Vlastné bývanie vs. Mama hotel

Mama-hotel

Keď sme boli ešte deti, stále som si predstavovala „aké to bude ,keď budem veľká?“ V duchu som si zariaďovala svoj „vysnívaný byt“, neskôr dom, vždy keď sa naši púšťali do prerábky bytu. Niekedy som sa priam nevedela dočkať, kedy vyrastiem a budem bývať vo svojom, zariaďovať si vlastnú domácnosť.

Ale nikdy som si nemyslela, že aj dávno po prekročení osemnástky budem ešte stále v mama-hoteli.

Najprv vyštudovať, potom si nájsť prácu, byt, svadba, deti… Tak nejak to malo vyzerať po línii mojich plánov. Ale človek mieni a Pán Boh mení, nejak sa to celé tak ešte neudialo.

Momentálne pracujem a študujem externe, ale neviem si ešte teraz predstaviť osamostatnenie. Naši si už na mňa zvykli, či skôr navykli, ja tiež a tak pre mňa nie je ani veľmi ľahké niečo momentálne meniť. Vlastne ešte stále kráčam po svojom pláne, najprv vyštudovať! Aj keď už som v poslednom ročníku, osamostatnenie je len v mojich predstavách.  Nemyslím si , že som urobila niečo zle, nezodpovedné, fatálne, prečo by som mala bývať u rodičov. Pracovať a študovať tiež nie je ľahké, ale za to Vám už nikto netlieska, ani sa necítite ako vyšší level oproti rovestníkom, ktorí sa na štúdium jednoducho vykašlali a už dávno žijú svoje životy, skôr naopak.

Paradoxne pracujem ako hypotekárny špecialista, a som bez vlastného bývania. Hej! veď aj obuvník chodí bosý!  Ale nie je to určite o tom. Na naše pomery – slovenské – je tu až žalostne málo bytov. Prakticky sa nestavia, aspoň nie na východe a dopyt už dávno preskočil ponuku. Hypotéky sú už momentálne ľahko dostupné pre každého normálne zarabajúceho človeka, to nám veľmi nepridalo na dostupnosti bytov. Tým pádom sa ceny vyšplhali do závratných výšin a stávajú sa čím ďalej tým viac nedostupné pre singel mladých ľudí, ktorí ešte netvoria s niekým pár „na život a na smrť“, alebo aspoň na  šibeničných 30 rokov!

Takže, keď sa NE-rozhodnem ísť do zahraničia min. na 5 rokov a s vysokou školou tam robiť otroka pre západniarov, ako polovica mladých z SK, mama-hotel bude môj domov na ďalších pár rokov…

Iveta Diczhazyová

Vlastné bývanie

Téma číslo jedna medzi mladými ľuďmi je téma bývanie.

Vyštudujete vysokú školu, nájdete si slušnú prácu, najčastejšie v Bratislave a simultánne si hľadáte bývanie. Na začiatku vašej „životnej púte“ sa musíte uskromniť s podnájmom, ak ste avšak nezdedili byt alebo nemáte prácu v mieste vášho rodného hniezda a neprichýlia vás vaši rodičia.

Slovo uskromniť je možno zavádzajúce v kontexte s podnájmom v Bratislave. Cena pre jednu osobu je okolo 200 eur. Pri lepšej lokalite a pre samostatnú izbu ceny samozrejme stúpajú. Niektorí dospelí jedinci sú nútení aj zdieľať izbu. Ich rodičia už mali v ich veku vlastné byty, domy, rodinu a oni zdieľajú izbu ako 15-roční. Nevadí, treba zo začiatku vydržať, upokojujú sa. Získam skúsenosti v práci, postúpim v kariérnom rebríčku, budem mať vyšší plat a dovolím si niečo lepšie, v budúcnosti. Zatiaľ však musí znášať to, že je dospelý a delí sa o byt s cudzími ľuďmi, kde každý ma iné zvyky a súkromie je tam minimálne. Nie, nie je to nedôstojné, že si 25-ročný človek musí pýtať dovolenie ostatných, ak si chce priniesť domov návštevu. Ani to, keď sa musí riadiť „rozvrhom upratovania“ ako malé dieťa.

Najlepšie je si preto pozháňať partnera, čiže frajera alebo frajerku, s ktorým sa otázka bývania lepšie rieši. Už si môžete prenajať garsónku alebo malý dvojizbák. Po čase však budete chcieť vlastné bývanie, čiže kúpiť si niečo vlastné, vlastné bývanie. To je tá méta mladých. Dve slová, ktoré sú tvojim cieľom. To je ten maják, čo ti svieti v diaľke. K tomuto majáku sa najčastejšie dostaneš tak, že si zoberieš hypotéku. De facto ti tvoj príbytok bude patriť síce až za 20 alebo 30 rokov, ale aspoň platíš „svoje“ a nie nájom niekomu do vrecka. De facto sa z teba stáva hypotekárny otrok. Mesačné splátky ťa budú sprevádzať po niekoľko desaťročí, aspoň to je to, čo stálo na tom papieri, čo si podpisoval v banke. Takže od teraz budeš musieť zvážiť každý spontánny krok o trochu viac. Môžeš len tak všetko nechať a ísť cestovať na pol roka po svete? Nie. Musíš splácať, čiže pracovať.

Na to si študoval päť rokov na vysokej škole, aby si sám seba dostal do situácií, že budeš raz viazaný každomesačnými splátkami. Preto vstávaš každé ráno 5-krát do týždňa do práce, čo ťa ani nebaví, pípaš kartičku vo veľkej medzinárodnej korporácii, aby si bezducho zasadol do svojej priehradky v tzv. kurnikárni. Robíš prácu, ktorá sa podobá malému kúsku skladačky, bez možnosti vidieť čo je v procese pred a za tebou. Prakticky nevidíš výsledok svojej práce. Ale veď čo, nikto ťa nebičuje, nemakáš manuálne a máš slušný plat, názov pozície znie reprezentatívne, teambuildingy a kolegovia sú tiež fajn, kávička je zadarmo. Čo tam po pocite vnútorného sebauspokojenia z výsledkov vlastnej práce, to je len klišé. Netreba sa ani veľmi vyznať do roboty, existuje predsa alibizmus a forwardovanie a remeslo správneho reprezentovania toho ako veľmi dôležité je to čo robíš. Hlavné je, že máš svoje teplé miestečko čo Ti spoľahlivo zabezpečí komfortné splácanie dlhu. Dlhu, za ktorý si môžeš sám už len tým že máš prirodzenú potrebu niekde bývať. Sem tam môžeš ísť aj na dovolenku alebo si inak vyraziť z kopýtka, ak ti nezáleží na predčasnom splatení dlhu a nepumpuješ všetky voľné finančné prostriedky do zvýšenej splátky hypotéky, aby si sa toho bremena zbavil o trochu skôr. V podstate si rád, že máš hypotéku, veď keď nebudeš platiť hypotéku, aj tak musíš niekde bývať a budeš platiť skoro alebo rovnako toľko aj za nájom, čiže „niekomu cudziemu do vrecka“.

Takže logickejšia voľba je zaviazať sa. Otázka znie prečo mladý človek ktorý má slušné znalosti a prácu musí byť priklincovaný na jednom mieste iba z toho titulu, že keď chodí do roboty musí niekde bývať, a logickejšie a výhodnejšie je bývať vo vlastnom. Prečo musí mladý človek vynakladať podstatnú časť zo svojich príjmov len na samotné bývanie, keďže ceny za nehnuteľnosti sú v súčasnosti prepísknuté?

Keď si to zhrnieme, študuješ preto aby si pracoval, pracuješ preto aby si jedol a niekde býval (poniektorí ktorí „nepumpujú“ aj aby sa bavili) a ješ a bývaš preto aby si mohol ísť do práce? Tak o čo tu vlastne ide? Prečo sa tak dobrovoľne a hromadne ako stádo vzdávame svojej slobody? Sme tak beznádejne ovládaní potrebou niečo vlastniť (či skôr strachom z nevlastnenia?), čo do nás odmalička vlievajú, že je to pre nás dôležitejšie než čokoľvek iné?

Ale nevadí, taký je život, aspoň niečo po sebe zanecháš svojím deťom. Čiže v budúcnosti, raz v budúcnosti, sa ti to vyplatí, budeš niečo mať, niečo vlastniť.

Prídeš k svojmu majáku. V budúcnosti. Ale život sa odohráva teraz…

Claudius

Foto: whologwhy, CC

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.