Aké sú tvoje očakávania?

Na začiatok by som sa vás chcel niečo opýtať. Zažili ste už niekedy ten pocit, že už nevládzete ďalej? V živote, v práci, v rodine, s priateľmi, v komplikovanom vzťahu, v škole alebo inej situácii. Budem predpokladať, že áno. Už niekoľkokrát som si všimol, že do podobného štádia sa dostávam pravidelne. Pravidelne? Ako to…

Z môjho pohľadu nič vo svete nie je statické, všetko sa mení… Ľudia sa menia, veci sa menia, názory ľudí sa menia, obchody sa menia, veda sa mení, všetko je v konštantnom procese zmien. Aj keď sa nám častokrát javí, že niektorí ľudia sú stále rovnakí ako boli pred desiatimi rokmi, alebo že ich názory sa v priebehu času vôbec nezmenili, ale opak je pravdou.

Aj ja poznám ľudí, ktorých som napríklad videl s odstupom 7 rokov, no a môj prvý dojem bol: Ten človek sa vôbec nezmenil. Je stále taký, ako som ho poznal pred siedmimi rokmi.“ No, ak by sme sa na to chceli pozrieť trošku viac do hĺbky, prišli by sme na to, že na mikroskopickej úrovni to už nie je ten istý človek. Jeho telo nahradilo väčšinu jeho buniek, takže by sa dalo povedať, že je to úplne nový človek. Čo sa nám ale javí statické sú názory a hodnoty. Tieto sa menia veľmi pomaly a niekedy je naozaj ťažké vidieť čo i len minimálne zmeny. No aj napriek tomu sa pridržím presvedčenia, že veci okolo nás ako aj my samotní sme v neustálom procese zmien.

Tak teda späť ku kolobehu zmien. Ako to teda vyzerá u mňa? Jednoduchá odpoveď na túto otázku znie: „zložito“. Vezmime si malý príklad pre ilustráciu. Už pred takmer štyrmi rokmi som sa dostal k projektu, ktorý bol navrhnutý Jacque Frescom. Tento projekt je súhrnom jeho celoživotnej práce a je to akési jeho dedičstvo. V momente, keď som sa o ňom dopočul, bol som akoby „chytený na udicu“. V tomto projekte sa Fresco snaží poukázať na alternatívne spôsoby usporiadania spoločnosti, kde by sme využili to najlepšie, čím už dnes disponuje naša súčasná civilizácia. Nehovoríme tu o veciach z oblasti sci-fi, ale o reálnych riešeniach, ktorými disponuje naša veda a technológie. V tomto momente by som nechcel zachádzať do detailov, pretože na to by som potreboval napísať niekoľko ďalších článkov, len o Projekte Venus, aby som vám dal aspoň „akú takú“ predstavu.

Projekt Venus ma veľmi zaujal, a v minulosti som mu venoval relatívne veľa pozornosti, dalo by sa povedať, že som ho akoby jeden rok študoval na škole. Prešiel som väčšinu materiálov prístupných pre verejnosť ako aj spoplatnené lekcie, ktoré zachádzajú ešte do väčšej hĺbky. Niektoré materiály som videl, počul a čítal aj niekoľkokrát. Spolupracoval som na preklade knihy To najlepšie čo si za peniaze nekúpiš od Jacque Fresca a iných formách „aktivizmu“. A čo teraz? Teraz sa dostanem k bodu, prečo vám to všetko píšem.

Počas posledných štyroch rokov som si prešiel od úplného nadšenia, kedy som si myslel, že TOTO je spôsob ako zachrániť svet, od snahy hovoriť o tomto projekte s inými ľuďmi, ako aj snahy o „pre-rozprávanie“ príbehu, cez depresiu súvisiacu s Projektom Venus, sklamanie, a uvedomenie si, že toto je niečo na „dlhú trať“, „zmena sa neudeje zo dňa na deň“ a podobne. Čo je zaujímavé (zaujímavé z môjho pohľadu) je, že celé sa to odohrávalo v určitých cykloch. Neriadilo sa to žiadnymi pravidlami. Záleží aj od toho, z ktorého bodu budeme vychádzať. Skúsme sa na to pozrieť z bodu, kedy boli veci trošku lepšie.

Našiel som Projekt Venus (častokrát som prirovnávaný k svedkom Jehovovým, alebo iným sektám, ale teraz sa na to už len pousmejem, pretože tí, ktorí vedia aspoň „čo to“, sú si vedomí, že toto nemá nič spoločné s náboženskými sektami a ide to omnoho ďalej než čokoľvek, s čím sa bežne stretávame), ktorý ma dostatočne motivoval na to, aby som vynaložil ešte väčšiu snahu na to, aby som sa dozvedel viac. Fresco častokrát hovorí o tom, že je potrebné študovať PV, kritizovať ho a hľadať jeho slabé stránky, no a potom navrhnúť aj nejaké riešenia pre dané problémy. Toto nie je možné, bez štúdia, čítania, počúvania Frescových lekcií a tak som si zriadil moju vlastnú súkromnú „univerzitu“. Po čase som ale prevažne dospel do bodu, že no áno, toto všetko je síce „pekné“ a „zaujímavé“, ale čo teraz. Prešiel som celý boxset a aj keď možno mám lepšiu predstavu o Projekte Venus, stále neviem čo s tým. Ako to aplikujem? Ako idem zmeniť svet? Ako presvedčím ľudstvo o tom, že sa potrebujeme viac rozprávať o podobných spoločenských alternatívach, keď o ňom neviem presvedčiť ani vlastnú priateľku, alebo mamu? Predstava o tom, že my všetci sa tak veľmi líšime od seba navzájom, že máme toľko rôznych hodnôt, názorov a presvedčení vo mne často vyvolala pocit frustrácie. A to už vôbec nehovorím o formovaní nášho správania počas nášho celého života. Všetky tie situácie, ktoré viac alebo menej ovplyvnili to, kým sme a čím sme. Pretože, ak chceme hovoriť s niekým, a mám na mysli skutočne „komunikovať“, potom musíme vziať na zreteľ aj tieto faktory.

Krátko na to, ako sa začnem pýtať tieto otázky, dostanem sa do depresie a chcem len „give up“. Chcem to vzdať, veď predsa je jednoduchšie povedať, “aah, je tu veľmi veľa práce, ktorú treba vykonať, a ja sám to nikdy nezvládnem. Je ľahšie povedať: „ľudia sa nikdy nezmenia, vojny, nezhody a boje tu vždy boli a vždy tu aj budú“. Tieto odpovede sú „ľahké“ a „jednoduché“. Lenže…

Tu sa dostávame k ďalšiemu bodu, ktorý do určitej miery vysvetľuje to, prečo sa stále vraciam k Projektu Venus a Frescovým prednáškam a prečo to navonok môže vyzerať tak, že som držiteľom „komplexu svedkov Jehovových“. Takže pre tých, ktorým sa už nechce čítať, teraz to začne byť zaujímavé, vydržte to so mnou ešte chvíľu.

Hlavný rozdiel, ktorý nachádzam medzi Frescovou metodológiou a konvenčnými „riešeniami“ a „učeniami“ je ten, že Fresco vo svojej metodológii ponúka použiteľné nástroje, ktoré je možné aplikovať v bežnom dennom živote. Je pravdou, že TVP používa vyspelé technológie a hovorí sa tu o mestách budúcnosti, neprítomnosti peňazí, nových druhoch transportu a iných „sci-fi“, hlavným, a poviem to znovu ešte trošku hlasnejšie HLAVNÝM cieľom Projektu Venus je akási „zmena myslenia“ ľudí. Dajme si na to teda príklad.

Pred chvíľou ste si mohli prečítať o tom, že krátko po tom, ako dokončím moje kolo štúdia (čo zahŕňa video lekcie, knihu, atď.) mám tendenciu dostať sa z toho celého do depresie. Síce som nabudený a „viem“ čo treba robiť. Inými slovami, mám predstavu o inom spôsobe robenia vecí, svet naokolo, skúsenosti a interakcie medzi ľuďmi mi ale hovoria iný príbeh. Toto je bod, kedy začínam mať negatívny rozhovor sám so sebou. Pochybnosti, neistota, „aký to má zmysel“ a podobne.

Fresco nehovorí len o lepšom svete, ale taktiež nám ponúka nástroje, ktoré on testoval počas svojho života. Jedným z týchto nástrojov, ktoré zmenili môj pohľad na širokú škálu situácií v zmysle očakávaní je:

“Whatever you think should happen is not real. Whatever happens is real. Whatever you think should happened is not real and that’s what depresses you. It’s your expectations.” Jacque Fresco

Voľný preklad: „Čokoľvek, čo sa vo svete udeje, je reálne. Čokoľvek, čo si myslíš, že by a malo udiať, je nereálne. A to je to, čo u teba spôsobuje depresiu, sú to tvoje očakávania.“

Podobných citátov možno poznáte plno, ale toto nie je len obyčajný citát (teda aspoň z môjho subjektívneho pohľadu). Je to nástroj. Je to mentálny nástroj na vysporiadanie sa s udalosťami odohrávajúcimi sa v našich životoch.

Koľkokrát nás „vytočí“, „nahnevá“, „sklame“, ak sa veci neudejú podľa našich očakávaní. Ehm? Veď to je jasné, toto by pochopilo aj dieťa. Áno, a predsa… koľko ľudí sa správa tak, akoby ich očakávania boli tým, čo sa má udiať vo svete. Koľko ľudí si zamieňa ich očakávania s tým, čo sa odohralo vo svete, koľko ľudí si nie je vedomých rozdielu medzi „skutočnou udalosťou“ a „očakávaniami“.

 

Aký je teda záver?

Záver je ten, že aj keď sa dostanem do depresie z toho, že nevidím vo svete žiadne zmeny smerom k „lepšiemu“ smerovaniu spoločnosti, alebo keď vidím, že stále používame staré formy správania a robenia vecí, sám sebe poviem: „čokoľvek čo sa vo svete deje je reálne“ (a teda sa s tým dá len veľmi málo čo robiť, alebo že ja osobne nemám schopnosti a možnosti na to, aby som s tými danými situáciami o ktorých v danom momente hovorím, mohol niečo urobiť), a to čo si myslím, že by sa malo udiať je nereálne. Nie v zmysle neuskutočniteľnosti, ale v zmysle mojich očakávaní.

Ak mám maximálne očakávania, je veľmi vysoko pravdepodobné, že skutočná udalosť nepokryje všetky moje očakávania, čo vyústi v to, čo nazývame „sklamanie“.

Skúste sa nad tým zamyslieť, určite nájdete svoje vlastné príklady zo svojho života, kedy ste mali maximálne očakávania a udalosti sa odohrali tak trochu inak, ako ste si to naplánovali. Čo ste vtedy cítili? Na čo ste mysleli? Ako ste o tom hovorili k sebe samému/samej? Ako by sa tento „vnútorný“ rozhovor líšil, ak by ste si ešte predtým povedali, čokoľvek čo sa udeje je skutočné, čo si JA myslím, že by sa malo udiať je neskutočné? Ako by ste a správali voči iným ľuďom, o ktorých povieš, že to on/ona/oni ťa sklamali?

Toto nie je len sémantické slovíčkarenie, ale pracovný nástroj, ktorý ak je aplikovaný, nám môže pomôcť predísť nedorozumeniam, ako aj lepšie čeliť depresii, a udalostiam vo svete ako aj osobných životoch.

Dúfam, že v tomto článku nájdete niečo, čo môžete aplikovať vo svojom vlastnom živote.

 

Foto: Kristian Bjornard, CC

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *