Spisovateľ Marián Klenko píše o diele Lukáša Perného: Utopisti vizionári sveta budúcnosti. Vyšlo aj v Literárnom týždenníku č. 31 – 32.
Lukáš Perný: UTOPISTI. VIZIONÁRI SVETA BUDÚCNOSTI. Dejiny utópií a utopizmu. Matica Slovenská, Martin, 2020, 1. vyd., 388 s., ISBN 978–80–8128–257–7
Knižné dielo Utopisti/Vizionári sveta budúcnosti je výsledkom systematického záujmu sociálneho filozofa, kulturológa a hudobníka Lukáša Perného o problematiku utópií a utopizmu. V prvej kapitole knižného textu sa zaoberá pôvodom, interpretáciou a teoretickým vymedzením uvedených pojmov. Na základe analýzy a porovnania ich výkladov a definícií uvádza: „Prevažná väčšina slovníkov definujúcich utópiu ju priamo spája s významom, angl. ideal commonwealths, ktorý charakterizuje empirické naplnenie ideálneho života. Utópie, predovšetkým sociálne utópie, sú viazané na ideu sociálne spravodlivej spoločnosti ako normatívneho ideálu a antropologickej konštanty.“ (str. 16)
Autor rozlišuje tri základné rozmery utópie. Prvý, antropologický rozmer, ktorý utópiu chápe ako univerzálny produkt myslenia a normatívny spoločenský ideál. V tomto kontexte utópie predstavujú kolektívnu pamäť ľudstva, v ktorej sa manifestujú túžby po spravodlivosti, harmónii a dokonalosti. Za druhé, rozlišuje utópiu ako umelecký text alebo architektonický plán, ktorý sa prejavuje v rôznych umeleckých formách. Môže mať podobu románov, cestopisov, básní, filmových utópií alebo počítačových hier, ktoré sú charakteristické pre vyhranený literárny žáner. V neposlednom rade uvádza sociálno – filozofický rozmer utópií, ktorý ich chápe ako plán na širšiu spoločenskú (politickú) reformu.
Perného detailné rozpracovanie problematiky prehodnocuje zaužívané definície, ktoré sa spájajú s utópiou. Skutočnosť, že utópiu nemožno redukovať len na akési vysnívané miesto (ostrov, krajinu), či všeobecnú predstavu o lepšom svete dokumentujú dejiny utopizmu, ktorými sa podrobne zaoberá v druhej kapitole odbornej práce. V tejto časti opisuje najstaršie formy utopizmu, na ktoré nadväzuje antický, kresťanský a novoveký utopizmus. S ohľadom na jeho časovú líniu sa prirodzene zameriava na periódu, s ktorou sa spája vznik utopickej literatúry ako žánru. Tento časový úsek je spojený najmä s menami ako More, Campanella či Bacon. Nezaoberá sa pritom len opisom jednotlivých spisov, ale aj ideovými zdrojmi a dobovými problémami, ktoré vstupovali do ich tvorby. V prípade Thomasa Mora bola výsledkom jeho úvah morálna filozofia, ktorá spočívala – ako uvádza Perný: „…v dosahovaní šťastia, v rozvíjaní ducha a zmysluplnej, spoločensky užitočnej práci. Znak úctivej povahy je podľa Mora vo vzdaní sa výhod v prospech iných…“ (str. 88)
Kapitola o dejinách ďalej detailne mapuje vývoj utopizmu v 18. a 19. storočí, v období osvietenstva, romantizmu a realizmu. Do tohto časového rámca zaraďuje široké spektrum svetových mysliteľov, autorov utopických aj distopických diel. Do popredia sa dostávajú politickí utopisti a práce, ktoré sa vyznačovali radikálnym odborom voči dobovému dianiu. K tomuto zameraniu priraďuje, napríklad, Rousseaua a spis Spoločenská zmluva. Podľa autora francúzsky právny a politický utopizmus vrcholí ideológmi revolúcie a v 19. storočí utopickým socializmom. Ten spája najmä s menami ako Saint-Simona, Fourier, Cabet.
To, čo robí z odbornej publikácie Lukáša Perného unikátne knižné dielo je skutočnosť, že sa jedná o ucelenú sondu do problematiky utopizmu, pričom mimoriadne cenný je fakt, že výsledky vedeckého bádania publikuje slovenský autor. Kniha s takýmto zameraním od domáceho autora v našich podmienkach chýbala niekoľko desaťročí. Na pozadí historickoho vývoja odborným a zároveň čitateľsky príťažlivým spôsobom opisuje, kategorizuje, rozoberá, interpretuje myšlienky známych i menej známych osobností, ktorí pôsobili najmä vo francúzskom, nemeckom či angloamerickom jazykovom milieu a svojimi ideami prispeli k dejinám utopizmu. Perný pritom neopomína ani vývoj (utopizmu) v slovanskom prostredí. Čitateľ sa v knihe stretne s menami ako Robert Owen, Étienne Cabet, Johann G. Fichte, utópia, Pierre-Joseph Proudhon, George Sandová, Wilhelm Weitling, Vissarion G. Belinskij, Alexander Gercen, Robert de Lamennais, Louis A. Blanqui, Louis Blanc, Immanuel Kant, Karol Marx, Friedrich Engels, Théodore Dézamy, Victor Considérant či Bernard Bolzano. Samostatná podkapitola je venovaná utopizmu na území Slovenska, kde sa prejavoval ako prvok v revolučných hnutiach, sociálnej kritike, osvetovej činnosti a literatúre.
Pokiaľ predchádzajúce časti Perného publikácie boli orientované skôr do minulosti, posledná, tretia kapitola reflektuje aj na problémové aspekty súčasnej spoločnosti. Zaoberá sa v nej (z hľadiska predmetu jeho skúmania) zásadným teoretickým problémom akým je vzťah medzi utópiou a ideológiou, ale najmä kritikou prevládajúceho ekonomického systému, ktorý je postavený na voľnom trhu, súkromnom vlastníctve, konkurencii, neobmedzenej akumulácii kapitálu, nerovnosti, korporatokracii. Vychádza pritom z poznania, že väčšina utopistov kritizovala sociálnu nerovnosť, ktorej prameň nachádzali v nerovnomernom rozdelení produktov práce. Autor v tomto kontexte kladie logickú otázku: „Ako je tomu dnes? … Kým 1 % obyvateľov planéty Zem žije v blahobyte, sociálna situácia ostatných 99 % obyvateľov planéty sa dokázateľne zhoršuje. (Str. 361)
Skúmanie utópií a utopizmu tak nie je dôležité len z hľadiska poznania dejín sociálno-politického myslenia. Ak pripustíme tézu, že politické režimy v krajinách, ktoré aktuálne nezapadajú do konceptu liberálnej demokracie, neformulujú a nepresadzujú vlastnú predstavu o alternatívnom ekonomickom systéme, keďže ich zaujíma len ochota svetových lídrov alebo národných vlád prispôsobiť sa ich záujmom, to znamená uzatvárať s nimi obchody za podmienok výhodných pre neštandardné režimy. Potom sú teória a dejiny utópií dôležitým prameňom pri utváraní inovatívnych vízií o spravodlivejšej sociálnej, kultúrnej a mierovej budúcnosti.
Marián Klenko
Citujem: „V tomto kontexte utópie predstavujú kolektívnu pamäť ľudstva, v ktorej sa manifestujú túžby po spravodlivosti, harmónii a dokonalosti.“
*****
V utópii je to snáď možné ale pripomína to skôr dokonalý kresťanský Raj s neustálym modlením a oslavou boha, kde nemôžete ani zošalieť lebo obdržíte „oslávené telo“. Dokonalé peklo pre podstatu ľudskosti.
Ideálna spoločnosť bude nedokonalá ale bude spoločnosťou slobodných ľudí, ktorí vedia , že šťastie je neustále sa obnovujúci cieľ, pretože šťastie nie je našťastie trvalý stav.
Pre túto spoločnosť nebude dávať spravodlivosť a dokonalosť zmysel. Demokraciu a spravodlivosť nebude voči komu alebo na kom uplatniť.
Bude to skôr spoločnosť nedokonalej harmónie.
Šťastie môže byť trvalý stav, to vedeli už Ježiš, Buddha a iní po nich. Len si treba stav šťastia, ktoré má v sebe každé najmenšie dieťa, obnoviť cestou meditácie či inou duchovnou praktikou.
Ak uvážime , že Ježiš nebol nikdy historickou postavou (Nepriniesol som mier ale meč…) a Budha sa utápal v dosahovaní nirvány (kto by asi vytváral hodnoty, keby sa všetci zasekli v meditáciách), zostáva nám nikdy nekončiaca podstata zmyslu:
„Šťastie (sebarealizácia) nie je trvalý stav.
Lepšia je vždy cesta k nemu, ako otupovanie v cieli! Večné hľadanie, večný pohyb!“