Počas augusta 2025 Matica slovenská po boku slovenskej evanjelickej cirkvi v Srbsku realizuje prieskum o srbsko-slovenských vzťahoch, slovanskom povedomí, ale aj duchovných témach vo vzťahu k Slovákom a Srbom. Deje sa to v turbulentnom období spoločenského napätia. Rozhovory realizuje vedecký pracovník Matice slovenskej Dr. LUKÁŠ PERNÝ po boku teológa, spisovateľa, básnika a predstaviteľa evanjelickej cirkvi v Srbsku Dr. BRANISLAVA KULÍKA, ex-predsedu Matice slovenskej v Srbsku. Časť z rozhovorov bude zverejnená v rámci knihy. V súčasnosti už realizovali vyše 55 rozhovorov so Slovákmi v Srbsku, ale aj Srbmi. Rozhovory s významnými predstaviteľmi srbského národa ako predseda Matice srbskej profesor DRAGAN STANIĆ (Драган Станић), tajomník Matice srbskej MILAN MICIĆ (Милан Мицић), literárny kritik NENAN ŠAPNOJA (Ненад Шапоња) či riaditeľ Archívu vojvodiny NEBOJŠA KUZMANOVIĆ (Небојша Кузмановић) a jeho kolegyne zverejňujeme v predstihu pre čitateľov DAV DVA. Preklad Dr. Branislav Kulík.
SRB: Током августа 2025. године, Матица словачка, заједно са Словачком евангелистичком црквом у Србији, спроводи истраживање о српско-словачким односима, словенској свести, као и духовним темама у вези са Словацима и Србима. Ово се дешава у турбулентном периоду друштвених напетости. Интервјуе води истраживач Матице словачке др Лукаш Перни заједно са теологом, писцем, песником и представником Евангелистичке цркве у Србији др Браниславом Куликом. Део интервјуа биће објављен као део књиге. Тренутно су већ обавили преко 50 интервјуа са Словацима у Србији, као и са Србима. Унапред за читаоце ДАВ ДВА објављујемо интервјуе са истакнутим представницима српског народа као што су председник Матице словачке Драган Станић, секретар Матице словачке Милан Мицић, књижевни критичар Шапоња или директор Архива Војводине Небојша Кузмановић и његове колеге.
ROZHOVOR S PREDSEDOM MATICE SRBSKEJ PROF. DRAGANOM STANIĆOM:
Myslím, že rok 1999 ukázal, že proces globalizácie sveta vošiel do svojej imperialistickej fázy
Profesor Dragan Stanić (pseudonym: Ivan Negrišorac; Trstenik, 31. máj 1956) je srbský básnik, literárny kritik, dramatik, literárny historik, univerzitný profesor a predseda Matice srbskej. Vyštudoval Filozofickú fakultu (Skupina pre juhoslovanskú literatúru a srbsko-chorvátsky jazyk) v Novom Sade. Magisterský titul získal v roku 1991 a doktorát v roku 2003 na Filozofickej fakulte v Belehrade. V rokoch 1984 až 1985 pôsobil ako lektor na Michiganskej univerzite v Ann Arbor (USA), v rokoch 1986 až 1988 ako dramaturg v Dramatickom programe Rádia Novi Sad, v rokoch 1988 až 1995 ako asistent na Filozofickej fakulte v Niši a v rokoch 1995 až 2004 ako tajomník Matice srbskej. Od roku 1997 pôsobí na Filozofickej fakulte v Novom Sade, kde bol zvolený vo všetkých tituloch od asistenta po riadneho profesora. Šéfredaktorka Kroniky Matice srbskej (2004-2012), predsedníčka redakčnej rady Srbskej encyklopédie (od roku 2008) a predsedníčka Matice srbskej (od roku 2012).
Píše poéziu, eseje, recenzie, štúdie, divadelné hry atď. Je držiteľom viacerých ocenení za poéziu („Đura Jakšić“, „Zmajeva ngarada“, „Branko Ćopić“, „Rade Drainac“, „Žička chrysovulja“, „Gračanička polistin“, „Meša Selimović“, „Pečiatka času“, „Veľká bazjaška charta“, „Zlatý kríž kniežaťa Lazara“ atď.) a jeho básnické zbierky boli publikované aj v rumunčine, slovenčine, ruštine a gréčtine. Je držiteľom Vukovej ceny KPZ Srbska. Zaoberá sa teoretickými a poetickými aspektmi srbskej literatúry, najmä 20. storočia. Študuje srbskú poéziu od ranej moderny (J. Dučić, V. Petković Dis, M. Nastasijević, R. Petrović, R. Drainac a ďalší) až po neoavantgardnú a postmodernú poéziu (M. Pavlović, M. Bećković, M. Todorović, V. R. Tucić, V. Despotov a ďalší). Študuje srbské romány a poviedky 20. storočia (D. Ćosić, B. Petrović, A. Tišma, M. Pavić, M. Danojlić a ďalší), ako aj kritiku a eseje (N. Milošević, D. Živković, S. Marić a ďalší). Okrem toho sa zaoberá kultúrnymi aspektmi srbskej literatúry a otázkami kultúrnej identity Srbov od stredoveku až po súčasnosť. Študuje aj náboženské problémy srbskej poézie.
1. Vážený pán predseda Matice srbskej prof. Dragan Stanić, je pre nás veľkou cťou, že ste sa zapojili do nášho výskumu, ktorý je založený na vzťahoch medzi Srbmi a Slovákmi. V prvej otázka sa pýtame na otázky spojené s témami: Slováci a ich kultúra, špecifikum Slovákov vo Vojvodine, vzťah Srbov a Slovákov. Ako to vidíte vy…
„Správny rámec pre spoluprácu bol položený začiatkom 19. storočia, keď mnohí naši dejatelia študovali v Bratislave a v Pešti. Mladí Srbi sa tam stretávali s mladými Slovákmi. Veľmi často na územie dnešnej Vojvodiny prichádzali Slováci, ktorí boli významní v rámci edukačného a kultúrneho systému, ktorý Srbi budovali vo Vojvodine. Treba pripomenúť Andrej Savolného… nechal vplyv aj na sriemskokarlovské gymnázium, ale aj širšie. Tu musíme spomenúť aj P. J. Šafárika, ktorý bol riaditeľom veľkého pravoslávneho gymnázia v Novom Sade, do sveta slavistiky vošiel pretože skúmal vzácne srbské rukopisy a knihy. Musíme spomenúť aj Jána Kollára, ktorý spojil mladé sily so slovanským vedomím a s povedomím slovenskosti, ktoré sa vtedy tiež budovalo. Myslím, že to je zdravá a dobrá cesta, ktorej sa i dnes treba držať. Ako išiel čas, povedomie o vzájomnosti Slovákov a Srbov pretrvávalo neprestajne už od samého príchodu Slovákov do Vojvodiny s hlbokým pochopením toho, že nás spájajú nielen spoločné korene, ale skutočnosť, že sme žili v jednej ríši, ktorá nám nebola naklonená, a nemalo porozumenie pre slovanské národy a slovanskú vec. Dobré je, aby sme aj v dnešnej situácii novej Európy jedni druhých podporovali ako národy a kultúry. To je prvá časť. Druhá časť je špecifikum slovenskej kultúry na území Vojvodiny, teda Srbska, predtým Juhoslávie.
Mne je milé, že aj časopis Nový život pracuje v jednej kontinuite, a tým pádom Slováci a slovenská kultúra majú dobrú organizáciu kultúrneho života v Srbsku. Srbi toto chápu ako niečo veľmi hodnotné. Medzi Slovákmi neexistovala negramotnosť, a to ešte od predvojnového obdobia. Napr. amatérske divadlo Slovákov je prvotriedne, literárna alebo knižná kultúra je na vysokej úrovni. Mali sme tu Pavla Bohuša, teraz máme Víťazoslava Hronca, Michala Harpáňa, to sú seriózni spisovatelia, ktorých mi s radosťou čítame. A to je výborne spojenie medzi Srbskom a Slovenskom, práve cez literatúru. Spolupráca je naozaj už veľká a treba aj naďalej múdro organizovať. Možno by bolo potrebné lepšie zorganizovať spoluprácu medzi srbskými a slovenskými kultúrnymi inštitúciami alebo ju vyššie pozdvihnúť. Treba ešte vyzdvihnúť, že máme dve štátne politiky, ktoré sú v súlade v otázke, čo my môžeme ako národ v rámci Európy urobiť. My sme Európsky národ, o tom niet pochybnosti, my patríme do EU, aj keď tam momentálne nie sme, ale keby sme tam boli, boli by viac rešpektované práva Srbov žijúcich mimo Srbska. Otázka je samozrejme, čo všetko bude, čo nie je iba na nás, dejú sa mnohé problematické veci a musíme byť múdri a otvorení ku riešeniu otázok v náš prospech. Ale nikdy Srbi nezabudnú skutočnosť, že Slovensku už desaťročiami, napriek enormným tlakom, dôstojne a principiálne zastáva medzinárodné právo, keď ide o otázku Kosova a Metochija. Myslím, že rok 1999 ukázal, že proces globalizácie sveta vošiel do svojej imperialistickej fázy, imperiálneho správania a používania sily, čo znamená, že to už viac nie sú tie ideály, okolo ktorých sa celá Európa zjednotila. A nad tým sa treba tiež vážne zamyslieť. Spolupráca musí byť nielen na úrovni štátov, ktoré si vynikajúco rozumejú, ale aj na úrovni kultúrnych inštitúcií, aby sme hľadali spoločné riešenia v rámci európskeho priestoru s plným dôrazom na rešpekt záujmov slovenského a srbského národa.“
2. Ako vnímate všeobecné poznanie o slovanskej identite, ale aj priekopníkoch slovanskej vzájomnosti medzi Slovákmi a Srbmi Kollárovi a Šafárikovi? Existuje aj slovanská identita popri slovenskej a srbskej?
„Tieto vedomosti sú v prvom rade v rukách expertov. Ľudia menej poznajú dejiny týchto dvoch národov za posledných dvesto rokov. Existujú určité predstavy, ale skôr sú mútne o určitých témach ako napr. vo Vojvodine sa vie o sťahovaní Slovákov do týchto končín, ale to nie je v širšom národnom vedomí. A inteligencia, ktorá sa týmto zaoberá má za úlohu vysvetliť vlastnému národu, čo sa všetko dialo, a na základe spoľahlivých vedeckých výskumov prídeme k idey, ako ďalej spoluprácou bojovať za zachovanie našich národov a bojovať pre reálne politické záujmy. Tu je veľký priestor pre činnosť inštitúcií ako sú Matice.“
3. Ktoré osobnosti považujete vy za svoje obľúbené v rámci srbskej a slovenskej kultúry?
„…ak hovoríme o literátoch, človek vo vlastnej kultúre má rôzne motívy, prečo by mal väčší alebo menší význam v jeho živote… Ivo Andrić, Milos Crnansky, Peter Petrovič Njegošč, sv. Sáva a celkovo stredoveká literatúra A čo sa týka slovenskej kultúry a literatúry, tak tu by som v prvom rade spomenul Šafárika ako človeka, ktorý prišiel k tej úrovni poznania, že aj my Srbi a aj Slováci samozrejme, musíme ho nanovo preskúmať a čítať. Čo sa týka novších spisovateľov, tak je to pre mňa číslo jeden Milan Rúfus, on je prvotriedny básnik. Mal som možnosť počúvať jeho poéziu aj v slovenčine, a to je niečo, čo je nanajvýš zaujímavé. Bezpochybne je to môj obľúbený básnik. “
4. Čo znamená pre váš osobný život duchovno a pravoslávie…
„Cirkev najmä od 80. rokov v srbskej kultúre získala veľký význam, ktorý stále rastie. A ja mám úprimnú nádej, že tento význam bude zachovaný naďalej. Som tej mienky, že v časoch, v ktorých žijeme je sama idea existencie Boha je veľmi dôležitá pre človeka. Lebo bez toho autodeštrukčné sily, bez idey Boha, zvíťazia a vojdeme do katastrofálnych rozmerov moderného sveta. Deštrukčné energie treba aby boli preduchovnené. Keďže existuje možnosť, že človek dokáže zničiť celý svet, celú zemeguľu, o zduchovnenie a kultúrna činnosť môžu byť spôsob záchrany (spásy).“
ROZHOVOR S LITERÁRNYM KRITIKOM NENADOM ŠAPONJOM:
Máme zhruba 20 kníh preložených zo slovenčiny do srbčiny a zo srbčiny do slovenčiny
Nenad Šaponja ( * 13. apríl 1964) je srbský spisovateľ, literárny kritik a cestopisec. Vyštudoval Lekársku fakultu v Novom Sade (1991) a získal magisterský titul v odbore sociálna psychiatria na Lekárskej fakulte v Belehrade (1994). V rokoch 1993 až 1996 sa špecializoval na psychiatriu a študoval filozofiu na Filozofickej fakulte v Novom Sade. Pracoval ako všeobecný lekár v Zrenjanin Medical Center (1991 – 1992) a ako rezident na Psychiatrickej klinike Lekárskej fakulty v Novom Sade (1993 – 1996). Od roku 1997 pôsobí ako umelec na voľnej nohe. V rokoch 1997 – 2005 bol pravidelným literárnym kritikom belehradského denníka Politika. Ako televízny kritik a spolupracovník Rozhlasovej televízie Vojvodiny vydal viac ako 20 hodín televíznych relácií z oblasti literatúry. Bol tajomníkom Spolku spisovateľov Vojvodiny (2000 – 2003) a je jedným zo zakladateľov a zástupcom šéfredaktora časopisu Zlatna greda. V roku 2002 založil vydavateľstvo „Agora“ so sídlom v Zrenjanine a redakciou v Novom Sade, kde ako redaktor a vydavateľ podpísal viac ako 500 titulov.
Mnohé knihy vydané „Agorou“ boli ocenené najprestížnejšími literárnymi cenami. Viac ako 50 kníh vydaných vydavateľstvom Agora získalo najvýznamnejšie domáce a medzinárodné literárne ocenenia. Zúčastnil sa a navštívil množstvo literárnych veľtrhov doma i v zahraničí (Frankfurt, Göteborg, Bologna, Paríž, Buenos Aires, Istanbul, Jeruzalem, Šardžá, Peking, Káhira). Je zakladateľom a šéfredaktorom vydavateľstva „Agora“ (od roku 2002). Je riaditeľom Kultúrneho strediska Vojvodiny „Miloš Crnjanski“ (od roku 2021). Je zakladateľom a prezidentom Asociácie novosadských spisovateľov (od roku 2019) a viceprezidentom Asociácie vydavateľov a kníhkupcov Srbska (od roku 2012), bol predsedom správnej rady Mestskej knižnice v Novom Sade (od roku 2019 do roku 2022).
Je členom redakčnej rady Letopisu Matice srbskej (od roku 2021) a šéfredaktorom časopisu Nová misao (od roku 2021). Je členom Srbskej literárnej spoločnosti. Je členom Balkánskej akadémie umení (Academia Balkanica Europeana). Je propagátorom postmodernej poetiky v našich končinách, ako aj osobitého interpretačného prístupu k dielu, ktorý implikuje „živú“ literatúru. Keďže ako redaktor publikuje súčasnú srbskú prózu, nepísal o nej, pretože sa domnieva, že ide o nezlučiteľné pozície redaktora/kritika. Hovorí anglicky a nemecky. Žije v Novom Sade. Je ženatý s MUDr. Dragoslavou Živkov Šaponju, ktorá pracuje ako kardiológ na IKVBV v Sremskej Kamenici. Majú dvoch synov, Stefana (1991) a Filipa (1999).
1. Ako vnímate vy ako významný srbský literárny kritik a vydavateľ slovensko-srbské vzťahy? Akým spôsobom sa realizujú na inštitucionálnej úrovni?
„Rokmi my v Matici srbskej a Združení srbských spisovateľov máme členov, ktorí sú Slováci. Medzi sebou si prekladáme diela a čítame jeden druhého od čias Víťazoslava Hronca a Michala Harpáňa, veľkých profesorov a tlmočníkov, Zdenky Valent Belić. Máme zhruba 20 kníh preložených zo slovenčiny do srbčiny a zo srbčiny do slovenčiny. Vydavateľstvo Agora, ktoré som ja založil vydáva tie vysoko kvalitné preklady už 23 rokov. Prekladali Michal Harpáň a Zdenka Valent Belić. Hlavne prekladáme klasiky ako napr. Rudolf Sloboda.“
„Slovenská kultúra je dosť rozvinutá, mnohé podujatia sme spoločne organizovali s rôznymi inštitúciami. Ešte od čias Juhoslávie je táto spolupráca na veľmi vysokej úrovni. Existujú rôzne slovenské média ako Hlas ľudu, literárny časopis Nový život, kde sa často, najmä v Novom Živote, objavujú aj texty srbských autorov v slovenčiny a recipročne v našich literárnych časopisoch Nová myseľ a Letopis Matice srbskej sa objavujú slovenskí autori. To nie je niečo nové, ale trvá to desaťročia a možno aj dlhšie, teda nejde o náhodu, ale o koordinovaný prístup.“
2. Ako vnímate všeslovanské vedomie v kontexte úlohy Kollára a Šafárika?
„Všeslovanské vedomie v kontexte srbsko-slovenskej vzájomnosti je prítomné v spoločnosti, ale menej než v 19. storočí. Najmä v dnešnom je geopolitickom kontexte je to menej zastúpené.“
3. Ako vnímate úlohu cirkvi a viery?
„Vplyv cirkvi je čoraz vyšší potom, čo bol takmer neviditeľný počas socializmu. Cirkev sa stáva čoraz významnejším faktorom v srbskej spoločnosti.“
4. Ktoré sú vaše obľúbené osobnosti srbskej a slovenskej kultúry?
Je to veľmi ťažká otázka… ale asi Miloš Crnjanski… písal o príchode Srbov do Vojvodiny v 15. a 16. storočia, ale aj Vasko Popa či zo Slovákov Pavol Jozef Šafárik.
ROZHOVOR S TAJOMNÍKOM MATICE SRBSKEJ MILANOM MICIĆOM:
Slovenský národ je plne integrovaný do štátneho systému Srbska, zároveň si v celosti zachoval svoje špecifiká
Milan Micić ( * 30. apríl 1961, Srbsko) je srbský historik, spisovateľ a politik. Vyrastal v obci Vojvoda Stepa v Banáte, kde absolvoval základnú školu. Strednú školu ukončil v Srbskej Crnji. Vyštudoval históriu na Filozofickej fakulte v Belehrade, kde získal doktorát u Dr. Miry Radojević s dizertačnou prácou „Rozvoj nových osád v Banáte (1920 – 1941)“ o medzivojnovej kolonizácii Banátu. Pôsobil ako učiteľ dejepisu (1986 – 2001) a riaditeľ základnej školy v obci Vojvoda Stepa (2001 – 2009). V rokoch 2000 – 2004 a 2004 – 2008 bol členom Zhromaždenia Vojvodiny a od roku 2009 pôsobí ako asistent pre kultúrne dedičstvo a verejné zbierky na Pokrajinskom sekretariáte pre kultúru, informovanie a vzťahy s náboženskými spoločenstvami pokrajinskej vlády. Je autorom štyridsiatich kníh o historiografii, historických esejí, dokumentárnej próze, krátkej próze a poézii.
Jeho historiografickými témami sú srbské dobrovoľnícke hnutie v prvej svetovej vojne, kolonizácia Vojvodiny v 20. storočí, Srbi v Maďarsku v 20. storočí, dejiny Banátu a vzťah medzi literárnou a historickou v srbskej literatúre v druhej polovici 19. a prvej polovici 20. storočia. Je predsedom Zväzu združení potomkov a obdivovateľov srbských vojnových dobrovoľníkov 1912-1918. Je generálnym tajomníkom Matice srbskej. Člen DKV, UKS a DNK. Bol preložený do nemčiny, rumunčiny a maďarčiny. Je ženatý a žije v New Yorku.
1. Ako vnímate Slovákov v Srbsku a v čom sú špecifickí?
„Slováci na území Vojvodiny sú jeden národ, ktorý mal dynamické dejiny predovšetkým sťahovaním do krajov, ktoré mu v 18. storočí neboli blízke, ani známe. A tvoria súčasť, mozaiku vzťahov, ktorá v tomto priestore koexistuje. Je to mozaika náboženstiev a nábožností. Slovenský národ je dnes plne integrovaný do štátneho systému Srbska. Zároveň si v celosti zachoval svoje špecifiká. Vytvoril si aj samostatné špecifiká kultúry, ako je napr. v umení alebo literatúre. Vidíme to samozrejme aj pri zápise slovenského insitného umenia do UNESCO.“
2. Ako vnímate ako historik Kollára a Šafárika v kontexte všeslovanskej vzájomnosti v širších kontextoch…
„V 19. storočí sa Slováci a Srbi diferencovali v rámci multietnickej ríše a určovali si vlastné smerovanie a svoj vzťah voči vtedajšiemu štátu. Toto ešte viac zvýraznené po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní, keď Maďari dostávali oveľa väčšie právomoci a nastávala oveľa väčšia maďarizácia voči nemaďarským národom. Som tej mienky, že aj dnes sa slovenský a srbský národ musí diferencovať voči jednej multietnickej veľkej veličine (EU). Sme v podobnej situácii ako v 19. storočí. Či dnes existuje slovanská vzájomnosť? Rád by som povedal, že áno… ale žiaľ nie v takom rozmere ako v 19. storočí. Ale existuje moment rozpoznávania spoločnej identity slovenského a srbského národa. Máme spoločný život na území Vojvodiny, existuje kontinuita dejín v tomto priestore medzi Slovákmi a Srbmi, ktorá zabezpečuje stabilitu spoločných vzťahov aj dnes.“
3. Ako vnímate úlohu duchovna a náboženstva v súčasnej spoločnosti?
„Chápanie cirkvi a Boha otvára človeka pre samého seba. Človek potom môže jasnejšie vidieť svet okolo seba, aj samého seba. Vidíme, že v spoločnosti za posledných 40 rokov silnie úlohy cirkvi, a deje sa nová christianizácia, nové pokresťančenie národa. Kým doposiaľ bol špeciálne prítomní ateizmus, paralelne so silnejším postavením cirkvi a kresťanskej kultúry v spoločnosti, vyhrocuje sa aj opak, tendencie, ktoré sú protivné spoločnosti ako takej, a ktoré nemajú základy v našej tradícii, ale inde. Takže spoločnosť je zároveň viac polarizovaná.“
