VIDEO: Reálne alternatívy ľavicovej politiky alebo Ľavica v slepej uličke

Štandardná európska ľavica sklamala, lebo po páde východného bloku prijala prevládajúci neoliberálny diskurz vychádzajúci z reaganomiky a thacherizmu. Ešte predtým sa európska sociálna demokracia vzdala marxizmu, a to na Bazilejskom kongrese v roku 1959. Koniec nastal, keď ako gro svojej politickej agendy prevzala liberálnu ideológiu, pozitívnu diskrimináciu menšín rasových, etnických a sexuálnych, genderovú ideológiu a juvenilnú justíciu. To bol začiatok jej konca. Európska ľavica stratila sama seba, stratilo sa delenie na modré a biele goliere.
(nižšie Roman Michelko na konferencii DAV DVA – Alternatívy pre 21. storočie II)

Roman Michelko ďalej píše:

Čoraz častejšie sa začalo hovoriť o tom, že delenie na ľavicu a pravicu je už prekonané. Západoeurópska ľavica sa odtrhla od svojich koreňov a stratila svoji základňu. Je len prekvapujúce, že vytriezvenie prišlo až so značným oneskorením. Iste, držali značku a reálnych alternatív nebolo veľa, takže istá voličská zotrvačnosť spôsobila, že k vytriezveniu prišlo až so značným časovým odstupom. Ľudí práce stratila, už neplatí, že manuálne pracujúci poväčšine volia sociálnu demokraciu – tá sa paradoxne stala hovorcom strednej a vyššej strednej triedy. Je však návrat k tradičným hodnotám riešenie?

Vieme, že v druhej polovici deväťdesiatych rokov sa západoeurópska ľavica dostala na križovatku. Masové robotnícke hnutie v takej forme a početnosti, aké bolo v polovici dvadsiateho storočia, postupne zanikalo, bolo menej organizované, menej početné, oveľa viac diverzifikované, menej súdržné a bolo oveľa ťažšie ho osloviť tak, aby sa s danou agendou dali vyhrať voľby. Preto v Británii po labouristovi starých čias Neilovi Kinoockovi a Johnovi Smithovi nastúpil Tony Blair a silným popretím pôvodnej podstaty Labour Party začal hlásať takzvanú tretiu cestu. Niečo podobné sa stalo aj v Nemeckej spolkovej republike, keď kancelár Gerhard Schröder urobil tiež zásadný obrat ku stredu. Ako to skončilo všetci vieme: z Toniho Blaira sa stal vojnový štváč a pudlík Georga Busha juniora, Gerhard Schröder postupne vypudil z vlády predsedu SPD Oskara Lafontaina, jediného ministra financií v relevantnom štáte, ktorý chcel zaviesť Tobinovu daň, ktorý potom založil stranu Die Linke, ktorá dnes tlačí na SPD zľava.

S odstupom približne pätnásť rokov sa ukázalo, že tento odklon klasických sociálnych demokracií od svojich koreňov bol veľmi nešťastný. Reakcia na zlyhanie štandardných sociálno-demokratických strán prišla po veľkom krachu Lehman Brothers a nasledujúcej ekonomickej kríze či dokonca depresii. Logicky potom nasledovali dlhové krízy južnej európskej periférie krajín PIIGS v roku 2008. Ako reakcia na zradu sociálnej demokracie vznikli radikálne ľavicové strany ako Syriza kontra Pasok, Podemos kontra Španielska socialistická robotnícka strana, Die Linke kontra Sociálnodemokratická strana Nemecka, tá však vznikla o niečo skôr v dôsledku už spomenutého štiepenia v Schröderovej vláde.

 

Tu vyvstáva otázka, čím sa odlišuje radikálna ľavica od tej štandardnej? Aké sú reálne alternatívy dneška?

Existujú papierové koncepty. Parecon, respektíve participatívna ekonomika  Michaela Alberta či ekonomická demokracia David Schweickarta. Dnes sú to však len vedecké, akademické koncepcie, ktoré môžu byť čiastočne inšpiratívne, ale žiadna relevantná strana ich nezobrala ako súčasť svojho programu, a nie sú teda reálnou alternatívou.

Skôr sa ukazuje, že správnou cestou bude návrat ku koreňom. Ale nie zavádzanie voličov, tým treba predložiť reálnu alternatívu.

Štandardná európska ľavica sa vyčerpala, aké by teda mali byť ciele novej ľavice?

Hovoriť ľuďom pravdu. Sľubovať len to, čo sa dá splniť. Neurážať ich súdnosť, nehovoriť ľuďom, čo chcú počuť, ale čo je reálne. Lož má krátke nohy a v politike to platí dvojnásobne.

Základným cieľom ľavice je vytvoriť takú spoločnosť, v ktorej by sa nikto bez zjavnej príčiny neocitol na okraji spoločnosti. V istom zmysle týmto cieľom nahráva aj vývoj v globálnej spoločnosti.

Jasne môžeme sledovať posun vo verejnom diskurze, niektoré témy, ktoré ešte pred rokom 2008 boli úplne okrajové a vyskytovali sa len uzavretom akademickom gete, sa stavajú reálnou politickou agendou.

Hlavnou témou francúzskeho kandidáta socialistov na post prezidenta Benoîta Hamona je tridsaťdvahodinový pracovný čas a základný nepodmienený príjem. Niečo podobné ponúka aj centristický kandidát Emmanuel Macron – päťstoeurový kultúrny pas.

Cieľ je jasný, pravica aj ľavica si uvedomujú, že už vo veľmi krátkom čase nastane veľký problém, čo s masou nezamestnaných a nezamestnateľných ľudí, ktorí nemajú predpoklady presadiť sa vo vysoko konkurenčnom, kreatívnom biznise a jednoduchá, málo kvalifikovaná práca bude nahradzovaná robotmi či automatizáciou.

Variáciou na túto tému je ja najnovšia iniciatíva Billa Gatesa zdaniť zavádzanie robotov do výrobných procesov s tým, že z úspor, ktoré ich zavedenie prinesie, budú kompenzované náklady na pracovnú silu, ktorá nimi bola vytlačená z trhu práce.

 

Pred tým, než sa pokúsime odpovedať  na otázku, čo by mala autentická ľavica robiť, si musíme položiť otázku, aké sú hlavné výzvy dneška.

Hlavnou výzvou dneška je extrémna polarizácia príjmov spojená s obrovskými príjmovými nerovnosťami. Dnes deväťdesiatdeväť percent vlastní menej ako jedno percento najbohatších, či dokonca osem najbohatších vlastní toľko ako polovica najchudobnejších. Tento trend  ďalej posilňuje. Spravodlivá redistribúcia bohatstva je teda hlavnou výzvou dneška. Ide o to, aby sa rozdiely ďalej neprehlbovali, ale zároveň, aby systém ostal i naďalej motivačný.

Nástrojom je sektorové zdanenie finančného sektora, prirodzených monopolov a oligopolov, telekomunikačných operátorov a všetkých tých, ktorí zneužívajú svoje postavenie na trhu, lebo ich ziskovosť je neadekvátna k ich prínosu pre spoločnosť. Brať peniaze tam, kde sú. Tieto sektory  vyrástli vo obrovské nadnárodné konglomeráty a veľmi profitovali  zo zisku rozsahu. Zároveň však majú však veľmi nízku ochotu podieľať sa na nákladoch spoločnosti.

Ľudia stolerujú – sú ochotní tolerovať bohatstvo aj u iných, ale len keď sami budú mať zabezpečený dôstojný štandard. Základnou charakteristikou dnešnej mladej generácie je, že je to hypotekárna generácia, chýba nám verejná bytová výstavba. Ak si uvedomíme, aký nevyhnutný statok bývanie je, a pritom najviac a na najdlhšie časove obdobie zaťažuje mladé rodiny, tak sú to náklady na bývanie.

Globalizácia, preteky ku dnu, extrémna snaha o maximalizáciu ziskov a minimalizáciu nákladov viedla k tomu, že fenomén chudobný zamestnaný, ktorý už v západných spoločnostiach od sedemdesiatich rokov absentoval, je dnes späť. Nachádzame sa v čase prekarizácia práce – čiastočné úväzky, flexibilita pracovného trhu, zaostávanie miezd za produktivitou, masové využívanie služieb často aj pochybných agentúr dočasného zamestnávania, a permanentné znižovanie štandardov garancií zamestnancov cez novely zákonníka práce.

 

Aké by teda mali byť priority autentickej ľavice?

Zastaviť zmenšovanie štátu a tým pádom aj šírky servisu, ktorý poskytuje občanom.

Zvýšenie daňovo-odvodovej kvóty z dnešných tridsaťtri percent na päťdesiat až päťdesiatpäť percent HDP.

Sedemdesiatpäť percentné progresívne zdanenie pri veľmi vysokých príjmoch povedzme nad milión eur ročne.

Daň z finančných transakcií.

Zákaz špekulatívnych finančných transakcií.

Znárodnenie strategických a sieťových podnikov.

Zrušenie rent – fotovoltaika, zdravotné poisťovne.

Masívne investovanie do verejnej bytovej výstavby – za stabilné regulované nájomné.

Aj keď sa to zdá jednoduché a rozumné, dosiahnuť takéto veci je dnes na hranici možného.

 

Takisto by mala ľavica klásť nasledujúce otázky.

Svet je extrémne zadlžený (ľudia, firmy, banky, vlády), ale komu sú zadlžení, komu dlžia – treba to jasne pomenovať?

Mala by sa pokúsiť pochopiť fenomén nepochopiteľnej popularity miliardárov v politike Trump, respektíve Babiš. Je to naozaj len tým, že voliči si povedia, že oni majú dosť, že oni nepotrebujú kradnúť verejné zdroje?

Realita je pritom taká, že najbohatší daňovo optimalizujú, takže vlastne dane neplatia, alebo v oveľa menšej miere (relatívne) než stredná triedy, ktorá v podstate sama nesie bremeno chodu spoločnosti.

Nie je takémuto skreslenému a veľmi iracionálnemu systému podriadený aj mediálny a politický mainstream?

Top témou médií je napríklad  relatívne (na pomery štátu) malá korupcia.

Napríklad v kauze Baštrnák ide o okradnutie štátu vo výške približne dva milióny eur, pričom médiá z toho žijú už takmer celý rok. Politici celé leto usporadúvali demonštrácie pred komplexom Bonaparte, akoby toto mala byť skutočnosť, ktorá je pre našu spoločnosť kľúčová. Nezľahčujem túto kauzu,  jej prepojenie na čelných politikov je veľký problém, ale z pohľadu verejných financií je to marginalita.

Na druhej strane tu je kauza privatizácie najväčšieho hutníckeho kombinátu U.S. Steel a nie je až tak  podstatné, či bol predaný za šesťdesiat miliónov USD a dnes zaň chcú americkí vlastníci jeden a pol  miliardy, čiže takmer tisícpäťsto miliónov dolárov, alebo ak do toho započítame aj dlhy približne tisíc sto štyridsať miliónov USD, a teda ide „len“ o viac ako  tisíc miliónov, o ktoré budú  ochudobnené naše verejné financie.

V tom najlepšom prípade je pomer medzi kauzou Baštrnák a U.S. Steel dva ku tisíc sto tridsať osem. A koľko demonštrácií bolo pred Miklošovým či Dzurindovým domom, koľko článkov v médiách na danú tému vyšlo, aká bola  a je pozornosť médií v tejto kauze?

Vlastníci, ktorí ovládajú média, veľmi manipulatívne určujú akcenty verejného diskurzu. A práve tieto kauzy môžu slúžiť ako učebnicový prípad toho, ako Matovič a jemu podobní za horlivej asistencie médií odvádzajú pozornosť od najdôležitejších vecí. Tú sa jasne ukazuje, kde sú akcenty politiky.

Ďalší spôsob, ako médiá diktujú verejný diskurz tak, aby odviedli pozornosť od podstatných vecí, je rozoštvávanie najchudobnejších. Médiá a aj niektorí politici vytvárajú hru na nepriateľov. Vsugerúvajú, že vinníkmi sú vylúčené komunity – Rómovia, imigranti, štedrý sociálny systém a že práve tieto skupiny sú zodpovedné za ich strádanie. Realita je pritom taká, žena sociálne dávky ide 3 % rozpočtu, alebo inak jedno percento HDP. Média však takmer vôbec nevenujú pozornosť obrovským transferom ziskov transnacionálov z našej krajiny, veľmi nemorálnym agresívnym daňovým optimalizáciám, či celému radu unfair prostriedkov, ktorými veľké spoločnosti okrádajú verejné rozpočty. Vďaka takýmto mediálnym hrám sa však nehľadá nepriateľ tam, kde v skutočnosti je, ale umelo sa odvádza pozornosť na niekoho úplne nepodstatného. Cieľ je jasný: rozoštvať najchudobnejších medzi sebou a odviesť ich od otázky, či je takto nastavený systém v poriadku.

Za ostatných takmer tridsať rokov sa do verejného diskurzu podarilo presadiť ešte jednu axiómu. Je to fetiš absolútnej nedotknuteľnosti súkromného majetku, ktorý sa nikdy a za žiadnych okolností nesmie zobrať najbohatším, ba dokonca ani obmedziť ich zisky. Z toho potom rezultujú ďalšie konzekvencie, že je absolútne neprípustný čo len nápad, že zamestnanci majú nárok podieľať sa na prosperite podniku. Toto myslenie je zvrhlé, absurdné a choré, ale tvorí dnes prevládajúci verejný diskurz.

Cieľ je však splnený, miesto, aby hnev smeroval na tých, ktorí nerovnosti a nespravodlivosti vytvárajú, sofistikovanou mediálnou manipuláciou sa smeruje na ďalšie obete. Aj preto je malá alebo relatívne malá korupcia len zástupnou témou, ale ono to fakt funguje.

Svetová ľavica dnes akútne trpí na absenciu celostných a koncepčných riešení. Marx dal príbeh, triedny boj a víziu sociálne spravodlivej spoločnosti, ale v reálnej politickej praxi  jeho vízie nesplnili očakávania. Predovšetkým však boli aplikované veľmi nepresne, nešťastne a dnes sa jasne ukazuje , že ich stará aplikácia slepou uličkou.

Problém je, že Marxa dodnes nikto nenahradil. Ak by som si mal pomôcť príkladom z prírodných vied, tak Einstein Newtona nepoprel a nevyvrátil jeho teóriu, ale ďalej rozvinul a posunul. Tam kde štandardná fyzika nedokázala niektoré prírodné javy popísať, on prišiel s relativistickou fyzikov a poznanie o svete posunul. Dnes nemáme celostný koncept, ktorý by na Marxa nadviazal a bol životaschopný a reálny. Žiadna celostná vízia neexistuje, zato tu máme veľa slepých uličiek, napríklad Occupy Wall Street – vzniklo ako hnutie vzdoru a odporu, ale bohužiaľ, bez koncovky.

 

Skúsme si teda zosumarizovať situáciu, v akej sa nachádzame.

Po roku 2008 je neoliberalizmus mŕtvy, ale žije ďalej ako zombies. Ľudia začínajú hľadať nové alternatívy. Do verejného diskurzu sa dostali nové témy, už spomenutý tridsaťdvahodinový pracovný čas či základný nepodmienený príjem. Skôr či neskôr bude spoločnosť pripravená na to, že progresívne zdanenie aj najbohatších je normálne a že aj oni sa musia viac podieľať na nákladoch spoločnosti.

Najväčšou výzvou ľavice, aspoň na Slovensku, je ako rozbiť oligarchický systém.

Už dávno nežijeme v demokracii. Žijeme v postdemokratickej ére. Moc používa „demokratickú“ legitimitu len ako zásterku, pričom reálne rozhodovanie sa už dávno presunulo do šedivej zóny lobistov, ktorí de facto najviac ovplyvňujú konanie vlád a prijímanie legislatívy. Inak povedané, ak by voľby mohli niečo zmeniť, dávno by ich zrušili. Dnes o všetkom dôležitom rozhodujú silné finančné skupiny a „voľby“ sú už len akýsi „povinný folkór“, relikt z dôb demokratických, keď mienka ľudí ešte o niečom podstatnom mohla rozhodovať. To, čo dnes žijeme, je vláda tej najhoršej oligarchie a plutokracie, pričom vládnu moc vykonávajú dôkladne vybraní predstavitelia meritokracie.“ Vytvoril sa systém – bol vytvorený, ktorý je dostatočne odolný voči prirodzenému striedaniu garnitúr. Demokraticky zvolené vlády sú schopné maximálne posúvať akcenty svojej politiky, ale nie zásadne meniť paradigmu vývoja. Nevyužité príležitosti – krach a depresia v roku 2008. Neriešili sa príčiny, ale sa len hasili dôsledky.

Chýba nám jasný a reálny koncept, vízia o tom, akú spoločnosť chceme dosiahnuť.  Revolúcia dnes chorľavie, keď sa pohroma zdá nevyhnutná, vytrácajú sa proroci.

Hlavným cieľom ľavice je získať si stratenú dôveru ľudí práce. Dnes ju má krajná pravica – u nás Kotleba,  v USA Trump, vo Francúzsku Národný front.

Dôvod je aj ten, že tradičná sociálna demokracia sa stala súčasťou establishmentu  a sklamala svojich voličov. A tí sa rozhodli voliť niekoho, kto bude kladivom na tento systém. Zatiaľ nepredviedli, čo dokážu, lebo sú v politickej karanténe, samozrejme okrem Trumpa.

Miesto odsudkov voličov sa treba spýtať, čo extrémna pravica ponúka. Čím sa stala voličsky atraktívna? Zákonom a poriadkom? Sľubom opatrovateľského štátu? Istotami? Systémom, ktorý dokáže udržať spoločnosť v akejsi rovnováhe aj za cenu, že aj najbohatší môžu byť obmedzovaní?

Iste, sľuby sa sľubujú. Ale Kotleba a ani francúzsky Národný front nikdy neboli pri vláde. Ak by boli dlhé desaťročia ako sociálni či kresťanskí demokrati, asi by tiež stratili dôveru voličov.

Európska ľavica stráca dych, lebo sa vzdialila od svojich koreňov. Radikálna, teda principiálna ľavica, nie extrémistická ľavica musí ponúknuť riešenia, ktorým frustrovaní občania uveria.

Dnes už vieme, že ak nebude mať dostatočne dôveryhodnú ponuku, občania – voliči obrátia na extrémisticko-populistické strany, ktoré im síce neposkytnú riešenie, ale poskytnú im ilúzie, ktoré ešte nemohli sklamať.

 

Foto: video z konferencie DAV DVA 

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

---