Historický význam Pražskej jari.
,,Ostatne je bežný omyl moderních lidí, převázně již tak či onak lidskosti odcidzených, zvěcnělých, ztracených ve fetišizovaných věcech, návycích, stereotypech a institucionálních vztazích industriálni proorganizované společnosti, že nemají potuchy o tom co může zmanenat duchovní a mravní síla skuteně vyzrálé osobnosti – vždyť většina dnešních lidí se za celý život s žádnou takovou ani vůbec nesetká.“
Milan Machovec
Pražská jar z roku 1968, bola zásadnou historickou udalosťou v našich novodobých dejín. Podobné procesy prebiehali nezávisle na celom svete, kde u nás mala predsa svoje špecifikum. Pripomíname si jej päťdesiate výročie. V tom čase prebiehala vo svete podľa amerického sociológa a historika Immanuela Wallersteina ,,svetová revolúcia“ kde sa nová ľavica postavila proti starej ľavice a odmietla jej tradičnú stratégiu dvoch krokov. Po prvé získať moc a po druhé zmeniť svet. Ukázalo sa, že to nestačí. Komunisti chceli vybudovať spoločnosť technokratickým spôsobom, ale zabudli na jednu silnú ľudskú antropologickú koštantu , ktorá keď sa potlačí, tak to má negatívne dôsledky na človeka a spoločnosť a to je: starosť o svoju vlastnú dušu. Český filozof Ivan Sviták vtedy napísal, že úspešné civilizácie prekvitajú ak vedia poskytnúť hlbší zmysel ľudskej existencie. Ako psedonáhrada sa poskytne konzumný spôsob života.
Po celom svete vtedy mladí ľudia odmietali stagnáciu posvätenou návykom a bezmyšlienkovitú tradíciou a hľadali nové cesty. Je chybou, ak sa dnes Pražská jar spája len s menom Alexandrom Dubčekom, ktorý po okupácií vojsk varšavskej dohody sa negatívne zapísal do dejín, keď podpísal takzv. Moskovské protokoly (jediný ho nepodpisal František Kriegel) a pelendrekový zákon z roku 1969, ktorý tvrdo postihoval protestujúcich proti okupácií. Dubček sám priamo nezahájil procesy, ale ľudia sa sami začali prebúdzať a boli to hlbšie procesy, ktoré sa odohrávali v kultúrnej sféry a v spoločnosti. Dubček bol charizmatická osobnosť, ktorý mal určitý vplyv, ale je to odvádzanie pozornosti, keď sa neustále upriamuje na neho pozornosť. Predovšetkým ľudia nepožadovali zmeny iba v ekonomike. Chceli byť subjektmi dejín, nie pasívnym objektom a koliečkom obrovského stroja.
V šesťdesiatych rokov sa postupne začali vydávať zasadne zahraničné publikácie, ktoré nadväzovali na vtedajší duch doby. Bol neobyčajný rozkvet filmu, literatúry, hudby. Napr. od nemeckého filozofa Karla Jaspersa vyšla kniha Otázka viny, ktorú autor napísal hneď po skončení druhej svetovej vojny a reagoval na kolektívnu vinu nemeckého národa a jeho kolaborácie s nacistami. Rozlíšil vinu na morálnu, politickú, kriminálnu a metafyzickú. Spomeniem hlavne metafyzickú vinu, kde autor spomína vinu, keď človek síce nie je odsúdení spoločnosťou v ktorej žije, ale je odsúdení metafyzickou vinou, lebo keď sa diala neprávosť v jeho okolí, tak nezasiahol ale len sa pasívne prizeral a tým kolaboroval zo zlom. Kniha bola aktuálna vtedajšej dobe (čo je aj dnes), v súvislosti stalinistickými päťdesiatymi rokmi. V päťdesiatych rokoch v umení prevládol socialistický realizmus, ktorý musel ukazovať svetlejšie zajtrajšky a akákoľvek alternatíva sa potlačovala.
Ukázalo sa, že človek sa stal opäť prostriedkom k niečomu a nie účelom ako to chcel nemecký filozof Immanuel Kant. Vtedajší marxizmus sa zaoberal priveľmi abstraktným spôsobom ku realite a menej si všímal subjektívny žitý prirodzený svet človeka v jeho každodennosti. Francúzsky filozof Jean Paul Sartre napísal v knihe Marxizmus a existencionalizmus, že vo východnom bloku prevládol dogmatický marxistický formalizmus, kde začali slová prevládať nad realitou, kde to malo byť vlastne naopak kde historický materializmus má sledovať realitu v jej dialektickom pohybe.
V Sovietskom zväze a potom neskôr u nás prevládol byzantský model riadenia spoločnosti, kde na miesto cára nastúpil rudý cár. To nemalo nič spoločné so socializmom, ktoré má silno demokratickú tradíciu. Karol Marx by isto nesúhlasil s tým, čo prebiehalo v ZSSR. Účel nesvätí prostriedky. Cieľ bude vždy taký, aké sa pri tom použijú prostriedky.
Je zaujímavou otázkou, prečo v dnešnej dobe, ktorá je údajné ,,slobodná“ sa nerobí kvalitná kultúra ako v šesťdesiatych rokoch. Predovšetkým tvorcom vtedy išlo o vec a chceli robiť umenie pre samotné umenie, aby bolo kvalitné, kde naproti tomu dnes sa umenie musí byt ziskové a kapitálu nezáleží, že je to hodnotné umenie alebo gýč. Stačí ak sa predáva v kvantitatívnom množstve a na kvalitu sa menej dbá.
To prečo tieto roky boli také dynamické je to, že sa objavil historický subjekt, ktorý na rozdiel súčasného koristníckeho individualizmu, chcel vybudovať lepšiu spoločnosť. Súčasný systém sa neprávom odvoláva na Pražskú jar, pretože ľudom nešlo o to mať viac, ale viac byť a spraviť spoločnosťou ľudskejšou.
V roku 1956 Chruščov predniesol kritika kultu osobnosti na 20 zjazde komunistickej strany. Začala postupne pribiehať destanilizácia a kritika kultu osobnosti. Odhalili sa zločiny, kde boli popravení ,,buržoázni nacionalisti“ ako napr. pokrokový ľavicový politik a intelektuál Vladimír Clementis. Politicky sa ľudia čoraz viac angažovali a občianska spoločnosť bola v revolučnom pohybe. Skrátka, bola tu iniciatíva vybudovať ,,socializmus ľudskou tvárou.“ Začala sa opäť kriticky skúmať do vtedy potlačovaná história, kde do vtedy iba stalinistická histografia.
Marxisticko-kresťanský dialóg ktorý zahájil český filozof Milan Machovec na filozofickej fakulte Karlovej univerzite v Prahe bola výnimočnou udalosťou. Do vtedy neslýchané, aby marxisti debatovali s kresťanmi, keď vieme že v päťdesiatych rokoch minulého storočia bolo kresťanstvo tvrdo potlačované. Postupne prichádzali významní teológovia a filozofi ako Karl Barth, Karl Rahner, Erich Fromm atď. Debatovali, aké sú zhody medzi marxizmom a kresťanstvom.
Začal sa rozvíjať filozofický smer fenomenológia, ktorá reflektuje žitý prirodzený svet, kde hlavný predstaviteľom v Československu bolo český filozof Jan Patočka.
Objavil sa kritický subjekt kým do vtedy prevládal scientistický stalinistický machiavelizmus.Ako už nemecký filozof Adorno poukázal v modernom svete je snaha po inštrumentalizácií sveta, kde všetko ma byt využiteľné a kvantifikované od prírody až po samotného človeka. Všetko čo nemá ekonomickú hodnotu, akoby neexistovalo, napriek tomu že to môže mať hodnotu.
Je veľkým paradoxom v tej dobe, pretože ak Marx definoval ideológiu falošným vedomím, keď ľudia vykonávajú niečo a nevedia o tom, tak tento princípom sa objavil v päťdesiatych rokoch. V šesťdesiatych rokoch vlastne prebiehala kritika pod Marxovým spismi. Predovšetkým sa viac čítali Ekonomické-filozofické rukopisy a Nemecká ideológia.
Egon Bondy opísal vtedajší systém ako mechanizmus prevodových pák, kde tí ktorí manipulujú prestavajú postupne poznávať postoje ľudí a ľudia prestavajú rozumieť manipulátorom a strácajú dôveru vo vedenie, čím vzniká odcudzenie ľudí. Vytvoril sa nový antagonizmus, ktorý zo vznikom socialistickej spoločnosti mal zaniknúť. Ľudia strácajú postupne iniciatívu a paralyzuje sa pružina spoločenského pohybu a ja nahradený byrokratickým postrkovaním. Podľa Bondyho v celom východnom bloku prevládol ekomonicko-technický management, ktorý vznikol počas Stalina v Sovietskom zväze a vystriedal politickú inteligenciu. Tým začal nový triedny boj, pretože pracujúci stále nevlastnili výrobné prostriedky aj keď propaganda tvrdila že áno.
Ekonomika má byť vždy len prostriedkom a nie cieľom. Cieľ ma byt oslobodená od vykorisťovania spoločnosťou, kde sa rozvíjajú ľudia po duchovno-kultúrnej stránke a práca ako už Marx chcel nemala byť iba prostriedkom k živobytiu, ale samotná práca by mala rozvíjať ľudské potencionality.
Minulosť treba študovať ale kriticky, pretože na miesto toho aby ľavica bola progresívna a ponúkala nejakú vízia a nádej do budúcnosti,, tak sa stále zaoberá „zlatým starými časmi“.Je to paradox, lebo môže vzniknúť niečo, čo by som nazval aj ako ,,socialistický konzervatizmus. Na miesto toho aby sa hľadela do budúcnosti a poskytovala nejakú alternatívu a nádej. Ľavica neustále hladí do minulosti. Dnes sme zabudli na minulosť za boj sociálne a občianske práva a to nás oslabuje.
Dodnes táto historická udalosť má rôzne intepretácie, čo je na druhej strane dobre, ale na druhej strane sa väčšinou nedotýka samotnej podstaty a interpretuje iba niektoré jednotlivé udalosti. Pláva na povrchu. Minulosť ktorá nie je súborom faktom, ale predovšetkým intepretáciou jej zmyslu a inšpiráciou pre súčasnosť.
Väčšinou si ho spájame s Alexandrom Dubčekom. Dodnes je akýmsi povrchným hodnotením, že vtedy ľudia chceli kapitalizmus. Vtedajšie reformné prúdy na čele Alexandrom Dubčekom zvoleného za prvého tajomníka KSČ, smerovali k výraznej prestavbe posttalinistického ekonomicko – politického systému. V tejto dobe sa výrazne zmenil vzťah reformných komunistov a uparátu ÚV KSČ.
V šesťdesiatych rokoch postupne rehabilitovali a prepúšťali politických väzňov.
Súčasný mainstream sa zaoberá viac ľuďmi čo zažili tu dobu a ich individuálnou biografiou, čo je na jednej strane legitímne, ale na druhej strane sa nezaoberá do hĺbky o co vlastne išlo ľudom vtedajšej dobe.
Kritika socializmu nebola mierená z pravicových neoliberálnych pozícií a nastolenie kapitalizmu( i keď sa tie vyskytli), ale predovšetkým kritika od československých intelektuálov, ktorí tvrdli že doterajší vývoj sa spreneveril marxistickým myšlienkam. Zaoberali sa potláčanou otázkou postavenia moderného človeka v čoraz komplikovanejšom svete s jeho dehumanizačnými aspektami. Šesťdesiate roky by sa dali charakterizovať ako hľadanie zmyslu života a čo to znamená byť človekom v čoraz komplikovanejšom modernom svete.
Pôvodný koreň odcudzenia moderného človeka je hlbší. Jeho najvlastnejším zdrojom je stále sa prehlbujúce napätie medzi vedeckým a technickým nazeraním a prístupom skutočnosti, ktorý nás stále viac ovplyvňuje a možnosťami ľudskej individuality. Sme stále viac viac schopní vedieť o človeku, o sebe, o spoločnosti, vedy sa stále čoraz viac špecializujú a tým pádom strácajú celkový pohľad na svet a na druhej strane nám náš celkový pohľad na svet, formovaný týmto vedeckým poznaním, poskytuje stále menší kľúč k nášmu vlastnému životu. Stále beznádejne stojíme pred otázkou svojho vlastného zmyslu, pred úlohou sami seba realizovať. Už Marx popisoval ako deľba práce v pracovnom procese čoraz viac stráca celok a rakúsky psychológ Viktor Frankl to nazval existenciálny prázdnotou.
Nemecký filozof Edmund Husserl tvrdil v knihe Kríza európskych vied tvrdil, že veda ako taká síce dosiahla obrovského praktické výsledky, ale zabudla na zmysel človek v jeho prirodzenom svete. Táto téme ako si ukážeme rezonovala v intelektuálnych kruhoch.
Demokratizačné procesy sa nezačali zo do dňa na deň pražskou jarou ale ale prebiehalo počas šesťdesiatych rokov minulého storočia, kde Pražská jar bola vyvrcholením procesu ktoré sa odohrávalo v spoločnosti. Postupne zárodky sa objavili koncom šesťdesiatych rokoch ale postupný evolučný proces, ktorý mal vzostupnú tendenciu.
V závere článku sa budem zoberať súčasným svetom a či má ľavica nejakú alternatívu a kde vidím veľkú inšpiráciu Pražskej jari pre súčasnú dobu.
Kultúrno-filozofický pohyb v šestedesiatých rokoch
„Bez mravního základu, bez presvědčení, ktoré není věcí oportunity, okolností a očekávaných výhod, žádná sebelépe technicky vybavená společnost nemůže fungovat. Morálka však není zde k tomu, aby společnost fungovala, nýbrž prostě k tomu, aby človek byl člověkem. Nedefinuje ji člověk podle libovůle svých potřeb, přání, tendencí a tužeb, nýbrž ona to je, která vymezuje člověka.“ Jan Patočka
Tento článok predovšetkým reflektuje českých filozofov a to období a ich filozofický reflexiu, ktorá sa odlišovala od stalinistického obdobia. Chcem ukázať ich nadčasovú platnosť v súčasnosti napriek ich dobovému koloritu. Ich diela majú spoločné, že viac sa zaoberajú subjektom ako súčasťou dejín s jeho dialektickou spojitosťou zo skutočnosťou. Filozofické myšlienky vedia niekedy vystihnúť a popísať podstatu veci. Zároveň chcem poukázať, či ľavica má nejakú alternatívu pre súčasnú dobu. Inšpiráciu môže čerpať zo šesťdesiatych rokov, ktoré boli mimoriadne plodné kultúrne obdobie. Predovšetkým to je vidieť na pohybe kultúrnej scéne,ktorá bola seizmografom pohybu ducha doby, ktorý sa udial v Československej spoločnosti.
Český filozof Karel Kosík vydal v roku 1963 prelomové dielo Dialektika konkrétnosti, ktoré malo vo svete ohlas a bolo preložené do viacerých svetových jazykov. Kniha je pokusom o riešenie problematiky ľudského bytia, aktivity človeka v jeho vzťahov spoločenských a dejinných a k jeho výtvorom duchovnému a fyzickému. Problematika praxe se sústreďujú rozbory rôznych rovín a vzťahov človeka a sveta, problémy ekonomiky, slobody, dejín, prírody, umenia a apod.
Dialektika konkrétnej totality popisuje ako deštrukciu „pseudokonkrétnosti“, sveta vonkajších javov obstarávania a manipulácie, väčšinových predstáv a fixovaných objektov, ktoré musia byť uskutočnená, aby bol umožnený prístup ku skutočnosti a pravde. Kosík popisuje problematiku duchovnej reprodukcie skutočnosti ako z jedného momentov „deštrukcie pseudokonkrétnosti“ a dochádza k osvetleniu povahy autentickej konkrétnosti. Ďalej si Kosík všíma obyčajného života, a jeho „metafysiku“ kde analyzuje autor na dvoch kategóriach: starosti a vzťahu každodennosti k dejinám. Ďalej sa v knihe autor zaoberá metafyzikou vedy a rozumu, rozoberá problematiku racionalistického a dialektického rozumu, vzťah racionalizmu a iracionalizmu a otázku tzv. „ekonomického človeka“. Potom sa zaoberá oblasťou kultúry a kritizuje ekonomický aspekt . V tejto súvislosti si položil autor otázku o charakteru umeleckého diala, sociálnej podmienenosti, vzťahu časovosti a nadčasovosti v umení.
V kapitole, pomenovanej „Filosofia a ekonomika“, ide o filozofickú problematiku Marxového Kapitálu. Autor skúma diskutovaný problém, či Marx zrušil filozofiu v sociálnej vede a kde se v Kapitálu skrýva Marxova filozofia. Je podaný nárys filozofie práce, na ktorej základe se rieši vzťah práce a ekonomiky a ukazuje se problematika spoločenského bytia.
V poslednej kapitole Kosík, pomenovanej „Prax a totalita“, rozoberá poňatie praxe v kritickom odlíšení od sfetišizovaných koncepcií praktizovania a manipulácie a ďalej se zaoberá vzťahom slobody a dejín a celý rozbor uzaviera problémom človeka a vyjadruje svoje stanovisko k takzvanej filozofickej antropologií.
Ďalej dielo českého filozofa Milana Machovca : O smyslu lidského života. Kniha vzbudila mimoriadnu pozornosť vzhľadom na to, že táto téma sa zdala do vtedy ,,nemarxistická“. Napriek tomu autor považuje za zmysel života marxistické riešenie, kde práca ma človek napĺňať, kde sa kolektív usiluje o ideál komunistickej spoločnosti. Ďalšie vydanie vyšlo v roku 1965, kde je poznať existencionálna inšpirácia. Machovec rozlíšil technické a sociálne odcudzenie. Technické odcudzenie je vtedy, keď časť pracovného procesu núti značnú časť ľudí pracovať takým spôsobom, ktorý nemôže uspokojovať základné potreby ľudskej existencie. Druhé odcudzenie je sociálne, kde s výrobnými i so samotnými výrobkami disponujú iní ľudia než vlastníci výroby.
Potom to bola kniha od Radovana Richty Civilizace na rozcestí v roku 1966.Kniha sa zaoberá „spoločenskými a ľudskými súvislosťami vedeckotechnické revolúcie“. Je to ekonomická, technologická a sociologická prognóza ďalšieho vývoje sveta, ktorá sa zaoberá premenou vtedajšej industriálnej spoločnosti na spoločnosť, ktorú dnes označujeme ako informačná. Humanistické ideály, ktorými má byť premena vedená, prispeli svojím dielom ku vzniku „socializmu s ľudskou tvárou“. Kniha priniesla myšlienky, ktoré boli vo svojej dobe prelomové. Kniha popisuje vedeckotechnickou revolúciu a analyzujú jej ľudské a spoločenské vzťahy, súvislosti a dôsledky.
Potom to bolo dielo českého filozofa Zbyněka Fišera Útěcha z ontologie. V knihe autor definuje substančný model a nesubstančný model charakter skutočnosti. Bondy skúma možnosť vytvoriť novú ontológiu a dať pojmom bytia nový význam, ktorý nebude spätý s večným a nemenným základom sveta – substanciou . Zmysel možno nájsť iba vo svete, ktorý nie je dopredu nadiktovaný večnými mantinelmi. Už z kvantovej fyziky poznáme že nemôžeme s istotou popísať presný stav do budúcnosti, ale veda čoraz viac tvrdí, že môže popísať len pravdepodobnosť, ako sa veci budú vyvíjať.
Jozef Šafařík český filozof, ktorý napísal dielo Sedm listů Melinovi v roku 1948, ktoré neskôr bolo zakázané, keď sa k moci dostali komunisti a až v šesťsdesiatych rokoch sa opäť čítalo a boli vydáavané jeho diela. Ekonomický systém, podľa Šafaříka, neponecháva priestor pre umenie a bytie človeka. Naopak je tento systém viazaný na moc – hodnotná práca je tá, ktorá potrebuje moc. Ekonomický prístup, ktorý je zameraní na produkciu a ignoruje neproduktívne, je častým bodom Šafaříkovy kritiky. Vďaka platenej práci predávajú ľudia svoje bytie, čím za peniaze stávajú náhradou človečenstva a zapĺňajú svoje bytostné prázdno.
Mysliteľmi, ktorými sme sa zaoberali pôsobili v šesťdesiatych rokoch mali spoločné to, že boli kritický k minulému režimu a nepovažovali ho za socializmus i keď mal určité jeho prvky. Po roku 1989 neprevrátili kabát, ale stále boli kriticky ku globálnemu kapitalizmu.
Socializmus, alebo barbarstvo
,,Je jen jediná situace nic dělat; a to tehdy, když si lidé řeknou, že sa nedá nic dělat; pretože nikdo to neudělá za ně.“
Egon Bondy
„Socializmus s ľudskou tvárou“ sa snažil do seba integrovať kolektivizmus s individualizmom. Inými slovami bol to určitý dialektický pohyb medzi jedincom a spoločnosťou.
Každý extrém je zlý, kde už antický filozof Aristotelés povedal, že cnosť je zlatá stredná cesta medzi extrémami. Ak v päťdesiatych rokoch minulého storočia prevládol brutálny kolektivizmus, tak dnes prevládol druhý extrém a miska váh sa prevážila na druhú stranu, kde neoliberálny individualizmus prevláda v nihilistickom hesle: všetko je dovolené. S tým dodatkom, že všetko je dovolené, čo môže byť speňažiteľné a ziskové.
Zdravý jednotlivec síce môže ovplyvniť chorú spoločnosť, alebo aby by sa rozvíjal jednotlivec a nemá byť utláčaný, dnes nie už fyzicky, ale predovšetkým psychicky chorou spoločnosťou, tak musí spoločnosť byť do určitej miery zdravá sociálne.
Dnešný systém, ktorý sa neprávom odvoláva na 1968, pretože súčasný človek sa vzdáva svojej duše a zapredáva sa ako pracovná sila. Tým stráca svoju slobodu, pretože aby mohol žiť, musí pracovať u kapitalistov, pretože sám nevlastní výrobné prostriedky.
Pretože buď socializmus, ktorý sa poučil z chýb alebo kapitalistické barbarstvo a jeho čoraz prehlbujúcimi problémami, či už zvyšujúca sociálna nerovnosť, keď zisky kapitálu sa zvyšujú a kde na strane práce mzdy stagnujú, zvyšujúci sa útok kapitálu voči práci, alebo prehľbujúca sa ekologická kríza, narastajúci pravicový populizmus a lá Orbán, kde za všetky problémy „môžu“ len migranti, dnes keď sa stavajú múry na miesto mostov je pridrahým luxux si povedať, že súčasný systém je z tých „najlepších“ možných svetov.
Antický filozof Hérakleitos z Efezu povedal že ,,bdiaci majú jeden a ten istý spoločný svet, v spánku sa však každý vracia do svojho vlastného.“ Kapitalizmus nás uspáva do našich vlastných narcistických spánkov, kde každý človek sleduje len svoje egoistické záujmy. So svojich snov sa prebudíme len ku spoločnému emancipačnému projektu. Budíček, ktorý nás môže zobudiť je prehľbujúca sa kríza súčasného sveta.
Jednostranný popis makrospoločenských procesov je nedostačujúca. Súčasný kapitalizmus podľa nemeckého filozofa Jürgena Habermasa kolonizuje náš žitý prirodzený svet .
Súčasný neoliberálny kapitalizmu sa na Pražskú jar odvoláva a neprávam. Stále sme neslobodní, pretože ako tvrdí súčasný nemecko – kórejský filozof Byung-Chul Han ,, na miesto vonkajšieho nátlaku nastupuje vnútorné nutkanie, ktoré sa mylne vydáva za slobodu. Tento vývoj je tesne spätý s kapitalistickými výrobnými vzťahmi. Od istej úrovne produktivity je sebavykorisťovanie podstatne efektívnejší a vedie k podstatne vyšším výkonom než vykorisťovanie niekým iným, čo je sprevádzané pocitom slobody. Spoločnosť orientovaná na výkon je spoločnosťou sebevykorisťovania.“ Ako konštatoval nemecký sociológ Ulrich Beck, prebieha vynútená individualizácia, keď človek je nútený sa čoraz viac spoliehať na sebe, keď všetky sociálne väzby sa rozpadajú a súčasný človek sa musí podrobovať imperatívu trhu, aby mohol prežiť.
Musí byť doplnená mikrospoločenským procesmi. Inšpiráciu môžeme nájsť počas Pražskej jari. Už Marx rozlíšil dva typy postojov takz. bužuázom a občanom. Buržoáz sa väčšinou zaoberá súkromným záujmami ,o majetky, peniaze, atť. Kdežto občan sa viac zaoberá verejnými záležitosťami a ten podľa Marxa je historickým subjektom. Ak v súčasnosti sa má zmeniť tento systém je treba zjednotiť súčasnú atomizovanú spoločnosť s jej krátkodobými súkromnými záujmami a nadchnúť ju pre pretvorenie súčasného systému. Inšpiráciu môžeme nájsť, ak sa ľud dokáže pre spravodlivú spoločnosť zmobilizovať. Dnes systém nevyvlastňuje len ekonomicky, ale predovšetkým kultúrne. Ľudská existencia v súčasnom systéme je podľa Kosíka ,,co jsou vytunelované miliardy proti smrtelnému nebezpečí, ktoré hrozí planetě z vytunelovaní a podtunelovaní smyslu existence?.“ V spoločnosti, ktorá vyznáva určitý trhový fundamentalizmus, kde všetko má byt skomercionalizované aj samotného života, vyznáva sa dravý individualizmus a konzumný štýl života. Preto treba čoraz viac uplatňovať osvietenský princíp Imannuela Kanta: ,,maj odvahu používať svoju vlastný rozum!.“
Ale každá zmena musí prebehnúť v ľudskej duši. Vnútorná revolúcia, ktorá sa prejaví neskôr navonok a bude priťahovať ostatných ľudí. Musí dôjsť k metanoií to znamená zmena zmýšľania a radikálna zmena životného štýlu (starogr. μετάνοια, odv. od slovesa μετανοεῖν metanoiein). Už v Novom Zákone je napísane že kráľovstvo Božie je v nás. Mali by sme žiť životy, ktoré by transcedentovali súčasný systém založený na vykorisťovaní prírody a práce, egoizme, fetišizme majetku a peňazí a mali by sme vo svojom živote ukazovať budúcnosť spoločnosti založený na spolupráci a socializácií. Nečakať až príde revolúcia, ale v našej duši predovšetkým by mala prebehnúť vnútorná revolúcia hlavy a srdca.
Súčasný systém, ktorý pomocou všadeprítomných reklám, ktoré sú čoraz agresívnejšie a sofistikovanejšie sa snažia ovplyvniť naše podvedomie a vsugerovať umelo vytvorené potreby. Disident 21. storočia je ten, ktorý sa snaží vzdorovať konzumného štýlu života a snaží sa zaoberať podstatnejšími stránkami života, ktoré sa nedajú vyjadriť peňažnou hodnotou. Súčasný český filozof Michael Hauser to charakterizuje ako perspektívu horizontálnej transcedencie. Je to to také všeobecno, ktoré nosí v sebe stopy singulatiry. Inými slovami je to jedinečná dejinná udalosť v teoretickom svete, ľudí alebo hnutí, ktoré ich vytvárajú. Takou udalosťou bola aj Pražská jar. My môžeme také udalosti vytvárať aj dnes, či už naším príkladným slovom, článkami, rozhovormi, alebo vytváraním autentického umenia.
Patočka tvrdil, že v živote človeka môže prebehnúť niečo čo nazval otras naivnej žitej každodennosti. V živote človeka môže sa odohrať určité hraničné situácie, alebo keď človek žije viac vedomejším životom. Dnes je o to ťažší boj, pretože musíme svoj boj bojovať s našími vlastnými slabosťami, ktorý súčasný systém posilňuje a nechce aby sme boli kritickými samostatnými uvažujúcimi bytosťami. Súčasná ľavica musí popisovať psychosociálne prežívanie reality súčasného človek. Musí nadväzovať aj na psychoanalýzu ako to robí súčasný slovinský filozof Slavoj Žižek, ktorý nadväzuje na francúzskeho psychoanalytika Jacques Lacana.
Ak sa spýtame Leninovou otázkou: Čo robiť? Päťdesiate roky ukázali, že ekonomické zmeny nestačia , že ekonomika nie je cieľom, ale prostriedkom na vybudovanie vyzretej a humánnej spoločnosti. V spoločnosti oslobodená od vykorisťovania a kde sa majú ľudia rozvíjať po všetkej kultúrnej a humánnej stránke.
Tieto udalosti ukázali, že človek sa má svojom vnútri konfrontovať s niečím nadčasovým, ak sa spoločnosť nemá rozpadnúť na atomizovaných jedincov, ktorých spájajú len ekonomický kalkul. Minulý režim mal pozitíva ako napr. bezplatné školstvo, zdravotná starostlivosť, malý úver poskytnutý na bývanie, ktorý sa ľahko splatil, alebo právo na prácu. Napriek tomu tomu bola cenzúra, štát postupne neodumieral na ceste ku komunizmu, ako to popísal Marx ale bol represívny, kde vo väzeniu skončili veľa nevinných ľudí, a čo je najväčší paradox najmä ľavicoví intelektuáli. Jedna anekdota hovorí, že keby Marx žil počas v tridsiatich rokoch minulého storočia v Sovietskom zväze, tak s najväčšou pravdepodobnosťou by skončil v gulagu.
Považujem procesy v šesťdesiatych rokoch za návrat k autentickému Marxovi s jeho humanitným potenciálom, kde päťdesiate roky boli hlboko deformačné a mali ako konštatoval americko – nemecký psychológ a filozof Erich Fromm , pre socialistický humanizmus katastrofálne dôsledky, sme svedkami dnes v období globalizácie. Myslím si, že ak sa majú ľavicové myslienky vzkriesiť k životu mali by sme nadväzovať na myšlienky filozof v šesťdesiatych rokoch, ale s kritickou interpretáciou vzhľadom na dobu v ktorej dnes žijeme. Ak sa tvrdí, že nie je žiadna alternatíva, tak to je sebecká výhovorka, aby človek nebol rušený zo svojho malomeštiackeho konzumného života a pokračoval tak ako doteraz. Treba si uvedomiť, že náš život je súčasťou okolitého prostredia a do určitej miery ovplyvňujeme dianie okolo seba. Neobstojí súčasné postmoderné heslo dnešnej doby ako je ,,je to môj život a ja si môžem čo chcem!“ Nikdy v histórii nebol tak svet prepojený a dialektika globalizácie je taká, že to čo spravíme na súčasnom mieste kde sa momentálne nachádzame, môže mať vplyv na druhej strane sveta, či už mať negatívnu, alebo pozitívnu podobu.
Súčasná radikálnejšia ľavica nekriticky vyzdvihuje minulý režim a na druhej strane sociálna demokracia zase spomína na „zlaté časy“, ktorý sa týka hlavne povojnového obdobia v západnej Európe kde sa vyskytoval silný sociálny štát a sociálny zmier medzi kapitálom a prácou. “Tretia cesta“ sa ukazuje byť slepou uličkou a bolo spomenuté, že to odzrkadľuje hlbšie problémy. Dnes sme období globalizácie, kde pracovný kapitál vystriedal finančný špekulatívny kapitál, ktorý operuje globálne. Ľavice je v hlbokej defenzíve voči súčasnému neliberálnemu systému a je ideovo vyprázdnená a len sa bráni. Musí prejsť do ofenzívy. Súčasná ľavica vie presne popísať procesy súčasného globalizovaného kapitalizmu, ale nevie ponúknuť adekvátnu alternatívu to čo má byť.
Ľavica musí nadviazať na všetky pokrokové humanistického smery v súčasnosti napr. s progresívnym kresťanstvom , kde súčasný pápež František I. upozorňuje na súčasné pálčivé problém ľudstva , ako zvyšujúca sociálna nerovnosť, dravý kapitalizmus, kult mamonu, alebo ekologická kríza. Chcem zdôrazniť, aby sa nenadväzovalo na prvky regresívneho kresťanstva , ktorý ignoruje problémy sveta a všetko sa snaží preniesť „na onen svet“, ktorý bol podrobený oprávnenou kritikou Marxa a pomenované ako „ópium“.
Historické poučenie je v tom že komunisti chceli zmeniť svet, ale chybou bolo, že nezmenili seba. Ďalšie poučenie je v tom, že marxistický myslitelia v päťdesiatych rokoch si mysleli, , že interpretujú ,,čistý“, objektívny svet, ale boli vo svojom názore ovplyvnený ideológiou. Už Marx popísal, že určitý pohľad na svet je podmienený triednou štruktúrou. Šesťdesiate roky sú v tomto poučné ako päťdesiate roky, ktoré tiež podcenili subjektívny faktor človeka a prevládol vulgárny materialistický pohľad na človek, ktorý vlastne sa obrátil proti samotnému človeku a vznikol z toho totalitárny systém.
Ak interpretácia súčasného sveta bude len ekonomická a nebude si viac všímať kultúrne procesy a nebude si všímať ontologické otázky ako napr. čo je to človek a čo je zmyslom ľudského bytia ako to bolo v šesťdesiatych rokoch tak ľavica nemá šancu do budúcnosti. Krízou ľavice je to, že ignoruje tieto problémy. Ak sa bude jednostranne bude popisovať objektívna sféra reality a subjektívny sa podcení, tak je tu riziko, že sa môže nekriticky prijať súčasný chybný antropologický pohľad na človeka. Je konzumerizmus, kariérizmus, vôla k moci a na miesto kompromisu tak sa hľadajú zbytočne triedni nepriateli. Podľa Karela Kosíka ,,naléhavost základních otázek, jichž jsme se ještě ani nedotkli a bez nichž je socializmus jako revoluční alternativa lidí 20.století nemyslitelná, bez nového kladení otázek, kdo je člověk a co je pravda, co je bytí a co je čas, jaká je podstata techniky a vědy, co je smysl revoluce.“ Aj Satre konštatoval, že budúcnosť marxizmus je či bude prehlbovať existencionálnu dimenziu človeka.
Dnes s odstupom času sa nám môže zdať, že Pražská jar bola potlačená sovietskymi tankmi. Súčasná propaganda tvrdí, že socializmus s ľudskou tvárou bol neúspešný podnik. Ale táto mimoriadna historická udalosť sa zapísalo navždy do historickej pamäte a jej posolstvo je stále nadčasové a môže byť inšpiráciou pre súčasnú dobu.
Ak ľudstvo má prežiť tak sa musí spamätať, pretože súčasná ekologická kríza, kde obrovská devastácia prírody ohrozuje vôbec prežitie ľudského rodu, nás zobúdza z dogmatického neoliberálneho spánku, pretože ak sa ľudstvo nepostaví včas voči problémom súčasného sveta a bude pokračovať tak ako doteraz,tak ako rad Homo sapiens sapiens evolučne zlyhal.
Počas Pražskej jari vzniklo niečo ako to Jan Patočka popísal solidaritu otrasených, ktorá nastáva vtedy ak ľudia sú otrasení vo svojom bytí, stratili akékoľvek ilúzie alebo ideológiu a jedine čo im ostáva je ich život, ktorý už nemôže pokračovať ako doteraz. To ich spájalo. Dnes by sme mohli povedať že ľudia čoraz viac strácajú dôveru v súčasný systém. V šesťdesiatych rokoch boli otrasení a stratili ilúzia a čo im ostala bola pravda a tá ich spájala.
Budúca spoločnosť bude taká, kde ľudia nie sú hodnotení podla toho koľko majú na bankovom konte, aké má spoločenské postavenia, ale kde ľudia sú hodnotení podla to akí sú ľudia, kde pracujúci vlastnia výrobné prostriedky. Revolučný potenciál nebol naplnený aj keď sa minulý režim odvolával na pracujúcich. BYŤ a nie MAŤ má byť ideálom ideálnej spoločnosti, od kapitalizmu ku komunizmu (zdôrazňujem opäť nespájať si žiadne asociácie s minulým režimom).
Aké je najväčšie posolstvo Pražskej jari? Na začiatku som spomínal, že v šesťdesiatych rokoch sa do popredia dostávala otázka ľudského subjektu a jeho zmyslu života. Čo je teda zmyslom života? Nie my sa pýtame, aký je zmysel života, ale život nám dáva otázky a od nás záleží, aké mu dáme odpovede. Hlavnou našou odpoveďou je, aký bude náš život. Všetko čo vykonáme, sa zachová do večnosti a nikdy nezmizne. To aká bude budúca spoločnosť, záleží od nás všetkých, aké budú naše životy v prítomnosti. Je to odmietnutie svojho osobného pohodlia pre veci verejné, budovanie lepšej a predovšetkým kultúrnej spoločnosti, kde sa bude dať žiť, kde ľudia budu medzi sebou spolupracovať pre lepší ideál. Ale bez obety to nepôjde, pretože ako poznáme z histórie nič nespadlo z čistého neba, ak sa ľudia nevzbúrili proti krivdám a nespravodlivostiam okolo seba. Utopická spoločnosť narysovaná na papieri zlyhala. Lepšiu spoločnosť vytvoríme zmysluplnejšími životmi.
Pražská jar ukázala, že to je možné i keď bola potlačená tankmi. Spomienka ale zostala nadčasová a pre súčasnú dobu povzbudením, že ľudia žili aj ináč, ako sa starať o čoraz väčšie bankové kontá. Voľba je na nás. Ako tvrdil Milan Machovec ,,nikdo tě nenutí žít nízce, žít podle, zbaběle, egoisticky, zvěcněle. I když ,,okolnosti“ svádějí, i když ,,pomery“, ,,doba“, tvá osobní slabost či rozumářská vypočítavost k tomu svádějí, máš vždy možnost – a třeba i v okovech – neredukovat své vědomí a své chování na svou bídu, máš možnost se ,,povznést“, ,,být jiný“, proměnit se vnitřne.“
Mgr. Tomáš Daněk, spolupracovník DAV DVA
Mgr. Tomáš Daněk je slovenský kulturológ.