4. Ktoré dejinné osobnosti slovenskej a srbskej kultúry Vás najviac fascinujú?
„Čo sa týka srbských osobností, tu sa vždy držím osobností z Prvej svetovej vojny ako sú generáli a vojvodcovia, ktorí velili armáda. Čo sa týka Slovákov, tak by som vyzdvihol obeť trenčianskeho pluku, ktorí odmietli zmasakrovať civilistov v Kragljevci v roku 1918, ako aj desiatky dobrovoľníkov Slovákov, ktorí bojovali v tejto vojne.“
ROZHOVOR S RIADITEĽOM ARCHÍVU VOJVODINY NEBOJŠOM KUZMANOVIĆOM:
Etnický egoizmus predstavuje problém v ľuďoch a v otázke slovanskej vzájomnosti,
či ste už liberál, ktorý neuznáva národ a štát ako taký alebo ste tradicionalista
Nebojša Kuzmanović ( * 25. november 1962, Srbsko) je srbský spisovateľ, redaktor a sociálno-politický pracovník. Je riaditeľom Archívu Vojvodiny. Za svoju tvorbu získal niekoľko národných ocenení, ako aj ocenení od slovenských asociácií a Ministerstva kultúry SR. Je členom Matice srbskej, Matice slovenskej, Združenia spisovateľov Srbska, Združenia spisovateľov Vojvodiny a Združenia pre kultúru, umenie a medzinárodnú spoluprácu „Adligat“. Kuzmanovič pochádza z Boboty. Vyštudoval Strednú ekonomickú školu v Osijeku. Bakalárske štúdium sociológie a filozofie absolvoval na Filozofickej fakulte v Novom Sade, kde následne získal magisterský titul na Katedre srbskej a komparatívnej literatúry s témou „Srbsko-slovenské literárne vzťahy Rista Kovijaniča“. Doktorandská dizertačná práca „Srbsko-slovenské literárne a kultúrne väzby v dobe romantizmu“. Vyštudoval Katedru sociológie a filozofie na Filozofickej fakulte v Novom Sade. Magisterský titul získal na Katedre srbskej a komparatívnej literatúry na tému „Srbsko-slovenské literárne vzťahy Rista Kovijanića“ a následne obhájil dizertačnú prácu „Srbsko-slovenské literárne a kultúrne vzťahy v čase romantizmu“. V rokoch 1988 až 1989 pôsobil ako asistent šéfredaktora a pomocný redaktor novosadských študentských novín „Gaudemaus“ a v rokoch 1989-1994 ako redaktor v Literárnej komunite Nového Sadu . Je zakladateľom vydavateľstva „Východník“. Do roku 1998 viedol rovnakú nahrávaciu spoločnosť. Kuzmanović pracoval v redakčných radách časopisov „Krovovi“, „Pisac“ a „Adresa“.
Bol šéfredaktorom „Literárneho klubu DIS“ z Bačky Palanky. Je zakladateľom časopisu pre kultúru, literatúru a umenie Sunčanik, ktorého bol šéfredaktorom Bol tiež šéfredaktorom Spoločnosti pre vedu a kreativitu Logos. Kuzmanovićove eseje, recenzie a ďalšie práce boli publikované vo veľkom množstve srbských a slovenských časopisov. Bol kultúrnym referentom, školským inšpektorom a vedúcim sociálnych vecí obce Bačka Palanka a pokrajinským tajomníkom pre kultúru, verejné informácie a vzťahy s náboženskými komunitami. Zúčastnil sa mnohých vedeckých konferencií a konferencií, napríklad okrúhleho stola o srbsko-izraelských vzťahoch organizovaného Centrom pre boj proti terorizmu v Jeruzaleme. Bol zvolený za prvého predsedu Združenia členov Matice srbskej v Bačke Palanke. Písal o národnej identite počas pandémie COVID-19. Podľa primátora Nového Sadu Miloša Vučevića Kuzmanović výrazne zlepšil prácu Archívu Vojvodiny a priblížil ju verejnosti. Počas jeho pôsobenia bol na mieste archívu postavený amfiteáter. Obhajuje návrat starého názvu mesta Zrenjanin – Petrovgrad. Jeho koníčkom je cestovanie a plánuje navštíviť všetky krajiny sveta.
1. Ako vnímate vy Srbi Vojvodinských Slovákov, v čom sú iní, než Slováci na Slovensku?
„Slováci vo Vojvodine sú v určitom zajatí minulosti, v chápaní jazyka, svojej kultúry. Je to esteticky pekné, keď ženy nosia tradičné odevy v každodennom živote, ale s modernou dobou to nesúvisí. Sociologicky povedané, je to strach o stratu identity, preto sa chytajú každého elementu identity, a s tým súvisí aj určitá uzatvorenosť, napr. manželstvá sa uzatvárajú v rámci komunity alebo je taká snaha. A tým pádom prichádza aj k určitej entropii, teda prepadávaniu národa, lebo je sociologicky a biologicky nemožné byť v tomto počte uzatvorený a prosperovať. Veľká otvorenosť smeruje k asimilácii, veľká uzatvorenosť k zániku. Je príklad v Chorvátsku, v Slavónsku, kde koncom 19. storočia existovalo okolo 15 slovenských dedín a dnes sú asimilované. Chorváti ich asimilovali. Ilok je jediná výnimka, 50 km od Nového Sadu.“
2. Je podľa Vás prítomný odkaz Kollára a Šafárik v kultúre medzi Srbmi a Slovákmi? Do akej miery poznajú Kollára a Šafárika Srbi a Slováci? Vy ste o ňom písali vo svojich kníhach o srbsko-slovenských literárnych väzbách…
„Ľudia dnes nepoznajú ani vlastnú kultúru, ani inú. Ešte v 50., 60. a 70. rokoch fungoval tradičný spôsob vzdelávania… vtedy ešte ľudia poznali tieto informácie. Kultúrne a literárne väzby sú veľmi významné, ale skôr tu išlo o výskumu na univerzitách v Novom Sade a Belehrade. Najvýznamnejšie dielo Jána Kmeťa Juhoslavensko-slovenské slavistické väzby vyšlo v 70. rokoch, o ktorom sa učilo v akademických kruhoch. Druhý veľmi významný zdroj k týmto väzbám Rista Kovijanić, ktorý v 20. a 30. rokoch pracoval v Bratislave ako srbo-chorvátsky lektor. Kmeť bol skôr teoretik literatúry, Kovijanić bol praktik, ktorý celé západné Slovensko obišiel, stovky miest, a hľadal tieto väzby, mená Srbov, ktorí študovali na Slovensko. Mal takéto praktické poznatky, ktoré sú zdokumentované. Na základe tých jeho poznatkov možno konštatovať, že 2000 Srbov ukončilo školy na území západného Slovenska. O Slovensko-srbských vzťahoch napísal 250 prác od roku 1927 po 60-te roky. Zo všetkých jeho diel, okrem týchto poznatkov aj štúdie o Šafárikov, Štúrovi o Kollárovi cez ktoré priblížil srbským vedcom tieto osobnosti. Bez týchto diel by možno nevznikli styky na akademickej úrovni.“
3. Dá sa nájsť nejaký prienik medzi zblížením Srbov a Slovákov a zároveň udržaním slovenskej identity?
„Ťažká otázka. Tá insita kovačická alebo kroje, je to zaujímavé, ale je to exotika. Potrebné je rozvetviť tých slovenských akademikov, ktorí aj keď niečo iné vyštudujú… okrem slovakistiky… aby to používali na otváranie sa slovenskej spoločnosti, a zároveň aj na to, aby mali vzťah komunitárny (lokalpatriotizmus) a aby sa sem vracali. Vtedy môže spoločnosť prosperovať a vplývať na celkový pozitívny rozvoj spoločnosti a komunity…
4. Nie je cestou, keby sa prehĺbila vedomosť o Slovákoch, ktorí sú významní pre Slovákov aj Srbov, napr. téma všeslovanských dejateľov Kollára a Šafárika smerom k slovanskému vedomiu. Teda rozšírenie idey, že okrem toho, že sme Slováci a Srbi, sme ale aj Slovania?
„Marián Gešper, vy, ja, Dragan Stanić, sme poslední mohykáni, ktorí veria v slovanstvo. Etnický egoizmus predstavuje problém v ľuďoch a v otázke slovanskej vzájomnosti, či ste už liberál, ktorý neuznáva národ a štát ako taký alebo ste tradicionalista. Problémom je mládež dnes nemá záujem o nič. Nič ich nebaví a nič nechápu, starajú sa len o seba. Nepoznám spôsobom ako ich osloviť.“
5. Existuje povedomie o Šafárikovi ako autorovi prvých srbských literárnych dejín?
„Pred 30-timi rokmi prof. Peter Milosavljević, má 90 rokov, povedal tézu, že Šafárik je zakladateľ srbskej literatúry a učí sa to aj v srbskej jazykovede. V kultúre existuje určitý druh kultúrneho egoizmu, keď sa ľudia bavia o svojej vlastnej kultúre. Slováci na území Vojvodiny sa zaujímajú o slovenské témy, a málokto sa zaujíma o historické väzby medzi Slovákmi a Srbi. Ja som jeden z mála (zriedkavých) čo sa tomuto venuje, teda ktorý sa venuje interkulturálnosti. … O tejto téme hovorí tak päť ľudí resp. sa zaujímajú. Väzby Slovákov a Srbov sú paradigmatické. Existujú však medzi nimi najväčšie spojenia v európskom prostredí. Vráťme sa do 19. storočia… Po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní boli Slováci a Srbi diskriminovaní zo strany Maďarov a tak hľadali záchranu v spolupráci. “
„Korene sú historicky hlboké. Aj dnes má svoje opodstatnenie. Aj prví štyria riaditeľa sriemskokarlovského gymnázia boli Slováci, evanjelického vyznania. (dodatok: Aj Svetozar Miletić bol vyškolení na bratislavskom lýceu). Aj historicky, aj dnes sú tie väzby na vysokej úrovni. …
Po roku 1945, keď socializmus mnohé zakázal, slovenskí evanjelickí farári študovali aj na pravoslávnej fakulte v Belehrade, čo je paralela medzi 19. a 20. storočím v určitej výmene. V dobe prenasledovania sa tieto väzby spojili a posilnili a presunuli aj do sféry edukácie.“
VEĽVYSLANEC SLOVENSKEJ REPUBLIKY NA SLOVENSKU ALEKSANDAR NAKIĆ:
Srbi a Slováci k sebe sympatie a blízkosť a najmä v medzietnickom prostredí vo Vojvodine
Narodil sa 3. júna 1970 v Novom Sade v Srbskej republike. Pochádza z obce Kulpín v obci Báčki Petrovac, kde väčšinu obyvateľstva tvoria príslušníci slovenskej národnostnej menšiny. Hovorí plynule slovensky a rusky. Akademické štúdium ukončil na Univerzite v Banja Luke. Štúdium zapísal v roku 2013 a promoval v roku 2017 na Ekonomickej fakulte, odbor ekonóm-manažér. Svoju profesionálnu kariéru začal ako manažér rastlinnej výroby v DP Kulpin v rokoch 1994 až 1997, kde získal skúsenosti s riadením výroby a koordináciou tímov. Počas svojho pôsobenia ako koordinátor prístavu a prístavných služieb v prístave Novi Sad AD v rokoch 2013 až 2021 riadil komplexné úlohy súvisiace s prístavnou prevádzkou. Do diplomatických vôd vstúpil v roku 2021, keď bol poverený komplexnou funkciou generálneho konzula Srbskej republiky vo Vukovare v Chorvátskej republike. Bol zodpovedný za zlepšenie bilaterálnych vzťahov a zároveň sa výrazne zameriaval na podporu našich krajanov a podporu kultúrnej spolupráce a výmen. Od februára 2024 je veľvyslancom Srbskej republiky v Slovenskej republike. Je prvým veľvyslancom, ktorý pochádza z prevažne slovenského prostredia v Srbsku. Je vášnivým fanúšikom športu, najmä futbalu, ktorý hrá už dlho. Bol členom mestského zastupiteľstva zodpovedného za šport, mládež a kultúru obce Bački Petrovac, kde aktívne prispieval k rozvoju miestnej komunity prostredníctvom podpory a propagácie športových a kultúrnych podujatí a iniciatív. Je držiteľom trénerských licencií UEFA C, UEFA B a UEFA A, ktoré mu pomáhajú pozitívne ovplyvňovať rozvoj futbalu na miestnej a regionálnej úrovni. Dlhé roky bol prezidentom a trénerom FC Kulpin. Bol skautom pre mladšie kategórie vo FK Vojvodina Novi Sad. Alexander Nakic je rozvedený a otec dvoch detí.
1. Ako si vysvetľujete, že Slováci si už 280 rokov zachovávajú svoj jazyk, kultúru, identitu a evanjelickú vieru? Ako vnímate Slovákov z Vojvodiny z hľadiska ich spoločného povedomia, postoja k tradícii, náboženstvu či folklóru a ako vnímate Slovákov zo Slovenska, v čom sú odlišní a podobní? / Како објашњавате да су Словаци 280 година сачували свој језик, културу, идентитет, евангелистичку веру? Како доживљавате Словаке из Војводине у смислу њихове комунитарне свести, односа према традицији, вери или фолклору и како доживљавате Словаке из Словачке, по чему се разликују, по чему су слични?
Verím, že Slovákom veľmi pomohlo, že slovenská národná identita je zakorenená v kultúrnych a náboženských inštitúciách, ktoré existujú vo Vojvodine, pričom kľúčovú úlohu zohráva evanjelická cirkev a Matka slovenská. Slováci vo Vojvodine, podobne ako tí z Kulpína, odkiaľ pochádzam, prejavujú silné spoločenské povedomie, vďaka ktorému si zachovali svoju tradíciu, folklór, jazyk a vieru. Ich oddanosť komunite, zachovaniu zvykov a jazyka hovorí o silnom kolektívnom spoločenskom povedomí. / Сматрам да је Словацима много помогло то што је словачки национални идентитет укорењен у културним и верским институцијама које постоје у Војводини, при чему кључне улоге припадају Евангелистичкој цркви и Матици словачкој. Словаци у Војводини, као они из Кулпина одакле и ја потичем, показују снажну друштвену свест, захваљујући чему су очували традицију, фолклор, језик и веру. Њихова посвећеност заједници, очувању обичаја и језика, говори о снажној колективној друштвеној свести.
2. Ako vnímate úlohu evanjelickej cirkvi (pre srbských respondentov pravoslávnej cirkvi) v živote ľudí zo Srbska? Ako cirkvi ovplyvňujú formovanie identity? Како доживљавате улогу Евангелистичке цркве (за српске испитанике, Православне цркве) у животима људи из Србије? Како цркве утичу на формирање идентитета? /
Pravoslávna cirkev má silný vplyv na zachovanie národnej identity srbského ľudu, a to nielen prostredníctvom zachovania kultúry a viery, ale aj historickej pamäte ľudu. Cirkev naďalej formuje morálne hodnoty, spoločenstvo, tradície, zvyky a jazyk. / Православна црква има снажан утицај у очувању националног бића српског народа, кроз очување не само културе и вере, већ и историјског сећања народа. Црква и данас обликује моралне вредности, заједништво, традицију, обичаје и језик.
3. Ako vnímate všeslovanskú vzájomnosť a slovanské alebo juhoslovanské povedomie? Je prítomná ako iná identita okrem slovenčiny a srbčiny? Ako spolu vychádzajú Slováci a Srbi? / Како доживљавате пансловенску узајамност и словенску или југословенску свест? Да ли је присутна као други идентитет поред словачке и српске? Како се Словаци и Срби слажу?
Všeslovanské vedomie je myšlienka, ktorá má svojich obdivovateľov a nasledovníkov a v určitých kruhoch a organizáciách sa prejavuje spoluprácou, na rôznych úrovniach. Myslím si, že táto panslovanska myšlienka dnes nie je tak silne zastúpená. Z mojej skúsenosti majú Srbi a Slováci k sebe sympatie a blízkosť a najmä v medzietnickom prostredí vo Vojvodine medzi nimi panuje silná spolupráca a priateľstvo. / Пан-словенска свест јесте идеја која има своје поштоваоце и следбенике, а у одређеним круговима и организацијама она се манифестује кроз сарадњу, на различитим нивоима. Сматрам да та панславистичка идеја није толико снажно заступљена данас. Ж Из мог искуства Срби и Словаци гаје симпатије и блискост једни према другима и, посебно у међунационалним срединама у Војводини, постоје снажна сарадња и пријатељство.
4. Aké sú prioritné zamestnania Slovákov/Srbov? Која су приоритетна занимања Словака/Срба?
V malých obciach v Autonómnej pokrajine Vojvodina sa Srbi aj Slováci venujú predovšetkým poľnohospodárstvu a remeslám, hoci by som chcel zdôrazniť jedno špecifikum Slovákov v oblasti umenia, a to je ich prax institného maliarstva, ktorá vďaka spolupráci medzi Srbskom a Slovenskom získala medzinárodné uznanie, najmä zápisom „Slovenského naivného maliarstva z Kovačice“ do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva. / У малим срединама у АП Војводини и Срби и Словаци се приоритетно баве пољопривредом и занатством, с тим да бих истакао и једну специфичност Словака у пољу уметности, а то је њихово бављење наивним сликарством, које је, захваљујући сарадњи Србије и Словачке, препознато и на међународном нивоу, посебно кроз упис „Словачког наивног сликарства из Ковачице“ на листу нематеријалог културног наслеђа човечанства.
5. Vymenujte 3 obľúbené osobnosti zo slovenskej a srbskej kultúry / Наведите 3 омиљене личности из словачке и српске културе…
Čo sa týka Slovákov, chcel by som vyzdvihnúť tých, ktorí žili a pracovali v mojom rodnom meste Kulpína: Pavel Josef Šafárik, Janko Kral a Milan Michal Harminc. / Што се тиче словачких, истакао бих оне који су живели ирадили у мом родном Кулпину: Павел Јозеф Шафарик, Јанко Краљ и Милан Михал Харминц.
SLOVENSKÁ VEDECKÁ PRACOVNÍČKA ARCHÍVU VOJVODINY SLOVENSKÉHO POVODU TATJANA JONAŠ CAVNIĆ:
Vojvodina je multietnický priestor a Slováci a Srbi spolu vo všeobecnosti vychádzajú dobre
Tatjana Jonaš Cavnić je vedecká pracovníčka slovenského pôvodu pracujúca v Archíve Vojvodiny.
1. Ako si vysvetľujete, že si Slováci zachovali svoj jazyk, kultúru, identitu, evanjelické náboženstvo? Ako vnímate Slovákov z Vojvodiny z hľadiska ich komunitárneho vedomia, vzťahu k tradíciám, viere či folklóru a ako vnímate Slovákov zo Slovenska, v čom sú iní, v čom sú podobní?
Slováci vo Vojvodine si počas viac ako dvoch a pol storočia zachovali jazyk, kultúru, vieru a identitu vďaka kombinácii historických, spoločenských a psychologických faktorov. To sa podarilo pretože tam bola silná komunita a uzavretosť ešte v začiatkoch. Prví Slováci, ktorí sa usadili v Báčke a Banáte (od konca 18. storočia), prichádzali väčšinou z vidieckych oblastí Slovenska, často po skupinách z jedného regiónu či dediny. Vytvárali kompaktné osady, kde bola slovenčina prirodzeným dorozumievacím jazykom a kde kontakty s inonárodným prostredím boli obmedzené. Zakladali si vlastné školy, kde sa vyučovalo po slovensky, a to často pod patronátom evanjelickej cirkvi. Vzdelávanie v materinskom jazyku bolo kľúčové pre jeho zachovanie. Náboženstvo a cirkev upevňovali jazyk, tradície a boli centrom spoločenského života, zatiaľ čo folklór a zvyky pretrvali ako prejav hrdosti komunity. Život medzi inými národmi posilňoval potrebu chrániť a odovzdávať vlastnú kultúru ďalším generáciám. Slovákov z Vojvodiny a Slovenska spája jazyk, zmysel pre pohostinnosť a silné rodinné väzby, no myslím si že vojvodinskí Slováci majú výraznejšie komunitárne vedomie, archaickejšiu slovenčinu a bohatšie pestujú tradície ako súčasť identity. Slováci na Slovensku žijú vo väčšine medzi svojimi, takže ich identita je prirodzená, a verím že sa tradície v mestách častejšie oslabujú alebo menia na formálnu súčasť kultúry.
2. Ako vnímate úlohu kresťanstva v živote ľudí zo Srbska? Ako vplývajú cirkvi na formovanie národnej identity, ale aj bežného života?
V Srbsku je kresťanstvo, najmä pravoslávie, úzko spojené s národnou identitou a tradíciami, ktoré sa prenášajú aj do bežného života. Slovákom vo Vojvodine evanjelická cirkev pomohla zachovať jazyk, kultúru (slovenské bohoslužby, spevníky, biblia) a slúžila aj ako dôležité kultúrne a spoločenské centrum, kde sa organizovali spevokoly, divadlá, školské besiedky. Bežný život – mnoho sviatkov (Slava, Vianoce, Veľká noc) je silno prepojených s rodinným a spoločenským životom. Aj neveriaci ľudia často dodržiavajú tradície spojené s týmito sviatkami.
3. Ako vnímate všeslovanskú vzájomnosť a slovanské či juhoslovanské vedomie? Je prítomné ako druhá identita popri slovenskej a srbskej? Ako vychádzajú Slováci a Srbi? Ako vnímajú Srbi Slovákov? Sú ešte stále prítomní Šafárik a Kollár, po ktorých sú tu pomenované ulice, školy či spolky, ako vizionári slovanskej vzájomnosti v povedomí, teda v živej srbskej a slovenskej kultúre v Srbsku?
Všeslovanská vzájomnosť a vzťahy Slovákov a Srbov je ako druhá identita: u starších generácií, najmä vzdelaných, je isté povedomie „slovanskej blízkosti“ stále prítomné, no v mladšej generácii už nie je veľmi živé. Dnes má skôr historicko-romantický význam než reálnu politickú alebo kultúrnu silu.
Vychádzanie Slovákov a Srbov… Vojvodina je multietnický priestor a Slováci a Srbi spolu vo všeobecnosti vychádzajú dobre. Slováci sú často vnímaní ako pracovití, pokojní, zákona dbalí a dobrí susedia. Čo sa týka Šafárika a Kollára, ich mená sú stále prítomné v názvoch ulíc, škôl či spolkov, ale v širšom povedomí bežných ľudí ich odkaz už nie je živý. Skôr odborná verejnosť a kultúrne inštitúcie si ich pripomínajú ako vizionárov slovanskej vzájomnosti.
4. Čomu sa prioritne venujú (povolania) Slováci/Srbi?
Slováci vo Vojvodine – tradične poľnohospodárstvo, vinohradníctvo, ovocinárstvo, menšie remeslá (krajčíri, stolári). V posledných desaťročiach čoraz viac učitelia, novinári, kultúrni pracovníci a zamestnanci v štátnej správe.
Srbi vo Vojvodine – okrem poľnohospodárstva aj silné zastúpenie v obchode, službách, priemysle a štátnej správe. V mestách často aj IT, zdravotníctvo, technické profesie.
5. Vymenujte po 3 obľúbené osobnosti zo Slovenskej a Srbskej kultúry
Zo slovenskej kultúry:
Ľudovít Štúr – kodifikátor spisovnej slovenčiny, národný buditeľ.
Martin Jonáš – maliar, predstaviteľ naivného umenia a jeden zo zakladateľov kováčskeho naivného umenia.
Michal Babinka – bol jedným z najvýznamnejších slovenských spisovateľov z bývalej Juhoslávie, ktorý pracoval aj ako novinár a prekladateľ.
Zo srbskej kultúry:
Vuk Stefanović Karadžić – reformátor srbského jazyka a pravopisu.
Ivo Andrić – spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny.
Nikola Tesla – vynálezca a vedec svetového významu.
VEDECKÝ PRACOVNÍK BELEHRADSKEJ UNIVERZITY MILOŠ LUKOVIĆ:
Slováci vo Vojvodine spolu so Srbmi si cenia spoločnú regionálnu príslušnosť (Sremci, Bačváni, Banačani, Vojvodina)
a sú si preto blízki (čo potvrdzujú aj zmiešané manželstvá)
Miloš Luković je významný srbský vedec pôsobiaci na Institute for Balkan Studies SASA.
Miloš Luković sa pre pripravovanú knihu vyjadril nasledovne:
Najprv poviem niečo o mojom pohľade na problematiku Slovákov na Slovensku a Slovákov v Srbsku a susedných krajinách. Počas práce v Balkanologickom ústave Srbskej akadémie vied a umení v Belehrade (1996 – 2016) som sa nezapojil do žiadneho výskumného projektu, ktorý by zahŕňal Slovákov. Mal som však možnosť kontaktovať a neformálne spolupracovať s etnológmi zo Slovenska (v menšej či väčšej miere). Boli to: Ján Botík, Marta Botiková, Hana Hlôšková, Ján Podolan a Peter Slavkovský. Knihy niektorých z týchto autorov som prezentoval (recenzoval) v časopise Glasnik Etnografického ústavu SANU v Belehrade (prikladám názvy mojich recenzií). Predovšetkým som prezentoval dielo Jána Botíka. Z týchto recenzovaných kníh som sa veľa naučil: o dejinách Slovákov v vlasti a mimo vlasti; o migráciách Slovákov a ich komunít do Srbska, Rumunska, Maďarska, Chorvátska, Rakúska, Bulharska; o tradičnej kultúre Slovákov a sezónnom chove zvierat v karpatských oblastiach atď. Na základe týchto kníh a početnej ďalšej slovenskej literatúry (okrem iného) som písal aj o tradičnom sezónnom chove zvierat na Balkáne a v Karpatskej oblasti (posielam názvy týchto diel). Moje kontakty s kolegami na Slovensku boli v rámci plánovanej spolupráce s kolegami etnológmi z Brna a Prahy, ktorí mali rozvinutú spoluprácu so slovenskými kolegami. Tak som mal možnosť navštíviť Slovenskú akadémiu vied a Filozofickú fakultu v Bratislave, navštívil som aj niektoré ďalšie miesta na Slovensku a navštívil som Folklórny festival Koliesko v Kokave nad Rimavicou. Počas môjho pôsobenia v Poľsku som často jazdil cez Slovensko a mal som nezáväzné kontakty so Slovákmi. Zo všetkých týchto kontaktov mám silné dojmy. V rámci vedeckých exkurzií som navštívil slovenské komunity v Maďarsku (Békéscsaba, Békešská Čaba) a Chorvátsku (Ilok). Žijem v Belehrade a nemám priamy kontakt so Slovákmi. Ale v rámci vedeckých exkurzií som navštívil slovenské komunity vo Vojvodine: v Srieme (Stará Pazova); v Bačke (Bački Petrovac); v Banáte (Kovačica, Padina). Z týchto návštev mám tiež silné dojmy. Slováci sú veľmi prítomní v každodennom verejnom živote vo Vojvodine, nielen v menších mestách, kde tradične žijú, ale aj vo väčších mestách. Všetci sú dvojjazyční a veľmi komunikatívni.
Dostupní v televízii a v reportážach o Slovákoch v celej Srbskej republike. Sú veľmi rozpoznateľní predovšetkým pre svoj folklór a poľnohospodárske výrobky a ich umenie je už dlho známe. Nie je to tak dávno, čo boli slovenské ženy z Kovačice a iných dedín v južnom Banáte rozpoznateľné v Belehrade pre svoje charakteristické ľudové kroje a pracovali ako vysoko cenené domáce pomocníčky pre belehradské rodiny. V Belehrade ich s láskou nazývali Zuske. Písal som o srbskom jazyku a jazykoch národnostných menšín v legislatíve Srbska (názov tohto článku posielam v prílohe). Široké možnosti používania slovenského jazyka v školstve a verejnom živote stále prakticky prispievajú k zachovaniu ich etnickej identity. II. Pokiaľ ide o etnický problém Srbov, moje znalosti sú, samozrejme, širšie a všestrannejšie. Pochádzam z tzv. stredného Srbska, rovnako ako moja rodina v niekoľkých generáciách. Moje hlbšie rodinné korene sú spojené s inými oblasťami, kde žijú Srbi. To ma vždy inšpirovalo k spoznávaniu rôznych prostredí, kde žijú Srbi, najčastejšie zmiešaní s príslušníkmi iných etnických komunít. Aj vo svojej profesionálnej práci som sa snažil chrániť rôzne segmenty kultúrnej, jazykovej a právnej histórie Srbov, a to ma nevyhnutne priviedlo k výskumu susedných etnických komunít – v konečnom dôsledku k balkanologickému výskumu. Takto som spoznával rôzne prostredia krajín na Balkánskom polostrove a v Panónsko-karpatskej kotline. O tom všetkom som písal vo svojich prácach. To mi umožňuje robiť určité porovnania s problémami Slovákov, ako aj iných susedných a blízkych národov.
S úctou a úctou,
Miloš Luković PhD.
1. Ako si vysvetľujete, že Slováci si 280 rokov zachovávajú svoj jazyk, kultúru, identitu a evanjelickú vieru? Ako vnímate Slovákov z Vojvodiny z hľadiska ich komunitárneho povedomia, postoja k tradícii, náboženstvu či folklóru a ako vnímate Slovákov zo Slovenska, v čom sa líšia, v čom sú si podobní? / Како објашњавате да су Словаци 280 година сачували свој језик, културу, идентитет, евангелистичку веру? Како доживљавате Словаке из Војводине у смислу њихове комунитарне свести, односа према традицији, вери или фолклору и како доживљавате Словаке из Словачке, по чему се разликују, по чему су слични?
Slováci na území dnešnej Vojvodiny majú dlhú a neprerušenú tradíciu života a ich existencia prešla tromi štátnymi útvarmi: Habsburskou monarchiou, juhoslovanským štátom a Republikou Srbsko. Vo všetkých týchto štátnych útvaroch bolo postavenie slovenskej komunity relatívne jasné a priaznivé a početnosť a kompaktnosť komunity umožňovali jej biologickú reprodukciu. Vo fáze kolonizácie boli definované povinnosti slovenských rodín voči štátu a pridelená pôda si vyžadovala veľa obrábania a tvrdej práce obyvateľstva. Rozvinuté poľnohospodárstvo ako hlavné zamestnanie a úloha cirkvi predstavovali základné integračné faktory. To umožnilo odovzdávanie folklórnych tradícií, a tým aj zachovanie etnického povedomia. K tomu prispeli aj neskoršie školské a kultúrne príležitosti, najmä po druhej svetovej vojne. Slováci v Srieme, Báčskej a Banáte tieto oblasti dlhodobo vnímali ako svoju vlasť, hoci cit k vlasti pretrváva. Vojvodinskí Slováci sú z hľadiska vážnosti vo svojej práci podobní rodeným Slovákom, ale vo všeobecnej komunikácii sú o niečo otvorenejší a srdečnejší, čo je pravdepodobne dôsledkom súžitia s inými etnickými komunitami vo Vojvodine. / Slovaci na terenu današnje Vojvodine imaju dugu i neprekinutu tradiciju življenja, a njihova egzistencija prolazila je kroz tri državne formacije: Habzburška monarhija, jugoslovenska država, Republika Srbija. U svim tim državnim formacijama pozicija slovačke zajednice bila je relativno jasna i povoljna, a brojnost i kompaktnost zajednice omogućavale su njenu biološku reprodukciju. U fazi kolonizacije bile su definisane obaveze slovačkih porodica prema državi, a dodeljeno zemljište zahtevalo je veliku obradu i radinost stanovništva. Razvijena poljoprivreda, kao osnovno zanimanje, i uloga crkve predstavljali su osnovne integrativne faktore. To je omogućavalo prenošenje folklorne tradicije, a time i očuvanju etničke svesti. Kasnije školske i kulturme mogućnosti tome su dodatno doprinosile, posebno posle Drugog svetskog rata. Slovaci u Sremu, Bačkoj i Banatu odavno doživljavaju te oblasti kao svoj zavičaj, iako ostaje sentiment prema matičnoj zemlji. Po po ozbiljnosti u radu vojođanski Slovaci su slični Slovacima u matici, ali su malo otvoreniji i srdačniji u opštoj komunikaciji, što je verovatno posledica življena sa drugim etničkim zajednicama u Vojvodini.
2. Како доживљавате улогу Евангелистичке цркве (за српске испитанике, Православне цркве) у животима људи из Србије? Како цркве утичу на формирање идентитета? / Ako vnímate úlohu evanjelickej cirkvi (pre srbských respondentov pravoslávnej cirkvi) v živote ľudí zo Srbska? Ako cirkvi ovplyvňujú formovanie identity?
Srbi zostali na konci stredoveku bez národného štátu a Slováci v stredoveku nemali možnosť založiť si vlastný národný štát. Od neskorého stredoveku mali Srbi neustále migrácie rôznymi smermi a zmeny feudálnych pánov vo viacerých krajinách. Slováci mali migrácie o niečo neskôr, ale hlavne na území Habsburskej monarchie. Za takýchto okolností, ako u Srbov, tak aj u Slovákov, cirkev ovplyvňovala formovanie a prenos etnického vedomia a nahrádzala úlohu iných inštitúcií, aké zohrávali napríklad slobodné a kultúrne vyspelejšie národy.
3. Ako vnímate všeslovanskú vzájomnosť a slovanské alebo juhoslovanské povedomie? Je prítomná ako iná identita okrem slovenčiny a srbčiny? Ako spolu vychádzajú Slováci a Srbi? / Како доживљавате пансловенску узајамност и словенску или југословенску свест? Да ли је присутна као други идентитет поред словачке и српске? Како се Словаци и Срби слажу?
Panslovanská reciprocita prekvitala v prvej polovici 19. storočia ako druh politickej a kultúrnej emancipácie slovanských národov, najmä v rámci Habsburskej monarchie. Napriek vojnám a všetkým politickým zmenám v 20. storočí a v prvej polovici 21. storočia povedomie o blízkosti a reciprocite slovanských národov nezhaslo (potvrdzujú to každoročné „stretnutia slavistov v Dni vlka“ v Belehrade, ako aj niektoré slovanské projekty). Slováci vo Vojvodine spolu so Srbmi si cenia spoločnú regionálnu príslušnosť (Sremci, Bačváni, Banačani, Vojvodina) a sú si preto blízki (čo potvrdzujú aj zmiešané manželstvá). Kým existoval juhoslovanský štát, Srbi aj Slováci mali paralelné juhoslovanské cítenie, ale ani dnes medzi Srbmi a Slovákmi neexistuje žiadna rivalita na širšej úrovni. / Panslovenska uzajamnost doživela je procvat u prvoj polovini 19. stoleća kao svojevrstan vid političke i kulturne emancipacije slovenskih naroda, naročito u okvirima Habzburške monarhije. I pored ratova i svih političkih promena i 20. stoleću i u prvoj polovini 21. stoleća, nije ugašena svest o bliskosti i uzajmnosti slovenskih naroda (to potvrđuju i godišnji „susreti slavista u Vukove dane“ u Beogradu, pa i neki slavistički projekti). Slovaci u Vojvodini zajedno s Srbima neguju zajedničku regionalnu pripadnost (Sremci, Bačvani, Banaćani, Vojvođani) i po tome su bliski (što potvrđuju i mešoviti brakovi). Dok je postojala jugoslovenska država, i Srbi i Slovaci imali su i parlelna jugoslovenska osećanja, ali i danas Srbi i Slovaci ne gaje nekakav rivalitet na širem planu.
3.1: Sú Šafarik a Kolar, po ktorých sú pomenované ulice, školy a spolky, stále prítomní ako vizionári slovanskej vzájomnosti vo vedomí, t. j. v živej srbskej a slovenskej kultúre v Srbsku? / Да ли су Шафарик и Колар, по којима се зову улице, школе и удружења, још увек присутни као визионари словенске узајамности у свести, односно у живој српској и словачкој култури у Србији?
Šafarik je oveľa známejší medzi Srbmi a existuje viacero vedeckých konferencií a kultúrnych podujatí, ktoré pripomínajú jeho brilantné dielo ako nestora slavistiky a priekopníka panslavizmu. Dnes sú jeho vedecké komunikačné schopnosti pôsobivé. V odborných kruhoch (literatúra, jazyk) majú Šafarik aj Kollár vysoké miesto a obaja sa stali členmi prvej srbskej vedeckej inštitúcie, predchodkyne dnešnej Srbskej akadémie vied a umení. / Šafarik je mnogo poznatiji među Srbima i ima više naučnih skupova i kulturnih manifestacija koje podsećaju na njegovo svetrano delo, kao doajena slavistike i pionira panslavizma. U danas impresionira njegova naučna komunikativnost. U stručnim krugovima (književnost, jezik) i Šafarik i Kolar imaju visoko mesto, a obojica su u svoje vreme postali članovi prve srpske naučne institucije, preteče današnje Srpske akademije nauka iumetnosti.
4. Aké sú prioritné zamestnania Slovákov/Srbov? / Која су приоритетна занимања Словака/Срба?
Do druhej svetovej vojny bolo prioritným zamestnaním Srbov aj Slovákov poľnohospodárstvo, ktoré prispievalo k zachovaniu tradičnej kultúry. Dnes sú zamestnania odlišné, ale folklór sa medzi oboma národmi pestuje na tradičnej báze prostredníctvom kultúrnych spoločností, inštitúcií a podujatí, ako aj na rodinných oslavách (svadby, krsty, pohreby atď.). / Do Drugog svetskog rata prioriteno zanimanje i Srba i Slovaka bila je poljoprivreda, što je doprinosilo očuvanju tradicionalne kulture. Danas su zanimanja različita, ali se folklor kod oba naroda neguje na tradicionalnim osnovama preko kulturnih društava, institucija i manifestacija, kao i na porodičnim svečanostima (svadbe, krštenja, pogrebi itd.).
5. Vymenujte 3 obľúbené osobnosti zo slovenskej a srbskej kultúry´/ Наведите 3 омиљене личности из словачке и српске културе
Vuk Stefanović Karadžić, Pavol Jozef Šafarik a Janko Šafarik, ktorí úspešne spolupracovali a zanechali veľkú stopu a smerodajnú cestu v srbskej aj slovenskej kultúre. / Vuk Stefanović Karadžić, Pavol Jozef Šafarik i Janko Šafarik, koji su međusobno uspešno sarađivali i ostavili veliki trag i putokaz i u srpskoj i u slovačkoj kulturi.
