DAV a Lenin. Príspevok k výročiu Leninovej smrti

21. januára si pripomína výročie smrti jedného z najpopulárnejších marxistických revolucionárov dejín, známeho pod menom Lenin. Vladimir Iľjič Lenin (rus. Влади́мир Ильи́ч Ле́нин), vlastným menom Vladimir Iľjič Ulianov (starší prepis: Uľjanov; rus. Влади́мир Ильи́ч Улья́нов; * 22. apríl 1870 Simbirsk (dnes Ulianovsk) – † 21. január 1924, Gorki pri Moskve) bol ruský revolucionár a Sovietskeho zväzu. Ako sa k tejto významnej, ale aj kontroverznej historickej osobnosti stavali davisti a ako ho vnímajú autori DAV DVA?

DAVISTI, SOVIETSKY ZVÄZ A LENIN

„Práve v Leninovom prípade prichodíme k jadru veci: nejde o to, ako, ale o čo hrať. Leninovou pohnútkou naisto nebol neprekonateľný odpor proti demokracii a jej pravidlám. Ale on prvý a jediný s hŕstkou bolševikov medzi všetkými demokratmi a socialistami vtedajšieho sveta pochopil, že bezpečne vyrvať z vrecák či moci „čvargy“ (nazývaj ju šetrnejšie: statkárskou buržoáznou triedou) pôdu pre mužíkov v prospech pracujúcich a mier pre zmučený národ, teda celkom elementárne predpoklady pre demokratický životný rozvoj prevažnej väčšiny ľudí, môže len jej porážkou a nastolením moci nad ňou. To aj urobil, nie preto, že mohol, ale preto, lebo musel. Nie na účet, ale na prospech demokracie.“
(Laco Novomeský, 249)

Lenina reflektovali v celom rade čísel davisti v pôvodnom DAVe, ale aj mimo neho, v iných periodikách. Sovietsky zväz v 20. a 30. rokoch považovali za vysnenú realizáciu utópie, pričom faktom je, že v tom čase autori DAVu nepoznali aj negatívne reálie revolúcie a jej dôsledkov. Bolo by zaujímavé zdigitalizovať všetky svedectvá davistov o vznikajúcom Sovietskom zväze, ktoré písali z prvej ruky. Vydali dokonca knihy s touto tématikou: Jilemnického kniha Dva roky v krajine sovietov, Hrušovského Slovák sa díva na SSSR a napokon Pole rozorané: Davisti v Sovietskom zväze. K vytriezveniu extrémnej idealizácie Sovietskeho zväzu u davistov došlo až pod vplyvom perzekúcií v 50. rokoch, avšak na Lenina nikdy nezanevreli. Článkov o Leninovi (a statí od Lenina) bolo v DAVe neúrekom. Môžete si ich v celom znení vyhľadať na nasledujúcom linku. Laco Novomeský napríklad písal „bol som v zajatí Leninovej myšlienky, že aj na kultúrnu revolúciu sa vzťahuje zásada, ktorá platí pre revolúciu vôbec, t .j. že sa robí s takými ľuďmi akí sú…“ Novomeský, ale aj davisti od Lenina rozhodne prijali koncepciu kultúrnej revolúcie.

Novomeský k Leninovi prejavoval miestami až nekritický obdiv, čo dokazuje aj jeho báseň V. I. L. Na druhú stranu z Leninových myšlienok Novomeský prijal jednu mimoriadne dôležitú časť – právo národov na sebaurčenie a význam kolektívnych identít. Tento rozmer sa prejavil aj v ideologickom smerovaní DAVu, čo napokon spôsobilo obvinenia z tzv. buržoázneho nacionalizmu.

Pôvodný DAV sa k Leninovi hlásil, avšak v medzivojnovom období a v kontexte sociálnej nespravodlivosti, ktorú davisti videli v Prvej republike. Leninov odkaz v kontexte podpory avantgardného smerovania kultúry nachádzame aj na stránkach DAVu. Leninove poňatie kultúry možno jasne nájsť aj v kultúrnych kritikách Daniela Okáliho či Eduarda Urxa. V 60. rokoch, po rehabilitácii, vnímal Novomeský avantgardné poňatie leninizmu ako alternatívu voči kultu osobnosti a socialistického realizmu. Realizmus, ktorý zaviedol ako unifikovanú časť kultúry v ZSSR Stalin, Novomeský odmietol, považoval ho za prekonaný (zároveň však dokázal aj v rámci realizmu Novomeský nájsť diela, ktoré mali určité kvality). Snažil sa rehabilitovať na socializme to, čo ho robilo avantgardným. Dokazujú to Novomeského texty zo 60tych rokov zalomené v zborníkoch Splátka veľkého dlhu I. a II. Vplyv Lenina na pôvodný by bola téma na samostatnú štúdiu. V každom prípade treba kriticky dodať, že davisti nereflektovali Lenina kriticky, ale považovali ho za tvorcu novej svetovej utópie a jeho filozofické názory často prijímali ako dogmy. To však nič nemení na tom, že tieto postoje treba posudzovať v kontexte doby.

LENIN VČERA A DNES, REAKCIE AUTOROV PÍŠUCICH DO PERIODIKA DAV DVA

DAV DVA pri príležitosti 150. výročia narodenia Lenina vytvoril anketu s názvom Už 150 rokov „večne živý,“ obdivovaný aj preklínaný Lenin, komentujú ho významní akademici, kde dostali priestor na vyjadrenie autori, aj čitatelia. Do ankety sa zapojili osobnosti ako Doc. PhDr. Vladimír Manda, CSc.; Doc. PhDr. Ladislav Hohoš, CSc.; Doc. Mgr. Michael Hauser, Ph.D.; PhDr. Ľuboš Blaha, PhD.; Doc. PhDr. František Škvrnda, CSc. či PhDr. Michal Albert, PhD.

Kriticky k Leninovi pristupuje známy český filozof, Michael Hauser, ktorý napísal: „Sám Lenin chápal říjnovou revoluci jako pokračování Pařížské komuny, která tu byla vzorem. Rozvinout vertikální radikální demokracii se ale nepodařilo, a tudíž postupně dochází ke zkostnatění. Z hlediska marxistické analýzy došlo k tomu, že politická moc, stát a státní instituce se uzavřely ve své vlastní ideologii a začaly podvazovat rozvoj produkčních sil.“ K tomu ale vzápätí smerom k extrémnym antikomunistom dodáva: „Přesto je obdivuhodné, že přes všechny chyby a degenerace, tento systém vydržel sedmdesát let. To je nepředstavitelné, pokud by celý systém stál jenom na násilí, strachu a gulazích.“

Slovenský futurolog a filozof Ladislav Hohoš si všíma aj osobný rozmer Leninovho príbehu. Zdôrazňuje, že poprava brata ho priviedla k nenávisti voči samoderžaviu. Hohoš píše: „Mohol sa stať radikálnym filozofom či politológom, stal sa radikálnym až fanatickým revolucionárom, ktorý celý svoj život podriadil cieľu, svetovej revolúcii.“ Revolučné udalosti Hohoš hodnotí nasledovne: „V katastrofálnej situácii krízy v dôsledku prvej svetovej vojny a neschopnosti Dočasnej vlády – buržoázie – udržať moc, dokázal predložiť program, ktorým získal rozhodujúcu podporu roľníkov a vojakov, čo boli prevažne roľníci. Kerenskij Lenina osočil, že bol nemeckým agentom. To nebola pravda, samozrejme nemecká vláda mala svoje zámery, ktoré počítali s tým, že Rusko nebude pokračovať vo vojne. Nepočítali s tým, že by sa boľševici udržali dlhšie pri moci. Ruská revolúcia však zvíťazila napriek zahraničnej intervencii, čo bolo predovšetkým zásluhou L. D. Trockého. Zámerom imperialistických mocností bolo prekaziť modernizáciu Ruska a vydrancovať jeho prírodné bohatstvo, v podstate krajinu kolonizovať. Mocenský boj po Leninovej smrti vyhral J. V. Stalin, ktorý stabilizoval a upevnil Sovietsky zväz prostredníctvom drasticky vedenej industrializácie, čo umožnilo, aby sa stal jednou z víťazných mocností druhej svetovej vojny.“

Moravsko-slovenský filozof Vladimír Manda v ankete zdôrazňuje, že leninizmus sa značne odlišuje od pôvodného marxizmu a dodáva, že leninizmus, napriek mnohým úspechom, bol slepou cestou v snahe vybudovať novú, spravodlivú, beztriednu a slobodnú spoločnosť. Kriticky píše: „Prečo leninizmus v najťažších časoch, v časoch zahraničnej intervencie, občianskej vojny, biedy, všeobecnej zaostalosti a vlastných hrubých chýb nepodľahol a prečo v čase, keď sa už budovala rozvinutá socialistická spoločnosť zlyhal. A zlyhal nie tak, že by sa ľud obrátil proti socializmus, ale naopak, cestu socializmu opustili v prvom rade najvyšší predstavitelia komunistov na čele s Gorbačovom.“ Manda vníma Lenina skôr negatívne, ako autor myšlienky, ktorá sa v praxi neosvedčila: „V. Nikonov vo svojej práci hovorí, že Lenin bol geniálny fanatik, ktorý ideu komunizmu nadradil nielen nad ľudské šťastie, ale dokonca aj nad ľudský život. My by sme však dnes nemali zabúdať na to, že súčasný buržoázny demokratický systém postupuje rovnako ako Lenin len s tým rozdielom, že ideou kapitalizmu, ktorá stojí nad šťastím a životmi miliónov ľudí nie je komunizmus, ale zisk.“

Z úplne iného pohľadu sa na Lenina pozerá najznámejší slovenský socialista Ľuboš Blaha, ktorý pripomína, že Lenin môže byť pre ľavicové politické myslenie naďalej inšpiráciou. Pripomína 5 bodov, ktorými je Lenin po teoretickej stránke stále inšpiratívny: Po prvé, jeho analýza imperializmu – v ktorej zdôrazňoval tak ekonomický rozmer (nadvláda finančného kapitálu, koncentrácia moci a bohatstva v medzinárodných korporáciách, export kapitálu ako forma neokolonializmu atď.), ako aj politicko-mocenský rozmer (nadvláda veľmocí a ich úloha pri rozširovaní trhov pre kapitál, vojna ako nerozlučná črta kapitalizmu, realistické vnímanie medzinárodnej politiky atď.), môže byť pre súčasnú analýzu globalizačných procesov užitočnou v tom, že neredukuje globálny kapitalizmu ani na ekonomický, ani na politicko-mocenský vektor, ale snaží sa v procesoch globalizácie hľadať korporátnu aj veľmocenskú logiku. Po druhé, pri hľadaní ľavicových alternatív voči globálnemu kapitalizmu je potrebné opätovne analyzovať možnosti štátu vo vzťahu k demokratizácii ekonomiky. Po tretie, v ére globálneho kapitalizmu, v ktorom sa zdôrazňujú ploché liberálne kozmopolitné naratívy, ktoré spochybňujú význam štátu, národa, triedy a ďalších kolektívnych identít, čím sa de facto posilňuje neoliberálna globalizácia a imperialistický nový svetový poriadok, je pre ľavicu mimoriadne užitočné vrátiť sa spolu s Leninom k tým analýzam kolektívnych identít. Po štvrté, Leninov politický realizmus je obrovskou výzvou pre ľavicové sociálne hnutia, ktoré sa často upínajú k uleteným libertínsko-anarchistickým víziám bez reálneho zvažovania historických, politických a spoločenských procesov a limitov pri napĺňaní knižných ideálov ľavice. Po piate, pri hľadaní ekonomických alternatív kapitalizmu nemožno zabúdať na Leninov dôraz na družstevnú ekonomiku, ktorý sa prejavil najmä na sklonku jeho života.

Kriticky sa k Leninovi vyjadruje ľavicový anarchista Norbert Potočák: „Pretože nenávisť nie je dobrý radca a revolúcia zabíja svoje vlastné deti. Socialisti a komunisti stoja v 21.storočí pred výzvou, aby si chyby tohto prvého veľkého pokusu uvedomili a aby Leninovo dielo (aj jeho vnútornú nenávisť) prekročili.“ Zároveň sa však Norbert Potočák snaží pochopiť Leninove pohnútky a oprávnený odpor, ktorý pochádza jednak z krivdy, ktorú spáchal cársky režim na jeho bratovi a jednak zo skúseností roku 1905: „Vždy, keď si Vladimir spomenul na ten masaker v jednu nedeľu roku 1905 v Petrohrade, zmietali v ňom intenzívne emócie. Naposledy ich cítil ako mladík, keď mu cáristi zabili staršieho brata Alexandra. Boli to pocity zúfalstva a bolesti, ktoré neskôr prerástli do rozhorčenia, odhodlania až k nenávisti. A tie sa doňho vstrebali a držali sa ho až do chvíľ, kedy ho sklátila ťažká choroba. Preto bol revolucionár, bez kompromisov, bez zľutovania ku všetkým odporcom.“

Sociológ František Škvrnda zaradil Lenina k najväčším osobnostiam 20. storočia. Autor si všíma zaujímavé reálie: „Z Leninovho odkazu poukážeme už len na Dekrét o mieri, ktorý bol politickým dokumentom kvalitatívne nového charakteru. Jeho prvky sa premietli aj do Wilsonovych 14 bodov, na čo sa akože ináč dnes – „zabúda“. Mier ako základná hodnota socializmu, má všeľudský charakter, a jeho potreba je akútna aj v 21. storočí, kedy Západ na čele s USA rozvinul viacero vojen, ktoré sú hrozbou pre rozvoj i  budúcnosť ľudstva.“ Soňa Valovičová v Leninovi našla bojovníka proti imperialistickej vojne a pokrok vo zvrhnutí cárskeho režimu. Podľa Valovičovej už sám Lenin vytvoril základ pre politické zjednotenie Slovanov, ktoré sa neskôr prejavilo v Druhej svetovej vojne. Jozef Hrdlička, predseda KSS prelásil, že prínos V. I. Lenina v teórii i praxi pre lepší život ľudí v spravodlivejšej a pokrokovejšej spoločnosti sa len ťažko dá zrovnať s prínosom nejakého iného človeka na zemi. Jeho prínos vysoko oceňovali aj také osobnosti ako historik a filozof António Gramsci, filozof, logik a matematik Bertrand Russell, fyzik teoretik, nositeľ nobelovej ceny Albert Einstein a mnohí iní. Alex Velitš zase zdôraznil jeho prínos pre históriu, pričom dodal, že aj keď nemožno súhlasiť so všetkými počinmi vtedajšieho sovietskeho vedenia, malo by sa objektívne uznať, že ide o osobnosť, ktorá sa výrazne pričinila na formovaní dejín prakticky celého 20. storočia. Vyjadril sa aj žurnalista Michal Albert: „Aj na osobu V. I. Lenina je potrebné pozerať sa cez pohľad doby a miesta a miere utrpenia, ktoré ľudia znášali pred revolúciou. Ani po nej nebolo všetko v poriadku, no revolúcia má byť dlhodobý proces, dôležité je meniť aj myslenie ľudí. Nebyť zdravotných problémov, mohol Lenin priniesť ďalšie úspechy. Nie všetko bolo v jeho živote urobené správne, žiaľ, pokusy o nastoľovanie lepšej spoločnosti prinášajú aj chyby, z ktorých je potrebné sa poučiť.“ V závere tiež vyjadril svoje postoje iniciátor ankety, ktorý podotkol, že sa nedokáže stotožniť s Leninovým extrémnym ateizmom, ani jeho sarkazmom a so všetkými nespravodlivými dôsledkami revolúcie. Zároveň však ocenil Leninove iniciatívy po Októbrovej revolúcii ako uzákonenie 8-hodinového pracovného času, zvýšenie sociálnych práv a platov pracujúcich, kolektívne vyjednávanie ukotvené v zákone, zavedenie bezplatného školstva a zdravotníctva, emancipáciu žien, rozvoj avantgardnej kultúry, dekréty o miery a pôde, ukončenie vojny a otázku práva národov na sebaurčenie.

K Leninovi sa vyjadril aj jeden z predstaviteľov spoločenského usporiadania pred rokom 1989, bývalý predseda SZM, Juraj Janošovský, ktorý na rozdiel od iných komunistov, neobrátil kabát. V kontexte súčasnosti Janošovský píše: „Lenin vystihol nástup globálneho imperializmu a geniálne aplikoval marxizmus v konkrétnej historickej a geografickej situácii. Súčasná epizódna reštaurácia pseudoliberálneho kapitalizmu je rezignáciou na nefér súťaž (socializmu a kapitalizmu). Nefér v tom zmysle, že kapitalizmus nielen podvádzal, manipuloval ale išiel na hranu zničenia ľudstva (dostal sa do štádia nekontrolovateľnej apokalypsy). Po „úspechu kapitalizmu“ – kolapse civilizácie – nebude možné – ani pre najotrlejšieho manipulátora propagovať jeho deštruktívne mechanizmy.“ Podľa Janošovského bol Lenin geniálny inovátor. To, čo Karol Marx teoreticky premyslel, on uviedol do praxe. Janošovský tiež pripomenul jeho Aprílové tézy: „A ešte jeho Aprílové tézy, vyzývajúce k trpezlivosti: nechajte ich (Kerenského?, Matovičovu? Merkelovej, Trumpovu vládu), aby sa „zhovadili“ sami.„

---