Peter Kerecman: Advokáti Davisti – Ján Poničan

So súhlasom autora knihy Advokáti DAVisti, právnika JUDr. Petra Kerecmana uvádzame časť o Jánovi Poničanovi. Doplňujúce fotografie k článku nájdete na pôvodnom linku.


Predtým sa ešte začítajte do pôvabnej, ale aj revolučnej poézie Jána Poničana

Prečo sa búriš, drahý? Načo vzdor?
Chceš blaho šťastie? Pokojne
sa učup, motaj na úpätí hôr.
Nech život plynie ako v sne. –
Prečo sa búriš, drahý? Načo vzdor?

Búrim sa, lebo vo mne nepokoj.
Ten poháňa ma na štíty.
Vždy zvolá, keď sa zháčim, nepostoj,
kým obzor nezažiari ti!
Búri sa, lebo vo mne nepokoj.

Búrim sa, lebo vo mne túžba vrie,
túh vatra dravá, odveká
chcieť s citom spáriť poznanie
a stvoriť blaho človeka.
Búrim sa, lebo vo mne túžba vrie.
Búrim sa, lebo vo mne mikroskop,
čo odkrýva bacily…

Ján Poničan, Rozhovory so sebou, Ohne nad riekou, 1962


DAV bol slovenský časopis pre literatúru, vedu, politiku a umenie, založený v roku 1924 v Prahe ľavicovo orientovanými študentmi práva Vladimírom Clementisom, Danielom Okáli, Jánom Poničanom a študentmi filozofie Eduardom Urxom a Andrejom Siráckym. K Davistom patril neskôr i Gustáv Husák, blízky im bol aj Ivan Horváth. Názov DAV tvorili prvé písmena krstných mien Clementisa, Siráckeho a Okáliho. Davom sa však označuje aj veľký zhluk ľudí, ktorý vznikne buď náhodou, alebo zámernou iniciáciou a môže ale nemusí byť cieľovo orientovaný; vyznačuje sa špecifickou atmosférou, kolektívnym správaním sa, zvýšenou emocionalitou, ktorá sa rýchlo šíri a potlačuje individuálne postoje a zodpovednosť; niekedy je chápaný ako zaktivizovaná masa1. Davisti boli silou masy fascinovaní.

Spomedzi Davistov sa stali advokátmi Clementis, Okáli,  Poničan i Husák; advokátom bol i Ivan Horváth. Všetci, okrem mladšieho Husáka, boli rovesníci. Hoci nekriticky obdivovali komunistické myšlienky, niektorí ich ako intelektuálov považovali iba za „salónnych komunistov“.

Ján Rob Poničan – básnik, prozaik, dramatik a prekladateľ – bol spomedzi nich najrozporuplnejšou osobnosťou. Banskobystrické dievčatá v 30. rokoch minulého storočia o ňom hovorili ako o „božskom Robovi2, advokátska komora ho v disciplinárnom rozhodnutí označila za „apoštola komunizmu3 a Ivan Horváth mu Živote s Laurou predpovedal: „Tento svet ťa oklame, lebo nežiješ v ňom, ale len vo svojich predstavách o ňom“.

Poničan pôsobil v advokácii viac ako dvadsať rokov, po vojne bol i tajomníkom bratislavskej advokátskej komory. Aj do svojich diel nechal preniknúť právnické témy, vystupujú v nich advokáti i sudcovia, opisuje súdne pojednávania i priebeh exekúcii.

Detstvo a štúdium

Ján Poničan sa narodil 15.6.1902 v Očovej. Jeho otcom bol roľník Ondrej Poničan (1874 – 1908) a matkou Mária, rod. Holíková (1880-1913). Otec bol človek spoločenský, vyhľadávajúci zábavu v tradičnom dedinskom duchu, matka bola z bohatej rodiny, ich manželstvo bolo dohodnuté rodičmi z majetkových dôvodov4. V roku 1908, keď mal šesť rokov, jeho otec zomrel. Ostali po ňom dve deti. Ich  matka sa znova vydala a z druhého manželstva sa jej narodili dvaja synovia. Ján Poničan tak mal sestru a dvoch nevlastných bratov. Do školy chodil najprv v Očovej, v roku 1912 nastúpil na maďarské gymnázium v Banskej Bystrici. O rok neskôr mu zomrela i matka, mal vtedy jedenásť rokov.

Ako sirotu ho adoptoval v roku 1917 strýko Pavol Poničan (1875-1929) a Malvína, rod. Lešková (1880-1959). Pavol Poničan, pôvodom tiež z Očovej, bol právnik, pracoval na notárskom úrade. V  roku 1904 ho predstavení v úrade prinútili pomaďarčiť si priezvisko, keď si ako mladý župný úradník dovolil zaspievať na verejnosti slovenské piesne5. Po adopcii sa jeho adoptívny syn volal Pór János6.

V roku 1918 odišiel z banskobystrického gymnázia pre rozpory s maďarskými študentmi,pokračoval v štúdiu na maďarskom gymnáziu v Lučenci, kde v roku 1920 maturoval7. Zvažoval, kde bude v štúdiu pokračovať. Rozhodol sa pod vplyvom adoptívneho otca, ktorý ho od štúdia práva odhováral, pretože nechcel, aby bol raz administratívnym úradníkom ako on a naopak veril, že technický rozvoj bude v popredí záujmu spoločnosti: vybral si strojné a elektrotechnické inžinierstvo. Keďže tento odbor na Slovensku v tom čase nebolo možné študovať, zapísal sa na ČVUT v Prahe.

Na štúdiách v Prahe

Na ČVUT do Prahy nastúpi na jeseň 1920. Býval v  Masarykovej koleji na Hradčanskom námestí. Na jeseň 1921 prišli do Prahy na Právnickú fakultu Karlovej univerzity Daniel Okáli a Vladimír Clementis, o rok neskôr aj Ivan Horváth. Aj ich rozhodnutie študovať v Prahe bolo dané tým, že v Bratislave sa štúdium práva na novozaloženej univerzite iba pomaly rozbiehalo (Právnická fakulta Univerzity Komenského sa otvorila v akademickom roku 1921/22).

Slovenskí študenti v Prahe sa združovali v nepolitickom v spolku Detvan. Vstúpili doň Clementis, Okáli, Horváth i Poničan8. Poničan aj pod ich vplyvom postupne dospieval k názoru, že sa nehodí na inžiniera, lákala ho politika, literatúra. Navyše zo štvrtého semestra na technike mu ostali nezložené najťažšie skúšky a tak sa rozhodol prestúpiť na právo.

Študentom práva

Na Právnickú fakultu Karlovej Univerzity sa zapísal na jeseň 1922, zarátali mu jeden semester štúdia z techniky. V tom čase mladí literáti publikovali poéziu a prózu najmä v časopisoch Mladé SlovenskoSvojeť. Prvé básne tu uverejnil Poničan i Okáli9. V roku 1922 uverejnil Poničan v časopise Var text Slováci a internacionalizmus, podpísaný už jeho pseudonymom Rob (rozkazovací spôsob od slovesa robiť). Tento článok podnietil názorovú diferenciáciu medzi vysokoškolákmi v PraheV článku okrem iného písal: „Slovenskí vysokoškoláci sú dorastom nedávno oslobodeného národa. Na mysli im ešte vždy tanie pamiatka poroby, otroctva. (…) Budúcnosť? Veriť sa v ňu musí !“10. S Clementisom, Okálim a Siráckym cez prázdniny roku 1922 založili Voľné združenie študentov  socialistov zo Slovenska. Keď sa Poničan stal redaktorom časopisu Mladé Slovensko11, časopis sa stal tribúnou Voľného združenia študentov socialistov zo Slovenska12. Jeho členovia sa zakrátko rozišli so spolkom Detvan. V marci 1923 na pôde Detvana zorganizovali literárny večierok. Poničan spomína, že na večierku „prednášal o proletárskej kultúre, Vlado recitoval moju báseň Ohyzdná tvár a prázdne vrecko, neviem kto z nás (asi tiež Vlado) Wolkerovu Baladu o očích topičových. A vznikla búrka. Juraj Palkovič, osobný tajomník dr. Hodžu, nám vynadal do nemravníkov, zbabelcov, do zapredancov Komunistickej Internacionály. Opustili sme Detvan.13 V roku 1923 vydal Poničan vlastným nákladom svoju prvú básnickú zbierku Som, myslím, cítim a vidím, milujem všetko, len temno nenávidím. Obálku a výzdobu realizoval v tom čase 21 ročný Ľudovít Fulla (1902 – 1980) slovenský maliar, pôvodom z Ružomberka, ktorý od roku 1922 tiež študoval v Prahe na Umeleckopriemyselnej škole. Zbierka je oslavou revolúcie. V básni Chlapci: ja ľúbim… sa Poničan vyznáva, že „ľúbi šialene, ľúbi ako boh“ a „tá žena, ktorú miluje, je bohyňou: revolúcia.“14O tejto básni napíše Okáli, že „Poničan vedel vyhmatať ústredný spoločenský problém epochy: otázku revolúcie“15. V inej básni s názvom Dav, milujem ťa! sú zasa verše opisujúce silu Davu.

Vlastný časopis Clementis, Urx, Sirácky, Okáli a Poničan založili v roku 1924 a nazvali ho DAV16. Jeho prispievatelia a stúpenci sa nazývali davistami. Prvé číslo Davu vyšlo v decembri 1924, obsahovalo programové vyhlásenie skupiny a v ňom i vetu: „Chceme poukazovať na nespravodlivosť dnešného spoločenského poriadku, chceme kritickým rozborom všetkých jeho javov prispieť k jeho konečnému vyvráteniu“. Okáli vysvetľuje: „Ak prevrat vyriešil otázku národnej existencie, nevyriešil otázku sociálnu“17. Po tom čo Clementis a Okáli ukončili právnické štúdia, vychádzal časopis od roku 1926 v Bratislave. Prvé dva ročníky DAVu upravovali graficky Ľudovít Fulla s Mikulášom Galandom18.

Poničan však ešte stále študoval v Prahe. V roku 1924 vstúpil do KSČ, ale zložil aj prvú štátnicu historicko právnu (7.10.1924)19. Učil sa na ňu tri mesiace. Za odmenu ho adoptívni rodičia poslali do Paríža. Druhú štátnicu právovedeckú zložil 14.6.1926 a tretiu štátovedeckú 6.11.1926. Doktorský diplom získal 4.3.192720. Na druhú štátnicu sa učil dlhšie: „Veru až do pozdného večera bolo treba prevracať stránky učebníc, memorovať si presné definície či už občianskeho hmotného, či formálneho práva. A ešte horšie bolo s právom trestným a obchodným. Osviežil krátky nočný spánok a ráno znovu do roboty. Zväčša som študoval na byte, ale potom som usúdil, že lepšie sa študuje uprostred ruchu kaviarne Rádia – osvieži kapucín i pohľad na dievčatá. Hneď po druhej štátnici vrhol som sa na tretiu. Obidve som zložil na veľmi dobrú a začiatkom roku 1927 som bol promovaný za doktora práv.21.

O niekoľko rokov neskôr (1935) napíše novelu Sám (vyjde v zbierke Sám v roku 1945), v ktorej študent práva opisuje svoje štúdium: „Najmenej mi vyhovovali prednášky. Prednášková sieň bola plná. V prvých radoch sedelo niekoľko kolegýň, ktoré si usilovne značili každé slovo profesora. Vety prednášateľa boli presné a jasné, ani vyleštené nože a systém logický, ohromujúci plánovitosťou a premyslenosťou stavby. Ozaj, dobre som si vyvolil to právnické štúdium? Otec poukázal na to, že právo dotýka sa všetkých odborov ľudského života. Budem teda advokátom. A potom ukážem svetu, že právo má svoje miesto pod slnkom!“

Po promócii opustil Prahu: „Chcel som sa dať na advokáciu. Bolo to „voľné“ zamestnanie. Dúfal som, že mi pri ňom nebude prekážať moje politické presvedčenie“22. V tom čase už v Bratislave pôsobili všetci právnici Davisti: Vladimír Clementis ako osnovník u advokáta dr. Radomíra Kubu (od 1.1.1926), neskôr u dr. Sekaninu23; Daniel Okáli ako osnovník u advokáta dr. Zoltán-Weichherza24; Ivan Horváth najprv na súde a od novembra 1928 do júla 1931 ako koncipient25.

