šancu na úspech.
Z hľadiska prechodnej fázy je nutné prispôsobiť socializmu pre potreby obyvateľov Slovenska, teda pre dočasne hybridný model, ktorý sa prostredníctvom osvety neskôr transformuje do socialistického.

Komunizmus je krásna idea, ale dosiahnuteľná je iba pri realistických očakávaniach a zohľadnení konkrétnych špecifík, konkrétnych národov. Bez toho nemá šancu na úspech a zostane iba v rovine snov.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


4 thoughts on “Spirituálny komunizmus

  • 17. októbra 2016 at 7:28
    Permalink

    Drogy jsou špatný.

    Reply
  • 5. decembra 2016 at 23:03
    Permalink

    Veľmi dobrý článok plný hĺbok, našla som v ňom samu seba. Lukáš, Ty si dokázal nájsť nielen styčný bod, ale zároveň si ukázal cestu, ktorou sa môže naša generácia začať uberať. Neviem, či si to uvedomuješ, ale od tejto myšlienky sa dá odraziť a možno postaviť nový svet.

    Reply
  • 6. decembra 2016 at 19:18
    Permalink

    Duša nám hovorí, čo treba urobiť, rozum nám hovorí, ako to urobiť.
    Aj keď ju materialisti popierajú (aj ja som bol kedysi – než som začal mať vlastné zážitky, ktoré sú v rozpore s materializmom), bez duše by sme neboli ľuďmi, ale zombiami. Rozum nám umožňuje myslieť (podobne ako softvér umožňuje počítaču riešiť rôzne úkony), ale duša nám umožňuje cítiť. Otázka dobra (len kvôli ktorej komun. a socialistické hnutia vôbec vznikli) je vždy otázkou duše, nie rozumu. Rozum nám poradí, ako vytvoriť čo najspravodlivejší systém, v ktorom by ľudia žili čo najšťastnejšie a zároveň čo najmorálnejšie. No samotná snaha vytvoriť systém, v ktorom bude vládnuť spravodlivosť, šťastie a morálka, je túžbou duše, nie rozumu. Počítač nám môže pomôcť ten systém zrealizovať, no on samotný nikdy túto túžbu mať nebude – pretože nemá dušu.

    Žiaľ, väčšina ľudí si svojho nehmotného JA nie je vedomá a aj preto tak lipne na materiálnych veciach – čo je v prospech kapitalizmu. Všetci materialisti by sa mali osobne porozprávať s ľuďmi, ktorí prežili klinickú smrť a mali mimotelový zážitok.

    O dobro by sme sa však mali usilovať bez ohľadu na to, či veríme v posmrtný život alebo nie. Pokiaľ niekto činí dobro len pre neskoršiu odmenu, je v tom prospechárstvo.

    Reply
  • 6. decembra 2016 at 19:33
    Permalink

    Týmto som chcel inými slovami povedať, že rozum a cit vôbec nie sú v rozpore (alebo aspoň nemusia byť), ale naopak, že sa navzájom nevyhnutne dopĺňajú; že jeden bez druhého nemá zmysel. Rozum bez citu nebráni najväčším predstaviteľným zločinom, no cit bez rozumu môže takisto spôsobiť viac zlého než dobrého – hoc úmysel môže byť dobrý.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom