V súvislosti s tým, že 22. 2. 2021 zomrel básnik Lawrence Ferlinghetti, uverejňujeme úryvok z eseje Pavla Janíka Koniec sveta už bol.
***
Lawrence Ferlinghetti (1919 – 2021) je jedným z veľkých zjavov Beat Generation, hoci do tejto generácie tak celkom nepatrí a čímsi aj presahuje jej umelecký a intelektuálny horizont. Beatnici sa sami nestotožňovali s nijakým myšlienkovým či estetickým programom, nemali nijaké vonkajšie znaky organizácie alebo platformy, nemali ani len časopis, ale nie o tom je reč. Ferlinghetti nie je iba starší ako ostatní predstavitelia tejto literárnej neskupiny a sociálneho nehnutia, vedie aj usporiadanejší život a väčšmi než iní čerpá z európskych, osobitne francúzskych zdrojov.
Tak či onak, aj on vyznáva voľný verš, prirodzený rytmus hovorovej reči, spontánny zápis stavu vedomia, otvorenosť poézie vo vzťahu k technickým a ďalším prvkom modernej civilizácie. Je však menej politicky útočný, bohatší v obraznosti, pestrejší vo výrazových prostriedkoch.
Hojnejšie využíva rozmanité básnické postupy a nestupňuje natoľko svoj odpor voči spoločenským konvenciám. Je skôr ironický, dokáže sa pousmiať a nadľahčiť aj tie najtragickejšie javy života. Vie sa preniesť ponad priepasť mravnej krízy, ktorej hĺbku je súdené asi každému pokoleniu vždy znova a od začiatku objavovať, spoznávať a prekonávať.
Ferlinghetti do umeleckých salónov i do literárneho podsvetia vstúpil predovšetkým básnickými zbierkami Obrazy zmiznutého sveta (Pictures of the Gone World, 1955), Lunapark mysle (A Coney Island of the Mind, 1958), Vychádzajúc zo San Francisca (Starting from San Francisco, 1961).
Pre mňa je predovšetkým autorom románu Ona (Her, 1960), ktorý som zdramatizoval pre rozhlas pod názvom Štvrtá osoba jednotného čísla (1980). Keď vravím o románe, viem, že toto označenie je veľmi približné a nanajvýš pomocné, skôr ide o rozsiahlu básnickú skladbu v próze. Napísal tiež zopár kratších dramatických textov, rozvíjajúcich poetiku absurdného divadla.
Ferlinghetti pre Beat Generation znamená aj niečo iné a možno takmer všetko. Spomínal som, že beatnici nemali ani svoj časopis, ale mali Ferlinghettiho. A ten mal vydavateľstvo, v ktorom vychádzali lacné paperbacky s tvorbou zaznávaných a začínajúcich básnikov. Tadiaľto sa dostávali do obehu diela, ktoré nemali šancu prejsť cez komerčnú a cenzúrnu mašinériu osvedčených vydavateľstiev.
Esej pôvodne vyšla v knihe literárno-dramatických reflexií Nad vedou (CCW, Bratislava 2003).
Mgr. art. Pavol Janík, PhD. (magister artis et philosophiae doctor)
predseda Spolku slovenských spisovateľov (2003 – 2007)
tajomník Spolku slovenských spisovateľov (1998 – 2003, 2007 – 2013)
šéfredaktor časopisu Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník (2010 – 2013)
Jeho diela preložili do 28 jazykov a publikovali v 45 krajinách.
Článok po dohode s autorom nie je možné komentovať. Privítame, ak svoju reakciu napíšete formou samostatného príspevku.