Vladimír Manda komentuje stretnutie B9 v Košiciach

Niekoľko myšlienok na okraj Deklarácie prijatej predstaviteľmi Bukureštskej deviatky v Košiciach

V ošiali prebiehajúcej prezidentskej kampane a šoku vyvolaného prudkým nárastom preferencií prezidentskej kandidátky Z. Čaputovej, ostala konferencia tzv. Bukureštskej deviatky (B9), reprezentovaná hlavami štátov tzv. východného krídla NATO (Bulharska, Česka, Estónska, Litvy, Lotyšska, Maďarska, Slovenska, Poľska a Rumunska) konaná v Košiciach v dňoch 28. – 29. 2. 2019 v mediálnom tieni. Konferencie sa zúčastnil aj J. Stoltenberg generálny tajomník NATO. Na záver bola prijatá spoločná deklarácia.

Zoskupenie východoeurópskych krajín NATO do tzv. Bukureštskej deviatky, či platformy B9 má reprezentovať, tzv. voice of the Eastern Flank, hlas východného krídla NATO. Hlavným obsahom „hlasu východného krídla“ je od počiatku vzniku danej platformy obava z expanzie Ruska na západ a snaha o vytvorenie vojenského bezpečnostného koridoru od Baltického po Čierne more. Zoskupenie sa začalo formovať v roku 2015, keď sa v Bukurešti na pôde GMF, (The German Marshall Fund of the United States) uskutočnil seminár s názvom „The voice of the Eastern Flank“.

Z vecného hľadiska ide o realizáciu starého poľského plánu tzv. Medzimoria, ktoré malo po prvej svetovej vojne ochrániť krehkú existenciu Poľska ako pred Sovietskym Ruskom, tak aj pred Nemeckom. Vtedy sa Poliakom plán nepodarilo realizovať. Dnes je však realizácia daného plánu podstatne ďalej a na rozdiel od prvého pokusu má dnes Poľsko a spolu s ním aj Rumunsko a pobaltské štáty, ako hlavní protagonisti daného projektu oveľa väčšiu šancu na úspech, pretože za ich snahou stoja US.

Napriek tomu, že stretnutia hláv B9 majú zatiaľ len konzultatívnu povahu, a B9 nie je oficiálnou štrukturálnou zložkou NATO, význam a vplyv daného zoskupenia na celkovú bezpečnostnú politiku EU nie je možné prehliadať tým skôr, že napriek Stoltenbergovým optimistickým vyjadreniam k blížiacemu sa 70. výročiu vzniku NATO, je tu dosť signálov naznačujúcich, že NATO v danej podobe prestáva vyhovovať ako US, tak aj EU. Podľa účastníka Mníchovskej konferencie o bezpečnosti, F. Heisbourga, „NATO ešte existuje, ale spojenectvo už neexistuje. Je to podobné ako s cirkvou a vierou. Cirkev stále existuje, ale viera sa vytratila. Ale cirkev bez viery stráca svoje poslanie“.

Pozrime sa ale bližšie na niektoré myšlienky Deklarácie. Ak odhliadnem od politických oslavných ód „na radosť“ z existencie NATO, tak hlavy štátov B9 vyjadrujú svoje vážne obavy z politiky Ruska (bod.6), voči Ukrajine, ktoré si okrem „anexie“ Krymu navyše dovolilo postaviť Kerčský most na realizáciu svojich geopolitických cieľov. Je to nerešpektovanie medzinárodného práva Ruskom, kričí „hlas východného krídla“ NATO.

Je škoda, že dnes si už hlavní aktér rusofóbnej politiky v B9, t.j. predstavitelia Poľska nechcú spomenúť na svoj podpis spolu s Francúzskom a Nemeckom, ktorý dali pod dohodu Janukoviča s predstaviteľmi Majdanu, ktorá hneď v prvom bode požadovala vytvorenie vlády národnej jednoty. Žiaľ, hneď na druhý deň predstavitelia Majdanu dohodu porušili a vydali sa cestou štátneho prevratu. Poľsko, Francúzsko a Nemecko toto porušenie dohody nezastavili a nechali voľný priechod štátnemu prevratu, ktorý zakrývali slovom „revolúcia“. EU, ktorá sa takto na dohode podieľala, plnenie danej dohody nikdy nepožadovala a ani nijako nesankcionovala. Ak by EU zabránila štátnemu prevratu a bola by vytvorená vláda národnej jednoty, obyvatelia Donbasu by nemali dôvod na vojenský odpor proti vláde národnej jednoty, a obyvatelia Krymu by nemal dôvod vystúpiť zo zväzku s Ukrajinou a Rusko by nebolo obviňované z porušovania medzinárodného práva. Ak by sa však vytvorila vláda národnej jednoty, 5 miliárd dolárov, ktoré US investovali do „demokratizácie“ Ukrajiny, aby si okrem iného mohli vybudovať vojenskú základňu práve na Kryme, by vyšli navnivoč a tak Ukrajinu radšej premenili na nástupište agresívnej protiruskej politiky.

Dnes k týmto starším obavám B9 pribudli nové. Rusko porušilo dohodu o raketách krátkeho a stredného doletu (INF), čo viedlo k odstúpeniu US od danej dohody a Európa sa tak razom stáva „obeťou“ mocenskej hry US proti Rusku a Číne. V Deklarácii uvedené obvinenie Ruska z porušenia dohody INF je aj podľa časopisu Spiegel výsledkom hry na „vinníka“. Hlavným problémom NATO v danej súvislosti bolo hlavne to, kto bude v očiach verejnosti zodpovedný za pád dohody. Sú to US, ktoré sa rozhodli opustiť dohodu alebo Rusko, ktoré podľa NATO porušilo dohodu? V júli na samite NATO v Bruseli 2018, hlavy štátov ešte vec jednoznačne nerozhodli a prijali názor, že „Spojenci veria, že za nedostatku dôveryhodnej odpovede z Ruska o raketách je najprijateľnejším záverom, že Rusko porušilo dohodu“. Potom ale Trump odstúpil od dohody a US následne tlačili na spojencov v NATO, aby ich podporili. Po návšteve predstaviteľov americkej rozviedky s radarovými údajmi v Bruseli v decembri, ministri zahraničných veci krajín NATO definitívne označili Rusko za krajinu, ktorá porušila dohodu.

Pointou celého sporu je fakt, ktorý hlavné médiá v zásade obchádzajú a to, že sú to v prvom rade US, ktoré rozmiestnením svojich protiraketových systémov Aegis Ashore v Rumunsku a Poľsku porušili dohodu INF, pretože, ako priznáva aj Spiegel, z daného zariadenia je možné odpaľovať nie len obranné rakety, ale aj útočné Tomahawky, ktoré dohodu INF porušujú.

Na uvedenom podklade znie potom jednohlasný výkrik „mierotvorcov“ B9, že „Vítame a podporujeme posilnenie vojenskej prítomnosti US a Kanady v Európe, najmä na východnom krídle NATO“ (bod 3), ako výkrik vyvolaný nie potrebou plynúcou z obrany našich krajín, ale výkrik plynúci zo slepej oddanosti US a vernosti NATO.

Osobitnú pozornosť si zaslúži v Deklarácii zdôrazňovaná podpora princípov, o ktoré sa opiera politika NATO vo vzťahu k Rusku. Sú to princípy odstrašovania, obrany a otvorenosti pre dialóg. Princíp odstrašovania je na prvom mieste a jeho jednoduchá podstata spočíva v tom, aby nepriateľ, v danom prípade Rusko bolo vojenskou silou NATO odstrašené od útoku. Ponechajme otázku možnosti otvoreného dialógu s „vystrašeným“ nepriateľom stranou, a pozrime sa na to, ako je to s tým odstrašovaním. Uvedený princíp pochádzajúci z obdobia studenej vojny neberie do úvahy konanie nepriateľa, ktorý by mal byť vystrašený a odstrašený vojenskou mocou NATO. Vystrašený nepriateľ, určite nebude sedieť nečinne na zadku a triasť sa strachom, ale urobí všetko preto, aby sa dozbrojil a vyzbrojil tak, aby naopak jeho protivník mal z neho obavy. Ako nám to jednoznačne dokazujú preteky v zbrojení medzi US a Ruskom, politika vzájomného odstrašovania nemôže principiálne viesť k trvalému mieru, ale len trvalému vojenskému odstrašovaniu a jediný kto bude na danom princípe trvalo profitovať sú zbrojárske koncerny, ale nikdy nie obyčajný človek.

V závere deklarácie signatári zdôrazňujú, že „Veríme, že silnejšie NATO a silnejšia EU sa vzájomne posilňujú“ (bod 10). Uvedené tvrdenie má čisto propagandistický charakter a tak, ako to často býva, logika propagandy často odporuje skutočnej logike veci. Už priemerne vzdelaný človek ľahko nahliadne, že EU a NATO sa vzájomne vylučujú a nie posilňujú. Predsa silná EU okrem iného musí znamenať jej silnú politickú samostatnosť a autonómiu a silné NATO znamená silnú vládu US nad EU. Z uvedeného hľadiska aj naši nádejní prezidentskí kandidáti pokiaľ zdôrazňujú svoju euro-atlantickú orientáciu, tak si nutne odporujú.

Fakt, že silná EU a silné NATO sa vylučujú by mal byť už dnes každému, na pozadí narastajúcich ekonomicko-politických a bezpečnostných sporov medzi EU a US jasný. Čas ich vzájomného „šťastného“ spolužitia je ten tam. Skutočný rozpor medzi uvedenými orientáciami bol v období studenej vojny medzi východom a západom len teoretickým, potenciálnym sporom. Bol potlačený nie len tým, že povojnová Európa bola voči US slabou a musela sa rozvinúť za pomoci US, ale aj tým, že hlavný spor bol medzi socializmom a kapitalizmom, a v tomto spore rovnako ako východný, tak aj západný blok bol podriadený hlavnej mocnosti, ktorou boli na západe US. Ale po páde socializmu a vybudovaní silnej EU sa podmienky zmenili a dnes, keď US strácajú svoje rozhodujúce postavenie vo svete, keď sa svet stáva nie len z hľadiska ekonomického, ale aj mocenského multipolárnym, tak NATO stráca svoj zmysel.

V tomto smere nie je nič jasnejšie ako dohoda medzi Francúzskom a Nemeckom, ktorá vo svojej tajnej doložke obsahuje záväzok Francúzska, vytvoriť nad Nemeckom tzv. atómový dáždnik. Nemecko a Francúzsko sa už prestávajú spoliehať na US a NATO a hľadajú nové formy bezpečnostnej politiky. Dochádza k tomu, že EU je nie len ekonomicky rozdelená na eurozónu a zvyšok, ale aj mocensky sa začína štiepiť na zástancov atlantickej línie a zástancov špecifickej európskej obrannej línie. Uvedené procesy, napriek všetkým propagandistickým vyhláseniam o hybridnej vojne Ruska proti EU a NATO nie sú výsledkom politiky Ruska, ale výsledkom meniacej sa svetovej reality, ako aj americkej reakcie na ňu. Z uvedeného hľadiska sa Deklarácia B9 a Francúzsko-Nemecká vojenská dohoda v jednej podstatnej veci odlišujú. Deklarácia B9 neochvejne trvá na upevňovaní vzťahov s US a Francúzsko-Nemecká dohoda sa na US už nespolieha a hľadá samostatné európske riešenie.  

Náš súčasný politický manažment v oblasti zahraničnej politiky na čele s Lajčákom, napriek tomu, že v tomto roku Slovensko predsedá OBSE, Organizácii pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe a má tak unikátnu možnosť aktívne pracovať na rozvoji európskej mierovej spolupráce, robí opak. Nie len že tajne „kuje“ vojenskú dohodu s US, ale v rozhovore so Stoltenbergom sa otvorene stavia na stranu NATO a „básni“ o životnom záujme Slovenska byť v NATO. Ergo Lajčák sa stavia nie na stranu mierovej spolupráce, ale na stranu vojenského odstrašovania a zastrašovania, teda na stranu studenej vojny.

Košická deklarácia platformy B9, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, má mnoho spoločného s prebiehajúcou kampaňou prezidentských kandidátov. Ako sme sa už všetci poučili, jedinou skutočne silnou kompetenciou prezidenta je zahraničná politika Slovenska a na novom prezidentovi či prezidentke bude dosť záležať, či náš štát bezpečne prevedie cez rodiaci sa spor vo vnútri NATO.

Orientácia na B9 by nás nútila vydávať stále viac peňazí na vojenské „odstrašovanie“ Ruska, a tak ako povedal jeden z kandidátov na prezidenta, boli by sme po zuby ozbrojení, ale sprostí a chorí lebo by neboli peniaze na školy a nemocnice. Táto orientácia by nás mohla ľahko priviesť tam, kde sme už raz historicky boli, t.j. do radov armády bojujúcej proti Rusku.

Orientácia na Francúzsko a Nemecko má pre nás iné nevýhody, ktoré sú spojené predovšetkým s budovaním a posilňovaním nadštátnych orgánov EU a tým aj prenos kompetencií štátov na dané inštitúcie.

Problémom nového prezidenta, či prezidentky bude nie len to, či bude mať schopnosť odolať „diktátu“ Bruselu či „hlasu východného krídla NATO“. Jeho hlavnou úlohou bude nájsť také východisko z daného sporu, ktoré reálne podporí a upevní naše mierové spolužitie v Európe.  

Vladimír Manda, autor je filozof


Zdieľaj tento článok:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

close

Pomôžte nám s propagáciou: