Na dávnejšej diskusii k búraniu Istropolisu, v znovuotvorenej SNG, uviedla prof. Moravčíková, vedúca Oddelenia architektúry na Historickom ústave SAV – po niekoľkých vágnych diskusných príspevkoch osvetľujúcich dôvody zbúrania tejto monumentálnej stavby, točiac sa v kruhu developerských záujmov, skorumpovaných politikov a nedostatočnej osvety – v samej podstate ideologický argument, prečo k uvedenému v skutočnosti prišlo. Iste, trochu osvety a vylepšenia PR neskorej moderny v očiach širokej verejnosti by neuškodilo, ani uprednostňovanie verejného záujmu na úkor developerov. Taktiež mať akčnejší pamiatkový úrad a iných politikov než Kusý a Vallo, ktorí problém dlhodobo ignorovali, by bolo rozhodne ku prospechu veci. Avšak ťažko vyvíjať celospoločenský nátlak tam, kde ani samotná užšia kultúrna obec (v tomto prípade organizovaná v rámci Slovenskej komory architektov) nenachádza v takto zásadných otázkach, akou je ochrana modernej architektúry, zhodu. Moravčíková odôvodnila uvedené tým, že v komore výrazne prevažujú post-modernisti, ktorí sú v permanentnom konflikte s modernou.
FOUCAULTOVO KORMIDLO
A toto je argument, ktorý v debatách o súčasnej kultúre alebo súčasnom umení často chýba. Práve termín „súčasné“ je subtitúciou onej chýbajúcej definície toho, čo aktuálne prevláda v estetike prítomnosti. A hoci túto dobu už len s obtiažami možno nazývať post-modernou (vzhľadom na mnohosť a nejednoznačnosť definícií ohraničujúcich toto obdobie päťdesiatymi/sedemdesiatymi až deväťdesiatymi/nultými rokmi) je viac ako zjavné, že práve postmodernisti či ich kultúrni dedičia, rozvíjajúci svoje koncepty kedysi ako subverziu voči oficiálnym štruktúram „disciplinárnej spoločnosti“ (socializmu i západu), sú dnes nositeľmi oficiálne uznanej a (odborne) uznávanej kultúry.
Z rebelov sa stali skostnatení akademici, zarputilo sa zavzdušňujúci v prospech zvetraných a vyčerpaných smerov (post)konceptuálneho umenia, opatreného tonami textu nevyhnutného pre elementárne pochopenie významu diela či performance art netalentovaných histriónov a exhibicionistov, pri pohľade na ktorých sa ani inak nie príliš konzervatívny človek neubráni myšlienkam o úpadku spoločnosti a ani najväčší liberál prinajmenšom rozpakom…
Otázne zostáva, ak žijeme naozaj v neskorej fáze inštitucionalizovanej postmoderny, prečo neprichádza mladá generácia s jasne definovaným umeleckým programom a cieľmi odhaliť, že cisár je nahý – v tomto prípade (často) doslova…
Jednak je to zrejme spôsobené ideovým odkazom postmodernizmu a takou mierou dekonštrukcie významov, že už nič nové významné ani stvoriť nemožno. Z materiálneho hľadiska zasa rozdelením umenia na „vysoké“ a „nízke“, ktoré je, aj historicky, znakom období extrémnej spoločenskej nerovnosti. Popkultúra si na seba zarobí sama. Umenie s vyššími ambíciami je zasa odkázané na dotácie z verejných zdrojov, či na peniaze pár mecenášov, ktorí skupujú nezrozumiteľné umenie na rady kurátorov ako investíciu. A tak sa zrejme „nová krv“ ideovo vyplytvá a rozplynie v konzumnej kultúre alebo je (v akademickej sfére) nútená kvôli grantom akceptovať východiská „starej gardy“ a šiť neviditeľné šaty tak dlho, kým sama neuverí, že má na ihlách navlečenú niť.
ZAČNITE SO SŤAHOVANÍM!
V takto nastavenom kultúrnom prostredí už potom môžu byť nositeľom zmeny jedine „noví barbari“, ktorí, tak ako po dobytí Ríma a vyliatí vane aj s dieťatkom, prichádzajú ako subjekt novej kvality.
Zdá sa, že táto úloha aktuálne pripadla súčasnému vedeniu MK SR. A aj bez najmenšej chute ho hájiť (vzhľadom na určité, povedzme, arogantné rozhodnutia rezortu v poslednej dobe), treba uznať, že toto, ak chce veci ovplyvniť, nemá na výber, než byť „subkultúrou nekultúry“. Narozdiel od starých Gótov a Vandalov sú však stále limitovaní demokratickými mechanizmami, ktoré z nich nerobia nových landlordov dobytých území, ako sa nás hystericky snaží presvedčiť opozícia v spolčení s časťou kultúrnej obce, ale iba dočasných správcov kultúry, ktorí obmedzene realizujú svoju víziu, na ktorú dostali legitímny mandát od spoločnosti.
„Kultúra má byť otvorená a žiadna iná!“ reagujú však organizázori kultúrneho štrajku a platformy OK! (ktorej členkou je žiaľ aj vyššie zmienená p. Moravčíková) a čítajúc z papiera kŕčovito opakujú svoje heslo – variáciu na Šimkovičovej výrok o slovenskej kultúre.
Odhliadnuc od ich konceptu otvorenej kultúry, ktorý zjavne odkazuje na otvorenú spoločnosť K. Poppera, ako rýdzo politický konštrukt, s ktorým môžeme súhlasiť ale aj úplne legitímne ho odmietať, je pointa požiadaviek protestujúcich ukrytá v druhej časti vety:
„…a žiadna iná!“.
Chápem, že v súlade s „najlepšími tradíciami postmoderny“, rekontextualizovali ministerkin výrok a používajú ho proti nej, ale asi nie každý si uvedomuje, že tým popierajú svoj vlastný boj, nakoľko legitimizujú totalitné uvažovanie nad kultúrou, proti ktorému údajne protestujú.
BRATISLAVSKÉ NÁDHERNÉ POVSTANIE
V prípade preukázania prepúšťania na ministerstve z iných ako zákonných dôvodov, ako uvádzajú členovia Platformy OK!, či neuspokojivého finančného ohodnotenia zamestnancov v kultúre, majú samozrejme títo právo na štrajk. Ale spájať do jedného vreca údajné „prepúšťanie, zastrašovanie, vyhrážky“, ako tvrdí Katarína Mišíková, s „odvolávaním“ – odkazujúc na Drličku a Kusú, je samozrejme nezmysel, nakoľko toto je plne v kompetencii ministra. Na prácu má človek právo a ak je mu neoprávnene odňatá, môže štrajkovať. Ale na výkon politicky nominovanej vrcholovej manažérskej funkcie neexistuje právny nárok, táto nie je nárokovateľná.
Istí ľudia si ale zrejme myslia, že vlastnia inštitúcie, ktoré majú slúžiť celej spoločnosti. SNG ani SND však nie sú akciovkou, družstvom ani akademickou samosprávou, ktorá si organizuje činnosť sama a kde sa akékoľvek zásahy zhora považujú za neprijateľné. Rovnako tak nie sú ani „Slovenské nádherné divadlo“, ako si dali na tričká títo dediční nájomcovia divadla, podielnici ktorým sa bridí vysloviť i jeho názov – kvôli slovu, ktoré im nejde cez hrdlo, nakoľko odkazuje práve k demokratickej možnosti ľudu intervenovať do kultúry a podieľať sa, skrze svojich volených zástupcov, na vytváraní kultúrnej politiky štátu – v rámci organizácií v zriaďovateľskej pôsobnosti ministerstiev, akými národné divadlo i galéria sú… Vyjadrovať sa o divadle ako o peknom – znamená estetizovať, a teda relativizovať túto jeho základnú funkciu, a zároveň vyzdvihovať vlastné zásluhy a z nich plynúce „právo“ túto inštitúciu okupovať.
Už aj na základe týchto pár indícií a náznakov každému trochu vnímavému človeku dôjde, že týmto ľuďom nejde o kultúru, ale o nadvládu.
LA RÉVOLUTION DÉVORE SES PROPRES ENFANT
Zásadným problémom tejto časti kultúrnej obce je, že ich požiera ich vlastný postmoderný koncept kultúry. Modernizmus hľadal svojimi výrazovými prostriedkami istý vzťah k pravde, k človeku a objektívnej realite. Umenie preň predstavovalo špecifickú formu spoločenského vedomia, vzťahujúceho sa vždy (aj keď rozličným spôsobom) ku skutočnosti. Postmoderná filozofia však relativizuje existenciu objektívnej pravdy, tejto pochybnej kategórie, ktorá zviedla na scestie aj tých najmúdrejších ľudí a dovolila v jej mene rôznym režimom páchať svoje ukrutnosti. Keď ale neexistuje pravda, iba text, ktorý možno nekonečne spôsobmi interpretovať – nevedieme boj o pravdu, ale o interpretáciu, resp. o interpretačnú hegemóniu – teda boj o moc (vládu nad diskurzom). Vo svete zbavenom pravdy existuje reálne len moc. To je pohodlné, keď víťazíme. Menej, keď tie isté prostriedky proti nám použijú naši nepriatelia…
ŠIMEČKOVIČOVÁ
A keďže toto pohodlie víťazov začalo silno erodovať, tu odrazu im je dobrá moderna, veľký návrat k pravde, teda k odbornosti, ku ktorej sa chcú utiekať. Umenie pre nich nadobúda charakter exaktnej vedy, čo ilustruje teraz aktuálne vyhlásenie tanečnice Soni Ferienčíkovej, ktorá po virálnom videu jej „St. Vitus dance“ (a následnej celospoločenskej debate o hraniciach umenia) uviedla v rozhovore, že názor Andreja Danka ju nezaujíma (mal by) a že jadrovej fyzike predsa tiež všetci nerozumejú a máme ju… (1)
Tento názor dokonale demonštruje aroganciu (kultúrne) vládnucej moci, ktorá sa nesnaží o inkúziu v kultúre, o „zasvätenie“ stále širších vrstiev spoločnosti do tajov umenia, o zušľachťovanie pracujúcej triedy, ale radšej sa oddáva onánii nad vlastnou exluzivitou, akumulácii kultúrneho kapitálu v rukách úzkej skupinky „odborníkov“ a reprodukcii tichého súhlasu s nastavenou distribúciou spoločenskej nerovnosti. Argumenty ohľadom nekompetentnosti súčasného vedenia MK SR beriem, avšak odbornosť, obvzlášť v kultúre postmodernej – a dvojnásob v kultúre otvorenej – je anachronizmus.
TEÓRIA EXTERNIZMU
Keby sme k umeniu pristúpili, v zmysle proklamovanej požiadavky odbornosti, naozaj vedecky a analyzovali bližšie súvisiaci termín „otvorenosti“, zodpovedal by mu približne matematický pojem nekonečna. To zväčša značí vo vede nie výsledok bádania, ale iba medzeru v poznaní – že niečo ešte nepoznáme, že nám čosi uniká. Konzervovať túto „metafyziku“, tento koncept „bianco šeku na nepoznané“ ako definitívnu podobu kultúry (a žiadna iná!) je obdobou toxickej pozitivity v konverzácii s druhým, ktorý by sa rád aj posťažoval so svojimi problémami, ale je prehlušený vlnou schematických reakcií o tom, ako zas bude dobre. Výsledkom takejto interakcie potom nie je plodný dialóg, ale ticho. Z nekonečna je nula…
Filozofia otvorenej spoločnosti je v skutočnosti náboženstvom uzatvorenia (sa).
Má sa to s ňou ako s Cimrmanovou teóriou externizmu, kedy jav alebo vec, podľa neho, vypĺňa všetok priestor okolo seba a tam kde je sama, je prázdne miesto. Táto teória potom, „aplikována na sebe, sebe samu vyvrací.“ Obdobne, otvorenosť existuje iba v rozmere toho, čím nie je (2), teda mimo seba, v inobytí. Vygenerovala ju spoločnosť povojnového odcudzenia sa pozitívnym obsahom, ktorá sa bála návratu fašizmu, ale nemala dosť vnútornej sily prekonať ho socializmom. A tak zmenu obsahu nahradila zmenou prázdnej formy – anti-tézou, ktorú definuje iba netolerancia k (ňou interpretovanej) netolerancii. Dokázala by však byť sama otvorenou voči inak vykladanej otvorenosti (3) (s rizikom príchodu potlačenej radikálnej inakosti)?
Dovolávanie sa odbornosti zo strany postmodernistov zasa evokuje Cimrmanov „slavný krok stranou“ – filozofickú operáciu, pomocou ktorej postmodernisti „stanuli na půde MODERNIZMU, odkud mohli svoji teorii POSTMODERNIZMU uznat jako objektivne pravdivou a pak se zase vrátit zpátky.“
KULTÚRA AKO BEZZÁSAHOVÁ ZÓNA
Načo je otvorenej kultúre vlastne MK SR, keď nemôže realizovať svoju kultúrnu politiku, či dokonca len o kultúrnej politike ako takej vôbec hovoriť? Ministerstvo dopravy realizuje dopravnú politiku, ministerstvo hospodárstva zasa hospodársku… Nikto voči tomu neprotestuje. Ak sa nám javí ako neodborná, či príliš ovplyvnená niektorým neobľúbeným -izmom, jednoducho si zvolíme v najbližších voľbách iných zástupcov. A ak aj je situácia tak vážna, že prídu na rad protesty a štrajky, nikto si nedovolí tvrdiť, že ideálnym stavom je, keď minister nerobí nič. To platí zjavne iba v kultúre. Ministerstvo má asi iba pasívne distribuovať financie, byť prietokovým ohrievačom zaužívaných materiálnych a finančných tokov, zapínať a vypínať svetlá… Má byť „nočným strážnikom“.
Sme tak svedkami akejsi prevrátenej verzie trickle-down theory, kedy bohatstvo nepreteká k spodným vrstvám, ale iba neoliberálna ideológia „presakuje“ z ekonomiky (odmietanie intervencií štátu do hospodárstva) do ekológie (iniciatívy typu My sme les, ktoré tvrdošijne odmietajú zásahy štátu do prírody) a následne aj do kultúry (umenie sa organizuje samo, štát a nevzdelaní občania sa nemajú čo k nemu vyjadrovať).
Takto paranoidne nastavená spoločnosť (a kultúrna obec), hľadajúca za každým rozhodnutím štátu hrozbu „kultúrnej politiky“, potom vníma hystericky ako „normalizáciu“ a „cenzúru“ aj úplne legitímne nepridelenie fondov nejakému projektu, lebo i to je predsa „zásah“. Ťažko potom týmto ľuďom vysvetlíte pravý význam uvedených pojmov, keďže žiadne predstavenie dosiaľ nebolo zrušené a žiadny herec nemá zákaz vystupovať… (4)
Nuž, než mať takto „nezúčastnené“ ministerstvo, to už radšej predsa len žiadne. Načo je napokon národu, ktorý si dobrovoľne zbúra PKO či Dom odborov, a teda zruší svoju kultúru, takýto rezort? Vystačíme si predsa s jedným djembe v lese či zatancujeme v nedeľu večer na Kuchajde…
„Žiadna kultúra a otvorenie vína!“ – to môže byť naše nové anarcho-primitivistické heslo, ktoré dáva rozhodne väčší zmysel, než jeho súčasná podoba, z úst aktivistov, ktorí si z kultúry robia iba súkromný podnik.
Tomáš Klimek
—————————————————————————
(1) V rozhovore pre denník SME povedala toto: „A potom je tu taká predstava, že súčasnému umeniu rozumie úplne každý. Je to zvláštne, lebo nikto nemá pocit, že by mal rozumieť atómovej fyzike, ale na interpretáciu súčasného umenia sa cítia všetci.“ Čiže chudobný človek, vylúčený z možností participovať ako divák alebo znalec na súčasnej kultúre, nemá právo vyjadrovať sa k umeniu? Možno by sa teda, podľa tejto logiky, nemal vyjadrovať ani k politike alebo by nemal mať vôbec volebné právo. Lenže tak ako je človek od prírody bytosť politická, je aj bytosť kultúrna, ktorá sa i v úplnej izolácii dokáže kultúrne prejavovať, pokiaľ má obrazotvornosť, a aj bez konkrétnej znalosti kultúrnych artefaktov mať legitímny názor na umenie. V umení je rozhodujúca predstavivosť, nie vedomosť.
Uvedené by p. Ferienčíkovej dokázal najlepšie vysvetliť Bolek Polívka v dvoch zásadných filmových rolách – ako explozionalista Vladimír Boudník: „Neboť i kdyby byly – teoreticky – zničeny veškeré hodnoty, člověk s obrazotvorností bude mít vždy sílu vytvořit si znovu vlastní galerii.“ – a ešte explicitnejšie ako Bohuš Stejskal: „Já vašu p*ču také nevidel a věřím, že ju máte.“
(2) Nie je žiadnym -izmom. Nikto nemá „právo poslednej pravdy“, hoci je sama definitívnou pravdou o pravde zbavenej ultimátnej pravdy – čo z nej paradoxne činí (negatívny) metanaratív.
(3) Reinterpretácii ideí a pohľadom z nových perspektív sa historicky nedá vyhnúť. Počíta aj otvorená spoločnosť, že jej samú podstatu niekto vyloží inak, využijúc tak (ňou garantované) „právo veta“ voči poslednej pravde?
(4) Narozdiel od predchádzajúceho establishmentu, ktorý v oblasti médií (čo je tiež kultúra) blokoval weby, tlačil na reguláciu sociálnych sietí a rozdával bany nepohodlným osobám v prístupe do RTVS, či k politickým funkciám vo výboroch NR SR
