Ľuboš Blaha: „Ak ma označia za komunistu, skôr mi to imponuje.”

Prinášame vám rozhovor s najľavicovejším poslancom súčasnej NRSR, Ľubošom Blahom. Blaha sa dlhodobo usiluje o návrat marxizmu do spoločenského diskurzu nielen vďaka svojim knihám ako Späť k Marxovi či Matrix kapitalizmu, ale aj bohatou publikačnou činnosťou, rozhovormi pre médiá či šírením osvety v rámci parlamentu. Taktiež je obhajcom družstevníctva – zorganizoval konferenciu na pôde NRSR. Zo svojej pozície kritizuje vojnovú politiku USA, neoliberalizmus a v poslednom čase taktiež liberálnu ľavicu, ktorá uprednostňuje kultúrne témy pred ekonomickými. V rámci strany SMER-SD je najviac vľavo, za čo býva terčom kritiky svojich kolegov. Propaguje mierovú politiku zmierenia s Ruskou federáciou a taktiež sa významným spôsobom zaslúžil o šírenie osvety ohľadom pochybnej zmluvy TTIP. Rozhovor pre DAV DVA pripravil Lukáš Perný.

Luboš, si v podstate jediný marxista a asi najradikálnejší ľavičiar zo všetkých súčasných poslancov NRSR. Napriek tomu, že množstvo dopisovateľov, autorov a respondentov v DAV DVA je často ešte viac vľavo, si prakticky jediným človekom, ktorý viditeľne prezentuje záujmy socialistov v súčasnej situácii a v rámci svojich možností. Sprava ti „nadávajú“ do komunistov, zľava do „revizionistov a oportunistov“. Ako sa ti darí riešiť túto dilemu a šíriť tieto myšlienky v podmienkach nadnárodného globálneho kapitalizmu  z okolnosťami vynútenej pozície umierneného radikála? Konzervatívci ťa kritizujú za to, že si vraj príliš pro-LGBTI a sorosovská tzv. európska ľavica ťa zase považuje pomaly za pravicového extrémistu.  Národniari ťa kritizujú, že nehájiš národné záujmy a multikulti fanatici z teba zase robia nacionalistu. Ako sa s týmto všetkým vyrovnávaš?

Som vyhranený ľavičiar, vyrastal som na textoch komunistov, anarchistov aj socialistov, písal som knihy o Marxovi aj Chomskom, Pefferovi aj Rawlsovi, čiže moje inšpirácie sú veľmi široké, od marxizmu až po sociálny liberalizmus. V tomto priestore sa pohybujem a vždy som veril, že ľavica by sa mala spájať, ako je to len možné. Odmietam sektárstvo rôznych ľavicových prúdov, ktoré každého označujú za oportunistu. Na druhej strane, ak ma niekto označuje za komunistu, skôr mi to imponuje, pretože ak je komunizmus ideálom, podľa ktorého by mal mať každý naplnené svoje potreby a vo svete by nebolo vykorisťovania, triednej nerovnosti, chamtivosti a vojen, tak potom musí byť komunistom každý normálny človek. Nezaoberám sa tým, ako ma škatuľkujú moji neprajníci. Som veselý človek a na hlupákov nemám čas. Vo voľnom čase sa zaoberám filozofickými dielami, teraz napríklad pracujem s textami marxistu Immanuela Wallersteina. Po takýchto hlbokých úvahách je vám fakt jedno, čo si o vás myslia nejakí facebookoví pubertiaci. Nikomu sa spovedať nemusím. Som marxista a antikapitalista, ale na rozdiel od niektorých fanatikov nie som idiot – žijeme v systéme, ktorý nezmeníme lusknutím prsta. Naivné výkriky nestačia, musíme byť realisti a robiť, čo je v našich silách v rámci možností. Napokon, práve o tom je marxizmus – o pochopení dejín a našich možností vybojovať radikálnu zmenu.

Napriek tomu, že máš množstvo kritikov zľava, jednu vec ti musí uznať každý socialista a komunista: otvoril si priestor pre diskusiu o ľavicovej alternatíve v spoločnosti, ktorá bola počas celých 90. rokoch prakticky tabu….

Nedávno sme sa rozprávali so skvelým českým filozofom a mojím priateľom Michaelom Hauserom, s ktorým spoločne pôsobíme v intelektuálnom združení Socialistický kruh. Keď sme začínali našu činnosť, úlohou bolo dostať marxizmus späť do hry. Knihy, preklady, semináre, články. Roky sme bojovali, aby sme očistili Marxa po rokoch tupého antikomunizmu a démonizácie ľavice. Zhodli sme sa na tom, že to sa predsa už podarilo. Marx je už aj v postkomunistických krajinách späť v hre. Som rád, že som k tomu svojou troškou mohol prispieť či už vo vede dielom Späť k Marxovi?, v publicistike svojimi článkami v Novom Slove, ale aj v politike svojimi ľavicovými postojmi. Zázraky sa robiť nedajú, ale zopár víťazstiev sa nám za tie roky, odkedy sa pohybujeme vo verejnom priestore, podarilo vybojovať. Istý posun v diskurze tu je a bojujeme ďalej.

Ako vnímaš možnosti súčasného autentického ľavičiara, marxistu v rámci národných parlamentov? Čo sa dá v súčasnej dobe spraviť?

Rozdelil by som to na dve roviny. Jedna je čisto reformistická. Treba sa snažiť vybojovať aspoň také sociálne zmeny, ktoré sa pri neexistujúcej komunistickej alternatíve, slabom odborovom hnutí a relatívne neukotvenej slovenskej ľavici dajú v rámci sociálnej demokracie realisticky vybojovať. Ide o zmeny zákonníka práce, sociálneho zabezpečenia a podobne. Skrátka, urobiť hrádzu tomu najtupšiemu neoliberalizmu a la Mikloš alebo Sulík. To je to, čo robím v Smere. Ale je tu aj druhá rovina: svojimi jasnými postojmi treba nakláňať diskurz viac doľava a vytvárať pôdu pre to, aby v prípade historických zlomov bola autentická ľavica pripravená. Takéto historické zlomy vždy prídu. 

Ako vnímaš iniciatívu DAV DVA, ktorá vytvára okrem iného aj diskusiu na ľavicovom spektre?

Vítam aktivity všetkých ľudí, najmä tých mladých, ktorí chcú pomôcť ľavici. Historický Dav mám v hlbokej úcte. Držím palce aj tomuto projektu.

Bojoval si masívne proti TTIP a dokonca sa ti podarilo ovplyvniť verejnú mienku. Ide o veľké víťazstvo v rámci mnohých bojov ľavičiarov… Aké máš ďalšie ciele podobného typu?

Venoval som kritike TTIP niekoľko rokov a cítim obrovské zadosťučinenie, že TTIP je mŕtva. Urobil som si tým kopec nepriateľov, ale stálo to za to. TTIP bola obrovská hrozba pre európsky sociálny model. Takéto neoliberálne globalizačné iniciatívy budú pokračovať, takže ide sa ďalej, bojujeme. Naša kritika musí smerovať na WTO, MMF, Svetovú banku, musíme sa sústrediť na dohody o voľnom obchode a v prvom rade na svinstvá, ktoré robia nadnárodné korporácie. Pointou je, že musíme ľuďom vysvetľovať, že globalizácia nie je o rýchlejšom internete a lietaní po svete. To, čomu sa dnes hovorí globalizácia, je o koncernoch a  trhoch,  ktoré likvidujú demokraciu a sociálnu dôstojnosť pracujúcich ľudí. Preto musíme bojovať za deglobalizáciu. Toto musí byť naša priorita. Nejde o žiaden nacionalizmus, ide o záchranu skutočnej demokracie, suverenity ľudí, našich vlastných komunít. 

Čo si myslíš o súčasnej geopolitickej situácii, organizácii NATO, EÚ a Troike?

Vždy som veľmi tvrdo kritizoval NATO a politika Troiky voči Grécku a iným krajinám zo mňa urobila jedného z najväčšieho kritikov neoliberálneho smerovania EÚ. Mám veľké výhrady voči tomu, aká je EÚ neoliberálna, elitárska a arogantná. Ale na druhej strane som vždy veril v zjednotenú Európu a odmietam nacionalistickú kritiku. Slovensko potrebuje byť súčasťou EÚ, ale táto EÚ sa musí radikálne zmeniť.

Je možné reformovať EÚ na socialistickú?

Je možné ju reformovať na sociálnodemokratickú. A o to nám ide. Premena na socializmus by musela byť výsledkom historického zlomu, ktorý sa v tejto chvíli nedá predvídať, ale verím, že príde. Ak by takáto zmena prišla, v zásade je jedno, či by išlo o zmenu celej EÚ alebo o zmenu na úrovni národných štátov. Preto je z hľadiska socialistických ideálov v zásade jedno, či tu v tejto fáze EÚ je alebo nie. Ak sa však bavíme o rovine, či dokážeme ubrániť sociálny štát v rámci kapitalistickej Európy, tak stojíme pred dilemou: EÚ často robí politiku ešte neoliberálnejšiu než mnohé sociálne štáty, napríklad Francúzsko, ale na druhej strane, mnohé postkomunistické štáty sú aj kvôli štrukturálnemu nastaveniu svetovej ekonomiky sociálnejšie len vďaka EÚ. Preto treba vždy veľmi precízne a empiricky zvažovať, do akej miery je EÚ z hľadiska sociálnych cieľov užitočná. Zatiaľ som presvedčený, že všetky realistické alternatívy sú horšie.

Ako vnímaš Syrizu potom ako sklamala, začala privatizovať a ďalej si požičala od bánk? Bola to veľká nádej…

Krajiny semiperiférie ako Grécko predsa nedokážu zmeniť svet. Zmena musí prísť z krajín centra. Pod tlakom štátneho bankrotu nemôže žiadna vláda nechať svojich občanov napospas osudu. Syriza robila, čo mohla a aj dnes úporne bojuje za Grécko, za sociálne práva ľudí. Tie tlaky na Grécko sú neuveriteľné. Moralizovať o tom, čo všetko má Syriza robiť, je od ľudí, ktorí o Grécku nič nevedia, neférové. Grécko sa stalo obeťou hromadného znásilnenia zo strany veľmocí a neoliberálnych inšitúcií. Nebudem kopať do obeti znásilnenia. Budem jej držať palce, aby sa pozviechala. A ja ďalej držím Syrize palce.

Existuje podľa teba antikapitalistická sociálna demokracia?

Áno, v ľavom prúde sociálnej demokracie vždy pôsobili aj mnohí marxisti, antikapitalisti či radikáli. Stačí si pozrieť vývoj v Československu v dvadsiatych a tridsiatych rokoch, ale aj, povedzme, debaty vo švédskej SAP pred a po druhej svetovej vojne, sú to poučné príbehy. Niekedy sa dokonca ľavicoví politici sociálnej demokracie zmohli na Západe k väčšiemu radikalizmu než komunisti, ktorí pod taktovkou Moskvy v 20.storočí občas vyvádzali neskutočné reakčné hlúposti. Vždy záleží na konkrétnych ľuďoch a konkrétnych historických okolnostiach. Vyhnime sa dogmatizmu a sektárstvu.

V poslednom čase riešiš aj témy národnej suverenity. V podstate prežívam podobný vývoj v názoroch. Kým v minulosti som úplne ignoroval dimenziu národnú, v súčasnosti si uvedomujem, že sú to práve národné parlamenty, ktoré ešte dokážu aspoň niečo zvrátiť. A taktiež si uvedomujem rozdiel medzi multikulti a internacionalizmom. Kedy nastal tento posun u teba?

Keď som si prečítal Davida Harveyho, bristského marxistu. A ďalších antiglobalistických či alterglobalistických autorov, či už radikálnejších ako Walden Bello, alebo aj umiernených ako Dani Rodrik. Prázdny, individualistický liberálny kozmopolitanizmus je častokrát iba nástrojom západného imperalizmu veľmocí. Vo svete je mnoho kultúr, národov, komunít, ktoré nedokážete vtesnať pod kategórie liberálneho západného diskurzu a je arogantné a šovinistické sa o to snažiť. Liberálna ľavica na Západe častokrát iba robí užitočných idiotov nadnárodnému kapitálu. Tým, že kope do štátu, kope do jedinej inštitúcie, ktorá ešte dokáže vzdorovať nadnárodnému kapitálu. Preto v tomto treba byť veľmi opatrný. Na druhej strane ľavica nikdy nesmie skĺznuť do primitívneho nacionalizmu. Štát je nástroj, ako brániť sociálny zmier, nie účel osebe. Kľúčom je triedna solidarita. Základom je, že treba rešpektovať ľudí v konkrétnom historickom a geografickom prostredí a nepremieňať ich na matematické podmnožiny v liberálnych abstrakciách.

Čo by si chcel v  politike dosiahnuť?

Socializmus.

Aké by si po sebe zanechal motto alebo odkaz pre budúcnosť?

Kapitalizmus je z pohľadu dejín krátka epizóda, o ktorej sa budú v budúcnosti deti učiť v školách s podobným znechutením, ako sa my dnes učíme o otrokárstve. Netreba riešiť idiotov, ktorí si myslia, že to, čo existuje dnes, bude existovať naveky. Život je zmena, život je boj. A vyhrajú tí, čo majú vieru v ľudí. Čo nás privádza ku klasickému mottu – zvíťazíme!

Drž sa 🙂

Ďakujem za rozhovor.

Kto je Ľuboš Blaha

PhDr. Ľuboš Blaha, PhD. (* 7. december 1979) je poslanec Národnej rady Slovenskej republiky za stranu SMER-SD, predseda výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre európske záležitosti, neomarxistický filozof a politológ. Študoval politológiu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a v štúdiu pokračoval na Univerzite Komenského v Bratislave (odbor filozofia). Doktorát obhájil na Ústave politických vied SAV. Náplňou jeho výskumu je marxizmus, liberalizmus a komunitarizmus. V rokoch 1996 až 2011 pôsobil ako hráč na klávesové nástroje v hudobnej skupine Ethereal Pandemonium. Jeho otec je novinár a publicista Mgr. Milan Blaha (známy napríklad z relácie STV „Večer na tému“). Od roku 2016 je poslancom NR SR za stranu SMER-SD –  dostal 2 746 platných prednostných hlasov. Je overovateľom zahraničného výboru NR SR a predsedom výboru NR SR pre európske záležitosti. (Zdroj: Wikipédia).

Foto: Z prípravy rozhovoru pre ZEM&VEK aj DAV DV, M. Plecho

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *