Roman Michelko: Verejnoprávnosť podľa mainstreamu

Topmediálnou udalosťou uplynulých dní sú personálne a programové zmeny v RTVS. Začalo sa to „rituálnymi tancami“ pred pol rokom, keď kandidáti na šéfa verejnoprávnej RTVS prezentovali pred verejnosťou svoje koncepcie. Už vtedy bolo nad slnko jasnejšie, že prioritne nejde o profesionalitu kandidátov, ale o to, čo najviac prekádrovať kandidátov, predovšetkým tých, ktorí ideologický neladia s hlavným mediálnym prúdom. Cieľ bol jasný: nepohodlných kandidátov, v tomto prípade Jaroslava Rezníka mladšieho, onálepkovať, dehonestovať, pokiaľ možno ešte pred samotnou voľbou mediálne popraviť.

Vyšlo to len čiastočne, prvá voľba nebola úspešná, rozhodlo až druhé kolo. „Podpásovky“ typu spolupráca s agentúrou Sputnik, s ktorou spolupracuje množstvo prestížnych agentúr a svetových médií, či frekvencia výskytu lídra SNS Andreja Danka v agentúrnych správach len dotvárali kolorit voľby.

Voľba mala ešte jeden nečakaný dôsledok. Celá opozícia a časť koalície Most-Híd sa zjednotili na odchádzajúcom šéfovi RTVS Václavovi Mikovi, o ktorom sa začalo uvažovať div nie ako o zjednotiteľovi opozície. Dnes sa jeho politický kapitál pomaly pretavuje do možnej, skoro by sa dalo povedať „poloohlasovanej“ kandidatúry na post primátora Bratislavy. Poďme si teda pozrieť, aká miera verejnoprávnosti vládla RTVS v čase, keď ju viedol Václav Mika.

Najprv by sme si však mali definovať, čo je to verejnoprávnosť. Nechcem čitateľov zaťažovať odbornými  poučkami, preto predostriem svoj výklad. Verejnoprávnosť je schopnosť médií verejnej služby poskytnúť divákom či poslucháčom nestranné, vyvážené a profesionálne spracované spravodajstvo a publicistiku. Aká bola skutočnosť?

Monopol na verejný diskurz sa skoncentroval v jedných rukách, v osobe jedného moderátora, bez šancí akýmkoľvek spôsobom ovplyvňovať dramaturgiu jeho relácie, výber tém či hostí. Michal Havran, lebo o ňom je reč, si do svojej relácie pozýva predovšetkým svojich kamarátov, často v jeho reláciách nie je názorový oponent a ak je, tak sa len v malých odtienkoch odlišuje od línie moderátora, alebo je pod silnou presilovkou traja na jedného. Čo je však najpodstatnejšie, dlhodobo a priam ostentatívne ignoruje jeden vplyvný názorový prúd, alebo, inak povedané, ani zďaleka nedáva priestor všetkým relevantným názorom a osobnostiam.

Táto skutočnosť sama osebe by nebola až taká neprijateľná, ak by skutočne nedržal vo svojich rukách monopol na verejný diskurz. Ak už je jeho osoba nedotknuteľná posvätná krava, priestor verejnoprávnej RTVS si priam pýta riešenie, aké tu bolo za čias riaditeľa Štefana Nižňanského. Vtedy Pod lampou Štefana Hríba bolo aspoň alternované Večermi na tému, ktoré moderoval Milan Blaha, respektíve Jozef Hübel. Vďaka tomu sa RTVS podarilo aspoň na čas vrátiť jej verejnoprávny charakter.

Ďalším veľkým problémom verejnoprávnej RTVS je relácia Sobotné dialógy. Treba zdôrazniť, že nemám názor, že verejnoprávne médiá by mali okrem kontroly exekutívy aj v nejakej väčšej miere poukazovať na reálne úspechy vlády či jej predstaviteľov. O čom som však hlboko presvedčený, je skutočnosť, že moderátor hlavnej diskusnej relácie má dodržiavať voči svojim respondentom elementárnu úctu, čo je však najdôležitejšie, nikdy sa nesmie stať hovorcom, či ešte horšie – „veľmi agresívnym predstaviteľom“ tých najextrémnejších opozičných síl. Moderátor tejto relácie Branislav Dobšinský v tomto minimálne tesne po voľbách v marci 2016 fatálne zlyhal. Jeho žurnalistický aktivizmus prekonal všetky hranice a v slušnom verejnoprávnom médiu by určite na hodinu skončil.

No a nemôžeme sa nakoniec vyhnúť ani perličke: zrušenie, respektíve reorganizácia investigatívnej relácie Reportéri sa stala onou poslednou rozbuškou pre podráždený krik obrancov slobody slova. Čo ma však pobavilo najviac, tak práve dočasné zrušenie tejto relácie sa dávalo do priameho vzťahu s neobjektívnou reportážou Reportérov o Matici slovenskej. Kiež by Matica mala naozaj taký vplyv. Skutočnosť bola, samozrejme, iná. Dôvodom boli súdne spory, ktoré zaťažovali RTVS a hrozili veľkými škodami. Paradoxom bolo aj to, že redakcia musela po skončení poslednej relácie Reportéri (15. 1. 2018) odvysielať oznam súvisiaci s úplnou inou kauzou, (s reportážou nazvanou Pomalá spravodlivosť odvysielanou 4. 12. 2017), v ktorom sa ospravedlnila za „neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby, vedenej na Okresnom súde Prievidza ako Michal Hollý, člen predstavenstva ČSOB Leasing, a. s“. Na viaceré nedostatky Reportérov poukazovala aj Rada pre vysielanie a retransmisiu (orgán kontrolujúci objektívnosť, nestrannosť a pravdivosť informácií), keď v roku v 2017 uložila RTVS v spojitosti s týmto formátom sankciu upozornenie na porušenie zákona za reportáž Truc akcia? odvysielanú 16. 10. 2017, popritom začala aj správne konanie voči vysielateľovi za reláciu odvysielanú 3. 4. 2017, takisto za porušenie objektivity a nestrannosti. Podobne sa tak stalo i so správami RTVS a History.sk. Nehovoriac o žalobách občanov a organizácií na súdoch!

Som presvedčený, že investigatívnu reláciu by verejnoprávne médium malo mať. Ale jeho tím by mali tvoriť skúsení profesionáli, ktorí idú po skutočných kauzách, „nevaria z vody“ a ich cieľom je hľadať skutočnú pravdu, a nie škandalizovať či  dehonestovať ľudí s inými názormi.

Na záver  malá osobná skúsenosť s hlbokou nekvalitou žurnalistov pôsobiacich vo verejnoprávnych médiách. Nedávno som bol na jednej konferencii, ktorá bola venovaná 25. výročiu vzniku SR. Novinár verejnoprávnej TASR v podstate ani slovom nespomenul obsah mojej prednášky, zato ma (nekvalifikovane) skádroval až „po tretie koleno“. Konkrétne ma označil za kontroverzného člena inštitúcie, v ktorej som nikdy nepôsobil. Smutné je, že jeho hlbokú neprofesionalitu ďalej bezducho replikovali mnohé ďalšie médiá, čo však len svedčí o hlbokom úpadku nášho mediálneho mainstreamu.

Zároveň na tomto príklade možno jasne ukázať, ako vlastne takéto médiá fungujú. V konečnom dôsledku nie je vôbec podstatné, čo mediálne nepohodlná osoba povie, alebo spraví. Mediálni kádrovači a krágľovači k danej osobe prilepia hanlivý prívlastok, čím chcú natrvalo sproblematizovať akúkoľvek jej činnosť. Ak takéto metódy používa tá najhlbšia žurnalistická žumpa – v poriadku, ale ak touto metódou pracujú aj médiá verejnej služby, tak je to skutočne na pováženie.


Komentár vyšiel aj v Literárnom týždenníku 5 – 6/2018

Roman Michelko

3 thoughts on “Roman Michelko: Verejnoprávnosť podľa mainstreamu

  • 21. februára 2018 at 15:53
    Permalink

    Keď si večer sadám k TV, chcem byť v spravodajstve nestranne oboznámený s tým čo sa deje doma a v zahraničí. Pokiaľ sa jedná o spor, chcem vedieť dôvody a stanoviská jednotlivých strán sporu.

    Keď sledujem besedu, očakávam že vedúci besedy bude tlmočiť „moje“ názory alebo otázky účastníkom besedy, starostlivo vybraným tak, aby predstavovali rôzne riešenia na predložené témy.

    To isté platí pri sledovaní dokumentov, a pokiaľ ide o oddych pri zábavných programoch , potom nech je to zábava „neprimitivizujúca“ obecenstvo.

    Skutočnosť je taká, že „(j)elitní“ novinári našich verejnoprávnych zdrojov sú ako by ich jedna mater mala, spravodajstvo je viac propagandou, besedy sú neznesiteľne nepluralitné. A zábava ? Milujem Slovenskó, Slovenskó héja héja, heja Slovensko…. Ešte aj keď zapnem to posraté rádio Devín, aby som si odpočinul od toho mediálneho magorenia, vyštekne tam na mňa skoro kompletná prešporská kultúrna pravicová perepúť ( veď viete, všetci tí „slušní“ ľudia, denník hlieN, týždenník .Líždeň,… )

    Vážení spoluobčania,
    Chcem sa Vás preto spýtať, že či je možné aby sme si, ako každomesační prispievatelia na chod štátnych zdrojov, vzali tieto späť.
    Môžeme žiadať ich nestrannosť, pravdivosť, otvorenosť a mnohorakosť ?
    Alebo sa necháme naďalej debilizovať a uniformovať do kapitalistickej rovnošaty – raz liberálnej, raz katolíckej ?
    Spravíme s tým niečo ?

    Reply
  • 22. februára 2018 at 9:29
    Permalink

    Myslím, že v stave do akého sa ponorili naše verejnoprávne zdroje, je úplne legitímne pre politické strany, dať si do programu vypláchnutie toho Augiášovho chlieva a znovu vytvorenie verejných zdrojov, mnohostranných v obsahu aj názoroch .

    Akú má dnes občan možnosť aspoň vyjadriť sa, keď už nie ovplyvniť stav vo verejných zdrojoch ? A pritom odberateľ energie platiť musí. Súhlasím s prispievaním občanov ( všetkých, nie len odberateľov elektriny ) na chod verejnoprávnych zdrojov, ale nie za súčasných podmienok, keď nemá možnosť ovplyvniť stav v týchto médiách a musí s nevôľou zožrať pomyje z propagandy, jednostrannosti, poloprávd a lží, čo mu tá pravicová perepúť podhodí.

    Vyzývam komunistické strany, aby si dali do programu ( júj, bude že to štekotu od „slobodných“ novinárov a serešjügendrotte ) možnosť parlamentných strán ovplyvňovať dianie ( program, obsadenie ) vo verejnoprávnych zdrojoch tak, aby prostredníctvom nich mali občania na ne nepriamy vplyv, a aby sa v nich vytvoril priestor pre žiadanú mnohorakosť obsahu a názorov.

    Napríklad prostredníctvom rady verejnoprávnych zdrojov, v ktorej by každá parlamentná strana mala svojho vyslanca/ov, so silnými či záväznými právomocami voči VPZ.

    Reply
  • 26. februára 2018 at 9:01
    Permalink

    Dúfam že je Vám všetkým jasné, že infiltrácia verejnoprávnych zdrojov ( pre vzor aj tých českých ) dosiahla takú úroveň, že iný názor ako liberálno-kapitalistický tam nezaznie. Občas tam prenikne nejaký katolícky, počas cirkevných sviatkov, alebo hlavne keď sa to to tej reakčnej propagande hodí, napríklad na zneváženie socializmu prostredníctvom katolicizmu.

    Spravodajci sú zrovnaní do jednej názorovej laty tak, že by to zarovnanie mohlo byť vzorom zoraďovania severokórejských vojakov.
    Buď prechádzajú prísnym výberom ( kto ho robí ?! ), a všetko čo vytŕčalo bolo neprijaté či vyhodené, alebo doživotne zadlžená novinárska mlaď prijala pravidlá hry na kapitalizmus, a svoju slobodu vymenila za autocenzúru.

    Treba im ísť po krku !

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *