Po pokuse oboznámiť sa so štruktúrou viacerých európskych inštitúcií som pochopil, že nemám dostatočné intelektuálne predpoklady zorientovať sa v neprehľadnej problematike. V načrtnutej situácii sme dostali do poštovej schránky oznam a zoznam v súvislosti s voľbami do Európskeho parlamentu, ktorý – napriek názvu – nie je zákonodarným orgánom celého kontinentu, ale iba jeho časti – konkrétne Európskej únie. Nepochybujem však, že (na rozdiel odo mňa) je väčšine voličov – nielen na Slovensku – všetko, čo sa týka Európskej únie, úplne jasné. Mimochodom – v spomínanom predvolebnom súpise po dvojjazyčnom názve (v slovenčine a v angličtine) nasledujú kandidátne listiny už len po slovensky, vrátane profesií osôb a názvov politických strán, takže sú pre ľudí, ktorí síce žijú na Slovensku, ale komunikujú iba po anglicky, úplne nezrozumiteľné.
Miestny úradný jazyk a tunajšie reálie trochu poznám, preto môžem konštatovať, že o mandát sa uchádzajú prevažne všeobecne neznáme mená, čo je jedným z podstatných kvalitatívnych ukazovateľov dôveryhodnosti etablovaného systému. Menej potenciálnych europoslancov má za sebou politickú kariéru, ktorou sa však – napodiv – zväčša nechvália, s výnimkou doterajšieho členstva v dobre platenom krúžku ponajviac mlčanlivých reprezentantov Slovenska v zdanlivo celokontinentálnom parlamente. Nasledujú nositelia mien, ktoré sú známe vďaka verejnej činnosti ich predkov, čo nevdojak potvrdzuje, že rodinkárstvo prekvitá vždy a všade – bez ohľadu na meniace sa režimy a garnitúry. Spektrum nádejných čakateľov na vysoký príjem spojený s nízkou zodpovednosťou uzatvárajú osoby známe zo šoubiznisu (alebo známe len mne osobne celkom náhodne, teda čírou zhodou okolností).
V predchádzajúcom odseku som nepriamo naznačil, že aj povolania kandidátov sú neraz otázne, ale navyše nie som si celkom istý ani pri uvádzaných lokalitách, teda či nejde len o vyvolanie dojmu, že existujúci mechanizmus zabezpečuje rovnomerné zastúpenie jednotlivých zemepisných oblastí Slovenska.
Napriek tomu, že hlboko a úprimne pohŕdam vyhľadávačmi výnosného postavenia bez náročnejších povinností, ma prekvapuje, že kariérnych politikov a ústavných právnikov – nielen z našej krajiny – zatiaľ vôbec netrápi očividná disproporcia jednokomorového parlamentu Európskej únie. Nemusíme vychádzať z dvojkomorového zákonodarného zhromaždenia v Československu s pôsobnosťou od 1. 1. 1969, kde mala právo veta snemovňa s rovnakým počtom poslancov za obe členské republiky – bez ohľadu na množstvo ich obyvateľov. Uvedené pravidlo sa vzťahuje – napríklad – na Spojené štáty americké, kde Kongres tiež pozostáva z dvoch komôr, pričom v Senáte má každý členský štát dvoch zástupcov, čo garantuje ich rovnosť – bez ohľadu na ich veľkosť (ľudnatosť).
Kiež by nám USA boli vzorom aj v rozumných riešeniach – nielen pri slepom rešpektovaní ich nadradenosti k zvyšku sveta. Inak sa drahý volebný cirkus v konečnom dôsledku začne a skončí pri zvolení hŕstky poslancov, ktorí nemajú nijakú váhu v 750-člennom zastupiteľskom zbore. Mimochodom – v Európskom parlamente majú všetci poslanci rovnaké príjmy, čo sa nedá povedať o občanoch krajín Európskej únie. Priemerná mzda na Slovensku je niekoľkonásobne nižšia v porovnaní s Luxemburskom. Nemyslím si, že by pre nás malo byť útechou, že Bulharsko je na tom oveľa horšie.
