Vladimír Mináč, Dana Podracká: Paradiso, rozhovory o filozofii, kultúre, umení

MINÁČ, Vladimír, PODRACKÁ, Dana: Paradiso. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1996

Vladimír Mináč – národný umelec, nositeľ Radu Ľudovíta Štúra I. triedy, predseda Matice slovenskej, významná osobnosť slovenskej intelektuálnej ľavice popri Lacovi Novomeskom, Vladimírovi Clementistovi či Miroslavovi Válekovi. Pred štyrmi rokmi získal DAV DVA súhlas na zverejnenie knihy PARADISO. Využívame 102. výročie narodenia V. Mináča na opätovné pripomenutie tejto knihy.

Kto bol Vladimír Mináč

„Dobro trvá nie ako koncepcia, ale ako dedičná niť, trvá aj pri absolútnom nedostatku spravodlivosti. Toto nezničiteľné dobro pretrvá aj najtuhšiu trhovú nespravodlivosť, dúfam.“ (Mináč, Podracká, Šafrán spravodlivosti. In: Paradiso, 1996, s. 313)

Vladimír Mináč (* 10. august 1922, Klenovec – † 25. október 1996, Bratislava) bol slovenský prozaik, esejista, filmový scenárista, publicista a kultúrny a politický činiteľ. Vyštudoval v Rimavskej Sobote, Tisovci a napokon na Filozofickej fakulte UK (slovenčina a nemčina). Zúčastnil sa Slovenského národného povstania a prežil internáciu v koncentračných táborov Mauthausen a Dachau. Po skončení Druhej svetovej vojny pôsobil ako redaktor časopisu Bojovník a po roku 1949 sa staltajomníkom slovenskej sekcie Zväzu československých spisovateľov a redaktorom denníka Kultúrny život. V roku 1951 vedúci scenáristického oddelenia Československého filmu, neskôr šéfredaktor Kultúrneho života a od roku 1955 šéfredaktor Hurbanových Slovenských pohľadov.

Medzi rokmi 1956 až 1974 aktívny spisovateľ, v rokoch 1968 až 1989 člen ÚV KSČ a v roku 1971 poslanec SNR. V rokoch 1974 až 1990 predseda Matice slovenskej, ako druhý významný socialista po Lacovi Novomeskom na tejto pozícii. V roku 1975 získal titul národný umelec. Postavil sa proti novembrovému prevratu v roku 1989 a v rokoch 1990 až 1992 bol poslancom Federálneho zhromaždenia za Stranu demokratickej ľavice. Zomrel 25. októbra 1996 a in memoriam získal v roku 1998 vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.

Smrť chodí po horách či Kapitán Dabač

„…osobná existencia je absurdná, jediným východiskom z bludiska je jasný a nekompromisný útek dopredu, k zjavenej viere, ktorá pre rozum môže byť absurdná, ale premáha všetky pochybnosti rozumu. Zjavená viera je víťazná, je uzdravujúca: tvoja viera ťa uzdravila… Rozum je vlastne legendárna zraniteľná päta človeka… Aby sme odsúdení na život, ustavične hľadali jeho zmysel…“ (Mináč, Podracká, O absurdnej senzibilite. In: Paradiso, 1996, s. 349, 351)

„Antifašisti neboli liberálni: boli to víťazi a správali sa ako víťazi. Zabili diktátora a jeho milenku a na posmech ich obesili nahých, dolu hlavami; a básnika, ktorého verše nečítali, ale ktorého zradu spoznali, zavreli do klietky a opľúvali ako hociktorého iného fašistu… Vina bola nesmierna, trest bol primeraný nesmiernosti viny.“ (Mináč, Podracká, Nad jatkami písať Paradiso. In: Paradiso, 1996, s. 342)

Mináč sa vo svojej tvorbe pravidelne venoval aktuálnym spoločenským témam, odkazu SNP (obraz vojnového, ale aj povojnového života na Slovensku) a snahe pochopiť človeka vo vzťahu k dejinám a súčasnosti. Mináč vnímal dejiny Slovenska v duchu Jarošovej Tisícročnej včely ako dejiny práce. Okrem toho sa venoval detailne literárnej kritike s dôrazom na filozofické a mravné aspekty slovenskej literatúry (Čas a knihy, Paradoxy). Mináč písal aj cestopisy a taktiež treba pripomenúť, že bol aj autorom filmových scenárov – najznámejší z nich je dozaista Kapitán Dabač. Ako pripomína Alexander Havloník: „Jeho prvé knihy sa vyznačovali dokumentárnosťou, ale aj vyrovnávaním sa s vojnovou skutočnosťou, v ktorej človek zahliadol závratné hĺbky existenciálnej ničoty, aby sa napokon stal kritickým mementom ľudskej civilizácie.“

Existenciálne prvky v Mináčovej tvorby dominujú, moment oslobodzujúceho činu sa pretavuje do aktu povstania, ktoré autora doviedlo až do koncentračných táborov. Tento moment sa stal hlavným motívom jeho tvorby. Ešte zo základnej školy si musí čitateľ pamätať Mináčovo dielo Smrť chodí po horách s tematikou SNP. Vyvrcholením Mináčovej tvorby je trojdielne dielo Generácia opisujúce posledné mesiace Slovenského štátu, SNP a február 1948, pričom svoje postavy, slovami Havloníka, „koncipuje ako individuality s existencialistickým pocitovým svetom, z ktorých postupne vyrastajú revolučné osobnosti typu Marka Uhrína.“

Mináč bol tiež autorom scenárov pre filmy ako Boj sa skončí zajtra, Žena z vrchov, ale aj filmovej verzie Jilemnického diela Pole neorané, no a napokon až legendárneho Kapitána Dabača. V 60. rokoch začína v autorovej tvorbe dominovať irónia a skepticizmus (Výrobca šťastia, Tmavý kút) a postupne začína dominovať v jeho tvorbe aj esejistika (vyvrcholením je dielo Dúchanie do pahrieb o diferencovanosti a tragických stránkach slovenského národného pohybu v 19. storočí). Po roku 1989 vychádzajú: zbierka esejí Sub tegmine a knihy Návraty k prevratu, Odkiaľ a kam Slováci, Hovory M. K tomu dve knihy rozhovorov: V košeli zo žihľavy (zhováral sa Peter Holka) a Paradiso (zhovárala sa Dana Podracká).

Rozhovory vznikli rok pred smrťou velikána

„Ale načo by nám bola pravda, ktorá je vždy krutá? Aj tak nám čosi v nás pripomína naše pády, naše zrady vlastného svedomia, naše zahanbujúce chvíle… Spisovatelia a iní šialenci, ktorí ako jazvečíci vyhrabávajú svoje útrapy a svoju hanbu, sa považujú v slušnej spoločnosti za sadistov… Asi je to aj dobré, že je niečo nepoznateľné, že je tu tajomstvo, ku ktorému sa predierame, veď by sme možno iba zistili, sestrička, že človečina naozaj smrdí.“ (Mináč, Podracká, Ohnisko. In: Paradiso, 1996, s. 358, 359)

Na vyše tristopäťdesiatich stranách knihy Paradiso nájdete celé spektrum zaujímavých tém o kultúre, ktoré idú so spisovateľskou precíznosťou až do hĺbky, k podstate, k jadru významných literárnych diel a k myšlienkovému odkazu spisovateľov. Rozhovory pôvodne vychádzali v Literárnom týždenníku rok pred smrťou autora, čo ešte viac podčiarkuje ich významnosť. Mináč s Podrackou hľadajú v knihe nové súvislosti dejín slovenskej, ale aj zahraničnej literatúry a ich vývinu. Čítanie to rozhodne nie je ľahké. Cez päťdesiat rozhovorov sa dotýka otázok neodporovania zlu (Tolstoj), masovosti, univerzalizmu a partikularizmu; nechýbajú biblické témy (Kain hľadá Kaina, Pilátova schizma, Mysterium paschale) či otázka ženskej emancipácie (Pygmalion). Eseje sú venované prežívaniu človeka v konfrontácii s kultúrnymi hodnotami západnej civilizácie (Mináča by som vzhľadom na rozsah jeho znalostí o kultúre, umeniach, mytológiách, náboženstvách a filozofiách bez problémov označil za všestranného kulturológa).

Podobne ako súčasný spisovateľ Pavol Dinka, aj Vladimír Mináč premosťuje témy z umenia a literatúry k problémom spoločnosti. Tolstého odkaz neodporovania zlu, Jarošova Tisícročná včela a ovocinár Ľudovít Samuel Orfanides, Dostojevského Idiot, Božena Slančíková-Timrava, Puškinov Eugen Onegin, Lermontov, Thomas Mann, Marguerite Durasová, Jack London, Friedrich Dürrenmatt, Arthur Rimbaud, Stefan Zweig, André Gide, Charles Bukowski, Umberto Eco, Bohumil Hrabal, Štefan Strážay, Ladislav Ballek, Ján Stacho, Vincent Šikula, Dušan Mitana, Ľubomír Feldek, Miroslav Válek, Ladislav Mňačko, Milan Rúfus, Štefan Moravčík, Pavol Horov, Jonáš Záborský, Martin Šimečka, František Hečko a jeho Červené víno – všetkým týmto osobnostiam a ich dielam sa Mináč v rozhovoroch s Podrackou venuje. Putovanie dejinami umenia a literatúry povznáša ducha a zároveň inšpiruje k čítaniu kníh od literárnych klasikov, preto môže byť kniha pre čitateľa veľmi užitočná.

Najslabšou stránkou knihy je žiaľ dizajn, avšak niekedy sa pod sivým a marketingovo nepríťažlivým obalom môžu skrývať skutočné duchovné poklady. Vladimír Mináč jednoznačne patrí k tým najvýznamnejším osobnostiam slovenskej kultúry a kniha Paradiso je filozofujúcou a otvorenou knihou, kde môže čitateľ nájsť nové a inšpirujúce podnety k zamýšľaniu sa nad zmyslom života či umeleckej tvorby.

Pripravil PhDr. Lukáš Perný

Vladimír Mináč, Dana Podrac… by Pre budúce generácie

---