SRBI A SLOVÁCI SÚ PRIATELIA, zhodujú sa Srbi aj Dolnozemskí Slováci v ankete pre pripravovanú knihu (druhá časť)

Počas augusta 2025 Matica slovenská po boku slovenskej evanjelickej cirkvi v Srbsku zrealizovala prieskum o Slovákoch žijúcich vo Vojvodine, srbsko-slovenských vzťahoch, ale aj o slovanskom povedomí, duchovných témach vo vzťahu k Slovákom a Srbom. Deje sa to v turbulentnom období spoločenského napätia. Napriek snahe rozpútať nepriateľstva medzi Slovákmi a Srbmi na politickej úrovni, predložený výskum dokazuje, že Slováci a Srbi spolunažívajú priateľsky, mierovo, ba dokonca ešte stále pretrváva určitá miera juhoslovanského alebo slovanského vedomia, ktoré sa prejavuje v praxi srbsko-slovenskou spolupatričnosťou.

Rozhovory realizovali vedecký pracovník Matice slovenskej Dr. LUKÁŠ PERNÝ po boku teológa, spisovateľa, básnika a predstaviteľa evanjelickej cirkvi v Srbsku Dr. BRANISLAVA KULÍKA, ex-predsedu Matice slovenskej v Srbsku. Časť z rozhovorov bude zverejnená v rámci knihy. Vyberáme niekoľko zaujímavých ukážok z rozhovorov. Realizovalo sa okolo 100 autentických rozhovorov.

Už sme publikovali: ANKETA S VÝZNAMNÝMI SRBSKÝMI OSOBNOSŤAMI SRBSKEJ KULTÚRY pre knihu, ukážka exkluzívne pre DAV DAV: Slováci a Srbi majú excelentné kultúrne väzby (prvá časť)

UKÁŽKY Z ROZHOVOROV, AUTENTICKÉ CITÁTY

Marina Valent, Lalit

„Naša dedina je pol Slováci, pol Srbi, takže sa všetky deti spolu hrajú, chodia do školy… v našej dediny nie je rozdiel medzi Srbmi a Slovákmi. Všetci Slováci vedia Srbsky a všetci Srbi vedia Slovensky, takže si všetci rozumejú.“

Margarita Benková, Bačsky Petrovec/Senné

„Ja som zo zmiešaného manželstva, matka je Srbka, otec Slovák, takže sa u nás hovorí aj po slovensky, aj po Srbka, mama sa naučila perfektne po Slovensky. U nás sa oslavuje všetko dva krát, takže mám blízko k obom národom. “

Kristijan Obšust, Nový Sad
Centar za istraživanje kolektívnych identiteta i politické mitológie

„Pokiaľ ide o Slovákov v Srbsku, konfesionálna identita sa časom rozrástla na záležitosť tradičných predpokladov a nie je čisto náboženská. To znamená, že ide skôr o odkaz, ktorý sa štandardne spája so Slovákmi v Srbsku v kontexte ich národnej identity, než o záležitosť osobnej zbožnosti, t. j. osobnej konfesionálnej identity konkrétnych jednotlivcov. Iste, okrem jazykového mal a stále má najdôležitejší aspekt a kľúčovú úlohu súdržného prvku pre príslušníkov slovenskej národnostnej menšiny na území Srbskej republiky. Cirkevné zbory preto svojimi aktivitami v miestnych komunitách zohrávajú mimoriadne dôležitú úlohu pri udržiavaní identity Slovákov v Srbsku. … Čo sa týka vzťahov medzi Slovákmi a Srbmi na území Srbskej republiky, vzťahy sú viac než fantastické v každom segmente.“

Alžbeta Murtin, Begeč/Hložany

„My v Begeči sme ako Slováci v menšine, ale necítime nejaký tlak medzi Srbmi a Slovákmi, takže funguje to.“

Anna Molnárová-Asodiová, Kysáč, slovakistka

(o Kollárovi a Šafárikovi) „Zanechali tu hlbokú stopu, a aj keď sa o tom v škole vyučuje, ich poslanie a práca je vnímaná nedostatočne. Myslím si, že by sme si každí mali brať príklad z toho… všetci sme z toho istého národa. Všetci sme bratmi a sestrami, a keď to beriem z toho širšieho kontextu, tak sme bratmi a sestrami v Kristovi. Myslím si, že si to treba zachovávať, a treba k tomu vychovávať aj mladšie generácie, pretože nesú mená škôl a inštitúcií týchto národovcov. “

Ivan Svirčević, Nový Sad

„Myslím si, že sa dosť Slovákov hlásilo k juhoslovanskej idei z niekoľkých dôvodov – po veľkom maďarizačnom tlaku 19. a začiatku 20. storočia konečne, v novom státe, mohli sa realizovať vo svojom jazyku, v slovanskom prostredí. Po Druhej svetovej vojne dostali na štátnej úrovni aj tlač, vzdelávanie od základnej školy po univerzity, aj média vo svojej reči. Taktiež mnohí zo zmiešaných manželstiev mohli seba definovať nie len podľa národnosti svojho otca alebo matky, ale aj ako svojrázny amalgám, zvolať sa „juhoslovanom“.

„Slováci prevažne žijú na dedinách. Venujú sa poľnohospodárstvu, ktoré je dominantné, ale vďaka dostupnému vzdelaniu sa Slováci venujú aj iným odvetviam. V mojej rodine som mal profesorov, sudcov, zverolekárov, stolárov, automechanikov. Podobne je to aj so Srbmi a inými národmi. Významný vplyv na výber povolania má bydlisko.“

Rastislav Zornjan, Nový Sad

„Slovákom pomohlo to, že boli konzervovaní, uzavretí. Žili vo svojich dedinách, nemiešali sa veľa, brali sa navzájom z tej istej alebo susednej dediny, myslím si, že to veľa pomohlo.“

„Odkaz Kollára a Šafárika bol fantastický a uplatnený aj keď sa búral Rakúsko-Uhorský štát. Radšej žiť so Srbmi, slovanskými spolubratmi, než v Uhorsku, kde boli utláčaní zvlášť, keď ide o národnostnú zložku. Ale tieto vojny ukázali, že tak ako vieme byť bratia, vieme byť aj nepriatelia. Keď sa nacionalizmus stal „módou“, potom hovoriť o panslavizme je už prežitok. Môže sa teoreticky uskutočniť, ale pri pohľade na súčasnosť, keď sa Rusi a Ukrajinci vraždia, západ sa smeje a profituje, potom je ťažko veriť.“

„Tito ani nebol Srb, mať mu bola Slovinka a otec Chorvát, ale dokázal, to čo nikto nedokázal, zmieriť toľko národov a skĺbiť ich do jedného štátu, a urobiť z toho úspešný štát, ktorý mal dobré meno po celom svete. Ja som zažil časy, keď som s červeným pasom mohol cestovať po celej Európe. A keď prišiel čas, že som si musel pýtať vízum, aby som sa na Slovensko dostal, to bola degradácia. Ja viem, že Tito mal chyby, aj tá ideológie sa ukázala ako chybná v niektorých segmentoch, ale spraviť štát z 22 miliónov ľudí, ktorý mal svoj veľký trh, more, mal Vojvodinu, ktorá mohla kŕmiť tretinu Európy, boli sme sebestační v každom ohľade, vymyslel politiku nezúčastnených a prilákal celú Afriku aj polovičku Ázie na svoju stranu, stal sa protikladom NATO aj Varšavskej zmluve. Aj jeho pohreb svedčí o tom, ako bol populárny vo svete a ako si ho vážili. A my sme si ho najmenej vážili, keď sa pominul a štát sa rozpadol. Potom všetci hovorili ako to bolo umelo vytvorené. A toto nie je umelo vytvorené a nefunguje nijako.“

Branislav Milovac, Nový Sad, pravoslávny arci-kňaz

„Slováci sú jeden dobrý národ, o ktorom si myslím, len to najlepšie. Je to poctivý národ, usilovný, verný srbskému štátu so svojou jedinečnou tradíciou a kultúrou, ktorá ovplyvňuje aj srbskú. Nanešťastie, počet Slovákov sa zmenšuje.“

„Na miestach, kde som pôsobil bola tradícia, že pri pohrebe zvonili aj srbský, aj slovenský kostol. Toto môžeme použiť ako ilustráciu, ktorá ukazuje hlboký a historický vzťah. Teda rešpekt.“

„Keď som bol v Bačskej Paľanke, je tam slovenský evanjelický kostol, a za ňou je veľký slovenský dom. A na Slovensku existuje jedno malé spoločenstvo pravoslávnych Srbov, ktoré na Slovensku preložilo životopis sv. vladyku Nikolaja do slovenčiny. Opýtal som sa v Paľanke pána farára, či môže byť promócia v slovenskom dome. Oboznámil Slovákov a dom bol naplnený. Spieval aj slovenský spevokol. Bola tam jedna žena z Pivnice, ktorá to všetko tlmočila. Tak to bola všeobecne krásna atmosféra a veľké kamarátenie. Chcem teda poukázať, že existuje takýto druh otvorenosti jedných k druhým.“

Dragana Cirakovic, Nový Sad, tajomníčka Archívu Vojvodiny

„Slovenská národnostná komunita si zachovala svoju identitu, jazyk, kultúru atď. Tiež veľká časť z toho je aj špecifická formou folklóru a umenia (insitná maľba, ľudové kroje atď.). … Slováci a Srbi spolu vychádzajú skvele, rešpektujú sa a neexistuje napätie, ktoré môžu pociťovať ostatní členovia národného spoločenstvá.“

Jaroslav Javorník, Nový Sad, biskup slovenskej evanjelickej cirkvi a. v. v Srbsku

„Slováci si zachovali identitu vďaka viere, jazyku a pevnej komunite. Cirkev zohrala najdôležitejšou úlohu, čo môžem potvrdiť ako Slovák. Slováci vo Vojvodine sú veľmi komunitárni, kým Slováci na Slovensku sú viac ovplyvnení modernou spoločnosťou. Máme 26 cirkevných zborov, 40 slovenských prostredí. … Nábožnosť a národnosť sú sestry, u nás dokonca siamské dvojičky. Kde sa kostol zamkol, tam aj slovenčina zanikla. …. V evanjelickej cirkvi bolo dôležité kázať Slovo božie vo vlastnom jazyku.“

„Ekumenizmus je na vysokej úrovni. Pravoslávna cirkev si nás váži, nikdy nemala cieľ nás posrbčiť.“

Zoltán Kollár, Lug,
dôchodca, člen FS Mladosť

„Veľmi sme sa tešili na vystúpenie krajanov z bývalej Juhoslávie alebo zo Srbska v Martine. Slováci sa dosťahovali na DOLNÚ ZEM z dôvodu chudoby, dosťahovali sa do Petrovca, Kulpina a Hložian, a v roku 1902 sa po vytnutí lesa rozdelili pozemky a tak vznikla obec Lug. Je tu tak 450 až 500 ľudí, 95% sú Slováci, ale aj neslováci hovoria slovensky, takže udržiavame slovenskú reč. O Kollárovi a Šafárikovi sme sa učili v školách, po Šafárikovi je umelecký spolok v Novom Sade či základná škola v Selenči Jána Kollára. Slováci a Srbi nažívajú dobré, máme školy, základné, stredné, nemôžeme sa sťažovať. Srbský jazyk nie je ťažký, slovania máme veľa približných nárečí. V Srieme máme okolo srbské dediny, a tak sme sa naučili spolunažívať. My máme po Titovi pomenovanú ulicu a nebudeme to meniť… podarilo sa mu zjednotiť rozhádaných Slovanov, tak je to

Vanja Petković, rusínka žijúca v Novom Sade

„Slováci sú mi blízky, pretože som Rusínkou. Na východe Slovenska je jazyk veľmi podobný rusínskemu. Rozumiem po slovensky, ale netrúfla by som si hovoriť.“

Ljubica Rajinać-Stojanović, Srbka

„Mám pekné spomienky na náboženské sviatky, keď sme navštevovali našich priateľov. Aj v Novom Sade mám blízku kamarátku Slovenku. Myslím, že je to veľmi milý a poctivý národ. Bola som nedávno aj v evanjelickom kostole. Vzťahy so Slovákmi sú veľmi dobré na ľudskej úrovni, pretože Slováci sú nenásilní, a navštívila som aj osobne Slovensko.“

Dr. Radivoje Petrov Stojković, riaditeľ Zmajovho gymnázia, funkcionársky nasledovník Šafárika

„Vždy sme mali aj žiakov, aj učiteľov zo Slovenka. Aj teraz mám mnohých slovenských žiakov.“

„Šafárika vnímam ako geniálneho a najmladšieho riaditeľa gymnázia. Dali sme urobiť aj jeho portrét. Na Šafárika si zachovávame pietnu spomienku. On je veľmi dôležitý, najdôležitejší. Nechal za sebou skutočne veľké veci.“

„V medzivojnovom období do gymnázia prichádzali prezidenti a premiéri vlád Československej vlády, počas spojenectva medzi Juhosláviu, ČSR a Rumunskom, takže ten vzťah existoval. A teraz časť našich absolventov študuje na Slovensku.“

Aleksandar Perduv, Nový Sad, pôvodne Bosny ako utečenec

„Vzťah medzi Slovákmi a Srbmi je veľmi dobrý. Sme slovanské národy a dobre si rozumieme ako susedia. „Slováci sú veľmi príjemný a pracovitý národ.“

Zoran Stojanović, Nový Sad

„Slovákov si vážim a milujem, berieme ich ako spoluobčanov. Vydali sme niekoľko slovenských prekladov, a mám aj niekoľko spolupracovníkov, ktorý sú Slováci napr. Michala Harpáňa.“

Marko Kukobat, Belehrad-Bratislava, Srb

„Slováci sú normálni ľudia, pri zemi. Nikdy sme nemali problémy, ja som originál Srb cez 300 rokov, ale na Slovensku sa cítim ako Slovák. Stále vidím tú cestu medzi nami. Slovákov aj tu a tam vnímam ako bratov.“

Zdenka Valent Belić, Nový Sad
spisovateľka a prekladateľka

„Slováci si zachovali svoj jazyk, kultúru, identitu a evanjelické náboženstvo po 280 rokov vďaka silnému komunitnému vedomiu, rodinným a miestnym tradíciám a ústnemu a písomnému odovzdávaniu hodnôt. Ale to čo bolo najzávažnejšie je vysoký stupeň kolektívnych práv, ktorá sa dodnes zakladá na tradícii multikulturaluzmu Vojvodiny ako bývalej Dolnej zeme Rakúsko-Uhorskej ríše.  Nielen Slováci, ale aj Maďari, Rumuni, Rusíni, Chorváti a Rómovia majú vo svojej reči školy – základné, stredné vysoké, média (rádio, televízia, tlač), tieto jazyky sú v úradnom použití v úradoch a inštitáciách – miestnej samospráve, regionálnej – pokrajinskej a na štátnej úrovni, komunity majú svoje vydavateľstvá, Národnostné rady, cirkvi, Ústavy pre kultúru atď. To znamená, že sú po celý čas od svojho príchodu dodnes podnecovaní a motivovaní na takýto postoj k svojmu dedičstvu – to je jeden aspekt. Štát, v ktorom žijú, sa nikdy strategicky nezameral na ich kultúrnu asimiláciu, práve naopak.  Druhý aspekt súvisí s relatívnou izolovanosťou tejto komunity, ktorá je tradične umiestnená v rurálnom prostredí a často v čisto slovenských prostrediach. Prienik iných jazykov a kultúr cítiť možno v poslednom období a týka sa to rozvoju technológií a moderného spôsobu života, ale dlho táto komunita žila ako na kultúrnom ostrove. Dala by sa odpoveď rozšíriť j na tretí, štvrtý, ale ako základné na stručnú odpoveď stačia tieto dve…  Slovákov z Vojvodiny vnímam ako spojených silnou komunitou, ktorá si ctí tradície, vieru a folklór ako kľúč k vlastnej identite. Slovákov zo Slovenska vidím podobných v hodnotách a kultúrnom odkaze, no rozdiel je často v rôznom spoločenskom a historickom kontexte, ktorý ovplyvňuje každodenný život a prejavy identity. Napriek tomu ich spája hlboký vzťah k vlastnej kultúre a jazyku.“

„Kresťanstvo zohráva významnú úlohu v živote ľudí zo Srbska ako duchovný a kultúrny základ. Cirkvi formujú národnú identitu tým, že udržiavajú tradície, hodnoty a jazyk, pričom zároveň ovplyvňujú aj každodenný život prostredníctvom komunitných aktivít, sviatkov a morálnych zásad.“

(k téme Šafárik, Kollára a všeslovanská vzájomnosť) „…venovala som sa tejto téme vo svojej dizertačke Obraz Srbov v slovenskej literatúre, ktorá následne bola publikovaná v oboch jazykoch. V rámci výskumu sledovala som aký vzťah majú Slováci žijúci na Slovensku k Srbom a ako sa to reflektuje v tejto literatúre v priebehu 6 storočí, teda od najstarších zachovaných textov zo 16. storočia, v ktorých sa objavili Srbi, až dodnes.  Všeslovanská vzájomnosť a slovanské či juhoslovanské vedomie sú vnímané ako dôležitý kultúrny a historický základ, často ako druhá identita popri slovenskej a srbskej. Slováci a Srbi si väčšinou dobre rozumejú, ich vzťahy sú priateľské a založené na spoločných hodnotách a tradíciách. Srbi vnímajú Slovákov ako priateľský a pracovitý národ, s ktorým ich spája spoločné slovanské dedičstvo a vzájomný rešpekt. Šafárik a Kollár sú stále prítomní v povedomí srbskej aj slovenskej kultúry v Srbsku, predovšetkým prostredníctvom pomenovaných ulíc, škôl a spolkov. Ich odkaz ako vizionárov slovanskej vzájomnosti je pripomínaný v kultúrnych a vzdelávacích aktivitách, hoci v každodennom živote je ich vplyv už skôr symbolický než aktívny. Sú však vnímaní ako významné historické osobnosti, ktoré formovali identitu a vzťahy medzi Slovákmi a Srbmi.“

Ana-Andrea Holíková, Kovačica
ex-podpredsedníčka Matice slovenskej v Srbsku pre Banát,
učiteľka chémia, doktorandka

„Aj jedni aj druhí sme Slováci, stalo sa tak, že po rozpade Rakúsko-Uhorského kráľovstva sa niektorí našli na priestore ktorý dnes nazývame Slovensko a niektorí sa ocitli v hraniciach Maďarska, Rumunska, vtedy Juhoslávie a dnes Chorvátska a Srbska Hlavným rozdielom, ktorý je minimálny, by bol rozličný temperament, všetci Slováci sú temperamentní čo možno vidieť práve cez folklór a pozorovať cez históriu, ale tuná sme trochu balkanizovanejší by som tak subjektívne ocenila. A pridala by som aj že to vnímam ako dobrú vec, aj keď sa mi pozdáva že sa niekedy balkanizácia prezentuje v negatívnom kontexte. Avšak, to čo Slovákom na Slovensku príde ako samozrejmosť si Slováci vo Vojdine ako aj všetci zahraniční viac uchovávajú, lebo sme si tu vedomí že nie sú samozrejmosťou slovenské školy, že nikto negarantuje že sa tu bude samo od seba hovoriť aj o 100 rokov v našom materinskom jazyku – ale to je asi problematika s ktorou sa stretajú menšiny všetkých národov kdekoľvek.“

„Myslím, že vysvetlenie prečo sú Slováci vo Vojvodine viac komunitárnejší siaha do čias Rakúsko-Uhorska, keďže sú okresy a obce robené tak, že sa striedajú rozličné národnosti. Striedali tu Rumunov, Maďarov, Srbov… na základe toho bol národ na seba viac odkázaný a musel pre jazykové bariéry viac spolupracovať. Medzičasom na to vplývala samotná podstata Juhoslávie, teda aby všetky národnosti v tomto priestore spolupracovali a spoločne pokojne nažívali. Dnes je Vojvodina multikultúrna, keďže je v nej veľa národností. Každá národnosť sa snaží uchovať si to svoje s rešpektom k ostatným národnostiam. My Slováci si uchovávame teda svoje nevplývajúc na iné národnosti, rovnako robia i ostatné národnosti, každá komunita je všeobecne pozorované tolerantná.“ 

„Pre Slovákov je cirkev rovnako dôležitá, práve cirkev bola jeden z dôvodov prečo sa Slováci vôbec sťahovali – v minulej odpovedi som spomenula že sa tu mohli slobodne hlásiť k protestantskej evanjelickej cirkvi, kým im to vo väčšinovo katolíckom prostredí nebolo umožnené. Práve pri cirkvi alebo vďaka cirkvi sa zo začiatku naše komunity rozvíjali, cirkev bola a povedala by som že aj naďalej je pevným pilierom našej spoločnosti. Keď zakladali osady medzi prvým čo stavali boli školy a fary – kostoly, modlitebnice. Keď ide o každodennosť a cirkev, myslím si, že sa skôr trochu viac prihliadalo na cirkevný kalendár, posledné desaťročie alebo aj dve desaťročia sa to posunulo do úzadia, a často sa stane svadba alebo nejaké súkromné či verejné veselice aj počas pôstu. Možno to nie je závažné, ale v tomto sa najviac môže všimnúť zmena. Taktiež sa vytvorili alebo sa aj súčasne vytvárajú komunity pri rôznych zhromaždeniach – iných cirkvách (Nazaretská, Baptistická a rôzne podobne menšie odvetvia) čiže určite percento obyvateľov našich osád patrí aj týmto cirkvám.“

„Vo väčšine našich osád sme väčšinou my Slováci, takže Srbi sú menšinou na mikroúrovni, čo je trochu zvláštne. Z môjho uhla vychádzame dobre, ale bola by som ignorant keď by som povedala že nie sú z času na čas nejaké konflikty, ale to skôr pripisujem povahe jednotlivcov než národnosti. Vo Vojvodine všetky národnosti o sebe vieme, skôr by bola výnimka stretnúť niekoho kto netuší že tu žijú Slováci, Rumuni, Rusíni, Maďari, Česi… Mení sa to viac smerom na juh. Už aj v Belehrade sa často stane že nevedia, alebo keď sa s nami stretnú tak sa rozpamätajú na nejaké tak kapitoly z učebníc zemepisu a dejepisu. Niektorí zase o nás veľmi dobre vedia či pre gastronomické špeciality, alebo kultúrne dedičstvo – keďže som z Kovačiče, tak dosť ľudí hneď spozná meno osady kvôli maliarstvu. … Takže všeobecne povedané vzťahy medzi Srbmi a Slováci sú dobré s možnými výnimkami.“

Juraj Červenák, Bačsky Petrovec/Hložany
predseda Matice slovenskej v Srbsku,
ex-primátor Bačskeho Petrovca

„Ja som rástol v Juhoslávii, základnú školu zakončil v Hložanoch, gymnázium v Bačskom Petrovci, študoval som v Záhrebe elektrotechnickú fakultu… teraz mám dostať zlatý diplom… mám aj veľa kamarátov Chorvátov, ale táto sprostá politika, keď sa Juhoslávia rozpadla, podelila Chorvátov a Srbov. Ja by som bol najšťastnejší, keby boli Chorváti a Srbi najlepší kamaráti, ale oni majú 300-ročné problémy, ale oni spomínajú, kto kedy koho zabil a znásilnil… mňa to strašne trápi.. prečo nie ste ako na Slovensku a Česku, že keď sa zvolí prezident vzájomne sa navštevujete… V Juhoslávii sa dobre žilo. Keď bola Juhoslávia v Hložanoch sa stavalo 20-30 domov, mali sme tie Fiaty 600, malé autíčka, s tým sa išlo k moru, to bol skromný oddych, ale bol si pri mori… my sme mohli v Juhoslávii cestovať po celom svete. Tu sa skromne žilo, nikto nebol extra bohatý a každý mohol koľko toľko vyžiť z toho, a každý mal robotu… každý kto chcel robiť, mohol robiť a nikto nebol hladný. Dneska je zopár ľudí extra bohatých a zopár extra chudobných, ale iná je doba. V Hložanoch sa dnes nestavia ani jeden dom.“

„S pánom Siráckym sa mi veľmi dobre sedelo. On zostal na roky Petrovčan. On keď prichádzal sem, on ma nevolal primátoro, tak mi napísal Ďuro môj, zrychtuj klobásu a slaninu, aj petrovskô pálenô, prichádzam na slávnosti. Ďuro môj na snemovanie neprídem, ale na obed som tu. On bol taký úprimný človek, ale bol veľmi odborne okovaný. Zoskupoval ľudí okolo seba. Keď sme sa na neho obrátili, všetko bolo vyriešené. O ňom zlú reč nemôžem povedať. Keď bol v nemocnici a umieral, poslal mi list, že Ďuro môj pošli mi sem klobásu a slaninu. My sme to poslali, a keď som prvý raz prišiel do Bratislavy pri jeho hrobe, náhodou sme sa stretli s lekárom, ktorého liečil. Ten mi povedal: „Vy ste ten, čo poslal tú slaninu?“ Ja hovorím: „Áno, a ako to viete?“ Lekár odpovedal: „Keď tá slanina prišla, všetkých nás zavolal ku posteli, aj sestričky a lekárov a povedal: Toto si odrežte nech viete, čo je to slanina s Petrovca.“ On bol okrem toho veľký odborník v tom čo robil.“

„My Slováci máme vlastnosť, že sa potrebuje veriť, a potom aj tá druhá vlastnosť je, že každý chce byť prvý či už v politickej strane… každý si hovorí predseda alebo kazadateľ… to je možno aj celonárodná vlastnosť, u niekoho je to viac, u niekoho menej.“

„Ja vidím vaše problémy. Ja fandím inak Ficovi, bez ohľadu na to, že moja dcéra fandí PS. Inak som sa stretol s vašimi prezidentmi. Myslím si, že Slovensko je na dobrej ceste, lebo pravá cesta je Európska cesta, aj keď vidíme, že ani to nie je ideálne. Pán premiér Fico má pravdu, že ste mali najlacnejšie energie… každá doba nesie niečo svoje. Mladí ľudia pozerajú na to, koľko dostanem za to peňazí, ale to je prirodzené. Osud nás menších národov je to, že je tu raz ten silnejší, ktorého treba počúvať. Ale z toho môžete obviňovať vy mňa alebo ja vás, ale z toho sa nedá… inú politiku nemôžu robiť dnes malé národy…“

David Francisty,
predstaviteľ Matice slovenskej, Báčsky Petrovec

„Kultúrnu a kolektívnu identitu si (Slováci vo Vojvodine) zachovali vďaka trom kľúčovým faktorom: zachovaniu jazyka, spolupatričnosti okolo Slovenskej evanjelickej cirkvi a bohatému folklórnemu dedičstvu. Slováci v Vojvodine predstavujú mierumilovných domácich obyvateľov, pre ktorých je asimilácia všadeprítomným problémom. Mentalitou sú podobní Srbom, ale sú otvorenejší voči európsko-progresívnym myšlienkam, zatiaľ čo slovenská komunita vo Vojvodine je často konzervatívnejšia a tradičnejšia.“

„Vzťahy Srbov a Slovákov sú väčšinou harmonické, podobné vzťahom Srbov s Rusínmi alebo Rumunami. Šafárik a Kollár zostávajú prítomní v životoch tých, ktorí ich poznajú, zatiaľ čo postoj širšej verejnosti, najmä medzi Srbmi, si vyžaduje ďalší výskum.“

Maria Andrašíková, Bačsky Petrovec/Kysáč
učiteľka, dcéra spisovateľa Andrašíka

„Používame aj jeden, aj druhý jazyk. Ja svojich žiakov učím tak, že si máme uctievať aj druhých. Uctievame si srbský jazyk a národ, a v tom prípade by sme mali čakať, že aj v opačnom smere to bude fungovať, teda, že sa bude aj slovenský jazyk uznávať.“

„Ja som jugonostalgička. Narodila som sa v Juhoslávii, vyštudovala som, založila som si život a rodinu v Juhoslávii. Juhoslávii je moje srdce. Žiaľ, ten štát sa rozpadol, tieto mladé generácie to už tak necítia… Všeslovanstvo, to sme sa učili na fakulte v Novom Sade. O Šafárikovi ako prvom riaditeľovi srbského gymnázia, to je tá spolupatričnosť. Mali sme krásny predmet, ktorý prednášal Ján Kmeť, slovensko-srbské dotyky. … My sme sa učili, ako spolunažívať, ako sa prelínala naša literatúra so srbskou.“

„Ja som nesmela ísť ku konfirmácii, moji vrstovníci išli, lebo bolo zakázané. Jednu učiteľku stiahli na rok zo školy, bola biskupova dcéra a jeden roky nerobila. Bolo to nebezpečné, ale všetci sa vynachádzali. Mňa učila (v náboženskej problematika) stará mať.“

„Sociálne samospravovanie na Slovensku neexistovalo. To bol predmet, ktorý sme mali na fakulte. To boli odborné termíny, ktoré sme my museli vedieť, ale vy na Slovensku ste nemali s tým súvis…“

Ján Slávik, Kysáč
predseda MOMS Kysáč, choreograf a umelecký vedúci,
organizátor detského festivalu Zlatá brána

„Matica tu robí prednášky, výstavy obrazov, literárne podujatia. Sme tu MO MS, ktorý to tu udržiava, potom Spolok Vladimíra Mičátka a tiež tu sídli aj Galéria slovenského národného domu. Celý rok tu organizujeme podujatia. Teraz sme tu mali plný autobus hostí zo Zvolena. Varili sme spoločne bryndzové halušky, odovzdali sme ďakovné listy…“

Martin Ján Javorník, Nový Sad/Kulpín
študent práva

„Naša symbióza so srbským národom je to, čo nás tu drží. Sme komunita v Srbsku ako menšina, ale máme štát, ktorý nás rešpektuje, a ktorý aj my rešpektujeme.“

„My rozprávame ako babky a dedkovia Slovákov na Slovensku. Vracia ich to do romantickej doby.“

„Treba konštantne vzdelávať mladé generácie o všeslovanskom duchu, aj európskom duchu. My sme Slovania, aj Európania. Keď budeme mať vedomie o tom duchu, ktoré bolo udusené vojnami, môžeme znova tento duch „vybudovať“. Duch všeslovanstva a všeeuropeizmu bol vybudovaný a potom bol zbúraný niekým tretím, nejakou imperialistickou silou. Predsa však môžeme vidieť, že mladí budujú znova komunity lokálne, štátne a potom globálne. Potrebujeme čas a konštantnú edukáciu.“

„O hrôze asimilácie sa hovorilo pred dvesto rokmi a stále sme tu. O tom sa hovorí a nie je to pravda. Asimilácia by sa stala, keby bol iný národ okrem Srbov a nepreukazoval by žiadny rešpekt voči nám. Ani nie sme ohrození, ani nie sme diskriminovaný vyše 280 rokov. Pretrváva tu spoločenský duch, a to je definícia slovanského. Čo sa absolútne stáva treba vnímať ako celý príbeh, nie ako to, čo sa deje iba teraz.“

Júlia Brtková, Pivnica
lekárska sestra, členka cirkevného zboru,
Matice slovenskej a spolku Šafárik

„Keď tu bolo bombardovanie z Nového Sadu, tak nám každý deň z Tisovca volali príďte. Takých sme mali dobrých priateľov zo Slovenska. To priateľstvo pretrváva dodnes.“

Miroslav Poničan, Selenča/Kysáč
farár cirkevného zboru Selenča

„Najviac sa Slováci stretávajú so Srbmi z Vojvodiny. Máme dediny, kde je 50% Slovákov a 50% Srbov. Spolunažívajú a niektorí Srbi sa dokonca naučili po slovensky.“

„Každá naša škola nesie meno nejaké kultúrneho dejateľa. Takýmto spôsobom sa udržiava pamiatka o týchto osobnostiach.“

„Evanjelická cirkev má hlavnú úlohu vo zvestovaní Slova Božieho, a privádzať k nemu ľudí, zvestovať milosť, ale pestovanie slovenčiny a zoskupovanie ľudí.“

Dušan Hučka, Aradáč/Padina
farár cirkevného zboru v Aradáči

„Celý život som podriadil cirkvi. Je dôležité udržať komunitu.“

„Najbližšie na porovnanie so Slovákmi na Vojvodine je slovenský Hont.“

„V Aradáči, kde pôsobím bolo zaužívané mať iba jedno dieťa. Preto tá dedina časom vymierala. Teraz majú rodiny po dve, po tri deti. Evanjelici, ako je známe, však majú málo detí. Pán farár Branislav je ale výnimka.“

„Často som citoval Kollára. Národnosť a nábožnosť sú sestry. Jedna bez druhej nemôžu a to sa s nami nesie.“

„Jeden kňaz mi povedal, že my sme začali ako prví, že sme sa oddelili. Ja hovorím, že to bolo pred 500 rokmi, ale na nás je teraz, ako sa zachováme dnes. Či si podáme ruky. Keby som nebýval medzi katolíkmi, možno by som taký pohľad nemal. Naozaj som mal dobré vzťahy aj s katolíkmi. Keby sa tradičné cirkvi, pravoslávni, katolíci, evanjelici, reformovaní a gréckokatolíci, keby sme držali spolu, to by bol nám život. To by bola jednota. Aj moslimovia sa delia, ale keď treba niečo organizovať sú spolu. Treba vnímať aj iných, veď my si nevyberáme či sa narodíme ako evanjelik alebo katolík. V Maďarsku sme stáli 6 katolíckych dekanov a ja jediný luteránsky kňaz za jediným oltárom aj po slovensky, aj po maďarsky.“

Nada Berić, archivárka

Myslím si, že Slováci a Srbi vo Vojvodine spolu vychádzajú dobre. Slováci sú mierumilovní, poslušní a podriadení ľudia, ktorí len zriedka alebo nikdy nekladú odpor existujúcim orgánom. Srbi sú bojovnejší a náchylnejší k vzbure. Srbi si však v každodennom živote vysoko cenia príslušníkov slovenskej národnosti ako pracovitých a pracovitých ľudí, odborníkov vo svojej práci a čestných. Vlastnosti, ktoré Srbom niekedy chýbajú. Preto sa radi obracajú na slovenských remeselníkov, keď chcú, aby bola práca dobre vykonaná.

VÝSLEDKY VÝSKUMU

Prieskumu sa zúčastnili obyvatelia takmer zo všetkých slovenských obcí a miest vo Vojvodine (Nový Sad, Petrovac, Kysáč, Stará Pazova, Selenča, Pivnica, Aradáč, Kulpín, Lalit, Padina a ďalšie). Zastúpené sú všetky generácie: od študentov a mladých rodín až po seniorov, farárov a predstaviteľov Matice slovenskej či kultúrnych spolkov. Významná časť respondentov pochádzala aj z radov srbských intelektuálov a kultúrnych pracovníkov, čím sa zabezpečil obojstranný pohľad.

Náboženská príslušnosť 

• 63 % evanjelici (dominantná konfesia Slovákov vo Vojvodine).
• 23 % pravoslávni (najmä srbskí respondenti).
• 9 % katolíci (zaznamenané aj zmiešané manželstvá).
• 5 % ateisti / bez vyznania alebo neuviedli.

Slovenský kontext

• 90 % respondentov uvádza ako hlavný dôvod zachovania identity evanjelickú cirkev (kostoly, fary, náboženský život).
• 78 % poukazuje na vzdelávanie v slovenčine (školy, gymnáziá, univerzitné kurzy).
• 65 % spomína spolkovú činnosť a folklór (amatérske divadlo, spevácke zbory, tanečné súbory).
• 43 % hovorí o uzatvorenosti komunity ako obrannom mechanizme pred asimiláciou.

Hypotéza: Evanjelická cirkev + školstvo sú absolútne kľúčové piliere zachovania slovenského jazyka a identity vo Vojvodine.

• 61 % respondentov pozná pôvod svojich predkov (najčastejšie Myjava, Zvolen, Hont, stredné Slovensko).
• 39 % pôvod nepozná alebo sa nevyjadrili.

Hypotéza: Silné historické povedomie existuje, ale s generačným odstupom slabne.

• 67 respondentov (z 100) uvádza, že Slováci vo Vojvodine sú viac komunitne a kolektívne založení než Slováci na Slovensku.
• 58 respondentov seba hodnotí ako tradičnejších a pracovitých.
• Typické atribúty: úprimnosť, pohostinnosť, silná rodinná väzba, menší dôraz na individualizmus.
• Jazyk: zachované archaizmy + výrazný vplyv srbčiny, na rozdiel od Slovenska takmer nulové prenikanie angličtiny alebo češtiny.

Hypotéza: Slováci v Srbsku = viac kolektivistickí a tradiční; Slováci na Slovensku = viac individualistickí a liberalizovaní.

Sociálno-ekonomický kontext v kontexte Slovákov

• 55 % poľnohospodárstvo (najmä v dedinách).
• 25 % služby a podnikanie.
• 10 % zdravotníctvo, školstvo a kultúra.
• 7 % IT a nové profesie (najmä v Novom Sade a Belehrade).
• 3 % navrátilci späť na Slovensko.

Hypotéza: Poľnohospodárstvo zostáva dominantné, no mestské prostredie prináša diverzifikáciu povolaní.

Duchovný kontext

• Takmer 95 % Slovákov vo Vojvodine potvrdzuje význam evanjelickej cirkvi pre duchovný aj komunitný život.
• 89 % Srbov uvádza rastúci význam pravoslávnej cirkvi.
• Cirkev je vnímaná nielen ako náboženský, ale aj kultúrny a jazykovo-identitný pilier.

Hypotéza potvrdená: Bez cirkvi by slovenská komunita v Srbsku stratila jazyk i identitu.

Srbské-slovenský a slovanský kontext

• 92 % respondentov tvrdí, že Slováci a Srbi žijú priateľsky, v symbióze a vzájomnom rešpekte.
• Kollár a Šafárik sú prítomní viac symbolicky (názvy škôl, spolkov, ulíc) než aktívne v každodennom živote.
• 57 % nostalgicky spomína na Juhosláviu – ako obdobie stability, mieru a prosperity.
• Slovanská vzájomnosť je oceňovaná ako kultúrna hodnota, ale nie je už dominantnou ideológiou.

Hypotéza: Slovanská spolupatričnosť je vnímaná ako kultúrno-symbolický odkaz, nie ako reálna politická vízia.

Záverečná syntéza

• Evanjelická cirkev, školstvo a spolky = základná trojica pilierov zachovania slovenského jazyka a identity.
• Komunitárnosť a tradície sú hlavnými rozlišovacími znakmi Slovákov vo Vojvodine oproti Slovákom na Slovensku.
• Poľnohospodárstvo ostáva dominantným povolaním, no diverzita profesií v mestách rastie.
• Cirkev (evanjelická a pravoslávna) je rozhodujúca pre formovanie identity.
• Vzťahy Slovákov a Srbov sú harmonické, opierajú sa o spoločné dejiny, kultúru a rešpekt.
• Slovanská idea pretrváva viac symbolicky než prakticky, no stále má významný emocionálny a kultúrny rozmer.

Všetky rozhovory aj výskum vyjde v spoločnej knihe Dr. Perného a Dr. Kulíka pod záštitou širokej spolupráce Matice slovenskej, Slovenskej evanjelickej cirkvi a. v. v Novom Sade, Matice srbskej, Kultúrneho centra Šafárik, Archívu Vojvodiny a Veľvyslanectva Srbskej republiky na Slovensku.

***

KOMPLETNÉ ROZHOVORY

•   Dragan Stanić, Gornje Vodičevo[1], predseda Matice srbskej
• „Správny rámec pre srbsko-slovenskú spoluprácu bol položený začiatkom 19. storočia, keď mnohí naši dejatelia študovali v Bratislave a v Pešti. Mladí Srbi sa tam stretávali s mladými Slovákmi. Veľmi často na územie dnešnej Vojvodiny prichádzali Slováci, ktorí boli významní v rámci edukačného a kultúrneho systému, ktorý Srbi budovali vo Vojvodine. Treba pripomenúť Andrej Savolného a nechal vplyv aj na sriemskokarlovské gymnázium, ale aj širšie. Tu musíme spomenúť aj P. J. Šafárika, ktorý bol riaditeľom veľkého pravoslávneho gymnázia v Novom Sade, do sveta slavistiky vošiel pretože skúmal vzácne srbské rukopisy a knihy. Musíme spomenúť aj Jána Kollára, ktorý spojil mladé sily so slovanským vedomím a s povedomím slovenskosti, ktoré sa vtedy tiež budovalo. Myslím, že to je zdravá a dobrá cesta, ktorej sa i dnes treba držať. Ako išiel čas, povedomie o vzájomnosti Slovákov a Srbov pretrvávalo neprestajne už od samého príchodu Slovákov do Vojvodiny s hlbokým pochopením toho, že nás spájajú nielen spoločné korene, ale skutočnosť, že sme žili v jednej ríši, ktorá nám nebola naklonená, a nemalo porozumenie pre slovanské národy a slovanskú vec. Dobré je, aby sme aj v dnešnej situácii novej Európy jedni druhých podporovali ako národy a kultúry. To je prvá časť. Druhá časť je špecifikum slovenskej kultúry na území Vojvodiny, teda Srbska, predtým Juhoslávie.“
• „Mne je milé, že aj časopis Nový život pracuje v jednej kontinuite, a tým pádom Slováci a slovenská kultúra majú dobrú organizáciu kultúrneho života v Srbsku. Srbi toto chápu ako niečo veľmi hodnotné. Medzi Slovákmi neexistovala negramotnosť, a to ešte od predvojnového obdobia. Napr. amatérske divadlo Slovákov je prvotriedne, literárna alebo knižná kultúra je na vysokej úrovni.  Mali sme tu Pavla Bohuša, teraz máme Víťazoslava Hronca, Michala Harpáňa, to sú seriózni spisovatelia, ktorých mi s radosťou čítame. A to je výborne spojenie medzi Srbskom a Slovenskom, práve cez literatúru. Spolupráca je naozaj už veľká a treba aj naďalej múdro organizovať. Možno by bolo potrebné lepšie zorganizovať spoluprácu medzi srbskými a slovenskými kultúrnymi inštitúciami alebo ju vyššie pozdvihnúť. Treba ešte vyzdvihnúť, že máme dve štátne politiky, ktoré sú v súlade v otázke, čo my môžeme ako národ v rámci Európy urobiť. My sme Európsky národ, o tom niet pochybnosti, my patríme do EU, aj keď tam momentálne nie sme, ale keby sme tam boli, boli by viac rešpektované práva Srbov žijúcich mimo Srbska. Otázka je samozrejme, čo všetko bude, čo nie je iba na nás, dejú sa mnohé problematické veci a musíme byť múdri a otvorení ku riešeniu otázok v náš prospech. Ale nikdy Srbi nezabudnú skutočnosť, že Slovensku už desaťročiami, napriek enormným tlakom, dôstojne a principiálne zastáva medzinárodné právo, keď ide o otázku Kosova a Metochija. Myslím, že rok 1999 ukázal, že proces globalizácie sveta vošiel do svojej imperialistickej fázy, imperiálneho správania a používania sily, čo znamená, že to už viac nie sú tie ideály, okolo ktorých sa celá Európa zjednotila. A nad tým sa treba tiež vážne zamyslieť. Spolupráca musí byť nielen na úrovni štátov, ktoré si vynikajúco rozumejú, ale aj na úrovni kultúrnych inštitúcií, aby sme hľadali spoločné riešenia v rámci európskeho priestoru s plným dôrazom na rešpekt záujmov slovenského a srbského národa.“
• „…ak hovoríme o literátoch, človek vo vlastnej kultúre má rôzne motívy, prečo by mal väčší alebo menší význam v jeho živote…  Ivo Andrić, Milos Crnansky, Peter Petrovič Njegošč, sv. Sáva a celkovo stredoveká literatúra A čo sa týka slovenskej kultúry a literatúry, tak tu by som v prvom rade spomenul Šafárika ako človeka, ktorý prišiel k tej úrovni poznania, že aj my Srbi a aj Slováci samozrejme, musíme ho nanovo preskúmať a čítať. Čo sa týka novších spisovateľov, tak je to pre mňa číslo jeden Milan Rúfus, on je prvotriedny básnik. Mal som možnosť počúvať jeho poéziu aj v slovenčine, a to je niečo, čo je nanajvýš zaujímavé. Bezpochybne je to môj obľúbený básnik.“
• „Cirkev najmä od 80. rokov v srbskej kultúre získala veľký význam, ktorý stále rastie. A ja mám úprimnú nádej, že tento význam bude zachovaný naďalej. Som tej mienky, že v časoch, v ktorých žijeme je sama idea existencie Boha je veľmi dôležitá pre človeka. Lebo bez toho autodeštrukčné sily, bez idey Boha, zvíťazia a vojdeme do katastrofálnych rozmerov moderného sveta. Deštrukčné energie treba aby boli preduchovnené. Keďže existuje možnosť, že človek dokáže zničiť celý svet, celú zemeguľu, o zduchovnenie a kultúrna činnosť môžu byť spôsob záchrany (spásy).“

• Aleksandar Nakić, Kulpín, aktuálne Bratislava[2], beľvyslanec Srbskej republiky na Slovensku
• „Verím, že Slovákom veľmi pomohlo, že slovenská národná identita je zakorenená v kultúrnych a náboženských inštitúciách, ktoré existujú vo Vojvodine, pričom kľúčovú úlohu zohráva evanjelická cirkev a Matka slovenská. Slováci vo Vojvodine, podobne ako tí z Kulpína, odkiaľ pochádzam, prejavujú silné spoločenské povedomie, vďaka ktorému si zachovali svoju tradíciu, folklór, jazyk a vieru. Ich oddanosť komunite, zachovaniu zvykov a jazyka hovorí o silnom kolektívnom spoločenskom povedomí.“
• „Pravoslávna cirkev má silný vplyv na zachovanie národnej identity srbského ľudu, a to nielen prostredníctvom zachovania kultúry a viery, ale aj historickej pamäte ľudu. Cirkev naďalej formuje morálne hodnoty, spoločenstvo, tradície, zvyky a jazyk.“
• „Všeslovanské vedomie je myšlienka, ktorá má svojich obdivovateľov a nasledovníkov a v určitých kruhoch a organizáciách sa prejavuje spoluprácou, na rôznych úrovniach. Myslím si, že táto panslovanská myšlienka dnes nie je tak silne zastúpená. Z mojej skúsenosti majú Srbi a Slováci k sebe sympatie a blízkosť a najmä v medzietnickom prostredí vo Vojvodine medzi nimi panuje silná spolupráca a priateľstvo.“

• Zdenka Valentová Belićová, Nový Sad[3]
  spisovateľka a prekladateľka
• „Slováci si zachovali svoj jazyk, kultúru, identitu a evanjelické náboženstvo po 280 rokov vďaka silnému komunitnému vedomiu, rodinným a miestnym tradíciám a ústnemu a písomnému odovzdávaniu hodnôt. Ale to čo bolo najzávažnejšie je vysoký stupeň kolektívnych práv, ktorá sa dodnes zakladá na tradícii multikulturaluzmu Vojvodiny ako bývalej Dolnej zeme Rakúsko-Uhorskej ríše.  Nielen Slováci, ale aj Maďari, Rumuni, Rusíni, Chorváti a Rómovia majú vo svojej reči školy – základné, stredné vysoké, média (rádio, televízia, tlač), tieto jazyky sú v úradnom použití v úradoch a inštitáciách – miestnej samospráve, regionálnej – pokrajinskej a na štátnej úrovni, komunity majú svoje vydavateľstvá, Národnostné rady, cirkvi, Ústavy pre kultúru atď. To znamená, že sú po celý čas od svojho príchodu dodnes podnecovaní a motivovaní na takýto postoj k svojmu dedičstvu – to je jeden aspekt. Štát, v ktorom žijú, sa nikdy strategicky nezameral na ich kultúrnu asimiláciu, práve naopak.  Druhý aspekt súvisí s relatívnou izolovanosťou tejto komunity, ktorá je tradične umiestnená v rurálnom prostredí a často v čisto slovenských prostrediach. Prienik iných jazykov a kultúr cítiť možno v poslednom období a týka sa to rozvoju technológií a moderného spôsobu života, ale dlho táto komunita žila ako na kultúrnom ostrove. Dala by sa odpoveď rozšíriť j na tretí, štvrtý, ale ako základné na stručnú odpoveď stačia tieto dve…  Slovákov z Vojvodiny vnímam ako spojených silnou komunitou, ktorá si ctí tradície, vieru a folklór ako kľúč k vlastnej identite. Slovákov zo Slovenska vidím podobných v hodnotách a kultúrnom odkaze, no rozdiel je často v rôznom spoločenskom a historickom kontexte, ktorý ovplyvňuje každodenný život a prejavy identity. Napriek tomu ich spája hlboký vzťah k vlastnej kultúre a jazyku.“
• „Kresťanstvo zohráva významnú úlohu v živote ľudí zo Srbska ako duchovný a kultúrny základ. Cirkvi formujú národnú identitu tým, že udržiavajú tradície, hodnoty a jazyk, pričom zároveň ovplyvňujú aj každodenný život prostredníctvom komunitných aktivít, sviatkov a morálnych zásad.“
• (k téme Šafárik, Kollára a všeslovanská vzájomnosť) „…venovala som sa tejto téme vo svojej dizertačke Obraz Srbov v slovenskej literatúre, ktorá následne bola publikovaná v oboch jazykoch. V rámci výskumu sledovala som aký vzťah majú Slováci žijúci na Slovensku k Srbom a ako sa to reflektuje v tejto literatúre v priebehu 6 storočí, teda od najstarších zachovaných textov zo 16. storočia, v ktorých sa objavili Srbi, až dodnes.  Všeslovanská vzájomnosť a slovanské či juhoslovanské vedomie sú vnímané ako dôležitý kultúrny a historický základ, často ako druhá identita popri slovenskej a srbskej. Slováci a Srbi si väčšinou dobre rozumejú, ich vzťahy sú priateľské a založené na spoločných hodnotách a tradíciách. Srbi vnímajú Slovákov ako priateľský a pracovitý národ, s ktorým ich spája spoločné slovanské dedičstvo a vzájomný rešpekt. Šafárik a Kollár sú stále prítomní v povedomí srbskej aj slovenskej kultúry v Srbsku, predovšetkým prostredníctvom pomenovaných ulíc, škôl a spolkov. Ich odkaz ako vizionárov slovanskej vzájomnosti je pripomínaný v kultúrnych a vzdelávacích aktivitách, hoci v každodennom živote je ich vplyv už skôr symbolický než aktívny. Sú však vnímaní ako významné historické osobnosti, ktoré formovali identitu a vzťahy medzi Slovákmi a Srbmi.“

• Nebojša Kuzmanovič, Nový Sad [4]
  spisovateľ, riaditeľ Archívu Vojvodiny
• „Slováci vo Vojvodine sú v určitom zajatí minulosti, v chápaní jazyka, svojej kultúry. Je to esteticky pekné, keď ženy nosia tradičné odevy v každodennom živote, ale s modernou dobou to nesúvisí. Sociologicky povedané, je to strach o stratu identity, preto sa chytajú každého elementu identity, a s tým súvisí aj určitá uzatvorenosť, napr. manželstvá sa uzatvárajú v rámci komunity alebo je taká snaha. A tým pádom prichádza aj k určitej entropii, teda prepadávaniu národa, lebo je sociologicky a biologicky nemožné byť v tomto počte uzatvorený a prosperovať. Veľká otvorenosť smeruje k asimilácii, veľká uzatvorenosť k zániku. Je príklad v Chorvátsku, v Slavónsku, kde koncom 19. storočia existovalo okolo 15 slovenských dedín a dnes sú asimilované. Chorváti ich asimilovali. Ilok je jediná výnimka, 50 km od Nového Sadu.“
• „Pred 30-timi rokmi prof. Peter Milosavljević, má 90 rokov, povedal tézu, že Šafárik je zakladateľ srbskej literatúry a učí sa to aj v srbskej jazykovede. V kultúre existuje určitý druh kultúrneho egoizmus, keď sa ľudia bavia o svojej vlastnej kultúre. Slováci na území Vojvodiny sa zaujímajú o slovenské téme, a málokto sa zaujíma o historické väzby medzi Slovákmi a Srbi. Ja som jeden z mála (zriedkavých) čo sa tomuto venuje, teda ktorý sa venuje interkulturálnosti. … O tejto téme hovorí tak päť ľudí resp. sa zaujímajú. Väzby Slovákov a Srbov sú paradigmatické. Existujú však medzi nimi najväčšie spojenia v európskom prostredí.  Vráťme sa do 19. storočia… Po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní boli Slováci a Srbi diskriminovaní zo strany Maďarov a tak hľadali záchranu v spolupráci. “
• „Korene srbsko-slovenskej vzájomnosti sú historicky hlboké. Aj dnes má svoje opodstatnenie. Aj prví štyria riaditeľa sriemskokarlovského gymnázia boli Slováci, evanjelického vyznania. (dodatok: Aj Svetozar Miletić bol vyškolení na bratislavskom lýceu). Aj historicky, aj dnes sú tie väzby na vysokej úrovni“

• Viera Tárnociová – Krstovská, Bačsky Petrovec[5]primátorka/predsedníčka Báčskeho Petrovca
• „Slovákov na Slovensku vnímam ako svojich partnerov a pomoc pri zachovaní kultúrnej a jazykovej identity. Potrebné je tu mať nejakú oporu a posmelenie. Slováci, keď prídu sem sú nadšení, že tu hovoria po slovensky, a to dáva motiváciu našej komunite.“
• „Čo sa týka dejateľov Kollára a Šafárika, ľudia to žiaľbohu spájajú už iba s tradíciou, preto je potrebné robiť projekty ako literárny krúžok Sládkovič, literárne krúžky… Slováci sa tu zaoberajú tradíciou, ale nečítajú myšlienky, revolúcie, to, čo Slováci robili skôr… ľudia, ktorí sa zaoberajú vážnejšími časťami umenia, sú elita, a v súčasnosti máme málo ľudí, ktorí sa zaoberajú týmito témami, aký to má vplyv so súčasnou dobou.“
• „Divadlo má ešte väčší vplyv na mladých. Cirkev má cez staršiu populáciu, deti, mládež a mladí sú viac pod vplyvom umelcov. My sme pôsobili vo vojvodinskom divadle tak, že sme sa snažili spájať komunity z rozličných prostredí. … Angažovali sme profesionálnych režisérov a hercov z rozličných prostredí v okolí Petrovca a potom sme usilovali sa o spolunažívanie Slovákov, spoluprácu medzi samotnými mestami a obcami. V každej obci tiež fungujú ochotnícke divadlá, ktoré vychovávajú k divadlu a umeniu.“

• Tatiana Savnic, Nový Sad/Bačsky Petrovec [6]
  vedecká pracovníčka Archívu Vojvodiny
  „Slováci vo Vojvodine si počas viac ako dvoch a pol storočia zachovali jazyk, kultúru, vieru a identitu vďaka kombinácii historických, spoločenských a psychologických faktorov. To sa podarilo pretože tam bola silná komunita a uzavretosť ešte v začiatkoch. Prví Slováci, ktorí sa usadili v Báčke a Banáte (od konca 18. storočia), prichádzali väčšinou z vidieckych oblastí Slovenska, často po skupinách z jedného regiónu či dediny. Vytvárali kompaktné osady, kde bola slovenčina prirodzeným dorozumievacím jazykom a kde kontakty s inonárodným prostredím boli obmedzené. Zakladali si vlastné školy, kde sa vyučovalo po slovensky, a to často pod patronátom evanjelickej cirkvi. Vzdelávanie v materinskom jazyku bolo kľúčové pre jeho zachovanie. Náboženstvo a cirkev upevňovali jazyk, tradície a boli centrom spoločenského života, zatiaľ čo folklór a zvyky pretrvali ako prejav hrdosti komunity. Život medzi inými národmi posilňoval potrebu chrániť a odovzdávať vlastnú kultúru ďalším generáciám. Slovákov z Vojvodiny a Slovenska spája jazyk, zmysel pre pohostinnosť a silné rodinné väzby, no myslím si že vojvodinskí Slováci majú výraznejšie komunitárne vedomie, archaickejšiu slovenčinu a bohatšie pestujú tradície ako súčasť identity. Slováci na Slovensku žijú vo väčšine medzi svojimi, takže ich identita je prirodzená, a verím že sa tradície v mestách častejšie oslabujú alebo menia na formálnu súčasť kultúry.“
  
• Milos Lukovic, Univerzita Belehrad[7]
  vedecký pracovník
• „Slováci na území dnešnej Vojvodiny majú dlhú a neprerušenú tradíciu života a ich existencia prešla tromi štátnymi útvarmi: Habsburskou monarchiou, juhoslovanským štátom a Republikou Srbsko. Vo všetkých týchto štátnych útvaroch bolo postavenie slovenskej komunity relatívne jasné a priaznivé a početnosť a kompaktnosť komunity umožňovali jej biologickú reprodukciu. Vo fáze kolonizácie boli definované povinnosti slovenských rodín voči štátu a pridelená pôda si vyžadovala veľa obrábania a tvrdej práce obyvateľstva. Rozvinuté poľnohospodárstvo ako hlavné zamestnanie a úloha cirkvi predstavovali základné integračné faktory. To umožnilo odovzdávanie folklórnych tradícií, a tým aj zachovanie etnického povedomia. K tomu prispeli aj neskoršie školské a kultúrne príležitosti, najmä po druhej svetovej vojne. Slováci v Srieme, Báčskej a Banáte tieto oblasti dlhodobo vnímali ako svoju vlasť, hoci cit k vlasti pretrváva. Vojvodinskí Slováci sú z hľadiska vážnosti vo svojej práci podobní rodeným Slovákom, ale vo všeobecnej komunikácii sú o niečo otvorenejší a srdečnejší, čo je pravdepodobne dôsledkom súžitia s inými etnickými komunitami vo Vojvodine.“
• „Srbi zostali na konci stredoveku bez národného štátu a Slováci v stredoveku nemali možnosť založiť si vlastný národný štát. Od neskorého stredoveku mali Srbi neustále migrácie rôznymi smermi a zmeny feudálnych pánov vo viacerých krajinách. Slováci mali migrácie o niečo neskôr, ale hlavne na území Habsburskej monarchie. Za takýchto okolností, ako u Srbov, tak aj u Slovákov, cirkev ovplyvňovala formovanie a prenos etnického vedomia a nahrádzala úlohu iných inštitúcií, aké zohrávali napríklad slobodné a kultúrne vyspelejšie národy.“
• „Panslovanská reciprocita prekvitala v prvej polovici 19. storočia ako druh politickej a kultúrnej emancipácie slovanských národov, najmä v rámci Habsburskej monarchie. Napriek vojnám a všetkým politickým zmenám v 20. storočí a v prvej polovici 21. storočia povedomie o blízkosti a reciprocite slovanských národov nezhaslo (potvrdzujú to každoročné „stretnutia slavistov v Dni vlka“ v Belehrade, ako aj niektoré slovanské projekty). Slováci vo Vojvodine spolu so Srbmi si cenia spoločnú regionálnu príslušnosť (Sremci, Bačváni, Banačani, Vojvodina) a sú si preto blízki (čo potvrdzujú aj zmiešané manželstvá). Kým existoval juhoslovanský štát, Srbi aj Slováci mali paralelné juhoslovanské cítenie, ale ani dnes medzi Srbmi a Slovákmi neexistuje žiadna rivalita na širšej úrovni.“
• „Šafarik je oveľa známejší medzi Srbmi a existuje viacero vedeckých konferencií a kultúrnych podujatí, ktoré pripomínajú jeho brilantné dielo ako nestora slavistiky a priekopníka panslavizmu. Dnes sú jeho vedecké komunikačné schopnosti pôsobivé. V odborných kruhoch (literatúra, jazyk) majú Šafarik aj Kollár vysoké miesto a obaja sa stali členmi prvej srbskej vedeckej inštitúcie, predchodkyne dnešnej Srbskej akadémie vied a umení.“

• Milian Micić, Nový Sad/Zreňanin[8]
  tajomník Matice srbskej
• „Slováci na území Vojvodiny sú jeden národ, ktorý mal dynamické dejiny predovšetkým sťahovaním do krajov, ktoré mu v 18. storočí neboli blízke, ani známe. A tvoria súčasť, mozaiku vzťahov, ktorá v tomto priestore koexistuje. Je to mozaika náboženstiev a nábožností. Slovenský národ je dnes plne integrovaný do štátneho systému Srbska. Zároveň si v celosti zachoval svoje špecifiká. Vytvoril si aj samostatné špecifiká kultúry, ako je napr. v umení alebo literatúre. Vidíme to samozrejme aj pri zápise slovenského insitného umenia do UNESCO.“
• „Chápanie cirkvi a Boha otvára človeka pre samého seba. Človek potom môže jasnejšie vidieť svet okolo seba, aj samého seba. Vidíme, že v spoločnosti za posledných 40 rokov silnie úlohy cirkvi, a deje sa nová christianizácia, nové pokresťančenie národa. Kým doposiaľ bol špeciálne prítomní ateizmus, paralelne so silnejším postavením cirkvi a kresťanskej kultúry v spoločnosti, vyhrocuje sa aj opak, tendencie, ktoré sú protivné spoločnosti ako takej, a ktoré nemajú základy v našej tradícii, ale inde. Takže spoločnosť je zároveň viac polarizovaná.“

• Nenad Šaponja (Ненад Шапоња), Nový Sad[9]
  srbský literárny kritik
• „Rokmi my v Matici srbskej a Združení srbských spisovateľov máme členov, ktorí sú Slováci. Medzi sebou si prekladáme diela a čítame jeden druhého od čias Víťazoslava Hronca a Michala Harpáňa, veľkých profesorov a tlmočníkov, Zdenky Valent Belić. Máme zhruba 20 kníh preložených zo slovenčiny do srbčiny a zo srbčiny do slovenčiny. Vydavateľstvo Agora, ktoré som ja založil vydáva tie vysoko kvalitné preklady už 23 rokov. Prekladali Michal Harpáň a Zdenka Valent Belić. Hlavne prekladáme klasiky ako napr. Rudolf Sloboda. … Slovenská kultúra je dosť rozvinutá, mnohé podujatia sme spoločne organizovali s rôznymi inštitúciami. Ešte od čias Juhoslávie je táto spolupráca na veľmi vysokej úrovni. Existujú rôzne slovenské média ako Hlas ľudu, literárny časopis Nový život, kde sa často, najmä v Novom Živote, objavujú aj texty srbských autorov v slovenčiny a recipročne v našich literárnych časopisoch Nová myseľ a Letopis Matice srbskej sa objavujú slovenskí autori. To nie je niečo nové, ale trvá to desaťročia a možno aj dlhšie, teda nejde o náhodu, ale o koordinovaný prístup.“
• „Všeslovanské vedomie v kontexte srbsko-slovenskej vzájomnosti je prítomné v spoločnosti, ale menej než v 19. storočí. Najmä v dnešnom je geopolitickom kontexte je to menej zastúpené.“
  
• Anna-Andrea Holíková, Kovačica [10]
  ex-podpredsedníčka Matice slovenskej v Srbsku pre Banát,
  učiteľka chémia, doktorandka
• „Aj jedni aj druhí sme Slováci, stalo sa tak, že po rozpade Rakúsko-Uhorského kráľovstva sa niektorí našli na priestore ktorý dnes nazývame Slovensko a niektorí sa ocitli v hraniciach Maďarska, Rumunska, vtedy Juhoslávie a dnes Chorvátska a Srbska Hlavným rozdielom, ktorý je minimálny, by bol rozličný temperament, všetci Slováci sú temperamentní čo možno vidieť práve cez folklór a pozorovať cez históriu, ale tuná sme trochu balkanizovanejší by som tak subjektívne ocenila. A pridala by som aj že to vnímam ako dobrú vec, aj keď sa mi pozdáva že sa niekedy balkanizácia prezentuje v negatívnom kontexte. Avšak, to čo Slovákom na Slovensku príde ako samozrejmosť si Slováci vo Vojdine ako aj všetci zahraniční viac uchovávajú, lebo sme si tu vedomí že nie sú samozrejmosťou slovenské školy, že nikto negarantuje že sa tu bude samo od seba hovoriť aj o 100 rokov v našom materinskom jazyku – ale to je asi problematika s ktorou sa stretajú menšiny všetkých národov kdekoľvek.“
• „Myslím, že vysvetlenie prečo sú Slováci vo Vojvodine viac komunitárnejší siaha do čias Rakúsko-Uhorska, keďže sú okresy a obce robené tak, že sa striedajú rozličné národnosti. Striedali tu Rumunov, Maďarov, Srbov… na základe toho bol národ na seba viac odkázaný a musel pre jazykové bariéry viac spolupracovať. Medzičasom na to vplývala samotná podstata Juhoslávie, teda aby všetky národnosti v tomto priestore spolupracovali a spoločne pokojne nažívali. Dnes je Vojvodina multikultúrna, keďže je v nej veľa národností. Každá národnosť sa snaží uchovať si to svoje s rešpektom k ostatným národnostiam. My Slováci si teda bránime svoje a neurážajú napr. Maďarov, potom tá komunita udržiava identitu a je tolerantná.“ 
• „Pre Slovákov je cirkev rovnako dôležitá, práve cirkev bola jeden z dôvodov prečo sa Slováci vôbec sťahovali – v minulej odpovedi som spomenula že sa tu mohli slobodne hlásiť k protestantskej evanjelickej cirkvi, kým im to vo väčšinovo katolíckom prostredí nebolo umožnené. Práve pri cirkvi alebo vďaka cirkvi sa zo začiatku naše komunity rozvíjali, cirkev bola a povedala by som že aj naďalej je pevným pilierom našej spoločnosti. Keď zakladali osady medzi prvým čo stavali boli školy a fary – kostoly, modlitebnice. Keď ide o každodennosť a cirkev, myslím si ze sa skôr trochu viac prihliadalo na cirkevný kalendár, posledné desaťročie alebo aj dve desaťročia sa to posunulo do úzadia, a často sa stane svadba alebo nejaké súkromné ci verejné veselice aj počas pôstu. Možno to nie je závažné, ale v tomto sa najviac môže všimnúť zmena. Taktiež sa vytvorili alebo sa aj súčasne vytvárajú komunity pri rôznych zhromaždeniach – iných cirkvách (Nazaretská, Baptistická a rôzne podobne menšie odvetvia) čiže určite percento obyvateľov našich osád patrí aj týmto cirkvám.“
• „Vo väčšine našich osád sme väčšinou my Slováci, takže Srbi sú menšinou na mikroúrovni, čo je trochu zvláštne. Z môjho uhla vychádzame dobre, ale bola by som ignorant keď by som povedala že nie sú z času na čas nejaké konflikty, zle to skôr pripisujem povahe jednotlivcov než národnosti. Vo Vojvodine všetky národnosti o sebe vieme, skôr by bola výnimka stretnúť niekoho kto netuší že tu žijú Slováci, Rumuni, Rusíni, Maďari, Česi… Mení sa to viac smerom na juh. Už aj v Belehrade sa často stane že nevedia, alebo keď sa s nami stretnú tak sa rozpamätajú na nejaké tak kapitoly z učebníc zemepisu a dejepisu. Niektorí zase o nás veľmi dobre vedia či pre gastronomické špeciality, alebo kultúrne dedičstvo – keďže som z Kovačiče, tak dosť ľudí hneď spozná meno osady kvôli maliarstvu. … Takže všeobecne povedané vzťahy medzi Srbmi a Slováci sú dobré s možnými výnimkami.“

• Juraj Červenák, Bačsky Petrovec/Hložany[11]
  predseda Matice slovenskej v Srbsku,
  ex-primátor Bačskeho Petrovca
• „Nám môžete všetko zobrať, len nie prácu na roli, my sme poľnohospodári, my všetko splníme, do vojska pôjdeme, ale robotu mi nezober. Takže to je  v našich génoch. My sa na Srbov sťažovať nemôžeme, my sa môže sťažovať na jednotlivé politiky a režimy.“
• „Ja som rástol v Juhoslávii, základnú školu zakončil v Hložanoch, gymnázium v Bačskom Petrovci, študoval som v Záhrebe elektrotechnickú fakultu… teraz mám dostať zlatý diplom… mám aj veľa kamarátov Chorvátov, ale táto sprostá politika, keď sa Juhoslávia rozpadla, podelila Chorvátov a Srbov. Ja by som bol najšťastnejší, keby boli Chorváti a Srbi najlepší kamaráti, ale oni majú 300-ročné problémy, ale oni spomínajú, kto kedy koho zabil a znásilnil… mňa to strašne trápi.. prečo nie ste ako na Slovensku a Česku, že keď sa zvolí prezident vzájomne sa navštevujete… V Juhoslávii sa dobre žilo. Keď bola Juhoslávia v Hložanoch sa stavalo 20-30 domov, mali sme tie Fiaty 600, malé autíčka, s tým sa išlo k moru, to bol skromný oddych, ale bol si pri mori… my sme mohli v Juhoslávii cestovať po celom svete. Tu sa skromne žilo, nikto nebol extra bohatý a každý mohol koľko toľko vyžiť z toho, a každý mal robotu… každý kto chcel robiť, mohol robiť a nikto nebol hladný. Dneska je zopár ľudí extra bohatých a zopár extra chudobných, ale iná je doba. V Hložanoch sa dnes nestavia ani jeden dom.“
• „S pánom Siráckym sa mi veľmi dobre sedelo. On zostal na roky Petrovčan. On keď prichádzal sem, on ma nevolal primátoro, tak mi napísal Ďuro môj, zrychtuj klobásu a slaninu, aj petrovskô pálenô, prichádzam na slávnosti. Ďuro môj na snemovanie neprídem, ale na obed som tu. On bol taký úprimný človek, ale bol veľmi odborne okovaný. Zoskupoval ľudí okolo seba. Keď sme sa na neho obrátili, všetko bolo vyriešené. O ňom zlú reč nemôžem povedať. Keď bol v nemocnici a umieral, poslal mi list, že Ďuro môj pošli mi sem klobásu a slaninu. My sme to poslali, a keď som prvý raz prišiel do Bratislavy pri jeho hrobe, náhodou sme sa stretli s lekárom, ktorého liečil. Ten mi povedal: „Vy ste ten, čo poslal tú slaninu?“ Ja hovorím: „Áno, a ako to viete?“ Lekár odpovedal: „Keď tá slanina prišla, všetkých nás zavolal ku posteli, aj sestričky a lekárov a povedal: Toto si odrežte nech viete, čo je to slanina s Petrovca.“ On bol okrem toho veľký odborník v tom čo robil.“
• „My Slováci máme vlastnosť, že sa potrebuje veriť, a potom aj tá druhá vlastnosť je, že každý chce byť prvý či už v politickej strane… každý si hovorí predseda alebo kazadateľ… to je možno aj celonárodná vlastnosť, u niekoho je to viac, u niekoho menej.“
• „Ja vidím vaše problémy. Ja fandím inak Ficovi, bez ohľadu na to, že moja dcéra fandí PS. Inak som sa stretol s vašimi prezidentmi. Myslím si, že Slovensko je na dobrej ceste, lebo pravá cesta je Európska cesta, aj keď vidíme, že ani to nie je ideálne. Pán premiér Fico má pravdu, že ste mali najlacnejšie energie… každá doba niesie niečo svoje. Mladí ľudia pozerajú na to, koľko dostanem za to peňazí, ale to je prirodzené. Osud nás menších národov je to, že je tu raz ten silnejší, ktorého treba počúvať. Ale z toho môžete obviňovať vy mňa alebo ja vás, ale z toho sa nedá… inú politiku nemôžu robiť dnes malé národy…“
• „Najviac Mečiarova vláda akceptovala nás (zahraničných) Slovákov…“

• Dávid Francisty, Báčsky Petrovec[12]
  tajomník Matice slovenskej v Srbsku
• „Kultúrnu a kolektívnu identitu si (Slováci vo Vojvodine) zachovali vďaka trom kľúčovým faktorom: zachovaniu jazyka, spolupatričnosti okolo Slovenskej evanjelickej cirkvi a bohatému folklórnemu dedičstvu. Slováci v Vojvodine predstavujú mierumilovných domácich obyvateľov, pre ktorých je asimilácia všadeprítomným problémom. Mentalitou sú podobní Srbom, ale sú otvorenejší voči európsko-progresívnym myšlienkam, zatiaľ čo slovenská komunita vo Vojvodine je často konzervatívnejšia a tradičnejšia.“
• „Vzťahy Srbov a Slovákov sú väčšinou harmonické, podobné vzťahom Srbov s Rusínmi alebo Rumunami. Šafárik a Kollár zostávajú prítomní v životoch tých, ktorí ich poznajú, zatiaľ čo postoj širšej verejnosti, najmä medzi Srbmi, si vyžaduje ďalší výskum.“

• Mária Andrašíková, Bačsky Petrovec/Kysáč[13]
  učiteľka, dcéra spisovateľa Andrašíka
• „Používame aj jeden, aj druhý jazyk. Ja svojich žiakov učím tak, že si máme uctievať aj druhých. Uctievame si srbský jazyk a národ, a v tom prípade by sme mali čakať, že aj v opačnom smere to bude fungovať, teda, že sa bude aj slovenský jazyk uznávať.“
• „Ja som jugonostalgička. Narodila som sa v Juhoslávii, vyštudovala som, založila som si život a rodinu v Juhoslávii. Juhoslávii je moje srdce. Žiaľ, ten štát sa rozpadol, tieto mladé generácie to už tak necítia… Všeslovanstvo, to sme sa učili na fakulte v Novom Sade. O Šafárikovi ako prvom riaditeľovi srbského gymnázia, to je tá spolupatričnosť. Mali sme krásny predmet, ktorý prednášal Ján Kmeť, slovensko-srbské dotyky. … My sme sa učili, ako spolunažívať, ako sa prelínala naša literatúra so srbskou.“
• „Ja som nesmela ísť ku konfirmácii, moji vrstovníci išli, lebo bolo zakázané. Jednu učiteľku stiahli na rok zo školy, bola biskupova dcéra a jeden roky nerobila. Bolo to nebezpečné, ale všetci sa vynachádzali. Mňa učila (v náboženskej problematika) stará mať.“
• „Sociálne samospravovanie na Slovensku neexistovalo. To bol predmet, ktorý sme mali na fakulte. To boli odborné termíny, ktoré sme my museli vedieť, ale vy na Slovensku ste nemali s tým súvis…“

• Rastislav Dudáš, Hložany[14]
  kantor evanjelickej cirkvi
  
  
• Svetlana Zolňanová, Selenča[15]
  učiteľka, členka Kultúrno-umeleckého spolku Jána Kollára v Selenči, koordinátorka vzdelávania pre slovenské školy v Srbsku
• „300 rokov sme na DOLNEJ ZEMI, pôsobíme na škole, ktorá nesie názov Jána Kollára, máme po ňom pomenovaný kultúrno-umelecký spolok, ale aj gymnázium, ktoré je jediné slovenské gymnázium v zahraničí, najstaršie, nesie meno Jána Kollára. Je to národovec, ktorý sa zastával Slovákov na Dolnej Zemi. Významnou osobnosťou je aj Pavol Jozef Šafárik. O Šafárikovi vieme nielen my z radov Vojvodinských Slovákov, ale aj väčšinové obyvateľstvo preto, lebo najstaršie gymnáziu v Novom Sade, srbské gymnázium, bol zakladateľom práve Pavol Jozef Šafárik, je tam jeho busty, pamätná tabuľa a každý žiak v tejto škole o tejto osobnosti vie. Treba povedať, že je to dnes gymnázium J. Zmaya, patrí medzi inštitúcie s národným významom v Srbsku. My zahraniční Slováci sa k týmto osobnostiam priznávame a sme na nich hrdí.“

• Boris Zuljevičov ????, Stará Pazová
  hudobník a študent, Súbor hrdinu Janka Čmelíka zo Starej Pazovej
• David Bujašević, Stará Pazová
  hudobník a študent, Súbor hrdinu Janka Čmelíka zo Starej Pazovej
• Miloš Ševčanovičov, Stará Pazová
  hudobník a študent, Súbor hrdinu Janka Čmelíka zo Starej Pazovej[16]
• „Slováci ktorí sú katolíci vyhnali Slovákov evanjelikov, ale to už je minulosť. Teraz nám už, ale Slováci pomáhajú, vrátane Matice slovenskej. A to je veľmi pekné.“
• „Srbov a Slovákov najviac spája to, že sme Sloveni, teda spoločné korene.“
• „Juhoslávia bola zem, ktorá slúžila národa. Je škoda, že celý komunistický blok prepadol, ale hľadíme dopredu.“
• „Najznámejší Slovák je Ľudovít Štúr.“

• Zlatko Chlipec, Kysáč[17]
  autoinštalatér
• „Šafárik je náš, Kollár je náš, Štúr tam som chodil na školu v Kysáči. Som na nich hrdý. Som narodený v Juhoslávii, vtedy bolo dobre. Dokonca aj za Miloševića bolo dobre. Ale potom sme mali vojnu proti bratom Chorvátom, bratom Bosáncom.“
• „Ja som evanjelik, to je moja viera, som spovedaný, krstený aj sobášený, a aj deti som si krstil. Môj syn bol chorý, modlili sme sa k Bohu. Keby sme sa nemodlili nemali by sme ho, lebo mal dva tumory na jazyku. Ježiš sa ukázal v podobe holubice. Keď mi spasil dieťa, tak verím.“
• „Na Slovenska som bol ako inozemšťan. Keď povedal, že vyšiel zo školy Štúra, že má ulicu v Kysáči Janka Gombára, aj keď som spomenul Štefánika, Šafárika… neverili… My sme tam u vás na Slovensku ako cigáni… robil som aj vo Wolskwagene, a bol som cigán.“
  
  
• Valentín Danko, Lug[18]
  vedúci Detského folklórneho súboru Hájíček pri Mladosť v Lugu

• Ivana Privizerová, Nový Sad/Kysáč[19]
  pokladníčka SEAVCZ
• Viera Marčoková-Cerovská, Nový Sad[20]
  predsedníčka Slovenského kultúrneho centra P. J. Šafárika,
  presbiterka cirkvi
• Jaroslav Očovaj, Nový Sad/Stará Pazová[21]
  akvizitér, hrobár, invalidný dôchodca
• Zuzana Očovajová, Nový Sad/Pivnica[22]
  pokladníčka
  „Bombardovali tak (v roku 1999 pozn.) že sme museli lepiť traky na obloky, a ktorí nelepili, tak im popukali obloky. Lebo blízko máme most, ktorý bol bombardovaný.“
  
• Ján Detka, Nový Sad/Kulpín[23]
  zvonár, poddozorca evanjelického zboru
  „Ak človek nemá vieru tak je stratený. Žiť bez viery sa nedá.“
  
• Ján Slávik, Kysáč[24]
  predseda MOMS Kysáč, choreograf a umelecký vedúci,
  „Matica tu robí prednášky, výstavy obrazov, literárne podujatia. Sme tu MO MS, ktorý to tu udržiava, potom Spolok Vladimíra Mičátka a tiež tu sídli aj Galéria slovenského národného domu. Celý rok tu organizujeme podujatia. Teraz sme tu mali plný autobus hostí zo Zvolena. Varili sme spoločne bryndzové halušky, odovzdali sme ďakovné listy…“
  
• Martin Ján Javorník, Nový Sad/Kulpín[25]
  študent práva
• „Naša symbióza so srbským národom je to, čo nás tu drží. Sme komunita v Srbsku ako menšina, ale máme štát, ktorý nás rešpektuje, a ktorý aj my rešpektujeme.“
• „My rozprávame ako babky a dedkovia Slovákov na Slovensku. Vracia ich to do romantickej doby.“
• „Treba konštantne vzdelávať mladé generácie o všeslovanskom duchu, aj európskom duchu. My sme Slovania, aj Európania. Keď budeme mať vedomie o tom duchu, ktoré bolo udusené vojnami, môžeme znova tento duch „vybudovať“. Duch všeslovanstva a všeeuropeizmu bol vybudovaný a potom bol zbúraný niekým tretím, nejakou imperialistickou silou. Predsa však môžeme vidieť, že mladí budujú znova komunity lokálne, štátne a potom globálne. Potrebujeme čas a konštantnú edukáciu.“
• „O hrôze asimilácie sa hovorilo pred dvesto rokmi a stále sme tu. O tom sa hovorí a nie je to pravda. Asimilácia by sa stala, keby bol iný národ okrem Srbov a nepreukazoval by žiadny rešpekt voči nám. Ani nie sme ohrození, ani nie sme diskriminovaný vyše 280 rokov. Pretrváva tu spoločenský duch, a to je definícia slovanského. Čo sa absolútne stáva treba vnímať ako celý príbeh, nie ako to, čo sa deje iba teraz.“

• Veľko Vidič, Nový Sad[26]
  architekt
• „Ľudia v modernom čase pozerajú len na malé prípady v minulosti, ale celú príbeh nechcú vidieť, lebo nevidia hranice. A potom sa dejú mýty v každom národe, kto je väčší a múdrejší. Ale nevidia ďalej od svojho nosa a preto majú hmlou zahmlenú budúcnosť. A potom sa vytvárajú mytológie o slávnej minulosti a budúcnosť je neviditeľná. “

• Júliaana Brtková, Pivnica[27]
  lekárska sestra, členka cirkevného zboru,
  Matice slovenskej a spolku Šafárik
  „Keď tu bolo bombardovanie z Nového Sadu, tak nám každý deň z Tisovca volali príďte. Takých sme mali dobrých priateľov zo Slovenska. To priateľstvo pretrváva dodnes.“
  
  
• Lýdia Čiefová, Nový Sad/Pivnica[28]
  učiteľka špeciálnej základnej školy Nový Sad
  
• Alžbeta Murtinová, Begeč/Hložany[29]
  kurátorka evanjelickej cirkvi
  „My v Begeči sme ako Slováci v menšine, ale necítime nejaký tlak medzi Srbmi a Slovákmi, takže funguje to.“
  
• Tea Privizerová, Kysáč [30]
  žiačka, stredná škola
  
• Anna Valentová, Selenča[31]
  učiteľka náboženstva
  
• Kvetoslava Mučajová, Selenča[32]
  katechetka
  
• Teodora Simoniová, Selenča[33]
  študentka zo Selenče pôsobiaca na UKF v Nitre
  
• Miroslav Poničan, Selenča/Kysáč[34]farár cirkevného zboru Selenča
• „Najviac sa Slováci stretávajú so Srbmi z Vojvodiny. Máme dediny, kde je 50% Slovákov a 50% Srbov. Spolunažívajú a niektorí Srbi sa dokonca naučili po slovensky. … Každá naša škola nesie meno nejaké kultúrneho dejateľa. Takýmto spôsobom sa udržiava pamiatka o týchto osobnostiach. … Evanjelická cirkev má hlavnú úlohu vo zvestovaní Slova Božieho, a privádzať k nemu ľudí, zvestovať milosť, ale pestovanie slovenčiny a zoskupovanie ľudí.“
  
  
• Zuzana Poničanová, Lalit/pôvodom z Michaloviec[35]
  evanjelická farárka
  
  
• Dušan Hučka, Aradáč/Padina[36]
  farár cirkevného zboru v Aradáči
• „Celý život som podriadil cirkvi. Je dôležité udržať komunitu.“
• „Najbližšie na porovnanie so Slovákmi na Vojvodine je slovenský Hont.“
• „V Aradáči, kde pôsobím bolo zaužívané mať iba jedno dieťa. Preto tá dedina časom vymierala. Teraz majú rodiny po dve, po tri deti. Evanjelici, ako je známe, však majú málo detí. Pán farár Branislav je ale výnimka.“
• „Často som citoval Kollára. Národnosť a nábožnosť sú sestry. Jedna bez druhej nemôžu a to sa s nami nesie.“
• „Jeden kňaz mi povedal, že my sme začali ako prví, že sme sa oddelili. Ja hovorím, že to bolo pred 500 rokmi, ale na nás je teraz, ako sa zachováme dnes. Či si podáme ruky. Keby som nebýval medzi katolíkmi, možno by som taký pohľad nemal. Naozaj som mal dobré vzťahy aj s katolíkmi. Keby sa tradičné cirkvi, pravoslávni, katolíci, evanjelici, reformovaní a gréckokatolíci, keby sme držali spolu, to by bol nám život. To by bola jednota. Aj moslimovia sa delia, ale keď treba niečo organizovať sú spolu. Treba vnímať aj iných, veď my si nevyberáme či sa narodíme ako evanjelik alebo katolík. V Maďarsku sme stáli 6 katolíckych dekanov a ja jediný luteránsky kňaz za jediným oltárom aj po slovensky, aj po maďarsky.“
• „Sedia mi manželia v jednej ľavici, on je Maďar, ona Slovenka. A čo ich mám rozbíjať? Oni nepôsobili v takom prostredí, oni im nekázali. Ja som si vážil tých ľudí, veľké kostoly, málo národa, a tak som o každú dušu bojoval.. “

• Andrea Miháľová, Nový Sad/Kysáč[37]
  redaktorka RTV
• Ján Brtka, Nový Sad/Lalit[38],
  dozorca evanjelickej cirkvi, právnik, politik
• Juraj Čapeľa, Selenča[39]
  dozorca evanjelickej cirkvi
• Simona Celebić, Selenča [40]
  študentka  
• Lýdia Sokolová, Nový Sad/Bajša[41]
  fotografka
• Zuzana Jonášová-Šuľová, Jánošík [42]
  krajčírka, dôchodkyňa
• Lýdia Durić, Lalit[43]
  ekonómka
• Daniel Gajan, Vojlovica pri Panćeve, Belehrade[44]
  členka spolku Šafárik
• Marina Valentová, Lalit[45]
• „Ja si Tita nepamätám… ale takto keď počujem, sú podelení. Voľakomu bol dobrí, voľakomu nebol dobrý. Ja som nežila v tom čase, takže nemôžem povedať. … Naša dedina je pol Slováci, pol Srbi, takže sa všetky deti spolu hrajú, chodia do školy… v našej dediny nie je rozdiel medzi Srbmi a Slovákmi. Všetci Slováci vedia Srbsky a všetci Srbi vedia Slovensky, takže si všetci rozumejú.“
• Margarita Benková, Bačsky Petrovec/Senné[46]
  „Nechodievam často do kostola, ale som aktívnou speváčkou v zbore Agapé, ale bližšie mám k ľudovkám a folklóru. Ja som zo zmiešaného manželstva, matka je Srbka, otec Slovák, takže sa u nás hovorí aj po slovensky, aj po Srbka, mama sa naučila perfektne po Slovensky. U nás sa oslavuje všetko dva krát, takže mám blízko k obom národom. “
• Rastislav Zorňan, Nový Sad[47]
  „Slovákom pomohlo to, že boli konzervovaní, uzavretí. Žili vo svojich dedinách, nemiešali sa veľa, brali sa navzájom z tej istej alebo susednej dediny, myslím si, že to veľa pomohlo.“
  „Odkaz Kollára a Šafárika bol fantastický a uplatnený aj keď sa búral Rakúsko-Uhorský štát. Radšej žiť so Srbmi, slovanskými spolubratmi, než v Uhorsku, kde boli utláčaní zvlášť, keď ide o národnostnú zložku. Ale tieto vojny ukázali, že tak ako vieme byť bratia, vieme byť aj nepriatelia. Keď sa nacionalizmus stal „módou“, potom hovoriť o panslavizme je už prežitok. Môže sa teoreticky uskutočniť, ale pri pohľade na súčasnosť, keď sa Rusi a Ukrajinci vraždia, západ sa smeje a profituje, potom je ťažko veriť.“
• „Tito ani nebol Srb, mať mu bola Slovinka a otec Chorvát, ale dokázal, to čo nikto nedokázal, zmieriť toľko národov a skĺbiť ich do jedného štátu, a urobiť z toho úspešný štát, ktorý mal dobré meno po celom svete. Ja som zažil časy, keď som s červeným pasom mohol cestovať po celej Európe. A keď prišiel čas, že som si musel pýtať vízum, aby som sa na Slovensko dostal, to bola degradácia. Ja viem, že Tito mal chyby, aj tá ideológie sa ukázala ako chybná v niektorých segmentoch, ale spraviť štát z 22 miliónov ľudí, ktorý mal svoj veľký trh, more, mal Vojvodinu, ktorá mohla kŕmiť tretinu Európy, boli sme sebestační v každom ohľade, vymyslel politiku nezúčastnených a prilákal celú Afriku aj polovičku Ázie na svoju stranu, stal sa protikladom NATO aj Varšavskej zmluve. Aj jeho pohreb svedčí o tom, ako bol populárny vo svete a ako si ho vážili. A my sme si ho najmenej vážili, keď sa pominul a štát sa rozpadol. Potom všetci hovorili ako to bolo umelo vytvorené. A toto nie je umelo vytvorené a nefunguje nijako.“
• Ján Cerovský, Nový Sad[48]
  člen spolku Šafárik
  „Ako Slovák žijúci na DOLNEJ ZEMI som hrdý na to, že si zachovali predkovia tradíciu. Myslím, že to je cirkvou, folklórnom aj školstvom a jedno bez druhého nemôže fungovať.“
  
• Igor Feldy, Nový Sad/Stará Pazová[49]
  archivár slovenskej evanjelickej cirkvi
  
• Jaroslav Kopčok, Hložany/Bačsky Petrovec[50]
  zborový farár
  
• Anna Pilipovičová, Nový Sad/Hložany[51]
  
• Anna Dobranová-Kukučková, Nový Sad/pôvodom Hložany[52]
• Viera Kaňová-Feldová, Nový Sad/Stará Pazová[53]
  dôchodkyňa
  
• Katarína Dedková-Petrášová, Nový Sad/Kulpín[54]
  farská upratovačka
  
• Zuzana Hajdúková-Čobrdová, Pivnica/Nový Sad[55]
  dôchodkyňa
  
• Ivan Svirčević, Nový Sad[56]
  mladší kurátor cirkevného zboru
• „Myslím si, že sa dosť Slovákov hlásilo k juhoslovanskej idei z niekoľkých dôvodov – po veľkom maďarizačnom tlaku 19. a začiatku 20. storočia konečne, v novom státe, mohli sa realizovať vo svojom jazyku, v slovanskom prostredí. Po Druhej svetovej vojne dostali na štátnej úrovni aj tlač, vzdelávanie od základnej školy po univerzity, aj média vo svojej reči. Taktiež mnohí zo zmiešaných manželstiev mohli seba definovať nie len podľa národnosti svojho otca alebo matky, ale aj ako svojrázny amalgám, zvolať sa „juhoslovanom“.
• „Slováci prevažne žijú na dedinách. Venujú sa poľnohospodárstvu, ktoré je dominantné, ale vďaka dostupnému vzdelaniu sa Slováci venujú aj iným odvetviam. V mojej rodine som mal profesorov, sudcov, zverolekárov, stolárov, automechanikov. Podobne je to aj so Srbmi a inými národmi. Významný vplyv na výber povolania má bydlisko.“

• Vlastimír Lacko, Biele Blato/Čelarevo[57]
  dôchodca, pracovník ropného vrtu v Kazachstane
• Martina Benková, Bačsky Petrovec[58]
  defektológ-logopéd, speváčka, tanečnica a herečka
• Monika Zorňanová, Nový Sad/Lalit[59]učiteľka angličtiny
• Anna Molnárová-Asodiová, Kysáč[60]
  slovakistka, filologička
• (o Kollárovi a Šafárikovi) „Zanechali tu hlbokú stopu, a aj keď sa o tom v škole vyučuje, ich poslanie a práca je vnímaná nedostatočne. Myslím si, že by sme si každí mali brať príklad z toho… všetci sme z toho istého národa. Všetci sme bratmi a sestrami, a keď to beriem z toho širšieho kontextu, tak sme bratmi a sestrami v Kristovi. Myslím si, že si to treba zachovávať, a treba k tomu vychovávať aj mladšie generácie, pretože nesú mená škôl a inštitúcií týchto národovcov. “
• „Je to potreba ľudskosti a človeka v niečo veriť. My kresťania verím v Boha, ale iné národy veria v iných bohov… ale viera musí existovať, aby človek mal cítenie k iným, aby sa niečo bál, aby existovala pokora, že niekto je nad nami nielen ako sudca, ale aj ako pomocná ruka. A myslím si, že každý život by bol prázdny ak človek neverí, že nie je nikdy sám. Že môže hľadať oporu, my kresťania v Kristu pánu.“

• Kristijan Obšust, Centar za istraživanje kolektívnych identiteta i politické mitológie, Nový Sad [61]
  sociálny antropológ a archeológ, vedecký pracovník
• „Pokiaľ ide o Slovákov v Srbsku, konfesionálna identita sa časom rozrástla na záležitosť tradičných predpokladov a nie je čisto náboženská. To znamená, že ide skôr o odkaz, ktorý sa štandardne spája so Slovákmi v Srbsku v kontexte ich národnej identity, než o záležitosť osobnej zbožnosti, t. j. osobnej konfesionálnej identity konkrétnych jednotlivcov. Iste, okrem jazykového mal a stále má najdôležitejší aspekt a kľúčovú úlohu súdržného prvku pre príslušníkov slovenskej národnostnej menšiny na území Srbskej republiky. Cirkevné zbory preto svojimi aktivitami v miestnych komunitách zohrávajú mimoriadne dôležitú úlohu pri udržiavaní identity Slovákov v Srbsku.“
• „Na základe pilotného výskumu uskutočneného v Starej Pazove v roku 2012 neboli u viac ako 30 respondentov srbskej a slovenskej národnosti v projekte CASCA pozorované žiadne slovanské a iné ideologické predpoklady, s výnimkou deklaratívnych. Všeobecne povedané, panslovanské tendencie v kontexte súčasných naratívov v Srbsku, medzi Slovákmi aj Srbmi, sa javia výlučne sekundárne a deklaratívne, a nie ako ideologický substrát.[62] Čo sa týka vzťahov medzi Slovákmi a Srbmi na území Srbskej republiky, vzťahy sú viac než fantastické v každom segmente.“
• Miroslav Dobroňovský, Nový Sad,[63]
  pracovník Archívu Vojvodiny
• „Rodičia, starí rodičia, vždy zachovávali tradíciu cirkvi, tak u Slovákov, ako aj u Srbov. Je normálne oslavovať všetky sviatky, najmä Vianoce, Veľkú noc, meniny… tak sa to spojilo s miestnymi zvykmi a cirkevnými zvykmi. Staršie ženy chodili a dodnes chodia do kostola v špeciálnych slávnostných krojoch.. toto sa vtkalo do staršej aj mladšej generácie.. s moderným chápaním prichádza aj rozchod, objavenie sa iných náboženstiev a ateizmus, čo je vidieť aj v súčasnej slovenskej spoločnosti.“
• „Vzťahy v Srbsku a samotnej Vojvodine boli vždy rovnaké. Rozdiely medzi národmi sú takmer nepostrehnuteľné. Súčasné zmeny vo svete prinášajú pojem odlišnosti, vrátane rozdielov národných. Preto Slováci prežili na tomto území takmer 300 rokov vďaka pohostinnosti. Samozrejme, existovali individuálne problémy a tie sa riešili. Všetci starší ľudia majú nostalgiu za Juhosláviou, a to sa teraz rozšírilo aj do Srbska. V samotnej kultúre a spoločnosti krajiny sa to stalo tradíciou, rovnako ako históriou…“
  
  Dragana Cirakovic, Nový Sad [64]
  tajomníčka Archívu Vojvodiny
• „Slovenská národnostná komunita si zachovala svoju identitu, jazyk, kultúru atď. Tiež veľká časť z toho je aj špecifická formou folklóru a umenia (insitná maľba, ľudové kroje atď.). … Slováci a Srbi spolu vychádzajú skvele, rešpektujú sa a neexistuje napätie, ktoré môžu pociťovať ostatní členovia národného spoločenstvá.“
  
• Ivan Kríž [65]
• „Myslím si, že Slováci z Vojvodiny viac chránia jazyk a kultúru,
  že Slováci na Slovensku.“
• Eva Hlavatá, Nový Sad/Padina[66]
  tajomníčka slovenského biskupského úradu, germanistka
• Jaroslav Javorník, Nový Sad[67]
  biskup slovenskej evanjelickej cirkvi a. v. v Srbsku
• „Slováci si zachovali identitu vďaka viere, jazyku a pevnej komunite. Cirkev zohrala najdôležitejšou úlohu, čo môžem potvrdiť ako Slovák. Slováci vo Vojvodine sú veľmi komunitárni, kým Slováci na Slovensku sú viac ovplyvnení modernou spoločnosťou. Máme 26 cirkevných zborov, 40 slovenských prostredí. … Nábožnosť a národnosť sú sestry, u nás dokonca siamské dvojičky. Kde sa kostol zamkol, tam aj slovenčina zanikla. …. V evanjelickej cirkvi bolo dôležité kázať Slovo božie vo vlastnom jazyku.“
• „Ekumenizmus je na vysokej úrovni. Pravoslávna cirkev si nás váži, nikdy nemala cieľ nás posrbčiť.“
• „Slovenskí velikáni tu dúchli do pahrieb a rozhoreli plameň slovenskosti. A ten plameň videli aj Srbi, nakoľko Slováci boli v tom čase veľmi vyspelí v rámci edukácie. Tieto korene ešte stále zavlažujú a prinášajú miazgu života aj dnes.“ … 
• „Slovenská evanjelická cirkev a. v. je jediná slovenská evanjelická cirkev na svete, ktorá ma vo svojom názve slovenská. Na to sme hrdí. Je to dedičstvo, ktoré nám zachovali naši otcovia a matky, ktoré si chránime ako zrenicu svojho oka. O čo mladá generácia zápasí, pokúšame sa vštepiť dôležité základy, aby mladý človek, kým nevyletí do sveta pochopil, v akom mieste vyrástol. A to robíme v cirkevných zboroch, medzi mládežou. Naši farári sú vysoko edukovaní.“

• Milina Sklabinská, Bratislava/Silbas[68]organizátorka krajanskej kultúry,
  Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí
• „Podľa môjho názoru, bola to evanjelická cirkev a osobnosti, veľké mená zo slovenskej histórie, ktoré sa zaslúžili o zachovanie slovenského jazyka, kultúrneho povedomia a slovenskej identity Slovákov na Dolnej zemi. Druhá nie menej dôležitá okolnosť bolo multietnické, multijazykové a multikonfesionálne prostredie Vojvodiny, v ktorom si každý národ chránil to svoje vlastné, jedinečné a neopakovateľné. Slováci vo Vojvodine majú aj dnes veľmi blízky vzťah k tradíciám, zachovávajú si dedičstvo svojich predkov a sú národne uvedomelí. Pokiaľ ide o Slovákov na Slovensku, vojvodinskí Slováci si najlepšie rozumejú so Slovákmi, žijúcimi v oblastiach odkiaľ prichádzali ich predkovia, používajú podobné nárečia, nadväzujú na rovnaký kultúrny kód a to povedomie je takmer identické (je jasné, že tá 280 ročná cesta zanechala stopy v minoritnej kultúre vo Vojodine). Porovnávať Slovákov z Vojvodiny so Slovákmi z Bratislavy alebo na Východnom Slovensku ani nie je potrebné, sú to odlišné príbehy..“
• „Cirkev užíva veľkú podporu štátu a ľudí, po vojnách v 90. rokoch sa veľký počet Srbov dal pokrstiť a ctí si cirkevné tradície. Pokiaľ ide o Slovákov vo Vojvodine, cirkev vždy mala a má dominantné postavenie v živote bežného človeka. Vnáša do jeho života poriadok a morálne normy.“
• „Myslím si, že vzťahy medzi ľuďmi vo Vojvodine sú dobré, vždy také boli, založené na rešpekte k odlišnosti. Tým, že počet menšín klesá, tak sa k menšinám väčšinový národ správa ešte pozornejšie. Hovorím o bežných ľuďoch, ktorí mali a majú radi pestrú Vojvodinu. Teda Srbi a Slováci vždy dobre vychádzali a vychádzajú. Iná vec je politická úroveň, ktorá v poslednej dobe vie ľudí iba rozoštvať pre vlastné politické ciele. Srbi všeobecne vnímajú Slovákov cez pozitívne stereotypy – mierumilovný, pracovitý a radostný národ. Myslím si, že väšina Slovákov vo Vojvodine má ako druhú identitu tú juhoslovanskú, preto že to bolo obdobie v ktorom väčšina ľudí žila dobre a hlásila sa k hodnotám bratstva a jednoty.“
• „Slováci vo Vojvodine sú plne integrovaní do väčšinového spoločenstva, pracujú v zdravotných službách, na fakultách, v štátnej a verejnej správe… Tí čo sú bližšie k väčším mestám prirodzene gravitujú do miest, tí čo sú od miest vzdialení sa viac venujú poľnohospodárstvu. Srbi podľa mňa obdobne, nevidím tu veľký rozdiel.“

• Vladimír Kulík, Kysáč[69]
  podnikateľ
• Mária Kuliková, Kysáč[70]
  architekt
• Tatiana Jašková, Nový Sad/Kovačica[71]
  hudobná redaktora RTV
• Mária Vršková, Stará Pazová/pochádza z Bardejova[72]
• Sladjan Daniel Srdić, Padina[73]
  evanjelická farár z Padiny
• Radivoje Petrov Stojković[74]
  riaditeľ Zmajovho gymnázia, funkcionársky nasledovník Šafárika
• „Vždy sme mali aj žiakov, aj učiteľov zo Slovenka. Aj teraz mám mnohých slovenských žiakov.“
• „Šafárika vnímam ako geniálneho a najmladšieho riaditeľa gymnázia. Dali sme urobiť aj jeho portrét. Na Šafárika si zachovávame pietnu spomienku. On je veľmi dôležitý, najdôležitejší. Nechal za sebou skutočne veľké veci.“
• „V medzivojnovom období do gymnázia prichádzali prezidenti a premiéri vlád Československej vlády, počas spojenectva medzi Juhosláviu, ČSR a Rumunskom, takže ten vzťah existoval. A teraz časť našich absolventov študuje na Slovensku.“
  
• Aleksandar Perduv, Nový Sad, pôvodne Bosny ako utečenec[75]
  pracovník archívu mesta Nový Sad
• „Vzťah medzi Slovákmi a Srbmi je veľmi dobrý. Sme slovanské národy a dobre si rozumieme ako susedia.“
• „Slováci sú veľmi príjemný a pracovitý národ.“
• Maria Djurčanin, Nový Sad/Sarajevo[76]
  pracovníčka archívu mesta Nový Sad
• Mileva Zacević, Nový Sad, pôvodne z Bosny[77]
  pracovníčka archívu mesta Nový Sad
• Branislav Milovac, Nový Sad[78]
• pravoslávny arci-kňaz pôsobiaci aj v Bačskej Paľanke
• „Slováci sú jeden dobrý národ, o ktorom si myslím, len to najlepšie. Je to poctivý národ, usilovný, verný srbskému štátu so svojou jedinečnou tradíciou a kultúrou, ktorá ovplyvňuje aj srbskú. Nanešťastie, počet Slovákov sa zmenšuje.“
• „Na miestach, kde som pôsobil bola tradícia, že pri pohrebe zvonili aj srbský, aj slovenský kostol. Toto môžeme použiť ako ilustráciu, ktorá ukazuje hlboký a historický vzťah. Teda rešpekt.“
• „Keď som bol v Bačskej Paľanke, je tam slovenský evanjelický kostol, a za ňou je veľký slovenský dom. A na Slovensku existuje jedno malé spoločenstvo pravoslávnych Srbov, ktoré na Slovensku preložilo životopis sv. vladyku Nikolaja do slovenčiny. Opýtal som sa v Paľanke pána farára, či môže byť promócia v slovenskom dome. Oboznámil Slovákov a dom bol naplnený. Spieval aj slovenský spevokol. Bola tam jedna žena z Pivnice, ktorá to všetko tlmočila. Tak to bola všeobecne krásna atmosféra a veľké kamarátenie. Chcem teda poukázať, že existuje takýto druh otvorenosti jedných k druhým.“
• „Teda Boh je s nami, Boh je v nás. Viere znamená odovzdanie sa celou bytosťou.“
• Zoran Stojanović, Nový Sad[79]
  dôchodca, majiteľ vydavateľstva
  Izdavačka knjižarnica Zorana Stojanovića
• „Slovákov si vážim a milujem, berieme ich ako spoluobčanov. Vydali sme niekoľko slovenských prekladov, a mám aj niekoľko spolupracovníkov, ktorý sú Slováci napr. Michala Harpáňa.“
• „Premiéra Roberta Fica si vážime viac ako nášho premiéra. A samozrejme ako premiérov západných štátov, ktorých sme nikdy nemali radi.“
  
• Vanja Petković, rusínka žijúca v Novom Sade,[80]
  Izdavačka knjižarnica Zorana Stojanovića
• „Slováci sú mi blízky, pretože som Rusínkou. Na východe Slovenska je jazyk veľmi podobný rusínskemu. Rozumiem po slovensky, ale netrúfla by som si hovoriť.“
  
• Ljubica Rajinać-Stojanović,[81]
  Izdavačka knjižarnica Zorana Stojanovića
• „Mám pekné spomienky na náboženské sviatky, keď sme navštevovali našich priateľov. Aj v Novom Sade mám blízku kamarátku Slovenku. Myslím, že je to veľmi milý a poctivý národ. Bola som nedávno aj v evanjelickom kostole. Vzťahy so Slovákmi sú veľmi dobré na ľudskej úrovni, pretože Slováci sú nenásilní, a navštívila som aj osobne Slovensko.“
• Milena Kulić, Nový Sad
  predstaviteľka Mladej Matice v Matici srbskej[82]
• „Slováci vo Vojvodine si vďaka silnému pocitu spoločenstva a hlbokej väzbe k tradícii dokázali tak dlho zachovať svoj jazyk, kultúru a vieru. Ich kultúra v diaspóre má charakter identitnej pevnosti, jazyk a náboženstvo sa stali „znakmi odlišnosti“, ktoré zaručujú ich prežitie v multietnickom prostredí. Preto v tomto procese zohrali kľúčovú úlohu vzdelávanie, tlač a cirkev. Slováci vo Vojvodine často pôsobia ako strážcovia tradícií, starostlivo pestujú folklór a piesne a veria, že spoločenstvo sa dá udržať prostredníctvom spoločných slávností a zvykov. Slováci na Slovensku sa zdajú byť slobodnejšie opierajúci sa o prvky modernizácie. Podobnosť spočíva v tom, že obe komunity cítia potrebu zachovať si národnú identitu prostredníctvom jazyka a kultúry, ale rozdiel je v identite – vo Vojvodine sa tento proces často javí ako viac uvedomelý a zdôraznený.“
• „Všeslovanská vzájomnosť stále rezonuje, ale skôr v kultúrnom a symbolickom zmysle. Často funguje ako doplnková identita k tej národnej. Vo Vojvodine sa cíti slovensko-srbská blízkosť, spolužitie na tom istom území vytvorilo vzájomné porozumenie a dôveru. Srbi a Slováci zdieľajú skúsenosť boja o prežitie v multietnickom priestore a uvedomenie si dôležitosti kultúry pre národnú identitu. Šafárik a Kolar sú prostredníctvom názvov ulíc, škôl a kultúrnych spolkov stále prítomní ako symboly slovanskej kultúrnej solidarity. Ich vízia žije menej v každodennom vedomí a viac v kultúrnych inštitúciách a vo vedomostiach vzdelaných vrstiev, ale to tiež svedčí o trvalom význame ich myslenia.“
• „Zdá sa mi, že Srbi aj Slováci, aspoň v mojom regióne vo Vojvodine, sú často orientovaní na poľnohospodárstvo. Medzi Slovákmi vo Vojvodine je tiež výrazná úloha vzdelávania. Dnes, samozrejme, narastá trend smerom k moderným profesiám: medicína, IT profesie atď., ale stále si všímam bežnejšie povolania ako vzdelávanie, preklad, umenie a vzdelávanie.“
  
• Marko Kukobat, Belehrad-Bratislava[83]
• „Slováci sú normálni ľudia, pri zemi. Nikdy sme nemali problémy, ja som originál Srb cez 300 rokov, ale na Slovensku sa cítim ako Slovák. Stále vidím tú cestu medzi nami. Slovákov aj tu a tam vnímam ako bratov.“
• „Keby sme nemali vieru, boli by sme zvieratá.“
  
• Nada Berić, archivárka zodpovedná za ochranu archívnych materiálov mimo archívov, Archív Vojvodiny, Nový Sad[84]
• „Myslím si, že Slováci a Srbi vo Vojvodine spolu vychádzajú dobre. Slováci sú mierumilovní, poslušní a podriadení ľudia, ktorí len zriedka alebo nikdy nekladú odpor existujúcim orgánom. Srbi sú bojovnejší a náchylnejší k vzbure. Srbi si však v každodennom živote vysoko cenia príslušníkov slovenskej národnosti ako pracovitých a pracovitých ľudí, odborníkov vo svojej práci a čestných. Vlastnosti, ktoré Srbom niekedy chýbajú. Preto sa radi obracajú na slovenských remeselníkov, keď chcú, aby bola práca dobre vykonaná.“
• „Slováci aj Srbi boli prevažne vidiecke obyvateľstvo zaoberajúce sa poľnohospodárstvom a pokiaľ ide o iné povolania, medzi Slovákmi bolo viac remeselníkov, o ktorých som povedal, že sú cenení, zatiaľ čo medzi Srbmi bolo viac obchodníkov. Nemám na to žiadne dôkazy na základe štatistických údajov, ale takýto dojem som získal tým, že tu žijem.“
  
• Dunja Andirć,[85]   (hart)
  vedecká pracovníčka Archívu Vojvodiny
  
• Martin Prebudila[86]
  slovenský spisovateľ žijúci v Srbsku
• „Podľa mojej skromnej mienky Slováci na priestore dnešnej Vojvodiny si svoj jazyk, kultúru a evanjelické náboženstvo za tieto takmer tri storočia zachovali predovšetkým vďaka dobrému spolunažívaniu s väčšinovým srbským národom, jednoducho preto, že sú to dva veľmi blízke slovanské národy, dva blízke jazyky a dve blízke (aj mentalitou) kultúry. Týmto je aj v súčasnoti prirodzená asimilácia Slovákov v danom prostredí značne spomalená, nie ako napr. V Maďarsku, Rumunsku, Chorvátsku, zámorí…“
• „Od samého príchodu Slovákov na Dolnú zem slovenská evanjelická a. v. cirkev zohrávala (a dodnes zohráva) veľmi významnú úlohu najmä pri zachovaní materinskej reči, tradície, zvykov a obyčajov a nie naposledy pri zachovaní vlastnej identity.“
• „…v meste, v ktorom žije, teda v Starej Pazove, ešte od druhej polovice 20. storočia (a niektoré boli aj dávno predtým máme názvy ulíc: Štúrova, Sládkovičova, Kalinčiakova, Hurbanova, Jána Bottu, Janka Kráľa, Šafárikova, Štefánikova, Masarykova, Jána Husa, a ďalších. Treba zdôrazniť, že sú všetky názvy na tabuliach napísané dvojjazyčne – po srbsky cyrilikou a po slovensky, samozrejme latinkou… …máme pomerne veľký počet intelektuálov: lekárov, maliarov (vyše 20 akademických), etnológov, spisovateľov (30-40 žijúcich), vysokovzdelaných hudobníkov, vysokoškolských profesorov, študentov…“
• Zoltán Kollár, Lug,
  dôchodca, člen FS Mladosť„Veľmi sme sa tešili na vystúpenie krajanov z bývalej Juhoslávie alebo zo Srbska v Martine. Slováci sa dosťahovali na DOLNÚ ZEM z dôvodu chudoby, dosťahovali sa do Petrovca, Kulpina a Hložian, a v roku 1902 sa po vytnutí lesa rozdelili pozemky a tak vznikla obec Lug. Je tu tak 450 až 500 ľudí, 95% sú Slováci, ale aj neslováci hovoria slovensky, takže udržiavame slovenskú reč. O Kollárovi a Šafárikovi sme sa učili v školách, po Šafárikovi je umelecký spolok v Novom Sade či základná škola v Selenči Jána Kollára. Slováci a Srbi nažívajú dobré, máme školy, základné, stredné, nemôžeme sa sťažovať. Srbský jazyk nie je ťažký, slovania máme veľa približných nárečí. V Srieme máme okolo srbské dediny, a tak sme sa naučili spolunažívať. My máme po Titovi pomenovanú ulicu a nebudeme to meniť… podarilo sa mu zjednotiť rozhádaných Slovanov, tak je to.“[87]
• Zlatibor ****, Srbsko[88]
  šofér
• Mária Turanská, Selenča[89]
  speváčka, katolíčka zo zmiešaného manželstva 
• Juraj Súdi, Selenča
  dirigent z Komorného zboru Zvony
• „Sme Slováci hrdí na svoje korene, ale vážime si aj kultúru ľudí, medzi ktorých sme zavítali pred tristo rokmi. Sme nositelia interkultúralnosti na DOLNEJ ZEMI, lebo zbor ZVONY vytvoril spoluprácu medzi národnosťami aj vierovyznaniami. Spolupracovali sme so všetkými tým, že sme spievali alebo sme pozývali zbory z rôznorodých cirkví. Sme synonymom spolupráce. Ján Kollár, po ňom je u nás škola, kulturno-umelecký spolok, ja robím v gymnáziu v Petrovci po Kollárovi a Šafárik je spojený s Novým Sadom, ktorý nesie meno po tomto dejateľovi. My ako Slováci na to môžeme byť len a len hrdí, ale môžeme byť povďační, že väčšinový národ si všimol veľkú osobnosť Šafárika, ktorá dala komunite okolo seba významné veci. “
• Veselina Rukosav, Ruský Kerestúr[90]
   obchodníčka
• Marián *****,juh Srbska[91]
  podnikateľ
• Ľu*** O***rčík, Moskva/pôsobiaci na Vojvodine[92] ::???
• Blanka Kovarčiová, Myjava, Kopanice[93]
  aktivistka Matice slovenskej znalá krajanskej problematiky
• „Všetko to začalo tým vysťahovalectvo v 19. storočí, keď sa aj z nášho myjavsko-vrbovčiasnkého kraja mnohí odsťahovali, či už do Rumunska alebo Kulpín či do Ameriky, tam máme dokonca „americkú Myjavu“. Páči sa mi, že ste spojili všetky tie zahraničné slovenské Matice a vôbec zahraničných Slovákov, lebo je nás dosť a treba sa spájať. Vytvárajú tu krásnu atmosféru spolunažívania po celom svete. Kollár, Šafárik a Štefánik, Štúr a Hurban sú veľmi známi v dolnozemskom prostredí, nakoľko potomkovia Hurbana, napr. Ľudmila Hurbanová a Vladimír Vladimírovič Hurban, tam tiež pôsobili.“
• anonym, Selenča
  barman
• „Slováci sú tu viac komunitní, ale majú málo peňazí, preto veľa odchádza do zahraničia. Spolunažívanie katolíkov a evanjelikov tolerantné, rovnako ako Srbov a Slovákov, slovanská identita je stále prítomná, Kollár a Šafárik je známy, učili sme sa o nich na škole…“
• anonym, Nový Sad[94]
  predajca vo fastfoode
• anonym, Nový Sad[95]
  predavačka
• anonym, Nový Sad[96]
  predavač
• anonym, odmietol odpovedať z politických dôvodov
• anonym, odmietol odpovedať z politických dôvodov

---

[1] Rozhovor s predsedom Matice srbskej Draganom Stanićom, významnou osobnosťou srbskej kultúry, ukazuje niekoľko kľúčových rovín pre výskum srbsko-slovenských kultúrnych vzťahov. Stanić zdôrazňuje historické korene spolupráce Slovákov a Srbov už od začiatku 19. storočia, keď slovenskí vzdelanci a pedagógovia pôsobili v prostredí Vojvodiny a formovali miestny edukačný a kultúrny život. Osobitne vyzdvihuje Pavla Jozefa Šafárika ako riaditeľa pravoslávneho gymnázia v Novom Sade, ktorý sa zapísal do slavistiky skúmaním srbských rukopisov, a Jána Kollára, ktorý prepájal slovenské a slovanské vedomie. Zdôraznil, že vedomie slovanskej identity a spoločného osudu v rámci mnohonárodných ríš sa stalo základom solidarity, ktorá je aktuálna aj dnes v kontexte Európskej únie. Srbsko-slovenské vzťahy sú tu predstavené ako historicky zakotvené, opreté o spoločnú skúsenosť kultúrnej a národnej obrany proti asimilačným tlakom. Zároveň Stanić prináša reflexiu špecifík slovenskej kultúry vo Vojvodine. Poukazuje na kontinuitu organizovaného kultúrneho života (literatúra, divadlo, časopis Nový život), vysokú úroveň vzdelanosti slovenského obyvateľstva a prínos slovenských literátov pre srbské prostredie. Zdôrazňuje potrebu intenzívnejšej spolupráce medzi srbskými a slovenskými kultúrnymi inštitúciami, ako aj vzájomnú úctu oboch národov v otázkach medzinárodnej politiky (spomenutá je slovenská podpora Srbska v otázke Kosova). Osobitným prínosom pre výskum je Stanićovo hodnotenie Kollára a Šafárika pre 21. storočie – ako symbolov slovanskej vzájomnosti a príkladu, že identita menších národov môže byť chránená a kultúrne obohacovaná v dialógu so Srbmi.

[2] Aleksandar Nakić, rodák z Kulpína, vníma zachovanie slovenského jazyka, viery a identity vo Vojvodine ako výsledok silného komunitného povedomia a opory v inštitúciách, akými sú evanjelická cirkev a Matica slovenská. Slováci vo Vojvodine sú podľa neho mimoriadne oddaní zachovaniu folklóru, tradícií a jazyka, čo ich odlišuje od Slovákov na Slovensku, ktorých identita sa viac viaže na národno-štátny rámec. Paralelne poukazuje na úlohu Pravoslávnej cirkvi pri formovaní srbského národného povedomia, ktorá podobne ako u Slovákov slúži ako garant kultúry, historickej pamäte, morálnych hodnôt a tradícií. Vo svojich odpovediach zdôrazňuje aj špecifikum Slovákov vo Vojvodine – insitné maliarstvo z Kovačice, ktoré sa stalo medzinárodne uznávaným kultúrnym fenoménom zapísaným do zoznamu UNESCO. Vzťahy medzi Srbmi a Slovákmi opisuje ako blízke, založené na spolupráci a priateľstve v multietnickom prostredí Vojvodiny. Pokiaľ ide o všeslovanské povedomie, vníma ho ako ideu, ktorá síce nie je dnes dominantná, no stále žije v určitých kultúrnych a spoločenských kruhoch. Jeho výber obľúbených slovenských osobností – Šafárik, Janko Kráľ a Harminc – zároveň ukazuje, že chápanie kultúrnej identity spája s rodným Kulpínom a lokálnym kontextom vojvodinských Slovákov.

[3] Zdenka Valent Belić zdôrazňuje, že zachovanie slovenského jazyka, kultúry, identity a evanjelického náboženstva vo Vojvodine po 280 rokov je výsledkom kombinácie silného komunitného vedomia, tradícií odovzdávaných v rodinách a obciach, a tiež historicky garantovaných kolektívnych práv menšín. Slováci vo Vojvodine žijú často v rurálnych alebo kultúrne homogénnych prostrediach, čo podporuje izolované, no stabilné kultúrne ostrovy. Porovnáva ich so Slovákmi zo Slovenska, s ktorými zdieľajú hodnoty, vieru a folklór, avšak každodenný život a prejavy identity sú formované odlišným spoločenským a historickým kontextom. Kresťanstvo pritom zohráva kľúčovú úlohu v udržiavaní tradícií, morálnych zásad a národnej identity, pričom cirkvi ovplyvňujú aj každodenný život prostredníctvom sviatkov a komunitných aktivít. Vo vzťahu k slovansko-juhoslovanskému vedomiu Belic vníma všeslovanskú vzájomnosť ako dôležitý kultúrny a historický základ, často pôsobiaci ako druhá identita popri slovenskej a srbskej. Slováci a Srbi si väčšinou dobre rozumejú a udržiavajú priateľské vzťahy založené na spoločných hodnotách a tradíciách. Odporúčané historické osobnosti, ako Ján Kollár a Pavol Jozef Šafárik, sú stále pripomínané prostredníctvom ulíc, škôl a spolkov, hoci ich každodenný vplyv je symbolický. Obe komunity sa prioritne venujú poľnohospodárstvu, školstvu, zdravotníctvu, službám, priemyslu a kultúre, pričom sú aktívne aj v menších rodinných podnikoch a remeslách, čo podporuje kontinuitu kultúrnych a ekonomických väzieb medzi Slovákmi a Srbmi. Medzi osobnosti zaradila: Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik, Michal Babinka a medzi Srbmi Borislav Pekić, Danilo Kiš, Milorad Pavić.

[4] Nebojša Kuzmanović zdôrazňuje, že odkaz Kollára a Šafárika je v súčasnej kultúre prítomný najmä v akademických kruhoch, no v širšej spoločnosti absentuje. V minulosti sa tieto väzby pestovali prostredníctvom univerzít a výskumov Jána Kmeťa či Ristu Kovijanića, ktorí systematicky mapovali slovensko-srbské kontakty. Najmä Kovijanić zhromaždil stovky poznatkov o stovkách Srbov študujúcich na Slovensku, čím položil základ modernej komparatívnej slavistiky. Vďaka tomu si Srbi osvojili vedomie, že Šafárik je autorom prvých dejín srbskej literatúry, čo je dodnes súčasťou srbskej jazykovedy. Napriek tomu Kuzmanović upozorňuje, že kultúrny egoizmus a nezáujem mladej generácie bránia rozvoju týchto tradícií, pričom len „päť ľudí“ sa v Srbsku a na Slovensku dnes systematicky venuje interkultúrnym väzbám. Slovákov vo Vojvodine vníma ako komunitu silne viazanú na minulosť a tradičné formy identity – jazyk, kroje či insitné umenie. Tento prístup je podľa neho esteticky hodnotný, ale nesúladný s modernou dobou a prináša riziko: prílišná otvorenosť vedie k asimilácii, uzatvorenosť zas k stagnácii a úpadku. Ako cestu vidí podporu mladých akademikov, ktorí by svoje profesie využívali nielen pre osobný prospech, ale aj pre rozvoj komunity a jej moderné otvorenie. V otázke všeslovanskej identity priznáva vlastný skepticizmus – slovanstvo podľa neho dnes prežíva len v malej skupine „posledných mohykánov“. Cirkevné vzťahy však hodnotí pozitívne, s dôrazom na historickú spoluprácu medzi evanjelikmi a pravoslávnymi, ktorá sa po roku 1945 prehĺbila aj v oblasti vzdelávania a zostáva významným mostom medzi oboma národmi.

[5] Respondentka pochádza z divadelného prostredia (riaditeľka Slovenského vojvodinského divadla ako jediného profesionálneho divadla Slovákov v Srbsku), ktoré výrazne utužuje komunitu a má výrazný vplyv na mladých ľudí (mladí sú viac pod vplyvom umelcov). Divadlo sa usilovalo spájať komunity z rozličných prostredí, dodáva, a pripomína, že angažovali v popularizácii divadla aj profesionálnych hercov. Taktiež oceňuje ochotnícke divadlá, ktoré vychovávajú deti k umeniu a divadlu. Uvádza, že Petrovec tvoria štyri miesta, pričom 80% tvoria Slováci. Uchovanie slovenskej kultúry počas troch storočí zabezpečila podľa respondentky cirkev, školy. Časť ľudí podľa respondentky pracujúcich v Novom Sade žije v Bačskom Petrovci. V obci pôsobia folklórne spolky (Petrovská družina, Kult-osvetový spolok Zvolen, Kult-osvetový spolok Jednota a dva srbské spolky), ktoré zoskupujú od 70 po 200 členov. Zvýraznila úlohu národnostnej rady. Dodáva, že v Petrovci nie je veľká asimilácia. Vznik tretej kooperatívy na svete práve v Petrovci je podľa respondentky spôsobené práve existenciou slovenskej komunity, pričom súhlasí s teóriou, že Slováci majú silný komunitný duch. Na otázku čomu sa Slováci venujú odpovedá poľnohospodárstvom, dodáva však, že sú tam prítomní aj väčší podnikatelia, prípadne pracujú v mestách. Úloha evanjelickej cirkvi je podľa respondentky veľmi silná, ľudia sú poverčiví, mladšie generácie nechodia veľmi do kostola, ale vieru berú vážne. Ľudia sú veriaci a cirkev zohráva veľkú úlohu, avšak viac v staršom veku a potom, čo prídu prvé problémy. V kontexte vplyvu Šafárik a Kollára v kolektívnej pamäti, sú to osobnosti významné pre Slovákov žijúcich vo Vojvodine, ľudia si ich však viac spájajú s tradíciou, preto je potrebné oživovať krúžky, literárne besedy, ktoré budú bližšie analyzovať aj ich myšlienky a dielo a ich vplyv na súčasnú dobu. Na Juhosláviu spomínajú najmä starší, mladší to poznajú už iba z „rozprávok“. V kontexte súčasnej srbsko-slovenskej vzájomnosti a interkultúrnej výmeny sa darí prepájať napr. cez národnostnú radu, Maticu, festival Tancuj, tancuj aj slovenské a srbské či čiernohorské folklórne skupiny. Taktiež sú dôležité putovné súťaže a festivaly, kde dochádza k výmenám. Z inšpiratívnych osobností uvádza Ľuboslava Majeru, ktorý spája komunity a školy hercov.

[6] Tatjana Savnić zdôrazňuje, že zachovanie jazyka, identity a viery Slovákov vo Vojvodine počas viac ako dvoch storočí bolo výsledkom silného komunitného vedomia, kompaktnej osídlenej štruktúry a úzkej spätosti s evanjelickou cirkvou, ktorá sa stala nositeľkou nielen náboženských, ale aj kultúrnych a spoločenských funkcií. Vojvodinskí Slováci si podľa nej uchovali archaickejšie formy slovenčiny a bohaté tradície, kým Slováci na Slovensku majú identitu prirodzene zakotvenú v štátnom prostredí, čo v mestách často vedie k oslabeniu tradičných prvkov. V Srbsku je kresťanstvo – predovšetkým pravoslávie – úzko prepojené s národnou identitou a spoločenským životom, pričom u Slovákov plní podobnú rolu evanjelická cirkev. K všeslovanskej vzájomnosti Savnić uvádza, že staršia a vzdelanejšia generácia si stále uchováva isté vedomie slovanskej blízkosti, zatiaľ čo u mladších má skôr historicko-romantický charakter. V multietnickej Vojvodine sú vzťahy Slovákov a Srbov tradične dobré a Slováci sú vnímaní ako pracovití a spoľahliví susedia. Hoci mená Šafárika a Kollára pretrvávajú v názvoch ulíc, škôl či spolkov, ich odkaz zostáva živší skôr v kultúrnych inštitúciách než v širšej verejnosti. Z profesijného hľadiska Slováci tradične dominovali v poľnohospodárstve, no čoraz viac sa presadzujú v školstve, médiách a kultúre, zatiaľ čo Srbi sú výraznejší v priemysle a moderných profesiách. Z osobností si Savnić cení zo slovenskej kultúry Ľudovíta Štúra, Martina Jonáša a Michala Babinku, zo srbskej Vuka Stefanovića Karadžića, Iva Andrića a Nikolu Teslu.

[7] Miloš Luković vo svojich vyjadreniach zdôrazňuje, že Slováci vo Vojvodine si už 280 rokov zachovávajú svoj jazyk, kultúru, identitu a evanjelickú vieru vďaka kombinácii historických, sociálnych a kultúrnych faktorov. Počas kolonizačnej fázy im boli pridelené pozemky a definované povinnosti, čo podporilo stabilnú komunitnú štruktúru. Rozvinuté poľnohospodárstvo a úloha cirkvi fungovali ako základné integračné faktory, umožňujúce odovzdávanie folklórnych tradícií a etnického vedomia z generácie na generáciu. Vojvodinskí Slováci sú vážni vo svojej práci, otvorení a komunikatívni, pričom ich folklór, jazyk a kultúrne aktivity sú dobre rozpoznateľné aj v širšej spoločnosti. Luković upozorňuje, že kontakt so slovenskou akademickou komunitou mu umožnil hlbšie pochopiť migrácie a kultúrnu históriu Slovákov v Srbsku a okolí. Čo sa týka náboženskej identity a slovansko-juhoslovanského povedomia, Luković podotýka, že cirkev zohrávala kľúčovú úlohu pri formovaní etnického vedomia v podmienkach, keď Slováci ani Srbi nemali vlastný národný štát. Panslovanská reciprocita mala vrchol v 19. storočí ako forma politickej a kultúrnej emancipácie, a hoci politické podmienky sa menili, povedomie o blízkosti slovanských národov pretrváva. Slováci vo Vojvodine a Srbi udržiavajú dobré vzťahy, spája ich spoločná regionálna príslušnosť a absencia rivality, pričom zmiešané manželstvá a regionálne aktivity potvrdzujú ich vzájomnú integráciu a kontinuitu kultúrnej spolupráce.

[8] Rozhovor s historikom Milanom Micićom, významným znalcom dejín Vojvodiny, priniesol cenné impulzy pre výskum srbsko-slovenských kultúrnych vzťahov. Micić poukazuje na rastúci význam cirkvi a duchovnosti v súčasnej spoločnosti, ktorú chápe ako proces „novej christianizácie“ – návrat k duchovným hodnotám po období ateizmu. Tento proces podľa neho zároveň prináša polarizáciu, keďže vedľa obnovenej kresťanskej kultúry sa objavujú aj protispoločenské tendencie. V historickom kontexte vyzdvihuje hrdinstvo Slovákov počas prvej svetovej vojny, osobitne trenčianskeho pluku, ktorý odmietol masaker civilistov v Kragujevci v roku 1918, a slovenských dobrovoľníkov bojujúcich na strane Srbov. Tým poukazuje na vzájomnú solidaritu a prepojenosť dejín oboch národov, ktorá sa viaže na spoločné skúsenosti v kľúčových historických zlomoch. Z hľadiska interpretácie osobností 19. storočia Micić zdôrazňuje význam Jána Kollára a Pavla Jozefa Šafárika ako symbolov slovanskej vzájomnosti, pričom ich odkaz aktualizuje pre 21. storočie. Podobnosť vidí medzi postavením Slovákov a Srbov v rámci multietnickej monarchie po rakúsko-uhorskom vyrovnaní a dnešnou situáciou v rámci Európskej únie – v oboch prípadoch ide podľa neho o potrebu národného sebauvedomenia a diferencovania voči nadnárodným štruktúram. Vnímanie Slovákov vo Vojvodine charakterizuje ako príklad plnej integrácie do srbského štátneho systému pri zachovaní kultúrnej a jazykovej osobitosti. Pripomína aj špecifiká dolnozemskej slovenskej kultúry, od literatúry a umenia až po insitné maliarstvo zapísané do UNESCO.

[9] Rozhovor s literárnym kritikom Nenadom Šaponjom, dlhoročným vydavateľom a kultúrnym organizátorom, otvoril tému slovensko-srbských literárnych a kultúrnych väzieb v perspektíve kontinuity i súčasnej praxe. Šaponja zdôrazňuje, že spolupráca medzi Maticou srbskou, Združením srbských spisovateľov a slovenskými autormi má dlhú tradíciu – od čias Víťazoslava Hronca a Michala Harpáňa až po súčasnosť, kde významnú úlohu zohráva Zdenka Valent Belić. Významným momentom je existencia približne dvadsiatich kníh preložených v oboch smeroch (slovenčina ↔ srbčina), pričom jeho vydavateľstvo Agora už viac než dve desaťročia cielene vydáva kvalitné preklady, vrátane diel slovenských klasikov ako Rudolf Sloboda. To ukazuje nielen na systematický prekladateľský a redakčný proces, ale aj na kultúrnu recipročnosť, ktorá je základom trvalej literárnej výmeny. Vnímanie slovenskej kultúry v Srbsku Šaponja spája predovšetkým s bohatou rurálnou tradíciou Slovákov vo Vojvodine a ich organizovaným kultúrnym životom, ktorý má korene už v časoch Juhoslávie. Upozorňuje na médiá a literárne časopisy ako Hlas ľudu či Nový život, ktoré sú platformou nielen pre slovenských, ale aj srbských autorov – v slovenčine. Recipročne slovenskí autori publikujú v srbských časopisoch ako Nová myseľ alebo Letopis Matice srbskej. Tento literárny dialóg podľa neho nie je náhodný, ale ide o dlhodobo koordinovanú stratégiu, ktorá upevňuje kultúrne mosty medzi oboma národmi. V rovine ideového dedičstva sa Šaponja vyjadruje k všeslovanskému vedomiu – podľa neho je prítomné aj v súčasnosti, avšak v menšej miere ako v 19. storočí, najmä v dôsledku dnešného geopolitického kontextu. To ukazuje na oslabovanie idey všeslovanskej jednoty v globalizovanej Európe, no zároveň poukazuje na jej pretrvávajúci potenciál v oblasti kultúry. Pri hodnotení spoločenských tendencií vníma Šaponja rastúci vplyv cirkvi po období socializmu, keď bola cirkev prakticky neviditeľná. Dnes sa podľa neho stáva čoraz významnejším faktorom v srbskej spoločnosti. Osobnostne sa hlási k odkazu Miloša Crnjanského (písal o sťahovaní Srbov do Vojvodiny), Vaska Popu a tiež k Šafárikovi, čím potvrdzuje, že slovenskí dejatelia sú v srbskom kultúrnom prostredí stále prítomní ako autority s nadčasovým dosahom.

[10] Ana-Andrea Holíková je učiteľkou chémie a doktorandkou na chemickej fakulte. Vo svojom angažovaní v Matici slovenskej sa sústreďuje na podujatia literárneho a národnostného charakteru už od detstva. Funkcionárkou Matice slovenskej v Srbsku sa stala postupne cez lokálne podujatia a projekty, najmä cez detskú svadbu iniciovanú Pavlom Balážom, a neskôr bola v roku 2023 zvolená podpredsedníčkou pre Banát. Vníma komunitárny duch Vojvodiny ako výsledok historickej multietnickej spolupráce od čias Rakúsko-Uhorska, pričom dodáva, že Slováci vo Vojvodine si zachovávajú jazyk, kultúru a evanjelickú vieru ako významný pilier identity. Slováci vo Vojvodine, podľa Holíkovej, prejavujú silné komunitárne vedomie, pričom ich vzťah k tradíciám, folklóru a viere je utužovaný vedomím, že slovenská identita nie je samozrejmosťou. Cirkev zohráva dôležitú úlohu pri formovaní identity a organizovaní života komunity, hoci v posledných desaťročiach sa praktiky mierne prispôsobili modernému životu. Vzťahy medzi Slovákmi a Srbmi sú väčšinou dobré, a hoci už juhoslovanská či všeslovanská identita nie je výrazná, historické osobnosti ako Šafárik a Kollár sú stále prítomné vo verejnom priestore prostredníctvom názvov ulíc, škôl a spolkov. Medzi obľúbené slovenské osobnosti zaradila Dr. Janka Bulika, Ján Čaploviča, a medzi slovenské Dositeja Obradovića, Mihajla Pupina a Đorđeho Balaševića.

[11] V kontexte vízie Matice slovenskej v Srbsku sa vyjadril tak, že Matica slovenská musí patriť slovenskému národu a ustrážiť slovenskosť, brániť pred asimiláciou, ktorá je síce prirodzený proces, ale podľa respondenta je dôležité, aby sa Slováci nehanbili hovoriť po Slovensky. Matica má podľa predsedu obnoviť miestne organizácie. Vo svojich odpovediach dominujú obavy z toho, že Slovákom hrozí asimilácia. Na otázku zjednocovania Slovanov, aj v kontexte odkazu Kollára a Šafárika, dodáva, že mosty medzi Slovákmi a Srbmi vždy boli, pričom uvádza Šafárikove pôsobenie v Sriemskom Karlovci, a aj v kontexte spoločného boja proti maďarizácii. Dodáva, že nikdy nedošlo k nejakým sporom medzi Srbmi a Slovákmi. V kontexte otázky viery povedal, že aj keď je evanjelik, má pocit, že ľudia chodia do kostola skôr z tradície a povinnosti, a dodal, že v tejto oblasti je veľa denominácií. Z významných osobností ocenil Jana Kišgeciho, Jonáša, Chalupovú, Medveďovú, Vieru Boldockú, biskupa Vrbovký, Vieru Benkovú a i.  Medzi tri osobnosti zaradil Dubčeka, Masaryka a Mečiara.

[12] David Francisty, študent kulturológie, vo svojich odpovediach zdôraznil, že Slováci vo Vojvodine žijú viac ako 280 rokov, pričom prvé rodiny sa usadili v Bájši už v roku 1720. Ich kultúrnu a kolektívnu identitu uchováva jazyk, spolupatričnosť okolo Slovenskej evanjelickej cirkvi a bohaté folklórne dedičstvo. Slováci sú mierumilovní, mentálne podobní Srbom, no otvorenejší voči európsko-progresívnym myšlienkam, pričom komunita zostáva často konzervatívna a tradičná. Kresťanstvo hlboko formovalo ich kultúru, identitu a morálne hranice, no dnes cirkvi často fungujú ako záujmové skupiny ovplyvnené politikou a finančnými machináciami, čo prispieva k poklesu počtu veriacich. Juhoslovanské povedomie je takmer potlačené nacionalizmom a egocentrizmom, no vzťahy Srbov a Slovákov sú väčšinou harmonické. Moderný konzumný a kapitalistický život ohrozuje zachovanie slovenskej identity, oddeľuje komunitu od tradičných, morálnych, kultúrnych a náboženských hodnôt. Významné postavy slovenskej kultúry, ako Štúr, Šafárik či Jánošík, zostávajú symbolicky prítomné, zatiaľ čo srbská kultúra sa spája s menami ako Ivo Andrić, Njegoš či Mileva Marić Einstein.

[13] Respondentka je učiteľka slovenského jazyka a literatúry zo ZŠ Jána Čajaka a predsedníčka Slovenských pedagógov v Srbsku, súčasne je dcérou Pavla Grňu, učiteľa z Kysáča, spisovateľa pre deti a mládež, t. č. je pre problémy so zrakom vo veku 88 rokov na invalidnom dôchodku. Cirkev a školstvo považuje za späté so slovenskou identitou. Na otázku, prečo sú Slováci vo Vojvodine iní, a prežil v nej komunitný duch respondentka odpovedá, že je to vidiekom, ktorý je spojený s autentickosťou slovenčiny vojvodinskej, folklórom a hlavne uzavretosťou komunity. Respondentka je zároveň jugonostalgička, výrazne vníma srbsko-slovenskú vzájomnosť. V Kysáči je väčší vplyv srbčiny (viac srbizmov), v Petrovci menej (slovenčina je viac zachovaná), spolunažívanie je však svorné, používajú sa oba jazyky. Svojich žiakov učí tak, že si treba uctievať aj srbský národ s cieľom vzájomného rešpektu. Autorka je jugonostalgička, oceňuje Kollára a Šafárika, vyznáva aj sbrsko-slovenskú vzájomnosť a vzájomný rešpekt medzi národmi. Dodáva však, že nie je dosť vedomostí o Kollárovi. Za osobnosti považuje literátov ako Zoroslav Spevák, Tomáš Lelovský (???), Mária Kotvášová Jonášová, Martin Prebudila, Viera Benkovú, Pavol Bohuš (vysoko cenený v Nadlaku). Za srbské osobnosti vybrala tie, ktoré podľa jej vedomostí študovali na Slovensku Radicević, Zmaj či Karadzić a spomenula aj kontext medzi ním a Šturom.

[14] Respondent na prvú otázku odpovedal tak, že evanjelická cirkev najviac pôsobila na udržiavanie slovenskosti, pričom dodal, že v súčasnosti to ide oveľa ťažšie, nakoľko je málo ľudí okolo cirkvi. Vplyv evanjelickej cirkvi je podľa respondenta napriek tomu stále dosť veľký. Kľúčové je zachovávanie tradície predkov, a evanjelická cirkev je jediná, kde reálne počuť slovenčinu, dodal. Na otázku, či v Hložanoch dochádza ku kultúrnej výmene so Srbmi dodal, že aj keď ide o slovenskú obec, nevzniká výrazná spolupráca s pravoslávnou cirkvou, ale vzájomne sa rešpektujú (vždy bola pravoslávna cirkev tolerantná k pravoslávnej cirkvi). Za problém považuje, ako riešiť zmiešaný manželstvá medzi cirkvami, teda výber či sa stane Slovákom Srbom, evanjelikom či pravoslávnym. Vyjadril hrozbu pred asimiláciou a dodal, že iba kolektivizmu môže zachrániť samotných Slovákov v Srbsku, nakoľko ak by sa vydali cestou individualizmu, komunita by mohla zaniknúť. Pripomenul, že pred nedávnom otvorili park pomenovaný po Jurajovi Rohoňovi (farár, ktorý založil aj čitateľský krúžok), na ktoré sa zabudla. Kollára a Šafárika vníma tak, že sú to mená veľmi rozšírené, pripomína, že takmer každá dedina má Šafárikovú a Kollárovú ulicu. V celku je rozhovor vedený v obrannom až etnocentrickom duchu, že slovenská kultúra je ohrozená srbskou kultúrou, slovanský či juhoslovanský rozmer je v rozhovore menej prítomný. V závere dodáva, že organistov je málo, že v menších zboroch už niet ani organistov, taktiež dodal, že je dôležité starať sa o menšie zbory, v opačnom prípade Slováci v menších komunitách zaniknú.

[15] Svetlana Zolnayová vysvetľuje, že Slováci vo Vojvodine si zachovali jazyk, kultúru a identitu najmä vďaka životu v multietnickom prostredí, kde si každý národ uchovával svoje špecifiká, čo motivovalo aj Slovákov k ochrane vlastného dedičstva. Dôležitú úlohu podľa nej zohrali aj priaznivé legislatívne podmienky. Pri porovnaní konfesií zdôrazňuje, že evanjelická cirkev sa stala kľúčovým garantom národnej identity Slovákov, zatiaľ čo katolíci so silnejším podvedomím viery sa v priebehu dejín často asimilovali, najmä maďarizovali. Vzťahy Slovákov a Srbov označuje za tradične dobré a stabilné, pričom pripomína, že meno Šafárika a Kollára zostáva prítomné v názvoch ulíc, škôl a spolkov, no ich všeslovanský odkaz dnes žije skôr ako kultúrna pamäť než ako reálne ideové hnutie. Z profesijného hľadiska v minulosti dominovalo poľnohospodárstvo, ku ktorému sa dnes pripája spracovateľský priemysel. Zo slovenských a srbských osobností vyzdvihuje Pavla Jozefa Šafárika, Vladimíra Hurbana Vladimírova a Branka Radičevića, čím poukazuje na význam literatúry a národného obrodenia v budovaní kultúrnej identity.

[16] Anketa bola realizovaná spoločne pre všetkých troch mladých študentov-hudobníkov zo Súboru hrdinu Janka Čmelíka zo Starej Pazovej. Napriek tomu mali pozoruhodne veľa vedomostí o osobnostiach a slovanstve. Spoločne sa zhodli, že ich spája hudba, no sú rôznych kombinovaných národností (srbskej, slovenskej, maďarskej) aj náboženstiev (katolíci, pravoslávni a i.). Hudbe sa začali venovať prostredníctvom hudobnej školy. Slovanstvo vnímajú v kontexte koreňov a vlasti, nie sú čistí Slováci, teda viac Juhoslovania. Juhosláviu vnímajú ako zem, ktorá slúžila národu, to, že komunistický blok prepadol považujú za negatívum. Za svoje vzory považujú Štúra, menej poznajú Šafárika a Kollára, obdivujú Jánošíka, Janka Čmelíka a z literátov Vladimíra Hurbana.

[17] Autinštalatér Zlatko Chlipec vyjadril názor, že Slováci na Slovensku sa voči Slovákom k Srbsku správajú ako menejcenným. Šafárika, Kollára a Štúra pozná. Evanjelickú cirkev si váži, deklaroval, že modlitba mu vyliečila ťažko chorého syna.

[18] Respondent je vedúci kultúrno-umeleckého súboru Hájiček, ktorý sa zúčastnil aj medzinárodného krajanského festivalu v Martine. Podľa respondenta je dolnozemská kultúra spojená so spolupatričnosťou, považuje to za najvzácnejší dar ako spôsob života Slovákov vo Vojvodine. Dodal, že evanjelická cirkev mala výrazný vplyv na zachovaní slovenčiny, aj komunitárnom duchu. V kontexte spolupráce so Srbmi dodal, že si zachovávajú slovenskú ľudovú kultúru, literatúru a „držia sa a chránia slovenskú kultúru“, no na podujatiach sú aj iné národnosti ako Srbská väčšina, ktorú berú rovnoprávne ako iné národy, no snažia sa však nemiešať slovenskú a srbskú kultúru. Slováci ako Kollár a Šafárik podľa respondenta môžu mať vplyv aj na iné národy. V kontexte porovnania Slovákov „hore“ a „dole“ dodal, že je rozličný ľudový odev, ale aj medziľudské vzťahy, ktoré sú na Slovensku iné, než na DOLNEJ ZEMI.

[19] Respondentka, ktorá má aj rusínsky pôvod, hovorí, že DOLNOZEMSKÍ SLOVÁCI si zachovali komunitárne vedomie vďaka evanjelickej cirkvi, inak sa dediny medzi sebou diferencujú. V kontexte viery hovorí, že duchovný život sa rozvíja, že prichádzajú aj mladí ľudia vďaka mladším farárom. To má podľa respondentky vplyv aj na komunitárne vedomie. V kontexte srbsko-slovenských vzťahov povedala, že je spokojná v tom, ako tieto vzťahy fungujú, avšak Srbi nevedia rozdeliť regionálne rozdelenie cirkvi. Srbi si podľa nej cenia Slovákov, lebo sú „keľavný“ teda pracovitým usilovný národ, a že Srbi si vyberajú Slovákov ako pracovitých. Kollár a Šafárik sú vnímaní, no podľa respondentky sa toto vedomie postupne vytráca najmä pri mladších generáciách. V kontexte Rusínov hovorí, že ich je najviac v Novom Sade (3500), Krstúre a v ďalších troch obciach, v celku 10 000 Rusínov v Srbsku. V Krstúre sú aj rímski katolíci, aj grécki katolíci, v Novom Sade grékokatolíci. Všetky menšiny ako Rusíni, Rumuni, Maďari atď. majú rovnako ako Slováci vlastné inštitúcie, dodáva.

[20] Respondentka v kontexte sebapoznania slovenskej komunity hovorí, že Slováci vo Vojvodine prijali aj srbské zvyky a obyčaje, že sú Slováci prepojení srbskou mentalitou, a menej cítiť vplyv západu, aj keď pomaly začína. Dodáva, že cennejší je pre Slovákov z Vojvodiny spoločenský život, pohostinnosť, pričom Slováci na Slovensku sú uzatvorenejší iba v rodinných kruhoch. V kontexte juhoslovanskej identity hovorí, že to má vplyv na toto kolektívne vedomie, nakoľko je veľa ľudí, ktorí sú v tomto období narodení a vychovávaní. Vojvodinskí Slováci sú pôvodne poľnohospodári, no teraz sa viac zaoberajú službami, IT či vlastnými firmami (nechty, kaderníctvo atď.), napriek tomu je poľnohospodárstvo stále silné. V kontexte povedomia o Kollárovi a Šafárikovi uvádza, že v spolku vedia ako o riaditeľovi gymnázia a o niekom, kto pôsobil dlhodobo v Novom Sade, no o jeho živote sa veľmi nevie. V kontexte duchovného života skepticky dodala, že veriaci sú veriaci iba na veľké sviatky (Vianoce, Veľká Noc), no pomenej počas roka, zachraňujú to však spevácke spolky, ktoré oživujú cirkevný život.

[21] Respondent odpovedal, že obišiel celé Slovensko a dodal, že životný štandard je na Slovensku lepší. Evanjelickú cirkev vníma pozitívne, spomenul, že spieval v cirkevnom zbore, pôsobil aj ako pokladník, dodal však, že manželka chodila pomenej. V kontexte slovanského vedomia dodáva, že juhoslovanskú identitu vníma pozitívne, nakoľko podľa jeho úsudku bolo lepšie z ekonomického hľadiska, a že to nemožno so súčasnosťou ani porovnať (posťažoval sa na slabú penziu). Výrazne oceňuje J. B. Tita. Meno Šafárika vníma cez názov spolku, v ktorom bol aktívny (on a Ján Brtka sa považuje za najstaršiu žijúce generáciu tohto spolku). Na osobnosti nevedel odpovedať, dodal, že má rád obyvateľov obce Očová.

[22] Respondentka oceňuje pozitívne srbsko-slovenské vzťahy, v kontexte uchovávania slovenských tradícii zvýraznila festival Stretnutie v pivnickom poli. V rámci rozhovoru spomínala na hrôzy bombardovania roku 1999. Z osobností ocenila Tita a Vucića, ocenila zvyšovanie penzií zo strany vlády.

[23] Respondent odpovedal, že predkov má z Detvy. Deklaruje, že je hrdý Slovák, a je hrdý aj na to, že možno používať vlastný jazyk. Oceňuje, že si vo Vojvodine zachovali jazyk a kultúru a dodáva, že napr. v Maďarsku už slovenčina u Slovákov nie je živý jazyk. V tomto kontexte oceňuje festivaly Tancuj, tancuj či Zlatá brána, zdôrazňuje potrebu vedenia detí k slovenskému jazyku. K evanjelickej cirkvi má úctu, taktiež ju vníma v kontexte udržania slovenského jazyka, v cirkvi sa začal aktívne angažovať až v staršom veku. V kontexte povedomia o Šafárikovi a Kollárovi uvádza, že sa Šafárik často spomína aj vďaka po ňom pomenovanom spolku, najmä v Novom Sade je prítomný cez názvy ulíc a inštitúcií. Juhoslovanské vedomie vníma pozitívne, a dodáva, že to bol „pekný a veľký štát“, ktorý ale „niekomu zavadzal“, preto ho „rozbúrali“. Spomenul a zaspomínal tiež na hymnu Juhoslávie Hej Slovania! od Samuela Tomášika. Slováci podľa respondenta robia v poľnohospodárstve, no v mestách už robia rozličné povolania. Srbi vnímajú Slováka ako statočných a robotných, srbsko-slovenské vzťahy považuje za dobré, ale aj konfesionálne je rešpekt medzi evanjelikmi, pravoslávnymi či gréckokatolíkmi. V kontexte osobností oceňuje Šafárika, Miloša Krnu, Štefánika, dodal, že sám čistí miestnym dejateľom pomníky.

[24] Respondent je aktívne angažovaný folklorista a matičiar, organizátor súťaže Zlatá brána. Členom Matice slovenskej je od jej založenia resp. obnovenia. Slovenskosť sa podľa respondenta zachovala preto, že evanjelická cirkev zakladala aj školy a všeobecne zachovala jazyk. Zdôrazňuje, že mnohí Slováci prišli z Hontu. Slovákov komentuje negatívne v tom, že sa ľahko vzdávajú svojej kultúry, jazyka či náboženstva. Kriticky dodáva, že jazyk preto poňal veľa srbizmov. Slováci sa prioritne venujú poľnohospodárstvu, avšak v súčasnosti sa už venujú aj vlastnému podnikaniu, dodáva, že mnohí Slováci sa vrátili späť na Slovensko. Stopy juhoslavanského vedomia sú podľa respondenta stále silné a dominuje pozitívny postoj. O Kollárovi a Šafárikovi je vedomie vďaka školám, avšak dodáva, že mnohí Srbi nepoznajú informáciu o jeho pôsobení v pravoslávnom gymnáziu, taktiež oceňuje spolok Šafárik pre zachovanie povedomia o tejto osobnosti. Respondent plánoval vytvoriť spolok, ktorý by posilnil srbsko-slovenské vedomie. K osobnostiam zaraďuje Šafárika Miletića, Komenského.

[25] Respondent v kontexte uchovania slovenskej kultúry a jazyka oceňuje akceptáciou Slovákov zo strany Srbov, zdôrazňuje význam evanjelickej cirkvi v kontexte pretrvania slovenčiny, takmer každý Slovák v Srbsku je aj súčasťou cirkvi, a ak by cirkev nebola, podľa respondenta by sa komunita nezachovala. V kontexte vedomia o Kollárovi a Šafárikovi, spomenul, že po Kollárovi je pomenované veľké gymnázium a tak isto tu zanechal významné stopy Šafárik. Zdôrazňuje, že Slováci v Srbsku spájajú slovenskú a balkánsku mentalitu, že poznajú srbčinu aj slovenčinu. V kontexte povolaní hovorí, že Slováci sa venujú poľnohospodárstvu, ale už aj novým povolaniam, spomína tiež spoločné zamestnávanie Srbov a Slovákov. Sám respondent sa aktívne zapája cez kluby o prepájanie slovanského vedomia s Bosniakmi, Chorvátmi. Uzatváranie už nie je možné, lebo dediny sú malé. Rok 1999 považuje za obrovský kix v európskom práve, a že v tom čase ešte hrozili aj väčšie konflikty.

[26] Respondent má korene z Bekéšskej Čaby a zo Slovenska z Hontu. Slováci vo Vojvodine sú špecifický pohľadom na to, že uznávajú tradície, starší pohľad na život, družbu-družnosť, kým na Slovensku už je viac liberalizmu a individualizmu. Pre zachovanie slovenčiny vysoko oceňuje evanjelickú cirkev. V kontexte všeslovanského vedomia respondent hovorí, že v minulosti to bolo dôležitejšie, dnes je už viac prítomný etnocentrizmus. Kollár a Šafárik nie je už pre Srbov v každodennom živote podľa respondenta známy. Podľa respondenta v meste (Novom Sade) robia Slováci v zdravotníctve, stavebníctve. Z obľúbených slovenských osobností vybral Šafárika, Mičátek, Štefánik, zo Srbov Pupina a Teslu .

[27] Respondentka odpovedá, že predkovia prišli z okolia Myjavy. Slovensko považuje dobré na oddych, ale nevie si už predstaviť žiť na Slovensku. Uvádza, že v čase bombardovania sa prejavila aj spolupatričnosť „honrých“ a „dolných“ Slovákov. Mentalita a jazyk z Pivnice je podľa respondentky zachovaný dodnes. Vzťahy medzi Srbmi a Slovákmi sú dobré, Slováci sa vedeli prispôsobiť (naučili sa Srbsky ako príbuzný slovanský jazyk), ale zároveň si zachovali jazyk. Respondentka má povedomie o osobnosti Šafárika v kontexte jeho pôsobenia, a dodáva, že aj spolok Šafárik spája desiatky manželstiev, čím Šafárikovo meno spája symbolicky aj v súčasnosti.

[28] Respondentka má predkov zo západného Slovenska (Myjava). Na otázku prečo sa Slováci zachovali zdôraznil evanjelickú vieru, ale aj uzatváranie komunít a to, že predkom na slovenčine záležalo. Viera je a cirkev považuje za dôležitú, avšak je ťažké ju uchovať. Kollár a Šafárik sú podľa respondentky známi najmä vďaka slovenským školách, a dodáva, že aj Srbi by mali poznať Šafárika a Štúr pre styky so srbskými dejateľmi. Existuje podľa nej tiež srbsko-slovenská vzájomnosť, slovanské vedomie a dodáva, že nikdy nemala žiadny problém.

[29] Respondentka uvádza, že ju teší to, že si Slováci zachovali identity, no dodáva, že aj pravnúčatá žijúce v zmiešanom manželstve hovoria po Slovensky. Zachovanie slovenskej kultúry spája s cirkvou. Juhoslovanskú identitu vníma pozitívne, aj spriaznenosť medzi Srbmi a Slovákmi. K otázke Kollára a Šafárika dodala, že v Begeči je o nich menšie poznanie. Medzi obľúbené osobnosti zaradila Šafárika.

[30] Respondentka uvádza, že má aj rusínske korene. Slováci sa podľa nej zachovali vďaka tradíciám a evanjelickej cirkvi, ktorá je pre ňu veľmi dôležitá. Slovanstvo je stále v spoločnosti prítomné, uvádza. Kollára a Šafárika pozná, a dodáva, že ich poznajú aj jej kamaráti, no že záleží od vzdelania. Medzi obľúbených srbských autorov zaradila Vuka Karadzića.

[31] Respondentka uvádza, že predovšetkým viera zachovala slovenčinu. K odkazu Kollára a Šafárika dodáva, že v Selenči poznajú Kollára pre názov školy, Šafárik menej. Všeslovanské vedomie a spolupatričnosť považuje za prítomné. Zo slovenských osobností si vyberá Hurbana, Štúra a Šafárika (dodáva, že Štefánik a Dubček menej), zo srbských osobnosti vybrala patriarchu Nikolaja Velimirovića, ktorého číta a spisuje, z politickej a kultúrnych nemá obľúbených.

[32] Respondentka uvádza, že nepozná lokalizáciu predkov zo Slovenska. Zachovanie Slovákov prisudzuje cirkvi, Biblii, Tranosciu, tradícii a kultúre. Slováci vo Vojvodine sú podľa respondentky „väčší Slováci“ než na Slovensku, nakoľko si na dedinách viac udržujú tradície. Kollára a Šafárika v kontexte všeslovanskej vzájomnosti vníma pozitívne, dodáva, že to funguje, ale že osobnosti už menej poznajú, povedomiu však pomáha názov školy podľa Kollára. Obľúbené osobnosti nemá.

[33] Respondentka študuje na Slovensku. Zachovanie slovenčiny je vďaka tradíciám, vďaka srbskému štátu, cirkvi a vzdelávaniu. Evanjelickú cirkev taktiež spája so slovenskosťou, najmä udržovaním tradícií počas sviatkov (uvádza napr. kroje v kostoloch). Slováci sa venujú najmä poľnohospodárstvu, no mnohí odchádzajú z krajiny. Slovanské vedomie je stále prítomné pre podobnosti jazyka, taktiež oceňuje srbsko-slovenskú vzájomnosť. Povedomie o Kollárovi a Šafárikovi je prítomné pre názvy škôl, zdôrazňuje, že si ich každoročne pripomínajú a dodáva, že sa o nich mladí veľa učia. Medzi obľúbené osobnosti vyberá Štúra, ktorý prepájal cirkev so slovenskosťou, zo Srbov vybrala meno Desanka Maksimović.

[34] Respondent uvádza, že predkov má v Očovej, Zvolena Poniky-Poničan. Zachovanie Slovákov si vysvetľuje evanjelickou cirkvou, ktorá dbá na bohoslužobný jazyk ako slovenčinu, dodáva, že katolíci sa asimilovali, dodáva, že aj katolíci v Selenči sa neasimilovali pre prítomnosť evanjelikov. Slováci vo Vojvodine sa venujú 80% poľnohospodárstvu (dodáva, že sú však už nepriaznivé podmienky pre sucho, preto je nutná meliorácia), iní idú do zahraničia alebo v Srbsku do tovární, prípadne do zdravotníctva. Za hlavnú úlohu cirkvi považuje zvestovať Božie slovo, zvestovať milosť, ktorá z neho plynie, ale aj úlohy vedľajšie ako pestovať slovenčinu. Dodáva, že vznikajú (v Selenči) aj zmiešané katolícko-evanjelické manželstvá, čo v minulosti nebolo. Slovákov Srbi vnímajú tak, že sú pracovití a priateľskí. K juhoslovanskému vedomia sa dnes mnohí hlásia, najmä starší, ktorí Juhosláviu ešte zažili. Slováci sa tu stretávajú so Srbmi, a niektorí Srbi sa naučili aj po slovensky. K „horným Slovákom“ dodáva, že viac dbajú na pravidlá, kým „dolní Slováci“ neberú príkazy a zákazy až tak vážne (napr. v čase covidu). Kollár, Šafárik, Štúr sú pre respondenta dôležité významné osobnosti pre Slovákov aj evanjelickú cirkev. Dodal, že školy sú pomenované po dejateľoch, napr. v Kysáči po Štúrovi, v Selenči po Kollárovi. Zo Srbov obľubuje Iva Andrića, pre dielo Na Drini ćuprija (Most na Drini), ktoré získalo Nobelovú cenu, ďalej Tesla či Djoković.

[35] Respondentka sa dosťahovala do Srbsku v 2018, pôvodom je však z Michaloviec. Slováci si podľa nej zachovali jazyk vďaka tomu, že ich udržiavajú podujatia a spoločné stretávanie, a predovšetkým cirkev. Podľa respondentky sú tu Slováci ovplyvnení srbizmami, v čoho dôsledku zabúdajú slovenské slovíčka. Osobne nezažila nič negatívne vo vzťahoch medzi Srbmi a Slovákmi (Srbi si podľa nej Slovákov vysoko vážia pre pracovitosť), počula však aj názor, že existujú aj zmiešané manželstvá, keď nie sú ani Srbi, ani Slováci. V kontexte povedomia o Kollárovi a Šafárikovi hovorí skôr o zvyku, tradícii, než o reálnom poznaní života a odkazu týchto osobností. K obľúbeným osobnostiam zaradila Ľudovíta Štúra.

[36] Respondent hovorí o rodnej Padine, že ide o najslovenskejšiu obec, ktorá je spojená húževnatou prácou, záujem o vzdelanie v obci nie je silné. Dlhodobo pôsobil aj na Slovensku. Slováci vo Vojvodine viac dbajú na tradíciách (aj napr. v detailoch ako napr. farba oblečenia v kostole). Taktiež sa Slováci vo Vojdodine častejšie a mladší sobášia, menej dbajú na vzdelanie a tituly. Na Slovensku cíti vplyv viac individualizmu, na Vojvodine je viac tradície. Slováci na Slovensku sú viac vzdelaní, preto aj uzatvorení, menej sa navštevujú, sú menej komunitárni, úprimnosť sa stráca. Menej vzdelaní ľudia vo Vojvodine sú viac úprimní. Kostoly vo Vojvodine sú viac pedantné, dobre zriadené. Podľa respondenta má kňaz v prvom rade spája, budovať komunity, čo uplatnil aj v tolerantnom vzťahu k maďarským obyvateľom (keď pôsobil na Slovensku), ale aj ku katolíkom pri zmiešaných manželstvách. Respondent sa snažil v humanistickom duchu spájať cirkvi aj národnosti. Medzi slovenské osobnosti zaradil ako perly luteránstva trojicu Hurban, Hodža, Štúr, obdivuje aj Samuela Zocha. Dôvod preč evanjelici bojujú za národ je podľa respondenta v tom, že majú rodiny, čím myslia viac na budúcnosť.

[37] Respondentka uvádza, že jej predkovia pochádzajú z Myjavy. Ako folkloristka a evanjelička konštatuje, že Slováci zachovali vďaka cirkvi a udržovaním tradícií, matičnými odbormi a spolkami. Slováci si podľa respondentky prisvojili aj charakteristiky balkánu. Dodáva, že rozdiel medzi „hornými“ a „dolnými“ Slovákmi je v uchovaní čistoty jazyk (Slováci na Slovensku používajú anglicizmu, čo v Srbsku nie je prítomné). V kontexte všeslovanského vedomia Kollára a Šafárika dodáva, že je povedomie stále silné, učí sa o nich na školách, dodáva ešte Štefánika a Štúra. Juhoslovanské vedomie je stále dobré, srbsko-slovenské vzťahy sú priateľské, dodáva, že Slováci, ako aj iné menšiny, majú garantované všetky práva. Obľúbené osobnosti neuviedla.

[38] Respondent uviedol, že predkovia pochádzajú spomedzi Slovákov žijúcich v Maďarsku. Zachovanie jazyka, tradícií a kultúry si vysvetľuje bratstvom so Srbmi, robotnosťou a nemiešaním sa do politiky. Kollára a Šafárika vníma výrazne (ľudia ich podľa respondenta poznajú), rovnako ako miestnych dejateľov Dr. Jána Kmeťa, Surového a ďalších. K osobnostiam zaradil aj spoluautora výskumu Dr. Jána Kulíka. K srbsko-slovenskej vzájomnosti dodal, že má radosť z toho, že majú Srbi a Slováci dobré vzťahy. … V závere dodal, že získal štátne vyznamenanie Červeného krížu za 120 odovzdaní krvi, za prácu na kultúrnom poli Striebornú plaketu národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny, vyznamenanie Adama Vereša medaila I. stupňa Slov. ev a. v. cirkvi v Srbsku).

[39] Predkovia respondenta pochádzajú z Terchovej. Zachovanie slovenskej identity si vysvetľuje náboženstvom a kultúrou, a dodáva, že sa čistejšie zhovárajú, než Slováci na Slovensku. Slovákov na Slovensku vníma pozitívne, a pri návšteve Slovenska mal pocit, akoby tam prežil celý život. Odkaz Kollára a Šafárika vníma poznajú starší, udržuje sa povedomie o týchto osobnostiach. Slovanské povedomie považuje za stále prítomné.

[40] Respondentka odpovedala, že predkovia pochádzajú z Martina. Rozdiel medzi Slovákmi vo Vojvodine a na Slovensku vníma v životnom štýle a krojoch, životom spojeným primárne s poľnohospodárstvom. Na otázku, či sa cítia ako juhoslovania dodala, že žije v zmiešanom prostredí, čo považuje za normálne. Kollára a Šafárika pozná, pripomína jej to však iba tanec cez spolok Šafárik. K osobnostiam zaradila Jána Čajaka, Ľudovíta Štúra a Martina Hattalu.-

[41] Predkovia pochádzali zo Senca, v porovnaní Slovákov zo Slovenska a Slovákov vo Vojvodina zdôraznila, že Slováci vo Vojvodine sú viac otvorenejší, vľúdnejší, Slováci na Slovensku viac chladní. Zachovanie slovenskej identity vníma cez tradície, rodinu a cirkev. Na väčšinu osobností odpovedala stručne. Evanjelickú cirkev vníma v kontexte komunity a viery v Boha. Z osobností vybrala Zuzanu Chalupovú.

[42] Zuzana Jonášová-Šuľová píše v ankete, že Slováci v Srbsku si svoju identitu, jazyk, náboženstvo a kultúru zachovali dedičstvom, presnom rodičov na svoje deti, ale prostredníctvom škôl, kultúrnymi manifestáciami v speve, folklóre a recitáciách. Podľa jej mienky sú Slováci na Slovensku podobní Slovákom v Srbsku, avšak zdá sa jej, že sa musia viac usilovať aby si zachovali svoje korene. Úlohu cirkvi vidí taktiež v zachovaní slovenskej reči a zvykov tak u starších, ako aj mládeže. V otázke srbsko-slovenskej a slovanskej dodáva, že si Slováci ctia Srbov a aj Srbi si ctia Slovákov, navštevujú sa spolu a organizujú spolu podujatia. Z slovenských osobností oceňuje insitných maliarov ako Zuzku Medveďovu a Martina Jonáša, zo spisovateľov Juraja Tušiaka. Zo srbských Branka Radičevića, Branislava Nusića a Moma Kapora. 

[43] Respondentka nevie odkiaľ boli jej predkovia Slováci zo Slovenska. Slováci sa podľa respondentky zachovala pre cirkev a školy, a dodala, že aj keď je jej manžel Srb, deti sa učia po slovensky. K všeslovanskému vedomiu dodala, že sa cíti aj ako Juhoslovenka, má rada Slovkáov aj Srbov, dodáva, že v Laliti sú slovensko-srbské vzťahy dobré. Kollára a Šafárika vníma cez ulice a školy. Z historických osobností si vybrala Jánošíka.

[44]  Predkova pochádzajú z Nitry, zachovanie kultúry odôvodňuje folklórom, divadlom, evanjelickou cirkvou a tradíciami (spomenul napr. dožinkové slávnosti). Slovákov je vo Vojlovici pomenej, ale folkloristi z obce nedávno vystúpili na Detve, kde vyhrali v súťaži Tancuj, tancuj. Vieru si udržiavajú, aj keď nemajú miestneho farára (dochádza hosťujúci farár). V otázke slovanského vedomia dodal, že aj keď v okolí žijú Srbi, no vníma silne multikultúrne prostredie. Šafárik a Kollára ako osobnosti nepozná, pozná však súbor Šafárik. Z obľúbených osobností si vybral skupiny Kandráčovci a Kollárovci, Pazovských kacúrov, zo srbských osobností Teslu.

[45] Srbka zo slovensko-srbského zmiešaného manželstva, a sama je chorvátsko-srbsko-ukrajinského pôvodu, považuje sa za Juhoslovanku, Kollára a Šafárika pozná. Povedomie o Kollárovi a Šafárikovi je v srbskom školskom prostredí menej reflektované, o osobnostiach sa dozvedala zo slovenského prostredia. Z osobností Srbska si vybrala Teslu, Tito podľa nej rozdeľuje ľudí pol na pol, avšak k jeho osobnosti sa nevedela vyjadriť. Srbsko-slovenské vzťahy považuje za mimoriadne dobré (podľa jej mienky všetci Srbi v obci vedia slovensky a zase naopak, Slováci srbsky).

[46] Predkovia jej pochádzajú zo stredného Slovenska. Slováci z Vojvodiny sa odlišujú odlišnou folklórnou kultúrou, než je na Slovenku, tá sa modifikovala prostrediu a životu. Pre zachovanie slovenskej kultúry zohrala významnú úlohu cirkev a školstvo, avšak sama má bližšie k folklóru. Pochádza zo zmiešaného manželstva takže má blízko rovnako k srbskej aj slovenskej kultúre. Šafárika pozná podľa spolku, Kollára taktiež podľa gymnázia po ňom pomenovanom. Z osobností si vybrala Karadzića, Djokovića a zo Slovákov Štúra a Šafárika.

[47] Respondent odpovedá, že pôvod má pravdepodobne od Detvy. Uchovanie kultúry vysvetľuje uzatvorenosťou komunity, z ktorej vychádza aj súdržnosť, avšak dodáva, že sa zachovali vďaka evanjelickej cirkvi, aj keď uviedol príklad Selenča, kde sa Slováci zachovali aj u katolíkov. Taktiež spomína petrovské gymnáziu, kníhtlačiareň, ochotnícku činnosť a knižnicu, čo pomáhalo udržaniu slovenskosti. Srbsko-slovenské nažívanie sa podľa respondenta menilo podľa spoločenských pomerov a politiky. V kontexte juhoslovanského vedomia použil porovnanie s nostalgiou za Československom v kontexte stratených istôt rovnako ako za Juhosláviou, ako symbolom slobodnejšieho sveta, kde sa Slováci necítili ako „menšiny“, ale ako „národnosť“. Identita Juhoslovana postupne zaniká pod vplyvom vojen. Smerom k slovanskej identite v súčasnosti je však pod vplyvom vojen skeptický, avšak smerom k minulosti pozitívny, aj keď s výhradami. K osobnostiam  zaraďuje Šafárika ako symbol Nového Sadu, ďalej Štefánik, zo Srbov vyberá J. B. Tita, Teslu.

[48] Predkovia Jana Cerovského pochádzajú z Podpoľania. V otázke zachovania slovenskej identity povedal, že rovným dielom majú zásluhy cirkev, folklór aj školstvo. Povedomie o Šafárikovi a Kollárovi je stále prítomné u Slovákov, Srbi poznajú Šafárika ako riaditeľa srbských gymnázií, menej známy je Kollár. Vedomie o autorovi juhoslovanskej hymny Hej Slovania (Samuel Tomášik) je menej známe, ale prekvapilo ho to, že o tom vedeli niektorí Srbi, pričom väčšina Slovákov to vie. Podľa Cerovského sa Slováci živia najmä poľnohospodárstvom, povedomie o Slovákoch je zo strany Srbov pozitívne (sú vnímaní ako dobrí a pracovití). Z obľúbených osobností slovenských vybral Štefánika, Štúra a Jánošíka, zo srbských Djoković.

[49] Igor Ferdy pôsobí ako archivár ústredného archívu slovenskej a. v. evanjelickej cirkvi, predkovia pochádzajú z južného Slovenska (zistil to na základe geneaologického výskum s prof. Čelovským). Na otázku, či si Slováci vo Vojvodine zachovali svoju identitu vierou, školstvom, tradíciami, folklórom či uzavretosťou odpovedal, že všetko okrem uzavretosti, nakoľko zdôraznil, že existovali aj styky so Slovenskom v Starej Pazovej, kde pôsobili Jesenský, Hurbanovci, („…štúrovský a hurbanovský rod spája v Starej Pazovej“), ale predovšetkým evanjelická cirkev. Dodal, že svadby sa v Starej Pazovej začínajú spevom Tomášikovej piesne Hej Slovania. Dodal, že poznáme päť dedín, ktoré mali katolícke omše po latinsky a dnes sú to maďarské dediny, pričom evanjelická cirkev v tomto prostredí zachovala jazyk. Evanjelická viera má v tomto prostredí úlohy duchovné (povzbudzuje národ aj v ťažkých časoch) a sociálne (miesto zhromažďovania, sociologicky rozmer cirkvi, ľudia si tu pomáhajú). Povedomie o Kollárovi a Šafárikovi, a taktiež slovanskom vedomí vníma tak, že v evanjelických kruhoch je prítomné, no v širokých masách medzi Srbmi z Bosny a Chorvátska je to neznáme, najmä v kontexte zachovania srbského dedičstva a pôsobení v školských inštitúciách. Šafárik a Kollár sú všeobecne pre všetkých Slovanov symbolom spájania, no dodáva, že povedomie o nich je najmä v evanjelickom intelektuálnom prostredí. K populárnym osobnostiam Srbska a Slovenska zaradil sv. Sáva, Nikolaj Pašíć, Tito, zo slovenských zazneli v diskusii mená Janka Šafárika, Miroslav Brtka, Hurban, no spomenuli sa mená ako Janko Čmelík, bratia Feldovci.

[50] Jaroslav Kopčok pôsobí ako zborový farár v Hložanoch, pochádza z Báčskeho Petrovca, predkov má však v Málinci. Na odpoveď prečo Slováci nestratili svoju identitu odpovedal, že je to v prvom rade vďaka slovenskej evanjelickej cirkvi, v druhom rade uzavretosťou, v treťom rade školstvo, folkór a spolky, čo sa dnes mení pod vplyvom globalizačných a multikultúrnych procesov. Úloha evanjelickej cirkvi je rozdiel „od osady do osady“, každé prostredie má svoj osobitý charakter, niekde má dôležitú úlohu, inde okrajovo s funkciou „duchovného servisu“ (pokrstiť, konfirmovať, pochovať a už menej sobášiť). V otázke slovanskej identity a vplyve Kollára a Šafárika v živej kultúre odpovedal pozitívne, predovšetkým v intelektuálne sfére a dodal, že pretrváva aj slovanská vzájomnosť a prepojenosť. Na otázku obľúbených osobností nechcel odpovedať.

[51] Anna Pilipovičová-Takáčová (*1947) pochádza Hložian, žije v Novom Sade od detstva, kde študovala aj sa vydala, predkovia pochádzajú zo Zvolena. Ukončila ekonomickú školu a 32 rokov pôsobila na fakulte technických vied. Pôsobí ako predsedníčka oltárneho krúžku žien a revizorka v evanjelickej cirkvi. Manželstvo má zmiešané, ale deti sa učili slovenčinu. Slovenčina sa podľa nej zachováva vďaka cirkvi a krúžkov. Osobnosti Kollára a Šafárika pozná, slovanskú vzájomnosť vníma ako prítomnú, cíti sa byť Juhoslovankou. Zo srbských dejateľov spomenula mená Sremac, Nebošejev, Andrić, Obradovic, Karadzic, zo slovenských uviedla Štúra, Štefánika, Šafárika a Hurbana.

[52] Anna Dobranová-Kukučková je z Hložian, predkovia zo Zvolena, ukončila tu slovenské gymnázium, následne študovala v Novom Sade a Subotici ekonómiu, potom pracovala v hospodárstve a štátnej správy. S manželom (zmiešané manželstvo) žila 45 rokov s ktorým má dvoch synov, ktorí hovoria po slovensky. V mladosti nemohla chodiť z politických dôvodov do kostola, teraz je presbyterka a revizorka v evanjelickej cirkvi. Dolnozemských Slovákov definuje skromnosťou, prácou, usilovnosťou a poctivosťou, ale aj schopnosťou spolunažívať s inými národmi. Rozdiely medzi Slovákmi zo Slovenska a Slovákmi z Vojvodiny vidí v odlišných životných podmienkach, dodala, že tí, ktorí prišli na DOLNÚ ZEM boli prinútení žiť ťažší životom, a že na nich vplývalo okolie (Slováci ako menšina bola pod vplyvom aj iných národov). Taktiež súhlasila s tým, že je silné komunitné vedomie. Spoločné so Slovákmi majú lásku k zvykom. Slováci postupne v Hložanoch prichádzali do srbskej dejiny, ktorá sa postupne stala slovenskou, avšak dobre spolupracovali aj so susednými srbskými dedinami ako Čelarevo a Begeč, kde dochádzali k výmene (zamestnávanie, výpomoc). Slovenskosť zostalo lokálna, ale zostala zachovaná. Cíti sa byť Juhoslovanka. Zdôraznila rovnoprávnosť jazykov, ale aj slovanské vedomie (spomenula ruský, poľský, srbský aj rusínsky jazyk), taktiež dodala, že mladší syn hovorí rusky. V tomto kontexte spomenula aj Tomášikovu pieseň Hej Slovania! V otázkach viery odpovedala, že viera je obohacujúca, dáva nádej, lásku, vôľu k životu a pokoj. K obľúbeným osobnostiam zaradila Štúra, Šafárika, Štefánika a Kukučína. V kontexte Nového Sadu zdôraznila, že sa stretávajú najmä v kostole, Matici a spolku Šafárik, kriticky však dodala, že pomenej sa už stretávajú mladí ľudia. Dodala, že Nový Sad je roztrúsený a starí ľudia majú problém s pohybom.

[53] Viera Kaňová-Feldová pochádza zo Starej Pazovej, vyučila sa na základnej škole slovenskej, avšak ďalej pokračovala vo vzdelávaní srbskom (pedagogická fakulta v Belehrade). Slováci na Slovensku sú podľa nej iní než Slováci v Srbsku, poznamenala, že mnohí mladí už odchádzajú späť na Slovensko. Vydala sa manžela z komunistických kruhov, lesníckeho inžiniera (pôsobili spolu v Bosne). V cirkvi sa začala angažovať až po smrti manžela. Počas života spoznala Bosnu, Slovinsku a Srbsko. Má deti, vedia po slovensky, ako aj vnúčence. Slovenskosť sa zachovala podľa nej školstvom a folklórom. Cíti sa byť popri slovenskej identite aj Juhoslovankou. V kontexte viery dodala, že vieru jej dali už rodičia a odovzdáva ju aj deťom. V kontexte rozdielov medzi mestom a dedinou dodala, že Slováci sa v Novom Sade stretávajú v kostole a spolku Šafárik.

[54] Katarína Dedková-Petrášová pochádza z Kulpína, žije v Novom Sade je manželkou poddozorcu evanjelickej cirkvi, pracuje ako upratovačka. Slováci sa zachovali podľa nej najmä vďaka školám. Cíti sa byť Slovenkou, aj Juhoslovankou. Z obľúbených osobností spomenula Andreja Sládkoviča. V kontexte ostatných otázok súhlasila s ostatnými respondetkami Feldovou, Dobranovou a Pilipovičovou.

[55] Zuzana Hajdúková-Čabrdová žije v Novom Sade, pochádza z Pivnice, predkovia zo Slovenska pochádzajú z Myjavy. Slováci vo Vojvodine sú čestní, robotní, ocenila prínos J. B. Tita pre slovenskú komunitu. Evanjelickú vieru považuje za veľmi dôležitú, výrazne ju podporuje. Viera pomáha podľa nej utužuje komunitu, no k cirkvi sa pridala až v staršom veku. Vysoko ocenila Dr. Kulíka vo svojej funkcii, do cirkvi prišla na dobré odporúčanie. Angažuje sa v spevokole a v ženskom krúžku. Na otázku juhoslovanského vedomia odpovedala kladne. Meno Šafárik pozná najmä cez spevokol, dejateľov však paradoxne nepozná. K obľúbeným osobnostiam zaradila zo slovenských Štefánika a zo srbských prezidenta Vucića. 

[56] Respondent je zo zmiešaného srbsko-slovenského manželstva, odpovedal písomnou formou, za príčinu zachovania slovenskej identity považuje nacionálnu homogénnosť, teda etnickú uzatvorenosť komunít. Dôvod straty identity vidí v sťahovaní sa do veľkých miest, teda vnútorná migrácia. Konštatuje, že kultúrna identita sa oslabuje pod vplyvom globalizácie. V kontexte evanjelickej cirkvi oceňuje jej vplyv na národnú identitu, ale je skeptický smerom k jej praktickej realizácii, teda považuje ju skôr za zvyk, tradíciu bez úprimnej viery. Juhoslovanskú ideu vníma v kontexte ochrany pred maďarizáciou, vidí v nej nádej pre Slovákov po II. svetovej vojne v kontexte, že dostali vlastnú školy, média atď. Miešané manželstvá sa mohli definovať podľa národnosti ako juhoslavanské. Konštatuje, že v Srbsku je relatívne málo Slovákov, a preto väčšina Slovákov Srbov nepozná. Medzi obľúbené slovenské osobnosti vybral Zuzku Medveďovu, Jána Čajaka ml., Zuzanu Chalupovú; zo srbských osobností Stevan Hristić, Stevan Sremac a Miroslav Antić.

[57] V prvom rade zdôraznil zachovanie slovenskej identity cez evanjelickú cirkev. Podľa respondenta v Bielom Blate dominuje srbčina v kontexte maďarsko-slovenských manželstiev. Svoju identitu vníma v prvom rade ako slovenskú, zároveň ako evanjelickú a slovanskú. Za obľúbené slovenské osobnosti Juraj Jánošík, Štúr, Šafárik, Dubček, Fico, ale ako ortodoxný evanjelik uznáva aj prínos katolíckeho dejateľa Bernoláka.

[58] Respondentka, aj absolventka pedagogickej a poľnohospodárskej fakulty, považuje za príčiny udržania slovenskej identity v rovnakej miere náboženstvo, školstvo, ako aj tradície. Pochádza zo zmiešaného srbsko-slovenského manželstva má slovanské vedomie, vzájomne sa rešpektujú medzi Srbmi a Slovákmi. Podľa respondentky sa prioritne venujú profesne v Novom Sade vo všetkých odvetviach. Medzi obľúbené osobnosti slovenskej kultúry Vladimír Hurban Vladimírov, medzi obľúbené srbské požaduje Mileva Marić Einstein.

[59] Respondentka je absolventka na Novosadskej univerzite Filozofickej fakulty v Novom Sade (Katedra anglistiky), konštatuje, že sa Slováci zachovali v cudzom prostredí, má v tom má zásluhu cirkev, ako aj školstvo, folklór a tradície. Evanjelická cirkev má pre respondentku významné miesto, aj keď konštatuje, že v minulosti bol význam väčší, ale aj dnes pretrváva, pričom treba dodať, že respondentka sa identifikuje ako ateistka. Povedomie o Kollárovi a Šafárikovi je prítomné, najmä u Slovákov. Respondentka sa vyjadrila, že zo srbských spisovateľ obľubuje Iva Andrića a Jána Kollára, keďže pracuje na gymnáziu po ňom.

[60] Respondentka, ktorá zakončila Katedru slovakistily, na otázku, prečo sa zachoval jazyk a kultúrna Slovákov, a neasimilovala,  na území Vojvodiny odpovedala, že je pre cirkev, školstvo a udržiavanie spolkovej kultúry, ale aj pretože Srbsko povolilo vyučovanie v slovenskom jazyku. Slovanské vedomie a Kollára a Šafárika vníma v humanistickom kontexte, dodáva, že tieto osobnosti nechali hlbokú stopu, a že sa ich odkaz vníma nedostatočne. Kresťanstvo vníma viac univerzalisticky, menej partikulárne. V tomto kontexte vníma kresťanstvo aj v zmysle posmrtného života ako útechu, že sa pozemským životom nič nekončí, a aj ostatné národy budú v symbióze po smrti v súlade v kontexte „Božej lásky“, lebo „každý miluje všetkých rovnako“. V kontexte osobností vybrala dejateľov tretej vlny národného obrodenia, teda štúrovcov (Štúr, Hurban, Hodža, Sládkovič), a v kontexte srbských dejateľov Ivo Andrić a Vuk Karadzić.

[61] Kristijan Obšust zdôrazňuje, že identita Slovákov v Srbsku je komplexná a mnohovrstevnatá, ovplyvnená jazykovými, náboženskými a regionálnymi faktormi. Vznikala v dynamických historických procesoch, najmä po roku 1918, a je podmienená lokálnymi odlišnosťami podľa jednotlivých obcí či regiónov (Banát, Báčka, Srem). Konfesionálna identita Slovákov, najmä evanjelická, sa stala súčasťou národnej identity skôr ako kultúrno-tradičný odkaz než osobná religiozita, pričom cirkevné zbory zohrávajú kľúčovú rolu pri zachovaní spolupatričnosti a kontinuity. Vzťahy Slovákov a Srbov sú podľa neho výborné, bez výraznej ideologickej prítomnosti všeslovanstva, ktorý má iba sekundárny a deklaratívny charakter. Šafárik a Kollár síce zostávajú v toponymii, no väčšina obyvateľstva ich význam už nepozná. Pokiaľ ide o profesijnú štruktúru, v minulosti medzi Slovákmi v Srbsku dominovalo poľnohospodárstvo a remeslá, no od začiatku 21. storočia dochádza k diverzifikácii, rastu vysokoškolského vzdelania a nových profesijných orientácií. V kultúrnej sfére Obšust oceňuje na slovenskej strane Novomeského, Sládkoviča a Štefánika, zatiaľ čo zo srbskej kultúry vyzdvihuje Njegoša, Danila Kiša a Borislava Pekića.

[62] Pozri vedeckú monografiu na tému ideológie slavizmu, najmä poslednú kapitolu: https://www.ceeol.com/search/book-detail?id=428880

[63] Respondent zdôrazňuje, že jazyk, kultúra a evanjelická tradícia pretrvali najmä preto, že nikdy neboli systematicky obmedzované a Slováci často tvorili väčšinu v obciach, kde žili. Adaptabilita, otvorenosť k zmiešaným manželstvám a prirodzené prepojenie so Slovenskom cez médiá a vzdelanie sú vnímané ako faktory posilňujúce ich identitu. Kresťanstvo – najmä prostredníctvom cirkevných zvykov, sviatkov a nosenia krojov – ostáva kľúčovým prvkom kultúrneho vedomia, aj keď modernizácia a rastúci pluralizmus prinášajú aj prvky sekularizácie či nové náboženské orientácie. V otázke slovanskej vzájomnosti respondent konštatuje, že vzťahy medzi Slovákmi a Srbmi boli tradične dobré a bez väčších rozdielov, pričom ich spolunažívanie v prostredí Vojvodiny je dlhodobo pokojné a harmonické. Nostalgia za Juhosláviou, prítomná u staršej generácie, odráža historické skúsenosti, zatiaľ čo v súčasnosti sa vzájomnosť prejavuje skôr v kultúrnych podujatiach a spolkoch než v ideologických konštruktoch. Z profesijného hľadiska zostáva významné poľnohospodárstvo, dopĺňané novými oblasťami, ako sú IT či priemyselná výroba. Z osobností slovenskej kultúry vybral Jána Čajaka, Zuzanu Medveďovú a Ondreja Maglovského, zo srbskej kultúry Jovana Jovanovića Zmaja, Stevana Mokranjaća a Stefana Milenkovića.

[64] Respondentka zdôrazňuje, že slovenská komunita vo Vojvodine si zachovala identitu vďaka historickému vedomiu o potrebe chrániť jazyk a kultúru pred asimiláciou, ako aj prostredníctvom špecifických prejavov folklóru a umenia, najmä insitnej maľby a ľudových krojov. Slováci vo Vojvodine sa pritom cítia hrdí na svoje dedičstvo a v mnohom sa podobajú Slovákom zo Slovenska, čo je výsledkom historicky dobrých vzťahov medzi oboma národmi i podobností v mentality Slovákov a Srbov. V náboženskej oblasti pripomína, že pravoslávna cirkev mala kľúčový význam pri formovaní srbskej identity a jej historickom prežití, najmä v prostredí Vojvodiny. Vzťahy Slovákov a Srbov hodnotí ako harmonické a bez napätí, na rozdiel od niektorých iných národnostných komunít, pričom všeslovanské vedomie podľa nej dnes už prakticky neexistuje a bolo príznačné skôr pre koniec 19. a začiatok 20. storočia. Zo slovenských kultúrnych osobností si cení Mariana Gešpera, Mariju Turanski a Pavla Jozefa Šafárika.

[65] Respondent zdôrazňuje, že Slováci vo Vojvodine si zachovali jazyk, kultúru a vieru najmä vďaka spolkom, piesňam, tancu a rodinnej tradícii, ktorá sa odovzdávala z generácie na generáciu. Podľa neho vojvodinskí Slováci prikladajú väčší význam ochrane jazyka a kultúry než Slováci na Slovensku, kde sa postupne prejavuje silný vplyv angličtiny. Kľúčovú úlohu pri udržiavaní identity pripisuje cirkvi – tá Slovákov spájala, poskytovala im duchovnú oporu a prostredníctvom kázní v slovenčine upevňovala jazykové povedomie a tradície. Vzťahy medzi Slovákmi a Srbmi vníma ako harmonické a vzájomne rešpektujúce, pričom upozorňuje, že spolupráca medzi Slovákmi zo Slovenska a zo zahraničia je v súčasnosti intenzívnejšia než kedykoľvek predtým. Osobnosti ako Šafárik a Kollár sú stále prítomné v názvoch ulíc či škôl, no mladšie generácie si podľa neho menej uvedomujú ich odkaz. Slováci sa podľa Kríža viac venujú rodine a snažia sa udržať vlastnú kultúru aj v podmienkach silného vplyvu západných trendov. Z významných osobností si cení Šafárika, Masaryka a Hviezdoslava, zo srbských Vladimíra Petkova Dis-a, Aleksu Šantića a Branislava Nušića.

[66] Na prvú otázku respondentka odpovedá, že kultúra sa zachovala v prvom rade cirkvou a vzdelaním, v treťom rade folklór. Zahraničné evanjelické cirkvi vnímajú slovenské evanjelickú cirkev ako pôvodnú, tradičnú (napr. priímánie z jedného kalicha ako tradícia). Rozdiel medzi Slovákmi na Slovensku a Slovákov v Srbsku vidí v tom, že aj vo folklóre cítiť kontext enklávy. V kontexte choreografie sa cudzorodé prvky snažia nemiešať iné prvky, snažia sa napr. inscenovať pôvodné padinské tance a tradície. Slováci viac „skackajú“, majú vyššie tempo. V kontexte cirkvi sú odlišné urbánne a rurálne zbory, kým v rurálnom prostredí dominuje slovenskosť, v meste jazykovo rôznorodejšie prostredie. Slovanské vedomie, aj v kontexte srbsko-slovenských vzťahov je také, že sú vzťahy dobré, avšak upozornila asilmiláciu (napr. v rodine sa baví aj so Srbmi po slovensky), poznanie Kollára a Šafárika je individuálne. Pripomína význam Šafárika pre Srbov, nakoľko práve študovala na škole, kde pôsobil, v srbskom kontexte oceňuje Vuka Karadzića.

[67] Na prvú otázku respondent odpovedá v tom kontexte, že Slováci sa udržali preto, že dediny sú k sebe blízko, manželstvá sa realizovali medzi obcami (vštepované bolo „vydaj sa za Slováka“). Dediny boli po storočia ako getá, uzatvárali sa. Významnú úlohu pre zachovaní zohrala viera po boku školstva. Slovanské povedomie a spoluprácu Srbmi sú je dobrá aj v tom, že Slováci a Srbi zostali zachovaní v kontexte jazyku a kultúry, že v dobrej spolupráci zároveň nedošlo k asimilácii, ako je v prípade Slovákov v Maďarsku. Taktiež zdôraznil, že v Chorvátsku sa slovenskí katolíci (16 obcí) asimilovali, pretože nemali dôraz na ochranu jazyka. Slováci sa výrazne venujú poľnohospodárstvu, dokonca 90%, avšak keďže sa 300 rokov zachovali pre poľnohospodárstvu, v súčasnosti, v týchto podmienkach je poľnohospodárstvo ťažko ekonomicky udržateľné.  Medzi obľúbené slovenské osobnosti zaraďuje Kollára, Šafárika, Hviezdoslav, Štefánik, J. C. Hronský, Milan Rúfus, a medzi srbské Obradović, Vuk Karadzić a Ivo Andirć.

[68] Respondentka zdôrazňuje, že zachovanie identity Slovákov vo Vojvodine úzko súviselo s evanjelickou cirkvou a osobnosťami národných dejín, ktoré sa pričinili o udržanie jazyka a kultúrneho povedomia. Významnú úlohu zohralo aj multietnické a multikonfesionálne prostredie Vojvodiny, ktoré prirodzene podporovalo pestovanie vlastnej identity u každého národa. Vojvodinskí Slováci sú podľa nej národne uvedomelí, majú blízky vzťah k tradíciám a ich kultúrny kód sa v mnohom zhoduje s kultúrnym kódom Slovákov zo Slovenska, najmä z oblastí pôvodného vysťahovalectva. Rozdiely oproti Slovákom z Bratislavy či východného Slovenska považuje za prirodzené, vyplývajúce z rozdielnych historických a kultúrnych okolností. V otázke viery poukazuje na silné postavenie cirkvi, ktorá u Slovákov aj Srbov zohráva dominantnú úlohu pri formovaní identity a morálnych noriem, pričom u Srbov sa jej význam posilnil po vojnách v 90. rokoch. Kollár a Šafárik sú prítomní najmä medzi intelektuálmi. Vzťahy medzi Slovákmi a Srbmi vo Vojvodine hodnotí ako harmonické, založené na rešpekte a pozitívnych stereotypoch, zatiaľ čo na politickej úrovni sa podľa nej objavujú konflikty. Všeslovanská a juhoslovanská identita má dnes menší význam, no nostalgická juhoslovanská vrstva identity je medzi vojvodinskými Slovákmi stále živá. Z hľadiska povolaní sú Slováci plne integrovaní do spoločnosti – pracujú v štátnej správe, školstve, zdravotníctve aj poľnohospodárstve. Zo slovenských osobností vyzdvihuje Harminca, Duchoňa a Jakubiska, zo srbských Andrića, Kovačevića a Djokovića.

[69] Respondent odpovedá, že komunita nie je uzatvorená, v prvom rade je to evanjelická viera, školstvo a tradície. Slováci na Slovensku nemajú podľa respondenta o Slovákoch z Vojvodiny dostatočné povedomie. Slovákov na Slovensku a z Vojvodiny považuje za rovnakých. Evanjelická cirkev drží tradície, krsty, konfirmácie, čo sa realizovalo aj počas socializmu. Nebolo to síce zakazované, ale boli mierne tlaky na vieru. Sobáše v kostole sa brali ako samozrejmosť, išlo sa aj na obecný úrad, aj do kostola. Juhoslovanské vedomie považuje za prirodzené, po pretvorení na Srbsko nastal žiaľ v porovnaní, ako keď sa deti medzi sebou pobijú. Človek sa cítil doma v každej slovanskej krajine. Odkaz Šafárika a Kollára považuje za správny, bolo to čiastočne realizovaná a nám zobrané, hovorí respondent. Väčšina Slovákov je viazaných na Zem a poľnohospodárstvo. Poľnohospodárstvo utužovalo komunitu, celé širšie rodiny spolu pracovali. Pri priadkach sa taktiež ľudia stretávali. K obľúbeným osobnostiam zaraďuje Jána Kollára a jeho Slávy dcéru, Štefánika, Štúra, je si vedomý aj Šafárikovho autorstva prvých srbských dejín a všeslovanskej vzájomnosti, uvádza tiež Jána Branislava Mičátka. Zo srbských osobností Miletić.

[70] Respondentka odpovedá, že pred 280. rokmi bola komunita uzavretá, teda nevedeli po srbsky, málo sa vydávali s inými národnosťami, teda medzi obcami a obciach, čo sa však 50 rokov zmenilo. Komunita teda obstála aj určitou uzatvorenosťou. Prvý kontakt so Slovenskom mala počas synových štúdií, vtedy nevedeli pochopiť, že Slováci vedia zo Srbska po Slovensky. Slovanská vzájomnosť je projekt, ktorý považuje za realizovaný v rodnej vlasti, teda Juhoslávii, ale patrí to už minulosti, ale ak to bude chcieť niekto zrealizovať, bude to vítané. Väčšina Slovákov sa venuje poľnohospodárstvu, pričom Zem je tak úrodná, že z „gombíka vyrastie kabát.“ Medzi obľúbené osobnosti zaradila Šafárika, aj v kontexte toho, že pomáhal aj pre srbskú kultúra, taktiež za Srbov Miletića a Vuka Karadzića.

[71] Respondentka v otázke pôvodu zmienila, že ide pravdepodobne o Pôtor, Rejdová (stredné Slovensko). Pri otázka zachovanie slovenskej identity respondentka odpovedala, že veľkú úlohu tu malo školstvo, národná súdržnosť (komunitárnosť), zachovanie tradícií, ale aj cirkevný rozmer, duchovný život realizovaný v slovenskom jazyku a slovenskej komunite. Dodáva, že tu bola tiež maďarizácia a známy kovačický proces, keď Kovačičania povstali a bojovali za to, aby sa bohoslužby konali v slovenskom jazyku. Slováci v Novom Sade sa stretávajú v 105-ročnom Slovenskom kultúrnom centre Šafárik, kde si zachovajú tunajšiu kultúru. Niektorí Slováci tiež študujú na katedre slovakistiky v Novom Sade na Filozofickej fakulte. Slovenská menšina má zabezpečené všetky práva od vyučovania po fakultu v slovenskom jazyku. Respondentka dodáva, že nemá pocit, že jazyk a národnosti. Šafárikov odkaz spolunažívania Slovanov realizujú mimo ideológie, prirodzenou cestou, nakoľko je to v tomto prostredí zakorenené všeslovanskou výchovou. Povedomie o Šafárikovi je iba cez meno osobnosti, no poznanie o samotnej osobnosti je menšie. Z osobností slovenských si celkovo cení kultúrnych dejateľov (Sládkovič, Botto) a zo srbských osobností Ivo Andrić, Michail Pupin, Josif Malinković, Stevan Mokraňac a Desanka Maksimović.

[72] Respondentka vidí základ zachovania slovenského jazyka a identity vo Vojvodine v rodinách, ktoré si generáciami odovzdávali reč a tradície, a tiež v cirkvi, školstve a ochotníckych spolkoch. Upozorňuje však na súčasný úbytok slovenských tried a rastúci tlak srbčiny, čo vedie k miešaniu jazykov a zániku pôvodných foriem slovenčiny. Ako príklad uvádza Starú Pazovu, kde sa počet slovenských tried znížil z niekoľkých na jedinú. Zároveň oceňuje prácu farára Igora Feldyho, ktorý okrem bohoslužieb rozvíja kultúrne a komunitné aktivity, čím posilňuje jazykové vedomie a spolupatričnosť Slovákov. Podľa nej sú vojvodinskí Slováci pohostinní, pracovití a komunitne založení, ale podobne ako na Slovensku sa medzi nimi objavuje aj tendencia k malomeštiactvu a ohováraniu. Vo vzťahoch Slovákov a Srbov vidí harmonické spolužitie založené na vzájomnom rešpekte a stereotypoch, ktoré sú prevažne pozitívne – Srbi považujú Slovákov za pracovitých a spoľahlivých, kým oni sami pôsobia uvoľnenejšie a bezprostrednejšie. Vojvodinskí Slováci sa podľa nej venujú rôznorodým profesiám – od poľnohospodárstva cez advokáciu až po novinárstvo – a mnohí sa angažujú aj v kultúrnom živote. Zo slovenských osobností si cení Pavla Surového za jeho umeleckú fotografiu, Sandru Galádikovú za novinársku a ochotnícku činnosť a Vladimíra Valentíka za vydavateľskú prácu pre komunitu. Zo srbských mien spomína Predraga Bjelaca, známeho herca, Maria Sevaraca, hudobníka, a Sinišu Jevtića, ktorý sa venuje pomoci vojnovým veteránom.

[73] Respondent zdôrazňuje, že Slováci vo Vojvodine si svoj jazyk, vieru a identitu zachovali predovšetkým vďaka silnému národnému povedomiu, gramotnosti a vzdelaniu, ktoré od začiatku zabezpečovali evanjelické cirkevné školy. Viera bola podľa neho základným pilierom prežitia komunity, ktorá aj v najťažších časoch nestratila duchovnú oporu. Folklór a tradície považuje skôr za vedľajší produkt zániku tradičného spôsobu života, pričom skutočným indikátorom zachovania identity je každodenný rodinný život v domácnostiach. Vníma, že Slováci z Vojvodiny a Slováci zo Slovenska sa počas troch storočí vyvíjali mentálne odlišne, a hoci sa dnes vďaka modernej komunikácii a stretávaniu snažia navzájom približovať, stále existujú rozdiely v myslení a mentalite. Pokiaľ ide o vieru, Srdić zdôrazňuje jej silný vplyv na hodnoty, morálku a každodenný život, pričom upozorňuje na nebezpečenstvo, ak sa náboženstvo stane viac prejavom skupinovej príslušnosti než skutočného duchovného zakotvenia. K slovanskej vzájomnosti pristupuje kriticky – nevidí úzke prepojenie medzi národnosťou a nábožnosťou, pretože mnohé tradície sú podľa neho pohanského pôvodu a nie vždy sú v súlade s kresťanským učením. Vo vzťahoch medzi Srbmi a Slovákmi zdôrazňuje rešpekt a spolužitie, pričom Šafárik a Kollár síce ostávajú prítomní v názvoch ulíc a škôl, no v každodennom kultúrnom vedomí už podľa neho nehrajú kľúčovú úlohu. V profesijnom živote vidí u Slovákov i Srbov zastúpenie vo verejnom sektore, školstve, zdravotníctve, remeslách, stavebníctve, poľnohospodárstve, ale aj v IT sektore.

[74] Respondent vníma, že Šafárika poznajú Srbi cez poznanie o gymnáziu a cez založenie prvej knižnice v gymnáziu. Kollára poznajú podľa umeleckých spolkov. Vo vzťahu k juhoslávskemu vedomiu odpovedá v tom, že existuje elementárna solidarita medzi Slovanmi.

[75] Respondent odpovedá, že srbsko-slovenské vzťahy sú výborné. Pozná Šafárika, Kollára aj Tomášika, ale nevie detaily o ich živote, počul tiež o tom, že Šafárik napísal prvé srbské literárne dejiny. Hlási sa k pravoslávnej cirkvi, je veriaci, ale vo viere je umiernený, nie je fanatik. Obdivuje Nikolu Teslu a Jána Šafárika, ako zakladateľa srbskej archeológia.

[76] Respondentka nepozná Slovákov, takže nepozná ani vzťahy, vie však, že existujú Slováci vo Vojvodine. Spolupracovala s Múzeum vojvodinských Slovákov. Slovensko-srbské vzťahy vníma pozitívne. Cirkev vníma pozitívne. K osobnostiam nemá vzťah, uznáva Šafárika.

[77] Respondentka hovorí, že jej susedia sú asimilovaní Slováci (otec Maďar, mama Slovenka, nevedia ani slovensky, ani maďarsky, iba srbsky), považuje ich za dobrých ľudí. Srbsko-slovenské vzťahy vníma ako veľmi dobré. Cíti sa ako Juhoslovanka, ak sú ľudia dobrí, nezáleží na národnosti. Kollára a Šafárika pozná podľa ulice. Osobnosti Slovenska nepozná, a pri Srboch hovorí, že všetci spomínajú Tita.

[78] Respondent vníma Slovákov mimoriadne pozitívne ako dobrý národ, srbsko-slovenské vzťahy vníma na základe údajov z dvoch obcí v Báčke. Šafárika pozná a je si vedomý, všetkých reálií. V kontexte všeslovanstva zaujal skôr historicky-realistický postoj, že sa všeslovanské experimenty zatiaľ nepodarili. Sv. Sávu považuje za Mojžiša pre Židov. Vieru vníma ako niečo, čo treba prežívať vo svojom živote, aby sme sa všetci obrátili, ako žena hriešnica, ktorá uverila. Aby sme boli spravodlivý, dobrí, pravdiví, žili vo svornosti, teda pocítiť tajomstvo bohočloveka, teda pocítiť Ježišovu prítomnosť. Dodal skepticky, že Slováci podliehajú malým cirkvám a sektárstvu, a že katolicizmu a evanjelická cirkev je príliš racionalistická a scholastická.

[79] Respondent vníma Slovákov ako spoluobčanov, ktorých si veľmi váži a má rád. Srbsko-slovenské vzťahy vníma medzi štátmi na najvyššej úrovni výborné. Šafárika pozná, a dodáva, že je to veľké meno v Srbsku, má veľké zásluhy pre kultúru Srbov a mnohé ulice v mestách nesú jeho meno, vie aj o tom, že bol profesorom a riaditeľom gymnázia. Juhosláviu považuje za najväčšiu chybu pre Srbov, za ktorú vraj draho zaplatili. Kollára pozná, ale nevie detaily, ako aj Tomášika ako autora hymny Juhoslávie. Veľmi si váži pravoslávnu aj evanjelickú cirkev, pretože ako pravoslávni sme bližšie k evanjelikom ako ku katolíkom, v tomto ohľade vynikajúco spolunažívame. Osobne seba nepokladá za veľkého veriaceho, ale rešpektuje cirkev a všetko s ňou spojené.

[80] Respondentka pozná Slovákov iba v Srbsku, je grécka katolíčka, polovičná Srbka a polovičná Rusínka, necíti sa ako Juhoslovenka, rozumie Slovensky, pozná Šafárika, lebo sa o ňom učila na fakulte, vie o tom, že napísal prvé srbské dejiny. Kollára pozná tiež, ale nie detailne.

[81] Respondentka pozná ako ľuďoch, s ktorými žije v rovnakom prostredí, a zvlášť si pekne spomína na Silbaš. Pozná evanjelickú cirkev na Slovensku, so Slovákmi má dobré vzťahy, navštívila Slovensko, Šafárik, ale nepozná. Z osobností vybrala Chalupová, Danielo Kiš a Ivo Andrić.

[82] Rozhovor s dr. Milenou Kulić ukazuje, že Slováci vo Vojvodine si svoju identitu zachovali vďaka silnému spoločenstvu, väzbe na cirkev, vzdelávaniu a kultúrnym tradíciám. V diaspóre sa jazyk a viera stali základnými znakmi odlišnosti a prežitia v multietnickom prostredí, pričom komunita pôsobí ako strážca folklóru a kolektívnej pamäti. Oproti tomu Slováci na Slovensku sa viac otvárajú modernizácii, no obe skupiny spája snaha udržať si identitu prostredníctvom kultúry a jazyka. Cirkev má význam nielen ako náboženská inštitúcia, ale aj ako kultúrny a spoločenský pilier, ktorý udržiava hodnoty spolupatričnosti a kontinuity V otázke panslavizmu Kulić poukazuje na to, že hoci v každodennom živote má skôr symbolickú podobu, stále pôsobí ako doplnková kultúrna identita. Srbi a Slováci vo Vojvodine spolu žijú v priateľskom prostredí a navzájom si dôverujú, pričom ich spája skúsenosť uchovávania kultúry ako podmienky prežitia. Kollár a Šafárik ostávajú prítomní v kultúrnom priestore prostredníctvom inštitúcií, ulíc a škôl, čo dokazuje trvalý význam ich odkazu. Z tradičných povolaní prevažovalo poľnohospodárstvo, no Slováci si vytvorili silnú tradíciu vo vzdelávaní a kultúre, kým dnes obidve komunity smerujú aj k moderným profesiám. K obľúbeným osobnostiam patria na slovenskej strane Kollár, Šafárik a Paljo Bohuš a na srbskej Andrić, Selenić a Vasko Popa.

[83] Respondent je srbského pôvodu, žije v Bratislave, pochádza z Belehradu. Slovákov na Slovensku a v Srbsku vníma pozitívne, vzťahy medzi Srbmi a Slovákmi vníma ako výborné, s tým, že vždy budú ľudia, ktorí sa ho budú snažiť narušiť. Hlási sa k pravosláviu, viera je pre neho dôležitý, identitu vníma ako srbskú, juhoslávsku identitu vníma ako dobrý úmysel, a dodal, že Slovania by sa mali spájať. K srbským osobnostiam zaradil mená Dositej Obradović, Tesla, zo Slovákov hudobníkov Petra Lipu, Karola Duchoňa.

[84] Respondentka vysvetľuje, že Slováci vo Vojvodine si zachovali jazyk, vieru a kultúrnu identitu najmä vďaka tomu, že habsburská kolonizácia umožnila vytvoriť etnicky homogénne dedinské komunity. Tie si mohli vybudovať vlastné školy, cirkevné zbory i kultúrne spolky, pričom hlavným cieľom monarchie nebola asimilácia, ale ekonomické zúrodnenie územia a zabezpečenie daňových príjmov. To poskytlo Slovákom priestor pre udržanie evanjelickej viery a silného komunitného života. Respondentka zdôrazňuje, že cirkvi vo všeobecnosti formujú hodnotový systém a vedomie príslušnosti, hoci evanjelická cirkev nemá priamy vplyv na pravoslávnych Srbov. Vo vzťahoch medzi Srbmi a Slovákmi vidí korektné spolužitie, pričom Srbi si Slovákov cenia pre ich pracovitosť, odbornosť a čestnosť – vlastnosti, ktoré sami u seba často vnímajú ako deficitné. Všeslovanstvo podľa nej postupne stráca význam, hoci vedomie širšej slovanskej a juhoslovanskej príslušnosti stále pretrváva, najmä medzi intelektuálmi, ktorí poznajú Kollára a Šafárika ako symboly vzájomnosti. V každodennom živote sa Slováci i Srbi tradične orientovali na poľnohospodárstvo, pričom medzi Slovákmi bolo viac cenených remeselníkov a medzi Srbmi viac obchodníkov. Sama však neuvádza konkrétne obľúbené osobnosti zo slovenskej či srbskej kultúry.

[85] Respondentka je srbská archivárka, dlhodobo spolupracuje so Slovákmi v rámci svojho povolania, predtým ich nepoznala. Slovákov vníma ako priateľských a pracovitých. Srbské dejiny má dobre naštudované. Pravoslávnu cirkev vníma ako veľmi dôležitú pre celé spoločenstvo, aj svoj osobný život.

[86] Respondent je slovenský spisovateľ žijúci v Srbsku, dlhodobo spolupracuje so srbskými literárnymi a vedeckými inštitúciami. Rozhovor poukázal na to, že Slováci vo Vojvodine si svoju identitu uchovali vďaka dobrému spolunažívaniu so Srbmi, ktorých jazyk, kultúra i mentalita sú im blízke, čo spomaľuje proces asimilácie v porovnaní s inými krajinami. Kľúčovú úlohu pri zachovaní materinského jazyka, zvykov a identity zohrávala evanjelická cirkev, ktorá od príchodu Slovákov na Dolnú zem fungovala ako nositeľka kultúry, vzdelania a duchovnej kontinuity. V Starej Pazove a iných mestách je slovansko-slovenské kultúrne povedomie prítomné aj v podobe dvojjazyčných názvov ulíc nesúcich mená významných slovenských dejateľov, čo dokazuje, že panslovanská tradícia sa uchovala aspoň symbolicky. Čo sa týka profesií, Slováci aj Srbi zostávajú pevne spätí s poľnohospodárstvom, no slovenská komunita vo Vojvodine má aj silné intelektuálne zázemie – množstvo lekárov, umelcov, etnológov, spisovateľov či hudobníkov. Z obľúbených osobností Prebudil vyzdvihuje na slovenskej strane Štefánika, Dubčeka, Rúfusa a Feldeka, a zo srbskej Teslu, Andrića a Tita, čo odráža jeho orientáciu na národné i univerzálne hodnoty oboch kultúr.

[87] Zoltán Kollárz Mladosti (Lug) taktiež vyjadril radosť a do rozhovoru tiež zhrnul príbeh založenia obce Lug, vyjadril nostalgiu za Titom a Juhosláviou, a vo vzťahu k srbskom-slovenským vzťahov sa vyjadril tak, že si Slováci a Srbi spolunažívajú dobre.

[88] Respondent, ktorý odmietol byť menovaný je srbského pôvodu a pracuje ako šofér. Uvádza, že Slováci a Srbi si rozumejú a dodáva, že ani nechápe, prečo sa vôbec také niečo pýtať. Slovensko navštevuje pravidelne, slovanskú identitu vníma a má aj znalosti o Kollárovi a Šafárikovi.

[89] Respondentka je katolíčka slovenského pôvodu, avšak partnera si našla srbsko-českého pôvodu a zangažovala ho do súboru Zvony, kde pôsobia katolíci aj evanjelici. V rozhovore odpovedala, že sa na Slovensku cíti ako doma, dodáva, že jej strýko na Slovensku pôsobil ako katolícky kňaz. Kollára a Šafárika pozná vďaka pomenovaným spolkom, dodáva aj kontexte Štúra a Karadzića a vplyv v kontexte spisovnej srbčiny.

[90] Respondentka je rusínka a grékokatolíčka pochádzajúca z Ruského Kerestúru, odpovedala, že vzťahy so Srbmi a Slovákmi, ale aj Rusínmi sú výborné a priateľské, osobne tiež ocenila vzťahy Slovákov s Rusínmi na východe Slovenska. Taktiež potvrdila poznanie o osobnostiach Šafárika a Kollára, sama sa tiež cíti ako juhoslovanka. Aktuálne však pôsobí Gyori v Maďarsku, kde pracuje.

[91] Respondent pochádza z Juhu Srbska, o Slovákoch počul minimálne, no neskôr zistil, že sú to priateľskí ľudia a dobre spolupracujú so Srbmi vo Vojvodine. Pravoslávie vníma tak, že sa sviatky oslavujú iným spôsobom, než v ostatných cirkvách, vníma intenzívne intuitívne prežívanie. Pozná rovnako Slovákov v Srbsku ako aj na Slovensku, keďže pracuje v Trnave. Šafárika pozná, ale cez kontakty s ľuďmi z Vojvodiny. Taktiež sa cíti aj ako Juhoslovan. Ankety sa zúčastnil anonymne.

[92] Slovák pôsobiaci v Moskve, ale aj vo Vojvodine si neprial uviesť meno. Slovenská identita sa podľa respondenta zachovala preto, že si „viera podala ruku s národom“, že v prostredí srbskej pravoslávnej väčšiny bola viera združujúcim momentom, ktorá zachovala slovenské povedomie. V úlohe viery vidí budovanie osobného kontakt s Bohom na základoch, ktoré poznáme a sú nám blízke (v spojitosti s jazykom, tradíciou). Dodal, že je dôležité vnímať vývoj jazyka a nedržať sa toho, čo bolo pred 230. rokmi, zároveň upozornil, že napr. v Srbsku treba slovenský jazyk chrániť pred srbizmami, turcizmi a relativizácie pojmov a hodnôt. Zdôraznil je potreba slovenskej vzájomnosti je dôležitá aj v prípade ohrozenia od vplyvom, ktoré sú Slovanom cudzorodé. Z osobností si vybral Martina Rázusa. Respondent sa rozhodol nezverejniť svoje meno.

[93] Respondentka je Slovenka zo Slovenka, ktorá navštívila medzinárodný krajanský festival a zaoberá sa problematikou krajanov.

[94] rodený Srb, ale rodom i Macedónec a Maďar, srbsky nehovorí, o Slovákoch v Srbsku nikdy nepočul, cíti sa však ako Yugoslovan.

[95] Srbka Dragana Gacesa Struhárik, zobrala si Slováka z Trnavy (Janko Struhárik), ktorý sa presťahoval do Bačskeho Petrovca, kde sa zoznámili; Slovákov má rada, pozná Šafárika a Kollára (avšak najmä podľa názvov ulíc).

[96] navštívil Zvolen, má rád slovenské jedlo, pozná Pavla J. Šafárika.

---