Slovenské národné divadlo ožilo na vlnách internetu v rámci projektu #SNDdoma #somdoma. Na oficiálnom Youtube boli uvedené už derniérované inscenácie, ktoré si teraz v čase korona-epidémie, keď má každý doma dostatok času, každý môže v pokoji pozrieť. Pri tejto príležitosti pripravil dva divadelné reporty kulturológ a filozof PhDr. Lukáš Perný.
DOSTOJEVSKÉHO ŤAŽKÝ EXISTENCIALIZMUS V DIVADELNOM PREVEDENÍ
„Neexistuje cnosť, ak neexistuje nesmrteľnosť. … Nechcem ísť do tvojho pekla, ani do tvojho raja… ale nič nie je… človek zaspí a viac sa nepreberie.“
Bratia Karamazovovci
F.M.Dostojevskij: Bratia Karamazovovci / preklad Ján Ferenčík / dramatizácia: Daniel Majling, Roman Polák /réžia: Roman Polák / dramaturgia: Darina Abrahámová, Daniel Majling / scéna: Pavel Borák / kostýmy: Peter Čanecký / hrajú: Dušan Jamrich, Milan Ondrík, Tomáš Maštalír, Alexander Bárta, Ľuboš Kostelný, Zuzana Fialová, Táňa Pauhofová, Jana Oľhová a i. / premiéra 14. apríla
Bratia Karamazovovci patria k filozofickej aj literárnej klasike 19. storočia. Fjodor Michajlovič Dostojevskij vytvoril román, ktorý vzbudil taký záujem, že o ňom vo svojej dobe diskutovali aj členovia cárskej rodiny. Bratia Karamazovovci problematizujú tie vôbec najťažšie teologické a filozofické otázky o viere v Boha, spravodlivosti a podstaty ľudskej prirodzenosti. Tina Čorná vo svojom článku pre Pravdu píše: „Večné. Taký prívlastok dostali otázky, ktoré v 19. storočí vo svojich dielach nastolil ruský spisovateľ Fiodor Michajlovič Dostojevskij.“ Štvorhodinová duševná drenáž Dostojevského v spracovaní Romana Poláka a Daniela Majlinga dala tomuto dielu nový rozmer. Dostojevskij rozhodne nie je pre povrchného diváka. Napriek dĺžke, aj náročnosti diela, je spracované atraktívne a unikátne. V úvode upúta hneď klavírnou hudbou Lucie Chúťkovej. Temnú atmosferú vypĺňa ponurá scénografia Pavla Boráka a záujem diváka tiež prilákajú atraktívne herečky. Taktiež sa hercom podarilo, aj do tak ťažkej existenciálnej drámy pridať troška humoru. „Ja sa nespíjam, ja len mašrktím…“ hovorí Milan Ondrík. Aj Ján Koleník svojim satirickým prejavom obohatil niektoré scény. Najmä v diskusii s Aljošom o náruživej Grušenke. Najväčší úspech v komických komentároch slávila Jana Oľhová, najmä časti s Ondríkom („náleziská“). Kto uvidí, pochopí. Jamrichov hedonistický prejav padoucha, ktorý si to užíva, mal tiež štýl.
Karamazovovci ako dramatizácia ruskej klasiky v réžii Romana Poláka, získali cenu DOSKY 2013. Zhýralého starého Karamazovova excelentne zahral Dušan Jamrich, femme fatalle Grušenku Tatiana Pauhofová a všeobecne najviac vynikali Ján Koleník, Tomáš Maštalír a Milan Ondrík.
Ak nestiahnu do pekla mňa, takého hriešnika. Tak kde je potom spravodlivosť? … Ja si chcem užiť až do konca. Všetci si chceme užiť. Lenže vy pokyrtci potajme, a ja otvorene. Za tú moju úprimnosť ma nemáte radi. Nechcem ja ísť do tvojho pekla, ale ani do tvojho raja, ani keby naozaj existovalo.
Fiodor Pavlovič Karamazov
Do toho všetkého večné filozoficko-teologické spory o existencii Boha, raja a pekla, osudu, večného života, spravodlivosti… Tieto ťažké filozoficke spory sú problematizované na pozadí problémov bežného života (láska, nenávisť, žiarlivosť, vášeň, túžba, dedičstvo, medziľudské vzťahy).
Divadlo a film dokážu priblížiť ťažké filozofické spory efektívnejšie než klasické filozofické prednášky. Spracovaní Bratov Karamazovcov je veľa. Za zmienku stojí napríklad originálny česko-poľské filmové spracovanie v podaní režiséra Zelenku, umiestnené do poľského industriálneho prostredia. Aj divadelná inscenácia v podaní Majlinga a Poláka mala silnú výpovednú hodnotu. Až by človek neveril, že herci, ktorých poznáme z plytkých televíznych seriálov komerčných televízií, ak chcú, dokážu vytvoriť skutočné umenie. Iste, je to pochopiteľné, musia sa niečim živiť, hoc aj tvorbou odpadovej komerčnej kultúry a možno je to chyba aj nás, že nevoláme po tom, aby komerčné televízie vysielali radšej Dostojevského, Tolstého, Záborského, Shakespeara, Jesenského, Gogoľa, či iné klasiky, než Búrlivé víno, Profesionálov, Ordináciu v Ružovej záhrade, Panelák alebo Hornú, dolnú. Bolo mi vlastne aj ľúto, že herci, ktorí majú na viac, musia pre vlastnú existenciu participovať na odpadovej kultúre komerčných televízií. Ale to je na inú debatu. Inscenáciu si dodnes pozrelo okolo 25 tisíc ľudí online, takže to s nami nebude až také zlé. Ako hlásal Laco Novomeský, zakladateľ mnohých slovenských kultúrnych ustanovizní, kultúra je barometrom sebapoznania spoločnosti. V komerčných televíziách ju ale vidieť nebudete.
Aljoša ako nositeľ slovanskej filozofie triády?
– Že existuje Boh, ktorý je múdry. Že existuje poriadok a zmysel života a všetci raz pochopia, že prečo Boh dopustil zlé veci. Lenže ja to nechcem prijať. Nemôžem.
Rakitin v dialógu s Aljošom Karamzovom
– Ale prečo Ivan?
– Čítal som prednedávnom ako tu u nás v Rusku, malé 5 ročné dievčatko znenávideli vlastní rodičia. Inak vzdelaní a inteligentní ľudia. V každom človeku sa skrýva zviera vzrušenia pri výkrikoch týranej obete… Za to, že sa nepýtalo na nočník, ponatierali mu jeho vzdelaní rodičia celú tváričku vlastnými výkalmi… a potom ju na celú noc zavreli v mraze na záchod… a potom jej matka pokojne spala… vieš si to predstaviť? … Ak sa niekto vyjadruje o človeku, že je zversky krutý, je to strašne urážlivé pre zvieratá. Žil jeden generál na svojom statku. A raz sluhovský chlapec, 8-ročný, náhodou hodil polovníckemu psovi kameňom. Ráno sa pýta generál, prečo pes kríva. Keď mu to povedali, nechal nastúpiť celú čeľaď na výstrahu a celkom vpredu stála matka toho chlapca. Priviedli chlapca, bol studený jesenný deň. Generál nechal vyzliecť toho chlapca do naha, až sa celý triasol. Utekaj, povedal mu. A chlapec utekal. Vypustil za ním celú svorku chrtov. Roztrhali decko na franforce pred očami matky… Čo by si urobil ty Aljoška? Zastrelil ho?
– Zastrelil.
– Ó, aký prísny mních… Takže aj v tvojom srdiečku sídli taký malý diablik…Ja potrebujem odplatu, ale nie vo večnosti ale tu. Tvoj starec hovorí, že všetci raz zistíme aký zmysel malo všetko to utrpenie, ale aký mohlo mať zmysel utrpenie tých detí. Tvoj starec hovorí, že všetci raz pochopíme, že všetko živé na zemi i pod zemou, matka i s katom, ktorý nechal roztrhať jej syna psom zvolá: Si spravodlivý pane, lebo zjavili sa tvoje cesty. Lenže ja to nechcem v tej chvíli zvolať. Zriekam sa tejto harmónie. Nie je hodná jedinej kvapky sĺz toho utýraného dieťaťa, jeho slzy zostali nevykúpené. Ale musia byť vykúpené, inak nemôže byť harmónia! …. Čo ti zmôže peklo, keď deti sú už umučené? Ja neodmietam Boha Aljoša. Ja mu len čo najúctivejšie vraciam vstupenku do tej jeho harmónie…
– Ale toto je vzbura.
– Predstav si, že sám buduješ budovu ľudského šťastia. Ale v záujme toho by bolo treba umučiť jedno jediné dieťa. Urobil by si to? Povedz, ale neklam.
– Nie.
– Tak potom si lepší ako Boh.
Ivan Karamazov je postava, ktorá predpokladá, že človeka ovláda Hobbesovský princíp „človek človeku vlkom,“ no snaží sa hľadať alternatívu. Smerďakov tento stav akceptuje a prispôsobuje sa, hypotetickú konzekvenciu neexistencie Boha považuje za ospravedlnenie akejkoľvek nemorálnosti, svoje postoje sa snaží zhodiť na ideový vplyv morálnej relativity od Ivana Karamazova.
Prisahám ti, že nie som taký vinný ako si myslíš
Ivan Karamazov
a budem vypovedať aj sám proti sebe.
Ak neexistuje Boh, neexistuje nijaká cnosť a prežijú len tí najsilnejší. … Ja som všetkému na vine, ako vy ste naučili mňa, že všetko je dovolené.
Smerďakov
Ivanov (Maštalír) racionalistický, až popperovský relativizmus mixnutý s nietzscheovským nihilizmom sa snaží prekonať individuálnou zodpovednosťou a končí šialenstvom. Smerďakov (Kostelný) spácha pre svoje prijatie hobbesovského princípu samovraždu. Dmitrij Karamazov (Ondrík) je postava živelná, uprednostňujúca vášeň. Milovať Grušenku, je jediným pudovým poslaním jeho existencie. Nevera je prejavom vlastnej duševnej rozháranosti. Je neprávom obvinený zo smrti svojho otca, ktorú síce zavinil Smerďakov, no v nekonečnej žiarlivosti ku Grušenke (Pauhofová), ho vlastne Smerďakov iba „predbehol.“ Nuž, ale kto súdite Dmitrija, spýtajte sa sami seba, či ste neboli v živote tak vášnivo zamilovaní ako on. Či ste aj vy, nestretli svoju Grušenku, ktorá unikala a unikala vždy vtedy, keď ste si naivne mysleli, že je na dosah? Dmitrij Karamazov je ľudsky slabý a zamilovaný človek, trpiaci pre tú, ktorá sa s ním len zahráva. Súdiť ho môžu iba pokrytci a tí, ktorí nikdy nemilovali.
Aljoša, ja strašne ľúbim Grušu… kvôli Gruši by som zniesol všetko okrem bitia, ale oni ju tam nevpustia… Ja z toho zošaliem… Uvedomujem si čo žiadam… bezbožná karamazovovská nespratnosť…
Dmitrij Karamazov
Všetky tieto postavy predstavujú filozofickú slepú uličku pre hľadanie zmyslu. Jediný mlčanlivý Aljoša stále verí. Charakterizuje ho strach pred cynizmom a nemravnosťou, je typickou postavou slovanského mystického mesianizmu. Kde hľadať odpovede na otázky spravodlivosti, ktoré boli v Karamazovovcoch problematizované? Ctibor Bezděk (kniha Etikoterapie) na to má jednoznačnú odpoveď: Zlo a hriech je vynálezom človeka, Boh nestvoril zlo, zlo tvoríme my, ľudia. Na túto otázku sa pýta vo svojich prednáškach aj filozof Michael Sandel, keď konfrontuje utilitarizmus a Kanta. Nenachádza tak jednoznačnú odpoveď ako Bezděk.
Sme obdivuhodná zmes dobra i zla. Milovníci vzdelanosti a Schillera a zároveň buntošíme po hostincoch. … Dnes sme tu počuli dva príbehy. Prvý o človeku, ktorý daroval peniaze aby zachránil život a druhý o zákernom vrahovi. Prvý bol úprimne šľachetný, druhý úprimne podlý. Ide o povahu širokú karamazovovskú, schopnú vnímať naraz obe priepastné hlbiny, hlbinu nad nami, aj hlbinu pod nami. Sme širokí ako celá ruská krajina. Všetko pojmeme a so všetkým sa znesieme. Je na čase aby sme postavili hranice tejto našej bezhraničnosti.
Škoda je, že do inscenácie nebola zaradená časť o veľkom inkvizítorovi, ktorá nasleduje v knižnej verzii hneď po nastolení ťažkých otázok medzi Aljošom a Rakitinom. O tejto spornej pasáži vyšla na Slovensku samostatná publikácia, ktorú vydalo Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov v roku 2005. Zapojili sa do nej filozofi Roman Michelko, Andrej Červenák, Miloš Ferko, Dalimír Hajko a Ján Tužinský. Táto publikácia sa snaží nájsť odpoveď na ideové východisko, ktoré naznačuje Dostojevskij v Bratoch Karamazovcoch. Andrej Červenák pripomína tri konštanty ľudskej štruktúry – prírodnú, sociálnu a duchovnú (s. 89). Červenák a Homza sa v diskusii zhodujú na triáde v dialektike, ontologickej trojrozmernosti – hmoty, energie a ducha (s. 96). Traja bratia sú nositeľmi troch právd: pravdy tela, rozumu a srdca. Postavili otázky tam, kde Kant ani Aristoteles či Marx nenachádzajú odpovede, k novej syntéze, triadistickému konceptu. Trojhodnotová logika, triadistický model je dedičstvom slovanskej filozofie, domnieva sa Martin Homza:
„Ruská a slovanská idea, ja tu náročky používam termín slovanská idea, lebo naozaj je to záležitosť filozofov z polovice 19. storočia (Cieszkowski, Loebel, Trentowski! a ich slovenských nasledovníkov, filozofov – Hostinského, Hroboňa z druhej polovice 19. storočia, sa pokúšala nájsť to tretie riešenie v chápaní hmoty ako súčasti Božskej podstaty. Mal to byť objav tretieho veku, budúcnosti sveta, hlavná úloha slovanstva. Mala to byť syntéza, nie negácia, nie ďalší dualistický model, ale triadistický. Boh zobral na seba podobu človeka, a tým aj pravú hodnotu hmoty.“
Nositeľom tejto myšlienky by podľa Homzu mohol byť Aľoša, ale nakoľko dielo zostalo nedokončené, nikdy sa celú pravdu o Dostojevského dkaze nedozvieme. Môžeme ju iba intuitívne tušiť. No Aljoša skutočne pripomína nášho slovenského Samuela Bohdáňa Hroboňa alebo Jána Maliarika. Mesianistická odpoveď…
Ale vráťme sa späť k divadlu. Po skončení tejto inscenácie som zastal pred novou budovou SND a prehodnocoval svoje ideové postoje. Môžem zodpovedne prehlásiť, že išlo vôbec o jeden z najlepších divadelných zážitkov, ktoré spôsobili onen antický princíp katharsis…
Oficiálny opis: O otcoch a synoch, o bratoch a vášňach! Dramatizácia ruského klasického románu je dôležitým posolstvom i úvahou nad morálnymi postojmi a najmä nad zodpovednosťou človeka. Inscenácia získala cenu DOSKY 2013 v kategórii Najlepší kostým (Peter Čanecký). Pokračovaním dramaturgickej línie veľkých prozaických opusov inscenovaných na javisku Činohry SND bola v sezóne 2012/2013 dramatizácia románu Fiodora Michajloviča Dostojevského Bratia Karamazovovci. Je to epos, v ktorom autor sám bilancuje vlastné životné postoje a názory náboženské, sociálne, filozofické i duchovné. Vzťahy jednotlivých bratov k hrubému, autoritatívnemu a zhýralému otcovi sú určujúce a definuje ich nielen dedičná genetika a nedostatok lásky v detstve, ale aj vášnivá posadnutosť k tej istej žene či vzájomná nenávisť pre dedičstvo. Rozdielnosť pováh a impulzívnosť konania vedú k otcovražde a následnému obhajovaniu sa na súde. Veľká freska životných príbehov s fascinujúcim psychologickým pozadím a kriminálnou zápletkou je filozofickým podobenstvom o hľadaní Boha a samých seba uprostred vlastného chaosu a nezlomnej vitality. #SNDdoma #somdoma
ŠTÚROVSKÉ DILEMY V SND
Zrušíme poddanstvo, vyhlásime slobodu tlače, rovnosť národov, samostatné Slovensko, rovnosť pre všetky národy, právo používať rodný jazyk na školách, v kostole, úradoch. Kodifikovali sme Slovenčinu. … Už nemecký filozof Herder povedal, že vývoj nie je náhodný a že budúcnosť a perspektíva je v Slovanoch. Naše básne, piesne, povesti sú plné prirodzenej ľudskej tragicky, ale aj radosti zo života, a práve táto skrytá energia môže oživiť európsku kultúru, ktorá sa až doteraz utápala v skepticizme. Veď máme aj skvelých básnikov, čo píšu po Slovensky, Sládkovič, Janko Kráľ, Botto. Budúcnosť patrí Slovanom..
(Štúr v inscenácii K. Horáka)
Karol Horák: Prorok Štúr a jeho tiene alebo Zjavenie, obetovanie a nanebovstúpenie proroka Ľudovíta a jeho učeníkov / réžia: Roman Polák / scéna a kostýmy: Peter Čanecký / hrajú: Robert Roth, Tomáš Maštalír, Ľuboš Kostelný, Ján Koleník, Ľubomír Paulovič, Ingrid Timková, Ivana Kuxová, Dominika Kavaschová a ďalší / premiéra: 8. a 9. júna v Činohre SND
Režisér Roman Polák, dramaturg Karol Horák a príbeh národného uvedomenia Slovákov, ale aj životopisov slovenských národných dejateľov a životných partneriek… Je len málo príležitostí, kedy sa do divadla dostane problematika filozofie národných dejín. Takúto príležitosť si mohol vychutnať recipient divadelnej inscenácie Prorok Štúr a jeho tiene alebo Zjavenie, obetovanie a nanebovstúpenie proroka Ľudovíta a jeho učeníkov. Odporúčam túto inscenáciu každému, kto nepozná naše národné dejiny a chcel by si ich takto priblížiť. Inscenácia zobrazuje konflikt medzi túžbou po realizácii národnej utópie a tragédií sklamania a trpkosti osobného života s pocitom zlyhania.
