V piatok, 28. 6. opustil materiálny svet František Čuba, jeden z najvýznamnejších vizionárov družstevníctva v Ćeskoslovensku, líder projektu Slušovice a donedávna aj aktívny politik.
Doc. Ing. František Čuba, CSc. sa narodil v roku 1936 v Brezovej pri Slušoviciach. Vyštudoval poľnohospodársku školu a angažoval sa v komunistickej strane, do ktorej vstúpil v roku 1956. Od roku 1963 bol predsedom JZD Slušovice, kde zaviedol inovatívny systém riadenia. Družstvo viedol tak dobre, že dosahovalo stomiliónové zisky. Družstvo vyrábalo v rámci pridruženého výrobného programu celý rad výrobkov, dokonca i počítače. Úspech družstva nemal obdoby v celej ČSSR. Silným aspektom úspechu bol Čubov entuziazmus a schopnosť motivovať zamestnancov. V roku 1986 získal Řád práce a v roku 1989 titul Hrdina socialistické práce.
POZRI AJ: David Diczhazy: JZD Slušovice – socialistický zázrak
Od roku 2012 pôsobil Čuba v regionálnej politike (v Zlínskom kraji) a od Miloša Zemana, ktorý ho vymenoval medailou Za zásluhy, prijal ponuku poradcu v poľnohospodárstve. Angažoval sa v stránach SPO a ČSSD.
Česť jeho pamiatke! Aj v 21. storočí budeme potrebovať vizionárov ako on…
Krátku správu pripravil a zosumarizoval, Mgr. Lukáš Perný
Ale čo s politicky „nezaradenými“ vizionármi ?
Verím tomu že v kapitalizme by z Čubu bol úspešný podnikateľ – kapitalista, bez mihnutia oka. Žiadny ľavičiar, sociálny demokrat a už vôbec nie komunista – žiaľ.
A ( aj ) na toto socializmus dojel – veľa odborníkov, málo komunistov.
Čuba sa opakovane vyjadril, že sa k svojmu členstvu v KSČ ( a vysokým funkciám v nej) hlási… Neviem, či je správne klásť do protikladu podnikavosť a komunistické presvedčenie. Ide o hodnoty a myslím, že invencia, kreativita, odvážne rozhodnutia sú v súlade s našimi ideálmi. Je pravdou, že v družstevnom poľnohospodárstve pôsobili silné osobnosti, dnes by sa povedalo lídri, ktorí na jednej strane využívali voľnejšie pravidlá v družstevníctve. Je paradoxom, že družstevný princíp ( rovnaký podiel na majetku a výnosoch- zisku) umožňoval významné postavenie lídra, prakticky s feudálnym postavením…Bolo to skôr dôsledkom zošnurovania ekonomiky, ktoré vytláčalo silné osobnosti do družstevného poľnohospodárstva a tam sa ľahko svojou aktivitou presadzovali. Boli to akísi pandanti čínskych miliardárov v straníckych štruktúrach KS Číny…
Juraj,
nedávam do protikladu podnikavosť a ľavicovosť. Sú to rozdielne kvality ( jednotky, veličiny ) , navzájom neporovnateľné.
Ide však o to, že za socializmu sa „šikovní“ ľudia museli politicky angažovať, alebo mať „správny postoj“, aby sa mohli profesne realizovať v riadiacich funkciách. Určite to Vy viete lepšie, či za socializmu museli byť všetci riadiaci pracovníci v strane. Myslím že áno.
Už som sa aj k tomuto vyjadril, že to bola vlastne dvojsečná zbraň, ktorá pomohla k demolácii socializmu – na jednej strane tam bola legitímna požiadavka na zabezpečenie stability systému, aby v riadiacich pozíciách boli politicky uvedomelí ľudia – komunisti, no na strane druhej, keďže zákonite je viac odborníkov, ako „politicky“ zainteresovaných ľudí ( tomu bolo a bude vždy tak, a všade ), tak sa začala budovať potemkinova dedina splnených kvót vedúcich pracovníkov v strane, pomocou ľudí, ktorí v lepšom prípade sa o politiku a myšlienky komunizmu nezaujímali, v horšom prípade boli ticho proti, no mali dostatočne gumenú chrbticu, aby takéto kvázi angažované politické divadielko zahrali. A jej jasné, že v krízových časoch sa o „takovýhle materiál“ nedalo oprieť. Uvedomelí komunisti mali držať systém, no mnohí ho naopak pomáhali demolovať. Iní sa zase báli a čakali „jak se situace vyvine“ vo svetle násilností v Rumunsku.
Komunisti riešili a budú riešiť – pustíme si kapitalistický živel do riadenia štátnych podnikov, alebo budeme vyžadovať členstvo v strane, ktoré však môže byť len formálne a nie z presvedčenia. Bábo – raď !
No a ešte k Čubovi – nepoznám ho a nehodnotím ho. Len som vyslovil domienku. Bolo by úplne iné, ak by bol „šikovný“ podnikateľ za prvej republiky a napriek tomu, by sa už vtedy angažoval v komunistickom hnutí. To by bola pečiatka ! Moje pochybnosti vychádzajú z hore uvedeného, a umocnené sú tým, že v kapitalizme už nevystupoval ako komunista – zastupoval Zemanove SPO a ČSSD – a toto mi už neimponuje.
Vaše váhanie je na mieste… Čuba, ako Štrougalov protežant mal svoje exkluzívne postavenie, ale bol aj politickým symbolom sporu Štrougal (Adamec) vers Jakeš. Primitívnejší Jakeš čelil sofistikovanejšiemu pragmatizmu Štrougala a vŕšil sa na Čubovi. Odtiaľ je veľa indícii, spochybňujúcich Čubu. Jakeš sa naviac v spore (so Štrougalom) zaštitoval aj ideologicky a la Biľak. Všetci zúčastnení boli „komunisti/straníci“, ktorí chceli „dobre“ systému, ale aj sebe…Tak, to v politike chodí… Súhlasím s kritikou fungovania strany. Chyba sa stala už kdesi v zárodku. Vznikol mýtus „masovej“ strany ( akože ju legitimizuje širokou podporou „ľudu“), ktorý viedol k poklesu kvality členov a postupnému prerodu na stavovskú nomenklatúrnu organizáciu (vedúca úloha, politické krytie funkcionárov na úkor ich kompetentnosti, nutnosť knížky pre výkon hospodárskych funkcii). Bola to daň studenej vojne, vojnovému socializmu, ktorý sa potreboval brániť západnému imperializmu. Nakoniec sa ukázala táto cesta, cestou do pekla. Nomenklatúra ovládla stranu, konvertovala a zbavila sa v utilitárnom záujme ideologického krytia socialistickými a komunistickými princípmi. Je to diléma, či sa KS mali „podrobiť“ s veľkým rizikom perzekúcie po víťazstve reakcie, alebo sa mali brániť a nechať sa rozložiť z vnútra…. S odstupom doby by sme boli náchylní asi hľadať inú cestu, na druhej strane prax verifikovala koncept, máme v rukách historickú skúsenosť a môžeme sa lepšie pripraviť na novú historickú príležitosť!
Hovoríte o „chybách v zárodku“, alebo o „ceste do pekla“.
Ja mám opačnú teóriu. Že sme mali najlepší možný systém. Vychádzam z toho, že ho tvorili milióny ľudí – straníkov i nestraníkov. Každá výstrednosť, by vyvolávala protireakciu – o to silnejšiu, o to masovejšiu o čo by bola extrémnejšia. Boli tu vonkajšie okolnosti ( nepriateľský kapitalistický svet ), boli tu vnútorné podmienky ( rôznosť ľudí, geografická poloha, suroviny, stupeň vzdelania a mnohé iné ) ktoré vytvárali tú REÁLNOSŤ ku ktorej sa systém mal prispôsobovať. Ak teda vychádzam z predpokladu, že väčšina sa usiluje o osobné blaho s vedomím kolektívneho dobra, potom osobná zainteresovanosť miliónov ľudí mi dáva presvedčenie, že skutočne spoločnosť akú sme mali bola veľmi blízko tomu, čo by bolo najlepšou možnou spoločnosťou. A to vôbec neznamená že bezchybnou. Tá chybovosť je práve daná, vzdialenosťou od ideálu – či už medzinárodnej politiky, alebo chybami a nedostatkami každého z miliónov jednotlivcov, tvoriacich spoločnosť a pod.
Ak si predstavím voľnejší socializmus – napr. taký po ktorom volala časť verejnosti v roku 1968, vôbec si nemyslím, že by aj ten bol bezchybný, alebo že by nebol cestou do pekla. Naopak – skôr by sa len pootvorili možnosti na rozklad zvnútra. Mimochodom – aj prevrat 1989 chápem skôr ako zlyhanie zvnútra spoločnosti, než ako nejaký útok zvonka.
To, že sme sa v 1989 dostali na prah premeny spoločnosti, a namiesto zmien smerom k vyššiemu stupňu spoločnosti, sme sa vrhli o niekoľko desaťročí a 1 etapu späť ku kapitalizmu, a ešte v jeho najsurovejšej neoliberálnej podobe je mi obrovskou záhadou. Za 30 rokov som sa naučil spochybňovať aj rozhodovanie verejnosti, pretože z neho je evidentné, že demokracia je rovnako teoretický koncept ako teoretický socializmus. Kolektívne rozhodovanie v žiadnom prípade neznamená vždy pokrok alebo zlepšenie situácie tých ktorí volia. Skrátka o niektorých ( a naozaj len o niektorých ? ) veciach nemôže rozhodovať verejnosť. Naopak, o niečom musia rozhodnúť odborníci, jednotlivci či menšie skupiny – a tu prichádza okrem odbornosti na rad aj česť a morálka, aby tieto „elity“ mali na zreteli dobro spoločnosti, v prospech ktorej pracujú. A toto je už vyššia úroveň človečenstva.
Čiže na záver – neplačem nad tým, že sa čosi údajne urobilo zle, alebo sa malo urobiť inak. Bolo to ako to malo byť a bolo to na vtedajšie okolnosti dobré. No prechod na prahu zmien sme nezvládli, a uvrhli sme spoločnosť späť na predchádzajúci stupeň vývoja. Preto by som si želal znova rok 1989, pretože zmeny ktoré boli vtedy potrebné sa mi javia ako selanka v porovnaní s tým, čo by bolo potrebné so spoločnosťou a krajinou urobiť aby sme prešli od tohto bordelkapitalizmu znova do socializmu.
Skúsenosť je rozumné poučenie zo života. Socializmus bol jednoznačne pokrokom, hovorím pri rizikách, o následkoch rozhodnutí. Aby sme dvakrát nesadli holým zadkom na rozpálenú pec…. Sme nútený svoju skúsenosť formulovať v prostredí antikomunistickej propagandy. Vnucujú nám digitálnu schému (0-1, áno-nie) pri hodnotení socialistickej skúsenosti. Zastávam názor, že aby sme nemuseli preberať antikomunistické tézy, musíme mať vlastnú analýzu socializmu. Britský marxisti Coqshot a Naisbitt upozornili, že tzv. antistalinizmom sa podkopali dva piliére sovietskeho socializmu ( donucovanie – buržoázie a vízia- nadchýňanie pre komunizmus). Chruščov začal cestu konvergencie, Pražská jar a Gorbačovova prestavba boli iba aplikácie princípu, že cieľom prestal byť komunizmus a stal sa ním konzumný kapitalizmus a že reálny socializmus „vyriešil“ rozdielne triedne záujmy a celá spoločnosť, chce socializmus a nie je potrebné buržoáziu nútiť rešpektovať socializmus (kontrarevolúcia demonštrovala, že buržoázia sa skryla aj do straníckych štruktúr, stala sa nositeľom kontrarevolúcie – nekompetentný havlovi rebeli by bez Čalfu Čiča, Rychetského, Mečiara do mesiaca kolabovali….)
„….musíme mať vlastnú analýzu socializmu…“
Presne tak !
Toto je povinnosťou Vašej, postupne odchádzajúcej generácie pamätníkov socializmu, zachovať tým ďalším pokoleniam opis a zhodnotenie obdobia reálneho socializmu v ČSSR.
V opačnom prípade, nepamätníkom ostane len vypláchnutá hlava protikomunistickou propagandou do takej miery, že ak sa niečomu dá prívlastok „komunistický“, vyvolá to u nich reflex = zlý.
Už dnes je to zjavné, keď mladí ( a to majú ešte rodičov a starých rodičov „zo socializmu“ !!! ) majú úplne zdeformované , takmer hororové predstavy o socializme.
Martin, budúci socializmus bude imaginárny, nie reálny? Komunizmus bude imaginárny, nie reálny?
Aký význam má používať tento ničnehovoriaci pojem.
To patrí k tej analýze.
Nech je to tak či tak, zomrel človek. Nech odpočíva v pokoji!
ÚPRIMNÚ SÚSTRASŤ POZOSTALÝM!
Mimochodom, mám rada kreatívcov, zlepšovateľov; pán František Čuba ním zrejme bol.
Vyjadrujem sa IBA K OZNAMU Lukáša Perného, nie k diskusii – a tú nechcem, je trápna:
Česť pamiatke na človeka Františka Čubu, ktorý sa už počas svojho vlastného života stal LEGENDOU.
V hospodárstve legendy nebývajú zvykom, tí ľudia pracujú a nie sú politikmi ani „celebritami“ súčasného chápania. Predseda Jednotného zemědělského družstva Agrokombinát Slušovice sa stal legendou. Ešte za socializmu. Hovorili sme, že Československo má „fenomén Slušovice“…už ho nemá.
Pravicové a neoliberálne sily (na čele s V.Havlom) sa postarali o zničenie fenoménu, ktorý nás v Československu mohol preniesť do blahobytného 21.storočia pre všetkých nás…Docent František Čuba nebol zlomený a po 10 rokoch, keď súdy uznali jeho nevinu a ukončili trestné stíhania, keď už ale Agrokombinát bol rozbitý ako tie tisíce metrov štvorcových skla z kedysi bájnych slušovických skleníkov (bol som tam, videl som, plakal som i ako chlap…), bojoval ďalej, bol poslancom Zlínskeho kraja, Senátorom v dolnej komore parlamentu… odišiel a legenda zostáva…počas 30 rokov ju nové generácie mladých nedokázali oživiť, ani naplniť odkaz „fenoménu Slušovice“…sme to dlžní mladým generáciám, a to nielen kvôli tomu, aby nás neotrávili cudzie dovozy potravín a aby nám nevyschli studne a vody…máme už nenaplnený Baťov odkaz, teraz Čubov…máme čo robiť, nechápem tú „bezperspektívnosť“ ľavice. So zármutkom úprimnú sústrasť… Spolok národohospodárov Slovenska …(dnes bude o 18:00 h na Slob.vysielači BB spomienková relácia …)