Prezentácia nových kníh Etely Farkašovej a Dalimíra Hajka na Bibliotéka 2024.
Prof. PhDr. Dalimír Hajko, DrSc. (* 5. júl1944, Mýtna) je slovenský vysokoškolský pedagóg, filozof, kulturológ, literárny kritik a esejista. Publikuje pre Slovenské pohľady, Filozofiu, Literárny týždenník a ďalšie periodiká. Je členom Spolku slovenských spisovateľov a nositeľom ceny Egona Erwina Kischa.[1] Je nositeľom Svetovej ceny za humanizmus za rok 2022, ktorú udeľuje Ohrid Academy Of Humanism.[2] Taktiež je nositeľom najvyššej Ceny Matice slovenskej, ktorá mu bola udelená pri príležitosti 160. výročia založenia.
Pôsobil ako vedúci vedecký pracovník Ústavu filozofie a sociológie Slovenskej akadémii vied, Ústavu slovenskej literatúry SAV, bol v Predsedníctve SAV, v Slovenskom rozhlase a v Národnom literárnom centre. Pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na Katedre kulturológie Filozofickej fakulty UKF v Nitre,[5][6] neskôr pôsobil na Katedre filozofie Žilinskej univerzity.[7] Je čestným predsedom Kulturologicko-filozofického odboru Matice slovenskej.[8]
Do činnosti Hajka patrí oblasť umenia, náboženstva, sociálnej skutočnosti, videnej v polohách myslenia a zároveň v horizonte rozličných kultúr, existencialistická a marxistická filozofia,[9] taktiež problematika slovenských národných buditeľov.
Publikoval súbory literárno-filozofických reflexií o vytypovaných slovenských spisovateľoch strednej a mladej generácie Niekoľko inšpirácií (1976), Sondy (1977), Okamihy poézie (1990) a Existencia v literatúre (1996).
Ako historik a popularizátor filozofie napísal eseje Rozpätia dňa (1975), zbierku úvah Filozofia a socialistická kultúra (1979), monografiu Človek v socialistickej spoločnosti (1983), štúdiu Začiatky marxistickej filozofie na Slovensku (1986), knihu esejí o najvýznamnejších predstaviteľoch filozofického myslenia v dejinách ľudstva Tvorcovia veľkých myšlienok (1988), štúdiu o filozofickom myslení na Slovensku v 19. storočí Filozofické návraty a vízie (2001), desať štúdií o slovenských básnikoch a básnických dielach druhej polovice 20. storočia Päťdesiat rokov slovenskej poézie (2004), úvahy o európskej integrácii Globalizácia a kultúrna identita (2005).
Je autorom portrétnej štúdie Ján Stacho (1998), a zostavil výbery z poézie J. Turana, J. Šimonoviča, R. Čižmárika, J. Vagoviča, T. Štraussa.
Na vydanie pripravil súbor základných prác A. Camusa Mýtus o Sizyfovi, Pád, Caligula (1993).
***
Etela Farkašová (* 5. október 1943, Levoča) je slovenská spisovateľka, esejistka, publicistka a filozofka.
Ako prozaička debutovala v slovenských časopisoch a prvú poviedkovú zbierku, Reprodukcia času, vydala v roku 1978 a odvtedy každých niekoľko rokov vydáva nový zväzok krátkych próz – buď knihu noviel, alebo v poslednej dobe svojich priaznivcov prekvapila aj zbierkou básní. Jej tvorba sa vyznačuje prevahou reflexívneho tónu nad vykonštruovanosťou príbehu. Vo svojich prácach sa sústreďuje na zobrazovanie života žien v súčasnej spoločnosti – miesto ženy v súčasnej rodine, medzigeneračné vzťahy, vzťahy medzi matkami a ich deťmi, úvahy o zmysle (seba-)obetovania, a popri tom svet emócií a rozprávanie o pokusoch nájsť ticho a pokoj vo vlastnom živote aj napriek hlučnej civilizácii, tvoria hlavné motívy jej poviedok a noviel.
Občas prekladá z nemčiny a angličtiny a zúčastňuje sa medzinárodných umeleckých projektov spolu s ostatnými slovenskými a aj rakúskymi spisovateľkami, s ktorými dvakrát pripravila antológie súčasnej slovenskej a rakúskej ženskej prózy. Spisovateľka nepopiera ani svoj vzťah k Poľsku, ktorý získala prostredníctvom prababičky z Nového Targu.
Vydala štrnásť prozaických kníh (za debut Reprodukcia času získala Cenu Ivana Krasku, ako ďalšie nasledovali Snívanie v tráve, Nočné jazvy, Unikajúci portrét, Nedeľné fotografie, Deň za dňom (cena Spolku slovenských spisovateľov), Po dlhom mlčaní, Hodina zapadajúceho slnka, Záchrana sveta podľa G., Stalo sa (cena SC PEN, nominácia Anasoft litera), Fragmenty/s občasnou túžbou po celostnosti (Cena Bibliotéky 2009), Káva s Bachom, čaj so Chopinom, autobiograficky ladená próza Pláne približne zapamätaného, tri knihy esejí (Etudy o bolesti a iné eseje, Uvidieť hudbu a iné eseje, Čas na ticho) a šesť zbierok (vrátane spoluautorstva) poetických textov (Na rube času, Opretá o ticho, Prstoklady a spolu s ruskou poetkou Táňou Kuzovlevovou dvojjazyčnú knižku básní Súradnice príbuznosti/Koordinaty rodstva), spolu s poetkou Vierou Benkovou v srbčine zbierku básní U zatišju sna (2012), Medzi záhradou a básňou (2013). V r. 2000 jej vyšla vo Viedni spoločná knižka s Klarou Köttner-Benigniovou Die Zeit der untergehenden Sonne/Čas zapadajúceho slnka, v r. 2007 bibliofília Uvideť muzyku (titulná esej z knižky Uvidieť hudbu a iné eseje) v ruskom preklade, ktorá bola prezentovaná v Moskve v rámci Festivalu Bibliobraz 2007.
Je spoluautorkou monografií Teória poznania a Na ceste k vlastnej izbe, editorkou antológie z feministickej filozofie Štyri pohľady do feministickej filozofie. Odborné štúdie z filozofie publikuje doma a v zahraničí. Je spolueditorkou troch slovensko-rakúskych poviedkových antológií, editorkou antológie esejí Rok 2000: úzkosti a nádeje a viacerých vedeckých zborníkov. Jej texty sú preložené do viacerých jazykov (nemčina, angličtina, ruština, slovinčina, bulharčina, rumunčina, poľština, japončina, hindu, srbčina, arabčina…), zastúpená je vo viacerých domácich a zahraničných antológiách (rakúske, americké, ruské, arabské) a časopisoch. Spolu s Danielou Příhodovou vydala publikáciu Femina v literatúre a kritike/Profily a rozhovory (2009), ktorá mapuje tvorbu takmer dvoch desiatok súčasných slovenských autoriek združených v klube Femina. Na základe jej novely Priateľstvá padajúceho lístia vznikla rovnomenná televízna inscenácia (uviedla ju aj srbská televízia), intenzívne spolupracuje so Slovenským rozhlasom (je autorkou rozhlasovej hry Rozhodnutie a viacerých rozhlasových poviedok). V tomto roku jej má vyjsť kniha poviedok Na rube plátna.
Je členkou Spolku slovenských spisovateľov a Slovenského centra PEN, od r. 2011 aj členkou Rakúskeho spolku spisovateľov (Österreichischer Schriftsteller/Innenverband), Slovenského filozofického združenia, členkou viacerých odborných komisií, ako aj redakčných rád. Patrí medzi zakladajúce členky Klubu feministických filozofiek pri SFZ, Centra pre rodové štúdiá na Univerzite Komenského, a aj Klubu slovenských prozaičiek Femina. Popri vlastnej tvorbe sa venuje literárnej kritike, pričom sa zameriava najmä na súčasné domáce i zahraničné autorky, v posledných rokoch sleduje ako recenzentka slovenskú dolnozemskú literatúru. Je nositeľkou viacerých medailí Univerzity Komenského. Za rozvíjanie kultúrnych kontaktov s Rakúskom dostala od prezidenta Rakúskej republiky v r. 2004 vysoké štátne vyznamenanie. Absolvovala desiatky čítačiek doma a v zahraničí.