Divadelná inscenácia je postavená na faktografii z národných dejín a života štúrovcov. Do tohto deja zasahuje postava pokušiteľa, ktorý ako Mefistofeles, provokuje a pokúša hlavné postavy k pochybnostiam nielen o ich intelektuálnom poslaní. Pomerne veľká časť diela je venovaná sporom o osud slovenského národa. Unikátnym je predovšetkým rozhovor medzi Ľudovítom Štúrom (Robert Roth), pre ktorého je prioritou národné oslobodenie a Lajošom Kossuthom (Ján Koleník), ktorý bojuje o liberalizáciu uhorskej spoločnosti a jej transformáciu na moderný kapitalistický štát na čele s Maďarskou hegemóniou. Sloboda tlače, rovnosť pred zákonom, rovné súdnictvo, zrušenie urbára, všeobecné vzdelanie, prepustenie politických väzňov, na tom sa Štúr s Kossuthom viac-menej zhodujú. Spor začína, keď Štúr presadzuje právo používať rodný jazyk na úradoch, kým Kossuth oficiálny jazyk Maďarčinu. Kossuth Herderovu víziu víťazstva zjednotených mierotvorných Slovanov považuje za blud nemeckej filozofie. Štúr presadzuje rovné a všeobecné právo voliť a zrušenie poddanstva. Kossuth oponuje Štúrovi, že nepochopil európsku jar národov a obviňuje z reakčnosti panslavizmu a naivnej viery Rakúšanom.
Pridaj sa na správnu stranu, lebo ťa história vysmeje. Na koho strane si? Demokrat alebo pansláv? Agent Ruska? … Koniec feudalizmu. Uhorsko meníme na moderný kapitalistický štát. Sloboda tlače, každoročný snem v Pešti, rovnosť pred zákonom, národná garda, rovné súdnictvo, národná banka, všeobecné zdanenie… My uhorskí liberáli považujeme Slovensko za integrálnu časť Uhorska na čele s Peštianskou vládou.
(Kossuth v inscenácii K. Horáka)
Kým Štúr naivne presadzuje víziu austro-slavizmu, Maďari tak isto v naivnej viere bojujú za svoju autonómiu. V tom do filozofické sporu prichádza Alexander Bach, ktorý ničí sny Štúra, i Kossutha. Štúr a Kossuth sa tak ocitajú v podobnej situácii. Tých národných a sociálnych frontov bolo v roku 1848 až priveľmi veľa… Aj preto je miernou slabinou inscenácie až príliš chaotické prevedenie samotných revolučných udalostí, kedy štúrovci so zbraňami bojujú za slobodu. Pre diváka, ktorý nepozná historické fakty to môže byť až príliš silne sústo. Možno by bolo efektívnejšie faktografiu priebehu revolúcie mierne osekať a zjednodušiť. Divadelná kritička Dagmar Inštitorisová v recenzii pre Pravdu analyzuje Horákov rukopis: „Štúrovci so zbraňami v rukách a s pierkami za klobúkmi sa pred bojmi zoraďujú do radu – tesne k sebe pritisnutí a za nimi sa na veľkej bielej ploche (plátne) odrážajú ich tiene. Práca s ich tieňmi či priamo s činoherne poňatou tieňohrou je aj inscenačným kľúčom prvej časti.“ Podobné motívy využil Karol Horák v divadelnej inscenácii o prešovskom kolégiu. Tu boli historické fakty, aj napriek ich množstvu, uvedené viac zrozumiteľne, čím divadlo splnil svoj pedagogický rozmer a divák sa dozvedel viac z dejín Prešova.
S bolesťou sa rodíme,
s bolesťou aj žijeme.
Dej okrem postáv Štúrovcov približuje postavy životných partneriek slovenských národných revolucionárov: Adely Ostrolúckej, Márie Pospíšilovej, Aničky Jurkovičovej a Kornélie Kellnerovej Hodžovej (Ingrid Timková, Ivana Kuxová, Dominika Kavaschová). Divák sa tak dozvedá, že národovec Hodža si zobral Nemku Kornéliu, že Jurkovičová mala pred Hurbanom románik s Jankom Franciscim alebo že Štúr napísal Márie Pospíšilovej symbolicky básničku na rozlúčku, čo mu vyčítala Adela Ostrolúcka ako prejav pózerstva. K osobnosti Aničky Jurkovičovej a Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi som sa prvý kráť dostal pri štúdiu diela, života a odkazu jej otca, Samuela Jurkoviča. O Hurbanovi som toho veľa nevedel (iba z knihy ), jeho zapálenosť pre ideu a odvahu som si uvedomoval až potom, čo som si naštudoval príbeh rodín hurbanovcov a jurkovičovcov.
POZRI AJ: Lukáš Perný: Samuel Jurkovič, slovenský národný buditeľ a zakladateľ družstevníctva
Zápálená odvaha, prenasledovanie, viera v ideály slovenskej národnej revolúcie, to bol Hurban. Jozef Miloslav Hurban v podaní Tomáša Maštalíra bol herecky najlepšie zvládnutou postavou. Maštalír stvárnil excelentne nielen Hurbana ako revolucionára, ale aj ako trpiaceho kresťana, ktorý ťažko znášal tvrdú ranu osudu v podobe smrti svojich detí. Divadelná inscenácia tiež zachytáva Hurbanov odklon od hegelianizmu k mesianizmu.
Mačka má 7 životov, Hurban 100!
Naopak, najslabšou postavou je Michal Miloslav Hodža v podaní Ľuboša Kostelného, ktorý nepôsobil vôbec dôveryhodne a pri spomienke na jeho trápnu postavu Boborovského pôsobil skôr komicky. Pri všetkej úcte k hereckému umeniu, Ľudovít Štúr stvárnený Robertom Rothom taktiež nepôsobil tak charakterovo dôveryhodne ako napríklad Dušan Jamrich v legendárnom seriály Štúrovci alebo v excelentnom prevedení Štefana Kvietika vo filme Niet inej cesty. Táto postava sa konkrétne tomuto hercovi skrátka nehodí. Napriek tomu, je úctyhodné, že Robert Roth odviedol skvelú prácu predovšetkým v scénach, ktoré rozoberali ťažké filozofické témy. Taktiež vyrušila až príliš angažovaná scéna sypania popoľa na slovenský národ, ktorý sa Štúra nezastal. Akoby hlboká úcta napríklad davistov k štúrovskej generácii nič neznamenala.
Ty nehodný národ si sa ma nezastal.
Štúr v inscenácii
POZRI AJ: Lukáš Perný: Štúrovci a davisti
Herecké výkony ženských postáv boli elegantné, vznešené a pôsobili vierohodne. Napriek všetkému uvedenému, táto inscenácia rozhodne stojí za zhliadnutie a iniciatívu zverejniť ju online rozhodne vítam.
Oficiálny opis: Meruôsme roky, revolučný čas (1848 – 1849), ktorý zachvátil Európu. Aj rakúsku monarchiu. Štúr, Hurban i Hodža sa zapojili do revolučného pohybu a organizujú tri bojové výpravy. Sledujeme svojich národných buditeľov v konfrontácii medzi sebou i s Lajosom Kossuthom, vodcom maďarskej revolúcie. A vidíme aj ich rodinný život. Pohľad Adely Ostrolúckej, Márie Pospíšilovej, Aničky Jurkovičovej a Kornélie Kellnerovej Hodžovej na udalosti revolučných rokov, na rodinu a život, ktorý treba žiť aj počas bojových udalostí. Je to pohľad na mužov, ktorí prekročili svoj tieň.Vidíme dva svety. V tom prvom sa mladí vzdelaní intelektuáli rozhodnú so zbraňou v ruke bojovať za demokraciu a slobodu národa. V tom druhom svete po revolúcii skončia v izolácii, samote, emigrácii a v chorobe. Ako sa dá žiť „normálne“ po tom všetkom? Musí každý mesiáš a jeho nasledovníci zaplatiť tú najvyššiu daň? Netradičná optika na konflikt niekoľkých ideovo odlišných duchovných a politických koncepcií slovenského romantizmu, ktoré v odlišnej artikulácii trvajú aj dodnes. Inscenácia o vnútornom napätí slovenského bytia, o konflikte medzi tým, či štát tvoria silné idey, alebo silní pragmatickí vodcovia.
Dúfam, že vás reporty inšpirovali a snáď budú inšpirovať aj tvorcov k ďalším umeleckým výkonom.
PhDr. Lukáš Perný
