Začiatok nadpisu tohto článku zrejme upozornil čitateľa, že reagujem na článok Pavla Janíka „Sami proti sebe“, ktorý sme uverejnili pred niekoľkými dňami. Už pod daným článkom som avízoval, že redakcia bude reagovať a pôvodne som si myslel, že pokojne vysvetlím, že jeho kritika internetových diskusií sa až natoľko nevzťahuje na stránky DavDva, že veríme v zrelosť nášho publika a neuvažujeme o vylučovaní diskusií pod článkami. Pre nás je veľmi dôležitá obojsmerná komunikácia s čitateľmi a práve naopak, chceli by sme ju zintenzívniť a skvalitniť.
Ale netušil som, že sa tak skoro ukáže, ako som sa mýlil a že sa na nás vysypú reakcie typu:
slobodu prejavu pokladám za základné ľudské právo ( po právach zaručujúcich samotné jestvovanie ) a slobodu, a akékoľvek obmedzovanie je pre mňa neprijateľné
Neznášam intelektuálny rasizmus!
Alebo vyveste oznam,že na tomto webe ľudia diskutujúci pod pseudonymom nemajú právo na názor!
Aj preto, lebo si pamätám roky minulé, lebo si pamätám, ako popri štrnganí kľúčami sme si želali slobodu slova.
.
Priatelia, toto ste nemysleli ako prvoaprílovú recesiu, ale vážne? Skutočne považujete za vrcholné naplnenie práva na slobodu slova adolescentnú predstavu, že základným ľudským právom je, keď čerstvý ledva-maturant môže bez obáv ukázať svojim učiteľom prostredník?
Naozaj si myslíte, že ideál slobody slova pre ľavičiara vyčerpávajúco vyjadril Vojtech Mihálik v Plebejskej košeli?
…aspoň si tresnem ťažkou rukou na stôl,
namočím vlasy do vína…
Nečudoval by som sa, keby sa takými názormi prezentovali individualistickí liberáli. Ale ľudia, ktorí sa hlásia k ľavici a kolektivistickým ideálom?
A vôbec – prakticky za každým článkom, ktorý na našich stránkach publikujeme, je veľa práce a štúdia rôznych materiálov. Napadlo vás, skôr než sa začnete odvolávať na slobodu slova, zistiť si, aký je skutočný obsah tohto pojmu?
Skúste sa pozrieť napríklad na stránku Amnesty International (AI). Tá vám hneď v úvode bez obalu napíše:
Sloboda slova je právo povedať hocičo o hocičom a hocikedy, je tak? Figu!
Amnesty International
Sloboda slova je právo akýmkoľvek spôsobom vyhľadávať, získať a odovzdať ďalej informácie a myšlienky akéhokoľvek druhu.
Na stránke AI sa ďalej dozviete, že sloboda slova skutočne je veľmi dôležité a mocné právo, ale aj najmenej pochopené a veľmi často zneužívané. Mohli by ste sa tiež pozrieť na oficiálnu stránku Federálnych súdov USA, ktorá má časť venovanú práve otázkam slobody slova. Dozvedeli by ste sa, že medzi prejavy, ktoré nie sú chránené klauzulami o slobode slova, okrem iných, patria:
- výzvy na aktivity, ktoré niekomu môžu ublížiť,
- vyjadrovať sa obscénne (študent) na udalosti, ktorú organizuje škola,
- na školou organizovanej udalosti propagovať nelegálne drogy – hľa, na Slovensku sme liberálnejší,
- publikovať (v školskom časopise) články, ktoré spochybňujú vedenie danej inštitúcie (školy) – v stanovách nášho občianskeho združenia je napríklad tiež uvedené, že členovia nebudú znevažovať prácu a ciele ostatných členov a združenia.
Lebo poviem rovno – ak by sme pod článkami Pavla Janíka, napriek jeho zdvorilej žiadosti, otvorili diskusie, pravdepodobne by prestal u nás uverejňovať články. Cítili by ste zadosťučinenie, že ste presadili slobodu slova? Alebo…
Pretože nejde len o slobodu Pavla Janíka napísať a vydať článok. Sloboda slova je aj právo jeho čitateľov dostať sa k myšlienkam a informáciám, ktoré on napísal, a ubezpečujem vás, že na DavDva za posledných 12 mesiacov nie je ani jeden článok, ktorému by sa počet čitateľov počítal na menej ako na stovky. A napokon ide aj o slobodu slova našej redakcie, lebo sme sa rozhodli tieto informácie a myšlienky týmto spôsobom šíriť.
Jeden z hlavných zdrojov nepochopenia obsahu slobody slova je v tom, že sa zameriava len na jednu stranu – na vysielač. Ale ako sme už videli vyššie, sloboda slova je nemysliteľná, je len iluzórna, ak nemá nikoho na strane prijímača. A dokonca aj vtedy, ak prijímač má, ale efektívnosť komunikácie nie je vyššia ako hovorenie do bútľavej vŕby.
Typickým príkladom problému slobody slova je dnes Julian Assange. On však nie je prenasledovaný za to, že povedal svoj názor na vládu USA alebo iného spriateleného štátu. Je prenasledovaný za to, že zverejňoval fakty, ktoré svedčili na aktivity vlád, ktoré sú za hranicami práva a dobrých mravov. Ich zverejnenie nebolo v jeho osobnom záujme, lebo ako odmenu nebude mať ani ten slastný pocit zo vztýčeného prostredníka a bude musieť byť vďačný za každý bez útrap prežitý deň. V jeho prípade ide o našu slobodu slova – získavať informácie, ktoré sú pre naše životy relevantné a ku ktorým by sme sa inak nedostali.
O slobode slova je teda zbytočné hovoriť, ak to slovo nie je relevantným spôsobom vypočuté. Ak neprebehol úplný cyklus podľa komunikačného vzorca:
myslieť – hovoriť – pochopiť (a konať) – podať spätnú väzbu
Keďže osoba poslucháča (prijímača) je pre úspešnú komunikáciu kľúčová, musí sa túto osobu myslieť už v prvej fáze – „myslieť“. A je nutné mať na zreteli, že cieľom je dosiahnuť u poslucháčov fázu POCHOPIŤ A KONAŤ. Pripúšťam, že niektoré osoby v diskusii môžu mať ako cieľ otráviť autora a ostatných diskutujúcich a veľmi efektívne vedia tento cieľ dosiahnuť. Takíto diskutujúci však pôsobia proti našim cieľom a vyššie sme si vysvetlili, že nie sme povinní pod rúškom „slobody slova“ takéto konanie strpieť.
Na záver to najdôležitejšie. Nebudeme tajiť, že jedným z našich najdôležitejších cieľov je to, aby sme ľavičiarov (chápme – tých, ktorí sa aktívne usilujú o alternatívu ku kapitalizmu) učili využívať svoju slobodu slova aktívne, kreatívne a efektívne. Efektívnosťou rozumieme napríklad to, že pri komunikácii s ministrom (cez facebook) nedosiahne ľavičiar to, že sa minister urazí a dá na ľavičiara trestné oznámenie, ale to, že zmení svoje rozhodnutie alebo sa rozhodne urobiť niečo, čo predtým vôbec nemal v úmysle.
Ale presne tak – aktívne, kreatívne a efektívne, sa musíme naučiť komunikovať aj medzi sebou. Zvlášť teraz, keď sa nemôžeme stretávať na väčších zhromaždeniach, keď musíme medzi sebou zachovávať odstupy a zakrývať si pri tom tváre. Práve teraz musíme byť schopní komunikovať efektívne tými prostriedkami, ktoré nám ostali. Nesmieme prijať za svoje to jalové hašterenie, ktoré nám v hlavách programujú všetky liberálne portály práve preto, aby sme sa nikdy na ničom rozumnom neboli schopní dohodnúť. Nebuďme sami proti sebe! Pretože pred nami je veľký cieľ, dôležitejší ako každé ego…
Komunikácia je komplexná zručnosť a vrcholní manažéri v kapitalistických podnikoch sa vo firemnom vzdelávaní zdokonaľujú hlavne v komunikácii a tieto zručnosti používajú každodenne. Má ľavičiar šancu strhnúť na svoju stranu verejnosť, keď sa nezdokonaľuje v komunikácii? Keď sa nesnaží byť v komunikácii lepší a efektívnejší ako tí najlepší kapitalisti?
Naši predchodcovia – klasici Davisti. Veď oni boli majstrami, umelcami, v komunikácii. Snažme sa byť v tom lepší ako oni.
Marián Moravčík
p.Moravčík držiac sa porekadla o trafenej husi si dovolím „zagágať“,lebo vami citovaný výrok „…alebo vyveste oznam,že na tomto webe ľudia diskutujúci pod pseudonymom,nemajú právo na názor!“ktorý patrí mne,je vytrhnutý z kontextu,On je totiž reakciou na komentár p.Perného,ktorý napísal,že „na svoj názor má právo iba ten,kto sa zaň podpíše!“
Myslím,že by bolo rozumné stanoviť také pravidlá pre diskutérov,ktoré by zabránili tomu,aby „čerstvý ledva – maturant mohol bez obáv ukázať svojim učiteľom prostredník „.Je to opatrenie ktoré pre diskutérov na DavDva nie je práve tým najdôstojnejším riešením no v dnešnej dobe je bohužial nevyhnutným!
Pán Dubník, vďaka za túto reakciu. Mne osobne vôbec neprekáža, že Vás poznám ako Dubníka. Sám som sa dlho pohyboval na blogoviskách, kde sa používali len nicky a dôležité je hlavne to, aby za tým nickom bol reálny človek, stále ten istý a aby to bol jediný nick daného človeka, aby nepoužíval viaceré identity. Presne to robia najčastejšie trollovia a diskusné automaty. Ten imperatív Lukáša Perného, aby za diskusnými príspevkami boli reálni ľudia s celým menom, tu na DavDva už v minulosti fungoval. Dá sa to dosiahnuť aj technickými prostriedkami WordPressu a takto to fungovalo, keď som sa na DavDva začal objavovať v diskusiách. Neskôr sme z toho imperatívu zľavili, lebo po jeho zavedení citeľne klesol počet diskutujúcich.
Osobne preferujem pozitívny prístup. Obrazne – nemyslím, že môže človek vypestovať ovocný sad, keď sa zameriava len na vytrhávanie buriny a hubenie slimákov. Musí aj sadiť a štepiť stromy. No imperatív Lukáša Perného chápem. Zažil som na inom webe veľmi nepríjemnú osobnú debatu medzi dvomi nickmi, ktorá sa okamžite skončila ospravedlnením a zmiznutím jedného z nich, keď ten druhý napísal „už viem, kto si a zistil som si, kde bývaš“. Na webe je veľa príležitostí, kde sa trollovia môžu dochuti vyblázniť a my by sme tu mali najradšej ľudí, ktorí myslia svoje slová „smrteľne vážne“.
Pomerne dávno som narazil na pojem, ktorým sme sa pomenúvali asi tak do 18. storočia „HOMO LOQUENS…. až neskôr sme si začali lichotiť a nazývať sa HOMO SAPIENS… Ak je ľudským právom sloboda…. (myslenia, pohybu, slova…) a sledujem, čo sa posledné desaťročia v spoločnosti v období globalizácie deje, tak som skôr prívržencom používania pojmu LOQUENS. Tí čo majú moc, majú moc aj veľa hovoriť….hoci platí „non multa, sed multum“. Keď sa v poslednom čase začalo kritizovanie obmedzovanie slobôd (aj v súvislosti s pandémiou) tak sa blysla pred kamerami jedna naša ministerka výrokom: …. jediným nespochybniteľným ľudským právom je právo na život…. Dosť často som písal odborné alebo osvetovo zamerané články do tlače v ČR a SR a občas aj diskutoval v médiách na internete. Tam som zistil, že sloboda slova je „odtiaľ – potiaľ“. A potvrdilo sa to, čo mi hovoril môj otec (tento výrok sa hodí k tématike slobody slova):
Ten má pravdu, kto práve hovorí. A dovtedy má pravdu, kým hovorí. Keď skončí…koniec jeho pravdy. (pravdu môže mať ten, koho pustia do médií, komu zverejnia článok alebo diskusný príspevok….. – keď vás „odstrihnú“ tak pravdu nikdy mať nemôžete.
P.S.: preto vítam akúkoľvek možnosť, aby ľudia mohli slobodne prejaviť svoj názor verejne. Toho priestoru dnes ani na internete veľa nie je.
Tak ako každý, kto prezentuje svoje názory v médiách, tak aj ja na základe vlastných skúseností môžem potvrdiť, že možnosť vyjadriť sa k danému príspevku len výnimočne plní funkciu vecnej diskusie k danému príspevku. V mnohých prípadoch to nie sú argumenty ad rem, teda k veci, ale argumenty ad hominem, t.j. k vlastnostiam samotného autora. Rýchly pohľad na mnohé komentáre, tak ako na to upozorňuje Janík aj Moravčík sú prehliadkou vzájomných osočovaní a pod. a s témou príspevku vôbec nesúvisia.
Sloboda slova či sloboda vyjadriť sa, súdiac podľa mnohých diskusných reakcií sa chápe ako sloboda hovoriť k hoci čomu bez hlbšej znalosti veci, hovoriť len tak zo zábavy. Tento trend v rozvoji slobody slova je nesporne posilnený možnosťou vstúpiť do „diskusie“ pod nejakým vymysleným menom, teda so skrytou identitou osoby. Je možné, že je to práve táto skrytosť identity diskutujúceho, ktorá ho posilňuje v možnosti písať bez vlastnej osobnej zodpovednosti čo ho napadne. V každom prípade takto rozvíjaná sloboda slova neslúži ani rozvoju ľudského poznania a ani rozvoju vzájomnej diskusii a porozumeniu.
Osobne sa domnievam, že cesta rušenia možnosti reagovať na daný príspevok nie je tou správnou cestou, napriek tomu tomu, že možno vo väčšine prípadoch nevedie k vzájomnému obohateniu a niekedy je to proste len cesta ako niekoho dehonestovať.
Ale v dnešnej dobe ešte stále žijúcej slobody slova, slobody posudzovania a hodnotenia vo verejných médiách každého všetkými sa zdá, že tak ako si verejne vystupujúce osoby včítane politikov až po prezidentku musia zvykať aj na nelichotivé hodnotenia, bez ohľadu nato, či sú alebo nie sú oprávnené, tak sa s tým musia zmieriť aj pisatelia blogov či príspevkov.
V rámci ľavicovo orientovaných pisateľov a diskutérov by som obmedzovanie diskusie k príspevkom na DAV2 považoval za nešťastný krok napriek všetkým tým nevýhodám, ktoré to so sebou prináša a ktoré koniec koncov sa už nejeden krát objavili aj v rámci tejto možnosti diskusie.
Nechápem celkom náreky nad nekvalitou diskusie. Ja súhlasím, že diskusia nedosahuje vysokú úroveň. Lenže, v určitom zmysle je to založené už v koncepcii DAV2. V podstate tu môže posielať články každý, aj keď môžu byť nízkej kvality, redakcia to nerieši. A prakticky je tu minimum ľudí, ktorí sú ochotní ísť s kožou na trh, pustiť sa do súboja s nepodloženými názormi. Väčšinou sa to prejde mlčaním. Zostúpil niekedy p. Janík zo svojich nedotknuteľných výšin, nasadil latku vysokej úrovne diskusie, zmietol slabé príspevky vycibrenými argumentmi?
Pritom práve v polemikách sa cibria názory, postoje ľavičiarov, hľadajú sa argumenty, vhodné formulácie. Časť ľavičiarov sa dnes bojí ísť do polemík, pretože ich postoj je založený skôr na viere, presvedčení (v socializmus, sociálne spravodlivú spoločnosť, národný štát), nie na faktoch, odrážajúcich pohyb reality. To je najvážnejším zdrojom toho, že ľavica sa prakticky stratila zo života.