Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Monika chodila každý deň okolo penziónu, kde žili starí ľudia, o ktorých sa nemal kto starať a oni sami toho už veľa urobiť nevládali. Pri penzióne bol malý park s lavičkami, na ktorých vídala v lete posedávať starenky a starčekov v družnom rozhovore. Už dávnejšie si všimla staručkého prešediveného pána príjemného vzhľadu, ktorý sa každý deň prechádzal v parku s paličkou v ruke. Pripadal jej samotársky a smutný. Často sedával na lavičke pri jazere a kŕmil kačice. Raz, keď bola na prechádzke so svojím synom Adamkom, ho znovu stretla pri jazere. Adamko mal päť rokov a bol všetečný. Na všetko bol zvedavý, všetko ho zaujímalo. Denne položil tisíc otázok. Znenazdania sa rozbehol k starému pánovi. „Ujo, prečo kŕmiš tie kačice? Sú tvoje?“

„Aby neboli hladné. A nie sú moje,“ odpovedal. „A môžem ich aj ja kŕmiť?“ „Pravdaže, tu máš kúsok chlebíka!“ „Adamko! Adamko!“ zakričala Monika na syna. „Tak ty sa voláš Adamko?“ usmial sa starý muž. „To sme potom dvaja, lebo aj ja sa volám Adam.“ „Naozaj?“ opýtal sa Adamko neveriacky. „Na môj dušu! A dokonca aj môj syn sa volá Adam.“ „Veru mám. Jedného syna a ešte mám aj dcéru. Tá sa volá Bronka.“ Kačky medzitým priplávali ešte bližšie a chamtivo hltali chlebík, čo im Adamko hádzal. „Ujo a ty kde bývaš?“ pokračoval v rozhovore Adamko. „Tamto! Vidíš? V penzióne pre starých ľudí. A ty, Adamko?“ „Ja bývam tuto, neďaleko, v žltom dome!“ „Fíha, to je veru parádny domček! A sestričku máš?“ „Nemám. Ja mám len ocka a mamu.“ „Ach tak,“ povedal ujo Adam a zahľadel sa do vody. Ujo? Ty si smutný?“ prostoreko sa opýtal Adamko. „Veru Adamko, smutný! Veľmi smutný!“ „A prečo si smutný?“ „Lebo musím bývať v penzióne.“ „A prečo musíš bývať v penzióne?“ „Lebo ma nikto nechce,“ povedal po chvíli s trpkosťou v hlase. Adamko sa odmlčal, hodil kačkám ďalší kúsok chleba a potom sa potichu opýtal: „A prečo ťa nikto nechce?“ „Nuž,…som už starý, nevládny a každému na príťaž. Moje deti nemajú čas na to, aby sa o mňa starali.“ „Ujo, a prečo nemajú čas?“ „Nuž, Adamko, to je veru zložité! Niekedy ani sám neviem. Ja som ich tak ľúbil, aj som sa o nich staral, ako som najlepšie vedel. Vidíš, a oni mi zlomili srdce. „A prečo ti zlomili srdce?“ „Lebo ma dali do domova dôchodcov. Do cudzieho mesta, medzi cudzích ľudí. …Aj môjho psa Bodríka predali. Vieš, mal som domček na dedine a bolo mi tam dobre. Ale nevládal som sa už starať ani o dom, ani o záhradku. Suseda Agáta mi občas navarila aj vyprala šaty. Bola to dobrá duša. Aj za ňou mi je smutno. Aj za mojimi vnúčatkami.“ Vytiahol z vrecka vreckovku a utrel si slzu, čo sa mu vykotúľala z oka. „Ani sa s nimi nemôžem pohrať. Tak je to, Adamko!“ Adamko sa uprene pozrel na starého muža a akoby sa na chvíľku zamyslel. „Ujo Adam, ja sa s tebou pohrám, aby ti nebolo smutno! Chceš?“ „Ty môj malý,“ pohladkal starec Adamka po vlasoch. „Adamko!…Poď už!“ zavolala na Adamka jeho mama a podišla bližšie. „Ujo, už musím ísť! Zajtra prídem zas a budeme kŕmiť kačice. Čakaj ma!“ šibalsky sa na starčeka usmial malý Adam. Na druhý deň Adamko už z diaľky kričal: „Ujo Adam, ujo Adam, mám krmivo pre kačky!…Pozri!“ celý natešený vyťahoval chlebík z igelitového vrecúška. „Fíha, ale toho máš! To nakŕmime všetky kačice v rybníku,“ usmial sa starec. „A ja mám zase niečo dobré pre teba, Adamko. „Aha!“ podával Adamkovi kusisko čokolády. „Ďakujem, ujo. Ako si vedel, že mám rád takúto?“ „Uhádol som. Nebolo to až také ťažké.“ „Ujo?“ „Čo, Adamko ?“ „Porozprávaš mi o Bodríkovi?“ „O Bodríkovi? Pravdaže. Teda počúvaj!“ Adamko počúval a ujo Adam rozprával a rozprával a obaja pri tom kŕmili kačky. Monika opodiaľ pozorovala svojho syna ako veselo skacká okolo starého muža, potom postojí a pozorne počúva. Občas sa pridala k nim a počúvala starého pána s takým záujmom ako jej malý syn. Bolo jej starého pána ľúto, lebo vycítila, že sa trápi. Občas jej rozprával o svojich deťoch, ktoré ho zvyknú navštíviť raz do mesiaca. Prinesú mu ovocie a sladkosti a dve hodiny je už opäť sám. Aj keď sa ich snažil ospravedlniť, v duši cítil bolesť. Nevedel sa zmieriť s tým, že býva v starobinci. Starý muž si Adamko veľmi obľúbil a vždy ho pri jazere vyčkával, aby spolu nakŕmili kačice. Prechádzky s malým Adamkom boli pre neho vzácnymi chvíľami a veľmi sa na ne tešil. Aj Adamko si na uja Adam zvykol a keď vonku pršalo a nemohli ísť na prechádzku, vola mamu, aby zašli za ujom Adamom do penziónu. Pred Vianocami Adamko ochorel a musel sa doma liečiť. Sedel v teple, pil so sirupom proti kašľu a kreslil si. Na jeden výkres nakreslil velikánske červené srdce. Keď sa ho mama opýtala, pre koho je to srdiečko, usmial sa a povedal: „To je pre uja Adama, lebo to jeho srdce je zlomené a bolí ho. A ja nechcem, aby ho bolelo. Toto bude mať namiesto toho zlomeného!“ Monika pobozkala svojho syna na líčka a dodala: „Keď vyzdravieš, upečieme pre uja Adama dobré zákusky a spolu mu to srdiečko zanesieme. Súhlasíš?“ „A nemohol by ujo Adam prísť na Vianoce k nám?“ prosíkal Adamko. „Veď náš dom je dosť veľký,“ dodal presvedčivo. Monika pozrela na svojho muža a potom sa usmiala. „Dobre, Adamko,“ povedala. „Skúsime teda vyliečiť ujovi Adamovi jeho zlomené srdiečko.“        

PODPORTE nezávislé spravodajstvo

Len vďaka Vašej podpore dokážeme robiť kvalitnú a nezávislú žurnalistiku

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


One thought on “Zlomené srdce

  • 31. decembra 2020 at 14:39
    Permalink

    Deti sú úžasné♥️

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *