Tomáš Daněk: 100 rokov Československej republiky – jej posolstvo pre súčasnú dobu

„Hledej pravdy, slyš pravdu, uč se pravdě, miluj pravdu, prav pravdu, drž pravdu, braň pravdu až do smrti!“ Jan Hus                 


Tomáš Garrigue Masaryk tvrdil, že štáty sa udržujú tými politickým silami, z ktorých na začiatku vznikli. To aký je počiatok vzniku niečoho, tak taký bude mať aj neskorší priebeh. Preto sa chcem v tomto článku zaoberať  hlavne prvou republikou, lebo to malo na naše dejiny dopad a  jej kultúrne dedičstvo má stále význam aj pre súčasnú dobu. Keďže Masaryk ako zakladateľ štátu bol filozofom, a mal určitú koncepciu, ako má vyzerať spoločnosť a jednotlivec v nej,  tak aj  tohto dôvodu sa chcem zaoberať Československou republikou z filozofického hľadiska.

Na  oslavy okrúhlych  významných historických udalostí,  môžu byť tri prístupy. Po prvé, môže z toho vzniknúť gýčovitý mýtus plný patetických bezobsahových formálnych fráz, kde politická garnitúra, ktorá ja pri moci zneužíva a prekrucuje históriu vo svoj vlastný prospech. Dnes sa prezentuje  niekedy podobne ako to za prvej republiky ako „dobrý tatíček Masaryk“, bez hlbšieho pochopenia jeho diela. Dnes sa opäť prvá republika stala  predmetom ideologickej dezintreptácie. Odvolávajú sa na neho, ale nečítajú sa jeho knihy. Je to pochopiteľné, lebo podobné významné historické osobnosti musia pre súčasnú dobu vyzerať provokujúco, keďže súčasná doba uplatňuje  iba osobný prospech, kariérizmus, túžba po moci a sláve , konzumný štýl život alebo fetiš peňazí a majetku. V  záplave banalít  a informačného prebytku sa môže stratiť posolstvo a pointa. To je opačný extrém, pretože v minulosti bol skôr nedostatok informácií a Masarykove spisy sa  až na vzácne výnimky ako boli  šesťdesiate roky sa nemohli vydávať.

Po druhé, spoločnosť je k tomu ľahostajná  a všíma si viac svoje osobné záujmy.  Po tretie, a to je dnes veľmi vzácny postoj  a to je, že sa kriticky študuje  zo záujmom a hlbšieho pochopenia. Tento článok je pokus sa zaoberať tretia stránkou postoja k historickej udalosti, ktorá mala dopad na náš historický osud v 20. storočí a s jej historickým dedičstvom žijeme dodnes.

Republika vznikla v roku 1918 28. októbra a pripomíname si 100 rokov jej založenia. V tomto článku sa chcem  zamerať nie iba na čisté fakty ale predovšetkým  zmyslom tohto štátu v našich novodobých dejinách a myšlienkovým odkazom pre súčasnú dobu.  Už samotný Masaryk tvrdil proti pozitivizmu, že  históriu netreba študovať iba to čo bolo, ale predovšetkým  má byť inšpiráciou aj pre súčasnú dobu dobu to čo má byť. Bez Masarykovej vízie a  alternatívy voči Rakúsku-Uhorsku by  sa naše dejiny  vyvíjali odlišným spôsobom. Masaryk tvrdil : ,,všechno co bylo je  poučením, proto, co bude. Dějiny stávejí sa vždy víc uměním předvídat, co treba dělat. Nestačí jen poznávat. Poznat pravdu, to znamená pravdu vyznávat.“  Dnes pociťujeme nedostatok osobnosti s pevným vyprofilovaným svetovým názorom a pevným charakterom. Republika bola bohatá na takéto osobnosti. Masaryk bol jej viditeľným základom.

Ak v Čechách je každý rokom 28 októbra deň  štátnym sviatkom a  často sa diskutuje o prvej republike, tak u nás je táto téma  marginalizovaná na pokraji záujmu. Ako vieme s psychoanalýzy, že ak niečo potlačíme v osobnom podvedomí tak to nezanikne, ale sublimuje sa to do inej podoby. Podobe sa na Slovensku tvárime, ako by to ani nebolo. Republika vznikla prispením slovenského astronóma a generála Milana Rastislava Štefánika, pretože bez jeho kontaktov s najvyššími  francúzskymi vládnymi kruhmi a generálmi, by nebolo možné, aby Beneš a Masaryk, získali prístup k nim a mohli hájiť založenie republiky počas prvej svetovej vojny. Štefánik pred tým ako študent na Karlovej univerzite v Prahe sa učil u profesora Masaryka filozofiu, logiku a  históriu.

 Český filozof Jan Patočka tvrdil, že Masaryk bol mužom činu, ktorý konal vždy v konkrétnej situácií, ktorá sa prejasní tým, že ju uchopí a odpovedá na ňu. Spôsobí to, že tá situácia, odpovedá jemu. Šesťdesiatštyrirokov mu trvalo, než prišiel jeho okamžik a potom okamžite realizoval, to čo videl, že sa od neho žiada. Celý problém podľa  Jana Patočku bol v tomto. Masaryk by tvrdil: ,,Já jsem vám udělal ristkatní stát, na nejvyšší míru riskantní ktorý sa nemůže udržet za pohodlí a klidu, poněvadž má v sobě strašlivé problémy a málo moci a přesto jsem vám tento  jaksi stvořil a dělejte to sami.“  Počas prvej republiky  tvrdil Patočka, že z Masaryka spravili bezzubú vec, ktorá sa nehodila k ničomu inému a ktorá spôsobila, že bežný malomeštiak ho mohol stráviť a že mohol túto strašnú vec, ktorú Masaryk urobil,  že založil štát a ktorú hodil tejto spoločnosti na krk ako brutálne dôležitú úlohu a  brať ho iba ako samozrejmosť.  V tej dobe mal spor o zmysel dejín s českým historikom  Josefom Pekařom, ktorý tvrdil, že žiadny zmysel v dejinách nie je. Národ má iba sebazáchovnú funkciu, ktorý sa snaží iba prežiť medzi ostatnými národmi. Masaryk bol proti tomu a tvrdil, že v dejinách má národ splniť vyššie poslanie.

Prvá Československá republika bola stelesnením  Platónového ideálu, kde na čele štátu má byť osvietený mudrc-filozof, ktorý bude riadiť  múdro štát.  Masaryk,  bol aj profesorom filozofie na Karlovej univerzite počas Rakúska – Uhorska.  Masaryk bol podľa českého filozofa Karela Kosíka typom politika-mysliteľa. Dnes  prevažujú politici-technokrati, bez nejakého svetonázorového zmýšľania, kde  ideológia politických strán obsahuje  iba ako lešenie fráz a prázdnych gest, kde pod povrchom je dnes politika  iba o biznise a kapitále. Ináč povedanú sú to technológovia moci.

Tieto osobnosti sú v priamom protiklade s  dnešným systémom, lebo neváhali obetovať svoje osobné pohodlie pre vyšší nadosobný cieľ. Masaryk bol typom  politika, ktorý populisticky nenadbiehal nekriticky ľudom, ale kde to bolo nevyhnutné  tak v záujme pravdy  išiel aj proti predsudkom a mýtom ľudí. Bol kritický voči svojmu ľudu, ale to neznamenalo, že nemal  láskyplný vzťah voči nim. Masaryk tvrdo vystupoval proti vymysleným mýtom a bol vždy na strane vedeckej a  kritickej analýzy, pomocou ktorej dospejeme k pravde. Vlastenecký český spisovateľ Hanka sám napísal a upravil v starej češtine rukopisy, tak aby dokázal vyspelosť českej kultúry v XIII. storočí, kde nakoľko mala byť verejnosť presvedčená, že pochádzajú z tejto dávnej doby.  Tým si poštval proti sebe celu celú českú spoločnosť. Hilsneriáda  bolo  označenie pre súdne procesy s rakúskym občanom židovského pôvodu Leopoldom Hilsnerom, obvineným z vraždy devätnásťročnej kresťanky Anežky Hrůzovej, a celospoločenskú diskusiu spojenú s týmito procesmi. Hilsneriáda bola spojená s najväčšími prejavmi antisemitizmu na českom území v priebehu 19. storočia. Do aféry významne zasiahol budúci prezident Tomáš Garrigue Masaryk, ktorý verejne vystupoval najmä proti rozšírenej domnienke, že šlo o rituálnu vraždu.  Proti Masarykovi  tvrdo vystúpila pravicová žurnalistika a prichádzali mu výhražne dopisy, kde mu dokonca  niekoľko krát prekliali jeho vlastnú matku.  Masaryk pred tým bol sám aktívny kultúrne, politicky a mravne. Písal články na aktuálne politické, kultúrne dianie. Masaryk premenil Prahu, ktorá bola do seba zahladené Kocúrkovu, na modernú svetovú metropolu. Počas prvej republiky sme mohli používať slobodne  slovenčinu ako úradný jazyk vo verejnej správe a začala sa vyučovať na všetkých základných, stredných a vysokých školách.

To, že u nás nikdy počas Rakúska-Uhorska nevystupoval tak tvrdo proti mýtom, ako bol Masaryk tak to malo neskôr vplyv na to, že u nás neprebehlo osvietenstvo, ale akési spiatočnícke zbožňovanie romantizujúceho  mýtického národa  a neprebehol  u nás  v plnej miere osvietenecký demytologizačný proces ako v Čechách. Na Slovensku sa dodnes  nekriticky háji akékoľvek doktrína, či už náboženského alebo ideologického charakteru. Prebieha u nás niečo ako  ,,zákopová vojna“, kde každý obraňuje tú svoju vlastnú ,,pravdu“ proti druhým ľuďom, ktorí sa mýlia. Čiernobiele videnia sveta, kde na jednej strane  stojíme na strane Dobra a nás protivník stojí na strane Zla. Je u nás dodnes akési mýtické chápanie národa, kde ľud je od prirodzenosti dobrý a nemá žiadne chyby a to iba ten druhý  vždy ma nedostatky. To je filozofia a alá Rousseau, pretože ak sa nekriticky  dívame na seba, tak nikdy si nepriznáme chyby a nedôjde k náprave  ani v jedincovi  a ani v spoločnosti. Už rakúsky psychológ  Sigmund Freud  tvrdil, že ak sa sa má ľudská psychika uzdraviť, tak si musí  priznať svoj vlastný tieň, pretože potom hľadá obetného baránka,  ktorý za všetko ,,môže“ , ktorý je tak typický v našej histórií. Na Slovensku sa  už dávno traduje  heslo že  ,,cudzie nechceme a svoje si nedáme“. Ak by boli títo ultra konzervatívci dôslední tak by mali zavrhnúť všetko co sme v minulosti prijali zo Západu. Aj kresťanstva by sa podla tejto logiky  by sme sa mali zrieknuť, pretože aj to je výtvor západnej civilizácie… Ide skôr o to prijať len dobré a pokrokové myšlienky a tie zlé  spiatočnícke a úpadkové myšlienky zavrhnúť.

Republika mala svoje problémy zo začiatku, pretože  budovala krajina na zelenej lúke a po prvej svetovej vojne boli krajina zdevastovaná ekonomicky a  morálne. Do spoločného štátu sme vstupovali s rozdielnou kultúrnou úrovňou. V časti Rakúska-Uhorska predlitavska, čiže v Čechách bola aj vďaka Masarykovy bola na európskej úrovni, tak u nás  zalitavskej časti bola kultúrna úroveň veľmi nízka, hlavne vďaka násilnej maďarizácií, kde sme nemali ani slovenské stredné  školy a ani jednu slovenskú vysokú školu.

Dodnes Slováci cítia akýsi pocit menejcennosti voči Čechom. Česi nám pomáhali kultúrne rásť a to má byť hanbou, že nám pomáhali? Kontakt s českou kultúrou nám pomohlo v tom, že Česi počas  Rakúska-Uhorska mali kontakt zo svetovou literatúrou a mohli sa slobodne vydávať viacero významných  kníh, čo bolo u nás nemožné, pretože prevládala u nás cenzúra a knihy do slovenčiny skoro neboli vôbec preložené. Ich knihy  nám boli v tej dobe veľkou duchovou potravou. Národná kultúrna inštitúcia Matica slovenská, ktorá bola založená v roku 1961, ktorá bola zakázaná v roku 1875 uhorskou vládou a obnovená až v rokou počas republiky v roku 1919.  Treba spomenúť vydavateľstvo Ján Laichtera, založený samotným Laichterom v roku 1896, kde boli vydávané zásadné filozofické diela, ktoré podporovali kritický intelekt. Spomeniem najmä edíciu Otázky a názory.  Potom to boli to časopisy Naše doba, alebo časopis Athenaeum  založený v roku 1883 Masarykom kde  sa písalo o literatúre, politike a filozofií. U nás najväčšiu kultúrnu prácu vykonali pomocou časopisu Hlas, kde slovenskí národovci Milan Hodža  a Vavro Šrobár v čase najväčšej  maďarizácie, keď spisovateľ Svetozár Hurban Vajanský sníval o tom, že nás oslobodí cárske bez vlastného pričinenia. Naproti tomu hlasisti v duchu  Masarykovej koncepcie drobnej práce vykonávali tvrdú kultúrnu drinu v tomto veľmi neľahkom prostredí. Zakladali vzdelávacie spolky,  protialkolické spolky a vzdelávali ľud v šetrnom  a racionálnom hospodárenie.

Počas republiky sa kultúrna úroveň počas  dvadsať ročnej existencie štátu zvyšovala. V roku 1919 bola vybudovaná  v Bratislave Univerzita Komenského. Boli zakladané časopisy a vydavateľstvo, kde mohli písať aj popierači štátu. Ako napr.  ľavicový časopis DAV, založený v roku 1924 Danielom Okálim, Andrejom Siráckym a Vladimírom Clementisom.

Republika mala svoje chyby, ale Slovensku oveľa viac prospela, ak ju porovnáme  zo silným maďarizačným útlakom počas Rakúska Uhorska. Treba si uvedomiť, že štát nám dal slobodu po dlhom brutálnom maďarizačnom útlaku a zase  Čechom, ktorí bolo po bitke na Bielej hore v roku 1620 stratili svoju samostatnosť a nastolenie násilnej rekatolizácie  a panovanie  Habsburgovcov. Republikou sme získali svoju samostatnosť  a získali svoju slobodu, kde sme sa mohli slobodne rozvíjať. Je dodnes veľkou traumou, keď za čias Slovenského štátu, vyháňali českú inteligenciu z územia. Ak vzrastal odpor proti Masarykovi  tak to neboli ani komunisti a ani sociálni demokrati, ale boli to väčšinou  predstavitelia spiatočníckeho klerikalizmu na čele Andreja Hlinku. Je zvláštnou dialektikou, že na niektorých klérofašistických  predstaviteľov mala prvá republika vplyv, i keď sa voči nej  tvrdo vymedzovali.

Samozrejme tento Masarykov ideál sa nie vždy dodržoval, keďže štát väčšinou ovládala česká buržoázia, ktorá zdedila majetky  čias z Rakúska- Uhorska do novej republiky,  ale oproti minulosti boli pokroky zrejmé. Republika zaviedla viacero pokrokových sociálnych vymožeností ako osemhodinovú pracovnú dobu, sociálne a zdravotné poistenie, zásadne sa rozšírila zdravotná starostlivosť, zaviedla sa osemročná povinná školská dochádzka, fungovalo všeobecné volebné právo, a to aj pre ženy, v čom Československo patrilo medzi priekopnícke štáty sveta. Ako uviedol vo Washingtonskej deklarácií, ktorá bola zverejnená  18. októbra 1918   vo Washingtone D.C., ktorá bola deklaráciou zahraničného odboja Čechov a Slovákov vyhlasujúca zvrchovanú a nezávislú Československú republiku je v tomto znení ,,národ československý provede dalekosáhlé reformy sociální a hosporářské. Velkostatky budou vyvlastněny pro vnitřní kolonisaci. Šlechtické  tituly budou odstraněny…Přijíma plně demokratické a sociální principy vlastenectví a drží sa zásady, že všechny smlouvy a úmluvy mají být uzavírany otevřeně a upřimně bez tajné diplomacie. Naše ústava zaručí vládu výkonnou, rozumnou a spravedlivou, ktorá vyloučí všechny výsady a zakáže třídní zákonodárství. Demokracie porazila teokratickou aristokracií….Mocnosti temnoty pomohly vitězství světla a dlhou toužebně očakávaný věk lidkosti svítá. Věříme v demokracii, věříme v svobodu stále větší“Masaryk, ktorý mal mamu Česku a  otca mal Slováka, vyrastal na dedinskom a chudom prostredí, kde na neho mal negatívny vplyv silný sociálny útlak v jeho okolí. Preto  aj ako politik a mysliteľ mal  neskoršie hlboké sociálne cítenie. Sám bol bol vyučený za zámočníka a kováča.

Masaryk si jednostranne idealizoval Západ, ktorý považoval za demokratický  a pokrokový oproti teokratickému Rakúsko Uhorsko  a Východu. Ako vieme  zo Západu sme prijali veľké pokrokové myslienky, vynálezy atď. Západ  má aj svoju tienistú stránku ako kolonizácia národov, vyhladzovacie vojny , otroctva, genocíd atď.  Negatívna stránka Západu  sa ukázala  hlavne počas mníchovskej zrady, že keď to Západu nevyhovuje , tak nás môže kľudne obetovať ak to nie je v jeho záujme.

Masaryk spoločne s Milanom Rastislavom Štefánikom vytvorili Československé légie , ktoré  potvrdili našu štátnosť na strane mocnosti Dohody. Československé légie je označenie, ktoré sa používa pre jednotky zahraničného vojenského odboja počas prvej svetovej vojny.

Malá dohoda bola vojensko-politické spojenectvo v rokoch 1921–1939 zložené z Československa, Juhoslávie a Rumunska, podporované Francúzskom. Cieľom  Malej dohody bolo udržať poriadok v strední a juhovýchodnej Európe, danej výsledkom Parížskej mierovej konferencie (1919–1920), ktoré malo zabrániť obnove Rakúska-Uhorska,  a čeliť maďarským snahám o revíziu trianonského mieru.  Malá dohoda bola namierené aj proti  snahám Nemecka, aby sa nerobil nároky na naše územie.

Masaryk v knihe Svetová revolúcia tvrdil, že prvá svetová vojna bola bojom medzi teokraciou na čele s konštitučnými monarchiami ako bolo Rakúsko-Uhorsko a demokratickým štátmi. Bol to boj so starým a novým svetom. Masaryk bol prehnane optimistický, keď ako vieme  potom neskôr o dvadsať rokov prebehla druhá svetová vojna, ktorá bola oveľa brutálnejšou ako prvá svetová vojna.  Ako vieme dvadsiate storočie  bolo dobou  genocíd, atómovej bomby a  miliónov zahynutých vo vojnách a v koncentračný táboroch. Český filozof Jan Patočka charakterizoval ,,20. století jako válku a válku jako 20 .století.“

Väčšina  ľavicových intelektuálov mala vo veľkej úcte Masaryka počas prvej republiky. To sa začalo meniť počas päťdesiatych rokov, keď Václav  Kopecký vtedajší minister kultúry tvrdo útočil na  prvú republiku. Bolo to hlavne interpretované pod optikou ideológiou stalinizmu. Antimasarykovská propaganda počas  päťdesiatych rokoch bola zdedená z čias protektorátu Čechy a Morava, keď nacistická propaganda musela vykresľovať bývalý štát v čiernych farbách. Počas šesťdesiatych rokoch, keď sa pomery začali uvoľňovať, sa začala slobodná debata o prvej republike. Začali sa vydávať knihy Masaryka a tieto roky nadväzovali  na humanistický charakter v kombinácií ,,so socializmom s ľudskou tvárou.“ Počas normalizácie sa opäť republika začala  vnímať prostredníctvom ideologickej dezinterpretácie i keď nie v takej  tvrdej miere ako počas päťdesiatých rokov. Je to vidno zo smútočného prejavu z roku 1937 Komunistickej strany Československa:  ,,Stávajúc sa do radov zástupcov občanov republiky, ktorí vzdávajú poctu nad rakvou prezidenta-osloboditeľa, hlási sa revolučné robotníctvo ako povolaný dedič všetkého toho odkazu T.G. Masaryka, čo znamená boj za pokrok, boj proti reakčným predsudkom, boj za slobodu politickú, za sociálnu spravodlivosť, boj za mier, boj za demokraciu a a pokrokové poslanie českého národa a iných národov.“

V prvej republike prevládol  český buržoázny a pravicovo-nacionalistický prvok, ktorí sa neprávom hlásil k Masarykovi. Jeho osobu za tých čias premenili do mýtickej podoby, bez pochopenia jeho diela a života za čias Rakúska- Uhorska. Aj popierači štátu boli formovaný republikou. Pravicový a klelikárni ideológovia na čele Andreja Hlinku. Je paradoxom, že človek, ktorý je ovplyvnený svojim  bývalým učiteľom ho neskôr zavrhne ako nepriateľa a  sa k nemu už  neskôr nepriznáva. Pri tom si nevšime, že  len vďaka nemu  sa naučil niektoré veci, ktoré mu neskôr pomohli v živote.

Niektorí českí  osadníci sa správali ako kolonizátori s cieľom podmaniť si slovenské územia.  Už Vladimír Clementis v tej dobe si všimol, že ,,českej a slovenskej reakcií je jasné, že má byť zabudnutý ten Masaryk, ktorý sa nebál rúcať národne modly,ktorý sa staval po boku robotníctva bojujúceho práva na štrajk, za požiadavky robotníctva, má byť zabudnutý ten Masaryk, ktorý nebojácne vystúpil proti predvojnovým rasistom, ktorý staval vždy nové a nové, živé problémy a otázky do popredia záujmu verejnosti. Tento živý odkaz Masaryka má byť zabudnutý.“

Masaryková smrť v roku 1937 bola predobrazom atmosféry spoločnosti a  udalostí, ktoré neskôr vyústili  rozpadom štátu, vyhlásením  Slovenského štátu, ktorý bol satelitom nacistického Nemecka,  protektorátom Čechy a Moravy a následnej druhej svetovej vojny zo všetkými hrôzami. Treba si aj uvedomiť, že ťažkosti, ktoré mala prvá republika nebolo len  spôsobené domácou scénou, ale  aj medzinárodnou  situáciou vo svete. Krach na burze na  americkom Wall Streete v roku 1929, ktorý spôsobil veľkú hospodársku krízu malo vplyv po celom svete, ktorý spôsobil, že krachovali podniky a v masovom meradle ľudia boli bez práce. To umožnilo aj nástup nacizmu a  Hitlera k moci. Československo bol napriek tomu  ako ostrov demokracie  v mori totalitarizmov okolo seba sa napriek tomu držalo s jeho ťažkostiam.  Mníchovská zrada z roku 1938 30. septembra, keď nás Angličania na čele  britským konzervatívcom Nevillom Chamberlainom vydal  v duchu politických ústupkov aby sa zachoval ,,mier a sloboda v Európe“ nacistickému Nemecku. Prvá republika definitívne zanikla bez bojov, pretože  bolo zbytočne bojovať bez podpory bývalých spojencov, ktorí nás pred tým zaviazali brániť, čiže Francúzsko a Veľká Británia. Neskôr prezident Edvard Beneš riadil zahraničný odboj vo Veľkej Británií a vytvorila sa oficiálna vláda Československa.

 Napriek tomu  ideály Masarykovej republiky sú stále nadčasové, napriek všetkým ťažkostiam, ktoré ju neskôr postihli počnúc hospodárskou krízou, kde boli veľmi tragické osudy  a  Mníchovskou zradou v roku 1938, keď nás Anglicko a Francúzsko ponechala na pospas osudu nacistického Nemecka. Republika ukrývala   v sebe problémy, ktoré  sa ale jej stali neskôr osudnou. Štát   mal šesť miliónov Čechov, kde  Slovákov bolo dva a pol milióna  obyvateľov a sudetských Nemcov bolo  až tri a pol milióny. To bola výbušná zmes, ktorá začala vybuchovať keď sa v roku 1933 dostal k moci v Nemecku Adolf Hitler. Republika bola vybudovaná na základe občianskeho princípu, ale národy  ktoré žili v štáte chápali seba ako určité  a odlišné etnické celky, ktoré sa odlišujú svojou kultúrou a jazykom. Tieto národy odmietali občiansky princíp, ktorý je typický skôr pre anglosaské krajiny. Patočka tvrdil, že ,,mravní debakel není jenom tam, kde sa aktuálně dělá koloborace a děje sa aktuálne demoralizace, nýbrž také tam, kde je demoralizace potencionálni, kde chabost, jakási lidská diatéza, povrchnost v myšlení a v nazíraní, z kterých nic jiného nemůže vzejít, dostaví-li se okolnosti, nežli demoralizace.“

Ale je nesprávne z toho obviňovať Masaryka, ako to robili  komunisti počas  päťdesiatych rokov v stalinistickej interpretácií. Republika  v sebe obsahovala v sebe aj nechcené dedičstvo z čias Rakúska-Uhorska. Už vtedy Masaryk tvrdil, že republiku treba  ,,odrakouštit“. Neznamenalo to iba to, že ľudia mali prestať používať nemčinu a viac používať spisovný jazyk. Ale znamenalo  odstránenie určitého lokajstva, kde ľudia iba pasívne  počúvajú rozkazy nadriadených byrokratického aparátu a nie sú sami aktívny na budovaní štátu. Ďalej to bolo  kocúrkovského chápanie národa, kde národ má sa starať iba sám sebou. Oproti masarykovskej koncepcie prevládla, skôr nacionalistická rétorika, čo sa neskôr stalo osudnou pre republiku.

                              Je emancipačný projekt moderny vyčerpaný?

„Jsem si  toho vědomí, že vývoj v všechných státech ukazuje nalevo. V tomhle rozpoznaní nedám sa mýlit dočasnými a místnimi odklenmi naprevo.“ 

V súčasnej dobe dobe zaoberať sa prvou republikou sa môže zdať anachronizmom v ére postmoderny kde sa ,,skončilo veľké rozprávanie“ a kde si každý môže zvoliť a žiť svoj malý malomeštianský konzumný mikrokozmos na svoj spôsob. Ukážeme si, že masarykové myšlienky sú stále aktuálne, pretože pretože žijeme v systéme, ktorý oproti minulosti je  oveľa sofistikovanejší. Podľa  francúzskeho filozofa Jeana Baudrillarda súčasný systém má moc  prostredníctvom všadeprítomného zvádzania.

Dnes sa nachádzame podľa súčasného amerického filozofa Frederica Jamesona v čase postmodernej doby, ktorú môžeme  chápať ako pokus o historické  premýšľanie v prítomnosti v dobe, ktorá zabudla, čo je to myslieť historicky. Postmoderna podľa Jamesona hľadá skôr  zlomy a  udalosti než vytvorenie nových svetov. Zmeny sa iba registrujú a obsahy už nie sú nič iného ako ďalšie obrazy. Postmoderna iba konštatuje konkrétnosti a jednotlivosti a neodvažuje sa ich zovšeobecniť  a tvrdí  že každí má svoju vlastnú pravdu. Postmoderna vylieva vaničku aj s dieťaťom, pretože všetky moderné emancipačné projekty moderny zavrhuje  a nerozlišuje medzi nimi. Považuje všetky za zotročujúce a všetci, ktorí  bojovali za národ v mene slobody, humanity a sociálnej spravodlivosti a položili svoj život za svoju vlasť  podla nich uverili  ilúziam a dnes údajne človek sa ich zabavil a môže konečne už žiť ,,slobodne“ a sledovať iba svoj záujmy, ktoré sú stimulované reklamami na každom kroku, kde sa nachádzame a aby systém neustále fungoval. Súčasný slovinský filozof Slavoj Žižek, kritizuje neoliberálov, že žijeme údajne v ,,postideologickej dobe “. Nič tak nie je ďaleko od pravdy, lebo v  skutočnosti  žijeme  v ideologickej dobe, ktorá hlása jediná správnu cestu na ekonomiku a náš život ako má vyzerať. Dnes ale vystriedala ideológia  pravda, ideológiou  cynizmu, kde aj samotní neoliberáli neveria to čo hlásajú, ale majú iba svoj osobný prospech zo systému. Postmoderna je filozofiou, ktorá obhajuje súčasný systém. Zdá sa že je revolučná  a šokujúca ale v podstate je hlboko konzervatívna, pretože sa orientuje iba na svoje vlastné ego a nevšíma si sociálne problémy prostredia v ktorom žije.

V život je vždy dvojznačný a dokonalosť budeme márne hľadať, preto dokiaľ človek bude žiť a je konečna bytosť ako to tvrdil nemecký filozof Martin Heidegger  je sein zum Tode,  čiže bytím k smrti. Človek vždy bude žiť dialektickým spôsobom  a bude žiť svoj život v protikladoch, pretože nežije v dokonalom svete a bude sa neustále stretávať s nedokonalostiam života. Odcudzenie  voči bytiu nedosiahneme  úplne, ale môžeme sa o to v našom žive snažiť a musí  sa voči tomu vymedziť a bojovať voči tomu. Človek sa môže k dokonalosti snažiť a prekračovať svoje negatívne stránky života, ale absolútny ideál nedosiahne nikdy. Tak isto treba posudzovať aj prvú republiku a Masaryka, ktorý bol tiež iba človek a mal svoje chyby.  Bez silných osobnosti je, ale demokracia nemožná. Potom prevládne  akási ,,čudná diktatúra“. Martin Heidegger to nazval, že je to po nemecky  das Mann, čiže ,,ono sa“ verejný anonym neautentického spôsobu života,  ktorý   pôsobí psychickým  nátlakom, ( fyzický je už minulosťou) aby sa ľudia konformne prispôsobili a zapadli  do svojho ,,osamelého davu“, ktorý nevie prečo, odkiaľ a kam kráča…

To čo nás dnes ohrozuje, ako tvrdil český filozof Karel Kosík je NIČ. Je to nezmyselné  NIČ, ktorý zaplavuje náš súkromný a verejný sektor nezmyselnosťou, ktorý bol kedysi naplňovaný zmysluplnou činnosťou.  NIČ nás ohrozuje, keď nás prepadne konzumná horúčka. Nie je pre  NIČ  žiť a  NIČ čo by živilo naše srdce a myseľ. Už ostáva podla Jana Patočku iba  kolobeh ,,rození,plození a mření“, čo je druhý životný  pohyb človeka. Prosperita tak  naplňuje životy a myseľ prázdnotou, ze neostáva miesta pre  NIČ iné. Dnes ľudia skôr reagujú  a je to činnosť, ktorá ma svoj pôvod mimo nás.  Naproti tomu jednanie ale vychádza so  svedomia a  konanie vychádza z nás.

Podľa poľsko – anglického sociológa Zygmunta Baumana  nastala epocha konzumného veku, ktorý za svoj hlavný účel považuje pôžitkárstvo a bezstarostný život, ktorý vystriedal svet práce založený na budovaní lepšej spoločnosti a bola to spoločnosť práce. Samozrejme v každej dobe museli ľudia konzumovať, a aj dnes musia ľudia pracovať, aby mohli z čoho žiť. Tu sa sa ale bavíme o zmeny mentality, keď sa dnes konzum stáva dominantnou zložkou súčasnej postmodernej doby. Preto prevláda dnes krátkodobý  časový horizont užiť si tu a teraz a absentuje v takej spoločnosti nejaká vízia  do budúcnosti dlhodobej koncepcie spoločnosti.
Masaryk tvrdil, že ,,i smysl je také fakt.“  Bol proti filozofickému smeru pozitivizmu, ktorý tvrdil,  že rozumné je to, čo je, ako to tvrdil nemecký filozof  Hegel. Ale už ako Marx tvrdil, že neexistujú čisté fakty v ľudskom svete ako v prírodných vedách, ale vždy spadajú pod konkrétnou  ideologickou interpretáciou. Masaryk tvrdil , že skutočnosť treba vidieť  ako jednotu v pohybe.  Je to podobný princíp, ktorý sa uplatnil vo fenomenológií, ktorý založil nemecký filozof Edmund Husserl, ako  ,,návrat k veciam samým.“ Podobne Marx rozpracoval dialektický materializmu, ktorý sa počas ,,reálneho socializmu“ skôr obrátil v opak. Kde sa slová obracali k životu, kde naopak to malo byť že život sa mal obracať k slovám. A z toho vznikla strnulá ideológia. Je paradoxom dejín, že Masaryk, ktorý sa osobne poznal s Husserlom, ktorý pôvodne študoval matematiku mu odporučil, aby sa obrátil k filozofií.

Pozitivizmus je vždy konzervatívny. Počas monarchie hájili túto filozofiu rakúski a nemeckí filozofi, ktorí vlastne hájili status quo, čiže súčasný stav vecí. Aj dnes ,,po konci dejín“ ako  to tvrdil americký politológ Francis Fukuyama,  po pádu železnej opony v roku roku 1989 už nie net žiadnej alternatívy a nastupuje éra globálneho neoliberálneho kapitalizmu. Pozitivizmus nie je len filozofický smer  ale aj  v každodennej sfére života  v súčasnej dobe sa prejavuje ako  obhajoba konzumného života,mamonárstva, akceptácie sociálnej nespravodlivosti  systému, vojny, atď. Keď niekto tvrdí že on vie ako to v živote chodí, tak si neuvedomuje že  aj on háji určitú filozofiu i keď nepremyslenú a  pasívne prijatú zo súčasnej doby. Väčšinou je to kombinácia hédonizmu, vôľou k moci, utilitarizmus a pragmatizmu (pôžitkárstvo, kariérizmus, úžitkovosť a jednorozmerná praktičnosť).    Je to podobný princíp pozitivizmu, ako za čias Rakúska-Uhorska.

Masaryk bol proti podobnej koncepcií, pretože nestačí popísať iba to čo je, ale aj to čo má byť. Bol proti liberalizmus, ktorý chápal  ako pasívne prispôsobenie života pomerom v ktorých človek žije  a ktorý nemá žiadne ideály  a je to život bez vášní, kde život sa točí iba okolo osobného pohodlia a blahobytu. Ak v dobách  bola filozofia vo vážnosti, tak dnes sa dnes filozofia  nie je v úcte (je aj jej chybou). Už Friedrich Nietzsche, si všimol, že v 19 storočí prevláda niečo ako ,,asketické ideály“ ktoré sú snahou byť osobne neangažovaný na dejstve okolo seba. Za asketickú považoval vedu bez ideálov drobných faktov  a diletantstvo, ktoré všetko ochutnáva, ale pre nič sa nerozhoduje.  A v tejto dobe príde Masaryk, ako vzdelaná osobnosť s jasnou víziou,ktorú zrealizuje a ktorá zmení beh našich a svetových dejín, napriek všetkým neprajníkov ,,tvrdých faktov“, že zmena je nemožná. Zmena je možná vždy keď človek ktorý  je kultúrny, etický a vzdelaný, rozhodne sa proti presile dejiny zrealizovať nadčasový ideál humanity.

S republikou zanikli odpovede ale otázky zostali stále nadčasové. Sme  svedkami  paradoxu,  že o prvej republike sa veľa toho napíše,  ale nedozvieme sa nič podstatné a nejaké posolstvo pre súčasnú dobu.

                     Masarykov myšlienkový odkaz pre súčasnú dobu

                                       Revolúcia, alebo reformácia?

,,Reformaci, ne revoluci. Není skutečné nápravy srdce a hlavy, bez nápravy myšlení a mravů můžeme revoluci odstraniť ďábla, ale belzebuba posadíme na jeho místo. Ti zlí, ba ani ti nejhorší, nejsou tak zlí jako takzvaní lidé hodní, indiferentní. A těch revolucu nepředělás!“  Tomáš Garrigue Masaryk

Masaryk tvrdil, že nechápe revolúciu len ako  negatívnu, ale musí prebiehať vždy konštruktívna a tvoriaca niečo nové. Táto revolúcia nemá byť obrannou, ale musí byť pripravená výchovou a vzdelaním más ľudu a vodcov. Masaryk kritizoval nekultúrnosť bolševikov, ktorí chceli vytvoriť revolúciu prostredníctvom násilia a teroru. Sovietsky zväz používaním násilia  prevzalo z cárskeho, pretože s revolúciou nemusí prejsť nový lepší svet, ale môže nevedome prevziať taktiku svojho bývalého nepriateľa. Už švajčiarsky hlbinný psychológ Carl Gustav Jung tvrdil, ze ľudia a národy ukrývajú pod svojím spoločným psychickým povrchom kolektívne nevedomie ľudstva a  univerzálne nadčasové archetypy, ktoré sa nedajú jednoducho vymazať zo dňa na deň. Podobne aj prvá republika zdedila viacero negatív z čias  Rakúska-Uhorska. Proti nedostatkom sa musí postupovať trpezlivo a dlhodobo. „Raj na zemi“  sa neuskutoční hneď tu a teraz. Masaryk tvrdil, že krajiny sa odlišujú vzťahom k revolúcií podľa toho v ktorej krajine prevláda náboženstvo. V krajine ako Francúzsko,, kde prevláda katolícke  náboženstvo, je skôr revolučné, ktoré očakáva mnoho od politických prevratov. V Anglicku, kde  je skôr protestantizmus, prevláda  skôr  vzťah k socializmu  reformný prúd a postupné zlepšovanie spoločnosti.

Dnes  žijeme v epoche subjektivizmu a individualizmu. Je to extrém, pretože prevláda narcistická kultúra, kde každý človek je zahladený do seba aby  hľadal iba na svoje záujmy.  Subjektivita človeka  sa musí zachovať napriek negatívam. Sloboda človeka, ale musí byt doplnená objektívnymi normami, ktoré  ale nebudú zotročujúce, ale oslobodzujúce, ktoré nebudú diktované nejakou autoritou z zhora, ale budú demokraticky a slobodne prijaté kritickým rozumom. Budú to nadčasové ideály humanitné, ktoré  sa nebudú hlásať scholasticky, abstraktne  a neživotne, ale predovšetkým ľudia by mali podla nich žiť,  lebo iba príkladom nášho života môžu sa šíriť ďalej. Podobne ako to bolo u Masaryka, kde u bolo u neho zjednotene slovo a život.

Masaryk nesúhlasil s kultom mučedníctva. Ako tvrdil ,,Pryč s mučedníctvim! Láska je život, ne smrt.“ Už nemecký filozof Friedrich Nietzsche rozlíšil medzi negatívnou slobodou od niečoho. To znamená niečo odmietam, kritizujem a nechcem to. To ale nestačí. Musí sa prejsť k pozitívnej slobode  a k nejakým pozitívnym hodnotám a k nejakému alternatívnemu programu. Masaryk tvrdil, že negatívna kritika  sam o sebe k ničomu nevedie. Agitácie a jednorázové  protesty k ničomu nevedú , lebo si sľubujú zázrak, ktorý od toho okamžiku všetko zmení k lepšiemu. Český spisovateľ Milan Kundera to nazval ako politický kýč.

Ako tvrdí Masaryk ,,pověrčivý antropomorfický primitivizmus neanalyzuje  příčin jevů sociálnich  a politických.“ Masaryk presadzoval myslienky takz. drobnej práce. To znamená, že každý človek by sa mal spolupodieľať sa na budovaní štátu a mal by si svoju prácu robiť co najsvedomitejšie a poctivo. Lepší a spravodlivejší štát nevznikne zázračným zásahom nejakých populistov a despotov, ale predovšetkým každý človek spoluvytvára určitú kultúru v danom národe. Masaryk tvrdil v knihe Česká otázka, že kultúra predchádza politiku, lebo politika sa môže rozvíjať iba v zdravom kultúrnom štáte.

Masaryk dokonca počas Uhorska nebol za to, aby Čechy boli samostatné. Bol skôr za určitú kultúrnu evolúcia, aby sa veci postupne zlepšovali. Dnes, keď vidíme ako  vznikajú ako huby po daždi ,,netradičné strany“, ktoré nemajú žiadny program a jedine čo ponúkajú je deštruktívna kritika. Na druhej strane tu máme ,,tradičné strany“, ktoré  sú vyprázdneným skeletom, ktoré  už nemajú čo ponúknuť a sú ideovo vyprázdnené. Revolúcia alebo obranná vojna je dovolená iba v tom prípade, keď sa národ musí brániť proti nepriateľovi, ktorý sa ho snaží zničiť a podmaniť.

Masaryk ešte v roku 1913 nebol za rozpad Rakúska-Uhorska ale za posilnenie autonómie. Až keď sa situácia vyhrotila počas 1. svetovej vojny a Rakúsko- Uhorsko sa spojili s Nemeckom, čo by znamenalo posilnenie germanizácie slovenského obyvateľstva. Až potom bol Masaryk za revolúciu a samostatný štát.

Národ nemá iba čistou biologickú sebazáchovnú funkciu, kde sa na určitom geografickom teritóriu  reprodukuje obyvateľstvo, ale má mať  vyšší kultúrny cieľ a aby s rozvíjaním svojej národnej špecifickosti obohacovala aj ostatné národy ľudstva. Musí to byť stelesnenie do reality ideálov humanitných  a aby obohatil kultúrne ostatné národy.  to  niečo ako nepolitická politika. Masaryk videl postupujúci trend v histórií v tom, že národy budú rozvíjať svoju vlastnú jedinečnosť a zároveň sa budu spájať slobodne  do nadnárodných celkov.
Česka otázka má byť otázkou svetovou. Už v knihe Česká otázka tvrdil že, ,,neběží o jazyk a národnost, ale o duši. ,,Nevolejme ani my po čeství, ale po pravde a pravdě vydávajme svědectví. Musíme milovat pravdu,musíme nalést svou duši a bude postaráno o všecko. Potřebujeme ideí, živých velkých ideí a nebudeme malí. Musíme mít idee světové, idee nejen pro sebe, ale pro všecky…“

Masaryk bol inšpirovaný nemeckým filozofom Herderom, ktorý tvrdil, že národy sú prirodzené orgány ľudstva. Herder mal na slovenské a české obrodenecvo veľká vplyv, lebo tvrdil, že po gréckom, románskom a potom  neskoršie germanizačný vplyv  vyčerpávať a bude sa postupne oslabovať a Slovanstvo vystrieda. Slovanstvo  kultúrne a mravne obrodí Európou. Bola to už myšlienka  slovenského obrodenectva a básnika Jan Kollára, ktorý bol inšpirovaný Herderom  Politika je iba odrazom aká je spoločnosť. Ak sa bude kultúrne rozvíjať spoločnosť politika bude mravnejšia a kultúrnejšia. Už v českej otázke tvrdil Masaryk, ktorý sa  inšpiroval  slovenským básnikom Jan Kollárom a podobne tvrdil aj český historik a politik František Palacký, že ak slovanské národy v strednej Európe  nebudú rozvíjať svoju vlastnú kultúrnosť, tak budú oslabené a budú ľahkou korisťou iných krajín a stane sa  z nej lacná pracovná sila. Budú otrokmi pre cudzí kapitál , akýsi novodobý národ heliótov (bola to podrobená a zotročená vrstva obyvateľstva starovekej Sparty.)

Masaryk tvrdil, že národy v strednej Európy musia o svoju existenciu musia neustále zápasiť, pretože národy v strednej Európe sú nesamozrejmosťou. Republika na vlastnej koži pociťovala tlak zo všetkých svetových strán. Republika riešila na vlastnej koži krízu moderného človeka.

Už ako tvrdil  pruský ,,železný kancelár“  Otto von Bismarck, že  ,,kto vládne v Čechách, vládne v Európe.“ Aj naše slovenské územie sa nachádza priamo v  v strategickej strednej časti Európy.
V súčasnej dobe pociťujeme nedostatok osobnosti, tak musíme sa inšpirovať do minulosti.
Ak sa prvá Československá republika hodnotí podla ekonomických ukazovateľov, tak podľa súčasných kritérií, tak zlyhala. Ak sa  hodnoti podľa kultúry, tak to bolo mimoriadne plodné obdobie, kedy sa u nás rozvíjala kultúra.

Vždy keď sme sa rozvíjali a mali sme slobodu,  tak to bolo skôr prevahou ducha a  nie fyzickou mocou a násilím. Dnes  nad nami nepanuje fyzické otroctvo, ale predovšetkým  sme spútaní duchovným otroctvom, ktoré je menej viditeľné, ale o to zákernejšie. Dnešný brainwashing, čiže vymývanie mozgov, ktoré na nás na každej strane obklopuje cez všadeprítomné podprahovo  pôsobiace reklamy, reality show,  alebo čoraz silnejší vplyv na ľudí  virtuálnej reality, ktorá prevažuje nad samotnou realitou. Dnešný systém v malej miere podporuje symbolicky povedané  srdce a hlavu,  ale žalúdok a pohlavné orgány

Masaryk tvrdil, že každý národ  by mal síce rozvíjať svoju partikalitu, ale zároveň by mal v sebe obsahovať univerzálnosť. Inými slovami národ, by mal rozvíjať svoje jedinečnosť, ale nemá byť zahladená sám do seba. Mal by v sebe obsahovať určitú svetovosť, aby obohatil ostatné národy ľudstva. Masaryk tvrdil, že malý národ môže vykonať všetku svoju prácu intenzívne a tým nahrádza svoju  malú geografickú veľkosť. Opačne veľký národ postupuje so svojej činnosti viac extenzívne.

Moderný človek a náboženstvo.

,,Moderní člověk stratil  rovnováhu, protože stratil duchovní střed. Duše tohoto moderního člověka se strácí na všechny strany, do všech uhlu světa. … Nemá žádného pevného jádra, žádného stredu, žádne jednoty.. Nedopracoval se  jednotného názoru na svět.   Odtud všechna bída, nerovnost, pomatenost, touha po smrti.” Tomáš Garrigue Masaryk

 

Moderný človek stratil určitú metafyzickú istotu, ktorý mal stredoveký človek. Už Friedrich Nietzsche vyhlásil koncom 19.storočia že ,,Boje je mŕtvy!“ Masaryk tvrdil, že  moderná samovražednosť súvisí s tým, že moderný človek nemá jednotný pohľad na svet,  čo donedávna poskytovala náboženská viera. V súčasnosti postmoderný človek má viacero druhov ,,samovrážd“, ktoré skracujú jeho život. Súčasna postmoderná samovražednosť  sa prejavuje tak, že súčasný človek  zo stratou viery v život  úteka pred prázdnotou života a existencionálnym vákuom, keď života stráca jednotu a cieľ a uteká do rôznych závislostí  ako je alkoholizmu, drogy,  gamblerstvo, alebo digitálny narcizmus. Mladí ľudia nevedia čo so svojom životom, pretože súčasná postmoderná kultúra im poskytuje iba psedovzory celebrít. Vyrastajú do duchovnej púšte a prázdnoty konzumného života a ponúka  sa sa im to ako ,,sloboda.“ Vedome hovoria, že je to nie je pravda, ale podvedome cítia, že je to naozaj tak. Žijú v čoraz komplikovanejšom svete, v ktorom  prevláda  tvrdý darwinistický boj  o miesta. V globálnom meradle pácha súčasné ľudstvo  hromadnú ekologickú samovraždu.

S modernitou prišlo niečo, ako vedecké nazeranie na život. To znamená, že človek  aby k niečomu dospel, tak musí to  prejsť ohňom vedeckej kritiky. Preto  už nie je možná tá naivná viera bez otázky a kritičnosti ako to bolo u stredovekého človeka. Musí sa k tomu dospieť premýšľaním, štúdiom, atď.  Masaryk bol typom politika a mysliteľa,  ktorý síce veril v určite zásady , ale nie fanaticky a dogmaticky, ale bol to vzťah kritickej viery, ktorá sa dokáže aj na seba pozrieť kritickým okom.

Masaryk chápal modernitu ako epochu subjektivizmus, ktorú chápe  ako zoberanie sa len sebou samým  aako odvrat od zdravého  sebavedomého a otvoreného objektívneho života k sebectvu, k sebeláske a k solipizmu. Tvrdil, že ľudia, ktorí stratia dotyk s objektívnym svetom  práce a radosti zo života, tak začnú pochybovať o vlastnej skutočnosti a pokúšajú  sa ju overiť tým, že na ňu začne zaútočia.  Subjektivista skončí zabíjaním druhých,  alebo seba. Masaryk chápal prvú svetovú vojnu ako skok z nezmyselnosti života do štádia keď existencia človeka začala mať zmysel, keď bojoval za  vec svojho národa. Z tých čias vidíme ľudí oslavujúcich začiatok vojny na nemeckých námestiach, konkrétne v Mníchove kde bol aj ,,oslavujúci“ budúci diktátor Adolf Hitler…

Dnes je tú veľmi aktuálne, keď v čase postmodernej doby sa ľudia uzatvárajú do svojich osobných virtuálnych svetoch na sociálnych sieťach a prevláda  narcistická selfiemánia. Dnes ľudia strácajú kontakt s reálnym svetom a pre nich je virtuálny svet reálnejší ako realita samotná.  Masaryk tvrdil, že subjektivizmus vyúsťuje do titanizmu, kde človek na koniec zbožští sám seba. Masaryk ale nevidel riešenie v tom, že človeku  sa  má vrátiť späť do lona etablovaných cirkví, pretože ak človek chodí do kostola tak to ešte neznamená, že je aj mravnejší. Je treba radikálnejšie premyslieť, čo to znamená kresťanstvo pre moderného človeka, bez scholastických, dogmatických a neživotných odpovedí.

Človek stratí mieru  a zbožští hocičo, či už je to národ, rasa, peniaze, technológie, atď. Moderný človek stratil tu metafyzickú istotu, ktorú mal stredoveký človek hlavne vďaka modernej vede a a kritičnosti, kde už francúzsky filozof René Descartes vyhlásil v 17. storočí slávnu vetu ,,myslím teda som.“ Začína epocha subjektivizmu, keď  sa človek  začal zaoberať svojím vlastným vnútorným životom.  Oproti objektivistickej dobe, ktorá bola zameraná mimo seba a kde ku jediným ,,pravdám“  bola vynútená aj fyzickým násilím.  Masaryk videl v reformácii dobu, keď človek začal používať svoj vlastný rozum, čiže rozvinul sa subjektívny faktor a tým porušil stredovekú jednotu na hegemónií katolíckej cirkvi, ktoré  kresťanstvo udržoval  skôr vonkajším  objektivistickým  formalizmom, bez nejakého hlbšieho subjektívneho presvedčenia založený na zdôvodnení viery.  Bola to slepá poslušnosť, ktorá už nemá mať miesto v modernom svete  založený na kritike a vede. Začali sa národy prebúdzať.

Dostali sme sa tam kde sme a s možnosťami ktoré dnes máme. Návrat späť už nie je možný do nejakej  ideálnej minulosti.  V období renesancie, keď sa začali viac študovať antickí filozofi a tiež bol objavenie  človeka a jeho sveta. Osvietenstvo pokračovalo v podobnom princípe. Náboženský problém mal aj politickú dimenziu, keďže nevidel riešenie spojenia ,,oltára a trónu“,  a bol to určitý céropapizmus kde politická moc zneužíva cirkev na politickú moc a kde naopak  cirkev ma z toho majetkový a mocenský prospech. Videl to hlavne v čase Rakúska-Uhorska.  Preto hájil oddelenie cirkvi od štátu, lebo ináč štát môže využívať cirkev na svoje účely a ospravedlňuje a ,,posväcuje“ si svoju moc  a naopak cirkev zneužíva štát na svoje mocenské účely. Náboženstvo má byť vecou svedomia a nie politiky. Masaryk hájil aktívne náboženstvo, ktoré  čelí ťažkostiam života a bol proti pasívnemu náboženstvu, ktoré sa odvracia od sveta. Dnes sú to hlavne sekty, ezoterické prúdy, alebo náboženský fundamentalizmus ktoré uzatvárajú človeka pred svetom a ponúkajú ma jednoduché  pravdy na čoraz zložitejší svet.  Správne pochopenú demokraciu ako svetový názor na život a na svet chápal Masaryk ako liek proti modernej samovražednosti, kde  by sa mal každý človeka zapájať do života a jeho individualita  by sa mala rozvíjať v zdravom sociálnom spoločenstve a kde zdravý jednotlivec by mal pozitívne ovplyvňovať spoločenstvo.  To je ale protikladom k súčasnému svetu, ktorý je ovládaný veľkokapitálom, korporáciami,  finančnými oligarchami a biznisom, kde peniaze sa stali bohom súčasného sveta a človek iba prostriedkom  systému a nie cieľom.                                             

                                            Ideály humanitné  a sociálne

,,Ostatně jde o krizi a nikoli úpadek , a jde o krizi vědeckou a filozofickou marxizmu, ne všeho socializmu.“ Tomáš Garrigue Masaryk

,,Keď zvoláš Slovan, nech ozve sa ti človek!“  Jan Kollár 

Masaryk v knihe Otázka sociálni, ktorá vyšla v roku 1898 sa ako prvý zaoberal  v Čechách počas Rakúska-Uhorska  Karlom Marxom a  zoberal sa hlbšie marxizmom ako takým. Masaryk vyčítal Marxovi, že sa nezaoberal otázkou zmyslom života. Historický materializmus u Marxa uznával, pretože treba  sa zoberať súčasnou dobou a jej problémami. Nesúhlasil ale s jeho metafyzickým materializmom. Masaryk kritizoval oprávnene niektoré jednostrannosti Marxa, ktoré sa  ukázali v priebehu času ako pravdivé.  Marx nemôže byť považovaný sa nejakého neomylného proroka, ale  keďže bol filozof, musí byť aj podrobený vedeckej kritike. Jeho kritika bola polemická  v duchu sociálnej spravodlivosti, kde sa snažil nájsť niektoré slabiny Marxa.  Je to opak pravice, ktorá s krízu marxizmus vyvodzuje aj koniec socializmus, alebo je to primitívna kritika Marxa bez znalosti jeho diela  a považuje sa už za ,,prekonaného.“

Masaryk ale tvrdil, že sociálne problémy sú reálne a  treba ich riešiť bez ohľadu, či je nejaké učenie v kríze a treba sa riadiť realitou, ktorá nás obklopuje ako zbytočným sa hádkami  o slová. Masaryk sám prežil na vlastnej koži ruskú revolúciu v roku 1917,  keď sa  v nej nečakane ocitol a videl to neuveriteľné a zbytočné plytvanie ľudskými životmi. Napriek tomu Masaryk, ale ešte nepoznal Ekonomické-filozofické rukopisy (napísané v roku 1844) a Nemeckú ideológiu, ktoré vyšli až v tridsiatych rokoch minulého storočia  a ktoré zmenili  nazeranie na niektoré Marxové názory.  V týchto knihách sa zaoberal viac konkrétnym človekom, ktorý žije v odcudzenom kapitalistickom systéme. Štát je umelá kategória, a kde naproti tomu národ považoval za prirodzenú súčasť ľudstva, ktorý by sa mal rozvíjať. Politika by mala byt odborná a mravná.

Masaryk tvrdil, že všetko politické úsilie uskutočňované štátom je vykonávaná spravodlivosť a  a kde oproti  láska k blížnemu je uskutočňovaná mravnosť. Spravodlivosť  je matematikou lásky, kde štát má cez svoje zákony uskutočňovať vyššie dobra pre spoločnosť, pretože sám jednotlivec nedokáže uskutočniť  niektoré veci, ktoré jediné štát môže vykonať. Engelsovy a Marxovi vyčítal Masaryk, že nepochopili národným hnutiam a že štát, sa nevyčerpáva ekonomickými pomermi. Počas ,,reálneho socializmus“ sa rôzni marxistickí intelektuáli hlásili k  národnej tradícií. Táto otázka sa stala aktuálnou aj počas šesťdesiatych rokov minulého storočia, keď českí filozofi nadväzovali aj na masarykovskú tradíciu s kombináciou marximu.  Český filozof Milan Machovec vydal v roku 1968  životopis Masaryk, ktorá mala vtedy ohlas v spoločnosti. Masaryka v tejto knihe  prirovnal k existencionalistovi, pretože sám žil autentickým spôsobom života v pravde. Sám sa zoberal Jánom Husom, Františkom Palackým, Josefom Dobrovským atď. U nás to bol Gustav Husák , alebo Ladislav Novomeský ktorí sa zoberali  národným obrodenectvom, ktoré kombinovalo  vlastenectvo so silným sociálnym cítením. Treba spomenúť najmä štúrovskú generáciu. Bola to kombinácia osvietenstva a  romantizmu.

Ďalej vyčítal oprávnene, že marxizmus  je  materializmom a niekedy až krajne pozitivistickým, ktorý vylučuje subjektívny faktor. Hlavne jeho zdôrazňovanie iba ekonomických faktorov,  kde sa môže  aj napriek kritike neoliberalizmu paradoxne  zhodovať  s jeho výlučným ekonomickým pohľadom na svet.  Marxismus ako absolútny objektivizmus, ktorý si všíma viac makro svet, ale mikro sveta bežného človeka v jeho každodennosti  sa väčšinou zanedbáva.

Marx  úplne podľa Masaryk  zanedbal Kantov problém subjektu a to ako dospejeme k  nejakým poznatkom.  Táto otázka sa stala aktuálnou aj počas šesťdesiatych rokov minulého storočia, keď českí filozofi nadväzovali aj na masarykovskú tradíciu s kombináciou marxizmu.  Ak osvietenstvo hlásalo rozum,tak mohlo to skĺznuť do bezduchého formalizmus a nezakotveného kozmopolitného svetoobčianstva. Naopak romantizmus bez kritického rozumu, ktorý hlási iba citovosť a emócie, môže zase skĺznuť do úzkoprsého nacionalizmu, ba až šovinizmu. Nadčasové ideály sa musia  konkrétne zhmotniť v konkrétnom priestore a čase. Takým stelesnením je aj určitý národ. Inými slovami  zjednotenie rozumu a citu.

Masaryk bol  za socializmus, ale nesúhlasil aby sa išlo východnou a bolševickou cestou, ale skôr západnou. Nie náhodou sa na neho neho odvolávali  českí marxistickí intelektuáli  z čoho vzniklo niečo ako ,,socializmus s ľudskou tvárou.“  Bolševici  si slovo socializmus privatizovali pre seba a  dodnes  si ho ľudia  spájajú nesprávne iba s minulým režimom. Marx ale mal pravdu že v kaipitalizme, väčšina ľudí  odcudzenú prácu, pri ktorej človek je  len príveskom stroja a  robí jednoduché mechanické úkony. Človek postupne degeneruje fyzicky a psychicky  a nerozvíja  svoje najlepšie ľudské schopnosti,m ktoré sú v každom človekovi. Túto problematiku Masaryk obišiel podobne ako  tvorbu nadhodnoty, keď kapitalisti si privlastňujú veľkú časť hodnoty práce, ktorú  pracovníci vykonajú, keď vytvárajú určité hodnoty.

Masaryk tvrdil, že politika musí byt mravná a kultúrna. Bol proti  machiavellizmu  v politike, ktorý tvrdí, že účel svätí prostriedky. Cieľ ale bude vždy taký, aké budú vybrané  a použité prostriedky. Cesta do raja nemôže byť vybudovaná na násilí, či fyzickom, alebo psychickom. Masaryk tvrdil, že ,,demokracie, toť diskuse“. Je to štýl žitia založený na ochote vypočuť si toho druhého a hľadať  spoločné prijateľne riešenie. Nie je to vláda  z božej milosti, ktorá je neomylná.

                                                   Záver

 

,Ježís a ne Cézar, opakuji – toť smysl našich dějin a demokracie.“  Tomáš Garrigue Masaryk

Česko-Slovenská republika sa v roku 1993 1. januára  rozpadla a to je fakt. Nezanikla ale spolupráca medzi Čechmi a Slovákmi a  mali by sme neustále  medzi sebou spolupracovať, ako to bolo počas našej spoločnej histórie. Každý národ má svoje negatíva a pozitíva, kde sa môže medzi sebou doplňovať alebo sa vzájomne korigovali. Česi sú viac subjektívnejší a sú zameraný na kritiku a viacej prežívajú svoj vlastný vnútorný život. To ale môže mať za následok, že sa stratí nejaký objektívny cieľ mimo nás, nejaká norma, ktorý by ten subjektívny život nejako formoval. Naproti tomu Slováci sú viac objektívnejší, zameraný viac navonok a mimo seba. To ale môže dospieť k prázdnemu formalistickému objektivizmu, bez nejakého hlbšieho vnútorného presvedčenia. Niekedy sme sentimentálny a moc  citovo  založený a preto treba nám viac rozvíjať  racionalitu. To vidím aj ako úlohu do 21. tisícročia aby sme sa medzi sebou dopĺňali a korigovali.  Súčasna Európa je v hlbokej sociálnej a duchovnej kríze. Nihilizmus a konzum sa stáva dominantou častou života Západu. Preto vidím  v ducha Jan Kollára, že máme v sebe veľký potenciál,  keď budem medzi sebou spolupracovať a rozvíjať kriticky a  tvorivo myslienky minulosti pre súčasnú dobu a môžeme spoločne prispieť k obrodeniu súčasného Západu v duchu našich významných dejateľov. Hlavne sú to myšlienky sociálnej spravodlivosti, ideály humanitné a  hlavne byť príkladom pre súčasný svet, ktorý sa nachádza v stave hlbokého úpadku a klesol do nízkeho materializmu, kde duchovnú hodnoty sa znevažujú. Naše národy by mali v sebe rozvíjať svoje jedinečnosť  a univerzálnosť. Pravú katolicitu, ktorá bude spoločná pre celé národy sveta.  Nie tu  falošnú cirkevnú katolicitu, udržovanú iba na  moci , slepej poslušnosti a ktorá si zaviera oči pred korupciou a škandálmi buď vo svojich radoch alebo v spoločnosti. Alternatívu vidím v kresťanstve, ktoré bude  založené  na kritickom rozume, mravnosti, kultúrnosti  a autentickom spôsobe života, ktorý  bude čeliť súčasným úpadkom svojím príkladným životom, a bude ručiť za svoju pravdu aj nepohodlím okolia.

 

Ak o Čechoch sa hovorí, že sú ,,najateistickejší“ štát na svete, tak to je  nie je celkom pravda. V skutočnosti, ako to tvrdí súčasný  český filozof, sociológ a religionista Tomáš Halík sú takz. ,něcisti “a často tvrdia  že ,,je něco nad námi.“ Ich kritika sociálnych pomerov vždy ide vždy ku koreňom veci, ale stratili spojenie s kresťanským základom v duchu reformácie Jána Husa, Chelčického a Komenského.  O Slovensku sa zase hovori, že patrí medzi najkresťanskejších štátov na svete.  Opäť to nie je celkom pravda. Počtom sa síce u nás  hlásia ku katolíckej cirkvi   3 347 277 (62 %) a  evanjelici – 316 250 (5,9 %), ale ak všímame lepšie našu spoločnosť, tak musíme pripustiť, že sú to väčšinou buď matrikový kresťania, alebo formálni a zvykový, ktorí síce chodia do kostola ale  väčšinou nežijú z hĺbok viery. Naša spoločnosť je tak isto materialistická a konzumná a vidíme to hlavne v časoch nákupného šialenstva počas Vianoc.

 

Národy sa skladajú z jednotlivcov a to akí budú jednotlivci, tak aj také budú národy. Súčasný český filozof Erazim Kohák tvrdí, že hlavnou výzvou v dnešnom globálnom svete je ,,propojit možnosti univerzálniho s bohatstvím zvláštního. Potřebujeme nahradit rozpor medzi globálním rozhledem lidství a laskajícim pohledem určitého kultúrniho dědectví zachovávaním a propojením obou.“ Byť Slovákom a Čechom nie je iba fakt , ale má to byť predovšetkým úloha. Preto treba aby Česi a Slováci medzi sebou spolupracovali aby sa zjednotila v nás reformácia a katolicita, subjektívnosť a objektívnosť, duch a hmota, obsah a forma, jedinečnosť a univerzálnosť, racionalita a cit, individualita a kolektivita.

 

Na Slovensku k nám vždy neskoro prichádzali neskoršie pokrokové myšlienky a trvalo istú dobu  aby k nám prišli. Česi, ktorý mali vždy kontakt zo západnou kultúrou  boli mostom, cez ktorý k nám prúdili myšlienky do stuhnutého  a maďarmi utláčaného ľudu. Bohužiaľ platí do dodnes, že aj keď je svet otvorený, tak stále náš národ je akási stuhnutý. Ak v Čechách sa vydávajú  od roku 1989 zásadné kritické  knihy od západných autorov , ktorí kritizujú súčasný neoliberálny kapitalizmus, tak u nás sa vydávajú knihy vo veľmi malom množstve.  Preto treba aj treba sledovať knihy preložené do češtiny, ktoré rozvíjajú kritický intelekt  k súčasnému systému.

 

Ako konštatoval prvorepublikový český filozof a biológ Emanuel Rádl  v závere knihy Dějiny filosofie  ,,ta pomíjecí náhoda, kterou nazývame  přírodou a hmotou a zákony přírodními a příčinou a následkem zapadne do propasti“ nebyla prý tak jako tak než nahodilou příležitostí pro člověka, jenž měl splnit své  poslání. A když ve světové katastrofě zmizí všechno, co rozvinula  před naším intelektem přírodověda, zůstane jediné ono poslání člověka, ktoré není z tohto světa. I zbýva jediná věc: svědomí lidské vzepjaté do absolutnostních rozměrů“ zákon ,,ty máš“ jako jediná absolutní jediná platná skutečnost. Konec světa: zbýva jen to, co je metafyzickou podstatou tohto pojetí života: zůstavá jen absolútní jádro všeho, zůstavá jen to, co má být: nastáva poslední soud!“ Na záver môžeme konštatovať, že všetko je pominuteľné a  tak isto náš život. To čo tu ale vykonáme pre dobru ľudstva nikdy nezanikne, keď v nás odumrie egoizmus.  Preto aj odkaz  prvej republiky je ten, že aj napriek tomu že republika  už neexistuje, tak trvá stále jej nadčasový odkaz ako pokus vytvoriť lepšiu sociálnu a humánnejšiu spoločnosť, kde by sa ľudom lepšie žilo. To je štafeta, ktorú by sme mali podať aj súčasnej dobe, ktorá sa nachádza v hlbokom mravnom a kultúrnom úpadku.

Masaryk tvrdil, že rast k plnej vyspelej  ľudskej spoločnosti je jej zmyslom.  Vyspelosť znamená   uskutočnenie ľudskej možnosti, čiže humanitas, ideálu humanitného. V osobnom živote a vo verejnom živote preukázal, že život je v podstate sub specie aeternitatis, čiže život pred tvárou božou. Mali by sme svoj  prežiť život vo vedomí, že naše skutky majú dopad na nás a na spoločnosť v ktorej žijeme. Nič nezanikne čo sme vykonali  a všetko sa uchová do večnosti.


Mgr. Tomáš Daněk, spolupracovník DAV DVA

Mgr. Tomáš Daněk je slovenský kulturológ.

Rozhovor s Tomášom Daněkom

 

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


3 thoughts on “Tomáš Daněk: 100 rokov Československej republiky – jej posolstvo pre súčasnú dobu

  • 28. októbra 2018 at 13:45
    Permalink

    Pane Daněk, zdravím Vás v dnešní jubilejní den!

    Váš článek jsem si přečetl dvakrát, a musím říci – velmi dobré! Blahopřeji! Navzdory Vašemu mládí jsem až mile překvapen, nakolik se najdou i v dnešním mediálním hnoji mladí lidé, kterým není cizí kritické myšlení, sociální cítění a vůbec zdravý smysl pro výklad dějin. Opravdu, příjemně jste mě překvapil, kráčíte po správné cestě. Vyzařuje z Vás duch ne nepodobný Lukáši Pernému. Samozřejmě bych ve Vašem článku našel pár drobností, ve kterých bychom se názorově poněkud lišili, ale to je jen maličkost oproti celkové kostře Vaší práce. )

    Jediné snad, co mi ve Vašem skvělém pohledu na sté výročí založení První republiky schází, je úloha Masarykových legií v Rusku, včetně krádeže ruského zlata a vraždění Rusů ze strany tzv. běločechů. Tahle epizoda byla totiž stinnou stránkou Masarykovy moci. 1. října 1918, tedy v měsíci vzniku samostatného Československa, tedy rovněž před sto lety, se stalo něco, co opravdu nelze jen tak přejít mlčením. Pravda, je to asi jen můj názor. Přesto mi dovolte se o tomto zmínit.

    1. října 1918 v obci Ivaščenkovo (nyní Čapajevsk), proběhlo dělnické povstání ve voj. závodu s cílem zabránit odvozu obráběcích strojů a zařízení na Sibiř. Ostraha továrny otevřela sklady s výzbrojí, aby dělníci, když obdrželi pušky, se pustili do boje s bělogvardějci a s tzv. běločechy. Následujícího dne bělogvardějská vojska a odstupující běločeši od obce Androsovka zaútočili na Ivaščenkovo. Ozbrojení dělníci se zoufale bránili, ale utrpěli porážku. Ty dělníky, kteří zůstali živí, včetně jejich rodin, celkem 1000 lidí, na náměstí obce postříleli, dalších 800 lidí později odvezli tzv. vlakem smrti na východ, na Sibiř.

    5. října t.r. do města Samara přiletěla česká delegace v čele s novým velvyslancem ČR v RF Vítězslavem Pivoňkou, jakož i s představiteli českého ministerstva obrany. Proč? Aby navštívili nejen samotnou Samaru, ale celou řadu ruských měst, kde stojí památníky vojákům československých legií. Avšak v Samaře památník neexistuje, přesto Češi v čele s velvyslancem Pivoňkou návštěvu nezrušili! Proč? Dostavili se k jakémusi žulovému podstavci (?) na Krasnoarmějské ul. Byť je pravda, že pokusů postavit památník běločechům v Samaře bylo donedávna vícero, návrh památníku si prohlédněte na stránce zdroje níže. Nicméně, odpor místního obyvatelstva proti postavení tohoto památníku je doposud natolik houževnatý, že doposud nebyl položen ani základní kámen. Avšak co se nestalo! Přesněji, co se doopravdy stalo, ale česká ani slovenská média o tom nesdělila před svými národy ani slovo!

    Česká delegace ministerstva obrany v čele s novým velvyslancem Pivoňkou uspořádala naprosto nepochopitelnou akci (fotografie ve zdroji je uvedena) s proslovem velvyslance Pivoňky v češtině s tím, že na závěr proslovu zazněla česká hymna a byly položeny věnce na prázdné broušené žulové desky. Že by fundamentu budoucího památníku běločechům?! Návrh ve zdroji je uveden také. Požadavek ruských médií a polických stran přeložit velvyslancův proslov do ruštiny česká delegace odmítla s tím, že celá akce je neveřejná a jen pro zasvěcené. Ne nadarmo je ve zdroji uvedeno, že touto českou akcí bylo učiněno zadost pro vznik opravdové diplomatické kauzy. Delegace až úporně odmítala poskytnout sebemenší komentáře a vysvětlení smyslu celé akce, po jejímž završení česká delegace se odebrala do Buzuluku, kde památník čs. legionářům byl postaven již v r. 2007. Podle informace vlády Samarské oblasti návštěva Čechů byla zasvěcena 100. výročí vzniku Československé republiky.

    ZDROJ: http://drugoigorod.ru/belochehi-fail/

    POSTSKRIPTUM
    Tomáši, uvedl jste, že „Ak v Čechách je každý rokom 28 októbra deň štátnym sviatkom a často sa diskutuje o prvej republike, tak u nás je táto téma marginalizovaná na pokraji záujmu.“ Toto téma jsem v minulosti posuzoval v diskusi nejednou. Můj názor je ten, že když jisté politické síly bez referenda naši společnou vlast, tedy Československo, rozbily, tedy o nás bez nás, stejně jako i tzv. spojenci v září 1938, je ve své podstatě pokrytectví založení Československa oslavovat!

    Reply
  • 31. októbra 2018 at 11:45
    Permalink

    Som rád, že sa Vám článok páčil :) Snažím sa ísť proti prúdu ducha doby a informácie čerpám štúdiom kníh. Mohol som viac samozrejme rozpísať o légiach, ale hlavný zámer článku bol predovšetkým filozofický.
    Samozrejme Masaryk nebol bez chýb, ale pochybujem že by bol toho schopný, čo ste Vy písali. V knihe Svetová revoluce o tom písal, že to nebol z jeho iniciatívy, ale bol to vyprovokované zo strany členov niektorých légií. Ale detaily presne si nepamätám…
    To áno malo sa vtedy o rozpade Česko- Slovenska hlasovať v referende a mal vtedy byť vypočutý hlas ľudu… Myslel som to tak, že u Vás Čechách sa o republike pravidelne diskutuje, aj veľa filmov a dokumentov sa točí, tak u nás je táto na pokraji záujmu…ale celkovo musím posúdiť, že v Čechách vždy je historické povedomie na vyššej úrovni ako u nás…

    Reply
    • 3. novembra 2018 at 13:37
      Permalink

      Tomáši, příjemnou sobotu.

      Napsal jste, že „celkovo musím posúdiť, že v Čechách vždy je historické povedomie na vyššej úrovni ako u nás“. No, nevím, nevím, mladý pane kolego, ale někdy o tom dost pochybuji. Tak třeba zdaleka nejenom v mém rodném městě, úřady státní moci pojaly 80. výročí Mnichova tak, že NA VŠECH VEŘEJNÝCH BUDOVÁCH BYLY VYVĚŠENY STÁTNÍ VLAJKY. Na počest podpisu Mnich. dohody?! (( A když jsem na druhý den zašel na MÚ se zeptat, co to mělo znamenat, stalo se to, co jsem očekával – buď se odmítli se mnou bavit, anebo mi rovnou před nosem zavřeli dveře. A bylo vše hned jasné. (

      Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom