Vážení priaznivci DAV-u DVA
Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.
V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.
Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.
Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712
Kandidátov na slovenského Edgara Allana Poea či temného Erbena by bolo samozrejme viac, no jedným z nich je aj Ján Botto (* 27. január 1829, Vyšný Skálnik – † 28. apríl 1881, Banská Bystrica), slovenský romantický básnik, autor balád a povestí inšpirovaných ľudovou poéziou. Botto sa narodil vo Výšnom Skalníkom do chudobnej roľníckej rodiny. Od roku 1943 pôsobí na lýceu v Levoči, prispieva do literárnych časopisov Sokol a Orol. Zapája sa do podujatí Matice slovenskej, je členom literárneho odboru a patrónom gymnázia v Revúcej. Vo svojej tvorbe sa inšpiroval temnými stránkami folklóru, povestí a balád, no najväčší úspech mu priniesla Smrť Jánošíkova. Jeden z najmladších básnikov slovenského romantizmu patril spolu so Samom Chalupkom, Andrejom Sládkovičom a Jankom Kráľom, k tým najlepším. Avšak jediný neštudoval v Bratislave. Jednou z menej známych Bottových básní je Žltá ľalija, ktorá svojou temnou až hororovou poetikou pripomína Edgara Allana Poea ale aj známe dielo Svadobná košeľa od Erbena. K zverejneniu tohto príspevku inšpiroval náš prispievateľ Pavol Kravčík.
Ján Botto: Žltá ľalija
Stojí, stojí mohyla. Na mohyle zlá chvíľa, na mohyle tŕnie, chrastie a v tom tŕní, chrastí rastie, rastie, kvety rozvíja jedna žltá ľalija. Tá ľalija smutno vzdychá: Hlávku moju tŕnie pichá a nožičky oheň páli — pomôžte mi v mojom žiali!
Idú dievky z dediny, polievajú kvetiny, polievajú ľalije — a hrob všetko popije. Idú chlapci s topory, sečú ako do hory — a to tŕnie i chrastie jak ho zotnú, tak zrastie.
A ľalija smutne vzdychá: Hlávku moju tŕnie pichá a nožičky oheň páli — pomôžte mi v mojom žiali!
Hej, stará mať, stará mať! Vy budete o tom znať — povedzte nám, keď viete, čo je to tu za kvietie? To je, deti, to je tá Evička tu zakľätá. Sadnite len okolo, poviem vám, jak to bolo.
Stála tu raz chalupčička samá, samá samučičká. Stála ona medzi lesy, jak ľalija medzi plesy; a v nej mužík so ženičkou, ako holub s holubičkou. Žili si tu v zime, v lete, nevedeli nič o svete — žili si tu sami dvaja, jak dakedy vprostred raja sám Adamček, sám s Evičkou ako holub s holubičkou.
Hej, Evička, anjel biely, nedal bych ťa za svet celý! „Ja, Adamko, bez teba nechcem ani do neba!“ Tu dva prsty hore vzali, na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji, nás ani smrť nerozdvojí!“
Vejú vetry, povievajú, dni za dňami uchádzajú; a Adamček sám s Evičkou, ako holub s holubičkou. Raz Adamček sadne k stolu, skloní bielu hlávku svoju: Ach, Evička, má perlička, choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží, už Adamček mŕtvy leží. Pod prach si ho pochovala, aby naňho pamätala: Spi, Adamko, v pokoji — my budeme vždy svoji!
Vejú vetry, povievajú, dni za dňami uchádzajú; a Evička samučká vzdychá tu jak kukučka. Prvý mesiac čo hodina žena muža pripomína; druhý mesiac čo deň to deň a na tretí — raz za týždeň. Už sa hrobček uľahýna, žena muža zapomína; sotva hrobček uľahnutý, už je Adam zabudnutý. — Prešiel rôček — aj žiaľ z očiek.
Ktosi klope na oblôček: Kto to, kto to?
„Ja, som z mesta, blúdim — neznám, kde tu cesta?“
Tam napravo, mladý pane — za potokom na tej strane! — Hora hučí, dáždik rosí; a na dvere klope ktosi:
„Neznám, ako cez tú vodu, niet lavičky ani brodu!“
Vyšla Evka, pokázala:
Tu, hľa! v kroví lávka malá!
A pán jej dá peniaz zlatý: „Budeš na mňa pamätati.“ —
Vejú vetry, povievajú, dni za dňami uchádzajú; sotva prejdú tri či štyri, už k chalúpke chodník šíry. A v chalúpke pán už známy v čiernom fračku — (s kopýtkami).
„Škoda ruži na kaluži, keď môže byť, kde zatúži; škoda živej osobe s umrelcom žiť na hrobe. Poď von, milá, z tej samoty, zavediem ťa do paloty; poďže, milá, poď von sťato, zavediem ťa v striebro, zlato — zavediem ťa do mesta: budeš moja nevesta!“
— Evka dlho neniekala, pravú rúčku pánu dala. A on jej dal prsteň zlatý: „Večer prídem aj so svaty!“ Vyšla Evka až na cestu.
Hľadí ona, hľadí k mestu, jak vyzerá, tak vyzerá — od poludnia do večera: Ach, Bože môj, Bože drahý, ešte nezrieť kolimahy!
Už slnko preč — začne sa tmieť, a milého jak niet, tak niet. Ťažko čakať v noci vonku, ešte ťažšie v pustom domku. Na ohníček triesky dáva a za každou povzdycháva: Poďže, milý, poďže ko mne, bo sa srdce trasie vo mne!
— O polnoci prah zapuká: Kto to? „Ženo, pusť ma dnuká!“ Kto to? Bože! či to on?! „On, tvoj Adam ide von, ide, ide spod prahu: čis’ držala prísahu?!“
Jaj, kohútky, spievajte, zamoriť ma nedajte! Hybaj, hybaj, milý ko mne — lebo hnedky bude po mne!
„Idem, idem, moja žena — už som tu von po ramená; idem, idem spod prahu: čis’ držala prísahu?!“
Jaj, kohútky, spievajte, zamoriť ma nedajte! Leti, leti, milý ko mne, lebo hnedky bude po mne!
„Idem, idem, moja žena, už som tu von po kolená! Idem, idem spod prahu: čis’ držala prísahu?!“
Vrznú dvere: „Tu ma máš! Žena moja, či ma znáš?!“
Ach, čo to máš za podobu?
„Žena moja, ako z hrobu.“
Ani uši, ani zraky — „Hľa, pod zemou je svet taký: očí, uší — tam netreba, tam sú svoji vedľa seba.“ Len čis’ to ty, Adam ľúby? Tvár bez nosa, dlhé zuby. A čože tak hŕkaš nimi? „Huj, od zimy — huj, od zimy.“
Choď, ku krbu! pri plameni zohreješ si chladné kosti. „Oheň, plameň je studený pre skrahnutých mŕtvych hostí.“
Ta príď zajtra na slniečko, to i mŕtvu zem ohrieva.
„Nie! — na tvoje chcem srdiečko priam, kým kohút nezaspieva!“
Jaj, nechoď sem, bojím sa ťa!
„Moja ľúba, čo máš z báťa? Boj sa, ženo, či neboj: Tys’ moja raz a ja tvoj!“
Vtom ju pojme do náručia — on rumenie, ona bľadne: kohút spieva — víchry zhučia — i všetko sa vraz prepadne.
Stojí, stojí mohyla, na mohyle zlá chvíľa; na mohyle tŕnie, chrastie a v tom tŕní, chrastí rastie, rastie, kvety rozvíja Evka, žltá ľalija. A spolnoci jej zať mladý prichodí k nej na vohľady; vyjde hore na mohylu, tak on teší svoju milú: ohnivý dážď na ňu leje a s rihotom tŕnie seje. A ľalija ťažko vzdychá: Hlávku moju tŕnie pichá a nožičky oheň páli — pomôžte mi v mojom žiali. R. 1849
Ján Botto,
Foto: Martina Inspire, Dragon hand a ďalšie, ostatné foto: internet
No a na záver troška zábavy: