Soňa Valovičová: SO CŤOU BOJOVAŤ! ( Keď zomieraš preto, aby iní mohli žiť…)

Kde je bohatá zem, tam bude vojna vždy kvitnúť. Tak ako v prvý deň vojny, ani v prvý deň mieru ešte neveríš, že je to pravda. Zima a chlad. Vojna je vždy mrazivá. Smrteľne mrazivá. Netreba sa s ňou zahrávať. Ešte nevieš, že je lepší hráč ako ty …

S najlepšími úmyslami si pripravuješ cestu k miestu, odkiaľ niet návratu. Keď príde výstrel, už viac sa neobzrieš späť… Avšak tam vo večnosti nikdy nezabudneš na všetko to, čo si ľúbil a v čo veril.
V obci Kominternovo (DNR) rok nazad zomiera v piatom mesiaci tehotenstva 28. ročná Anna Alexandrovna Čabanova. Do povedomia uboleného ľudu sa dostáva výzvou k národu, aby sa záčastnili májového referenda a nedovolili kyjevskej chunte šliapať po ťažko vybojovanom dedičstve svojich otcov. Keď ВСУ (ukrajinské ozbrojené sily, APU) začali na Donbasse strieľať bezbranných civilistov, Anna sa rozhodla vstúpiť do domobrany, aby chránila vlastný ľud. Vstupuje do služby v rote «Ольхона», pod krycím znakom Siréna. Bohužiaľ, vojna nešetrí nikoho a Anna zomiera hrdinskou smrťou o štyri roky neskôr pri záchrane raneného …

DONBASS, leto 2014 – začiatky

Na rôznych územiach frontu sa pohybujú voľné divízie, jedna živelnejšia ako druhá, spontánte sa združujúce  v opolčenie, domobranu. Tieto divízie sa pomaly formujú a získavajú zreteľnejšie rysy, zatiaľ sú však bataliony, ktoré sa dotknú hviezd,  budúcnosťou. Opolčenie, ktoré od začiatku konfliktu povstalo na obranu svojej domoviny je roztrúsené medzi strelkovcov (Igora Strelkova), motorolovcov (Arsena Pavlova), nosovcov (Viktora Anosova), mozgovojovcov (Alexeja Mozgovoja), či giviovcov (Michaila Tolstyča). Všetci oblečení v tom čo príde, uniforiem ešte niet. Nášivky NOVOROSSIA /Nové Rusko/ alebo НОД /Národné opolčenie Donbass/ bok po boku s popruhami Вежливые Люди /Slušní ľudia/ si každý zaobstaráva sám .

V auguste 2014 na Donbass začína bitka za Ilovajsk – prvá veľká bitka na juhovýchode Ukrajiny, zavŕšená v úplnom oslobodení mesta opolčením DNR nad jednotkami ВСУ /ukrajinské ozbrojené sily, APU/ a dobrovoľnými formáciami premotivovaných žoldnierov, fanaticky glorifikujúcich svojho národného hrdinu a modlu Stepana Banderu. Tri týždne trvajúci divoký boj  vedie ku vzniku tzv. Ilovajského kotla vo východnej doneckej aglomerácii, v ktorom podľa viacerých zdrojov zahynulo od 350 do 900 ukrajinských bezpečnostných síl. Takéto obrovské straty v danom momente sú pre Kyjev nemysliteľné – toľko vojakov v jednom boji a hneď na začiatku tzv. anti-teroristickej operácie ATO. To sa zatiaľ ešte nikdy nestalo. Aj tým najväčším optimistom však v tomto čase začína byť jasné, že v regióne začala občianska vojna.

Bitka o Ilovajsk odhaľuje všetky slabé miesta strategických a taktických chýb vedenia mocenských štruktúr Ukrajiny v organizácii ofenzívnych operácií.  Mnohé tieto chyby nie sú ešte z ich strany v tomto čase naplno stráviteľné a pochopené, čo nevyhnutne bude viesť k ešte väčším stratám a ku vzniku nového kotla. Opolčenie DNR však týmto úspešne absolvuje skúšku na právo byť seberovné a nazývané plnohodnotnou armádou.

Ilovajsk je pre vedenie ВСУ lákavým cieľom. Kontrolou nad týmto mestom by sa vytvorilo predmostie pre útok na Doneck a po druhé – odrezalo by sa administratívne centrum DNR od Luhanska a ruskej hranice. Okrem toho Ilovajsk je významným dopravným železničným uzlom. Je to strategický bod jak pre opolčencov, tak pre Ukrajincov. Vedenie ATO posiela do tejto zóny v blízkosti Ilovajsk mohutnú údernú skupinu v počte cca 1200 vojakov.

10. augusta ukrajinské dobrovoľnícke bataliony Azov a Donbas začínajú útok na mesto. Jednotky sú odhodlané preniknúť do Ilovajsk, zničiť opevnenia a kontrolné body DNR a ako posledné dostať mesto pod kontrolu. Očividne, vedenie ATO silne podcenilo svojho protivníka. Ilovajsk obraňujú bojové jednotky DNR – batalion Oplot a batalion Vostok. Opolčenie prijíma bezpečnostné sily podľa pravidiel hry, po ktorej útočník utrpí straty a bude nútený odstúpiť od pôvodného plánu. Približne v rovnakom čase sily opolčenia aktivujú svoju činnosť v oblasti Savur-Mohyla a Krasnyj Luč, predtým obsadenej ВСУ. Savur-Mohyla je strategická vyvýšenina v doneckej oblasti na Ukrajine, ktorá bola počas Veľkej vlasteneckej vojny miestom intenzívnych bojov, keď sa ju sovietski vojaci snažili získať z rúk Wehrmachtu. Krasnyj Luč je zasa hlavným centrom uhoľného priemyslu. 

19. augusta vchádzajú bataliony Dnepr a Donbas do Iljovajsk v pokuse  nastoliť svoj poriadok, mohutný boj začína. Pod ohňom gradov sa na druhý deň bez priameho príkazu vedenia dáva na ústup batalion Donbas. V tom istom čase sa bataliony Azov a neslávne známy krvavý Šachtersk, ktorý neskôr pre vlastnú krutú povesť ku vzťahu k zajatcom, vraždami civilistov, krádežami, násilnosťami a inými zverstvami rozpustí samotný šéf Ministerstva vnútra Ukrajiny Arsen Avakov, začínajú presúvať k Mariupol. Udalosti naberajú na sile a vznik kotla je neodvratný. Vodcovia domobrany útočným pozíciám ВСУ prepásli príležitosť tylu a koncentrujú ich priamo do jadra.

Súkromné bataliony, ktoré sú financované ukrajinskou oligarchiou sa  vymykajú spod kontroly Kyjeva a začínajú viesť vlastné vojny v masovom zabíjaní civilistov. Sú to predovšetkým bataliony Donbas, Azov a Ajdar. Jadro týchto batalionov tvoria nacionalisti, nacisti, kriminálnici a zahraniční žoldnieri. Čoskoro politická scéna zažiari veliteľmi týchto batalionov a obohatí portfólio demokracie a ukrajinského zradikalizovaného parlamentu. 

24. augusta v Deň nezávislosti Ukrajiny, opolčenci atakujú mesto zo všetkých strán. Armádne a dobrovoľnícke zložky v Ilovajsk tak zostávajú medzi nákovou a kladivom. Onedlho väčšina vysokých šarží, ktoré héroicky priviedli Ukrajincov do mesta, v panike opúšťa bojovú zónu. Politické vedenie krajiny samotný fakt vzniku kotla ako i zbabelý útek popiera a podľa zaužívanej  rétoriky vypúšťa prehlásenie o na hlavu porazenom nepriateľovi a postupujúcich jednotkách smerom k víťazstvu. Obkľúčenci však fakticky zostávajú v zovretí bez akéhokoľvek vedenia.  

27. augusta predstavitelia DNR vydávajú oficiálne prehlásenie, že mesto je v plnom rozsahu pod kontrolou domobrany. Organizovaný odpor v centre mesta ustáva a jednotky ВСУ a МВД sa preskupujú do predmestia, uniknúť z kotla však nemôžu. Od úplnej a konečnej porážky ukrajinských ozbrojených síl možno vďačiť prezidentovi Ruskej federácie Vladimírovi Putinovi, ktorý vyzýva opolčencov pustiť obkľúčencov z kotla pod podmienkou, že budú vychádzať neozbrojení. O deň neskôr sa otvára „humanitárny koridor“ a odzbrojené ukrajinské bezpečnostné sily začínajú organizovanú evakuáciu pod dohľadom ozbrojených síl DNR.

Veliteľ batalionu Donbas Semjon Semjončenko a jeho stúpenci onedlho obviňujú hlavu Ukrajiny Petra Porošenka, že nechal vojakov vedome vykrvácať, pretože vláda napriek viacnásobným oznámeniam nepodnikla nič pre zásobenie obkolesených vojenských jednotiek, nehovoriac o ich podpore alebo oslobodení. Ukrajinské dobrovoľnícke bataliony sú spojované s menom Kolomojskij. Porošenkov najväčší sok a konkurent medzi oligarchami. Že obaja vedú skrytú vojnu o najlukratívnejšie kúsky Ukrajiny nie je verejným tajomstvom. A tak začína krvácať zem i ľudia. Aká neprirodzená je ľudská spoločnosť v porovnaní s prírodou – v prírode prežijú najsilnejší a najviac hodní, všetko slabé, krehké, plaché je odsúdené na zánik. V ľudskom svete to platí presne naopak. Najlepší ľudia – odvážni, silní a schopní, tisíce zomierajú na frontoch. Ale najviac bezcenní, neschopní ničoho okrem intríg a krádeže sa množia a prosperujú.

Ilovajský kotol sa stáva symbolom porážky ВСУ. Za oficiálny deň oslobodenia mesta sa považuje 29. august 2014.  Odkiaľ sa berú hrdinovia? Kde sa rodia? A kedy podľa nich prichádza ich čas postaviť sa na ochranu všetkého, čo im je sväté ?

Minulosť už nie je, budúcnosť ešte nenastala. Čo je tam? Len bod, v ktorom sa budúcnosť približuje k minulosti. Zdá sa, že tento bod nie je nič a len v tomto bode je celý náš život. A niekedy malý krok vpred urobený teraz znamená, že si vyberiete dlhú cestu, ktorá vás dovedie k budúcnosti, ktorú ste si vybrali práve v tomto momente. ( SVS, Z denníka opolčenca, 2018)

DONBASS, jeseň 2018

„Jedného dňa zomrieš. Nebudeš navždy. Uvedomuješ si to? V plnom rozsahu sotva. Ľudia majú tendenciu premýšľať o smrti, vynútiť to z vedomia. To je normálne, je to pud sebazáchovy, inštinkt života. Život je taký krátky a nepredvídateľný. Teraz máme všetci okolo dvadsať rokov, niektorí o trocha viac. V každom prípade už neostáva veľa. Chceme ho prežiť múdro. Žiť každý deň najlepšie ako vieme, ako svoj posledný deň. Bez ohľadu na to, aká hrozná vojna je, odkrýva v každom tvoj pravý obraz, keď sa ocitneš tvárou v tvár k svojmu najsilnejšiemu dedičnému nepriateľovi menom – Smrť. Naša rodná zem plače a my sme na správnom mieste v pravý čas. Čas si vybral nás…“ ( SVS, Z denníka opolčenca, 2018)

„27. septembra som prišla z práce, zapla som internet .. vidím .. je zverejnená správa o smrti Anny. Moje prvé myšlienky boli tie, že ide o poplašnú správu, keďže od roku 2015 už pár krát vyšla falošná informácia o smrti mojej dcéry. Na srdce mi však sadol akýsi nepokoj. Snažila som sa dovolať jej spolubojovníkom, nikto však nedvíhal telefón. Napokon však predsa len prišla zdrvujúca zvesť – Anna je mŕtva .. “ Tak opisuje svoj najťažší deň v živote 56-ročná matka zosnulej Anny Marina Dmitrijevna.
“ Mamička, pokiaľ ma neprihlásiš v opolčenie, sama pôjdem!“
Tak zneli slová Anny, ktoré sa naplnili 13. júla 2014. Snežnoj, Amvrosievka, Starobeševo, Komsomoľskoje, Debaľcevo .. V zime 2015 bola Anna ranená, po preliečení jej bola ponúknutá práca v centrále, no zvolila opäť priamy boj v teréne a až do smrti slúžila v legendárnej “ Deviatke“ Prvej slovanskej brigády.

„Prezývku Siréna Anna dostala po ostreloch banskej šachty v auguste 2014, keď v skorých ranných hodinách zobudila a zachránila prítomných zvukom sirény v rajóne, v ktorom sa práve nachádzala“, pokračuje matka Marina Dmitrijevna. „U Anny bol dar, ktorého sa popravde ona sama veľmi bála .. Vedela predvídať smrť ľudí, ktorých poznala. Sama vravievala – Mama ty nevieš, aké to je strašné, keď cítiš a vieš, že tento človek čoskoro zomrie! – Z tohto dôvodu bola veľmi aktívna pri hľadaní nezvestných, a podľa fotografie hľadaného vedela povedať, či dotyčný je ešte medzi živými alebo nie .. Niekedy stačilo, aby vedela, kde bol naposledy videný a kým .. Stalo sa i tak – mala víziu, že v dome nablízku začne požiar a tento dom bude plný ľudí .. a vízia sa naplnila. I svojim vraviela- nechoď dnes do boja, lebo tam zomrieš .. a kto nepočúvol, zomrel naozaj.“

„Posledný krát som videla svoju dcéru 25. septembra, dva dni pred smrťou. Anna pricestovala do Donecka k lekárovi, keďže bola tehotná. Ultrazvuk potvrdil piaty mesiac tehotenstva. Otec dieťaťa, ktoré malo prísť na svet, zomrel spolu s nimi v tragický septembrový deň.“ ( Marina Dmitrijevna)

„Vojna nie je hra. Jej odtlačok padá na každého a každý ju nesie vlastným spôsobom. Hrôza krvavých bitiek tak naplňuje myseľ, že si ani neuvedomíš, ani nepriznáš existenciu iného pohľadu na vojnu, odlišnú od svojej vlastnej. Niektorí neobstoja s krutou realitou neľútostných bojov a odnesie si to ich psychika počas zvyšku všetkých preživších dní. No sme bojovníci, ktorí v svojich ideáloch vidia poslanie i povinnosť ako ochrániť túto zem a smrť nás nedesí. Hoci cítime strach, cítime bolesť, to všetko nás iba posilňuje v odhodlaní, že sme sa rozhodli správne. Nikdy nás neporazia. Môžu nás zabíjať, no slobodu nám nikdy nevezmú.“ (SVS, Z denníka opolčenca, 2018)

---