Umelecká beseda

Davisti v Bratislave ešte v roku 1926 získali rozhodujúce pozície v Umeleckej besede slovenskej, spolku predstaviteľov literárneho, výtvarného a hudobného života. To ako sa Clementis, Okáli a  Poničan presadili v jej literárnom odbore opísal  Ivan Horvárth v Živote s Laurou (1948). Novela opisuje život umeleckej bohémy tých čias stretávajúcej sa v bratislavskej kaviarni a spojenej ich spoločnou múzou Laurou. Pod vymyslenými menami26 v nej vystupujú Vladimír Clementis, Laco Novomeský, Ján Poničan, Daniel Okáli i Ivan Horváth. Poničan získal svoje meno Veľký Strelec  preto, lebo „strieľal bez mierenia a často“ a „hovoril aj nepríjemné pravdy“. Jedna z postáv mu hovorí: „Tvoje básne budú dobré, keď budú posvätené skutočnou bolesťou a nie iba literárnou“. K ovládnutiu Umeleckej besedy slovenskej vyzýval týchto umelcov Laurin manžel, v skutočnosti dr. Jaroslav Dvořák (26. 6. 1894 – 6. 11. 1963), ktorý tiež študoval právo v Prahe (1912 – 20), bol osnovníkom u dr. J. Krnu a dr. Ivana Dérera (1922 24) a potom advokátom v Bratislave (1924 – 1945). Bol manželom Zuzky Zgurišky (1900-1984) a preto ho Davisti volali Zuzek Zgurišek.

Poničan zvýrazňuje, že Umelecká beseda slovenská bola „baštou československej kultúry. Ale sídlila v krásnej budove s možnosťou usporiadať prednášky, večery poézie …“27Išlo o funkcionalistickú budovu (na Dostojevského rade v Bratislave) postavenú v rokoch 1925 – 26 podľa projektu architektov Aloisa Balána a Jiřího Grossmanna a okrem iného v nej boli maliarska a sochárska výstavná sieň28, v rohu bolo kníhkupectvo Umeleckej besedy29. V Horváthovom Živote s Laurou Jožo Nižňánsky (ktorý od roku 1922 v Bratislave tiež študoval právo, ale štúdium nedokončil) po tom, čo Davisti ovládli Umeleckú besedu „idúc domov obchádzal budovu spolku, osvetlenú len jednou plynovou lampou a hladkal jej nahrubo omietnuté steny. Vôbec necítil ich drsnosť“. Budova má takéto steny dodnes.

Koncipient (22.11.1926 –  20.2.1933)

Podmienkou pre zápis do zoznamu kandidátov advokátov nebol doktorský diplom, ale iba zloženie tretej štátnice. Poničan spomína: „Za koncipienta som sa dal zapísať hneď po zložení tretej štátnice, aby mi skôr uplynula štvorročná prax (neskôr sa predĺžila na päť rokov). Zapísal som sa u dr. Sama Slabeyciusa ako volontér. Platené miesto som predbežne nedostal. Prečo? Nuž, bolo to ťažké – bol som komunista a chcel som zostať v Bratislave, kde voľné miesto veľmi nebolo. Vlado Clementis sa umiestnil u advokáta Čecha (pozn.: dr. Jaromír Kuba, ktorý do Bratislavy v roku 1921 presídlil z Uherského Hradišťa) – potreboval koncipienta Slováka a ako Čech si mohol dovoliť, aby mal

koncipienta bolševika. Daňa Okáliho zase pritúlil dr. Zoltán Weichherz, pokrokový advokát, ktorý ako žid tiež nemusel azda hľadieť na politické presvedčenie svojho koncipienta Slováka. Dlho som sa bránil, aby som odišiel do niektorého vidieckeho mesta. Veď Dav sa v roku 1926 presťahoval do Bratislavy“30.

dr. Samuela Slabeyciusa, advokáta v Bratislave vykonával osnovnícku prax iba krátko (22.11.1926 – 1.5.1927)31. Keďže miesto nebolo platené, hľadal si iné, chcel však ostať v Bratislave: „Nechcel som sa odlúčiť od kultúrneho centra a od Davistov. (…) Strýc ma zaviedol aj medzi svojich priateľov (dr. Kállay, dr. Duriš), naznačil mi, že by som mohol ísť za asistenta  k profesorovi trestného práva dr. Milotovi – nedal som sa zlákať. Po niekoľko mesačnom márnom hľadaní miesta som predsa popustil. Odišiel som do Zvolena za koncipienta k dr. Groóvi, strýcovmu kamarátovi“32. U advokáta dr. Gejzu Gróa33 bol zapísaný viac než rok (11.5.1927 do 13.9.192834). Svoj život vo Zvolene, opisuje takto: „Vo Zvolene žil som ináč životom voľného mládenca medzi mládencami. Boli sme tam traja –piati: dvaja mladí sudcovia (jeden Čech, druhý Ukrajinec), súdny auskultant, advokátsky koncipient a istý úradník. Ale Davisti boli v Bratislave. Zatúžil som za tým mestom, kde boli starí kamaráti. Vyhnalo ma však niečo iné. To moje koncipientske remeslo. Raz som na detvianskych lazoch predával na dražbe dom. Lazník podpísal zmenku kamarátovi. Z hlúposti na ubezpečovanie advokáta, ktorý bol známy tým, že na dražbách za trovy advokátske vykúpil polovicu lazov – na lazy sa mohol dostaviť iba s revolverom. V Sáse som musel vyviesť z maštale istému chudákovi koňa. Zvolil som si advokátske remeslo, ale nechcel som ho vykonávať na dedine a v rodnom kraji. Vo veľkom meste nie je advokátska prax taká strašná ako na dedinách. Nie, nemohol som ostať vo Zvolene. Dal som výpoveď“35.
V Bratislave sa zamestnal u advokáta dr. Žigmunda Földeša (od 13.9.1928 do 1.2.1931)36. K tomuto miestu mu pomohol, ako Poničan spomína, strýko za protislužbu: strýko bol členom správnej rady Mestských elektrických železníc v Bratislave a dr. Földesovi „dopomohol, aby dostal zastúpenie tejto spoločnosti. Mne to pravda neprezradila ani jedna strana, uvedomil som si to až neskôr. A keby som sa o tom dozvedel, bol by som odmietol miesto? Neviem, ale hádam aj nie …37 Advokát dr. Žigmund Földešvykonával advokáciu v Bratislave od roku 191338. Poničan svoju koncipientskú prax opísal takto: „A tak som potom vyše dvoch rokov ako koncipient u dr. Földesa zastupoval záujmy mestských električiek Bratislavy, ale aj riadičov električiek, na ochranu ktorých som potom nespočetnekrát prízvukoval pred slávnym senátom, že chodec predtým než vkročí na cestu, má povinnosť zistiť, či odprava alebo od ľava nehrozí nijaké nebezpečenstvo. Pri exekúciách som aspoň nemusel predávať biedne majetky detvianskych lazníkov. To moje zamestnanie mi ale vyciciavalo energiu, práca advokátskeho koncipienta nebola ľahká“39.

Vo februári 1929 zomrel jeho adoptívny otec: „zomrel 53 ročný. Plný života. Po prechádzke zo Štrbského plesa na Štrbu si vypil na stanici deci studeného vína, zapálenie pľúc, urputný zápas trvajúci plných deväť dní, skonal v mojom náručí. Prvý a posledný raz v živote som hlasno zaplakal“40.

Obžalovaný a odsúdený za politické prejavy

Davisti sa spoločne zúčastňovali zhromaždení robotníkov a burcovali ich ľavicovými myšlienkami. Blížili sa župné (1928) i parlamentné voľby (1929). Problémy Poničanovi priniesli zhromaždenia v Hronci, Čiernom Balogu a Dobroči. Za prejavy na nich bol stíhaný a uznaný vinným Krajským súdom v Banskej Bystrici rozsudkom z 3.4.1929 zo spáchania prečinu narušenia obecného mieru, ktorého sa dopustil tým, že „na verejných schôdzach ľudu 9.10.1928 v Hronci za prítomnosti asi 200 poslucháčov povedal: – A ešte niečo o ľudovej strane. Predali slovenský národ za dve ministerské kreslá a keď jeden minister zastupuje dvoch, troch ministrov, berie plat za všetkých troch a iste viete, že jeden minister má ročite 100 000 Kč plat. (…) Hanba takejto vláde, ktorá takto pracuje a keď česť národa nevie ochrániť, požadujeme, aby oddala vládu proletariátu – teda verejne spôsobom štvavým hanobil republiku tak, že to môže znížiť vážnosť republiky – a na verejnej schôdzi  v Čiernom Balogu za prítomnosti asi 150 poslucháčov a v Dobroči za prítomnosti asi 100 poslucháčov povedal –Musíte sa organizovať, aby toto prestalo, aby sa utvorila sedliacko-robotnícka vláda – a takto verejne poburoval proti demokraticko-republikánskej forme vlády“. Bol mu uložený  trest väzenia na 14 dní. Poničan neuspel ani s odvolaním, v ktorom sa obhajoval tým, že iba agitoval pre komunistickú stranu, ktorá je legálnou politickou stranou. Najvyšší  súd RČS v rozsudku, ktorým zamietal jeho zmätočnú sťažnosť uviedol: „Obžalovaný je inteligentný muž, práva a zákonov u nás platných znalý, nelzä pochybovať o tom, že si bol závažnosti prednesených výrokov a dôsledkov z nich plynúcich vedomý“41Poničan spomína, že oznámenie o prejavoch spísal miestny notár, poslal ho jeho strýkovi s tým, že ho nepodá, ak mu strýko pomôže k lepšiemu notárskemu miestu. Strýc to odmietol42. O samotnom priebehu trestného konania Poničan napísal: „Trestné konanie som preťahoval, ako som len mohol. Ale rozsudok ma neminul. Slávny senát Hlavného súdu správal sa voči mne lojálne, kolegiálne, ale rozsudok potvrdil.“43.
Poničan ešte prv, než nastúpil do väzenia, vydal  básnickú zbierku Demontáž (1929). Jej obálku, vytvoril opäť Ľudovít Fulla a patrí k najkrajším slovenským knižným obálkam. Vydal ju znova vlastným nákladom a tešil sa, keď sa mu „aspoň vrátili vložené peniaze44.

Na väznenie spomína: „Trest som nastúpil 1.6.1930 vo väznici v Banskej Bystrici. Pripravoval som sa vtedy práve na advokátsku skúšku – dovolili mi štúdium trestného práva. Oblažila ma ale návšteva sesternice Betky z Brezna. Keď kedysi prišla za mnou do Bratislavy, začali sme spolu chodiť. Na prechádzkach som ju presviedčal, že manželstvo je prekonaná inštitúcia, najmä pre revolucionárov. Vari ma práve návštevou vo väznici presvedčila. Neviem, ale rovno z väznice som si zašiel do Brezna a popýtal ju o ruku. Otec, notár na penzii, veselý starý pán, mi dievča prisľúbil“45. Poničan sa s Alžbetou, rod. Kindernayovou (1908 – 1987) nakoniec zosobášil. Alžbeta študovala herectvo na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave (1929 – 33), potom sa stala členkou činohry SND. S Poničanom sa nakoniec rozviedli, on sa oženil aj druhý raz s Valériou, rod. Gajarskou (nar. 1915).

V roku 1932 vydal v Umeleckej besede tretiu básnickú zbierku Večerné svetlá, označovanú za jeho „impresionistické intermezzo“46. V básni Momenty z väzenia47 sa vracia k  bystrickému väzneniu.

Disciplinárne stíhaný za politické prejavy

Krajsky súd v Banskej Bystrici rozsudok zaslal i Advokátskej komore v Turčianskom Sv. Martine, ktorá pre rovnaký skutok začne proti nemu disciplinárne konanie. Poničan trpko spomína: „Koncipientskú dobu zvýšili na päť rokov, počet študovaných právnikov sa zvyšoval, ale mne ju slávna advokátska komora ešte predĺžila o celý rok48V priebehu tohto disciplinárneho konania si však musel nakoniec Poničan nájsť nového zamestnávateľa, nastúpi znova k dr. Samuelovi Slabeyciusovi, bude u neho takmer rok (17.2.1931 – 1.11.1931)49. Disciplinárny súd advokátskej komory ho rozsudkom  z 28.2.1931 uznal vinným z disciplinárneho previnenia, ktorého sa dopustil rovnakým konaním, za ktoré bol odsúdený krajským súdom v Banskej Bystrici a „posúdil ho na predĺženie osnovníckej praxe na jeden rok“. Prísny trest si vyslúžil aj svojim prístupom k disciplinárnemu konaniu: na výzvu komory na predloženie obrany predložil písomné vyjadrenie, ktoré označil ako „Poznámky“ s odôvodnením, že „on obrany nepotrebuje“ a v ňom navrhol: „A ráčte sa opýtať ministerskej rady ako to bolo s tými odmenami, ktoré bral dr. Markovič za dvojité zastupovanie ministerského úradu“. Neprišiel ani na disciplinárne pojednávanie. A tak disciplinárny súd reagoval ostro: „Poznámky obvineného sú podané v takej forme, z ktorej vysvitá, že obvinený touto dobrou radou chce poslúžiť disciplinárnemu súdu, čo by mal robiť. Vyplácanie ministerských platov deje sa však podľa zákona. Obvinenému neišlo o objasnenie skutkových okolností, ale o vykrámovanie rozličných poloprávd, o ich soskupovanie v škandalózne aféry a najmä mu išlo o zúrivé podnecovanie robotníckej a sedliackej triedy. Jeho prejav pred disciplinárnou vrchnosťou považovať treba za otvorenú vzdorovitosť a zrejmú neslušnosť. Obžalovaný sa vychvaľuje ako nazrel do Marxovej náuky. Cíti sa oprávneným zavrhovať všetko, čo doterajšia kultúra ľudskému pokoleniu poskytuje. Je absolútnou nemorálnosťou postaviť sa do postoja vznešeného apoštola komunizmu, ale pridŕžať sa terajšieho právneho systému založeného na súkromnom vlastníctve. Keď obvinený toto necíti a v politickej agitácii si narobí takých incidentov, za ktoré ho trestný súd právoplatne vinným uznal, tak disciplinárny súd musel ho uznať vinným tiež. Za obľahčujúcu okolnosť sa uznalo, že mladistvý temperament u obvineného zatlačuje rozvahu“. Poničan neuspel ani s odvolaním na najvyššom súde50Mal pred sebou ešte dva roky osnovníckej praxe.

Udalosti v Košútoch a obhajoba poslanca Štefana Majora

V máji 1931 došlo k streľbe četníkov do demonštrujúcich robotníkov v Košútoch. Udalosť vyvolala búrlivé reakcie medzi ľavicovými intelektuálmi. Podľa správ jedných četníci bezdôvodne strieľali do rozchádzajúceho sa davu. Iní tvrdili, že dav napadol četníkov kameňmi, k čomu ho pobádal poslanec Štefan Major, ktorý v momente predchádzajúcom streľbe zakričal: „Ženy a deti dopredu!“ a sám sa vraj hodil na zem. Janko Jesenský (ktorý sa v roku 1931 sa stal viceprezidentom Krajinského úradu) priebeh udalostí popísal tak, že „Komunistický poslanec Major hnal tlupu komunistov proti četníkom. Četníci boli streľbou a kamením napadnutí. Strieľali a zostalo na mieste niekoľko mŕtvych.

Poslanca Majora chytili a zavreli.´51. Proti poslancovi Štefanovi Majorovi sa začalo trestné stíhanie, parlament ho zbavil imunity a bol zatknutý. Na svoju obhajobu splnomocnil Clementisa, advokáta so sídlom v Prahe52 a ten substitučne dr. Júliusa Zoltán-Weichherza a jeho koncipienta dr. Daniela Okáliho. Clementis písal 8.6.1931 Zoltán-Weichherzovi: „bolo by účelné, keby kolega Okáli, alebo Poničan zašli do Košut a zistili potrebných svedkov, týchto by sme uviedli súdu 4 dni pred pojednávaním“. Do Košut cestovali Okáli i Poničan. Ten spomína, že obhajcovia touto cestou z výsluchov získali informácie o priebehu udalostí, ktoré využili nie len pri obhajobe, ale aj ako podklad k článkom do novín a v listoch svetovým osobnostiam, ktoré rozposielal Clementis. Súčasne vyšiel aj manifest slovenských spisovateľov koncipovaný Okálim (Verejnosti v Československu), ktorý vyjadroval pochopenie „boju ľudu za zlepšenie svojich hospodárskych pomerov a zvýšenie neslýchane nízkej mzdy“ a hoci jeho autori konštatovali, že „nechcú predbiehať súdne pojednávanie“ obávajúc sa „znemožnenia zistenia objektívnej pravdy“ protestovali proti tomu, aby „vina za košútske udalosti bola svaľovaná na nevinných mŕtvych a živých“ a žiadali, aby „potrestaní boli praví vinníci, tí ktorí pracujúci ľud nechávajú v nezaslúženej biede, i ktorí ho zneužívajú a ktorí zapríčinili, aby  tiekla nevinná ľudská krv53. Ako vyplýva z trestného spisu Krajského súdu v Bratislave54, napriek Clementisovej snahe bol Štefan Major rozsudkom z 13.7.1931 uznaný vinným, pretože „dňa 25. mája 1931 sa v Košutoch shluknul s inými v počte 100 – 150 osôb a keď tento shluknuvší sa zástup bol vyzvaný četníckym nadporučíkom Jánošikom, aby sa rozišiel, poneváč konanie verejného zhromaždenia je zakázané, podniknul útok s ostatnými členmi zhluknutia proti četníckemu kordónu za tým účelom, aby četníkom tedy orgánom  vrchnosti, prekážal vo výkone ich povolenia, ktoré bolo po právu“. Clementis podal odvolanie aj zmätočnú sťažnosť, nakoniec bolo konanie obžalovaného kvalifikované ako zločin a bol mu uložený trest žalára na 16 mesiacov55. Odsúdený Major trest vykonal v Leopoldove, v parlamentných voľbách 1935 bol znova zvolený poslancom, mandátu sa však vzdal56.

Poničan o týchto udalostiach napíše hru Vzbura na rozkaz (Toronto, 1936), ktorej dej sa odohráva v „malom štáte, kde je zvykom utláčať robotníkov, ako v iných kapitalistických štátoch sveta“. Je návodom ako organizovať verejné zhromaždenia a brániť sa úskokom štátnej moci. Aj tu sa komunistický vodca pýta polície, či je zhromaždenie povolené. Medzitým ale začnú detektívi zo strany robotníkov hádzať do stráže kamenie, aby vyvolali streľbu. Poručík (rovnako ako Jánošik v Košutoch) dá povel šabľou, stráž strhne robotníckeho vodcu na zem; „ostatní utekajú, krik, nárek, ženy a deti výskajú, kvičia – zase výstrely, strážnici za ľuďmi, padajú výstrely“, tajomník odborov kričí: „To je provokácia!“ a povereník vlády vraví veliteľovi: „Pane veliteľ, myslím, že tam hore budú spokojní.“

V roku 1931 Poničan zložil advokátsku skúšku (rozdelil si ju na dve časti). Diplom mu bol vystavený v Bratislave 26.6.193157. Pre zápis do zoznamu advokátov musí však vykonať ešte rok praxe.

Poničan v roku 1931 navštívil ZSSR ako člen delegácie Medzinárodnej červenej pomoci spolu s dvoma poslancami parlamentu. Navštívia Moskvu, Chabarovsk, Sverdlovsk, Novosibirsk, Krasnojarsk. V Omsku uvidí pomník padlým v bojoch proti čs. légiám, v Irkutsku navštívil miestne múzeum, kde našiel fotografie obetí bojov s čs. légiami. Cestuje vlakom, navštevuje závody, stretá sa s robotníkmi.

Po návrate prednáša najmä robotníkom o svojich zážitkoch, spomína aj boje s československými légiami. Prednáškové turné O poznatkoch zo Sovietskeho zväzu organizuje Komunistická strana. Prednáša v Nitre, Komárne, Leviciach, ale aj v Banskej Bystrici. Cestuje i do Košíc, tu je však policajným riaditeľstvom jeho prednáška vopred zakázaná s odôvodnením, že pri prednáške by mohlo dôjsť k porušeniu  verejného pokoja. Poničan navštívil košického policajného riaditeľa dr. Štefánika, vysvetľoval mu, že mnohé jeho prednášky prebehli bez narušenia pokoja, ale súhlas so zhromaždením nezískal. S dr. Štefánikom, ktorý sa po vojne stane povereníkom spravodlivosti, sa Poničan znova stretne v roku 1947, keď bude z jeho rúk bude preberať menovací dekrét verejného notára58. Pri prednáške v Prešove mu polícia zadržala písací stroj s odôvodnením, že je to „nástroj na porušovanie verejného pokoja a poriadku59. V Martine ho odviedli četníci s bodákmi.

Súkromným žalobcom v tlačových veciach

Poničanove prednášky si všimne aj tlač. Ako spomína Poničan, keď v Slovenskom denníku vyšiel o nich ironický úvodník, rozhodol sa podať proti denníku žalobu, zastupovaním splnomocnil Clementisa60. V tlačovej veci súkromného žalobcu Jána Poničana proti Slovenskému denníku a jeho zodpovednému redaktorovi Svetozárovi Kresákovi pred Krajským súdom v Bratislave žaluje článok z 19. februára 1932 „Rozhorčenie proti R. Poničanovi“. V článku sa písalo: „Priebojník nádejného dorastu“ slovenskej mládeže literát – továryš Rob Poničan podniká prednáškové turné po Slovensku. Vrátil sa pred nedávnom z „veľkej študijnej cesty“ z ríše sovjetov. Nie je div, že tento fenomenálny mladý muž – práve skončený študent – ohromuje „svojich““ poslucháčov nevyčerpateľným bohatstvom skúseností nadobudnutých behom pár dní v sovjetskom raji“. Hlavné pojednávanie sa konalo 19.10.1932 o 9,00 na Krajskom súde v Bratislave, na jeho začiatku však obžalovaný autor článku prehlásil, že je ochotný urazenému poskytnúť zadosťučinenie v Slovenskom denníku i zaplatiť trovy konania. Zmier bol prijatý a vec skončená61.

Tlačovú žalobu podal Poničan znova zastúpený Clementisom i proti Národnému  denníku za článok „Komunisti pripravujú nové demonštrácie“, v ktorom je uvedené: „Aby mali čím viacej „odborníkov“, privolávajú komunisti do Moskvy svojich ľudí. A tak sa nesmieme čudovať, že tam odišiel z Bratislavy dobre známy komunistický avantgardista dr. Poničan. Ale čudujeme sa niečomu inému, že totiž mu bola táto cesta vôbec umožnená. Každé malé dieťa vie, čo ide Rob Poničan do Ruska študovať. Kto za to ručí, že sa nestretneme s novými Košútmi, kde povedie do reže naštvaných ľudí nejaký nový moskovský „kurzista“?“ Neúčasťou na nariadenom pojednávaní spôsobil Poničan zastavenie konania62.

Poničan je však už piaty mesiac bez zamestnania. Z kanceláre dr. Slabeyciusa vystúpil, na ceste po ZSSR žil z diét, teraz je bez príjmu. Do kancelárie ho prijme dr. Vladmír Clementis  bude u neho takmer rok (31.3.1932 – 19.10.1932)63. Clementis je už v tom čase po presídlení z Prahy štvrtý mesiac advokátom v Bratislave (od 1.12.1931). Aj tu podľa vlastných spomienok pracuje bez mzdy ako volontér, prax sa mu ale počíta. Vzápätí sa však dozvie o novom trestnom stíhaní, ktoré bolo medzičasom proti nemu začaté v súvislosti s jeho prednáškou v Banskej Bystrici.

V roku 1932 píše Poničan utopistickú divadelnú hru Všetkostroj. Jej hlavná postava – Merník – vynájde stroj, ktorý dokáže vyrobiť všetok tovar. Projekt od neho odkúpi za tvrdých podmienok Podnikateľ. Dokonalý Všetkostroj vyrába tovar sám, nastupuje nezamestnanosť. Merník vysvetľuje robotníkom, že ak by Všetkostroj nemal v rukách Podnikateľ ale oni, prinieslo by to blahobyt. Za takéto poburovanie je však Merník odsúdený. Nakoniec sa ale robotníci s Merníkom znova Všetkostroja zmocnia. V hre vystupuje Právnik i Sudca, obaja právo interpretujú účelovo v prospech Podnikateľa a na úkor Merníka. Hlasy v pozadí varujú Merníka: „Pozor, pozor, pozor dať! Paragraf môže zamotať!“

Poničan si hľadá platené miesto, potrebuje príjem. Nájde ho vďaka Danielovi Okálimu, ktorý mu na jeseň 1932 pri svojom odchode už za advokáta do Skalice prepustil koncipientské miesto u dr. Júliusa Zoltán-Weichherza, u ktorého si Poničan osnovnícku prax konečne dokončí (13.10.1932 – 20.2.1933). Poničan istý čas u Okáliho aj býval. U dr. Zoltána-Weichherza už dostáva aj plat64. Dr. Július Zoltán–Weicherz, pôvodom z Čadce je skúsený advokát (od 1922), obhajoval nie len v Košútskej kauze, ale aj Karola Šmidkeho, či senátora Gabriela Steinera, bol obhajcom aj v procese dr. Tuku65.

Trestné stíhanie pre urážku československej armády

Skutok v spomínanom trestnom konaní pre prednášku v Banskej Bystrici 2.2.1932 je kvalifikovaný ako urážka československej armády. Poničan prednášal v kine, ktoré prevádzkoval bývalý čs. legionár. Ten oznámil prostredníctvom legionárskych organizácii, že sa Poničan pri prednáške vyjadril neúctivo o československých légiách66. Obžaloba je podaná Krajskému súdu v Banskej Bystrici pre skutok, ktorého sa mal dopustiť tým, že „2.2.1932 v sále robotníckeho domu v Banskej Bystrici pred 500 osobami povedal: Bol som Moskvou poslaný na Sibír, aby som sa presvedčil o diele našich legionárov na mieste. Presvedčil som sa tam rôzne neuveriteľné veci. Legionári hádzali do Bajkalu živých Rusov a títo, keď chceli si zachrániť život a dostať sa von, neboli k brehu pripustení, ale legionári bili ich po prstoch a prebíjali im ruky a tak boli utopení. Stalo sa, že istá žena bola legionármi dobitá. A podobné veci dialy sa v Sibírii. Do dnes strašia tam deti, keď sú zlé, že ak nebudú dobré, že zavolá si matka, otec, legionára alebo priamo generála Gajdu a hneď že dietky sú dobré.“ Poničan namieta jednak, že legionári pred vznikom ČSR nemohli byť súčiastkou jej vojska a „vo vojne sa nepriateľ predsa obyčajne zabíja. (…).Navyše aj rímske deti strašili slovami Hanibal ante portas! a takéto strašenie predsa nemohlo uraziť Hanibalových vojakov.“ Žiadal doplniť dokazovanie výsluchom osôb, ktoré mu na Sibíri informácie poskytli a boli ich očitými svedkami. Nakoniec v konaní predložil ich čestné vyhlásenie a fotografie zrejme z dobovej tlače. Obhajobu Poničana prevzal dr. Vladimír Clementis. Prvý termín hlavného pojednávania bol nariadený na 21.12.1932, avšak Poničana sa nepodarilo predvolať; neprevzal totiž „predvolanie, ktoré bolo adresované Jánovi Róbertovi Poničanovi s odôvodnením, že ja som Ján Poničan. Úskok sa podaril, ale tým som dosiahol iba krátky odklad hlavného pojednávania67. Na druhom hlavnom pojednávaní 18.1.1933 bol uznaný vinným podľa obžaloby a odsúdený na 6 dní väzenia a peňažný trest 300 Kr. Vrchný súd v Bratislave zmenil rozsudok iba vo výroku o treste a to tak, že trest väzenia nahradil peňažným trestom 600 Kč ako trestom hlavným a ponechal i trest 100 Kč ako trest vedľajší. V odôvodnení uviedol, že dôkaz pravdy správne krajský súd nepripustil, pretože aj keby bolo dokázané, že jednotliví legionári sa tvrdených skutkov dopustili, nemení to nič na tom, že obžalovaný zosmiešnil legionárov ako celok. Trest znížil odvolací súd po

zohľadnení toho, že išlo iba o „episodickú“ časť prejavu a nie hlavnú tému. O zmätočnej sťažnosti rozhodol najvyšší súd, zmenil právnu kvalifikáciu z prečinu iba na priestupok, trest však ponechal68.

Ďalšie dôsledky Poničanovho prednáškového turné sa prejavili v Umeleckej besede. Keď sa jej predseda Dušan Jurkovič o odsúdení dozvedel, literárnemu odboru bolo nariadené vylúčiť Poničana z Umeleckej besedy, ale výbor nariadenie neakceptoval. Nakoniec ho vylúčili po zistení, že nemá zaplatený členský príspevok a literárny odbor bol rozpustený69.  S témou ciest po ZSSR vydal básnickú zbierku Angara(1934)70. Davisti pracujú ďalej: „Najčastejšie vystupujú traja Clementis, Okáli a Poničan. Ako ich charakterizovať? Poničan svojim temperamentom vedel obecenstvo rozvatriť, Okáli svojim sarkazmom zmraziť a Clementis ho svojou vecnosťou uviedol do polôh normálnej temperatúry71

Advokátom (18.3.1933 do 29.11.1947)

Ešte prv, než v spomínanej trestnej veci rozhodol odvolací súd, Poničan dovŕšil potrebnú dĺžku koncipientskej praxe. Sám spomína: „Nuž zázrak, prekonal som ťažké časy a stal som sa pánom advokátom.“72.Do zoznamu advokátov Advokátskej komory v Turčianskom Sv. Martine bol zapísaný 18.3.193373. Advokáciu bude vykonávať do 29.11.1947 vždy v Bratislave (na Zelenej 2, Šoltésovej 2, od 1942 na Heydukovej 1174, od októbra 1945 na Molotovovej 2275).

Svoje advokátske začiatky opísal takto: „Zo začiatku som nemal ani kanceláriu, bývali sme spolu s manželkou od decembra 1933 v jednej izbe a mal som iba malú prenosnú remingtonku, ktorú som si zadovážil ešte z koncipientského platu76. Pomohla žena, angažovali ju v SND, plat nebol veľký, odvaha ale nechýbala. Prenajali sme si pekný byt na treťom poschodí novostavby pri Krajskom súde, dve izby a hala. Hala – čakáreň, izba za ňou – kancelária, už som mal aj písací stôl a regál na spisy, aj stoličky pre klientov … Práce pribudlo, často práce zadarmo z práva chudoby, ale bolo to na niečo predsa dobré – rozširoval sa okruh známostí a tak aj klientely77. (…) Tabuľu som mal trojjazyčnú a písanú samými malými písmenami. Neviem, či to pomáhalo alebo škodilo. Veď niektorí klienti si mohli myslieť, že som len takým malým advokátom78. Blízkosť kancelárie zneužil súd tým, že ma poveroval zastupovaním stránok na základe práva chudoby. Odkázaný som bol len na dôchodok z vyhratých sporov a každý som vyhrať nemohol. A tak kamaráti Davisti posmeškári sa mi vysmievali, či som vraj lepší advokát ako básnik a či naopak: horší básnik ako advokát? A to ma aj hnevalo.“79.

Zastupoval vo všetkých odvetviach, spomína: „Najviac ma zamestnávali pracovné spory. Málo výnosné pre mňa, o zadržanú mzdu, o dovolenku, o výpovednú lehotu, o prácu nad čas. Zamestnávatelia neplatili za prácu nadčas, hoci mali. Pravda, len keď práca nadčas bola na príkaz. Ťažkosť bola v dokazovaní – bola práca na príkaz, či nie? A koľko hodín? Mesto prichádzalo s urážkami na cti, roľníci so zmluvami a repozíciami. Potom sa mi naskytla veľká ryba: Likérka Tvarožek. Tu už boli aj žaloby o väčšie sumy aj dôkazový materiál. Bola to pre mladého advokáta veľká pomoc. (…) O politické procesy sme sa delili s Vladom. Chodil som do Nitry, Banskej Bystrice (Balocký štrajk, Červená skala), do Trnavy, do Levoče (100 obžalovaných mladých komunistov na čele s Černockým). V Trnave som raz dal nastúpiť všetkých väzenských dozorcov, aby dobitý väzeň mohol označiť tých dvoch, ktorí ho dobili a aj som podal trestné oznámenie. Jeden proces bol literárny: Istý spisovateľ si kúpil maďarský rukopis, preložil ho do slovenčiny a vydal pod svojim menom. Môj klient – literárny kritik, ho odhalil, nazval plagiátorom, podvodníkom. A ten ho predsa žaloval pre urážku na cti a pre ohováranie. Nuž prehral to na celej čiare a zaplatil mi aj trovy. Časť z honoráru. (…) Advokácia bola privilegovaným stavom – i keď na začiatku nebolo ani a čiernu kávu – dalo sa z nej vyžiť.“80.

Poničan charakterizuje vtedajšiu advokáciu takto: „Najväčšiu konjuktúru mali advokáti vládnych strán – agrárnici a sociálni demokrati. Najmä agrárni advokáti zarábali ohromné peniaze – pri parcelácii veľkostatkov ako zástupcovia zvyškárov. Najznámejší taký advokátsky zbohatlík bol dr. Fábry, slávne známy gestom, že si dal na Riviéru lietadlom poslať z Bratislavy „echt“ slovenské strapačky, aby sa prezentoval ako „Slovák ako repa“. Išlo zrejme o dr. Pavla Fábryho (1891-1959), ktorý právo vyštudoval v Lipsku, advokátom v Bratislave bol do roku 1921, viac než advokácii sa však venoval podnikaniu (po otcovi zdedil Martinský pivovar), v roku 1949 emigroval.

V roku 1935 sa stal Poničan členom zastupiteľstva v Bratislave za komunistickú stranu. V tom istom roku došlo k vzbure v Habure a Čertižnej. Na počiatku stáli exekúcie roľníkov. V Čertižnom pri exekúcii pred dlh 404 Kč na dani odoberal exekútor kravu povinnému Jánovi Dimunovi. Dražbe chcel zabrániť jeho syn, susedia sa ho zastali, exekútor privolal četníkov a tí  Dimunovcov odviedli na četnícku stanicu. Dav však šiel za nimi, oslobodil ich  a četnícku stanicu zdemoloval. Vzbura bola potlačená za použitia zbraní asi 250 četníkmi, okolie vzbúrených dedín obkľúčili, zatkli 105 osôb a odviezli ich do väznice Krajského súdu v Košiciach, kde boli vzatí do väzby. Nakoniec bolo trestné stíhanie pre amnestiu v roku 1939 zastavené81. Aj tieto udalosti nájdu odraz v Poničanovej tvorbe.

V románoch Stroje sa pohli a Pavučina sa robotníci už otvorene vzbúria, sú davom, ktorý ukáže svoju silu. Vystupujú tu i dvaja advokáti: mladý dr. Jozef Kolár žijúci zhýralým životom, ktorý ho nakoniec zničí a jeho starší kolega dr. Jozef Silavecký. Pozitívnymi postavami sú študenti práva: Ivan Holuby  a Paľo Uhliar, ktorý „píše i do Davu“. Obaja sa spolčujú s robotníkmi. V závere románu sadá advokát dr. Silavecký do auta s exekútorom a idú na dedinu exekvovať roľníka. Advokát sa neuspokojí so spísaním dobytka, nechá ho vyviesť s tým, že bude na druhý deň predaný. Napätie sa stupňuje: „Ďuro Pecník nevedel pochopiť prečo naň Silavecký ide tak ostro.- Pán doktor, nerobte to, chcete ma zničiť? – Silavecký ale rozkázal: Poďme, berte statok! Chcel sa pohnúť, ale Ďuro Pecník bleskurýchle schytil vidly a zaskočil mu cestu. Silavecký siahol do vrecka. Pecník smrteľne bledý pozoroval jeho pohyb. Keď zazrel malý browning, pred očami sa mu zahmlilo a vyrazil vpred. Dr. Silavecký nemal čas ani na výstrel. Vidly sa mu zapichli do pŕs, zachytil ešte porisko. Ležal na zemi

v maštali a z pŕs mu vyvieral prúd krvi. Chlapi ho zdvihli a vyniesli do auta – rýchlo do mesta, do nemocnice“. Pecníka odviedli žandári. Dr. Silavecký zomrel na operačnom stole.

V roku 1935 napísal Poničan na podobné témy i hru Iskry bez ohňa, ktorá je považovaná za jeho prvú ucelenú drámu. Celý tretí obraz hry sa odohráva v súdnej sieni, námet si vzal zjavne z advokátskej praxe82. Po exekučnej dražbe hlavný hrdina príde o dom, za čo viní richtára, ktorý ho priviedol na mizinu a verejne mu to vykričí. Richtár ho žaluje pre urážku na cti. Sudca sa pred pojednávaním neformálne zhovára s mladým obhajcom. Ten vysvetľuje, že slová jeho klienta boli pravdivé. Sudca mu ale hovorí: „Krádež je krádežou len vtedy, keď sa dá dokázať. Kým sa zlodejovi nedokáže, že kradol, je poctivým človekom a tresce sa každý, kto by mu vynadal do zlodejov.“ Pojednávanie vedie sudca korektne, obhajoba sa snaží, ale je v dôkaznej núdzi, dôkaz pravdy nedokáže predložiť. Sudca vyhlási rozsudok, podľa zákona o ochrane cti uzná obžalovaného vinným a uloží mu peňažný trest, ktorý sa v prípade nedobytnosti premení na dva dni väzenia. Obžalovaný cítiac krivdu zakričí: „Pán sudca, veď ten človek ma oraboval o majetok, o všetko. Kde mám hľadať spravedlivosť, keď ju u súdu nenájdem? Po horách?“. Sudca nechá slová zaprotokolovať a konštatuje, že týmto sa obžalovaný dopustil urážky súdu, vec bude odstúpená štátnemu zastupiteľstvu na podanie obžaloby. Po pojednávaní si sudca vyzlečie talár, zapáli cigaretu a keď mu auskultant povie, že on by odsúdil richtára a nie obžalovaného, sudca mu odpovie: „Pán kolega! Keby sme súdili podľa citu. My však musíme dľa litery zákona a tá žiada dôkazy!“.  Obžalovaný si odsedí trest, ktorého príčinou je richtár a prisahá mu pomstu. Keď ho richtár navyše udá, že pytliači, rozhodne sa ho zastreliť. Nešťastnou náhodou ale usmrtí iného. Ako vrah utečie do hôr, kladie otázku:  „Právo? Čo je právo? Moc, ktorá sa vlieva v skutky a vždy utláča…“ Nakoniec sa četníkom vzdá a tak je len iskrou, ktorá zažiari, ale zhasne.
V roku 1937 vydal Poničan básnickú zbierku Póly, ktorá predstavuje jeho básnický vrchol. Je v nej báseň Dav, v ktorej volá po spojení ľudí do veľrieky, báseň Na brehu nestoj, v ktorej žiada človeka, aby sa nenechával životom iba unášať, aby nestál na „brehu rieky spletených nití“, pretože „i tvoj život je niťou, z ktorých je obraz života šitý.“ Súčasťou zbierky je i báseň O mŕtvom paragrafe, ktorá odráža Poničanovu justičnú dezilúziu a v nej verše:

traja si srdcia zaodeli
štvrtý ten žiadal trest
paragraf zamotával cely
čakali chcely jesť

paragraf padne pozaplieta
a vzpruží duše sval
veď dobre vie už každé dieťa
zdroj práva vyprchal

Davisti už od roku 1933 burcovali proti fašizmu. O procese proti Jurajovi Dimitrovovi napísal Poničan báseň Pred súdom. Bol jedným z iniciátorov kongresu slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach. Pripravoval aj jeho manifest „Varujeme“, nakoniec ale použitý nebol (použil sa text E. B. Lukáča „Verejnosti“). Poničan v návrhu písal: „Československý štát nám, Slovákom, otvoril cestu k slobodnému národnému dejstvovaniu. V ňom sme začali život, ktorý nás ako rovných mal uviesť do kultúrnej spoločnosti slobodných národov. Tento štát je dnes ohrozovaný

zákernými nepriateľmi. V mnohých srdciach vznikajú obavy, že by sa započatý vývoj mohol zlomiť v drieku. Dnes sme silnejší, než sme kedykoľvek boli – nepodľahnime malomyseľnosti“83.

Počas vojny

V roku 1939 bol Poničan po nástupe fašizmu prvý krát uväznený v Ilave na tri týždne84, druhý raz v roku 1940, keď bol zaistený spolu s Okálim, Poničanom, Husákom a Novomeským. Tretí raz bol zatknutý v roku 1941 a spolu s ďalšími lavicovými intelektuálmi dopravený na Ukrajinu85. Naďalej sa svojou tvorbou bude ale angažovať – protestuje proti režimu dielom Divný Janko, povzbudzuje odpor proti nemu v hre Jánošík a vysmieva sa z jeho fungovania v hre Čistá hra.

V roku 1940 napísal Poničan poému Divný Janko. Bola protestom proti zneužitiu Janka Kráľa ľudáckym režimom. Jej náklad bol štátnym zastupiteľstvom zhabaný. Príčinou boli verše v nej: „Dujú vetry májové, – kujú heslá Kráľove, – kosy, vidly, arzenál – a pred nami – ako víchor Janko Kráľ: – „VEŠAJTE PÁNOV! PÁĽTE KAŠTIELE!““ a „Ej chlapi, čo keby sa tak hora jedným kmeňom stala? – Vyťali by ste?“ – „Sotva.“- „Nuž tak sa dajte dokopy – a ste pánmi sveta!“. Štátne zastupiteľstvov Bratislave knihu zhabalo s odôvodením, že  výroky „Vešajte pánov! Páľte kaštiele! a „a ste pánmi sveta“ zakladajú skutkovú podstatu trestného činu výzvy na neplnenie zákonitých povinností, verejného podnecovania na zločin alebo prečin a poburovania proti republike podľa zákona o trestných činoch proti štátu86 Krajský súd v Bratislave schválil zabavenie, ale len z dôvodu, že skutkovú podstatu naplnil výrok „VEŠAJTE PÁNOV! PÁĽTE KAŠTIELE!“87V náleze krajský súd uviedol: „Je síce pravdou, že tlačivo je báseň a hodnotné literárne dielo z hľadiska literárno umeleckého, že slová básne sú prostriedkom vyvolať umelecký účinok a že obsah básne v danom prípade spracováva históriu, avšak revolučný námet pri obecne známej tendencii literárnych diel autora a najmä vytlačenej závadnej časti nápadnými zväčšenými literami musí byť literárne nekritickým čitateľom považovaný za tendenčný a je toho času verejným záujmom, aby tlačivo rozširované nebolo. Naproti tomu súd neshľadáva v časti na strane 25 „a ste pánmi sveta“ skutkovú podstatu nejakého trestného činu. Je to básnický obraz, ktorý sleduje cieľ charakterizovať povahu básnika i spisovateľa Janka Kráľa.“ Rozsudok vydal sudca Krajského súdu v Bratislave dr. Géjza Okály. O sťažnosti proti nemu rozhodol Hlavný súd v Bratislave 22.3.1941 tak, že nález krajského súdu sa „zmeňuje a zhabanie tlačiva sbierky básni „Divný Janko“ od Jána Poničana vydané nákladom vydavateľstva Elán v Bratislave, ktoré bolo prevedené Štátnym zastupiteľstvom v Bratislave, sa zrušuje“. Hlavný súd v Bratislave vo vzťahu k výrokom „Vešajte pánov! Páľte kaštiele!“ konštatoval, že táto časť básne je vytrhnutá z kontextu: „Celá báseň poukazuje na dobu, keď žil básnik Janko Kráľ, tj v rokoch 1848, v ktorej dobe sa ľud búril proti zemepánom a prežívali sa doby revolučné. Nepatrí do pôsobnosti súdu hodnotiť sbierku básní celú alebo len jednu báseň z nej po stránke literárnoumeleckej a básnickej ale jedine a výlučne po stránke trestnoprávnej a tu nemôže prichádzať do úvahy ani obecne známa tendencia literárnych diel autora“88

V roku 1940 napísal Poničan veršovanú divadelnú hru Jánošík v štyroch dejstvách. Na javisko národného divadla sa síce dostať nemohla, ale knižne vyšla v roku 1941. Súdnu scénu z nej predviedol dr. Ján Jamnický v roku 1941 v bratislavskej redute89. Poničan tu používa tému Jánošíka ako symbolu proti útlaku. Jánošík bol odsúdený Stoličným súdom v Liptovskom Sv. Mikuláši v marci 1713 pre zbojstvo a iné skutky na trest smrti. Súdu predsedal podžupan Ladislav Okoličáni a Jánošíkovým obhajcom bol advokát Baltazár Pallugyai. V súdnej scéne opisuje Poničan priebeh tohto pojednávania a cituje obhajcu: „Nesúdime zbojníka, lež hrdinu – muža, ktorého hriech  sa súdu vymyká.“ Súd opakovane nepripúšťa dôkazné návrhy obhajcu a zosmiešňuje ho: „Ej, amicenko, vari opitý si? – Veď si zemanom! Čudný prejav kýsi! – tak strániť, takým oplanom.“ Obhajca chápe, že jeho snaha je márna90.

Zrejme v roku 1940 napísal Poničan aj divadelnú hru Čistá hra, komédiu, ktorá pranieruje korupčnosť štátnych orgánov Slovenského štátu. Býva označovaná za jeho najlepšiu divadelnú hru. Novinár využije štátneho úradníka Poctivého, ktorého prezentuje článkami s cieľom, aby sa stal ministrom a ožení sa s jeho dcérou. Poctivý pochopí, že je zneužitý a funkciu neprijme. V hre vystupuje advokát Fifík, ktorý podporuje z vypočítavosti úradníka, chce sa totiž stať ministrom pravosúdia. Opisuje ako pre klientov intervenuje u vplyvných poslancov: „Ako advokát som viazaný tajomstvom. Pán poslanec sa neprezradí, ani môj klient, ani úradník, u ktorého sa intervenovalo. Vari by chcel stratiť svoj chlebík, keď sa aj jemu ušlo? A kto pánovi poslancovi dokáže, že úplatok prijal, ak sa sám neprizná? Ja nesmiem svedčiť, lebo ma stránka neoslobodí spod stavovského tajomstva!“
Počas vojny napíše Poničan ľúbostné básne, ktoré mnohí považujú za jeho najkrajšie, v každom prípade však ide o tie jeho básne, ktoré boli najčastejšie prednášané. V roku 1941 napíše divadelnú hru Štyria91.O rok neskôr – v roku 1942 – mu vychádza zbierka Sen na medzi o ťažkom postavení slobodomyseľného básnika (1942) a v nej ľúbostná báseň Bledá balerína92.
V jeho nasledujúcom románe Treba žiť (1943) vystupuje znova mladý právnik. Neskúsená Elenka sa zaľúbi do „syna bohatého advokáta, ktorý je koncipientom, dobre si žije, zabáva sa“. Elenku však opustí. Keď mu oznamuje tehotenstvo, hovorí jej, že to predsa „nie je iba jeho vina“ a keďže „mal do činenia s právom a mal aj akýsi zmysel pre spravodlivosť“, dodáva: „-Budem ti platiť alimenty. Dohodneme sa. – To sa už v ňom prebudil právnik. Bol by si hneď aj sadol a napísal zmluvu.“ Elenka situáciu chce riešiť samovraždou, prekazí jej ju ale náhoda, aby si uvedomila, že stále „treba žiť“.

Počas vojny napísal i väčšinu noviel, ktoré mu vyjdú pod názvom Sám. Sú to Poničanove najkrajšie prozaické diela (Motýlik93, Zimná rozprávka a Letná rozprávka), tematicky venované láske,

inšpirované vlastnými príbehmi zo študentských čias (Postava v pozadí). Súčasťou tejto zbierky je i novela Prípad Paľka Šúrika (napísaná 1941), príbeh rozprávačovho spolužiaka, právnika. Rozprávač pocíti povinnosť zblížiť sa s ním, možno aj pomôcť, rozmýšľa: „Či človek pri svojom každodennom styku s inými prekročí alebo sa snaží preniknúť hranicu, ktorá obopína jeho vlastný záujmový kruh? Prelínanie týchto kruhov nastáva snáď len vo vzácnych chvíľach sebazabudnutia, v pomere muža k žene, priateľa k priateľovi, u lekára alebo u advokáta, keď človek musí odhaliť svoje vnútro, aby sa liečil alebo bránil.“ V novele Postava v pozadí  Poničan spomína na skutočné stretnutie s neznámou ženou pri tanci počas jeho štúdii, ktorá ho tiež požiadala, aby nedovolil inému mužovi, aby ju odviedol. Poničan jej vyhovie94, ale vzťah medzi nimi na rozdiel od poviedky nevznikol – „azda pre to rímske právo“, na skúšku z ktorého sa Poničan práve pripravoval95. Kriminálnou novelou z tejto zbierky je novela Hatara a človiečik z mesta(napísaná 1940), ktorá je priznaním vraha sudcovi nasledujúcim po jeho odhalení policajtom – malým človiečikom – detektívom, ktorý prišiel vyšetriť vraždu na dedinu z mesta, ku ktorej došlo po hádke susedov o hranicu. Vrah sa priznáva s odôvodnením: „Ľúto mi bolo toho človiečika, pán sudca. Preto som tu. Inak by sa veru nik nedozvedel o mojej vine. Vysvetlil mi, že je to najlepšie, priznať sa, že dostanem menší trest. Mal také bystré, usmievavé očká, ako dieťa.“

Počas vojny napísal Poničan i ľúbostnú romancu Hôrny kvet (1943) venovanú ženskej kráse. Hlavným hrdinom je mladý sudca dr. Ján Hutta. Poničan ho predstavuje: „Každodenný styk s priestupníkmi zákona a prirodzená inteligencia, spojená s právnickými vedomosťami a širokým duševným obzorom, mu už dávnejšie priniesli povesť medzi kolegami, že ak sa podozrivý neprizná jemu, neprizná sa nikomu. Bol dosť vážny, aby zo svojho povolania nerobil šport, ale aj dosť svedomitý, aby zabudol na svoje osobné pohodlie, keď to vyžadoval úrad.“ Príbeh sa odohráva počas jeho dovolenky v horách, na ktorú odchádza s kolegom advokátom. Tam sa zaľúbi do mladej horalky krásnej ako hôrny kvet, o ktorej sa ukáže, že je snúbenicou obvineného, ktorého vzal do väzby. O túto ženu má však záujem aj ktosi iný, kto je v skutočnosti páchateľom skutku, pre ktorý je obvinený jej snúbenec. Hoci sa sudcu pokúsi dokonca zastreliť, nakoniec ho sudca privedie k priznaniu, čo mu umožní prepustiť i snúbenca dievčaťa z väzby.

V povojnovej advokácii

Po skončení vojny je Poničan znova a nanovo zapísaný do zoznamu advokátov tak ako to vyžaduje nová právna úprava96 a je zapísaný i do zoznamu obhajcov oprávnených obhajovať pred Národným súdom a okresnými ľudovými súdmi. V rokoch 1945 – 46 vykonáva funkciu tajomníka Advokátskej komory v Bratislave, jej podpredsedom je Daniel Okáli a členom jej Výboru Ivan Horváth97. V advokácii je činný aj ako skúšobný komisár pre advokátske skúšky98.

Píše článok s pracovným názvom Právnik na prahu nového života: „Úlohou právnikov nie je byť kňazmi práva, ale byť členmi pracujúcej spoločnosti, ktorí právo tvoria a aplikujú. Musíme si priznať, že advokátsky stav v ľudovej verejnosti nepožíva dobré meno. Ide hlavne o intervencie. Táto

skutočnosť stojí za malú úvahu, či to skutočná demokracia môže a bude trpieť. Uvedomme si aj druhú stránku intervencií, a to že prinášajú korupciu verejných úradníkov – aby sme sa snažili hlavne my advokáti odstrániť túto azda najhlavnejšiu príčinu neobľúbenosti advokátskeho stavu“99.

V roku 1946 je vyslaný Správnym výborom Advokátskej komory v Bratislave ako člen  delegácie na zasadnutie Stálej delegácie advokátskych komôr Republiky Československej v Prahe (členmi sú i dr. Vladimír Trslín, dr. Július Palovič, dr. Alexander Šimkovic, dr. Dalibor Hanes100). Poničan žiada novú úpravu advokácie s vyjadrením úplnej rovnosti českých a slovenských advokátov101.

Na jednu Poničanovu obhajobu spomína advokát Aristid Jamnický. Išlo o masovú vraždu v júni 1945 na vlakovej stanici pri Přerove. Vlak vezúci spišských Nemcov zastal vedľa vlaku vezúceho jednotku partizánov. Keď ich veliteľ počul nemčinu, nechal ich z vlaku vyložiť a v neďalekej doline zastreliť. Poničan trval na nevine klienta a žiadal oslobodenie. Vyhlásený rozsudok znel: sedem rokov102.

Zakrátko však Poničan požiadal o výmaz zo zoznamu advokátov. Vymazaný bol k 29.11.1947103.

Notár  (1947 – 1958)

Verejným notárom sa Poničan stane v roku 1948. Finančne mu  pri zariaďovaní úradu pomôže opäť bývalý klient: „Ján Tvarožek mi požičal ešte aj 15 000 korún na zariadenie verejnonotárskej kancelárie.“104.Verejnonotársky sľub zložil ešte v roku 1947 do rúk povereníka spravodlivosti dr. Štefánika, ktorého ešte ako košického policajného riaditeľa žiadal kedysi o povolenie zhromaždenia, na ktorom mal prednášať o ceste po ZSSR. Spomína: „Tieto udalosti som bol potom po rokoch v roku 1947 pripomenul bývalému pánovi policajnému riaditeľovi. Bol povereníkom spravodlivosti novej ľudovodemokratickej republiky a odovzdával mi dekrét, ktorým ma vymenoval za verejného notára v Bratislave. – Tempora mutantur et nos in illis – odpovedal s úsmevom podľa zvyku právnikov“ 105.

Časy sa zmenili, zmenil sa však aj Poničan. Jeho tvorba sa stáva čoraz viac poplatnou dobe. Skoršie témy strieda kolektivizácia, činnosť národných podnikov, plnenie plánu. Umelecké hodnoty jeho prózy ustupujú.

Ako notár napíše v  roku 1950 veršovanú divadelnú hru Desať dedičov a jedenásta matka, ktorá je propagandou združstevňovania. Dedičský spor je vyriešený vstupom do družstva. Tematicky typickou pre toto tvorivé obdobie Poničana je kniha poviedok A svet sa hýbe. Ľúbostné motívy sa tu splietajú s uvedomovacím procesom: žena – súdružka pripútava muža k politickému boju. V poviedke Premena pána Lajčiaka sa jej hrdina po vstupe do strany pod vplyvom kolegyne súdružky Aničky Lednárovej rozhodne majiteľa obchodu udať za šmelinárstvo. Hrdina poviedky Dobrodružstvo so slečnou Helou odhalí úradníka, ktorý kryje šmelinárov. Pomáha mu súdružka Hela, ktorá mu v závere

nie iba súdružsky stisne ruku“. V neskoršej autobiografickej poviedke Pustý dom sirota Janko márne zháňa peniaze na právnické skúšky, nakoniec pomôže strýc Paľo. Jeho nevlastný brat, ktorý neváhal napadnúť ich starého otca, „v prvej svetovej vojne stratil nohu a ľudia si šuškali, že je to odplata. Ale Janko tomu neveril, lebo sa naučil neveriť v spravodlivosť, ktorá prichádza bez ľudského pričinenia“.

Koncom roku 1950 začalo zatýkanie buržoáznych nacionalistov, uväznení boli Horváth, Clementis, Okáli i Husák. Poničana zatýkanie obišlo. Na rozdiel od ostatných advokátov Davistov nezastával žiadnu významnú funkciu. Ešte v roku 1949 bol však vylúčený z KSČ. V decembri roku 1952 je popravený Clementis, v roku 1954 je Gustáv Husák odsúdený na doživotie, Ivan Horváth na 22 rokov, Daniel Okáli na 18 rokov (a sú im zabavené i právnické diplomy106). Poničanovo meno v trestnej veci proti slovenským buržoáznym nacionalistom odznie viac ráz, avšak nie je ani medzi svedkami.

Naďalej pôsobí ako notár. V septembri 1952 sa zúčastnil školenia štátnych notárov v Tomašove, z ktorého sa dochová ako dôkaz zmyslu pre humor účastníkov tohto školenia zápis o priebehu kurzu vo forme notárskej zápisnice. Začína slovami: „Dostavili sa ku mne osobne len čiastočne známi účastníci údajne spôsobilí absolvovať tento kurz, ktorí svoju osobnú totožnosť preukázali …“ a nasleduje 24 mien prítomných štátnych notárov s charakteristickým „latinským“ dodatkom: pri priezvisku Poničanovom stojí „poeta modernis et fajkariensis“. Listina pokračuje žiadosťou účastníkov, aby vedúci kurzu „jeho priebeh pojal podľa notárskeho poriadku do notárskej zápisnice, aby týmto zvečnil pre budúce pokolenie štátnych notárov a zachoval v úradnej zbierke listín tento historický dokument“. Nasleduje dvanásť veselých bodov o priebehu kurzu. Jeden z úvodných znie: „Zistil som, že 7. septembra 1952 v odpoludňajších hodinách vzdor nepríjemnému počasiu štátni notári sa zhromaždili v Bratislave pred Avionom, každý kufríkom a aktovkou vystrojení, v kufríku niesli si živobytie a prádlo, kým v aktovke duševnú potravu. Takto poznali chodci v Bratislave toho dňa štátnych notárov. Jedinou výnimkou bol dr. Kováč, pred ktorým ostatní prejavili nemalý strach, keďže ho považovali za detektíva, lebo nemal predpísané poznávacie notárske rekvizity. Notár Iványi objasnil túto nebezpečnú situáciu tým, že ho oslovil a krížovými otázkami prinútil k priznaniu, že aj on je štátnym notárom (…)Nemalou udalosťou bolo, že 8. septembra 1952  účastníkovi notárovi Turkovi sa stratil kabát a vyzval ma, aby som urýchlene jednal a keď som sa ho opýtal, že ako, odpovedal mi, aby som privolal SNB, na čo som sa právom rozčúlil a povedal: „Čo SNB na kolegov štátnych notárov? To by bola hanba pre náš úrad!“. Kolegovia behom pár minút opatrili kabát, ktorý omylom vzal iný účastník kurzu. Večná im vďaka, lebo takto nie len situácia, ale aj dobré meno a česť štátnych notárov bola zachránená“107.
S účinnosťou od 1.11.1955 Povereníctvo spravodlivosti previedlo Poničana na funkčné miesto štátneho notára na Štátnom notárstve v Bratislave108, štátnym notárom bol do konca roku 1958109.

Na sklonku života

Šesť rokov ešte pôsobil ako riaditeľ Slovenského vydavateľstva krásnej literatúry, potom odišiel na dôchodok. V roku 1971 mu bol udelený titul národný umelec. Napísal ešte poslednú zbierku básní Hĺbky a diaľky a spomienkový text Búrlivá mladosť.

Dr. Ján Poničan zomrel 25.2.1978 v Bratislave.

O Poničanových advokátoch

Advokáti v Poničanovom diele zasahujú do deja a ovplyvňujú osudy postáv. Plnia si svoje povinnosti, spravidla je však akoby vopred jasné, že ich snaha je márna, až zbytočná. Obhajca Paluďaj v hre Jánošík bojuje za svojho klienta, ale vie, že nech urobí čokoľvek, svojho klienta neubráni a trápi sa tým („Slávny súd a páni! – celý sa trasiem hroznou obavou, –  že úkol život Jánošíka brániť, – ktorému ortieľ visí nad hlavou, – nad moje sily je“).  Do obhajoby vkladá svoju výrečnosť a všetky schopnosti, úplne samozrejme kladie záujmy klienta nad záujmy vlastné. V románe Pavučina sú advokáti zhýralcami; dr. Silavecký pre svoju sociálnu neúprosnosť pri výkone povolania zomiera, hoci vlastne vôbec nepotrebuje ako dedič majetkov pracovať. Zomiera i mladý advokát dr. Jozef Kolár, ktorého nemorálnosť jeho života dobieha, postupne upadá i ako advokát. Neúprosný je advokát banky v Iskrách bez ohňa, ktorý nie je ochotný s dražbou počkať; advokát obhajujúci obžalovaného sa snaží svojmu klientovi pomôcť, vznáša námietky, usmerňuje klienta, dôkazná situácia mu ale nepraje. V Čistej hre je advokát Fifík prostriedkom korupcie, hovorí, že dnešnej morálke sa treba prispôsobiť, zneužíva advokátske tajomstvo pre naplnenie vlastných záujmov (korupciou sa Poničan zaoberá aj v článku Právnik na prahu nového života)V románe Treba žiť vystupuje advokátsky koncipient povahovo „bezohľadný egoista“. V pofebruárovej tvorbe už  u Poničana advokát nemá miesto. Na osobitosť povolania advokáta poukazuje v novele Prípad Paľka Šúrika („u  advokáta, človek musí odhaliť svoje vnútro, aby sa liečil alebo bránil.“).U Poničana platí – čím vekovo starší právnik, tým menej sympatií u čitateľa vzbudzuje. Nádej pritom Poničan vkladá (v Pavučine i Iskrách bez ohňa) do novej generácie právnikov, ktorí ešte právo len študujú (v Pavučine) alebo sa pripravujú na povolanie (auskultant v Iskrách bez ohňa), či výnimočne už pôsobia v povolaní (mladý sudca Hutta v Hôrnom kvete).

Zaujímavé pre chápanie Poničanovho obrazu advokáta je sledovať tému práva a spravodlivosti. V románe Stroje sa pohli rozlišuje prirodzenú spravodlivosť prostých ľudí, založenú na pravidlách morálky a spravodlivosť zákonnú, ktorá je s ňou v rozpore (podľa zákona trest stíha len toho, kto sa previní proti nemu, ostatní sú považovaní za bezúhonných bez ohľadu na to, čo spáchali). Ako píše v Iskrách bez ohňa problém je v samotnom práve: „Právo? Čo je právo? Moc, ktorá sa vlieva v skutky a vždy utláča.“, alebo inak: „Pán kolega! Keby sme súdili podľa citu. My však musíme dľa litery zákona!“. Aj vo Všetkostroji hlasy v pozadí varujú: „Pozor, pozor, pozor dať! – Paragraf môže zamotať!“. Podobne v básni O mŕtvom paragrafe: „veď dobre vie už každé dieťa – zdroj práva vyprchal“. Ale študent práva Kordík v novele Sám verí, že sa právo zmení: „Budem teda advokátom. Raz prevezmem otcovu kanceláriu. A potom ukážem svetu, že právo má svoje miesto pod slnkom.“ Naopak študent práva Janko v poviedke Pustý dom sa„naučil neveriť v spravodlivosť, ktorá prichádza bez ľudského pričinenia“.
Pre právnika sú právnické témy v Poničanovom diele zaujímavé aj z iných dôvodov. Približuje dobové právnické reálie, vykresľuje postavenie sudcu i advokáta vo vtedajšej spoločnosti. Sudcu Huttu úplne prirodzene rešpektuje četník; sudca v Iskrách bez ohňa po urážke súdu túto protokoluje a odstupuje na podanie obžaloby štátnemu zastupiteľstvu. Poničan sa nerozpakuje v divadelnej hre (Iskry bez ohňa) pri vyhlasovaní rozsudku citovať paragrafy tlačových noriem. Samotný Poničan sa ako praktický právnik suverénne pohybuje v tomto priestore. Hoci dnes už asi nie je možné zrekonštruovať veci, v ktorých zastupoval, je zrejmé, že ako advokát mal široký záber, obhajoval i v zložitých skupinových veciach. Jeho podania z mladších rokov sú síce možno až príliš výbušné, ale cítiť z nich právnicky logickú stavbu.

Na záver

Vladimír Clementis, známy i bonmotom „Chráňte sa politikov, ktorí nepíšu, ba ani nečítajú básne“,110 tvorbu Poničana (hoci ešte v roku 1931) hodnotí kriticky ale výstižne: „Básnik Ján Rob Poničan bol v čase založenia časopisu DAV najpopulárnejšou osobnosťou. Nehľadiac na jednotlivé slabiny, zohrala Poničanova kniha Sám úlohu baranidla, ktorým bol prerazený múr nábožensko-reflexívnej poézie, ktorá po prevrate opäť zaujala vedúce miesto. No v ďalšom vývoji Ján Poničan upadal do krajnosti v dôsledku zjednodušeného prístupu k básnickému majstrovstvu. Jeho ďalšie verše majú natoľko otvorenú agitačnú formu, že už nevyvolávajú v čitateľovi žiaduci emocionálny zážitok“111. Daniel Okáli o jeho básňach napísal: „Ján Poničan ako revolucionár vyžaduje od umenia predovšetkým sociálnu funkčnosť113, jeho tvorba je revolučne výbušná, ideovo a triedne zafarbená“114. Andrej Mráz dodáva: „Poničan mnohým najmä rovesníkom učaroval svojou poéziou, revolučnosťou, snahou pochovať všetko staré a stvoriť nové“115.

Aj o Poničanovi, hoci možno v trocha inom zmysle, platí to, čo Ján Rozner napísal o Davistoch: „Davisti neboli zázračné deti: nevedeli rovnako mnoho v každom období svojho života. Vychovávala ich životná skúsenosť; meniace sa situácie. Nebáli sa z nových poznatkov vyvodzovať nové závery. Nezmeraveli na niečom, čo raz pokladali za správne“116.
Parafrázujúc slová, ktoré boli Veľkému Strelcovi adresované v Živote s Laurou: z Poničanovho literárneho odkazu ostalo dobrým to, čo bolo posvätené skutočnou bolesťou a nie iba literárnou. A nad tým, či Poničana svet oklamal, lebo nežil v ňom, ale len vo svojich predstavách o ňom, môžu rozmýšľať jeho čitatelia dodnes, pretože k Poničanovi sa oplatí vracať, nie len ako k básnikovi, ale i ako k advokátovi.

JUDr. Peter Kerecman

Poznámky a literatúra 

  1. Univerzum, všeobecná encyklopédia, Odeon, Praha, II. zv., 2000, str. 318.
  2. SNK LA Andrej Mráz: Zblízka o ľuďoch, ktorých som poznal. Rukopis.
  3. Disciplinárny rozsudok Advokátskej komory v Turčianskom Sv. Martine sp. zn. 80/1930/8/IV. z 28.2.1931 – Národní archiv, Praha, fond Nejvyššího soudu, Brno, 1918-1945, spis sp. zn. Ds III 18/31/3.
  4. CHORVÁTH, M.: Poézia Jána Poničana. In.: Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1970, str. 266 a nasl.
  5. CHORVÁTH, M.: Poézia Jána Poničana. In.: Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1970, str. 266 a nasl.
  6. ŠOA BB, trestný spis KS BB sp. zn. Tk V 827/28 – rodný list Poničana.
  7. HORVÁTH, M.: Poézia Jána Poničana. In.: Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1970, str. 266 a nasl.
  8. Encyklopédia  slovenských spisovateľov, zv. II., 299-301 – spolok Detvan.
  9. Encyklopédia  slovenských spisovateľov, zv. II., str. 358-359 – Mladé Slovensko, 299-301 – spolok Detvan, str. 469 –
  10. Svojeť, str. 497 – Voľné združenie študentov socialistov zo Slovenska.
  11. PONIČAN, J.: V ohni a búrkach. Články, kritiky, glosy. Vybrané spisy Jána Poničana. Zväzok 4. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1961, str. 23-24
  12. CHORVÁTH, M.: Poézia Jána Poničana. In.: Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1970, str. 266 a nasl.
    Encyklopédia  slovenských spisovateľov, zv. II., str. 358-359 – Mladé Slovensko, 299-301 – spolok Detvan, str. 469 – Svojeť, str. 497 – Voľné združenie študentov socialistov zo Slovenska. PONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Spomienky I. 1920 – 1938. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1975, str.38;
  13. PONIČAN, J.: V ohni a búrkach. Články, kritiky, glosy. Vybrané spisy Jána Poničana. Zväzok 4. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1961, str. 316.
  14. Verše znejú:
    Chlapci: ja ľúbim!
    Ľúbim šialene, ľúbim ako boh …
    Myslím, že som sebe pánom,
    že život je môj,
    môžem ho, keď chcem, odhodiť
    za jeden úsmev bohyne ..
    Lebo tá žena, ktorú milujem,
    je bohyňou: revolúcia. 
  15. OKÁLI, D.: Literárna teória a kritika davistov. Pravda, Bratislava. 1976, str.121.
  16. Malá československá encyklopédia, Academia, 1985, zv. II., str. 38.
  17. OKÁLI, D.: O začiatkoch Davu. Rukopis. SNK LA, fond Daniel Okáli.
  18. Ľudovít Fulla sa zoznámil s Mikulášom Galandom na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe. Keď sa Fulla vrátil v roku 1927 na Slovensko, vyučoval kreslenie v Senici, Malackách. Po založení Školy umeleckých remesiel v Bratislave v roku 1928 učil tam. Mikuláš Galanda zomrel v roku 1938. Fulla od roku 1943 žil v Martine, od roku 1949 znova v Bratislave, kde učil na Vysokej škole výtvarných umení, potom v Žiline a po smrti manželky sa presťahoval do Ružomberku, kde mu štát v roku 1969 na pozemkoch jeho rodičov postavil budovu galérie, v ktorej žil a tvoril do smrti v roku 1980. Fulla je dnes označovaný za zakladateľa moderného slovenského maliarstva.
  19. Matrika koncipientov Advokátska komora Turčiansky Sv. Martin, str. 249.
  20. Matrika koncipientov Advokátska komora Turčiansky Sv. Martin, str. 249.
  21. PONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973, str. 101,160.
  22. ONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973, str. 160.
  23. Clementis bude advokátom od roku 1930 najprv krátko v Prahe, od 12.12.1931 v Bratislave a advokáciu bude vykonávať do 29.5.1939.
  24. Okáli sa stane advokátom od 16.7.1932, bude sídliť v Skalici a advokáciu bude vykonávať do roku 1945.
  25. Ivan Horváth bude neskôr verejnonotárskym kandidátom, verejným notárom v Senici, od marca 1939 do mája 1945 advokátom v Senici  a potom do decembra 1948 v Bratislave.
  26. KUZMÍKOVÁ, J.: Modernizmus v tvorbe Ivana Horvátha. Bratislava, Veda, 2006, str. 105 a nasl.
  27. PONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973, str. 106 a nasl.
  28. DULLA, M. – MORAVČÍKOVÁ, H.: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Slovart, Bratislava, 2002, str. 81.
  29. Pamätnica bratislavského odboru Spolku čsl. inžinierov 1919 – 1929. Nákladom Spolku čsl. inžinierov, Brno, 1929,str. 60 – 62.
  30. ONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973, str. 106 a nasl.
  31. Matrika koncipientov, Advokátska komora Turčiansky Sv.  Martin, str. 249.
  32. PONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973, str. 108.
  33. Advokátska komora Bratislava, osobné veci advokáta dr. Gejza Groó, č. 35/1942/II.
  34. Matrika koncipientov Advokátska komora Turčiansky Sv. Martin, str. 249.
  35. PONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973, str. 108.
  36. Matrika koncipientov Advokátska komora Turčiansky Sv. Martin, str. 249.
  37. PONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973, str. 120.
  38. Advokátska komora Bratislava, osobné veci advokáta dr. Žigmunda Földeša – Foltána, č. 62/1939/II.
  39. PONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973, str. 121.
  40. PONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973, str. 124.
  41. OA BB, sign. Zo 255/1932, fond.  Krajský súd v Banskej Bystrici sp. zn. Tk V 827/28, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 3.4.1929, rozsudok Vrchného súdu v Bratislave č. k. To V 209/29 z 9.7.1929 a rozsudok Najvyššieho súdu RČS č. k. Zm III 20/30 z 25.2.1930.
  42. PONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973, str. 120.
  43. PONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973, str. 124.
  44. PONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973, str. 127.
  45. PONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973, str. 126.
  46. BREZINA, J.: Básnik Ján Poničan. Veda, Bratislava, 1987, str. 65.
  47. Verše z nej:
    Pustá cela,
    knihy, básne,
    okno
    mrežami preťatá vzorka neba
    ňou slnečný papršlek do tmy
    striebrom vniká
    nuž taká
    taká je väznica boľševika.                
  48. PONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973, str. 126.
  49. Matrika koncipientov Advokátska komora Turčiansky Sv. Martin, str. 249.
  50. Národní archiv, Praha, fond Nejvyššího soudu, Brno, 1918-1945, spis sp. zn. Ds III 18/31/3, rozsudok Discplinárneho súdu Advokátskej komory v Turčianskom Sv. Martine sp. zn. 80/1930/8/IV. z 28.2.1931; rozsudok NS ŘCS č. j. Ds III 18/31/3 z 19.10.1931.
  51. enník Janka Jesenského, rukopis, Múzeum Janka Jesenského.
  52. Matričná kniha advokátov Advokátskej komory v Prahe, sp. zn. III 31/60, str. 4029; Historická matrika Českej advokátskej komory.
  53. Text citovaný podľa jeho prepisu Jankom Jesenským, Denník Janka Jesenského, rukopis, Múzeum Janka Jesenského.
  54. ŠA Bratislava, fond KS Bratislava, spis Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Tl XIV. 48/32.
  55. ŠA Bratislava, fond KS Bratislava, spis Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Tl XIV. 48/32, rozsudok krajského súdu v Bratislave sp. zn. Tl XIV. 48/32, rozsudok Vrchného súdu sp. zn. To I 295/31 z 30.9.1931, rozsudok NS RČS sp. zn. Zm III 415/31 z  16.12.1931.
  56. Biografický slovník, IV. zv., str. 35.
  57. Matrika advokátov Advokátska komora Turčiansky Sv. Martin, str. 386.
  58. PONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973, str. 222
  59. PONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973, str. 222
  60. PONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973, str. 226
  61. ŠA Bratislava, fond KS Bratislava, spis Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Tl XIV. 48/32
  62. Štátny archív v Bratislave, fond Krajský  súd v Bratislave, spis Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Tl XII. 3/32
  63. Matrika koncipientov Advokátska komora Turčiansky Sv.  Martin, str. 249
  64. PONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973, str. 126.
  65. Advokátska komora Bratislava, osobné veci advokáta dr. Július Zoltán – Weichherz, č. 30/1939.
  66. PONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973, str. 220.
  67. PONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973, str. 220.
  68. tátny archív Banská Bystrica, sign. ZO 544/1932 – trestný spis Krajský súd v Banskej Bystrici sp. zn. Tk VI 255/32; rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. Tk VI 255/32/25 z 18.1.1933; rozsudok Vrchného súdu v Bratislave č. k. To I 51/33/34 z 4.4.1933; rozsudok NS RČS č. k. Zm III 253/33/32 z 26.10.1933.
  69. Encyklopédia slovenských spisovateľov, II. zv, str. 486-48.7
  70. V závere básne Štrajk sú verše:
    Ej, hory, hory! Hrozby sov
    nás neodstrašia od bojov.
    Bodáky  – tône, guľky – sny!
    Ej, súdruh! – slnce zodvihni!
  71. SNK LA, Poničan: Kronika o davistoch.
  72. PONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973, str. 127.
  73. Matrika Advokátska komora Turčiansky Sv.  Martin, str. 386.
  74. Zoznam advokátov k 31.12.1935; Zoznam advokátov k 31.12.1938, aj k 1.11.1939, aj k 31.12.1941.
  75. Zoznam advokátov 1945, 1946.
  76. PONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973, str. 242.
  77. PONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973, str. 242.
  78. PONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973, str. 128.
  79. PONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973, str. 128.
  80. PONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973, str. 242.
  81. Krajský súd v Košiciach, sp. zn. Tk VI 629/35, predseda senátu dr. Lastovecký, Štátne zastupiteľstvo v Košiciach sp. zn. St 1566/35, obžaloba podaná 2.9.1936, č. registra obžalôb 729/36; trestný spis súdny sa nenachádza v ŠOA Košice vo fonde KS Košice, bol odstúpený sčasti Ústavu dejín KSS v Bratislave a sčasti Ústavu dejín KSČ v Prahe, obžalobný spis bol ponechaný v ŠOA Prešov vo fonde KS Prešov; k téme však viac napr.: Kolektív: Dokumenty o maloroľníckej vzbure v Čertižnom a Habure roku 1935. Vydalo III. oddelenie KV KSS a odbor školstva a kultúry Rady KNV v Prešove, Prešov, 1960, str. 170 (tu aj úplný text obžaloby); PAULÍNYI, E.: Vzbura roľníkov v Čertižnom a Habure r. 1935. Historický časopis SAV I (IX), 1953, str. 279 – 288).
  82. CHORVÁTH, M.: Dramatické dielo Jána Poničana. In.: PONIČAN, J.: Drámy. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1960, str. 284.
  83. PONIČAN, J.: V ohni a búrkach. Články, kritiky, glosy. Vybrané spisy Jána Poničana. Zväzok 4. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1961, str. 75-76.
  84. CHORVÁTH, M.: Poézia Jána Poničana. In.: Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1970, str. 266 a nasl.; SNK LA, fond Ján Poničan, vlastný životopis.
  85. SNK LA, fond Ján Poničan, vlastný životopis.
  86. tj boli naplnené skutkové podstaty § 22, § 17 zák. č. 320/1940 Sl. zák.; podľa II. ods. § 22 zák. č. 320/1940 Sl. zák. o trestných činoch proti štátu sa trestného činu Výzvy na neplnenie zákonitých povinností  alebo na trestné činy dopustil ten, kto verejne podnecuje na zločin alebo prečin (väzenie od 8 dní do jedného roku); podľa § 17 zák. č. 320/1940 Sl. zák. o trestných činoch proti štátu sa trestného činu poburovania proti republike dopustí ten, kto verejne alebo viac ako dve osoby poburuje proti republike pre jej vznik alebo jestvovanie, proti jej samostatnosti, jednotnosti, územnej alebo ústavnej celistvosti, republikánskej forme alebo kresťanskému a sociálnemu štátnemu poriadku (trestom za tento prečin bolo väzenie od jedného mesiaca do piatich rokov.
  87. SNK LA, fond Ján Poničan – Krajský súd v Bratislave, sp.zn. Tl 16/41, Hlavný súd v Bratislave sp.zn. Tob II 11/41.
  88. SNK LA, fond Ján Poničan – Krajský súd v Bratislave, sp.zn. Tl 16/41, Hlavný súd v Bratislave sp.zn. Tob II 11/41
  89. KNĚZEK, L.: Bibliografické poznámky. In.: PONIČAN, J.: Drámy. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1962, str. 297.
  90. K tomu podrobnejšie: Obhajoba Juraja Jánošíka v podaní advokáta Jána Poničana. Bulletin slovenskej advokácie, č. 10/2015, str. 61 – 62.
  91. A v nej často citovaný verš:
    Čo v tebe hľadám, skrinka uzavretá?
    Dynamo citov na dobytie sveta?
  92. Z nej známe verše:
    Čímže si mi bola, bledá balerína
    Broskyňa či hrozno, Lesklá kvapka vína
    plameň tlumič smädu
    či jed proti jedu
    Tešiteľka ktorá túžob stromy stína
    Korisť ženožrúta Obeť myrhy vína
    Dúha rozdrvená
    Alebo len žena
    Čímže si mi bola, bledá balerína?
  93. Neobyčajne citlivý príbeh stretnutia hlavného hrdinu s neznámym dievčaťom za vrieskavej hudby medzi kolotočmi, ktoré na neho hodilo v dave  šuchotavé stužky farebného papiera. Tie ho k nemu na chvíľu pripútali, za čo si od nej vynútil prvý bozk v jej živote: „Neskoro si sa spamätal, motýlik! Vtedy, keď ti búrka sputnala unavené krídelká a vášeň podťala vôľu. Trepotanie ťa len viac unaví a dotyky vystupňujú vášnivosť víchrice, ktorá čakala v pozadí celého večera ako skúsený poľovník na plachú srnku. Nezachráni ťa nič, musíš podľahnúť svojim citom, s ktorými si sa bezstarostne zahrávala, lebo si nepoznala ich dravosť!“ Dievča sa rozplakalo a keď sa ho opýtalo, kedy sa zídu, on jej drsne odvetil „Nikdy“ a to bol koniec. Márne ju potom hľadal.
  94. Poničan opisuje vlastné pocity: „Dvaja mladí ľudia, ktorí sa poznávajú, vysielajú proti sebe predvoj slov, nimi dorážajú na brnenie cudzoty, ktoré ich oddeľuje, aby ho po kúskoch odlupovali, prebíjali a ničili. Telesné zblíženie je len predohrou, po ktorej rastie zvedavosť po hre samej. Bude to tragédia, či veselohra? Očakáva sa veselohra, veď na začiatku nikto nepredvída zápletky, po ktorých sa zvíjajú city. Zábava a slasť, chvíľkové vytrhnutie zo známych koľají, dráždivé odhaľovanie tajomstiev duše“.
  95. PONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Spomienky I. 1920 – 1938. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1975, str. 53
  96. Zoznam advokátov k 31.10.1945,  k 31.12.1946.
  97. Zoznamy advokátov 1945, 1946.
  98. LA, fond Ján Poničan.
  99. LA, fond Ján Poničan.
  100. SNK LA Fond Ján Poničan, Uznesenie Správneho výboru advokátskej komory v Bratislave z 15 .2 .1946.
  101. Protokol o schôdzi Stálej delegácie advokátskych komôr Republiky Československé konanej v sobotu dňa 23. februára 1946 spísaný dr. Stanislavom Hendrychom. Slovenský národný archív, Bratislava, Fond Advokátska komora v Bratislave 1921 – 1943.
  102. JAMNICKÝ, A.: Oprášené histórie. Pama, Bratislava, 2002, str. 299-300) V roku 1951 Klement Gottwald ako prezident Pazúrov trest znížil a po roku amnestiou zrušil. V roku 1993 (24.8.) brnianske Lidové noviny písali o tomto prípade a uviedli, že zastrelených vtedy bolo 71 mužov, 120 žien a 74 detí. (JAMNICKÝ, A.: Oprášené histórie. Pama, Bratislava, 2002, str. 299-300.
  103. Advokátska komora Bratislava, Matrika advokátov, s. 61.
  104. PONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973, str. 242.
  105. PONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973, str. 222.
  106. ČERNÁK, T.: Gustáv Husák a jeho štúdium na Právnickej fakulte Univerzity Komenského. In.: KMEŤ, N. – SYRNÝ, M.: Odvaľujem balvan. Bratislava – Banská Bystrica,VEDA – ÚPV SAV, Múzeum SNP, 2013, str. 16 – 27.
  107. SNK LA, fond Ján Poničan.
  108. SNK LA, prípis povereníctva spravodlivosti č. 1660/55osob. zo 14.12.1955.
  109. SNK LA, fond Ján Poničan, vlastný životopis.
  110. KAMENEC, I.: Historické reflexie Vladimíra Clementisa. In.: Vladimír Clementis1902-1952, zborník príspevkov z konferencie 28.5.2002 v Bratislave. MZ SR, Slovenský inštitút medzinárodných štúdií, str. 14.
  111. CLEMENTIS, V.: Slovenská literatúry. DAV, č. 1/1931, str, 10; In.: CLEMENTIS, V.: Vzduch našich čias. Články, state, prejavy, polemiky 1922 – 1934, Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1967, str. 196 a nasl.
  112. OKÁLI, D.: Literárna teória a kritika davistov. Pravda, Bratislava. 1976, str. 95.
  113. OKÁLI, D.: Literárna teória a kritika davistov. Pravda, Bratislava. 1976, str. 106.
  114. SNK LA Andrej Mráz: Zblízka o ľuďoch, ktorých som poznal. Rukopis.
  115. ROZNER, J.: DAV a problematika jeho doby. In.: DAV- Spomienky a štúdie. Sborník SAV, Bratislava, 1965. Cit. podľa: NOVOMESKÝ, L.: Mysliteľ a revolucionár. In.: CLEMENTIS, V.: Vzduch našich čias. Články, state, prejavy, polemiky 1922-1934. I. Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1967, str. 27.

One thought on “Peter Kerecman: Advokáti Davisti – Ján Poničan

  • 25. júla 2018 at 10:18
    Permalink

    Vďaka, tieto osvetové články sú prínosom a sú aj potrebné…dnes keď vieme životopis každého zločinca, každého politika a každej celebrity, ale nepoznáme osobnosti svojej vlastnej národnej histórie…vďaka

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *