Vizionár sociálneho štátu, humanista Bernard Bolzano

Článok je súčasťou príprav ku knihe Utopisti, vizionári sveta budúcnosti

Nachádzame sa v období po francúzskej revolúcii, napoleónskych vojnách, v čase rozkladu feudálnych režimov, priemyselnej revolúcie a jari národov. Je to obdobie, kedy vzniká Kollárova Slávy dcéra, Machov Máj, Šafárikove Slovanské starožitnosti, Jungmanova História literatúry českej.  V Čechách bujnie národné hnutie na čele s Jozefom Jungmannom a Františkom Palackým. V tomto období tvoril osvietensko-racionalistický, česko-nemecko-taliansky filozof, matematik, estetik a kňaz, autor celej rady filozofických diel ako Vědosloví, Paradoxy nekonečna či O pokroku a dobročinnosti, no predovšetkým utopického diela O najlepšom štáte, Bernard Bolzano (1781 – 1848). Bolzano sa okrem sociálnej filozofie zaoberal logikou, množinami, logaritmami, matematickou analýzou a nekonečnom, za čo sa stal členom Kráľovskej českej spoločnosti. Bolzano bol učiteľ svetoznámeho filozofa Edumnda Husserla a inšpiroval aj T. G. Masaryka. Napriek tomu jeho meno nájdete len v máloktorých učebniciach dejín filozofie.

NEZNÁMY UTOPISTA BERNARD BOLZANO

„Jako lidské bytosti nejsme dokonalí, ale i navzdory tomu je absolutní prioritou ideální společnosti všeobecný zájem a pokrok celkového blahobytu společnosti. Radilo se někdy lidstvo – nejen ten či onen jednotlivec, ale lidstvo jako celek – jak by mělo vypadat ideální společenské zřízení? Vždyť ve většině zemí se o této otázce nesmí vůbec mluvit a pokud ano, tak se pouze vychvaluje instituce, kterou stát v dané době má a dokazuje se její účelnost. Pokud vám to přijde zvláštní, a to právem, že se lidstvo tolik tisíc let neshodlo na tom, jak nejúčelněji zřizovat společnost, opravte tuto chybu tím, že budete o této věci přemýšlet, protože si to zasluhuje víc, než cokoliv jiného – přemýšlet řádně, bez předsudků a vážně…“
– Bernard Bolzano

V diele O najlepšom štáte nachádzame projekciu sofokraticko-demokratického, sociálneho a racionálne zriadeného štátu s plánovanou ekonomikou, progresívnym zdanením^{BZ. 102} a rozumným zákonodarstvom.^{BZ. 23}  Bolzanova etika je jasná – za najvyšší mravný zákon považuje všeobecné blaho.^{BZ. 123}  Odmieta dedičné výsady,^{BZ. 44}  privilégiá a nadpráva, zároveň však považuje absolútnu rovnosť za nemožnú a nežiadúcu.^{BZ. 41} Bolzano sa zameriava na otázky kompetentnosti občana, otázky slobody,^{BZ. 39} rovnosti,^{BZ. 40} náboženstva.^{BZ. 46}  Venuje sa voľbe povolaní ^{BZ. 72} či účelu majetku a peňazí,^{BZ. 57, 71} cestovaniu,^{BZ. 98} obchodu,^{BZ. 80} odmenám a trestom, ^{BZ. 110} vláde, ^{BZ. 29}  výchove a vzdelaniu, ^{BZ. 49}  nájomnému bývaniu ^{BZ. 92} a otázkam zdravia. ^{BZ. 56}

Bolzanova téza je jasná: ako ľudské bytosti nie sme dokonalí, a preto treba brať človeka takého aký je, no aj napriek tomu je absolútnou prioritou ideálnej spoločnosti všeobecný záujem a pokrok celkového blahobytu spoločnosti. Čo tým Bolzano myslí? Štát by mal zabezpečovať sociálne práva ako právo na vzdelanie, bývanie, potravu, prácu, zdravotníctvo a zamedziť na jednej strane extrémnemu bohatstvu a na strane druhej extrémnej chudobe. A na tieto výdobytky občan má právo:

„Kto svoj čas obetuje práci venovanej verejnosti… štátu alebo obci… zasluhuje, aby mu po tú dobu štát alebo obec poskytli všetky pôžitky, ktoré by si opatril, keby rovnakou prácou, rovnako usilovnou a namáhavou, vynaložil len pre seba… je spravodlivé a prezieravé zvyšovať odmeny za prácu so zreteľom k okolnostiam, aby sme ľudí povzbudili…“ ^{BZ. 69}

„Treba zariadiť, aby obec mala právo disponovať všetkým, čo človek potrebuje k živobytiu, od potravín až k peniazom a priznávať každému len toľko, koľko zasluhuje podľa práce.“ ^{BZ. 73}

Bolzano predpokladá z hľadiska filozofie pokrok,^{BZ. 136} teda ustavičný postup ľudstva vpred, ktorý končí až s jeho zánikom. Tento pokrok je viazaný na múdrosť, cnosť a blaženosť. Nevylučuje však možné kroky späť (negatívna dialektika). Bolzano však verí, že ľudstvo globálne speje a bude smerovať k pokroku. Ľudský rod môže na určitý čas upadnúť v nedokonalosť, avšak po tomto úpadku prichádza vzostup, ktorý úpadok pripravuje. Bolzano verí, že príde čas, keď ľudia budú pohŕdať vojnou, zmiznú hodnosti a ploty medzi ľuďmi.

ŽIVOT A DIELO

„Zo všetkých možných spôsobov jednania voľ vždy taký, ktorý pri zvážení všetkých dôsledkov najviac prospeje k blahu celku… svoje názory nikdy nevezmem späť, ani nebudem ľutovať… Ako je len možné byť presvedčený o správnosti nejakej mienky, ktorej sa nedostáva najistejšieho potvrdenia, teda všeobecného súhlasu všetkých… Musím sa považovať za šťastného, že mi dobrotivá Prozreteľnosť dopriala nájsť túto pravdu… nemôžem poprieť, že si veľa sľubujem od toho, ak dôjde k tomu že ľudia všeobecne nahliadnu, že všetky povinnosti, ktoré im predpisuje rozum alebo božské zjavenie, nemajú žiadny iný dôvod, než vzájomné obšťastňovanie všetkých. Ja tu už dávno nebudem, avšak pravda, o ktorej som dnes hovoril, bude pôsobiť ďalej a privodí raz na zemi lepšiu epochu… ja už tu nebudem, až táto doba príde, ale blaho každému, kto si bude môcť povedať, že niečim prispel k jej príchodu!“ ^{BZ. 123}
– Bernard Bolzano

Bernard Bolazno sa narodil v rodine obchodníka. Po otcovi Talian, po matke Pražan. Vyštudoval gymnázium v Prahe, následne sa venoval štúdiu matematiky, filozofie a logiky (pod vedením Stanislava Vydru). Neskôr sa stáva kňazom a doktorom filozofie. Stal sa kazateľom, i učiteľom s priamym vplyvom na inteligenciu českého národného obrodenia. V roku 1819 mu bolo prostredníctvom dekrétu cisára Františka I. znemožnené učiť a bol suspendovaný. Získal však penziu a od roku 1820 žil v ústraní na statku advokáta Františka Pistla. V rokoch 1841 až do smrti pôsobil ako sekretár pre Kráľovskú českú spoločnosť náuk. Podľahol tuberkulóze a zápalu pľúc. Napriek celoživotnému zlému zdravotnému stavu sa dožil 67 rokov. A to vďaka zdravému životnému štýlu a otužovaniu.

Podobne ako Morelly, Mably, Harrington, ani Bolzano nepatrí k autorom, ktorí by boli všeobecne známi ako napríklad Kant, Hegel alebo Marx. Prvý životopis Bolzana napísala vnučka Palackého (Marie Riegerová). Odkazu Bernarda Bolzana sa venovali  Dr. M. Jašek (vydavateľ prvého českého vydania z 30. rokov v elegantnej forme s podrobným predslovom a bohatým poznámkovým aparátom), ThDr. J. Plojhar (autor úvod k vydaniu z 50. rokov), Jaromír Loužil (autor podrobného doslovu k vydaniu Mladej fronty z 80. rokov) a ďalej napríklad Marie Bayerová, ktorá venovala Bolzanovi celú monografiu. Po Bolzanovi je pomenovaná tiež ulica, jeho meno je napísané medzi významnými osobnosťami českej histórie na budove Národného múzea. Je mu venovaná samostatná časť seriálu o významných menách českej histórie.

NAJLEPŠÍ ŠTÁT

Autor sa v diele (venovaného Anne Hoffmanovej) venuje projekcii ideálneho zriadenia, ktoré fokusuje na svetoobčiansky ideál, teda spojenie všetkých ľudí v jeden všeobecný zväzok všetkých štátov. ^{BZ. 22} Z hľadiska delenia utópií (Szacki) ide o utópiu večného poriadku (Szacki). Z filozofického hľadiska je veľmi zaujímavý už úvod knihy. Bolzano sa pýta na otázku ideálne spoločenského zriadenia: Radilo sa niekedy ľudstvo – nielen ten či onen jednotlivec, ale ľudstvo v celku – ako by malo vyzerať dokonalé spoločenské zriadenie? Bolzano dodáva: „Veď vo väčšine krajín sa o tejto otázke nesmie vôbec verejne hovoriť, a ak áno, tak len tak, že sa vychvaľuje ústav, ktorú v tej dobe štát má, a že sa dokazuje jej účelnosť. Môžeme sa potom diviť, že doteraz nepoznáme pravdu?“ Bolzano ďalej hovorí: „A ak je vám divné, a to právom, že sa ľudstvo za toľko tisíc rokov, čo žije, nezhodlo na tom, ako najúčelnejšie zriadiť spoločnosť, tak s chuťou do diela! Opravte túto chybu, opravte ju tým, že budete o tejto veci premýšľať, lebo to si zasluhuje viac, než čokoľvek iné, premýšľať poriadne, bez predsudkov a bez vášne.“ ^{BZ. 17} 

Bolzano zdôrazňuje, že dobrá ústava, ktorá usiluje o blaho občanov sa nesmie zveriť iba náhode, ale musí byť upravená tak, aby aj v prípade, že tí, ktorým je zverená určitá moc, nekonajú vždy najlepšie, a keby aj mali na zreteli len vlastných prospech, tak táto ideálna ústava by aj v tom prípade dokázala, že by netrpel celok. Bolzano zdôrazňuje, že sme ľudia s chybami, preto treba nastaviť spoločnosť tak, že cez všetky naše chyby budeme nútení ústavou konať tak, ako to vyžaduje všeobecný záujem. Ideálne zriadenie teda stojí na hodnotách cnosti a blaha celku.

Bolzanov ideálny štát je demokratická republika s prvkami sofokracie (rada starších) s kolektívnym vlastníctvom pôdy, dielní, manufaktúr, kníh, umeleckých predmetov a dopravy. Cirkev je odlúčená od štátu, je tu náboženská sloboda. Štát zabezpečuje bezplatné zdravotníctvo, výživu detí, vzdelanie a dôchodky; stanovuje ceny aj mzdy (riadi obchod aj dopravu), platí vedcov, vydáva knihy, podporuje vedu (cieľ: uľahčenie práce, zvýšenie výroby), stará sa o rozširovanie umeleckých diel a je tu povinnosť spoločensky užitočnej práce a učenie sa k remeslám. Svoj ideál postuluje nasledovne: „…netrpťe aby ktokoľvek, kto je „nízkeho pôvodu“, mal uzavreté cesty ku vzdelaniu, a tým aj cestu k hodnostiam a úradom…“ ^{BZ. 45}

Prvá kapitola je veľmi inšpiratívna, avšak rozporuplná. Bolzano sa tu pýta, kto je člen štátu. Za základné atribúty občianstva považuje:

1. poslušnosť k zákonom a žiadosť byť občanom
2. sľub k poslušnosti zákonom, ktorý učinia jedinci po dovŕšení dospelosti ^{BZ. 21}

Môžu byť súčasťou štátu aj cudzinci? Bolzano odpovedá, áno, ale iba ak uvedú platný dôvod, prečo sa nehlásia k štátu, z ktorého pochádzajú (napríklad neakceptuje dôvod vyhnutia sa trestu) a pokiaľ nie sú štátu škodliví (cudzinec je podľa Bolzana v štáte trpený a preto musí poslúchať každý zákon).^{BZ. 21} Bolzano verí, že raz ale príde čas, keď celý ľudský rod bude zjednotený do celku, a celé ľudstvo bude jeden štát. Svetobčiansku víziu končí slovami: „Mne stačí, ak sa pripustí, že spojenie všetkých ľudí na svete v jeden všeobecný zväzok všetkých štátov je cieľ, ku ktorému má ľudstvo smerovať.“^{BZ. 22} To je v podstate definícia Bolzanovej predstavy utópie – zjednoteného ľudstva – súštátia, myšlienka stará snáď ako ľudstvo samo.

Aj v ostatných textoch Bolzano deklaruje, že vlasť nevníma v typicky romanticko-národnom duchu 19. storočia. Za vlasť považuje tú zem, ktorá mu dala najviac dobra a najviac služieb. Skutočný vlastenec usiluje o to, aby jeho zem napredovala k sociálnemu pokroku. Odmieta však podmaňovanie jedného národa druhým, čo uvádza v historickom kontexte nerovného postavenia medzi Čechmi a Nemcami v 19. storočí. ^{BZ. 141-2} Bolzano, aj keď sa to dnes zdá paradoxné a naivné, považoval Čechov a Nemcov za spojené národy a požadoval ich vzájomnú úctu a spoluprácu (napr. v 20. storočí nepredstaviteľné).

USPORIADANIE SVETOVÉHO ŠTÁTU

Základom štátov v jeho utópii bude rodina, ktorú tvorí muž a žena, rodičia, deti, pokrvní príbuzní, ak žijú pospolu. Viacero rodín tvorí obce, ktoré však nebudú príliš rozsiahle nakoľko budú mať rovnaký počet detí. Obce si budú vzájomne pomáhať prostredníctvom združení a bude sa v nich upevňovať pospolitosť (táto idea pripomína slovanské občiny, pozn. aut.). Združenia budú tvorené zo sto obcí. Združenie bude mať okresy, kraje, župy. A združenie, ktoré bude mať sto okresov sa bude nazývať krajinou a zemou.^{BZ. 23}

Jaromír Loužil (Bolzana 1981, s. 161) pripomína, že ide o republiku, ktorú tvorí spolok relatívne autonómnych obcí, okresov, krajov, zemí, ktoré raz snáď obsiahnu celý svet. V určitých spoločenstvách sa bude vykonávať určitý druh práce ako napr. poľnohospodárstvo. V časti XIII. ^{BZ. 78} uvádza ďalej chov dobytka, výrobné a produktívne remeslá či vedecké povolania s účelom projektovania nových vynálezov pre uľahčenie práce. Všetci pracujúci majú podiel na spoločnom výsledku práce. ^{BZ. 79} Ďalej tu navrhuje postupné združstevňovanie pôdy; statok môže spravovať jeden človek so svojim kolektívom, a jednotlivé statky sa môžu postupne spájať a vytvárať väčšie spoločné celky: „…pod spoločným vedením sa zase väčší počet vedúcich môže spojiť v ďalšiu jednotu, kde to prospech veci vyžaduje.“ ^{BZ. 79}

Do poľnohospodárstva sa môžu zapájať v dobe žatvy aj ľudia z iných povolaní, ktorí budú odmeňovaní štátom alebo družstvami.^{BZ. 80} Ak je úroda zničená počasím, škody hradí družstevníkom štát, ak ju zničí niekto z družstevníkov, je prísne potrestaný. V závere časti o povolaniach projektuje víziu združstevnenia aj ďalších odvetví.  Povolaniam sa podrobnejšie venuje aj kapitola XII.^{BZ. 72} Je zaujímavé, že Bolzano podobne ako Weitling prorokuje automatizáciu v prospech kolektívneho blaha: „Každý vynález je pre ľudstvo ziskom. Človek totiž môže potom použiť svojich síl k novým tvorivým výkonom, rovnako užitočným, na ktoré predtým nemal čas ani pomyslieť.“ ^{BZ. 72} 

A zároveň dodáva, že zavádzaním strojov zostáva časť ľudí bez chleba. Automatizáciu práce chce využiť v prospech, nie proti človeku. Ako príklad uvádza industrializáciu poľnohospodárstva. Ďalším dôležitým momentom je dôraz na užitočnosť práce. Každý pracujúci dostáva základné dispozície k živobytiu, chorí členovia obce, deti a starší ľudia žijú na náklad obce. Užitočnosť práce a spôsobilosť jedinca na prácu posudzujú odborníci. Podobne ako Fourier, navrhuje tiež dobrovoľné a štátom podporované striedanie povolaní – duševné sa striedajú s fyzickými aj pre uchovanie psychického a telesného zdravia (učenci k fyzickej práci, a napríklad baníci môžu na určitý čas byť uvoľnení a napríklad písať na určitú dobu básne). Neužitočné povolania ako mlátenie cepov, ktoré po vynáleze mláťačky stráca svoj zmysel, autor ruší, prípadne zakazuje. Tí, ktorí majú z nového vynálezu zisk (jednotlivci alebo štát) a pripravia ľudí o prácu, majú povinnosť pracujúcich odškodniť (projekcia zdanenia robotov?). Umelecké povolania na rozdiel napr. od Weitlinga zavrhuje a považuje ich za realizovateľné popri iných povolaniach. Na strane druhej krásne umenia oceňuje a želá si, aby boli v obciach rozvíjané čo najviac nakoľko prispievajú k spríjemneniu života. Medzi diela, ktoré treba podporovať radí maľby, básne, spev, hudobné skladby (budú spríjemňovať prácu na pracoviskách). Odmieta však divadlo, pretože podporuje predstavu stať sa niekým iným, než tým kým sme a to považuje za hriech proti vkusu. Profesionálnych umelcov ako výnimky podmieňuje skutočne nadpriemerným talentom.^{BZ. 88-89} V kapitole XVI. sa venuje špeciálne spisovateľom, novinárom, cenzorom (vydávaniu kníh a cenzúre). Podmienka vydania knihy je podrobné posúdenie komisiou, ktorá určí či vybrané dielo nie je spoločensky závadné.^{BZ. 85} 

SLOBODA TLAČE

 Zakázaním absolútnej slobody tlače chce zabrániť veľkému zlu, menším. Cenzúru zavádza z dôvodov: 1, ohrozenie mravnosti; 2, nutnosti skúmať určité javy s pokojom, bez vášní, pretože by mohli mať deštruktívne následky na celej spoločnosti; 3, z dôvodu napádania jednotlivcov, ktoré nie je dokázané; 4, bezcennosti diela (ak nie je ani k zábave, ani k poučeniu). Aj samotní cenzori podliehajú kontrole, aby neprejavoval zlú vôľu napr. z pomsty… aby teda nepotlačil vec, ktorá je cenná a dôležitá. Ďalším krokom je návrh k zdokonaleniu diela. Poverení cenzori budú vysoko kvalifikovaní znalci a odborníci. ^{BZ. 88} Každé povolanie je v Bolzanovej utópii podmienené dopytu spoločnosti. Cieľom je nastolenie rovnováhy, kde nieto prebytku ani nedostatku prác, služieb, výrobkov atď.^{BZ. 77}  Do každej obce umiestňuje budovu určenú na užitočnú dobrovoľnú prácu.^{BZ. 78}

V kapitole II. sa Bolzano zaoberá zákonodarnou mocou. Každý člen štátu, okrem zločincov, by mal mať možnosť uchádzať sa o zákonodarnú moc. Avšak tí, ktorí by mali o štáte rozhodovať, by mali usilovať o všeobecné blaho (nie o svoje egoistické záujmy) a mať čisté úmysly, teda mali by to byť rozhľadení a mravne vyspelí jedinci. O veciach verejných by ale nemali rozhodovať:

1, všetci, ktorí o veciach, o ktorých sa jedná nič nevedia (teda podmienka kompetentnosti ako u Weitlinga)
2, všetci, ktorí si neuvedomujú následky svojich rozhodnutí
3, všetci, ktorí budú podozriví, že nemajú dosť dobre vôle, ktorej je treba k posúdeniu vecí.^{BZ. 24}

Sám Bolzano priznáva, že nebude ľahké určiť, komu sa teda hlasovacie právo prizná a komu nie. Preto navrhuje rozmanité predpisy, ktoré záležitosti upresnia (napríklad úroveň vzdelania). Cnostných občanov, ktorí nezištne navrhujú užitočné opatrenie plánuje zapisovať do pamätných kníh obcí či krajín. Ak sú návrhy kontroverzné a občan má strach, že by mu spôsobili negatívnu ujmu, môže ich podať anonymne. Ak návrh neprejde a navrhovateľ zákona si myslí, že nebol pochopený, do knižnice je uložený pamätný list tohto návrhu. Ak návrh bude výborom preštudovaný a označený za užitočný, bude nim oboznámená verejnosť a bude o ňom demokraticky hlasované.

Zákonodarnú moc Bolzano priznáva všetkým občanom (aj keď ju podmieňuje kompetentnosťou). Obáva sa však ľudských vášní, ktoré takéto zriadenie môžu zrušiť. Ide o akýsi dialektický boj zmyslovosti a rozumu. Preto navrhuje zriadenie rady starších nad 60 rokov, ktorá rozhoduje o uznesení väčšiny pred definitívnym schválením. Podľa Bolzana sú práve starší oprostení od vášní a preto jednajú viac v prospech rozumu. Sú volení väčšinou hlasov v každej obci na 3 roky (môžu byť zvolení aj znova); každá obec 5 členov. Do rady starších sa môžu dostať aj výnimky, ktoré už v skoršom veku dokážu svoju kompetentnosť. Bolzano teda podobne ako napríklad Platón či Weitling uvádza do svojej projekcie prvok sofokracie.

Vládu alebo predstavenstvo zeme skladá z členov obcí, okresov, či v prípade svetoobčianskeho modelu spolku z členov štátov.^{BZ. 30}  Títo ľudia majú rozmanité vedomosti a vlastnosti a budú zastupovať všetkých občanov. Budú platení z verejných peňazí (na náklad obce, okresu,  zeme, štátu, celého súštátia). Práca politikov nie je doživotná, ale dočasná. Vláda vydáva aspoň raz za rok tlačenú správu o jednaniach a uzneseniach. Bolzano predpokladá, že obce volia svojich zástupcov spomedzi tých, ktorí sú vo svojom okolí známi svojou dobrou povesťou. Za zástupcov okresov budú volení spomedzi predstaviteľov obcí, za zástupcov štátu spomedzi zástupcov okresov, a za zástupcov súštatia spomedzi zástupcov štátov. Teda ide o určitý pyramídový model zastupiteľskej demokracie. Zdola sú zvolení predstavitelia obcí, a ich dôvera postupuje hore, k voľbe predstaviteľov okresov, zemí atď.

SLOBODA

V otázke slobody pripomína, že každý občan vstupuje do spoločnosti s tým, že do istej miery obmedzuje voľnosť svojho jednania. Podobne ako Rousseau, teda predpokladá, že jednáme v záujme vôle celku (všeobecná vôľa u Rousseau, vôľa celku u Bolzana). A práve toto sa podľa Bolzana protiví ľuďom, ktorí nerozmýšľajú počestne.^{BZ. 40} V účelne zriadenom štáte musí podľa Bolzana všetko smerovať k tomu, aby občan nebol obmedzovaný vo svojej slobode, zároveň však je obmedzovaný ku konaniu objektívneho zla, aj keby toto zlo podmieňoval vlastným názorom. Takýto model Bolzano považuje za realizáciu skutočnej občianskej slobody.^{BZ. 40} Bozlano si však uvedomuje, že nie všetci občania majú dostatok vôle konať dobro, preto zavádza aj donucovanie opatrenia – vykonávajú ich sudcovia, polícia, hliadky, bezpečnostné stráže. Bolzano rieši dilemu. Ako ochrániť štát, aby sa v ňom slobodne mohla rozvíjať občianska spoločnosť a zároveň zachovať mier (teda zabránenie prevratu zvnútra, či intervencii zvonka). Pripomína, že tam kde je prelievanie krvi, tam sa radšej do ničoho nepúšťajme. Za kľúčovú považuje vieru vlastných občanov v politický systém. Ak je vnútorná stabilita, štát odolá aj vonkajším intervenciám a armáda sa dokáže ubrániť. Viac sa obáva vnútorného rozkladu – ten sa udeje, keď ľudia buď nemajú čo stratiť (sociálne revolúcie) alebo prostredníctvom peniazmi zaplateného prevratu (dnes ide o fenomén farebných revolúcií, či majdanov). Sociálnych revolúcií sa v ideálnom štáte netreba obávať, a prevratu za pomoci peňazí taktiež nie, pretože ideálny štát nedovolí jednotlivcom tak zbohatnúť aby naplánovali a zorganizovali prevrat.^{BZ. 38} S čím však Bolzano nepočíta je prevrat financovaný zo zahraničia. Ráta však s ideologickou indoktrináciou, ktorá by prevrat mohla spôsobiť. Tomu sa dá zabrániť podľa Bolzana iba ideálnou výchovou.

OTÁZKA ROVNOSTI

Bolzano sa ďalej venuje aj filozoficko-politicko-sociálno-právnej otázke rovnosti.^{BZ. 40} Bolzano odmieta absolútnu rovnosť (považuje ju za nemožnú a nežiadúcu) a z textu je evidentné, že odmieta aj revolúcie. V inom texte (1849) ale píše, že nie je ničoho na svete istejšieho, než zásada, že všetci pozemšťania sa vyznačujú podstatne rovnakou zásadou, tzn. že majú rovnakú prirodzenosť a tak aj rovnaké práva. ^{BZ. 139} 

Čo je však dôležité, aj Bolzano zdôrazňuje, aby sa nerovnosti zmiernili. Hovorí v tomto kontexte o rozumnej rovnosti. Podobne ako moderný teoretik John Rawls, Bolzano toleruje nerovnosti iba v prípade, že slúžia v prospech celku. Z toho vyvodzuje odmietanie majetkovej nerovnosti a nadpráv, ktoré užívajú niektorí iba pre svoj pôvod.^{BZ. 41} Bolzano, podobne ako ako napríklad Štúr, považuje hromadenie majetku za prostriedok k napredovaniu a motivácii. V duchu protestantskej etiky (veľa tvoriť, málo troviť) dáva právo úspornejším občanom mať pre seba viac dobrého. Šetrnosť považuje za cnosti (toto stanovisko zastáva napríklad Max Weber): „Ak nepresiahne majetok, ktorý nadobudol občan zdatnosťou, ba niekedy tiež len zhodou okolností, istých medzí, nie je dôvodu k nariekaniu, že zbohatnutím jedného ostatní ochudobnejú Nemusíme sa obávať, že by toho bohatstva užil, aby pôsobil na iného a ovládal ho ku škode celku.“ ^{BZ. 42} 

Následne však v duchu Thomasa Mora dodáva, že práve bohatnutie na úkor druhého sa odohráva vo väčšine súdobých štátov, ktoré vysoký majetok jednotlivcov chránia a pokladajú za správny. Bohatnutie na úkor druhých Bolzano považuje za neprípustné.^{BZ. 43} A tak pripomína: „…zhubné usporiadanie, ktorý by sa nemalo nikde trpieť, je len v také usporiadanie, ktoré pripúšťa, aby majetok jednotlivcov vyrástol do takej výšky, ako napr. stonásobok toho, čo by z menovaného priemeru vychádza.“ ^BZ.41

Bolzano uznáva, že majetková nerovnosť mala v histórii aj svoje pozitíva aby dosiahlo ľudstvo určitý kultúrny stupeň. Vďačí bohatým za kultúrny pokrok v určitých historických obdobiach a oceňuje filantropiu. Toto je však podľa Bolzana už otázkou minulosti (v nasledujúcich vetách nachádzame zdôvodnenie ekonomickej demokracie aj národných podnikov): „…teraz už nie je treba čakať na priazeň boháčov ak ide o vec, ktorá si zaslúži podporu a to všeobecne prospešný podnik! Prostriedky dokážeme získať daňami… že zbohatnutím jedných, druhí schudobnejú, bolo už veľa krát povedané. …boháč je predmetom závisti a nenávisti… snáh sa mu nejak pomstiť… je potom možné, tešiť sa z tohto bohatstva… ak je predmetom pohoršenia, závisti a nenávisti ostatných? …v štáte dobre zriadenom nemožno trpieť, aby závisel len na ľubovôli boháčov… aj keby bola v všeobecnému prospechu alebo škode! Tí, ktorí žijú z vašej dobročinnosti by boli oveľa šťastnejší, keby im pri rozumne zriadenom štáte nebolo treba vašich milostí, keby mohli žiť z toho, na čo majú plný a zákonitý nárok, čo im úplne bezpečne patrí!“ ^BZ.43

Vyrovnanie majetku plánuje Bolzano učiniť postupne. Rozumná majetková rovnosť bude projektom niekoľkých generácií. Podobne ako Mably si totiž uvedomuje, že revolúcie majú z dlhodobého hľadiska deštruktívne následky. Na druhej strane v texte z roku 1818 píše o práve na neposlušnosť.^{BZ. 134}  Podobne ako Rousseau dáva morálne právo zvrhnúť režim, kde neplatia, nefungujú pravidlá a zákony. Taktiež v roku 1838 prehlásil, že ak ozbrojený odpor pomôže odstrániť utrpenie, potom je dovolený ako zabránenie veľkému zlu, menším – avšak iba v tom prípade, že nie je na výber.^{BZ. 132}

MAJETOK A DEDIČNÉ VÝSADY

Čo je však mimoriadne zaujímavé, Bolzano navrhuje zrušenie dedičných výsad a bremien.^{BZ. 44}  Považuje za nespravodlivé ak by niekto mal byť privilegovaný iba za to, v akej sa narodil rodine. Celú časť končí slovami: uchovajte, čo je na veciach dobré, netrpte však žiadneho zneužitia. ^{BZ. 45}

K otázke majetku sa vracia v X. kapitole. Táto kapitola je mimoriadne zaujímavá a dokazuje Bolzanovu unikátnosť a vizionárstvo. Kritiku súkromného vlastníctva tu nenachádzame v zaužívanej marxistickej rétorike. Bolzano na to ide inak. Argumentačne zdôvodňuje, prečo prezentuje svoju normatívnu víziu. Bolzano píše, že problémy vlastníctva podrobne preskúmal a preto má právo žiadať od čitateľa, aby jeho teóriu nezamietal. Hneď v úvode pripomína, že ústavy, ktoré zamietali akékoľvek vlastníctvo zašli až príliš ďaleko a dodáva, že aj vlastnícke právo môže mať pozitívne dopady na spoločnosť. Argument pre uznanie určitého osobného vlastníctva však je podmienka, aby boli priznanie takéhoto vlastníctva v konečnom dôsledku celku prospešné, a neuznanie neprospešné. Bolzano hovorí o veciach, ktoré môžu byť užitočné a potrebné len určitému jednotlivcovi,^{BZ. 58} na strane druhej o veciach, ktoré sú pre jednotlivca neužitočné (príklad: obrazy pre slepca), teda veci, ktoré budia túžbu pretože sa im pripisuje vzácnosť, hoc táto vzácnosť je iba výsledkom fikcie (príklad: diamant, ktorý nespôsobuje viac úžitku ako obyčajné sklo a je hodnotený iba pre svoju vzácnosť; takéto predmety Bolzano dáva do majetku štátu a používa ich napr. ako dekorácie verejných budov) alebo veci, ktoré by v rukách jednotlivcov mohli byť egoisticky zneužité (napríklad ak by niekto vykúpil všetku surovinu, ktorá je spoločensky potrebná napr. na zdravotné účely a je jej nedostatok a následne by ju zneužil na svoj zisk). Bolzano projektuje komunistickú víziu prístupnosti predmetov bez peňazí: „Kto by tu zabudol, ako užitočné by boli knižnice, prírodné a umelecké zbierky atď., keby boli prístupné všetkým, ktorí pre to majú zmysel, a neboli by majetkom jednotlivca!“ ^BZ.67

Bolzano je zaujímavým protikladom Johna Locka, ktorý stanovil pravidlá pre tzv. spravodlivé vlastníctvo. Bolzano hovorí jasne: „Skutočnosť, že je niekto nálezcom vecí, ktoré boli doteraz bez pána, nie je dostatočným dôvodom, aby sa mu priznávalo právo na ich vlastníctvo.“ ^{BZ. 59} 

Bolzano preto odmieta právo nálezcu. A uvádza aj paradoxy tých (právnikov), ktorí toto právo zastávajú, hoc sami ho pre iných odmietajú: „…prečo ruda, ktorú vyťaží baník z hlbín zeme, nie je jeho majetkom? Je to vybavené tým, že zem, v ktorej tú rudu našiel, bola cudzím majetkom. Podrobnejšia úvaha nám však ukáže slabiny takýchto výkladov. Veď keby ruda, ktorú baník dobyl, nebola jeho majetkom len preto, že kus zeme, v ktorej ju našiel, mu nepatrí, akým právom smie si privlastniť rybu alebo vtáka, ktorého chytil... spôsob, ktorým sme si rozdelili pozemské statky sa dial podľa iných pravidiel, než uvádzajú naši právnici... že sa totiž dbalo, aby mal každý to, čoho mohol najlepšie užiť, a že sa od tohoto pravidla upustilo až tam, kde si niečo iné vynútila hrabavosť jednotlivcov! A týmto požiadavkom hrabavosti sa v ideálnom štáte nesmie ustupovať!“ ^BZ.61

Bolzano akceptuje možnosť úplného odstránenia vlastníckeho práva.^BZ.67 A to buď osvetou (majitelia svoje majetky odovzdajú dobrovoľne) alebo prostredníctvom odškodnenia štátom. Podobne ako Fourier, Weitling a mnohí ďalší utopisti, taktiež kritizuje zvrátenosť voľného trhu, teda schopnosti obchodníkov meniť ceny podľa svojvôle. Preto navrhuje obmedziť právo predaja. ^{BZ. 63} Bolzano teda projektuje riadenú ekonomiku, resp. obmedzenie trhu v prospech všeobecného blahobytu. V duchu najvyššej zásady (spoločenské blaho) teda treba nastaviť určovanie kúpnych cien, výšku miezd a odmien za prácu.^{BZ. 67} Obchodu sa venuje taktiež v samostatnej kapitole (XIV.). Za obchodníkov považuje tých, ktorí sa stavajú medzi výrobcu a spotrebiteľa, z čoho majú zisk.^{BZ. 80} Neistotu obchodu dokladá tým, že niektorí obchodníci nahromadia bohatstva nesmierne miery alebo sa z nich stávajú žobráci, prípadne strhnú do záhuby druhých ľudí. Obchod chce Bolzano transformovať z rúk jednotlivcov do rúk štátu (okresov, obcí, zemí). Obchodníci, pôvodne zamestnaní súkromne, by v štátnom obchode získali stály plat a striasli by sa neistoty. Pracovali by v dobre zriadených obchodných domoch. Spotrebiteľ by tak dostal veci lacnejšie, rýchlejšie, dostupnejšie a v lepšej kvalite. Obce by tak zriadili vlastné obchodné domy, a tým by sa znížil počet ľudí zamestnaných v neistom obchode. Zisk by mala obec, okres, zem… a tým pádom všetci občania. Taktiež by sa zachytili všetky spotrebné dane na konkrétne druhy tovaru. Podvodom a sprenevere peňazí chce Bolzano zabrániť investovania do odhaľovania každého podvodu prostredníctvom dozorcov.^{BZ. 83} 

ÚŽERNÍCTVO A PENIAZE

Bolzano tiež odmieta pôžičky, teda úžerníctvo. Hovorí o ponechaní času na užívacie právo inej osobe za odmenu alebo bezplatne,^{BZ. 64} nakoľko pôžičku spôsobujú spoločenský neporiadok. Bolzano zakazuje požičiavanie peňazí: „Je nutné v účelne zriadenom štáte zakázať požičiavanie peňazí, požičiavanie peňazí kohokoľvek, komukoľvek. Veď k akým a koľko škodlivým účelom môže užiť peňazí niekto, kto si ich vypožičal bez súhlasu spoločnosti… naproti tomu bude nutné upraviť veci tak, aby ten kto má peňazí navyše, mohol ich uložiť, ale iba pre štát… štát mu za to dá úroky, avšak iba mierne a pri väčšom vklade ešte menšie.“ ^{BZ. 64}

Peniazom sa venuje v samostatnej kapitole (XI.). ^{BZ. 71} Kovové peniaze navrhuje užívať iba v styku s ostatnými štátmi, na vnútroštátne pomery iba peniaze papierové alebo peňažné známky. A ideme ďalej. Bolzano ruší dedičné právo. Dedičstva sa ujme štát, čím zabráni vzniku extrémnych nerovností. Bolzano pripomína, že túžba po dedičstve spôsobuje aj túžbu detí po smrti rodičov. Okrem toho deti, ktoré vedia, že budú po smrti rodičov obdarené veľkým majetkom, oddávajú sa záhalke a nečinnosti. A hlavne, ak existuje tento fenomén, majetok sa hromadí pre určité rody, pričom druhí chudobnejú.^{BZ. 64} Bolzano dodáva, že takéto opatrenie sa doteraz žiadny štát neodvážil zaviesť.

V otázke náboženstva je Bolzano otvorenejší. Zdôrazňuje, že ľudia sa odvracajú od toho, čo sa im vnucuje.^{BZ. 46} Preto navrhuje model náboženskej tolerancie a slobody. Štát nestanovuje kňazov, ponecháva ich voľbu príslušníkom konfesií. Teológovia sú však podrobovaní skúškam. Potrestaný bude ten, kto sa z náboženských pohnútok dopustí niečoho všeobecne škodlivého. Trest bude miernejší iba, ak to bolo konané v dobrom úmysle. Štátne náboženstvo odmieta; jediným spôsobom ako môže štát zasahovať do dominantnej preferovaného náboženstva je jeho preferovanie v školách a výchove. Tým by štát bojoval proti bludným a škodlivým náboženským názorom osvetou. K riešeniu tohto problému Bolzano hľadá správnu rovnováhu medzi pluralitou náboženstiev a eliminovaní tých prvkov, ktoré by mohli byť pre štát nebezpečné. Kapitolu o náboženstve končí s mnohými otáznikmi. Z iných častí textu je možné vydedukovať, že Bolzano verí v nesmrteľnosť duše (tejto téme sa venuje dokonca v samostatnej knihe Athanasia: neboli Důvody pro nesmrtelnost duše), zjavenia aj vieru v Boha. ^{BZ. 54}

VZDELÁVANIE

Pomerne v rozsiahlej miere sa Bolzano venuje výchove a vyučovaniu. ^{BZ. 49-56} Bolzano sa pri výchove prioritne spolieha na rodinu, rodičov, ktorých nedokáže nahradiť žiadna vzdelávacia inštitúcia, preto výchovu detí z hľadiska raného detstva zveruje práve im. Deti sú rodičom odňaté iba v prípade, že jeden alebo dvaja z rodičov dokázateľne žijú zlý a nesporiadaný život, ktorý môže negatívne ovplyvniť vývoj dieťaťa. Tieto deti sú zverené do starostlivosti iným rodičom, v inej obci, aby sa nešťastné deti nedozvedeli, prečo boli od rodičov vzaté. Do starostlivosti iným rodičom sú zvolení aj sirotkovia. Podobne ako Thomas More, aj Bolzano tieto deti pre-rozdeľuje najmä párom, ktoré nemôžu mať deti alebo majú záujem vychovávať viac detí. Po ranej výchove sú deti posielané do obecných škôl, ktoré sú v každej obci, kde sa vzdelávajú do 14 až 15 rokov. Medzi predmety, v ktorých sa vzdelávajú patrí napríklad návod k užívaniu zmyslov, telocvik, náboženstvo (avšak iba so súhlasom rodičov a iba to náboženstvo, ktoré štát uzná za rozumné), prírodopis, zdravoveda, aritmetika, geometria, fyzika, chémia, astronómia, čítanie, písanie, spev, materský jazyk a iný jazyk (ideálne univerzálny jazyk všetkých národov ako napr. latina; Bolzano taktiež zdôrazňuje jeho potrebu, podobne ako Weitling), dejepis, zemepis, zákony a vybrané remeslo.

Na výučbu navrhuje použitie kreatívnych pomôcok, zábavného a interdisciplinárneho vzdelávania prostredníctvom obrazov, modelov, kreatívnych učebníc atď. (vplyv Komenského?). Mládež s nadpriemernými schopnosťami pokračuje do škôl vyšších so súhlasom zemskej vlády, ktorá určuje či nie je nadbytok študujúcich. Taktiež navrhuje školy nedeľne a sviatočné pre získanie dodatočných vedomostí. V niektorých predmetoch bude pohlavne oddelené vyučovanie (dievčatá budú vyučované ženami). Ďalším prostriedkom ku štúdiu budú knižnice, teda samovzdelávanie (knižnica bude v každej obci; pre zaujímavosť – túto ideou presadzoval v praxi aj Laco Novomeský ako povereník pre školstvo a osvetu po roku 1945). Taktiež navrhuje spoločné ubytovanie študentov a školské jedálne. Špeciálne sa tiež venuje učencom ^{BZ. 83} (XV. kapitola). Už v úvode pripomína, že nie všetci, ktorí študovali na vysokých školách sa môžu stať učencami (vedcami). Povolanie vedcov podlieha povoleniu od štátu a zeme, ktorá im túto prácu existenčne zabezpečuje. Svoju spôsobilosť musí uchádzač dostatočne dokázať.

ZDRAVOTNÍCTVO

Bolzano projektuje bezplatnú zdravotnú starostlivosť (1, domácu lekársku starostlivosť; 2, v prípade nákazlivých ochorení, vo verejných nemocniciach, ktoré sú v každej obci, a ktoré z dôvodu možnej nákazy zamestnávajú primárne starších doktorov), voľnú prístupnosť k liečivám a zdravotným pomôckam a preventívne lekárstvo (pre zaujímavosť, aj Charles Fourier projektoval víziu preventívneho lekárstva). ^{BZ. 56-57} Bolzano píše: „Pretože život a zdravie človeka sú najvyššími statkami, na ktorých závisí takmer všetko ostatné, je nutné, aby účelne zriadený štát učinil všetko, čo môže, aby si občan oba tieto statky uchoval tak dlho, ako je to vôbec možné. … Za liečenie, za lieky a ošetrovanie neplatí ten, kto to potrebuje. Náklady nesie obec, ktorá dostane podľa potreby pomoc od kraja alebo zeme… V každej obci budú dostupné liečivá, prístroje… nemocnica má byť v každej obci…“ ^{BZ. 56, 57} 

Preto Bolzano požaduje z etického hľadiska za prioritu spoločnosti zachrániť každý život človeka, ak nejde o obeť života rovnako cenného. Pod rovnocenným životom chápe taký život, v ktorom môže človek prežiť rovnaké množstvo blaha alebo ho rovnakou mierou spôsobiť druhým. Na diskusiu by bola Bolzanova poznámka, kde zdôvodňuje záchranu život matky na úkor dieťaťa, keď dodáva, že ak by dieťa bolo zachránené, je nižšia pravdepodobnosť, že po smrti matky zostane nažive alebo sa dožije vyššieho veku. Tento komentár treba určite vnímať v dobovom kontexte a v časoch, kedy neexistovala tak vyspelá lekárska veda ako dnes. Druhým významným momentom je preventívne lekárstvo. Bolzano pripomína, že príčinou častých úmrtí a chorôb je nedostatok poučenia o tom, čo treba robiť k uchovaniu zdravia. Preto navrhuje implementovať do školstva a knižníc základné informácie o zdraví a zdravom spôsobe života; a k tomu do každej obce lekára monitorujúceho stav zdravia v obci, ktorý má zároveň povinnosť ošetrovať každého, kto to potrebuje.Najhorlivejší a najšikovnejší lekári (ktorí znížia úmrtnosť v obci, majú úspechy v liečbe atď.) sú vyznamenávaní obcou alebo zemskou vládou.

VÝŽIVA A ODIEVANIE

V samostatnej kapitole sa tiež venuje výžive (XVIII.).^{BZ. 89} Tu píše o skúmaní potravín a látok, ktoré by mohli byť škodlivé zdraviu. Úlohou štátu je postupne odstraňovanie a nahrádzanie škodlivých látok v potravinách. Špeciálne lahôdky plánuje zdaniť. Paradoxne, na rozdiel od predchodcov ako Thomas More, odmieta kolektívne stravovanie^{BZ. 91} pre rozdielnosť chutí (je zvláštne, že takému géniovi ako Bolzano nenapadlo riešenie viacerých jedál v rámci kolektívneho stravovania). Extrémnych žrútov a pijanov plánuje obmedziť prostredníctvom lekárskej starostlivosti.

Bolzano sa vo svojej utópii venuje aj takým detailom ako je odievanie.^{BZ. 91} V otázke odievanie navrhuje oddelenie ženských a mužských odevov. Razantne odmieta obliekanie sa žien do mužských odevov – považuje to za nevkusné a neslušné. Dnešným gender aktivistom by sa rozhodne nepáčilo, že Bolzano jasne stanovuje opatrenia týkajúce sa rozdielov pohlavia.^{BZ. 93} Dokonca tieto opatrenia považuje za jedno z najdôležitejších požiadavkov štátu. Bolzano navrhuje prísnu mravnú výchovu a zakazuje všetko, čo zbytočne vyvoláva vyhrotené vášne (v samostatnej kapitole sa však venuje otázke zábavy, ).

Zaujímavosťou je, že doslova zakazuje, aby sa žena uchádzala o muža. O ženu sa musí uchádzať muž. Manželstvo viaže manželov navždy, preto nesmie byť nikdy uzatvárané s úmyslom, že bude neskôr rozviazané.^{BZ. 94} Rozvody sú dovolené iba vo zvláštnych prípadoch. Ženy si Bolazno váži a pripomína, že majú byť spolu so staršími ľuďmi uprednostňované, nakoľko to prikazuje zreteľ k ich väčšej slabosti a k bolestiam, ktorými je toto pohlavie postihnuté, tie majú viesť k súcitu a ochrane zo strany mužov.^{BZ. 97}

Bolzano zdôrazňuje farebnú pestrosť šiat, čo lahodí oku a spôsobuje estetický zážitok. Ženatí občania od neženatých sa líšia oblekom. Štátom zakazuje látky, ktorých výroba je drahšia, než výroba látok, ktoré konajú rovnaké služby. ^{BZ. 92}

BYTOVÁ OTÁZKA, MOBILITA A ZÁBAVY

Mimoriadne aktuálna a dôležitá je bytová otázka.^{BZ. 92} Dom v Bolzanovej utópii nie je majetkom jednotlivca, vlastní ho obec a občania platia nájomné iba minimálne, teda vo výške údržby a stavby budovy. Bolzano teda projektuje víziu nájomného bývania, štátnych alebo družstevných bytov. Byty sú naplnené svetlom, nie sú vlhké a zodpovedajú zdravému životu.

Tak ako aj Thomas More či Weitling, aj Bolzano sa venuje otázke mobility, teda cestovania.^{BZ. 98} Mládeži navrhuje pešie túry (štát zriaďuje pre tieto organizované túry bezplatné nocľahárne). Samotné cestovanie považuje za blahodárne k upevneniu zdravia človeka. Turistiku a cestovanie Bolzano podporuje z hľadiska zdravia, ale aj poznania pamätihodností krajiny.

Časť o zábavách^{BZ. 98} zaraďuje Bolzana medzi konzervatívnych a asketických utopistov. Je zvláštne, že napriek tomu, že bol Bolzano kňaz a že v celej knihe navrhuje asketický model života, v celej knihe nenájdete nič o kresťanstve či Kristovom učení. Zdôrazňuje potrebu sporiadaného života, účasti na verejných zábavách iba za prítomnosti rodiny, odsudzuje obžerstvo, alkoholizmus (trestá ho pokutou), gamblerstvo, erotiku a taktiež zabíjanie zvery za účelom zábavy. Projektuje ideál mravného štátu, dokonca zriaďuje súdy mravnosti, ktoré sa podľa autora osvedčili v starých dobách u rôznych národov.^{BZ. 113} Tvrdo trestá cudzoložstvo. ^{BZ. 117}  Vo voľnom čase by sa podľa Bolzana sporiadaní ľudia mali okrem spoločne stráveného času v spoločnosti venovať aj premýšľaniu o chybách a nedokonalosti človeka a duchovnému rozvoju.^{BZ. 100}

SÚDNICTVO

V oblasti súdníctva^{BZ. 100} projektuje riešenie sporov prostredníctvom spoločne uznaného sudcu. Ak sa dve strany na sudcovi nedokážu dohodnúť, prípad má v kompetencii obec, prípadne okres, kraj atď. čo zabezpečuje dostatočnú objektivitu pri súde. Odmenám a trestom sa venuje v kapitole XXVII.^{BZ. 110}  Tu sa venuje otázkam zločinu a trestu. Povinnosť nahlasovať zločin považuje za povinnosť štátu. Táto povinnosť má byť vštepovaná ľuďom výchovou. Opakom nahlasovania zločinov je nahlasovanie zásluh. Za zásluhy štát udeľuje odmeny, čím povzbudzuje ku konaniu dobra aj druhých. Výhody sú lepší plat či špeciálny cenný dar  alebo preukázaná verejná úcta. Ďakovnú listinu udeľuje raz za rok súd mravnosti v mene obce, okres, zeme alebo štátu. Ak úctivý občan zomrie, jeho pohreb bude zorganizovaný veľkolepo, zverejní sa jeho životopis aj podobizeň.

Tresty Bolzano stanovuje pretože: 1, zabezpečujú účinnosť zákonov; 2, sú odstrašujúca hrozba pre tých, ktorí by chceli páchať zlo; 3, aby sa nahradila škoda spôsobená celku alebo jednotlivcovi; 4, aby sa vinníkovi zabránilo páchaniu ďalšieho zla; 5, aby sa vinník napravil.

Významným jazýčkom na váhach je úmysel vinníka. Ľudia so zlými sklonmi a zlou povahou budú zbavení každej vyššej funkcie. Trestný čin je podrobne súdený, na záver lehoty je stanovená správa verejnosti. Tresty, ktoré Bolzano navrhuje sú: 1, zbavenie úradu; 2, peňažné pokuty; 3, trest väzenia; 4, telesné tresty (iba u detí a surových jednotlivcov, nie sú nebezpečné životu a zdraviu); 5, zahanbenie pred verejnosťou (oznámenie v novinách), 5, trest smrti.^{BZ. 116} Bolzano povoľuje trest smrti ako odstrašujúci precedens. Avšak iba v prípade zločincov, ktorých zločin vyvoláva takú hrôzu, že by občanov poburovala vôbec predstava, že by takýto jedinec nebol tak prísne potrestatný (napríklad úmyselná vražda). To je samozrejme v súlade s vyššie uvedenou Bolzanovou zásadou spravodlivosti rovnocenného postavenia života. Kto život niekomu vedome zoberie, nemá na svoj vlastné právo. Popravy nie sú verejné, vykonávajú sa pomocou strojov a v podzemí. Bolzano odmieta mučenie či doživotné tresty.

VEREJNÉ DANE

Mimoriadne zaujímavou kapitolou je časť XXVI.^{BZ. 102} kde Bolzano zdôvodňuje výber daní v prospech sociálneho štátu. Táto časť je mimoriadne aktuálna aj ako argument proti neoliberálom, ktorí považujú zdanenie za krádež. Tak napr. zdanením luxusného tovaru získa štát dosť prostriedkov aby zabezpečil nízke ceny tovarov existenčne potrebných. Z verejných daní štát hradí ^{BZ. 102-100}:

1, starostlivosť o deti a mládež pre mladých rodičov a tiež verejnú výchovu pre sirotkov;

2, náklady na výživu liečenie a ošetrovanie chorých, slabých a starcov, zdravotne postihnutých, slabomyselných a všetkých, ktorí sa bez vlastného pričinenia nedokážu uživiť prácou;

3, náhrady za škody vzniknuté bez viny občanov (napr. poistenie pred požiarom, povodňami, slabá úroda atď.^{BZ. 110})

4, výrobu a dovoz vecí potrebných, ktorých je nedostatok (tu zdôrazňuje internacionálnu hospodársku spoluprácu)

5, náklady podnikov a prác, ktoré by v inom zriadení platil jednotlivec

6, hradí výlohy na výrobu a zasielanie vecí, ktoré nie sú majetkom súkromným (stavba domov, udržovanie diaľnic, prieplavov, tlač knižných diel, tvorba sôch a obrazov)

7, výživu pracujúcich – štátnych zamestnancov, lekárov, učencov, bádateľov, štátnych obchodníkov, sudcov, dozorcov atď. (štát tieto povolania platí primerane, aby sa nehrnuli všetci do týchto povolaní, teda ani veľa, ani málo)

Duchovní sú platení členmi cirkví, nie štátom.

Dielo o najlepšom štáte končí otázkou smrti. Po smrti je každý občan súdený obcou a ak sa vyskytnú vážne obžaloby o živote tohto občana, bude odoprený čestný pohreb. Naopak, ak je občan po smrti ocenený, môže mu byť postavený pomník či umiestnenie v pamätnej knihe obce či celej zeme spolu so životopisom. V úplnom závere Bolzano pripomína, že žiaľ a strach zo smrti tlmí predstava, že tí, ktorí odišli, žijú blaženejšie než my, že o nás vedia a že sa s nimi raz stretneme. ^{BZ. 119}

ZÁVER

„Považoval som za nutné, vykresliť vám občas ten či onen rys onoho zriadenia na zemi, ktoré by bolo podľa mojej mienky najúčelnejšie, a keby som musel pripustiť, že nielenže nie je nádej, že sa ho sami dožijeme, ale nemáme ani možnosť bezprostredne pôsobiť k jeho uskutočneniu…“
– Bernard Bolzano, 1849 ^{BZ. 124}

Bolzanov prínos do dejín utopizmu, ale aj celých dejín filozofie, sociálnej a politickej filozofie je nadčasový. Myšlienky, ktorými sa hrdia súčasní napríklad anglo-americký sociálni filozofi boli už dávno obsiahnuté v Bolzanovom učení. Je to všetko také jednoduché a aj napriek tomu to mnohí za storočia až tisícročia nedokážu pochopiť. Bolzano bude ešte dlho čakať na znovuobjavenie. Na záver ešte niekoľko myšlienok z ostatných Bolzanových kníh, ktoré zosumarizoval vydavateľ Bolzanovho diela v 80. rokoch:

• Len úzkoprsí ľuďia, ktorí sa starajú len o seba a ktorým je ľahostajné blaho celku, nechápu, že s blahom celku je čo najtesnejšie späté blaho jednotlivca.
• Keby som nemohol dúfať v lepšie časy, bol by som olúpený o poslednú útechu svojho života. Život by sa stal temným žalárom, v ktorom by som bol držaný – sebe k trýzni a nikomu k radosti – zbavený pôžitku zo statkov onoho budúceho sveta.
• Cnosť nie je a nemá byť vo svojej podstate nič iné, než vytrvalé úsilie zmenšiť množstvo utrpenia na svete a čo najviac zväčšiť množstvo blaha.
• Cnostný človek sa snaží činiť vždy a všade to, čo činiť má.
• Odjakživa mala dobrá vec ľudstva tých, ktorý sa ju snažili podporovať a tých, ktorí zúrivo proti nej bojovali.
• Nepodarený pokus rozbiť putá má obyčajne za následok, že nám sú ukované putá ešte pevnejšie a ťažšie. Majme sa preto na pozore, aby sme sa takto neprehrešili dobrej veci, i na nás samých.
• Vo svete ducha je tomu rovnako ako v telesnom svete: tam, kde nie je žiadny podnet,kde nie je kladený žiadny odpor, zostáva všetko malé, slabé a nedokonalé, aby vzniklo niečo veľké, k tomu je nutný zápas a odpor.
• Kde by sa nedalo niečo dosiahnuť priamym útokom, tam si nepriatelia ľudstva nasadia masku priateľov dobrej veci, len aby – chránení všetkou dôverou – mohli smrteľnú ranu zasadiť tajne, avšak o to istejšie.
• Musíme urobiť čo je na nás. Ak sú i naše názory, napríklad komunistické… dôjdu snáď skôr uznaniu.. (z listu Feslovi, 1845)
• Náš život nepatrí len nám, lebo žijeme snáď len pre seba? Prišli sme na svet nezávisle na ostatných? Nie je naša existencia následkom existencie predchádzajúcich pokolení, aj podmienkou existencie ďalších ľudí?
• Ako drahocenný sa nám musí javiť každý deň, každá hodina tu na zemi, ak uvážime súvislosť nášho prítomného život s oným, budúcim!
• Ak vedie slepec slepca, padnú obaja do jamy.
• Ten, kto by len užíval plodov práce druhých, a sám by ničím neprispieval k všeobecnému prospechu, musel by si priznať, že je škodlivým údom v štáte…
• Pred nemnoho rokmi sme videli i za našich časov v krajinách, ktoré používali v najvyššej miere božieho požehnania, umierať tisíce a tisíce občanov v najbiednejších pomeroch a bez akejkoľvek pomoci, zatiaľ čo iní svoj majetok úkrutne a svoje nahromadené obilie nechali radšej spráchnivieť a skaziť, než aby ho svojim hladujúcim bratom – nie snáď darovali, nie, len predali za lacnejšiu, nepremrštenú cenu. … Existujú určité povinnosti kresťanstva, od ktorých sme sa tak vzdialili… nám, ktorí sme už veľa krát počuli, že jediným účelom pre ktorý nás boh stvoril, je aby sme žili v blaženosti… nám, ktorí vieme, že jediným pravidlom, ktoré Boh prikázal svojim milovaným tvorom, slobodným rozumným ľuďom, ako vodidlo jednania, je, aby sme verne usilovali o najväčšie možné blaho všetkých… všetko čo zem poskytuje máme použiť k tomu účelu… každý predmet, ktorý k tomu možno použiť je vlastníctvom celého ľudstva.
• Nemalo by nám vlastníctvo veľkého majetku prinášať skôr hanbu?
• Nestala sa väčšina boháčov bohatými len tým, že tisíce iných ľudí skrz nich upadlo do biedy a dodnes v biede živoria?
• Kliatba a hanba padne na boháčov, ktorí zhromažďovali len pre seba, len pre svoj blahobyt…
• Bohatstvo je lup posvätený zákonom.
• Bohatým nazývam každého, kto má taký nadbytok, že znemožňuje, aby ostatní občania mali toľko, čo on.
• Podľa svätej božej vôle majú všetci smrteľníci rovnaké práva na statky tejto zeme.
• Každý boháč je ku škode svojich spoluobčanov.

Je až nepochopiteľné, že tak inšpiratívne dielo ako O najlepšom štáte zostalo na pokraji zabudnutia a nepoznajú ho ani tí, ktorí sa hrdia, že sú veľkými filozofmi. Často hľadám poklady múdrosti v zahraničí, no niektoré sa skrývajú priamo u nás doma, na území bývalého Československa. Ukončím túto vedecko-populárnu štúdiu Bolzanovým heslom: „Být šťastný a jiné dělat šťastnými.„ Toto univerzálne heslo odhaľuje tajomstvo šťastného života.

PhDr. Lukáš Perný

Odporúčaná a použitá literatúra
Bernard Bolzano: O nejlepším státe on Scribd
BOLZANO, B: O nejlepším státe, Praha: Mladá fronta, 1981 (všetky citácie BZ. XY)
BOLZANO, B: O nejlepším státe, Praha:  Vyšehrad, 1952
BOLZANO, B: O nejlepším státe, Plzeň: Dr. M Jašek 1934
BAYEROVÁ, M.: Bernard Bolzano – Evropský rozměr jeho filosofie. Praha: Filosofia, 1994

---