Po pokuse oboznámiť sa so štruktúrou viacerých európskych inštitúcií som pochopil, že nemám dostatočné intelektuálne predpoklady zorientovať sa v neprehľadnej problematike. V načrtnutej situácii sme dostali do poštovej schránky oznam a zoznam v súvislosti s voľbami do Európskeho parlamentu, ktorý – napriek názvu – nie je zákonodarným orgánom celého kontinentu, ale iba jeho časti – konkrétne Európskej únie. Nepochybujem však, že (na rozdiel odo mňa) je väčšine voličov – nielen na Slovensku – všetko, čo sa týka Európskej únie, úplne jasné. Mimochodom – v spomínanom predvolebnom súpise po dvojjazyčnom názve (v slovenčine a v angličtine) nasledujú kandidátne listiny už len po slovensky, vrátane profesií osôb a názvov politických strán, takže sú pre ľudí, ktorí síce žijú na Slovensku, ale komunikujú iba po anglicky, úplne nezrozumiteľné.

Miestny úradný jazyk a tunajšie reálie trochu poznám, preto môžem konštatovať, že o mandát sa uchádzajú prevažne všeobecne neznáme mená, čo je jedným z podstatných kvalitatívnych ukazovateľov dôveryhodnosti etablovaného systému. Menej potenciálnych europoslancov má za sebou politickú kariéru, ktorou sa však – napodiv – zväčša nechvália, s výnimkou doterajšieho členstva v dobre platenom krúžku ponajviac mlčanlivých reprezentantov Slovenska v zdanlivo celokontinentálnom parlamente. Nasledujú nositelia mien, ktoré sú známe vďaka verejnej činnosti ich predkov, čo nevdojak potvrdzuje, že rodinkárstvo prekvitá vždy a všade – bez ohľadu na meniace sa režimy a garnitúry. Spektrum nádejných čakateľov na vysoký príjem spojený s nízkou zodpovednosťou uzatvárajú osoby známe zo šoubiznisu (alebo známe len mne osobne celkom náhodne, teda čírou zhodou okolností).

V predchádzajúcom odseku som nepriamo naznačil, že aj povolania kandidátov sú neraz otázne, ale navyše nie som si celkom istý ani pri uvádzaných lokalitách, teda či nejde len o vyvolanie dojmu, že existujúci mechanizmus zabezpečuje rovnomerné zastúpenie jednotlivých zemepisných oblastí Slovenska.

Napriek tomu, že hlboko a úprimne pohŕdam vyhľadávačmi výnosného postavenia bez náročnejších povinností, ma prekvapuje, že kariérnych politikov a ústavných právnikov – nielen z našej krajiny – zatiaľ vôbec netrápi očividná disproporcia jednokomorového parlamentu Európskej únie. Nemusíme vychádzať z dvojkomorového zákonodarného zhromaždenia v Československu s pôsobnosťou od 1. 1. 1969, kde mala právo veta snemovňa s rovnakým počtom poslancov za obe členské republiky – bez ohľadu na množstvo ich obyvateľov. Uvedené pravidlo sa vzťahuje – napríklad – na Spojené štáty americké, kde Kongres tiež pozostáva z dvoch komôr, pričom v Senáte má každý členský štát dvoch zástupcov, čo garantuje ich rovnosť – bez ohľadu na ich veľkosť (ľudnatosť).

Kiež by nám USA boli vzorom aj v rozumných riešeniach – nielen pri slepom rešpektovaní ich nadradenosti k zvyšku sveta. Inak sa drahý volebný cirkus v konečnom dôsledku začne a skončí pri zvolení hŕstky poslancov, ktorí nemajú nijakú váhu v 750-člennom zastupiteľskom zbore. Mimochodom – v Európskom parlamente majú všetci poslanci rovnaké príjmy, čo sa nedá povedať o občanoch krajín Európskej únie. Priemerná mzda na Slovensku je niekoľkonásobne nižšia v porovnaní s Luxemburskom. Nemyslím si, že by pre nás malo byť útechou, že Bulharsko je na tom oveľa horšie.

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom