Žijeme vo svete, ktorý čelí doteraz nepoznaným rizikám (rozhovor s filozofom Richardom Sťahelom)

Žijeme vo svete, ktorý čelí doteraz nepoznaným rizikám, hovorí filozof Richard Sťahel z FF UKF vo svojom premiérovom rozhovore pre DAV DVA z roku 2017.

1. Ste vedúcim Katedry filozofie na UKF v Nitre (toho času, tzn. rok 2017). Zúčastnil som sa mnohých Vašich prednášok, kde ste sa zaoberali napr. analytickou filozofiou, neomarxizmom, fenomenológiou, postpozitivizmom, hermeneutikou, existencializmom a mnohými ďalšími filozofickými smermi. Prednášky to boli skutočne excelentné a oceňujem na nich najmä spoločenskú dimenziu vnímania týchto smerov. Ktorý z uvedených smerov je Vám najbližší, kam by ste sa ideovo zaradili?

Každý z tých smerov reflektuje určitý aspekt rastúcej komplexnosti života moderných spoločností. Mňa osobne najviac inšpirovali fenomenológia, kritický racionalizmus a predovšetkým kritická teória spoločnosti. Svoj filozofický koncept rozvíjam predovšetkým v nadväznosti na kritickú teóriu spoločnosti.

2. Všimol som si mnohé vaše štúdie o fungujúcej občianskej spoločnosti, ako by ste v stručnosti charakterizovali tento koncept?

Koncept občianskej spoločnosti je neoddeliteľne spojený s konceptom občianstva. Ten považujem za vyjadrenie a zároveň inštitucionalizovanie rovnosti pred zákonom, teda rovnosti v rousseauovskom zmysle ako protiklad prirodzeného stavu – stavu nerovnosti danej pôvodne biologickými odlišnosťami a predispozíciami, z ktorých sa v spoločnosti vyvinula nerovnosť majetková a následne aj politická. Z tejto nerovnosti plynie rivalita a neustály boj o moc, o postavenie v spoločnosti, majetok, po značnú časť dejín však predovšetkým o uznanie základnej ľudskosti, ktorá sa otrokom, nevoľníkom, ale aj domorodcom v kolóniách odopiera. Občianstvo by malo byť opakom neustáleho konkurenčného boja všetkých so všetkými, teda situácie, ktorá vedie k hobbesovskej vojne všetkých proti všetkým. Rousseau správne postrehol, že táto situácia vzniká až v spoločnosti, a to v dôsledku nerovnosti, predovšetkým nerovnosti v prístupe k základným zdrojom života, z ktorých sa napokon takmer vždy vyvinie aj nerovnosť politická. Občianska spoločnosť je teda také usporiadanie, v ktorom sú všetkým nielen priznané rovnaké občianske práva, ale sú neustále vytvárané aj sociálne predpoklady ich realizácie. A to jednak vo forme prístupu ku kvalitnému vzdelaniu, ale aj k ďalším predpokladom života – vzduchu, vode, výžive, bývaniu. To je nevyhnutne spojené s vytrvalou a sústavnou snahou znižovať nerovnosti v spoločnosti, lebo ako píše Rousseau vo svojej rozprave O spoločenskej zmluve: „Práve preto, že sila vecí vždy smeruje k odstráneniu rovnosti, musí sila zákonodarstva smerovať k jej udržaniu.“ Ak sa to nepodarí, teda ak sa zákonmi nepodarí zabezpečiť, aby, ako píše Rousseau, nebol nikto tak bohatý, aby si mohol kúpiť iného občana, a zároveň, aby nikto nebol tak chudobný, aby bol nútený predávať sa, občianska spoločnosť, skôr či neskôr zanikne.

3. Všimol som si, že Vám je blízky aj environmentalizmus. Ako ste sa k tejto téme dostali a prečo ju osobne považujete za dôležitú?

Už ako študent strednej školy som sa najprv začal zúčastňovať na táboroch Stromu života a neskôr ich aj organizovať. Ich cieľom bola vždy záchrana niektorej z množstva slovenských kultúrnych a prírodných pamiatok, niečo čo by som nazval praktickým ochranárstvom. Neskôr, počas štúdia na univerzite som si čoraz viac uvedomoval rozpor medzi filozofickými a vedeckými poznatkami hovoriacimi o potrebe ochrany životného prostredia na jednej strane a na druhej strane každodennými činnosťami a ekonomicko-politickými imperatívmi organizácie súčasnej spoločnosti. Tento rozpor som mal potom možnosť vidieť z blízka počas niekoľkých rokov práce v printových médiách, z ktorých som väčšinu času pracoval v Hospodárskych novinách. Ochrana životného prostredia je pre väčšinu hospodárskych i politických subjektov akceptovateľná iba ak neohrozuje ďalší hospodársky rast, teda rast produkcie a spotreby, rast zisku ako konečného cieľa ich aktivít. A to napriek exaktne nespočetne veľakrát potvrdenému poznaniu, že to v konečnom dôsledku vedie k takej devastácii životného prostredia, že život jednotlivca i spoločnosti v súčasnej podobe bude v blízkej budúcnosti nemožný. Odvtedy sa snažím prísť na to, ako je možné, že tvor, ktorý sám seba označuje za rozumného, nie je schopný rozoznať, že spôsob organizácie jeho spoločenského života je fakticky kolektívnou samovraždou civilizácie.

4. Čo pre vás, ako filozofa, znamená spravodlivá spoločnosť a ako si predstavujete koncept spravodlivej spoločnosti v 21. storočí?

Spravodlivá spoločnosť je tradičný filozofický problém. Snaha o sformulovanie princípov, na ktorých by mohla byť zorganizovaná skutočne spravodlivá spoločnosť je integrálnou súčasťou filozofie najneskôr od Platóna a jeho slávneho dialógu Ústava. Spravodlivosť  je ideál, ktorým spoločnosť v každej dobe posudzuje sama seba, a zároveň každá doba formuluje svoju vlastnú teóriu spravodlivosti. Tak ako sa menia spôsoby zneuznania, útlaku a vykorisťovania v dejinách, tak sa menia aj koncepty spravodlivosti. Veľmi často sa koncepty spravodlivosti rodia ako reakcie na dobové nespravodlivosti a to sa nemení ani v 21. storočí. Z môjho pohľadu zostáva predpokladom spravodlivej spoločnosti stále občianska rovnosť, ale nielen pred zákonom, ale aj v prístupe k zdrojom života. V situácii čoraz obmedzenejších zdrojov a čoraz devastovanejšieho životného prostredia ako základného predpokladu života jednotlivca i spoločnosti sa už teraz v mnohých krajinách ukazuje, že nerovnaký prístup k pitnej vode, potrave a aspoň ako tak dýchateľnému vzduchu rozhoduje o živote a smrti miliónov ľudí doslova na každodennej báze omnoho viac než čokoľvek iné. Množiace sa smogové alarmy po celom svete ukazujú, že pre miliardy ľudí už ani dýchateľný vzduch nie je samozrejme dostupný.

Do uvažovania o spravodlivej spoločnosti v 21. storočí tak musí byť nevyhnutne zahrnutá aj kategória environmentálnej, čo znamená súčasnej aj klimatickej spravodlivosti. Obyvateľstvo malých ostrovných štátov alebo Bangladéša, ktorým stúpajúci oceán odplavuje nielen domovy a pôdu, ktorá ich živila, ale aj pevninu, kde vôbec môžu žiť, sa na produkcii skleníkových plynov a obrovskom vzraste životnej úrovne obyvateľov bohatého Severu v predchádzajúcich dvoch storočiach podieľali minimálne, ale cena, ktorú za to musia zaplatiť v dôsledku klimatických zmien je maximálna. Rovnako sa to týka obyvateľov oblastí ničených rozširovaním púští a ďalšími dôsledkami klimatických zmien. O spravodlivej spoločnosti preto musíme uvažovať inak, než vo všetkých klasických teóriách spravodlivosti – musíme vziať do úvahy nielen súčasnosť, ale aj minulosť a budúcnosť, a to prinajmenšom v rozsahu dvoch až troch storočí do minulosti i do budúcnosti – a teda niesť zodpovednosť za spôsob života našich prapredkov, a tiež uvažovať o dôsledkoch nášho dnešného spôsobu života aspoň na 7 až 10 nasledujúcich generácií. Rovnako už nie je možné uvažovať o koncepte spravodlivej spoločnosti v hraniciach teritoriálneho štátu, ale ani kontinentu. Koncept spravodlivej spoločnosti adekvátny súčasným poznatkom o vplyve nášho spôsobu života na kvalitu i základnú možnosť života ľudí na opačnom konci planéty nás nevyhnutne musí viesť k snahe o globálny koncept spravodlivej spoločnosti. Inými slovami, už nie je možné hovoriť o spravodlivej spoločnosti, ak je životná úroveň určitej spoločnosti zvyšovaná na úkor života a kvality života iných spoločností.

5. K tomu ma napadá ďalšia otázka – je podľa vás súčasná spoločnosť z morálneho a etického hľadiska spravodlivá?

Odpoveď na túto otázku súvisí práve s tým, ktorú teóriu spravodlivosti použijeme ako  kritérium posudzovania. Ak ale použijeme kritériá, ktoré som práve stručne načrtol, môžeme súčasnú globálnu i jednotlivé „národné“ spoločnosti považovať za spravodlivé len veľmi ťažko. V celosvetovom i vo vnútroštátnych rámcoch je sloboda a kvalita života jedných zabezpečovaná na úkor slobody a kvality života iných. A to navyše v situácii, keď sa sloboda, rovnosť vyhlasujú za prirodzené a neodňateľné práva všetkých ľudských bytostí.

6. Ako by ste popísali svet, v ktorom žijeme?

Je to svet, ktorý čelí doteraz nepoznaným výzvam a rizikám. Nikdy v doterajšej histórii ľudstva nás nežilo na Zemi toľko koľko v súčasnosti a sociálne rozdiely nikdy neboli tak priepastné a nezväčšovali sa tak rýchlo, ako v posledných rokoch. Zo sociálno-politického hľadiska sa ako najväčšia výzva podľa mňa ukazuje prebiehajúca štvrtá priemyselná revolúcia, ktorá v dôsledku digitalizácie a robotizácie likviduje viac pracovných miest, než vytvára. Žijeme vo svete, v ktorom formálne pretrvávajú ústavné demokracie, fakticky je však súčasný ekonomicko-politický systém skôr zmesou národných a nadnárodných oligarchických mocenských vzťahov. Nikdy sme nedisponovali takou obrovskou ničiacou silou, akú predstavujú súčasné zbrane hromadného ničenia. Náš spôsob života doposiaľ nikdy tak zásadne neovplyvňoval životné prostredie, ktoré náš život vôbec umožňuje, tak ako sa to deje v súčasnosti. Ľudstvo ako celok sa stalo geologickou veličinou – vedľajšie dôsledky nášho spôsobu života menia chemické zloženie morí, oceánov a atmosféry. Spôsobili sme úbytok stratosférického ozónu a globálne klimatické zmeny,  a to všetko v takom rozsahu, že ľudstvo fakticky spôsobilo koniec geologicko-klimatického obdobia holocénu a vznik obdobia nového – antropocénu. Spôsobili sme tiež najväčšie vymieranie živočíšnych a rastlinných druhov od vyhynutia dinosaurov. Napriek tomu naše životné očakávania a spotrebné nároky nikdy neboli tak vysoké, ako v posledných rokoch. To všetko znamená, že žijeme neudržateľným, doslova sebazničujúcim, teda predpoklady civilizovaného spôsobu života a organizácie ľudstva ničiacim spôsobom. Zároveň to tiež znamená, že väčšina historicky známych filozofických, politických, právnych a ekonomických konceptov je nepoužiteľných. Vznikli totiž ako reflexia problémov pomerne malých a uzavretých spoločností, ktoré čelili z dnešného pohľadu pomerne ľahko zvládnuteľným rizikám a hrozbám. Žijeme teda vo svete, ktorý je v hlbokej kríze, pričom niektoré jeho aspekty už sú v štádiu katastrofy, teda nezvratnej devastácie.

7. Ktoré zo súčasných alternatívnych ekonomických modelov sú podľa vás inšpiratívne?

Je to predovšetkým koncept všeobecného základného príjmu, ktorý by mohol aspoň čiastočným spôsobom zmierniť devastačné sociálne dôsledky prehlbujúcej sa príjmovej nerovnosti a faktického zániku spoločnosti práce v dôsledku rozvoja digitálnych technológií. Pre skutočnú demokratizáciu spoločnosti je podľa mňa kľúčový koncept ekonomickej demokracie, teda rozšírenia možností a inštitútov participácie z čisto politickej do hospodárskej sféry, a to hneď v dvoch oblastiach – v produkčnej sfére, vo forme družstevného vlastníctva, resp. zamestnaneckých podielov na vlastnení a spravovaní podnikov – a vo verejnej sfére vo forme participatívnych rozpočtov. Ukazuje sa totiž, že spoločnosť, v ktorej sú demokratické procedúry redukované len na politickú sféru života, je demokratická nanajvýš formálne a navyše je takmer nevyhnutne vystavená korupcii.

Všetky tieto koncepty však explicitne alebo implicitne usilujú o rast, o zvyšovanie výroby a spotreby, všetky sú teda stále zaťažené ideológiou rastu. Rast populácie, výroby, spotreby, zisku, životnej úrovne atď., však nie je možný bez rastu exploatácie prírodných zdrojov a ani bez rastu znečistenia životného prostredia. Už teraz presahuje zaťaženie planetárneho životného prostredia dôsledkami ekonomických aktivít ľudstva niekoľkonásobne absorpčné a reprodukčné kapacity planetárneho ekosystému. Ak chce ľudstvo prežiť, nieto ešte aj zachovať podmienky umožňujúce existenciu civilizácie, musí opustiť ideológiu rastu. Z dlhodobého hľadiska tak považujem za perspektívny predovšetkým koncept záporného rastu známy ako degrowth. Pri jeho realizácii však podľa mňa nájdu uplatnenie aj niektoré myšlienky konceptov všeobecného základného príjmu a ekonomickej demokracie.

8. Vydali ste množstvo publikácií… ktorú z nich považujete za svoju najlepšiu a odporučili by ste ju našim čitateľom?

To by záviselo od toho, o čo sa konkrétny čitateľ zaujíma. Ak o súvislosti environmentálnych a sociálno-politických problémov, odporučil by som publikáciu Environmentální devastace a sociální destrukce (Praha: Filosofia, 2016), ktorej spoluautorom je Oleg Suša z Filosofického ústavu AV ČR v Prahe. Ak sa však niekto zaujíma viac o problematiku vlastníctva a slobody, tak odporúčam kolektívnu monografiu Človek, sloboda a vlastníctvo vo filozofii raného novoveku (Bratislava: IRIS, 2015), ktorú som napísal s kolegami Vladimírom Mandom a Tomášom Pružicom. Ja sa v nej venujem problematike človeka, jeho slobody a vlastníctva v myslení Jeana-Jacquesa Rousseaua, pričom poukazujem na mnohé podobnosti medzi javmi, ktoré reflektuje a kritizuje J. J. Rousseau a súčasnou situáciou.

9. Taktiež sa venujete téme revolúcií… počúval som Vás v diskusii pre RTVS, kde ste opísali prevrat v roku 1989 ako zmenu z politickej na ekonomickú hegemóniu (tzv. prevracači kabátov, pseudosocialisti, z ktorých sa stali privatizéri). Vedeli by ste túto myšlienku rozvinúť?

Zastávam tézu, že revolúcie sú násilné ruptúry vo vývoji spoločnosti. Ako také sú však skôr dôsledkom neriešenia sociálnych rozporov a napätí, teda fakticky zlyhaním elít, ktoré nerozpoznali, že vývoj spoločnosti je bez zásadných zmien neudržateľný. Desiatky rokov pred revolúciou vo Francúzsku v roku 1789 pred ňou varoval Rousseau, ale držitelia ekonomickej a politickej moci vo vtedajšom Francúzsku neurobili nič, aby zmenili smerovanie spoločnosti. Rovnako to bolo s revolúciou v Rusku. Vo viacerých Dostojevského románoch je vyslovená podobná neblahá predtucha či varovanie, aké možno čítať u Rousseaua. Podobne ako vo Francúzsku ani v Rusku však držitelia moci neurobili zmeny, ktoré by predišli revolučnému ničeniu a násiliu. Už revolúcia v roku 1905 bola výbuchom nespokojnosti premeniacim z dlhodobo neriešených rozporov a konfliktov. Ale vtedajšie ruské elity nepochopili, že zvýšenie represie neodstráni vnútrospoločenské konflikty – môže ich len dočasne potlačiť, aby sa neskôr vrátili v ešte väčšom rozsahu. Ostatne to nechápu ani súčasné západné elity a na prehlbujúce sa konflikty súčasných spoločností reagujú predovšetkým represívnymi opatreniami – posilňovaním polície a armády, tajných služieb a sprísňovaním postihov. Robia teda to isté, čo v Rusku po roku 1905 pripravilo pôdu pre revolučný teror a občiansku vojnu.

Pozitívom zmeny v organizácii našej spoločnosti, ku ktorej došlo v roku 1989 bolo, že prebehla nenásilne, to je však zároveň jeden z dôvodov prečo mám problém označovať ju ako revolúciu. Z odstupom času je zjavné, že skôr ako o revolúciu išlo o reštauráciu, resp. pokus o reštauráciu. V organizácii spoločnosti totiž nepriniesla nič nového, snažila sa len o replikáciu modelu fungujúceho v západnej Európe, ten však už v tom čase čelil vážnym vnútorným problémom. Zdroje blahobytu západnej Európy, ktorý tak obdivujeme a snažíme ho sa roky dobehnúť pochádzajú aj zo stáročia vykorisťovaných kolónií. Obyvateľom kolónií mnohé z týchto krajín ešte v 60. rokoch minulého storočia nepriznávali ani tie najzákladnejšie ľudské práva. Našim ľuďom nikto nepovedal, že my sme podobný zdroj bohatstva nikdy nemali a ani mať nebudeme a ak by aj áno, bola by naša sloboda a blahobyt postavená na vykorisťovaní a okrádaní iných, takže by bola v rozpore s hodnotami slobody a demokracie, ku ktorým sa hlásime.

V eufórii z nenásilného pádu bývalého režimu sme úplne odignorovali varovania a kritiku, ktorá zaznievala od mnohých západných autorov na adresu ekonomicko-politického systému liberálnej demokracie. Tí poukazovali už desaťročia pred rokom 1989 aj na to, že predpokladom fungovania tohto systému sú nielen zdroje z bývalých kolónií, ale aj neustály rast, teda fakticky konzumná spoločnosť, čo je však prinajmenšom z environmentálneho hľadiska neudržateľný ekonomicko-politický systém. A to sa globalizácia so všetkými jej negatívnymi dôsledkami v tom čase ešte len rozbiehala. Vývoj v posledných dvoch desaťročiach dal týmto varovaniam nielen za pravdu, ale ich aj ďaleko prekonal. Snahu o vytvorenie národnej buržoázie u nás veľmi rýchlo prevalcovala nadnárodná oligarchia, resp. ňou vlastnené transnacionálne korporácie, čo je síce vývoj, ktorý prebehol vo väčšine krajín, ale ako ukazujú nedávne výskumy, nič z toho si väčšina spoločnosti začiatkom 90. rokov minulého storočia neželala. Mnohí autori už preto v tejto súvislosti bežne hovoria skôr o neoliberálnej kontrarevolúcii. Prípadné uzavretie zmlúv ako CETA alebo TTIP by bolo zavŕšením týchto procesov, pretože tieto dohody by fakticky umožnili suspendovať legislatívnu suverenitu súčasných teritoriálnych štátov, ktorá sa napriek všetkým výhradám, stále opiera aspoň o určitú demokratickú legitimitu a dáva občanom aspoň čiastočnú možnosť ovplyvňovať dianie v spoločnosti.

10. Stretli ste sa v súčasnosti s perzekúciou pre odlišné názory na spoločnosť?

Takých prípadov je viac – na Slovensku aj v zahraničí. Niektoré boli medializované, väčšina však zostáva bez širšieho publika. Problém do veľkej miery tkvie v tom, že Ústava SR, podobne ako väčšina iných ústav síce zakazuje cenzúru, ale aj z osobných skúseností viem, že tento zákaz je chápaný ako obmedzenie verejnej moci, nie moci ekonomickej alebo mediálnej. Takže súkromný sektor sa cíti byť oprávnený posudzovať ľudí aj podľa ich názorov na spoločnosť. Súvisí to s tým, o čom som už hovoril – v ekonomických a teda aj pracovnoprávnych vzťahoch neplatia demokratické pravidlá, ekonomická moc nemá demokratickú legitimitu.

11. Ako vnímate súčasnú militarizáciu spoločnosti, šírenie nenávisti voči Rusku a snahy zdiskreditovať akúkoľvek ľavicovú alternatívu?

Kríza ekonomicko-politického systému sa v minulosti často riešila vojnou. Vytváranie obrazu nepriateľa je tiež tisícročiami overený spôsob odvracania pozornosti od vnútorných problémov a rozporov a vynucovania a utvrdzovania lojality vlastného obyvateľstva. Démonizácia Ruska nie je v tomto smere nový jav. Prebiehala už počas napoleonských vojen, pred a počas Krymskej vojny, pred i počas prvej a druhej svetovej vojny i počas celej studenej vojny. Príčinu by som videl v tom, že Rusko na rozdiel od väčšiny ostatného sveta, ktorý si rozdelili a podmanili západné krajiny, nielen vzdorovalo, ale aj odolalo expanzionistickým snahám týchto krajín (Poľska, Švédska, Francúzska, Nemecka a napokon aj Veľkej Británie a USA) a dokonca od 17. storočia realizuje vlastnú imperiálnu politiku. Tá sa opakovane dostáva do konfliktu s imperiálnou politikou západných krajín. Táto veľmocenská rivalita už viackrát prerástla do vojnových konfliktov a to nielen medzi západnými krajinami a Ruskom, ale omnoho častejšie medzi samotnými západnými krajinami. Zväčša však západným krajinám, vzhľadom na zjavnú schopnosť Ruska vzdorovať diplomatickým, ekonomickým i vojenským útokom, nezostáva nič iné iba zdôrazňovať, že Rusko je zaostalé, chudobné, barbarské a zároveň nebezpečné. V tomto smere sa teda v súčasnosti nedeje nič nové. Zároveň je to však až učebnicový príklad dehumanizácie nepriateľa. Práve to považujem za veľmi nebezpečné. Nielen vojnám, ale aj genocídam 20. storočia totiž vždy predchádzala masívna dehumanizačná kampaň vedená vo väčšine médií. Hegel mal asi pravdu v tom, že poučiť sa z dejín je nemožné.

Diskreditácia ľavice v súvislosti Ruskom je len dôsledkom stereotypu z čias studenej vojny, keď všetko ľavicové bolo spájané so sovietskym Ruskom. V súčasnosti je však Rusko v niektorých aspektoch organizácie spoločnosti omnoho konzervatívnejšie než väčšina západnej Európy. V Rusku, podobne ako v mnohých iných krajinách, na seba skôr narážajú záujmy domácich a transnacionálnych korporácií. Ani jedna s týchto skupín však nemá dôvod sympatizovať s ľavicovým presvedčením. Používajú skôr nacionalistickú alebo neoliberálnu agendu, aby svojim záujmom získali aspoň určitú verejnú podporu.

Diskreditáciu ľavice považujem sa súčasť naratívu, ktorým sa ideológovia súčasného režimu snažia o jeho legitimizáciu. Poukazovať štvrťstoročie po zmene režimu na prehrešky a poklesky toho minulého, resp. spájať akýkoľvek ľavicový názor s možnosťou návratu bývalého režimu, ako sa to často deje v súčasnosti aj v našom verejnom priestore, prinajmenšom naznačuje, že súčasný režim a jeho prominenti si nie sú istí svojim postavením a aspoň podvedome cítia legitimizačnú krízu, na vzniku ktorej sa veľmi významne podieľali. Poukazovaním na chyby predchádzajúceho režimu sa totiž príliš dlho nový režim legitimizovať nedá. Je zjavné, že veľké očakávania a nádeje roku 1989 sa naplnili len časti populácie. Značná časť obyvateľov ale pocítila úpadok svojej životnej úrovne i postupné okresávanie svojich práv, ponižovanie i zneuznanie. Rousseauovsky povedané, je priveľa príliš bohatých, ktorí si môžu kúpiť čokoľvek a kohokoľvek, a zároveň je mnohonásobne viac tých, ktorí sa musia predávať. A to neraz dokonca hlboko pod akúkoľvek ľudskú dôstojnosť, teda pod náklady aj veľmi skromného spôsobu života. Táto situácia sa čoraz ťažšie vykresľuje ako najlepší z možných svetov a je čoraz ťažšie ľudí presviedčať, že sa tak deje dokonca z ich vôle či pre ich blaho.

12. Akým smerom sa podľa vás bude uberať najbližšie smerovanie spoločnosti?

Nie som prognostik ani futurológ, takže môžem len predpokladať, že problémy, rozpory a konflikty, o ktorých som hovoril sa budú prehlbovať, a to predovšetkým preto, že zatiaľ u nás, v EÚ a ani na celosvetovej úrovni neexistuje reálna politická sila alebo aspoň spoločenské hnutie, ktoré by jasne deklarovali, aké zmeny je potrebné uskutočniť, aby sme sa vyhli najhorším možným scenárom. Predpokladám teda, že prehlbujúca sa sociálna nerovnosť bude zvyšovať sociálne napätie. To bude rásť aj v dôsledku pokračujúcich technologických zmien, ako sú digitalizácia a robotizácia, pretože počet ľudí, ktorí nebudú mať šancu získať platenú prácu bude celosvetovo narastať. Pokračovať bude aj rast svetovej populácie, rovnako aj rast jej spotrebných očakávaní, čo bude prehlbovať devastáciu životného prostredia, jeho znečistenie i klimatické zmeny. To bude z čoraz viac ľudí robiť environmentálnych utečencov, ktorí zas budú prehlbovať sociálne napätie aj v oblastiach, ktoré klimatickými zmenami a znečistením až tak veľmi, aby sa stali neobývateľnými, zatiaľ netrpia. To všetko bude následne zvyšovať dopyt po radikálnych politických riešeniach týchto problémov. Rozličné formy izolacionizmu, alebo slovami Ulricha Becka snahy o renacionalizáciu, teda opätovné posilnenie teritoriálneho štátu a jeho represívnych aparátov, vrátane schopnosti reálne uzavrieť hranice však nemôžu globálne riziká a hrozby, o ktorých som hovoril vyriešiť a ani ich udržať za hranicami. Môžu však efektívne demontovať ústavný systém i tú úroveň občianskych práv a slobôd, ktorou ešte disponujeme. Zároveň ale dúfam, že sa v tomto mojom odhade budúce vývoja mýlim.

Článok pripravil Lukáš Perný.

Foto: archív Richarda Sťahela

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

---