O budúcnosti planéty a vízii nekapitalistickej spoločnosti (rozhovor s filozofom a futurológom L. Hohošom)

1) Moja prvá otázka začne hneď zostra. Patríte ku významným slovenským neomarxistom. Ako vnímate slovo communism v kontexte beztriednej spoločnosti založenej na princípe „každému podľa jeho schopností a jeho potrieb“? Vnímate neomarxizmus ako nový prostriedok dosiahnutia tejto novej spoločnosti alebo iba prostriedok vylepšovania kapitalizmu? Množstvo neomarxistov totiž odmietlo triedny boj a zameralo sa iba na kultúrne témy. Je sporné, či za to môžu alebo nemôžu teoretici frankfurtskej školy?

Nie je jeden neomarxizmus, ale viac (neo)marxizmov. A je dobre, že je tomu tak. Samozrejme, každá filozofia sa recipuje v danej dobe odlišným spôsobom, o výklade textov je hermeneutika. Pokiaľ sa marxizmus redukoval na súhrn poučiek v učebniciach (prevažne sovietskych) a skriptách, pričom každá odchýlka bola označovaná ako revizionizmus, tak sa nemohol tvorivo rozvíjať; resp. len vo veľmi obmedzenom rozsahu, skôr to boli výnimky (našli by sa filozofi, ktorí sa snažili o tvorivý prístup, u nás najmä v šesťdesiatych rokoch). Marxizmus ako akademická disciplína je zavedená na západných univerzitách a takto kontinuitne sa rozvíja. V nadväznosti na západný marxizmus a v duchu špecifických tradícii sa rozvíja marxizmus v Číne.

Pritom Marx okrem filozofie bol klasikom sociológie a jedným zo zakladateľov politickej ekonómie. Spomínam si, že keď u nás na začiatku deväťdesiatych rokov bol Marx v kliatbe, uverejnil som v Novom slove rozsiahly materiál prevzatý z Wall Street Journal, kde jeho odkaz v situácii, kedy sa „Marxova socha kolíše“ reflektovali kvalifikovane a objektívne americkí akademici, prezentovali samozrejme rozdielne názory.

Nejde o to, zaoberať sa Marxovým dielom preto, že je klasik, ale nadväzovať na jeho dielo tak ako v prípade iných filozofov, totiž v kontexte a pri hľadaní odpovedí na otázky súčasnej doby. Týmto „testom aktuality“ Marxovo dielo – budúci rok bude dvesto rokov od jeho narodenia – úspešne prechádza. Ostatným dôkazom je systémová kríza známejšia ako finančná kríza od roku 2008, ktorá nebola dosiaľ zažehnaná. Samozrejme, Marx mnohé predvídal, napríklad „všeobecný intelekt“, k čomu smeruje štvrtá technologická revolúcia, ale mohol sa aj mýliť alebo sa situácia zmenila a jeho predstavy sa neuskutočnili. Mám na mysli predstavu o socialistickej revolúcii, ktorá mala nastať v najvyspelejších kapitalistických krajinách niekedy na začiatku minulého storočia. Marx je analytikom industriálneho kapitalizmu, nemohol predvídať flexibilitu kapitalizmu v postindustriálnom období. Zdá sa, že k transformácii sa schyľuje v súčasnosti, pretože ekonomický rast založený na drancovaní zdrojov je neudržateľný. Ďalším faktorom je nastupujúca štvrtá technologická revolúcia.

Pokiaľ ide o transformáciu, ktorá by mohla kontinuitne vyústiť do zásadných a teda revolučných zmien, nemusia to byť iba neomarxisti, ktorí hľadajú východiská. Triedny boj ako taký v dejinách vždy bol a bude, výrok o „lokomotíve dejín“ je sporný a fenomén triedneho boja patrí do širšie koncipovanej kategórie uznania.

Ak sa (nie všetci) neomarxisti zaoberajú prevažne kultúrnymi témami, tak im to nevyčítam, reflektujú ducha doby. Napríklad kultúrny kritik Fredric Jameson napísal zásadnú prácu „Americká utópia“ s interesantným podtitulom „dvojaká moc a univerzálna armáda“. Vychádza pritom z dvojvládia, ktoré bolo v Rusku po zvrhnutí cára – dočasná vláda a soviety. Pritom soviety vznikali spontánne už v revolučnom roku 1905. Rady pracujúcich boli po víťaznej občianskej vojne potlačené vedúcou úlohou revolučnej avantgardy, t.j. komunistickej moci. Dôsledky vtedy kriticky reflektovala Rosa Luxemburgová. Lenin tak chcel udržať moc v mene proletariátu, preto bola potlačená Kronštadská vzbura; Stalin nastolil osobnú diktatúru, aby udržal impérium. Poslednou fázou bolo obdobie stagnácie, udržované gerontokraciou pod názvom „reálny socializmus“.

Rady pracujúcich však majú svoj pôvod už v Parížskej komúne, ktorá trvala síce iba 78 dní, ale ukázala, že utláčané triedy dokážu vládnuť. Dnes sa diskutuje o ekonomickej demokracii.

Poučka o rozdeľovaní za komunizmu z Kritiky Gotthajského programu by asi neprešla analytickým rozborom: čo znamená „podľa schopností“ a „podľa potrieb“, keď schopnosti i potreby sú diferencované už len preto, že indivíduá majú rozmanité schopnosti i potreby. V Sovietskom zväze bol svojho času nastolený vojnový komunizmus a recidívy rovnostárstva prevládali až do konca. Aktuálne sa ukazuje, že všeobecná pracovná povinnosť prestáva byť dogmou, začať treba so skracovaním pracovného času. Celkom vážne sa začína diskutovať o nepodmienenom základnom príjme, ktorý by vyjadroval niečo ako „nárok na ľudskú dôstojnosť“.

2) Čo z frankfurtskej školy (Adorno, Horkheimer, Marcuse, Fromm) a birminghamskej (Hall, Fiske, medialna manipulácia, kódy) považujete v dnešných časoch za inšpiratívne a čo za prežitok?

Filozofia sa stále vyvíja a mení, za polstoročie, čo sa filozofovaniu venujem, som sa naučil nevyslovovať kategorické súdy, čo je inšpiratívne a čo je prežitkom, uvedené podlieha permanentnej modifikácii. Súvisí to aj s relativizáciou osvietenskej predstavy o vzostupnej línii spoločenského pokroku a s tým, že dejiny zo svojej podstaty nie sú teleologické (nemajú dopredu stanovený účel). O tom som napísal článok v časopise Filozofia č.3/2016.

Frankfurtská škola vznikla programovo, aby rozvíjala marxizmus a to interdisciplinárne. V tridsiatych rokoch minulého storočia si uvedomovali „zlyhanie revolúcie“, lebo namiesto očakávanej socialistickej revolúcie vnímali nástup fašizmu (nacionálneho socializmu) a stalinizmu. Ďalší problém, v rámci sovietskeho marxizmu tabuizovaný, predstavuje koncept robotníckej triedy. Marx v rámci hegeliánskej schémy predpokladal premenu „triedy osebe“ na „triedu pre seba“, čím sa mala etablovať ako hegemón socialistickej revolúcie. To sa nestalo, navyše po druhej svetovej vojne naopak nastal posun k postindustriálnej spoločnosti, kedy sa priemyselný proletariát početne zmenšuje. Kritická teória na to reagovala a reaguje.

Od „Dialektiky osvietenstva“, ktorú napísali Adorno a Horkheimer v emigrácii v USA počas druhej svetovej vojny pokračujú teoretici, ktorí sa hlásia k Frankfurtskej škole, v rozvíjaní toho, čo sa označuje ako „kritická teória“. Napríklad profesor Axel Honneth reflektuje cestu od Hegla k Marxovi a priniesol novú interpretáciu kategórie „Sittlichkeit“ (mravnosť, presnejšie mravná skutočnosť v občianskom zmysle). Jeho zásadná práca „Právo slobody“ vyjde v českom preklade. Pevne verím, že esej „Idea socializmu“ sa dočká prekladu do slovenčiny.

Kritická teória Frankfurtskej školy bola v minulosti viackrát zakazovaná a likvidovaná nielen v hitlerovskom Nemecku. Po udalostiach roku 1968 nastal koordinovaný útok na „revizionistickú“ kritickú teóriu zo strany sovietskych filozofov, do ktorého sa zapojili aj niektorí československí filozofi – išlo o útok, ktorý mal definitívne pochovať ideu „demokratického socializmu“.

Spomeniem ešte Ericha Fromma, ako študenti sme hltali jeho knižky („Ľudské srdce“), predstavoval spojenie marxizmu s psychoanalýzou v mene humanizmu, jeho poslednou dodnes aktuálnou prácou je „Mať alebo byť“ o dvoch módoch existencie človeka.

3) Čo pre vás znamená cesta k dokonalej spoločnosti? Ako si predstavujete ideálny model ako futurológ?

Cesta k dokonalej spoločnosti znamená prekonanie kapitalizmu. O neudržateľnosti neoliberálnej doktríny sa už toho popísalo dosť. Napriek tomu sa v praxi presadzuje. Ideál beztriednej spoločnosti je stále relevantný. Marx mal pravdu v tom, že je možné oslobodiť obyvateľstvo od ekonomickej nevyhnutnosti. Nie ako zlatý vek lenivosti, ale vytvorí sa priestor na sebarealizáciu každého jednotlivca, ktorá nebude podmienená ekonomickým nátlakom. Bohatstvom človeka sú slobodné kreatívne aktivity, v tomto smere žiadne limity neexistujú. Marx takto vnímal voľný čas, pretože pracovný čas námezdne pracujúceho patrí niekomu inému, preto požadoval prekonať odcudzenie a vykorisťovanie.

V súčasnosti je koncept beztriednej spoločnosti skôr utópiou, ale treba k nemu pristupovať analyticky. V stalinskom marxizme morálka vraj mala nahradiť právo a nový človek mal byť vo všetkých aspektoch dokonalý, dokonca bol sformulovaný „morálny kódex budovateľa komunizmu“. Tým, že vytvoríme nejakú normatívnu víziu, sme ešte nič nevyriešili, ba čo viac, prakticky všetky utópie skrachovali na vízii nového človeka. Ono ten „nový človek“ nevznikne z ničoho nič na povel revolucionárov. Cirkev je v tomto smere múdrejšia a poučená historickými skúsenosťami.

Jameson upozorňuje, že v utópii ľudia budú medzi sebou súťažiť a budú na seba aj žiarliť. Eliminácia tried neznamená elimináciu rozdielov medzi ľudskými bytosťami. Situáciu komplikuje aj transhumanizmus, teda zásah do konštitúcie ľudského druhu. Asi nebude možné zabrániť tomu, aby ľudia svoje telá vylepšovali implantátmi, kde je potom hranica? V súčasnosti sa tieto technické možnosti využívajú predovšetkým na konštrukciu superbojovníkov. O artificiálnej inteligencii písal vizionár Egon Bondy, s ktorým som mal to šťastie v určitom období spolupracovať na katedre filozofie FFUK v Bratislave i mimo jej rámca.

4) Ako vnímate súčasnú vypätú geopolitickú situáciu. Hrozí nám návrat do praveku v prípade jadrovej vojny alebo ste skôr optimista?

Futurológovia nevedia veštiť. Domnievam sa, že civilizácia sa ocitá v situácii „úzkeho hrdla“ vtedy, keď disponuje prostriedkami vlastného sebazničenia. V minulosti boli zániky civilizácií lokálne a rodili sa nové, ktoré podľa A. Toynbeeho dokázali lepšie odpovedať na výzvu doby. Zatiaľ čo dnes môže byť zničená celá pozemská civilizácia na planéte, v minulosti tu takéto riziko nebolo.

Veľa autorov nielen v rámci kritickej teórie sa zhoduje v tom, že rozhodujúce obdobie – „osová doba“ – pre transformáciu spočíva v súčasnosti a horizonte do roku 2050. Ako som uviedol, akcelerátorom bude štvrtá technologická revolúcia, ktorá sa ohlasuje prostredníctvom 3D tlačiarní (relokalizovaná výroba namiesto globalizácie), ďalej robotizáciou, táto však bude prekonaná molekulárnym a genetickým inžinierstvom.

Najväčším rizikom je možné vypuknutie svetovej vojny. Minulosť nikdy celkom nezmizne. Začalo to priemyselnou technológiou vyvražďovania, ktorá bola po prvý raz uplatnená v prvej svetovej vojne. Po sto rokoch historici hovoria o zbytočnej vojne, vraj ju nikto spomedzi vtedajších politikov nechcel, oni len riešili konflikt záujmov. Nasledovali kobercové nálety na civilné obyvateľstvo v druhej svetovej vojne a zvrhnutie dvoch atómových bômb na japonské mestá. Medzníkom je podľa filozofa T. W. Adorna Osvienčim, koncentračné tábory však nie sú medzníkom jediným. Buď dokáže ľudstvo prekonať toto svoje neblahé dedičstvo alebo bude v masovom vraždení pokračovať, čo môže mať nepredvídateľné následky, napríklad nielen že síce nebude porazených, lež nebudú ani víťazi.

5) Kto je pre vás najinšpiratívnejším filozofom?

Walter Benjamin a jeho filozofia dejín.

6) Často píšete aj o V. I. Leninovi, je pre vás Lenin inšpiráciou. V čom sú Leninové texty inšpirujúce pre dnešok? Nedávno vyšla publikácia LEN IN LENIN, ktorú ste recenzoval…

Nie som si vedomý, že by som často písal o Leninovi, viac sa zaoberám Marxovým historickým materializmom. Odkazujem na Lenina v tomto kontexte, čo by som neoznačil ako inšpiráciu. Moja recenzia útlej knižočky o Leninovi mala upozorniť, totiž od kultu Lenina sa prešlo k jeho ignorovaniu. Snažím sa pochopiť Lenina v dvoch rovinách, ako historického aktéra a z ľudskej stránky. V mene triedneho boja proletariátu vytvoril konšpiratívnu organizáciu, ktorá bola radikálnou frakciou vtedajšej sociálnej demokracie a takou by aj ostala, nebyť katastrofického priebehu prvej svetovej vojny. V prvom prípade ide o historické okolnosti, v ktorých zohral rozhodujúcu úlohu, počnúc „Aprílovými tézami“ a uchopením moci zo strany menšinových boľševikov, keď táto moc doslovne ležala na ulici. Výsledok je známy, ruská revolúcia zmenila svet, ale nepriniesla alternatívne spoločenské zriadenie. Lenin chcel za každú cenu zabrániť návratu kapitalizmu (NEP bol epizódou), čo sa mu v konečnom dôsledku nepodarilo. Zaoberal som sa najmä Leninovými konspektami o imperializme ako najvyššom štádiu kapitalizmu, dnes vládne plutokratická oligarchia.

Lenin ako osobnosť: za účasť na atentáte na ruského cára bol popravený jeho starší brat, čo ho poznamenalo na celý život. Upreli mu preto vyznamenanie, ktoré mal dostať pri maturite na gymnáziu, za čo sa chcel pomstiť. Svoj osobný život bezvýhradne podriadil idei, v ktorú veril. Nedávno som čítal o jeho vzťahu s I. Armandovou, aj tento „milenecký“ vzťah ukončil v mene revolučného poslania. Teda bol fanatikom, ktorý zomrel predčasne. Nie, fanatizmus neobdivujem. Na druhej strane Lenin bol schopným technológom moci, jeho teória subjektívnych faktorov revolučnej situácie platí dodnes. Dokonca podľa nej funguje aj metodika tzv. „farebných revolúcií“, kedy malá menšina má vzbudiť dojem, že je väčšinou.

Ešte jedna poznámka: Ako je známe, Lenin revidoval Marxa na ruské podmienky, inak by sa vôbec nemal púšťať do revolúcie. Aj on sám v roku 1905 napísal, že v Rusku treba vybudovať najprv štátny kapitalizmus a potom prípadne socializmus, pod tlakom historických okolností v roku 1917 zrejme zmenil názor. Preto termín „marxizmus-leninizmus“ ktorý vymyslel Stalin, je v podstate zavádzajúci.

7) Na druhej strane, termín marxizmus-leninizmus používali aj teoretici, ktorí nesúhlasili so Stalinovým kultom osobnosti (Afanasiev, Husák)…

Neviem, čo je to „marx-leninský socializmus“. Asi sa tým myslí „reálny socializmus“, vyznačujúci sa zospoločenštením výrobných prostriedkov, čo uplatnil ako prvý Stalin v Sovietskom zväze; tento model je historicky prekonaný. Fakt zospoločenštenia totiž nemohol odstrániť odcudzenie. Niektorí západní kriticky orientovaní autori akcentujú „demokratický socializmus“ v zmysle oslobodenia idey socializmu od stalinizmu (tento termín má inú konotáciu ako u nás v roku 1968), čo momentálne zodpovedá historickej realite.

Chcel by som sa zastať aj anarchistov, a to jednak historicky, jednak aktuálne. Marx mal dobré dôvody, prečo ich príkro odmietal, išlo mu o revolúciu. Historicky ide o kritiku, ktorá upozorňovala na nedostatky boľševickej revolúcie (napr. G. Landauer), aktuálne ide o spoločnosť bez hierarchie, resp. o udržiavanie rovnosti (antropológovia ako D.Graeber).

Pozemská civilizácia sa skladá vlastne z viacerých civilizácií („kultúr“ – čo nie je celkom to isté). Takže západná modernita pravdepodobne končí a alternatívnych riešení môže byť viac. Za zásadné považujem komunity, ideu ekonomickej demokracie a predovšetkým ideu samosprávy, ktorá by mohla byť východiskom zo súčasnej krízy parlamentnej demokracie. Kríza sa prejavuje depolitizáciou, čo by vládnucim triedam vyhovovalo, lenže vedie k strate dôvery k politickým elitám, následne narastá prevažne v pravicový populizmus.

Predstavujem si svet budúcnosti ako pluralitu odlišných spoločenstiev, kde budú mať svoje miesto dnes známe alternatívy vrátane náboženských, ale aj alternatívy, ktoré ešte nepoznáme. Dnes sa črtá prechod na makroregióny, teda že nebude iba jedna podoba globalizácie, tým sa naznačuje multipolárny svetový poriadok. V súvislosti s možnosťami nových technológií bude globalizácia sprevádzaná relokalizáciou, treba si však predstaviť kaskády rôznych úrovní od globálnej po lokálnu. Problémy, s ktorými sa dnes potýkame, totiž nie sú riešiteľné iba na jednej úrovni, treba presne poznať dosah problému a stanoviť rámec, na ktorej úrovni je riešiteľný.

8) Čo by ste poradili mladým filozofom, ktorí vyštudovali školu a sú bez práce, robiť v súčasnej situácii? Máte pre nich nejaké riešenia? Pochopiteľne narážam na tých kriticky mysliacich.

Štyridsať rokov som bol vysokoškolským učiteľom. Viem, že doktor filozofie môže byť úspešný manažér alebo môže pracovať v médiách a inde. Vnímam, aké je zložité získať zamestnanie, dokonca po úspešnom ukončení doktorandského štúdia. Priznávam sa, že Vám neviem poradiť.

Súčasná situácia spočíva v tom, že vysoké školy sú nútené prijímať prakticky bez výberu, čo znižuje úroveň štúdia a prihlásenie absolventa do evidencie na úrade práce sa tým odloží o niekoľko rokov. Navyše stále nebola urobená kategorizácia vysokých škôl podľa kvality, ide najmä o etablovanie „výskumných univerzít“, ktoré by mali byť výberové. Zo svojej praxe poznám, že štúdium filozofie s dobrou znalosťou cudzích jazykov dáva práve ten široký profil, ktorý je potrebný, aby sa mladí ľudia dokázali postupne prispôsobovať akcelerovaným zmenám, ktoré na nich v živote čakajú. Tento problém má ešte jeden aspekt, význam humanitných vied a ich podiel na riešení spoločenských problémov narastá a bude narastať. U nás sme si to akosi nevšimli.

9) Vaša kritika chýb minulosti v socialistických hnutiach je skutočne dôsledná a vedecky podložená. Napriek tomu mi nedá opýtať sa otázku, aký máte vzťah ku myšlienkam socialism a communism? Je realizovateľný v súčasných podmienkach alebo v budúcnosti?