Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Učiť sa,
učiť sa,
učiť sa!

„Komunistom sa môžeš stať jedine vtedy,
keď obohatíš svoje vedomosti so všetkým, čo ľudstvo vytvorilo.“
V. I. Lenin

22. apríl je nielen Dňom zeme, ale aj dňom narodenia niekoľkých významných osobností ako významný filozof Immanuel Kant, spisovateľ Vladimir Vladimirovič Nabokov, právnik a nositeľ Nobelovej ceny Henri La Fontaine a napokon ruský revolucionár a filozof Vladimir Iľjič Ulianov, Влади́мир Ильи́ч Ле́нин, ktorý je na svete už 150 rokov.

Účelom nasledujúceho článku nebude adorovanie Lenina, ale poskytnutie rôznorodých postojov k tejto historickej osobnosti. Komentáre budeme priebežne dopĺňať.

Do ankety sa už zapojili významné osobnosti slovenskej a dokonca i českej ľavicovej filozofie ako:
Doc. PhDr. Vladimír Manda, CSc.,
Doc. PhDr. Ladislav Hohoš, CSc.,
Doc. Mgr. Michael Hauser, Ph.D.,
PhDr. Ľuboš Blaha, PhD.,
Doc. PhDr. František Škvrnda, CSc.
PhDr. Michal Albert, PhD.
a ďalší.

Davisti a Lenin

Lenina reflektovali v celom rade čísel davisti v pôvodnom DAVe, ale aj mimo neho, v iných periodikách. Sovietsky zväz v 20. a 30. rokoch považovali za vysnenú realizáciu utópie. Bolo by zaujímavé zdigitalizovať všetky svedectvá davistov o vznikájúcom Sovietskom zväze, ktoré písali z prvej ruky. Vydali dokonca knihy s touto tématikou: Jilemnického kniha Dva roky v krajine sovietov,Hrušovského Slovák sa díva na SSSR a napokon
Pole rozorané. : Davisti v Sovietskom zväze. K vytriezveniu extrémnej idealizácie Sovietskeho zväzu u davistov došlo až pod vplyvom perzekúcií v 50. rokoch, avšak na Lenina nikdy nezanevreli. Článkov o Leninovi (a statí od Lenina) bolo v DAVe neúrekom. Môžete si ich v celom znení vyhľadať na nasledujúcom linku.

Úvod, Ladislav Novomeský o Leninovi

Práve v Leninovom prípade prichodíme k jadru veci: nejde o to, ako, ale o čo hrať. Leninovou pohnútkou naisto nebol neprekonateľný odpor proti demokracii a jej pravidlám. Ale on prvý a jediný s hŕstkou bolševikov medzi všetkými demokratmi a socialistami vtedajšieho sveta pochopil, že bezpečne vyrvať z vrecák či moci „čvargy“ (nazývaj ju šetrnejšie: statkárskou buržoáznou triedou) pôdu pre mužíkov v prospech pracujúcich a mier pre zmučený národ, teda celkom elementárne predpoklady pre demokratický životný rozvoj prevažnej väčšiny ľudí, môže len jej porážkou a nastolením moci nad ňou. To aj urobil, nie preto, že mohol, ale preto, lebo musel. Nie na účet, ale na prospech demokracie.“ (N, 249)

Včerajšia výzva na Facebookovej stránke DAV DVA:

Sociálny filozof Michael Hauser:
Lenin chápal říjnovou revoluci jako pokračování Pařížské komuny

Sám Lenin chápal říjnovou revoluci jako pokračování Pařížské komuny, která tu byla vzorem. Rozvinout vertikální radikální demokracii se ale nepodařilo, a tudíž postupně dochází ke zkostnatění. Z hlediska marxistické analýzy došlo k tomu, že politická moc, stát a státní instituce se uzavřely ve své vlastní ideologii a začaly podvazovat rozvoj produkčních sil. Socialistické země někdy v sedmdesátých letech přestaly držet krok se západem, co se týká moderních technologií. Byl to následek toho, že ideologie vyjadřující zájmy nomenklatury byla nadřazena zájmům společnosti. Přesto je obdivuhodné, že přes všechny chyby a degenerace, tento systém vydržel sedmdesát let. To je nepředstavitelné, pokud by celý systém stál jenom na násilí, strachu a gulazích.

„Všetka francúzska buržoázia, všetci statkári, burziáni, továrníci, všetci veľkí aj malí zlodeji, všetci vykorisťovatelia sa proti nej spolčili. Tejto buržoáznej koalícii podporovanej Bismarckom (ktorý prepustil z nemeckého zajatia 100 tisíc francúzskych vojakov, aby pokorili revolučný Paríž… … cez všetky chyby je Komúna veľkým vzorom veľkého proletárskeho hnutia 19. storočia…) sa podarilo poštvať neuvedomelých roľníkov a drobnú vidiecku buržoáziu proti parížskemu proletariátu…“
Lenin o Parížskej komúne

Sám Lenin chápal říjnovou revoluci jako pokračování Pařížské komuny, která tu byla vzorem. Rozvinout vertikální radikální demokracii se ale nepodařilo, a tudíž postupně dochází ke zkostnatění. Z hlediska marxistické analýzy došlo k tomu, že politická moc, stát a státní instituce se uzavřely ve své vlastní ideologii a začaly podvazovat rozvoj produkčních sil. Socialistické země někdy v sedmdesátých letech přestaly držet krok se západem, co se týká moderních technologií. Byl to následek toho, že ideologie vyjadřující zájmy nomenklatury byla nadřazena zájmům společnosti. Přesto je obdivuhodné, že přes všechny chyby a degenerace, tento systém vydržel sedmdesát let. To je nepředstavitelné, pokud by celý systém stál jenom na násilí, strachu a gulazích.

Michael Hauser

Lenin sám dbal na realistickosť a praktickosť revolučných postupov veľmi dôsledne. Lenin musel vlastne korigovať ortodoxné utopické revolucionárstvo, ktoré, tak ako vo všetkých doterajších revolúciách, ohrozovalo realistické výsledky revolučného zápasu zľava. … Dnes je však nepochybné, že ďalší pozitívny vývin revolúcie podmienila jej schopnosť čeliť zvodnej ilúzii pernamentného revolucionárstva a rozvíjať sa po realistickej línii.“ Milan Šimečka, Kríza utopizmu, s. 74

Filozof a futurológ Ladislav Hohoš:
Lenin výrazne ovplyvnil dejiny

Slávne plátno Andy Warhola zachytilo iba tvár a ruku s červeným pozadím symbolizujúcim revolúciu. Na Leninovu tvár s prísnym pohľadom mu stačilo niekoľko ťahov štetcom, na rozdiel od štylizovaných  portrétov unikátne vystihol jeho rusko-kalmycký pôvod. 

Uľjanov-Lenin nepochybne patrí medzi politikov, ktorí výrazne ovplyvnili dejiny minulého storočia. Pochádzal z meštianskej rodiny, otec bol povýšený do šľachtického stavu, staršieho brata Alexandra popravili za účasť na pokuse o atentát na cára. Poprava brata ho priviedla k nenávisti voči samoderžaviu. Ako študent gymnázia bol premiantom, z právnickej fakulty ho po štyroch semestroch vylúčili pre protištátne aktivity, V.Uľjanovovi napokon po intervenciách dovolili vykonať štátne skúšky a dva roky praktikoval právo. Stal sa jakobínom, stúpencom marxizmu, teda západnej teórie, ktorá v osvietenskom duchu nárokovala vedeckosť a hlásala revolučnú premenu sveta. S marxizmom sa oboznámil prostredníctvom Plechanova,  rozhodujúcim impulzom však bolo štúdium Marxovho Kapitálu (1898). Marxizmus však staval na industrializme, preto hypotéza o uvedomelom  proletariáte, ktorý sa mal stať hrobárom kapitalizmu. Rusko však bolo v počiatkoch modernizácie, priemyselná revolúcia oproti Západu oneskorená o storočie. Vnímal neúspech „narodnikov“ (populisti), z ktorých vznikla strana sociálnych revolucionárov (eseri), stúpencov „agrárneho socializmu“. 

Mohol sa stať radikálnym filozofom či politológom, stal sa radikálnym až fanatickým revolucionárom, ktorý celý svoj život podriadil cieľu, svetovej revolúcii. Ako disident bol vykázaný do vyhnanstva na Sibír, kde sa oženil s revolucionárkou N. Krupskou. Na počiatku dvadsiateho storočia ušli do emigrácie, kde sa zdržovali až do osudného roku 1917.  Lenin sa snažil šíriť marxizmus a prepojiť rôzne revolučné prúdy prostredníctvom novín Искра (Iskra).  V rámci Ruskej sociálno-demokratickej strany bola jeho radikálna frakcia menšinou, na druhom kongrese však vymanévroval slabšiu väčšinu, preto sa označovali ako „boľševici“ na rozdiel od Martovových „menševikov“. Desať rokov obe frakcie proti sebe bojovali, až do konferencie v Prahe (1912), ktorú menševici neuznali za právoplatnú  a tak sa definitívne formálne rozišli. Radikálne stanovisko zaujal Lenin v brožúrke „Čo robiť?“ (1902). Išlo o to, že proletariát bol vo vtedajšom Rusku málopočetný a nachádzal sa len v dvoch hlavných mestách. Preto Lenin vytváral uvedomelú a konšpiratívne organizovanú stranu, revolučnú avantgardu, ktorá mala zvonku vniesť do proletariátu revolučné uvedomenie a tým naplniť Marxovu predstavu o premene triedy osebe na triedu pre seba.

Lenin bol do určitej miery Mesiášom, pretože veril vo svoje historické poslanie. Nebol však prorokom. Revolučné udalosti v januári 1905 Lenina zastihli vo Švajčiarsku nepripraveného. Soviety (rady pracujúcich) vznikali spontánne a boľševici neboli aktérmi. Lenin dôveroval iba avantgarde, teda strane, nepodporoval ani v roku 1917, ani neskôr spontánne vystúpenia (Kronštadská vzbura 1921). Bol však schopným technológom moci, používal aj tvrdé až teroristické násilné metódy; červený teror treba posudzovať v historickom kontexte. V katastrofálnej situácii krízy v dôsledku prvej svetovej vojny a neschopnosti Dočasnej vlády – buržoázie – udržať moc, dokázal predložiť program, ktorým získal rozhodujúcu podporu roľníkov a vojakov, čo boli prevažne roľníci. Kerenskij Lenina osočil, že bol nemeckým agentom. To nebola pravda, samozrejme nemecká vláda mala svoje zámery, ktoré počítali s tým, že Rusko nebude pokračovať vo vojne. Nepočítali s tým, že by sa boľševici udržali dlhšie pri moci. Ruská revolúcia však zvíťazila napriek zahraničnej intervencii, čo bolo predovšetkým zásluhou L. D. Trockého. Zámerom imperialistických mocností bolo prekaziť modernizáciu Ruska a vydrancovať jeho prírodné bohatstvo, v podstate krajinu kolonizovať. Mocenský boj po Leninovej smrti vyhral J. V. Stalin, ktorý stabilizoval a upevnil Sovietsky zväz prostredníctvom drasticky vedenej industrializácie, čo umožnilo, aby sa stal jednou z víťazných mocností druhej svetovej vojny.

Pokusy o revíziu výsledkov druhej svetovej vojny, to je už iný príbeh, to je súčasnosť.

Ladislav Hohoš

Sociálny filozof Vladimír Manda:
K 150. výročiu narodenia V. I. Lenina

Okrúhle výročie narodenia V. I. Lenina je príležitosťou k stručnému zamysleniu sa nad jeho významom pre súčasné ľavicové hnutie. Na rozdiel od V. Nikonova, ktorý v životopisnej knihe „Lenin. Človek, ktorý zmenil všetko“ (2020) konštatuje, že dnes už je možné sa pozrieť na Lenina „len ako na historickú figúrku“ (s.8), ja osobne mám na význam Lenina odlišný názor. 

Na jednej strane je už dnes historickým faktom, že jeho idea, jeho predstava socializmu a komunizmu, ktorá sa všeobecne označuje ako leninizmus a ktorá sa vo viacerých smeroch významne odlišuje od Marxovej idey komunizmu, začala svoju historickú cestu víťaznou revolúciou 1917, aby nakoniec po ťažkej, viac ako 70 ročnej ceste plnej nesmiernych ťažkostí, ľudských obetí, ale aj grandióznych úspechov a víťazstiev sa vrátila, obrazne povedané tam, kde začala, aby sa vrátila ku kapitalizmu. Na tomto základe je možné konštatovať, že leninizmus, napriek mnohým úspechom, bol slepou cestou v snahe vybudovať novú, spravodlivú, beztriednu a slobodnú spoločnosť. V tomto zmysle je Lenin ako aj jeho vízia komunistickej spoločnosti už len históriou.

Na druhej strane aj dnešný svet je „obťažkaný“ tým istý vnútorným  protirečením, protirečením medzi spoločenskou povahou ľudskej produktívnej práce a súkromným privlastňovaním jej plodov, protirečením, ktoré všestranne opísal K. Marx vo svojej najvýznamnejšej práci Kapitál. A je to práve tento rozpor v spoločnosti, ktorý delí ľudí na vlastníkov a nevlastníkov, na vykorisťovaných a vykorisťovateľov, bohatých a chudobných, na tých čo vládnu a na tých čo sú ovládaní, ktorý podnietil Lenina k jeho revolučnej aktivite. A je nesporné, že tento istý rozpor, ktorého dôsledkom je aj dnes neustále hromadenie nezaslúženého bohatstva v rukách súkromných vlastníkov výrobných prostriedkov a hromadenie nezaslúženej biedy na strane pracujúcich, bude neustále podnecovať vznik nových revolučných hnutí snažiacich sa o odstránenie daného rozporu v spoločnosti. 

Aj dnes, keď je svet postihnutý pandémiou koronavírusu, pandémiou o ktorú sa významne pričinil súčasný globálny buržoázny systém sa na rôznych stranách ozýva mnoho hlasov volajúcich po hlbšej zmene existujúceho systému jednoznačne orientovaného predovšetkým na súkromný zisk. Aby však snahy o kvalitatívnu zmenu súčasného spoločenského systému zamerané na vytvorenie spravodlivejšej, slobodnejšej a demokratickejšej spoločnosti boli úspešné, k tomu bude potrebné odstrániť vyššie uvedený rozpor medzi spoločenskou povahou práce a súkromným privlastňovaním si jej produktov, čo okrem iného, predpokladá pochopiť, prečo bola Leninova idea komunizmu nakoniec neúspešná. 

Prečo leninizmus v najťažších časoch, v časoch zahraničnej intervencie, občianskej vojny, biedy, všeobecnej zaostalosti a vlastných hrubých chýb nepodľahol a prečo v čase, keď sa už budovala rozvinutá socialistická spoločnosť zlyhal. A zlyhal nie tak, že by sa ľud obrátil proti socializmus, ale naopak, cestu socializmu opustili v prvom rade najvyšší predstavitelia komunistov na čele s Gorbačovom, ktorý na stretnutí so študentmi americkej univerzity v Turecku (1999) otvorene vyhlásil, že zničenie komunizmu bolo jeho životným cieľom a v relácii V. Poznera na dotaz jednej účastníčky k danej téme nakoniec konštatoval, že on je sociálny demokrat. Tým objasnil aj skutočný zmysel a cieľ „perestrojky“. Komunistická strana sovietskeho zväzu na čele s Gorbačovom, nielen že nebránila dosiahnutý socializmus, ale ako je známe, sama aktívne tlačila na svoje pôvodné bratské strany aby uvoľnili cestu kapitalizmu. Takto skončila cesta leninizmu.

Slávny slogan, že Lenin je večne živý vyjadroval, v čase socializmu, presvedčenie komunistov o správnosti nastúpenej cesty Leninom. My dnes vieme, že Leninova cesta ku komunizmu, napriek rôznym čiastočným úspechom bola a je slepou cestou a v tomto smere už nie je trvalým vzorom ľavičiarov. Aby sa našla tá správna praktická cesta je potrebné do hĺbky poznať a na „večné“ časy sa poučiť z chýb, ktorých sa Leninom vedené hnutie dopustilo. V. Nikonov vo svojej práci hovorí, že Lenin bol geniálny fanatik, ktorý ideu komunizmu nadradil nielen nad ľudské šťastie, ale dokonca aj nad ľudský život. My by sme však dnes nemali zabúdať na to, že súčasný buržoázny demokratický systém postupuje rovnako ako Lenin len s tým rozdielom, že ideou kapitalizmu, ktorá stojí nad šťastím a životmi miliónov ľudí nie je komunizmus, ale zisk.

Vladimír Manda

Filozof a politológ Ľuboš Blaha:
5 dôvodom prečo môže byť Lenin pre ľavicové hnutie filozofickou inšpiráciou

Po roku 1989 väčšina ľudí v postkomunistických spoločnostiach nedokáže k Leninovi zaujať objektívny postoj: prevládajú predsudky, zjednodušenia a nevraživosť. Väčšina týchto ľudí v živote nedržala jedinú Leninovu knihu. Ich názory sú teda bezcenné. Je úlohou ľavicových intelektuálov, aby dokázali študovať Lenina ako filozofa a rozvíjať to, čo je dodnes aktuálne a odmietnuť to, čo bolo nesprávne, dobové a provinčné. Sám som presvedčený, že Lenin môže byť pre ľavicové politické myslenie naďalej inšpiráciou prinajmenšom v piatich ohľadoch:

  • Po prvé, jeho analýza imperializmu, v ktorej zdôrazňoval tak ekonomický rozmer (nadvláda finančného kapitálu, koncentrácia moci a bohatstva v medzinárodných korporáciách, export kapitálu ako forma neokolonializmu atď.), ako aj politicko-mocenský rozmer (nadvláda veľmocí a ich úloha pri rozširovaní trhov pre kapitál, vojna ako nerozlučná črta kapitalizmu, realistické vnímanie medzinárodnej politiky atď.), môže byť pre súčasnú analýzu globalizačných procesov užitočnou v tom, že neredukuje globálny kapitalizmu ani na ekonomický, ani na politicko-mocenský vektor, ale snaží sa v procesoch globalizácie hľadať korporátnu aj veľmocenskú logiku, na čo nadväzuje viacero významných teoretikov globalizácie aj v 21.storočí: s tým súvisí aj Leninov odpor voči imperiálnym vojnám, ktorý sa nezastavil pri pacifistických ilúziách, ale veľmi realisticky narábal s komplexnou analýzou medzinárodného (globálneho) kapitalizmu, možnosťami revolučného vývoja a potrebou radikálnej transformácie ekonomiky a spoločnosti, čo je aj v 21.storočí niečím, čím môže Lenin inšpirovať ľavicový zápas s imperializmom, militarizmom a veľmocenským šovinizmom v rámci protivojnového a antiglobalistického hnutia.
  • Po druhé, pri hľadaní ľavicových alternatív voči globálnemu kapitalizmu je potrebné opätovne analyzovať možnosti štátu vo vzťahu k demokratizácii ekonomiky, ako aj vo vzťahu k najbližším realistickým normatívnym cieľom pri prekonávaní kapitalizmu, v čom možno nadviazať na Leninov postoj k štátu, ktorý bol na jednej strane plný realistických úvah o nevyhnutnosti využitia liberálno-demokratických mechanizmov kapitalistického štátu v čase, v ktorom nie je možné očakávať revolučné zmeny; a ktorý na druhej strane zdôrazňoval úlohu proletárskeho štátu pri prechodnej fáze k socializmu, bez čoho je akákoľvek vízia postkapitalistickej spoločnosti neudržateľná: nestrácajúc zo zreteľa ultimatívnu komunistickú víziu spoločnosti bez štátu je realistický pohľad na význam štátu pri hľadaní alternatív globálnemu kapitalizmu jednou z najdôležitejších inšpirácií, ktoré môže ľavici ponúknuť aj v 21.storočí napríklad v rámci deglobalizačných politických stratégií.
  • Po tretie, v ére globálneho kapitalizmu, v ktorom sa zdôrazňujú ploché liberálne kozmopolitné naratívy, ktoré spochybňujú význam štátu, národa, triedy a ďalších kolektívnych identít, čím sa de facto posilňuje neoliberálna globalizácia a imperialistický nový svetový poriadok, je pre ľavicu mimoriadne užitočné vrátiť sa spolu s Leninom k tým analýzam kolektívnych identít, ktoré dokážu byť alternatívou prázdnemu liberalizmu, vrátane spoločenských tried či národa: Leninova téza o sebaurčení národov a jeho odpor voči imperializmu veľmocí, ktoré viedli k podpore národno-emancipačných cieľov utláčaných národov je veľmi cennou súčasťou ľavicového naratívu najmä v časoch, kedy globalizácia požiera všetky identity, ktoré bránia nadnárodnému kapitálu kolonizovať verejný priestor.
  • Po štvrté, Leninov politický realizmus je obrovskou výzvou pre ľavicové sociálne hnutia, ktoré sa často upínajú k uleteným libertínsko-anarchistickým víziám bez reálneho zvažovania historických, politických a spoločenských procesov a limitov pri napĺňaní knižných ideálov ľavice: výsledkom je strata kontaktu s realitou, opovržlivý postoj k pracujúcim masám, neschopnosť robiť taktické kompromisy a vytvárať organizovaný odpor, bezbrannosť v politickom zápase s veľmocami a kapitálom, a teda všetko to, čo počas celého svojho života Lenin kritizoval ako „detskú chorobu ľavičiarstva“ a proti čomu ponúkal víziu realistickej a historicky ukotvenej radikálnej politiky, ktorá budila rešpekt aj u nepriateľov, pretože dokázala strhnúť masy a narábať s politickou mocou tak, že ľavica prvýkrát v histórii pripomínala skutočnú politickú silu a nielen hysterické sentimenty, idealistické pózy a akademické ochkanie.  
  • Po piate, pri hľadaní ekonomických alternatív kapitalizmu nemožno zabúdať na Leninov dôraz na družstevnú ekonomiku, ktorý sa prejavil najmä na sklonku jeho života, ale zároveň treba vziať do úvahy kombináciu hodnôt efektivity a demokratickej participácie pri riadení podnikov, ktorú Lenin rozvíjal pri úvahách o robotníckej kontrole: cenné historické polemiky s ľavými komunistami ukazujú na limity anarchosyndikalistických riešení, ale aj na limity centralisticko-direktívnych riešení, a preto môže Leninova filozofia, ako aj prvé roky sovietskej éry poslúžiť ako odrazový mostík na prehodnotenie novodobých vízií ekonomickej demokracie, s ktorými hojne pracuje radikálna ľavica 21.storočia.    

Alex Velitš:
Osobnosť, ktorá sa pričinila na formovaní dejín

Lenin dokázal v Rusku, ako v prvej krajine na svete vytvoriť trvácnejší socialistický systém, ktorý priniesol občanom ďalekonásobne väčšie benefity, než bolo v tej dobe bežné. Socialistická revolúcia zahájená Leninom posunula ruského respektíve sovietskeho človeka od pluhu do vesmíru. Filozofické myšlienky a politicko-ekonomická teória Marxa a Engelsa, rozvinutá Vladimirom Iľjičom Leninom, ovplyvňovala a dodnes ovplyvňuje stovky ďalších filozofov, politikov a milióny pracujúcich ľudí na celom svete. Jeho prínos pre históriu je naozaj rozsiahly a aj človek, ktorý nesúhlasí úplne so všetkými počinmi vtedajšieho sovietskeho vedenia, musí uznať, že ide o osobnosť, ktorá sa výrazne pričinila na formovaní dejín prakticky celého 20. storočia.
Alex Velitš

„V kapitalistickej spoločnosti, za podmienky jej najpriaznivejšieho vývinu, máme viacej alebo menej úplný demokratizmus v demokratickej republike. No tento demokratizmus je vždy stesnaný do úzkeho rámca kapitalistického vykorisťovania a vždy zostáva preto v podstate demokratizmom pre menšiu, len pre majetné triedy, len pre bohatých. Sloboda kapitalistickej spoločnosti vždy zostáva približne taká istá, aká bola sloboda v starovekých gréckych republikách: sloboda pre otrokárov. Moderní námezdní otroci dôsledkom podmienok kapitalistického vykorisťovania zostávajú nakoľko ugniavení núdzou a žobrotou, že “majú iné starosti ako demokraciu”, “majú iné starosti ako politiku”, takže pri obvyklom, pokojnom priebehu udalostí väčšina obyvateľstva je vylúčená z účasti na spoločensko-politickom živote.“ V. I. Lenin, Štát a revolúcia, 1917

Laco Novomeský

V. I. L.

Pri jeho myšlienke, jak Nevský prospekt priamej,
myslite na Smoľnyj,
na smolný veniec, ktorý histórie
podpálil z toľkých strán.

Mýlil sa Karol Marx:
mátoho obchádza,
obchádza svetadiely
a kráča obutá a kráča bosonohá
sedemmíľovým krokom jeho perspektív.

Na čo sa spoliehajú? Že už nie sú takí?
Prejde čas,
i mašina sa naučí, že 2 + 2 = 4,
no oni zanovito: svieca stearínová.

Nech robia čo robia!
Z popola popolníka po poradách panských,
z popola Portsaidov, páni, tých Pompejí!
– Nu tak čtož? – pýtajú sa
pichľavé jeho oči.

Umrel. A nevstal z mŕtvych.
Lež pozri na planétu:
je myšlienka, je cieľ,
je zákon. Áno, zákon.
A ten je taký.

Všetko súvisí so všetkým!
V. I. L.

Noro Potočák: Treba prekročiť Leninovu vnútornú nenávisť

Vždy, keď si Vladimir spomenul na ten masaker v jednu nedeľu roku 1905 v Petrohrade, zmietali v ňom intenzívne emócie. Naposledy ich cítil ako mladík, keď mu cáristi zabili staršieho brata Alexandra. Boli to pocity zúfalstva a bolesti, ktoré neskôr prerástli do rozhorčenia, odhodlania až k nenávisti. A tie sa doňho vstrebali a držali sa ho až do chvíľ, kedy ho sklátila ťažká choroba. Preto bol revolucionár, bez kompromisov, bez zľutovania ku všetkým odporcom. Chytil sa veľkej myšlienky po svojom, v ťažkých dobách, ako najlepšie vedel. Nie, už nebude žiadna krvavá nedeľa ako tá v roku 1905, potečie síce krv, veľa krvi, ale už nielen tým bezbranným. Skrz diktatúru ku spoločenstvu rovných. Až vtedy bude jeho brat Saša pomstený. Bol to prvý veľký pokus, aj so svojimi chybami. Pretože nenávisť nie je dobrý radca a revolúcia zabíja svoje vlastné deti. Socialisti a komunisti stoja v 21.storočí pred výzvou, aby si chyby tohto prvého veľkého pokusu uvedomili a aby Leninovo dielo (aj jeho vnútornú nenávisť) prekročili.
Norbert Potočák

Samozrejme, ja osobne nemám čo špekulovať o Leninovi, pre mňa to bol extrémista, ktorý slúžil vonkajším záujmom, využil vyhrotenú situáciu v časoch cárskeho režimu a vytvoril pôdu pre nástup bezprecedentnej brutality a barbarstva, kedy sa Rusko otvorene postavilo predovšetkým proti svojim duchovným hodnotám. Tuná Leninovi nepomôžu čiastkové úspechy typu elektrifikácie Ruska, prípadne, to, že sociálny systém ZSSR neskôr aj na Západe nepriamo vyvolával tlak na zlepšenie sociálnych vymožeností. Želám si, aby sa moderná ľavica od takýchto osobností dištancovala a venovala svoju pozornosť osobnostiam dejín, ktoré mali reálny záujem zlepšiť životnú situáciu ľudí – nie takým, ktorí si z toho spravili mocenský fetiš, ktorí potom svojím politickým pôsobením ponížili tisíce, prípadne aj milióny ľudí.
Ladislav Kováčik

Čitateľ DAVu DVA, Vlastimil Matouš: Lenin bol nemecký agent!
Vladimír Iljič Lenin, nemecký agent,který zorganizoval boľševickú revolúciu, aby v Rusku zastavil vojnu, ale tiež aby umožnil Nemecku neviesť vojnu na dvoch frontoch! Potom sa ale Nemcom všetko vymklo z rúk a Lenin využil revolúciu na víťazstvo boľševikov, s ktorými si neskôr neporadili ani nacisti na čele s Adolfom Hitlerom. Nakoniec sa to podarilo Ronaldovi Reaganovi, ktorý využil politickú naivitu vtedajšieho prvého prezidenta ZSSR Michaila Sergejeviča Gorbačova! Rusko následne doslova zachránil po roku 1998 až Vladimír Vladimirovič Putin a dnes nadvláda dolára vo svete postupne končí! A Američanom nepomôže ani koronavírus SARS-Cov-19, ktorý „zatiahli“ do Číny, aby spôsobil chorobu Covid-19.
Vlastimil Matouš

František Škvrnda:
Lenin – veľká osobnosť 20. storočia

Napriek kontroverzným hodnoteniam osobnosti V. I. Lenina, pri objektívnom hodnotení sa musí zaradiť medzi najväčšie osobnosti 20. storočia. Išlo o profesionálneho revolucionára s víziou, ktorá sa premenila na skutočnosť a zmenila svet. Žil vo veľmi zložitých (ťažkých) podmienkach, ale realizácii predstavy o socializme venoval všetku svoju silu i invenciu, čo vidieť aj na jeho teoretických prácach, ktoré doteraz patria k zdrojom politického myslenia. 

Kritika na jeho adresu, pokiaľ nemá „slniečkársky“ charakter, spravidla vychádza z kruhov, ktoré patologicky túžia po moci a potom ju uskutočňujú deformovaným, zištným spôsobom. Žiaľ, nie sú len v pravicových, konzervatívnych, liberálnych a pod. politických kruhoch, ale nie je o nich núdza ani medzi ľavicovými, socialistickými vodcami. Nemožno sa zbaviť dojmu, že západná propaganda aj Lenina, jeho činnosť a dielo využíva na rusofóbne ciele.

Napriek nesmiernej protirečivosti vývoja v Rusku po udalosti, ktorá sa v minulosti označovala za Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu, sa pripúšťa, že Lenin prispel k záchrane ruskej civilizácie. Kapitalizmus cítil, že je ohrozený novým spoločenským a politickým poriadkom v Rusku a hneď na druhý deň po revolúcii rozpútal občiansku vojnu, ktorú neskôr doplnila krutá zahraničná intervencia.  

Z Leninovho odkazu poukážeme už len na Dekrét o mieri, ktorý bol politickým dokumentom kvalitatívne nového charakteru. Jeho prvky sa premietli aj do Wilsonovych 14 bodov, na čo sa akože ináč dnes – „zabúda“. Mier ako základná hodnota socializmu, má všeľudský charakter, a jeho potreba je akútna aj v 21. storočí, kedy Západ na čele s USA rozvinul viacero vojen, ktoré sú hrozbou pre rozvoj i  budúcnosť ľudstva.

František Škvrnda, Bratislava,  22. apríla 2020

„Lenin vystihol nástup globálneho imperializmu a geniálne aplikoval marxizmus v konkrétnej historickej a geografickej situácii. Súčasná epizódna reštaurácia pseudoliberálneho kapitalizmu je rezignáciou na nefér súťaž (socializmu a kapitalizmu). Nefér v tom zmysle, že kapitalizmus nielen podvádzal, manipuloval ale išiel na hranu zničenia ľudstva (dostal sa do štádia nekontrolovateľnej apokalypsy). Po „úspechu kapitalizmu“ – kolapse civilizácie – nebude možné – ani pre najotrlejšieho manipulátora propagovať jeho deštruktívne mechanizmy.“
Juraj Janošovský

Soňa Valovičová:
Lenin založil Slovanskú úniu

Premena imperialistickej vojny na vojnu občiansku započatá v Rusku v marci 1917 zvrhla silou revolúcie cárizmus a dala moc do rúk ľudu. Heslá MIER, CHLIEB A SLOBODU sa rozleteli do všetkých krajín vojnového sveta. Živelná vlna protivojnového hnutia, prejavujúca sa v lete 1917 mohutnými masovými stávkami prerástla do ohnivého požiaru, v ktorom povstal ľudský duch zarovno ľudského rozumu. Človek vzal osud do vlastných rúk a vybudoval napriek všetkým protivenstvám buržoáznych vojen socialistický MIER. … Vladimír Iljič Lenin položil základy Slovanskej únie. Tým základom bol tmel v podobe socializmu a bratstvo slovanských národov!
Soňa Valovičová, pozri aj článok

Noviny, ktoré zostávajú pozadu, sú mŕtve. Noviny musia kráčať pred všetkými. Monotónnosť a zaostávanie sú s činnosťou novín nezlučiteľné.
V. I. L.

Jozef Hrdlička: Lenin – zakladateľ novej sociálnej organizácie spoločnosti, teoretik a praktik

Práve dnes uplynie 150 rokov od narodenia Vladimíra Iljiča Lenina. Osobnosti, o ktorej sa snaží buržoázna propaganda už desaťročia klamať, ohovárať ju, prekrúcať fakty a znižovať jej význam pre rozvoj pokroku a prospech pre ľudstvo. Tak, ako prekrúca fakty a klame o spoločenskom systéme, ktorý vo fáze socializmu priniesol pozitívne výsledky pre spravodlivé postavenie ľudí a skutočne pokrokové tendencie vývoja.

O to zreteľnejšie je to dnes, v podmienkach vzniku pandémie koronavíru, kedy sa stále zreteľnejšie odhaľujú nedostatky systému, v ktorom súkromné vlastníctvo slúži na bohatnutie, rasty zisku malej skupiny vlastníkov. Činnosť Vladimíra Iljiča Lenina bola tak rozsiahla a tak všestranná, pri jeho úsilí o ovplyvnenie vývoja spoločnosti k spoločnosti spravodlivej a progresívnej, že je ťažké ju opísať krátko a jednoducho. Skúsme si pripomenúť jeho prínos ako zakladateľa novej sociálnej organizácie spoločnosti.

Na sociálnej sieti sa k výročiu Lenina vyjadril aj Jalal Suleiman:

V období prvej svetovej vojny sa v robotníckom hnutí objavila nutnosť zaoberať sa otázkam príčin vojny a východu z nej, riešiť otázky vojny a mieru. Lenin zaujať k tejto problematike tvrdú a nezmieriteľnú pozíciu. Jeho hodnotenie významu a poslania vojny v procese historického vývoja sveta, ale aj Ruska, sa zakladalo na ekonomickej analýze. Pokladal vojnu za zostrenie, vyhrotenie všetkých protikladov kapitalizmu, ktorá odhaľuje jeho vykorisťovateľskú podstatu a stimuluje procesy jeho zahnívania a približovania konca. V roku 1916 píše a v roku 1917 vydáva prácu „Imperializmus ako vyššie štádium kapitalizmu“. V nej vymedzil podstatu imperializmu, ktorá sa prejavuje v moci monopolov a hodnotí, že vznik monopolov z dôvodu koncentrácie výroby je všeobecným a základným zákonom súčasného štádia vývoja kapitalizmu. Monopol je najhlbším, podstatným ekonomickým základom imperializmu.

Pokladá imperializmus za zahnívajúci kapitalizmus, etapu, kedy dochádza k rastu jeho reakčnosti po všetkých stránkach: rast militarizmu, parazitizmu, korupcie, oligarchie, dochádza k potláčaniu slobody, demokracie. V ideológií rastie šovinizmus, nacionalizmus, rasizmus, mystika s cieľom duchovného podčinenia a ohlupovania más. Charakterizoval päť základných ekonomických príznakov imperializmu, ktoré sú aktuálne dodnes. Pri vymedzovaní historického miesta imperializmu ho Lenin nazval vyšším a posledným stupňom kapitalizmu, na ktorom sa formujú materiálne predpoklady a subjektívne faktory k vyššiemu, socialistickému spoločenskému systému. Tiež dokázal, že v epoche imperializmu funguje zákon nerovnomerného ekonomického a politického vývoja kapitalizmu, vyostrujú sa rozpory medzi štátmi a skupinami štátov a vznikajú vojny za prerozdelenie sveta. Toto vytvára možnosti na víťazstvo socialistickej revolúcie aj v niekoľkých, alebo dokonca v jednej kapitalistickej krajine. V roku 1917 sa Rusko ocitlo na okraji priepasti. Ľudské straty v 1.svetovej vojne dosiahli 3 milióny ľudí. Ekonomika bola v hlbokej kríze, štátny dlh dosahoval miliardy rubľov. Rusko sa prepadalo do chaosu a anarchie a toto zohralo dôležitú úlohu pri víťazstve socialistickej revolúcie.

Lenin vypracoval a zdôvodnil ekonomickú platformu novej moci. Jej základné črty sú spracované v prácach „Aprílové tézy“, „Hroziaca katastrofa a ako s ňou bojovať“, a „Udržia boľševici štátnu moc?“ V tejto ekonomickej platforme sú nasledujúce požiadavky: konfiškácia veľkostatkárskej a cirkevnej pôdy a znárodnenie všetkej pôdy v krajine; zriadenie robotníckej kontroly nad výrobou a rozdeľovaním produktov; zrušenie obchodného tajomstva; znárodnenie bánk a následné ich zjednotenie do jednotnej štátnej banky; znárodnenie trastov a syndikátov, to znamená veľkopriemyslu; zavedenie monopolu zahraničného obchodu; zavedenie všeobecnej pracovnej povinnosti /to znamená zapojenie parazitických tried do práce / a niektoré iné. Pritom zdôrazňoval, že uskutočnenie uvedených opatrení ešte nebude socializmom, ale sú to kroky k nemu. Aktuálne bolo potrebné vysvetľovať a zdôvodňovať ľuďom ďalšie kroky, ktoré vyžadovala situácia a zmena moci. V práci „Štát a revolúcia“ Lenin zdôvodňuje a obhajuje marxistické myšlienky o prechodnom období od kapitalizmu k socializmu, o diktatúre proletariátu v tomto období. Rozpracováva myšlienky o dvoch fázach komunistickej formácie – o socializme a komunizme, o podmienkach prechodu od prvej do druhej.

V ďalších prácach Lenin predkladá plán budovania socialistickej ekonomiky, objasňuje potrebu učiť sa riadiť krajinu, zaviesť prísnu každodennú evidenciu a kontrolu výroby a rozdelenia produktov výroby, zvyšovanie produktivity práce. Súčasťou tohto plánu bolo aj zdôvodnenie uplatňovania demokratického centralizmu v riadení národného hospodárstva, to je spojenie centrálneho štátneho riadenia s operatívnou samostatnosťou podnikov i iniciatívou kolektívov pracujúcich. Lenin založil základy učenia o plánovaní národného hospodárstva. Štátny plán považoval za nevyhnutnosť v socialistickom hospodárení, ale požadoval prísne vedecké zdôvodnenie plánu. Za rozhodujúce pokladal industrializáciu krajiny a vytvorenie materiálno-technickej základne socializmu.

Zložitá situácia niekedy vyžadovala aj zmeny a smelé rozhodnutia. V roku 1921 pod vedením Lenina bol uskutočnený prechod od politiky „vojnového komunizmu“ k novej ekonomickej politike / NEP /. Mala slúžiť ako prostriedok na vytvorenie pevnej ekonomickej základne pre politické spojenectvo robotníckej triedy a stredných roľníkov prostredníctvom trhu, zomknúť veľkú štátnu výrobu s drobným roľníckym hospodárstvom. Rozhodnutie sa neskôr ukázalo ako správne a skúsenosti z NEPu sú využiteľné dodnes. Tak ako Marx a Engels aj Lenin chápal národné hospodárstvo ako jeden celok. Ako hospodárstvo, založené na spoločenskom vlastníctve výrobných prostriedkov, ako všeľudový majetok /imania /. Teda ako vlastníctvo všetkého ľudu.Štát sovietov / rád / považoval za hlavného organizátora a lídra socialistického hospodárstva. Vo svojej teoretickej i praktickej činnosti veľmi všestranne skúmal ekonomické funkcie a rolu štátu a poznatky využíval vo svojej štátnickej činnosti.

Veľkú pozornosť v súvislosti s tým venoval aj otázkam socialistickej práce, umeniu pracovať, novej socialistickej disciplíne práce, jej organizácii ale aj odmeňovaniu za vykonanú prácu. Bol proti rovnostárstvu v rozdeľovaní výsledkov práce a v odmeňovaní,považoval za potrebné spájanie materiálneho a morálneho stimulovania. Žiadal doceňovať pracovné súperenie a súťaženie. Práve budovanie socialistickej ekonomiky považoval Lenin za najdôležitejšiu a najťažšiu úlohu socialistickej revolúcie. A v tomto zdôrazňoval rozhodujúcu úlohu širokých ľudových más. To, čo priniesol V. I. Lenin v teórii i praxi pre lepší život ľudí v spravodlivejšej a pokrokovejšej spoločnosti sa len ťažko dá zrovnať s prínosom nejakého iného človeka na zemi. Jeho prínos vysoko oceňovali aj také osobnosti ako historik a filozof António Gramsci, filozof, logik a matematik Bertrand Russell, fyzik teoretik, nositeľ nobelovej ceny Albert Einstein a mnohí iní.

Jozef Hrdlička za KSS, pozri aj Spoločné vyhlásenie komunistických a robotníckych strán sveta pri príležitosti 150.výročia narodenia V. I. Lenina

Jaroslav Košela k 100. výročiu Októbrovej revolúcie

Dne 7. 11. 2017 si, v intencích gregoriánského kalendáře, připomeneme kulaté, již 100. výročí této velkolepé události, která otevřela cestu k pozitivním revolučním změnám a odstranění sociálního útisku a hospodářských krizí nejen v Rusku a později SSSR samotném. Hlavním důvodem, proč byla VŘSR tak masivně úspěšná právě v Rusku, je skutečnost, že životní úroveň a sociální podmínky většiny obyvatel bývalého carského Ruska, byly nedůstojně nuzné. Na jedné straně zde existovali privilegovaní členové carského dvora a ideoví přívrženci carismu, kteří si nažívali jako v bavlnce, na straně druhé se ovšem nacházeli ti ostatní, řadoví obyčejní občané carského Ruska, kteří byli nuceni přežívat bez základního existenčního standardu. Jejich denním chlebem bylo každodenní prožívání sociálního útisku, hladomoru, v zimních měsících se k tomuto přidalo i odolávání sibiřsky mrazivému podnebí, kdy byly jejich chudé chýše vystaveny extrémním klimatickým podmínkám. V carském Rusku rovněž neexistovalo efektivní dopravní spojení, v důsledku čehož se občané mohli pohybovat pouze v rámci nejbližšího okolí od svého bydliště, rovněž neexistovala ani plošná elektrifikace všech domácností, které si tak ve večerních hodinách musely pomáhat petrolejovými lampami. Při výčtu výše uvedených determinujících aspektů a příčin nesmíme zapomínat ani na nedostatečnou vzdělanostní úroveň většiny občanů carského Ruska. V carském Rusku totiž bylo 80% obyvatel negramotných, přičemž vládním výnosem, který zavedl všeobecné školení dospělých, bylo určeno celkové odstranění negramotnosti do 1. října 1932 (Somr, 1987, s. 521). 

        Vzhledem k výše uvedenému je více než nasnadě, že pokud si nová revoluční síla pod vedením V. I. Lenina dala za cíl vybudovat z Ruska kulturní, civilizovanou a vzdělanou zemi, jedním z jejích prvních politických úkolů bylo jednou provždy se vypořádat s negativními důsledky staletí přetrvávajícího carismu a vládu cara nahradit vládou lidu, jenž si své záležitosti bude spravovat samostatně. 

Rok 1905 a první ruská revoluce

              Po prohře carského Ruska s Japonskem o území Mandžuska v roce 1904 dochází ke značnému oslabování významu Ruska ve světovém měřítku, přičemž mj. i v důsledku z této ztráty plynoucí špatné atmosféry v zemi začíná docházet i k aktivizaci mas, nespokojených s hospodářsko-politickým vývojem země. 

        Jedním z důsledků neuspokojivé hospodářské situace v zemi, kde již chyběl i chléb k obživě pracujících, zatímco ovšem carská moc pro sebe měla uskladněny tajné zásoby chleba, byla událost známa jako Krvavá neděle, k níž došlo 22. ledna 1905 (9. ledna dle juliánského kalendáře). Tento den pochodovalo k Zimnímu paláci v Petrohradě cca 140 000 pokojných a neozbrojených dělníků v čele s pravoslavným popem Georgijem Gaponem s cílem uplatnění jejich požadavků. Jednalo se především o požadavky na dodržování občanských práv v zemi, zrušení cenzury, zavedení osmihodinového pracovního času a ulehčení hospodářského života v zemi. Tento dav však byl náhle překvapen a napaden carskou armádou, přičemž tato konfrontace zástupců lidu s carskou armádou si vyžádala cca 130 obětí na životech a tisíce vážně zraněných. Gapon následně odchází do Finska, kde je o rok později zavražděn. Tato událost opět vedla k upevnění carské moci v Rusku, která, vědoma si značné vlny nespokojenosti občanů, těmto nabídla cestou říjnového manifestu některé ústupky v politické rovině (vznik Státní dumy), ovšem jednalo se o pouhou deklaraci bez právní závaznosti. I přes existenci parlamentu (dumy) totiž nadále pokračovala vláda carského samoděržaví, které přetrvalo až do revolučních událostí v listopadu (říjnu) 1917. 

        Významným mezníkem prvních revolučních událostí z roku 1905 však byl vznik nových ruských politických stran. Jednalo se o tyto strany:

Kadeti – konstituční demokraté – liberálně zaměřeni, na čele Pavel Miljukov

Eseři – socialisté revolucionáři – zastupovali zájmy zemědělců

Sociální demokraté – radikálnější bolševické křídlo (V. I. Lenin), umírněné menševické křídlo (J. O. Martov) – tito prosazovali revoluční řešení hospodářských a sociálních problémů Ruska 

Zdroj: www.dejepis.com/ucebnice/ruskerevoluce/. Staženo dne: 8. 10. 2017

Rozpor mezi bolševiky a menševiky

                Koncepce V. I. Lenina jakožto představitele bolševického proudu považovala za člena strany „každého, kdo uznává její program a kdo stranu podporuje osobní účastí v jedné ze stranických organizací“, naproti tomu koncepce menševického reprezentanta J. O. Martova předpokládala, že členem strany je „každý, kdo přijme její program, podpoří ji materiálními prostředky a pravidelně jí poskytuje osobní pomoc pod vedením jedné z jejích organizací“ (Zdroj:http://ekonomika.eurozpravy.cz/svet/202214-bolsevici-nebo-mensevici-mensina-ktera-byla-vetsinou-je-nejvetsim-paradoxem-ruskych-dejin/.Staženo dne 8. 10. 2017). Koncepce V. I. Lenina tudíž klade hlavní důraz na aktivní účast ve straně, přičemž zdůrazňuje i důležitost participace členské základny na budování strany jakožto organizace profesionálních revolucionářů. Menševická koncepce J. O. Martova naopak vnáší do budování strany prvky západoevropských modelů, neoperuje s profesionálním revolucionářstvím. 

        Tento ideový rozpor mezi bolševiky a menševiky ve svém konečném důsledku vede k rozpadu Ruské sociálně-demokratické dělnické strany (RSDDS). 

Únorová revoluce 1917

               V průběhu celého února 1917 probíhaly v tehdejším hlavním městě Ruska Petrohradě, ale i jinde v Rusku, masivní demonstrace. Obyvatelé Ruska byli otráveni již 3 roky trvajícím válečným konfliktem (1. SV) a rovněž požadovali zlepšení hospodářské situace v zemi, která byla touto dobou, jak jsme již uvedli výše, značně bezútěšná. 

        22. února 1917 vypukla stávka dělníků v Putilovově závodě v Petrohradě, přičemž po němž došlo k vyhlášení generální stávky a 27. 2. 1917 vypuklo povstání proti carismu, který již nebyla ochotna nadále udržovat při životě ani armáda. Car Mikuláš II. byl tímto povstáním konečně úspěšně svržen a poražen, když dne 2. března 1917 abdikoval. Po jeho abdikaci byla vyhlášená republika, přičemž díky únorové revoluci mohly v Rusku započít do té doby nevídané procesy demokratizace a liberalizace státu. Hospodářské těžkosti a potíže s vedením války se ale přesto nedařilo řešit s dostatečně uspokojivým výsledkem. 

        Zde je důležité uvést, že po únorové revoluci panovalo v Rusku dvojvládí, přičemž oficiální vládu tvořila buržoazní Prozatímní vláda (na čele zprvu kníže Georgij Lvov, posléze menševik Alexandr Kerenskij) a druhou formou moci byly sověty, přičemž nejvýznamnější byl především Nejvyšší sovět dělnických a rolnických zástupců, kterému byly podřízeny ostatní sověty. Sověty byly nejprve pod kontrolou menševiků a eserů, později v nich získali převahu bolševici. Jenže zde nutno uvést, že ani prozatímní vládě se nedařilo naplňovat požadavky ruských občanů v jimi požadovaném rozsahu. Řadoví občané Ruska svoje požadavky shrnuli do hesla „chléb a mír“, ale konečný výsledek praktického naplnění onoho hesla bylo v této válečné době značně diskutabilní a složité. Občané pociťovali značnou nespokojenost s vedením války, čehož výsledkem byla abdikace ministrů války Pavla Maljukova a Alexandra Gučkova. 

        Mezi jednu z nejdůležitějších události onoho období první poloviny roku 1917 patřil především návrat V. I. Lenina ze švýcarského exilu zpět do Ruska, ke kterému došlo 16. dubna 1917. Lenin byl zastáncem revolučního uspořádání společnosti, přičemž prosazoval názor, že revoluce se může uskutečnit i v tehdejším oslabeném Rusku. Lenin již krátce po svém dubnovém návratu vyhlásil tzv. „dubnové teze“, což byl program přechodu od buržoazně-demokratické revoluce k revoluci socialistické. Základem tohoto dokumentu bylo heslo „Všechnu moc sovětům“  

        Uvedené heslo bylo základním předpokladem toho, aby byla relativně neschopná buržoazní Prozatímní vláda nahrazena vládou revolučních bolševiků, neboť podle Lenina byly k úspěšné socialistické revoluci v této době ty nejpříhodnější podmínky. Příhodnost podmínek k revoluci ještě umocňovala tehdejší mezinárodní napjatá situace, jakož i obecná nespokojenost širokých vrstev ruského obyvatelstva s neschopností oficiálních míst řešit jejich požadavky k úplné spokojenosti.   

        V červenci 1917 se buržoazní Prozatímní vláda pokusila o neúspěšnou vojenskou ofenzivu, což pouze prohloubilo stále rostoucí nespokojenost obyvatelstva. Důsledkem uvedeného byla změna na čele Prozatímní vlády, kdy Georgije Lvova vystřídal Alexandr Kerenskij. Pod jeho vedením vláda zahájila velmi silnou kampaň proti bolševickým vůdcům, kdy V. I. Lenin a Grigorij Zinovjev byli obviněni z velezrady. Zostřená situace opět donutila V. I. Lenina k emigraci, tentokrát do Razlivu u hranic s Finskem. Touto protibolševickou kampaní zároveň končí dvojvládí, kdy sověty přestávají být opozicí buržoazní Prozatimní vlády. 

        Na základě osobního konfliktu mezi A. Kerenským a generálem Lvem Kornilovem dochází v září 1917 ke Kornilovu pokusu o vojenský puč, který však nebyl úspěšný, neboť vojáci již v této době stáli na straně bolševiků. Dne 9. 9. 1917 tudíž dochází k odvolání gen. Kornilova z funkce vrchního velitele a jeho uvěznění z Kerenského popudu. Posléze se začínají formovat rudé gardy, které získávají masivní podporu v sovětech, armádě, ale i u Baltského námořnictva. Buržoazní Prozatimní vláda na uvedenou situaci reaguje hystericky, vydává zatykače a zakazuje bolševický tisk, rovněž si do Petrohradu svolala věrné vojenské posádky kozáků a junkerů, ale ani tyto zoufalé kroky nemohoucí buržoazní Prozatímní vlády již nemohou zabránit úspěšné realizaci Velké říjnové socialistické revoluce pod vedením V. I. Lenina.  

Zdroje: www.dejepis.com/ucebnice/ruske-revoluce/. Staženo dne 8. 10. 2017

            http://www.rozhlas.cz/plus/portrety/_zprava/lavr-kornilov-a-jeho-puc-ktery-se-nejspis-nekonal–1738131   Staženo dne: 8. 10. 2017   

VELKÁ ŘÍJNOVÁ SOCIALISTICKÁ REVOLUCE

        Mezi klíčové události, kterými započaly události události VŘSR, lze zcela nepochybně zařadit výstřel z křížníku Aurora v Petrohradě, ke kterému došlo 7. listopadu 1917 (25. 10. podle juliánského kalendáře). Po tomto výstřelu rudé gardy obsadily v Petrohradě  všechny klíčové body (ministerstva, nádraží, mosty, státní banku, elektrárny, telegrafy), přičemž v pozdních večerních hodinách se jim podařilo dobýt i petrohradský Zimní palác, tehdejší sídlo Prozatímní vlády. Na čele VŘSR stál v prvopočátku Lev Davidovič Trockij, který ovšem z důvodu prozrazení dne začátku revoluce nepříteli byl vystřídán V. I. Leninem, který je definitivně uznán jakožto hlavní vůdce revolučních událostí. Revoluční oddíly armády, připravené bolševiky, statečně bojovaly po boku Rudé gardy. Do akce se zapojilo i válečné loďstvo, které disponovalo dvěma nejvýznamnějšími válečnými křízníky Aurora a Záře svobody. Zdroj: http://www.ksm.cz/VRSR.pdf

        Rovněž došlo k rozpuštění předparlamentu (Prozatímní rady republiky), který byl mocenským orgánem menševiků a eserů, čímž tyto dvě skupiny definitivně ztratily jakýkoli mocenský vliv na politický život v Rusku. V týž den bylo taktéž vydáno provolání Občanům Ruska, kde bylo konstatováno, že buržoazní Prozatímní vláda byla s konečnou platností svržena a že všechna moc přešla do rukou sovětů. Reprezentanti buržoazní Prozatímní vlády se mezitím ukryli v Zimním paláci, kde byli pod ochranou chovanců důstojnické školy a úderných praporů, ovšem ani tento krok jim již nebyl nic platný.    

V noci z 25. na 26. 10. 1917 vzali revoluční dělníci, vojáci a námořníci Zimní palác útokem a Prozatímní vládu zatkli. Tímto počinem ozbrojené revoluční povstání v Petrohradě zvítězilo. Moc převzala vláda sovětů na čele s V. I. Leninem. 

        V návaznosti na tuto událost ve dnech 7. až 9. listopadu 1917 ve Smolném započal II. všeruský sjezd sovětů, kde bolševici získali naprostou většinu a menševici s esery skončili v poli poražených. Tento sjezd je z pohledu hodnocení úspěšnosti VŘSR velmi důležitý právě proto, že v něm byly přijaty tři klíčové dekrety: dekret o vládě, dekret o míru a dekret o půdě

Dekret o vládě – dal vzniknout Radě lidových komisařů složené výhradně z bolševiků v čele s V. I. Leninem, která se posléze stala vrcholným mocenským orgánem v Rusku   

Dekret o míru – byl výzvou válčícím stranám k co nejdřívějšímu ukončení bojů a uzavření míru (Brest-litevský mír však byl uzavřen až 3. 3. 1918)

Dekret o půdě – jeho prostřednictvím byla vyhlášena pozemková reforma, rovněž došlo ke konfiskaci velkostatkářské a církevní půdy. Do vlastnictví lidu tímto dekretem rovněž přešlo i nerostné bohatství, lesy a vody.

        Sovětská revoluce se v prúběhu října 1917 až února 1918 rozšířila na celé území Ruska, přičemž všude, snad s určitou výjimkou Moskvy, kde se sem-tam objevily určité ostrůvky odporu, které ovšem byly snadno poraženy, se jí podařilo získat vítězné postavení. VŘSR byla v té době unikátní ukázkou jednolitého vítězství radikálních bolševických myšlenek napříč celou zemí, tudíž možno říci, že VŘSR byla produktem společného celostátního konsensu, jakési jednoznačné celonárodní veřejné shody ve způsobu řešení velmi rozsáhlých, především hospodářských a sociálních, problémů, které představovaly pozůstatek kruté a bezohledné asociální politiky carského Ruska  

Zde ovšem dlužno dodat, že VŘSR byla úspěšná především z těchto příčin:

1) v ruské buržoazii měla VŘSR proti sobě poměrně slabého nepřítele, špatně zorganizovaného a politicky málo zkušeného, o čemž svědčí skutečnost, že když už se ruské buržoazii podařilo získat moc, nedokázala nic lepšího, než že pokračovala v politice carského Ruska,

2) v čele VŘSR stála ruská dělnická třída, tou dobou zocelena zkušeností se dvěma revolucemi,

3) ruská dělnická třída měla během revoluce spojence v rolnické chudině, která tvořila převážnou část vesnického obyvatelstva – v důsledku existence svazku dělnické třídy a rolnické chudiny bylo ovlivněno i chování středních rolníků, kteří dlouho lavírovali ve svých postojích, až se vlivem výše uvedeného svazku přiklonili k hodnotám VŘSR,

4) v čele dělnické třídy stála bolševická strana – jedině bolševická strana, zastřešující zájmy dělnické třídy jako celku se vší upřímností, mohla úspěšně spojit různá revoluční hnutí (všeobecně demokratické hnutí za mír, rolnické hnutí za zabrání statkářské půdy, národně osvobozenecké hnutí utiskovaných národů za národnostní rovnoprávnost a socialistické hnutí proletariátu za svržení buržoazie a za nastolení diktatury proletariátu) v jeden velmi silný revoluční proud,

5) k vypuknutí VŘSR došlo v době, kdy byla imperialistická 1. světová válka ještě v plném proudu, v důsledku čehož měly zúčastněné strany úplně jiné starosti, neboť se musely v plném nasazení věnovat svým vnitřním záležitostem, v důsledku čehož tudíž nemohly jednotně zakročit proti Říjnové revoluci.

Zpracováno podle: Velká říjnová revoluce. Publikace KSM věnovaná 90. výročí VŘSR. Komunistický svaz mládeže, Praha, 2007. Zpracovaná podle knihy „Dějiny všesvazové komunistické strany (bolševiků). Nakladatelství Svoboda, Praha, 1951. 

Proměna Ruska ve stát socialistické revoluce

        Aby bylo možno hovořit o úspěšné proměně Ruska, až dosud hospodářsky a ekonomické utiskovaného a ubitého velmi dlouhým obdobím carského samoděržaví a těžce zkoušeno neupřímnou snahou o změnu ze strany Prozatímní vlády, v sebevědomý, autarkní a všestranně vyspělý státní celek s naprosto nezpochybnitelnou dominancí vlády dělnické třídy, bylo zapotřebí definitivně se vypořádat se starým neblahým buržoazním dědictvím carského samoděržaví a Prozatímní vlády. Jakožto nezbytné se ukázalo ustavení nových orgánů sovětského státu. Došlo k rozpuštění ministerstev a místo nich byly ustaveny nové sovětské správní orgány s příslušnými lidovými komisariáty. Dále byla ustavena Nejvyšší hospodářská rada za účelem řízení rozvoje průmyslu v zemi. Rovněž došlo ke zřízení Všeruské mimořádné komise k boji proti kontrarevoluci a sabotáži pod vedením Felixe Dzeržinského. Dále byl vydán dekret o utvoření Rudé armády a námořnictva. 

        Dále byly vydány dekrety o zrušení stavů, zrušení omezení pro národnosti a náboženská vyznání, o odluce církve od státu a školy od církve, o rovnoprávnosti žen a rovněž i o rovnoprávnosti národů Ruska. Za účelem zajištění úspěšného nového sovětského hospodářství, došlo v celé zemi ke znárodnění bank, železnice, zahraničního obchodu, obchodního loďstva a celého velkoprůmyslu bez ohledu na odvětví. Byly zrušeny rovněž všechny zahraniční půjčky, podepsané carem a Prozatímní vládou.

        Válčícím národům a jejich vládám byla ze strany nové revoluční sovětské moci záhy nabídnuta možnost rychlého zahájení jednání o spravedlivém demokratickém míru. Ze strany Francie a Anglie však byla tato nabídka ihned zamítnuta. V návaznosti na to došlo v této věci dne 3. prosince 1917 v Brest-Litevsku k jednání mezi sovětskou vládou s Německem a Rakouskem. 5. prosince 1917 došlo k podepsání úmluvy o dočasném příměří. L. D. Trockij a skupina „levých komunistů“ však nesouhlasila s podepsáním příměří za podmínek navržených Německem, přičemž vystoupili proti Leninovi a žádali pokračovat ve válce. L. D. Trockij dále prohlásil, že sovětská armáda bojovat nebude a přistoupí k demobilizaci armády. Dne 10. 2. 1918 tudíž došlo v Brest-Litevsku k přerušení mírového jednání. Německá vláda v důsledku uvedeného kroku zahájila ofenzivu, která ovšem, z důvodu revolučního nadšení ruského obyvatelstva, skončila neúspěchem. Na zvolání strany a sovětské vlády „Socialistická vlast je v nebezpečí!“ odpověděla dělnická třída rychlým ustanovením oddílů Rudé armády. Útoky německé imperialistické armády byly úspěšně odraženy dne 23. 2. 1918. Tento den se stal i dnem oficiálního zrodu Rudé armády. 

        Dne 18. 2. 1918 byl ze strany ÚV přijat Leninúv návrh zaslání telegramu německé vládě s nabídkou okamžitého uzavření míru. Německá strana však, nadále pokračujíc v útoku, dala souhlas k podepsání míru až 22. 2. 1918. Za účelem definitivního vyřešení míru došlo ke svolání VII. sjezdu strany, který byl zahájen 6. března 1918. Na tomto sjezdu bylo stanoveno změnit název strany a přepracovat její program. Strana dostala název Komunistická strana Ruska (bolševiků) – KSR (b).  

Zpracováno podle: Velká říjnová revoluce. Publikace KSM věnovaná 90. výročí VŘSR. Komunistický svaz mládeže, Praha, 2007. Zpracovaná podle knihy „Dějiny všesvazové komunistické strany (bolševiků). Nakladatelství Svoboda, Praha, 1951.

Juraj Janošovský: Lenin, večne živý!

Lenin bol geniálny inovátor. To, čo Karol Marx teoreticky premyslel, on uviedol do praxe…

Pochopil logiku marxizmu a tvorivo ju uplatnil v zložitých pomeroch, v zložitej situácií . Na prvý pokus zorganizoval historickú revolúciu, ktorá zmenila svet. Naplnil Marxovu ideu, že filozofi (múdri ľudia) nemajú svet len vysvetľovať, ale meniť! Zobral budúcnosť veľkej krajiny, veľkého národa z rúk „osudu“ a predviedol  svetu praktický, realizovateľný, pokrokový, humanistický program.

Je tŕňom v oku všetkých antikomunistov a haldy nenadaných papagájov, opakujúcich ich hlúpe útoky na jeho osobu a dielo. Aj keď som nenašiel nič, čo by mu bolo možno vyčítať, vo svojej podstate bol anticky pochybujúci (viem, že nič neviem!). Svoje rozhodnutia formoval v kruhu spolupracovníkov a s rešpektom k záujmom prostých ľudí, zodpovedných občanov. Presadzoval riešenia po hlbokom štúdiu problémov, po analýze a posúdení dôsledkov. Bol pionierom lídrom pokrokovej humanistickej civilizácie, nového programu rozvoja spoločnosti a ľudí, ktorí ju vytvárajú.  

Nedá sa mi spomenúť príklady, lebo uvedené by upozaďovali, nespomenuté. Bolo „za socializmu“  také heslo „Lenin večne živý!“. Schovávali za neho mnohí nenadaní, lebo šírkou svojich úvah a hĺbkou myšlienok vytvoril V.I. Lenin obrovské dielo v exile i v revolúcii, na stránkach Iskry aj pri budovaní sovietskeho zväzu. Ale predsa len, v dnešných ťažkých dobách, pripomeniem dve jeho úvahy. Výstrahu: „Komunizmus nemôže nikto poraziť, len komunisti sami…“ Vznešené ideály a poctivé hodnoty sú podľa Lenina, z podstaty neporaziteľné, len chyby a omyly ľudí, môžu pomôcť jeho nepriateľom na čas komunistov a komunizmus zabrzdiť.

A ešte jeho Aprílové tézy, vyzývajúce k trpezlivosti: nechajte ich (Kerenského?, Matovičovu? Merkelovej, Trumpovu vládu), aby sa „zhovadili“ sami. Lenin odmietal pomáhať menševikom v ich kozmetických „opravách“ totalitných feudálno-buržoáznych pomerov. Lebo cieľom inscenovaných opatrení, nebolo zlepšiť život, ale udržať sa pri moci a udržať dekadentný systém… Inšpirujme sa: nechajme ich nech sa sami zdiskreditujú a neriešme ich malomeštiacke problémy, lebo ani dnes nejde o dôstojný život pre ľudí, ale o  prebendy a výnosy z nespravodlivého systému… 

Juraj Janošovský, Bratislava 22.4.2020

Michal Albert o revolúcii a Leninovi

V Slovníku slovenského jazyka (SSJ) má pojem revolúcia význam ako „zvrat v spoločensko-politických vzťahoch, riešiaci protirečenia medzi charakterom výrobných síl a výrobnými vzťahmi, pričom dochádza k zvrhnutiu starého, prežitého spoločenského zriadenia a k nastoleniu nového, pokrokového zriadenia„. Vzhľadom k tomu, že ide o zvrat, ten nie je vždy možné uskutočniť v romantickým spôsobom a vyžaduje si, žiaľ, aj nepopulárne opatrenia. Každú revolúciu je však dôležité vnímať vzhľadom k miestu a najmä času, v ktorých sa odohrávala. Ako ďalej dodáva SSJ o socialistickej či proletárskej revolúcii, tá vedie „k zvrhnutiu kapitalistického spoločenského zriadenia, k odstráneniu vykorisťovania a k nastoleniu diktatúry proletariátu„. Takouto bola aj Veľká októbrová socialistická revolúcia, s ktorou sa spája aj V. I. Lenin. Revolúcia by mal byť prerod k niečomu lepšiemu. Nepochybne v dobe, keď ľudia otrocky dreli na pomyselných poliach boháčov bolo nevyhnutné pomôcť im. Iná možnosti ako revolučná však neprichádzala do úvahy. Kozmetické zmeny by nepriniesli nič, len predlžovanie agónia. Revolúcia je ako pomyselný skalpel v rukách chirurga, ktorý invazívnym spôsobom odstráni nádor. Tečie pri tom krv, čo nie je populárne a nebolestivé. Aj na osobu V. I. Lenina je potrebné pozerať sa cez pohľad doby a miesta a miere utrpenia, ktoré ľudia znášali pred revolúciou. Ani po nej nebolo všetko v poriadku, no revolúcia má byť dlhodobý proces, dôležité je meniť aj myslenie ľudí. Nebyť zdravotných problémov, mohol Lenin priniesť ďalšie úspechy. Nie všetko bolo v jeho živote urobené správne, žiaľ, pokusy o nastoľovanie lepšej spoločnosti prinášajú aj chyby, z ktorých je potrebné sa poučiť. Každý dobrý nápad, ktorý môže pomáhať spoločnosti smerovať k beztriednej spoločnosti, tak, ako si to mnohokrát želal aj Ježiš Kristus, si zasluhuje šancu. Pri pohľade na chyby minulosti je možné každý nápad natoľko skvalitniť, aby sa vďaka nemu mohla spoločnosť približovať k tomu, aby nikto nemusel trpieť. Revolucionár ako Lenin nám musí byť inšpiráciou k snahe o vnútornú revolúciu. Vo svojom zmysle prežívame každodenné revolúcie. Už naše dennodenné konania majú byť snahou o to, aby sme to, čo robíme, robili čo najlepšie. A revolúcia je snahou posúvať naše každodenné aktivity smerom dopredu. Lebo veľké revolúcie si vyžadujú aj tie naše každodenné malé revolúcie. Lenin, ktorý sa pred 150. rokmi narodil, nech je pre nás inšpiráciou, aby sme sa v každodenných životoch snažili o pozitívne pretváranie spoločnosti k lepšiemu. V revolúciách je potrebný každý človek a jeho osobné prispenie k dobru. 
M. Albert, zdroj: https://slovnik.aktuality.sk/pravopis/slovnik-sj/?q=revol%C3%BAcia

„Buržoázni publicisti popísali a popisujú hory papiera, vychvaľujú konkurenciu, súkromné podnikanie a ostatné veľkolepé cnosti a pôvaby kapitalistov….socialistov obviňovali, že nechcú chápať ľudskú prirodzenosť. V skutočnosti však kapitalizmus dávno nahradil individuálnu malovýrobu tovarov, za ktorej mohla konkurencia vychovávať v trochu širšom rozsahu podnikavosť, energiu a smelú iniciatívu veľkou a najväčšou továrenskou výrobou, účastinnými spoločnosťami, syndikátmi a inými monopolmi. Konkurencia za takéhoto kapitalizmu znamená pre obyvateľstvo, pre jeho väčšinu, pre 99% pracujúcich, že sa neslýchane zversky potláča ich podnikavosť, energia a smelá iniciatíva, znamená aj to, že súťaženie nahradzuje finančnými podvodmi, despotizmom, pätolízačstvom na najvyššom stupienku spoločenského rebríčka. Úradníkom gogoľovského typu, „inteligentom“, ktorí nenávideli Belinského, bolo ťažko rozlúčiť sa s nevoľníctvom.“
Lenin, Ako organizovať súťaženie, 1917, s. 23-25

Nemusíme Lenina uctievať,
ale mali by sme mať právo o ňom slobodne diskutovať

Cieľom tohto kolektívneho článku, ktorý som za redakciu inicioval a ktorý je v procese tvorby (teda je v procese aktualizovaný) bolo otvoriť diskusiu na tabuizovanú tému, ktorá vyvoláva rôznorodé emócie na oboch stranách barikád. Na jednej strane tu máme Lenina zodpovedného za krvavé akty v revolúcii, na strane druhej Lenina ako pragmatického politika, ktorý sa usiluje o zabezpečenie čo najširších sociálnych práv pre chudobný ruský ľud. Faktom, je že tak ako obdivovatelia, aj kritici majú svoj kus pravdy. Myslím si, že východoeurópske spoločnosti ešte nedospeli k objektívnemu hodnoteniu osobností ako je Lenin. Je to samozrejme pochopiteľné pod vplyvom rôznorodých krívd, ktoré sa mnohým ľuďom so slovom komunizmus spájajú. Napriek tomu je slobodná diskusia nutná, aby sme sa dopátrali k objektívnej pravde, čo je možné iba v dialógu.

Ako duchovný komunista/komunitarista sa nedokážem stotožniť s Leninovým extrémnym ateizmom, a nie je mi sympatická ani ironická a sarkastická časť Leninovej osobnosti. Taktiež sa dištancujem od všetkých krvavých a nespravodlivých momentov revolúcie. Avšak Leninovi uznávam nasledujúce víťazstvá. Vďaka tzv. VOSR (Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii) bol uzákonený 8-hodinový pracovný čas, zvýšili sa sociálne práva a platy pracujúcich, odbory a kolektívne vyjednávanie je ukotvené v zákone; ukončila sa svetová vojna a otvára sa otázka práva národov na sebaurčenie. A tak pod vplyvom Lenina (či už v pozitívnom či negatívnom zmysle) sa zakotvujú v ústavách nových národných štátov aj sociálne základy nových republík. V Rusku je prvý krát v histórii zavedené bezplatné štátne zdravotníctvo pre všetkých občanov, povinné a bezplatné vzdelanie, emancipácia žien a zavedenie Medzinárodného dňa žien, rozvoj novej avantgardnej kultúry, dekréty o miery a pôde, znárodnenie ako precedens. V neskoršej fáze elektrifikácia a industrializácia zaostalej chudobnej krajiny na priemyselnú veľmoc, vzostup v poľnohospodárstve, zvýšenie konkurencieschopnosti ruského priemyslu, vybudovanie komunikačných sietí a využitie vodnej energie. Toto všetko sa deje počas doby tzv. vojnového komunizmu, teda nie v čase mieru a prosperity, ale v čase hospodárskeho úpadku (cárske Rusko doviedlo krajinu na kolená), izolovania od zdrojov, núteným dočasným štátnym kapitalizmom (NEP), no a napokon počas vnútorných politických rozporov o priebehu revolúcie. Napriek tomu došlo k mnohým neprávostiam, ktoré spôsobili krivdy a napokon aj nenávisť voči myšlienke komunizmu, ktorú znášajú komunisti dodnes. Najviac počas revolúcie utrpeli pravoslávni kresťania, z ktorých mnohí, paradoxne, skôr dokážu diskutovať o Stalinovi (vďaka záchrane celej civilizácie pred agresívnym imperiálnym pangermanizmom v Druhej svetovej vojne), ako o Leninovi. Snáď aj preto je objektívna diskusia nutná. Lenina nemusíme nekriticky vzývať, nemusíme mu znova stavať sochy, postačí, keď budeme môcť v súčasnej napätej ideologickej situácii aspoň diskutovať. Toto je môj minimalistický cieľ, ktorý požadujem aj od druhej strany. Bolo by pokrytecké od generácie, ktorá sa hlási k DAVu, ignorovať Lenina, ktorý bol pre davistov ideovým vzorom. Davisti 21. storočia by ho preto aj napriek výhradám nemali ignorovať. A o to mi v tomto článku išlo.

Lukáš Perný, iniciátor ankety

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


29 thoughts on “Už 150 rokov „večne živý,“ obdivovaný aj preklínaný Lenin, komentujú ho významní akademici

  • 22. apríla 2020 at 12:45
    Permalink

    Bolo by zaujímavé pozrieť na rozdelenie bohatstva (koncentrácia u bohatých) v rokoch keď sa Lenin dostával k moci a porovnať to so súčasnosťou (niečo sa dá objaviť u Pikettyho). Po hrôzach I. svetovej vojny si boľševici mysleli, že tým toto rozdelenie prekonajú (aspoň v Rusku). Dnes sa o koncentrácii bohatstva hovorí veľmi obozretne a používajú sa eufemizmy. Nik nevie predpovedať ako to dopadne, ak sa naďalej bude koncentrovať bohatstvo v rukách malej skupiny ľudí – dobročinnosť to asi nevyrieši. Ale ľudia sa menia. Stačí si porovnať výroky generácie Šimečkovcov…. od najstaršieho… po najmladšieho. Keď ten najstarší počuje toho svojho vnuka, tak sa musí v hrobe obracať. Lenin určite nie je „večne živý“…. ale mnohé jeho myšlienky sa môžu ukázať dnes ešte aktuálnejšie ako v dobe keď pôsobil v Rusku.

    “Civilizácia, ku ktorej svojím pôvodom patríme, nemá konečne príliš na výber v krokoch do budúcnosti: nemôže spory medzi národmi a sociálne antagonizmy riešiť vojnou, pretože by sama zanikla, musí spravodlivo rozdeľovať prácu i bohatstvo, ku ktorému sa dopracovala a následne musí obnoviť rovnováhu medzi svojou priemyselnou aktivitou a hrubo vykorisťovanou prírodou (M.ŠIMEČKA)”.

    Reply
  • 22. apríla 2020 at 13:14
    Permalink

    Veľmi dobrý pokus o plastický pohľad.
    „obdivovatelia, aj kritici“ – mám rád životopisy a verím, že keď sa necháme strhnúť osobnosťou, o ktorej ten životopis je, že urobíme najlepšie, keď sa nehráme obvyklú školometskú hru na „zlatú bránu“, keď by sme sa museli politicky korektne zaradiť buď medzi obdivovateľov, alebo kritikov.
    Hodnotiaci prístup nám obvykle bráni učiť sa, učiť sa, učiť sa…

    Reply
  • 22. apríla 2020 at 16:51
    Permalink

    Pravdu povediac,o Leninovi toho viem len to,čo ma o tejto osobnosti naučili v škole.Moje znalosti nielen o Leninovi ale aj o Marxovi sú obmedzené sumou vedomostí potrebných na vykonanie štátnej záverečnej skúšky na VŠ.Osobne si myslím,že neporovnateľne významnejšou osobnosťou v zásluhách o ZSSR bol J.V.Stalin.Napokon,Lenin sa vrátil do Ruska mesiac po februárovej revolúcii,v ktorej bol zvrhnutý cár Mikuláš II.Bol nepochybne strojcom októbrovej revolúcie,ktorú ale manažoval hlavne Trockij.Lenin žiaril vo svetovej politike od r.1917,do r.1921.Zbytok života bol postihnutý syfilitickou progresívnou paralýzou,ktorá ho prakticky už od konca r.1920 vyradila z politického života.Možno sa oprávnene domnievať,že ak by pokračoval v práci,tak by sa usiloval spolu s Trockým o rozšírenie revolúcie do celého sveta, dôsledky čoho si možno len domýšľať.Bol to jednoznačne Stalin,kto zo ZSSR urobil svetovú veľmoc.Prevzal krajinu s dreveným pluhom a odovzdal jadrovú veľmoc napísal W.Churchill.Lenin je a ešte dlho bude symbolom.Podobne ako Robespierre (ktorému sa Lenin tak veľmi snažil podobať)zostáva symbolom Veľkej francúzskej revolúcie.Rozdiel je v tom,že kým Robespierra sťala gilotína,tak Lenin umrel dosť nedôstojnou smrťou.
    Je ťažké hodnotiť Lenina inak ako symbol – tvorcu nádeje na vznik sociálne spravodlivej spoločnosti.
    Pre potvrdenie mojich slov stačí poznanie,že aj samotné Rusko zaujíma k tejto dejinnej osobnosti nejednoznačné stanovisko.Keby sa v Moskve 9.mája uskutočnili aj t.r.oslavy Dňa víťazstva,tak by sme si museli všimnúť „zadeklované“ Mauzoléum V.I.Lenina“ a absenciu portrétov nie len Lenina ale aj Stalina a všetkých „maršalov víťazstva“včítane portrétu maršala Koneva, čo je na pozadí pražského škandálu s jeho sochou dosť „pikantné“.

    Reply
    • 22. apríla 2020 at 23:59
      Permalink

      RUSKÝ PREZIDENT POVAŽUJE ULJANOVA-LENINA ZA DAREBÁKA

      Pane Dubník, zdravím Vás.

      Váš příspěvek se mi líbí, souhlasím s Vámi.

      Dnes pokrokový svět vzpomíná 150. výročí narození Vladimíra Uljanova-Lenina. Ruský prezident Vladimír Putin, bývalý člen KSSS a elitní důstojník KGB, 21. ledna 2016 však označil Uljanova za darebáka, když řekl, cituji: „Lenin položil atomovou bombu pod základy, jež se nazývají Rusko, které později také vybuchlo.“ 10. prosince 2019 na zasedání Rady prezidenta RF ve věci lidských práv ruský prezident V.V. Putin se vyjádřil krajně negativně a urážlivě o Leninovi, když ho veřejně obvinil z rozbití samé podstaty ruské státnosti a smyslu života ruského národa.

      Nikolaj Platoškin, předseda hnutí „Za nový socialismus“ se k Putinoým slovům v loňském prosinci vyjádřil krátce poté takto:

      https://www.youtube.com/watch?v=BvsTSbM3XyM

      P.S.
      Nikdy jsem nepochyboval ani na minutu, kdo je ve skutečnosti Vladimír Putin ─ slouha FEDu skrze jeho proamerickou děvku Elvíru Nabiullinovou (už 2x ji ustavil do f-ce ředitelky Centrobanky RF) a skrze CIA. Osobně jsem špiónům nikdy nevěřil, protože vždy to hráli na dvě strany ve stylu „kam vítr, tam plášť“. Ruský prezident loni podepsal Důchodovou reformu, která zvedla věkovou hranici pro odchod do důchodu o 5 let, ačkoli v únoru 2018 před celým národem v TV prohlásil, že jako prezident tohle nikdy neučiní. Kdo lže, ten i krade.

      V důsledku to znamená, že polovina ruských mužů se důchodu nikdy nedožije. V Číně to udělali naopak ─ odchod do důchodu se od r. 2021 věkově postupně sníží o 5 let. Ve srovnání s Ruskem tak čínští pracující odejdou do důchodu o celých 10 let dříve. Je to jasné, Putin si vynuloval skrze reformu Ústavy veškeré své předchozí 20-leté vládnutí, aby mohl vládnout až do konce 21. století, aby dokončil úmysl NWO zničit ruský národ. Konec konců, ne nadarmo jeho předchozí poradce šedý kardinál Vladislav Surkov nazval 21. století na této planetě STOLETÍM PUTINA.

      Reply
      • 23. apríla 2020 at 23:07
        Permalink

        Aj ja pozdravujem Vás,p.Vašek!
        Viete,k Putinovi možno mať spústu výhrad a ja ich mám podobne ako vy,tiež.Treba si však uvedomiť hádam to najpodstatnejšie!Bol to on,kto dokázal stabilizovať Rusko po tej rabovačke v 90.rokoch,keď Gajdar,Čubajs,Nemcov,Chodorkovskij, Berezovskij a podobná svoloč drancovali Rusko a a zapredávali ho Američanom.V tých rokoch údajne zahynulo v Rusku státisíce ľudí,zväčša dôchodcov od hladu.A bol to zase Putin,kto dokázal vrátiť Rusku to postavenie v geopolitike,ktoré mu právom náleží!Získal si podporu ľudu a stále si ju udržiava na vysokej úrovni.To Zjuganov nedokázal a KPRF v Rusku skĺzava do podobnej situácie v akej je dnes KSČM v ČR.Ja osobne som presvedčený,že ten chlap vie veľmi dobre čo robí a to čo robí je zjavne v prospech zachovania celistvosti Ruska.Predstavte si,že by sa po Jeľcinovi stal prezidentom niekto z dnešných ruských liberálov alebo oligarchov.Možno by dnes už bolo Rusko rozparcelované na nejakých desať malých,rozhádaných štátov,ktorým by vládli,ako ináč…USA.
        A ja si myslím,že ľavica v Európe potrebuje,aby bolo Rusko silné a rešpektované svojimi protivníkmi.Možno sa len utešujem,ale stále dúfam,že to čo sa dnes deje v putinovskom Rusku je niečo podobné,ako bol svojho času Leninov NEP.Preto pri všetkých výhradách ktoré k Putinovi mám,mu držím palce,lebo iného potenciálneho a pritom silného spojenca slovanské národy jednoducho nemajú.Je isté,že spojenectvo so anglosasmi alebo ak chcete so „západom“nám prinesie len úpadok a zánik našej štátnosti.Kým však bude existovať silné a obávané Rusko,tak ešte máme nádej,že ako národ prežijeme.Takže,to je dôvod prečo Rusom prajem Putina.

        Reply
    • 2. augusta 2020 at 16:52
      Permalink

      Stalin bol neruský nacionalista, neskôr tyran a antikomunista.
      Vyhral možno vojnu, ale prehral mier!

      Reply
  • 22. apríla 2020 at 17:37
    Permalink

    Oceňujem formu článku, ktorá združuje ľavicové živly do spoločnej besedy. Potešilo by ma, keby sa podobným „širokoplenárnym“ spôsobom tvorili aj ďalšie články, na veľmi dôležité témy, ku ktorým sa v štátnej tlači ľavica nemá možnosť vyjadriť.

    Ďalej oceňujem to, že článok sa pokladá po vzore Lenina za ( večne ) „živý“, teda zatiaľ neuzavretý, s možnosťou postupného dopĺňania, prípadne aj menenia v priebehu dlhšieho času.

    A aby sme rozšírili naše skromné rady, poprosím, aby sme oslovili aj ďalších zástupcov slovenskej ľavice – napr. sociálno-demokratickú partiu okolo Nového slova a Smeru, a samozrejme našich českých súputníkov, či už sociálnych demokratov , socialistov a komunistov a ich intelektuálne zázemie ( Keller, Krejčí, … ).

    Tých veľmi vážnych tém akosi pribúda, a ľavica nedostáva patričný priestor v tlači – takže pomôžme si sami.

    Reply
    • 22. apríla 2020 at 17:44
      Permalink

      Oslovení boli aj menovaní, články zatiaľ nedodali.

      Reply
  • 22. apríla 2020 at 19:23
    Permalink

    Veľkí ľudia umierajú iba v malých dušiach!
    Repinov obraz Burlaci na Volge je pre mňa dostatočný dôvod, pre ktorý si NESMIERNE vážim Lenina.

    Reply
  • 23. apríla 2020 at 7:38
    Permalink

    Realita videná a zažitá vlastnými očami. V mauzoleu je asi len figurína. Veľmi pekná.
    Celú históriu sa ľudstvo snaží o spravodlivosť a skutek utek. Pre väčšinu obyčajných ľudí, nie matovičovcov a jemu podobných, bolo za socializmu lepšie. Goblesovská politika ovládla média a ľudia si myslia, že čierne je biele a naopak.
    Je dobré poznať históriu, aby sme sa poučili a chyby sa neopakovali, ale egoizmus a chamtivosť a nadradzovanie sa nad iných ešte vždy vládnu svetom.
    Aby sme lepšie pochopili dejiny , udalosti a ľudí v nich, vžime sa do obdobia, v ktorom udalosti prebiehali a len tak pochopíme, čo bolo dobré a čo nie. Pohľad dnešnými očami je skreslený.
    Neviňme za dnešný stav sveta a Slovenska iných. Aj my sme prispeli svojou činnosťou či nečinnosťou, že sme tam kde sme.

    Reply
  • 23. apríla 2020 at 10:44
    Permalink

    Tak ako Laco, bol som pozrieť Lenina v Mauzóleu, ešte v 1977 ako vš-študent. Videl som ho tak ako je na ČTK fotografii.Mumifikovaný malý šťúply mužík. Bol som medzitým veľakrát v Moskve, ale netúžil som sa tam vrátiť. Je to ako s kresťanstvom: milióny sa modlia k Ježišovi na kríži, ale po motlidbe páchajú svoje hriechy ďalej. Ešte za éry Gorbačova som sa spýtal jedného s obchodných partnerov, ktorý mal Lenina na stole, či je to leninsky správne dať si daču(vilu) stavať za erárne peniaze, už sa ani nepomrvil, len sklopil Lenina zo stola do zásuvky a povedal: „On to už nevidí“…Ešte za éry ZSSR stratil leninizmus svoju ideovú silu, s tým sa treba vyrovnať…
    Dnes v roku 2020 je obdivuhodné niečo podstatnejšie:
    Predstavte si človeka, nenápadného, asi razantne komunikujúceho, ako príde zo sveta, vyskočí na náklaďák a začne kričať ľuďom, že všetka moc v štáte patrí im, len si ju musia zobrať. Že celé Rusko môže prestať byť sužované ak sa podpíše mier vo vojne. To je ten Dektret o mieri. Že sa môže každý uživiť a nebude mať hlad, lebo každý dostane kus pôdy na obrobenie. To bol Dekrét o pôde. A že na toto všetko nebudú dozerať cárski policajti a úradníci v guberniách, ale budú to „našinci“ v ľudových výboroch, to boly tie Soviety.
    A že dokázal strhnúť týmito prejavmi vojakov, námorníkov, bedárov, ľudí z ulíc, robotníkov, vidiečanov čo boli námezdní nemajetní robotníci na pôde – až neskôr to boli roľníci…
    No, toto je ten ODKAZ dnes.
    Postavte sa na námestie kdekoľvek na Slovensku a kričte tieto myšlienky. Majte to čaro osobnosti a tú komunikačnú schopnosť strhnúť pár ľudí okolo seba aby šli s vami i na smrť a strhnite masy….
    MYSLÍM, že TOTO JE ODKAZ LENINA.

    Reply
  • 24. apríla 2020 at 18:03
    Permalink

    Pane Dubník, klidný páteční podvečer Vám ode mne!

    Za Váš názor Vám děkuji, protože jste prokázal, že jsem naivní člověk, který ničemu nerozumí. Přesto mi dovolte oponovat jen a pouze NĚKOLIKA SLOVY. Jednou a DOST. Nechci být nadále za provokatéra na DAV-DVA.

    1) NIKDY neuvěřím, že demokracie vládnutí je o tom, že si panovník skrze ÚSTAVU vynuluje 20 let vlastního prezidentství, aby mohl vládnout až do konce 21. století, tedy ještě dalších 80 let.

    2) NIKDY neuvěřím, že mezi více než 140 milióny obyvatel největšího státu na této planetě neexistuje byť jen jeden jediný protikandidát současného faraóna Vladimíra Putina.

    3) NIKDY neuvěřím, že Putinovo Rusko ani ne se 2 % podílu na svět. ekonomice (dokonce i za Jelcina to bylo 2x více) může jakkoli soupeřit s USA, jež mají podíl až 15x větší. Jen pro srovnání. RSFSR měla podíl na svět. ekonomice až 14 %, tedy min. 7x více než současná RF, celý SSSR se podílel na svět. ekonomice dokonce až 20 %, tedy více než 10x tolik, než-li Putinovo carské Rusko.

    4) Nikdy neuvěřím Putinovým slovům, že Uljanov-Lenin rozvrátil Rusko a zničil ruskou národní morálku.

    5) Nikdy neuvěřím, že když za Jelcina bylo v Rusku 6 dolar. miliardářů, že 120 dolar. miliardářů za Putina je 20x méně oproti Jelcinovi, ale 20x více oproti Jelcinovi. To je můj postoj k věci, pane Dubník. Promiňte mi mou dětskou naivitu. Prosím o prominutí.

    P.S.
    Více se nehodlám vyjadřovat, poněvadž to fakt nemá smysl, když beztak lžu, jako když tiskne.

    Reply
    • 24. apríla 2020 at 22:12
      Permalink

      p.Vašek!
      Je mi úprimne ľúto ak som sa vás svojim príspevkom dotkol.Verte,že to nebolo mojim úmyslom a ak máte pocit,že som vás nejakým spôsobom urazil,tak vás ubezpečujem,že som odprezentoval len svoj názor na tému,ktorú ste nadhodil Vy.Mrzí ma vaša reakcia.

      Reply
  • 25. apríla 2020 at 8:29
    Permalink

    Malá poznámka k posudzovaniu ľudí, ktorí v minulosti ovplyvnili svetové dianie:
    – existuje v predchádzajúcich desaťročiach ale i stáročiach dostatok grázlov, ktorí majú na rukách krv a spôsobili v spoločnosti veľa otrasov. Niektorí z nich sú „blahorečení“ alebo vyhlásených za svätých, iní zatracovaní. Kritérium pre ich zaraďovanie medzi dobrých a zlých nie sú nestranne podané fakty – ale veľmi praktické „objektívne“ záujmy. Len pre zaujímavosť – ten, kto krvavým spôsobom zjednocoval Európu pred stáročiami je dnes veľmi uznávaný svätý. Franka presťahovali z pamätníka…. za prítomnosti veľkého hajlujúceho davu jeho sympatizantov…. Belgický kráľ, ktorý má na svedomí masakru 1-2-3 milionov v belgickom Kongu…. a osobne sa obohatil – dnes jednoducho nemá veľa kritikov. Mŕtve „osobnosti“ sú predmetom útokov dnes iba preto, že sú dodnes „nebezpeční“, iných „blahorečia“ (napr. Pinochet)… a volajú po podobných osobnostiach v dnešnej dobe. Je dobre diskutovať aj o teoretických prínosoch osobností z minulosti, ale dosť málo to prenikne do verejnosti. Ale nadávať alebo velebiť ľudí z historickej minulosti sa stáva folklórom hlavne v médiách. Keď je vhodné, vytiahnu médiá novú tému (nemusí mať ten človek z histórie ani narodeniny).

    P.S.: jeden zaujímavý príklad z Rakúska. V histórii došlo k obliehaniu Viedne – ľudia zistili, že okolo hradieb sa potuluje nejaký čudný mních. Tak ho chytili a popravili ako špióna. Samozrejme sa naňho zabudlo – ale neskôr si spomenuli, že po jeho smrti sa začali diať „divné veci“. Keď dom Habsburgovcov chcel postúpiť a posunúť svoje vládnutie a krajinu na vyššiu úroveň – tak sa zistilo, že na vytvorenie arcibiskupstva potrebujú nejakého svätého. Tak sa z neho stal svätý.(postavili mu kaplnku)…. a rod Habsburgovcov vybudoval ríšu a stal sa cisárskym domom. Dnes sa o tom mníchovi radšej ani veľa nehovorí. Bol to sv. Augustín (ale nie ten verejne známy a populárny svätý). Dnes môžete tú kaplnku nájsť za sklom vo viedenskom metre na stanici pri katedrále. Dosť podobne dopadla Johanka z Arcu

    Reply
  • 25. apríla 2020 at 8:31
    Permalink

    Anketa o Leninovi je poznačená dobovou propagandou, kritika nie je vecne formulovaná a názory na jeho dielo sú ideologizované postojmi autorov. Niežeby kolaps v roku 1989 nerelativizoval mnohé z histórie VOSR a Leninom vedenej prípravy revolúcie ako i politické riešenia, ktoré pre stabilizáciu nových pomerov realizoval. Nevadia mi pochybnosti, len posúvať ich mimo vedeckú korektnosť (analýzu faktov a ich zovšeobecňovanie). Upútali ma dve tvrdenia. … “ predstava socializmu (V.I.Lenina-pozn. komentátora)…sa významne odlišuje od Marxovej idei komunizmu“. Nuž Marx nikdy k idey komunizmu nepriraďoval „pokyny“ pre realizáciu socializmu. Sui generis „socializmus“ nemá unitárny model, je historicky, regionálne, kultúrne i politicky špecifickou transformáciou buržoáznej spoločnosti (predstava, že japonský, korejský, čínsky, americký, ruský a nemecký socializmus, by mali byť „strihané“ podľa rovnakého strihu, je mi – a myslím, že aj väčšine marxistov- celkom cudzia). Teda ani ten Leninov sa nemohol „odlišovať“ od Marxovho (nielenže Marx „strih“ neurčil, ale ani 70 rokov, v období industriálnej reštaurácie feudálnej Európy, by strih, nutne, bol nepoužiteľný…. Naviac autor ani neuvádza v čom sa Lenin „líšil“ od Marxovho náhľadu…

    Reply
  • 25. apríla 2020 at 8:41
    Permalink

    A druhý citát, ktorému neviem rozumieť. „…Leninom vedené hnutie sa dopustilo chýb…leninizmus je slepá cesta…“ Opäť, o aké „chyby“ sa jedná? Mali Kolčakovovi odovzdať soviety? Nemali urobiť pozemkovú reformu? Nemali zastaviť jatky na frontoch vojny? Nemali súdiť vojnových keťasov a záškodníkov? Akú predstavu „správnej cesty“ mal autor pre roky 1917-1921 na mysli? Banket pre interventov v Kremli? Vrátenie tovární zahraničnému kapitálu? Ospravedlnenie šľachte za zrušenie nevoľníctva? Privatizáciu a reštitúcie?
    Je naozaj zvrhnutie buržoázneho systému slepou cestou?
    Treba sa modliť za milostivích vládcov a spoliehať na charitu hostí Plesu v opere?

    Reply
    • 25. apríla 2020 at 17:30
      Permalink

      Napríklad za mňa ak môžem povedať svoj názor, tak najväčšou chybou Lenina bol extrémny útok na pravoslávie a až fanatický anti-tradicionalizmus a ateizmus. Ale to som už vyššie napísal.

      Lenin môže inšpirovať v ekonomických riešeniach, ako som aj vyššie napísal:
      uzákonený 8-hodinový pracovný čas, zvýšili sa sociálne práva a platy pracujúcich, odbory a kolektívne vyjednávanie ukotvené v zákone; ukončila sa svetová vojna a otvára sa otázka práva národov na sebaurčenie. A tak pod vplyvom Lenina (či už v pozitívnom či negatívnom zmysle) sa zakotvujú v ústavách nových národných štátov aj sociálne základy nových republík. V Rusku je prvý krát v histórii zavedené bezplatné štátne zdravotníctvo pre všetkých občanov, povinné a bezplatné vzdelanie, emancipácia žien a zavedenie Medzinárodného dňa žien, rozvoj novej avantgardnej kultúry, dekréty o miery a pôde, znárodnenie ako precedens.

      Toto všetko je výborné, ale krivda voči pravosláviu bola skutočne tak veľká, že to skutočne nemožno ignorovať.

      Reply
      • 25. apríla 2020 at 18:38
        Permalink

        Lukáš, aj Leninovu činnosť treba posudzovať v kontexte požiadaviek tej doby, nie našich súčasných pohľadov, to by sme sa dopúšťali silného subjektivizmu.
        Ani jeden z nás by nemohol organizovať revolúciu, pretože pre humanizmus by nás odporcovia zastrelili počas prvých hodín.

        Že to nebolo zase až také zlé, ako to vykresľujete, ukazuje aj nasledujúce.
        Používateľov sociálnych sietí šokovalo vyjadrenie hlavy ruskej pravoslávnej cirkvi o tom, že sovietska spoločnosť zachovala kresťanské korene.
        Počas stretnutia s predstaviteľom Konštantinopoľskej cirkvi Nikolajom (Pisarisom) 26. 5. 2016 hlava ruskej pravoslávnej cirkvi, Patriarcha moskovský a celej Rusi Kirill vyslovil nasledujúcu myšlienku:
        „Bez ohľadu na ateizmus, sovietska spoločnosť si dokázala zachovať kresťanské korene a bola schopná vyvarovať sa tých zničujúcich procesov, ktoré teraz prebiehajú v Európe a USA.“
        „Nás, samozrejme, že znepokojuje, čo sa deje dnes v kresťanskom svete. Vy lepšie, ako ja, viete o pokračujúcej dekresťanizácii európskej a americkej civilizácie. Je to apokalyptický obraz, keď sa hriech ustanovuje zákonom, keď konanie, absolútne sa rozchádzajúce s kresťanskými, židovskými a vôbec božími mravmi, je podporované silou štátnej moci,“ zdôraznil Kirill.

        Poznamenal, že dokonca ani komunistická moc Sovietskeho zväzu sa neodvážila „rozbiť mravný základ života spoločnosti“, ktorý, podľa jeho slov, celkovo i zostal kresťanský. „To nás zachránilo: naša literatúra, výtvarné umenie boli preniknuté kresťanskými ideami a morálka národa zostávala kresťanskou“.

        Reply
      • 28. apríla 2020 at 12:15
        Permalink

        Som veľmi rád, že v polemike prevláda vecný tón a presadila sa ambícia hodnotiace úsudky dávať do súladu s konkrétnou dobou, v ktorej rozhodnutia vznikali. Snažím sa vysvetľovať dva aspekty teokratickej politiky sovietskej vlády (Lenina). Po prvé náboženstvo a cirkev sú dve spojené, ale predsa len odlišné štruktúry. Kto hodnotí feudálne systémy ( a postavenie cirkví, ako účelovej organizácie na ideologickú ochranu statusu quo, prevzali aj v kapitalizme, imperializme a liberálnom globalizme) musí vnímať represívnu funkciu cirkví (kto neposlúcha „pánov“ skončí v ohni pekelnom…). Nakoniec zvrhglú stránku cirkví ilustruje nielen brutalitanáboženských vojen, ale aj „požehnané“ zbrane I. a II. svetovej vojny (vrátane bojových plynov, napalmu a iných civilizačných výdobytkou….) Omnoho dôležitejší je však „nevedecký“ rozmer náboženstva ( viery). Nie je možné súčasne chápať racionálne poznanie, fungovanie prírodných a sociálnych zákonov a súčasne uznávať, že aj tak výsledok je rozhodnutím (rozmarom) bohov…. Preto vzbúrenec prométheus je jedným zo symbolov vzbury „bohom“. Ja naviac v podtexte vnímam – vcelku nehanebný kšeft s nádejou: človek, každý človek, nechce zomrieť, zaniknúť. A tak, ako máme radi vnúčatá (veď, kto si nás bude dlhšie pamätať?…) tak, je ľudskou prirodzenosťou zúfalo sa chytať „slamky“ večného života. Náboženstvo tento opiát ponúka nezriedený a koncentrát predáva s veľkým ziskom….

        Reply
        • 28. apríla 2020 at 12:55
          Permalink

          Malá poznámka, ktorá sa témy a náboženstva dotýka, ale v inej rovine. Marxovi aj Leninovi sa vytýka ekonomický determinizmus, že ide o historický fatalizmus a nezmysel. Toto zrejme aj mne vytýka najviac ľudí, že namiesto jeho zavrhnutia som ho použil na dejinnú analýzu a z nej vyvodzujem aj základné tendencie budúcnosti. Nepochopenie mojich téz je spôsobené rozdielnymi východiskami, ja som determinista, väčšina ľudí a ľavičiarov indeterministami (napr. KSS hovorí o novembri 1989 ako zrade niektorých, čo je subjektívny faktor).

          Pritom historický determinizmus nie je žiaden fatalizmus, nehovorí o konkrétnych udalostiach, že sa majú stať, len načrtáva základné tendencie. Necucia pritom z prsta, ale vychádza z toho, že všetky systémy v našom svete, tým viac tie najzložitejšie, sa musia vyvíjať podľa nejakého programu, mimo programu to nejde (jeho deformácia znamená napr. rakovinu) a ten sa nerodí zo dňa na deň, na zelenej lúke, ale postupne zdokonaľuje. To vysvetľuje marxistickú ideu, prečo sa rodia spoločenské formy jedna z druhej, nadväzujú na seba, čo kritizuje aj súčasná diskusia okolo Michéyho knihy Tajomstvá ľavice (Slovo). Preto je tento historický program čitateľný, tvorí základ historickej zákonitosti, ale samozrejme, v základných črtách, nie do podrobností.

          Preto aj Lenin sa musel usmievať popod fúzy, keď mu Nemci pomáhali dostať sa do Ruska, keďže predpokladali, že svojou činnosťou ešte viac rozvráti Rusko. Stačí si pozrieť diskusie, kde sa to hemží tvrdeniami, že ZSSR vybudovali Nemci, Američania a ešte neviem kto. Lenin jednoducho vychádzal z tohto dejinného programu, chápal spoločenskú objednávku tej doby a preto si bol istý svojím dielom. A preto položil silné základy silného sovietskeho štátu, ktorý nakoniec to priemyselne silné Nemecko porazil v druhej svetovej vojne.

          Občas až s úsmevom pozorujem, ako kritici marxistického determinizmu, vraj sú to nezmysly, sú zároveň schopní vychádzať z Nostradama, či Sibyli, ktorí na stáročia dopredu predpokladali konkrétne udalosti, dni a ľudia bežne hovoria, že predsa náš život a spoločnosť sa riadia osudom, čo už je skutočným fatalizmom. No, buď z toho múdry, determinizmus neplatí, ale osud platí.

          Reply
        • 28. apríla 2020 at 17:20
          Permalink

          Juraj, teraz s tebou musím ostro nesúhlasiť, to, že ateizmus a neviera vo vyššie princípy je tvoja osobná vec sa snažíš aplikovať na univerzálny zákon a tým donútiť aj ostatných, aby sa svojej viery vzdali. Toto je presne moment, ktorý mne osobno na marxisticko-leninskom koncepte najviac prekáža, neschopnosť prijať iný postoj. Viera v metafyziciké princípy je základom ľudskej prirodzenosti, môžeš ju ľuďom nasilu odobrať, načas, ale skôr či neskôr po nej začnú túžiť… pretože život bez vyšších princípov je len plytkým materializmom, ktorý nedáva žiadny zmysel.
          Namiesto toho, aby sme sa bavili o tom, čo praktické komunizmus ako alternatívny ekonomický systém ponúka, si diskusiu presmeroval na otázku viery.
          Vo všetkej úcte k ateistom, ak v budúcnosti zvíťazíte a zvíťazí s vami aj myšlienka komunizmu v stránke ekonomickej, nestavajte gilotíny pre veriacich, a ani sa ich nesnažte meniť na svoj obraz. Nechajte nás žiť a veriť v to, že existuje niečo viac, než len atómy a molekuly, a že mozog nie je len vysokosofistikovaná hmota (ako ju nazval Lenin), ale že existuje aj niečo, čo nás presahuje a nedá sa to pochopiť iba plytkým a prízemným racionalizmom!

          Reply
          • 29. apríla 2020 at 0:22
            Permalink

            Lukáš, na veriacich nazerám s vedomím, že ide o obete, nie vinníkov…A nikdy ma ani nenapadlo „iných“ (vierou v kohokoľvek a čokoľvek, rasou, pohlavím či intelektom) ponižovať, či nedajboh popravovať. Necítim sa byť vinným „presmerovaváním“, iba som reagoval na Leninovu kritiku za „politiku“ vo vzťahu k náboženstvu… Chápem veriacich, no obhajujem svoje právo nedôverovať cirkvám. (A moje porozumenie k nasledovníkom Prometea…).
            Bol by som rád, keby sa „plytký a prízemný“ racionalizmus pozdvihol z prachu, ako ľudská sila poznávať a teda aj poznať. A s Marxom, dúfam, že zbaviť aj pút fatalizmu, a „nielen poznávať, ale aj meniť (tvoriť)“.
            Uchádzam sa o božie práva, nie v arogancii „všemocného“ ale v ambícii pozdvihnúť ľudí na nebesia, zaživa a nenútiť ich zomrieť pre to, čo tvorí ľudské šťastie….

          • 1. mája 2020 at 18:49
            Permalink

            Lukáš, nedá mi nevrátiť sa k Vášmu prudkému výpadu proti M-L ako zabijákovi kresťanov, bolo to veľmi subjektívne a neoprávnené.

            Obidve strany sa totiž niekedy, hlavne individuálne dopúšťajú voči sebe prehreškov, vnucovania svojho postoja. A nie je to ani tak otázkou viery alebo marxizmu, ale skôr problém jednotlivcov a návykov. A vari DAVDVA vychováva k liberálnemu postoju voči iným postojom?

            To s gilotínou ste dosť prestrelili. V socializme nebol nikto trestaný za vieru, ak, tak za protištátnu činnosť. Socialistický štát sa orientoval len na to, aby s ním cirkev spolupracovala, nebojovala proti nemu. Vari dodnes neplatí princíp financovania cirkvi štátom, prijatý socialistickým štátom v r. 1949? Tak aká gilotína?

            Ja osobne som za socializmu chodil po škole na hodiny náboženstva, robil som miništranta. Tak aké prenasledovanie za vieru.

            Na katedre marxistickej filozofie som mal kolegu – veriaceho. Spokojne si učil, ale v r. 1987 ho nejaké kresťanky – študentky videli v kostole a nahlásili na ÚV KSS. Nikto sa ho však ani nedotkol, spokojne doučil do prevratu. Jeho srdce však nevydržalo ten nával lásky a pravdy, v r. 1995 zomrel.

            Kresťania sa tiež nemôžu chváliť toleranciou i iným názorom a tá gilotína, či horiace hranice sa vyskytovali až príliš často. Mám kamarátky, ktorým som musel vynadať, inak by mi nedali pokoj. Pretože neustále chodili za mnou, vraj musím s nimi hovoriť o viere, že mi chcú len dobro, že som dobrý človek a musím byť veriaci. Jednoducho som sa ich nevedel zbaviť.

            Iný príklad je Zaježová, pokus o vytváranie veľkej komunity, pričom v základoch bolo kresťanstvo. Jej zakladatelia boli voči sebe tak netolerantní, že sa museli rozísť, poodchádzať a ľudia spolu nekomunikovali. Problém som videl najmä v tom, že nahádzali všetkých ľudí do jedného kotla, jednej komunity, a teraz tu povinne zdieľaj jej hodnoty, názory, postoje, hoci mali rôzne názory, potreby. Hovoril som o tom s jedným z nich, len som podotkol, že bolo by vhodnejšie vytvoriť viac komunít, podľa potrieb ľudí, bolo by to pružnejšie, tolerantnejšie. Odsekol mi, že tu nie je výrobňa komunít, ak sa niekomu nepáči, môže ísť. Ten spôsob vytvárania komunity som osobne zažil. Posadáte si do kruhu, a zrazu jeden určil tému: Ako sa vysporiadať s ateistami. Normálne by bolo, aby bola téma určená dopredu a kto má záujem, tak sa pridá. Tu však sa zrazu museli povinne všetci k téme vyjadriť. Nevyjadril som sa, nemal som k tomu čo povedať, narýchlo som ani nebol na to pripravený. Rok mi vytýkali, vraj som pokazil stretnutie, hoci som mlčal ako ryba. A nedokázali to ani zaboha pochopiť, že som nemal potrebu sa k téme vyjadriť.

            Náboženská netolerancia je z dejín známa. Takže nemá tu zmysel jeden druhému vytýkať ohľadom gilotín, to bolo prestrelené a subjektívne.

            Jednak socializmus netrestal za vieru, ale protištátnu činnosť, za to sa trestá aj dnes v hociktorej demokratickej krajine.

            Na programe nie je žiaden návrat klasického socializmu, ak tak liberálno-demokratického socializmu. A ako som už napísal, po zlome v r. 2008 sme vstúpili do obdobia makrosociálnej formy, silne sociodiverzitnej, pluralitnej, s pestrosťou sociálnych foriem a spôsobov života. Tam viera či neviera nehrá úlohu. Keď už hovoríme o komunizme, to je jeho podoba.

            S M. Hauserom ste rozobrali tému dosiahnutia ideálu sociálne spravodlivej spoločnosti. Raja na zemi. Je to podobné, ako hľadanie ideálneho socializmu a ideálneho socialistického človeka. Tieto postoje totiž môžu viesť k pokusu pravoverných o odstraňovanie neideálnych ľudí a neideálnych názorov., odvodených od nejakej jednotnej normy.
            Ideálna sociálne spravodlivá spoločnosť nemôže existovať, je to neukončený proces, nekončí ani socializmom, ani komunizmom, zrejme to bude pokračovať duchovnou (poznatkovou) formou, atď.

            K otázke materializmu a duchovného spôsobu života. Materializmus ako filozofia nemusí viesť k materialistickému, konzumnému spôsobu života a kresťanstvo k duchovnému.
            Moja veriaca matka hovorievala, že zvieratá a všetky veci na Zemi Pán Boh stvoril, aby slúžili človeku. Tým viera postavila človeka nad prírodu, vesmír, ospravedlnila konzumný spôsob života.

            Nie človek ako súčasť prírody, vesmíru, s ktorým má hľadať harmonický vzťah, snažiť sa porozumieť jeho princípom existovania, vývoja a riadiť sa nimi (To je môj postoj, snaha porozumieť prirodzeným vzťahom v tomto vesmíre, princípom a riadiť sa nimi). Ale naopak, nadraďovanie sa človeka nad prírodu a vesmír.
            Ja osobne zastávam materialistický svetonázor, ale na druhej strane sa pokladám za duchovnú bytosť, smerujúcu do budúcnosti, určite som duchovnejšie založený ako 90 percent kresťanov, u ktorých pozorujem neskutočný konzum.

            Takže v živote je to zložitejšie, a treba, aby sme sa naučili rešpektovať rôzne názory, postoje, svetonázor, obojstranne.

  • 27. apríla 2020 at 10:59
    Permalink

    Čítam celú diskusiu a pôvodne som nechcel do nej vstupovať, nie som filozof. Ale teraz mi nedá, aby som nevyslovil niekoľko poznámok. Mnohí mi pripomínajú, že hodnotenia robia odvážne z pohodlia svojich pracovní. Otázkou je ako by sa zachovali v reálnej situácii. Hodnotiť situáciu podľa pravidla „čoby keby“ je dosť nespravodlivé. Vyjadrenie, že „socializmus bola slepá cesta“ je nesprávne. Cesta bola dobrá a pokračovala by, keby vedenie nesklamalo a nezrádzalo smerovanie. Predstavme si, že v bojových podmienkach sklame veliteľ, zradí , tak jednotka sa dostane do totálneho rozkladu. Bez Lenina, jeho teoretických prác a jeho spolupracovníkov by žiadna revolúcia nebola. Zabudlo sa na Marxove a Leninové jasné stanovisko, že kapitalizmus – kapitalista sa dobrovoľne vlastníctva výrobných prostriedkov nevzdá. Podľa mňa v revolúcii niet zlatej strednej cesty! Riešenia musia byť radikálne. Keď sa majú zmeniť sociálne, ekonomické a hospodárske podmienky tak sa to dá len len mocenský! Revolučný proces je cesta neustáleho hľadania správneho smerovania aj s množstvom chýb a omylov. Otázka je, či sa z toho vezmú poučenia a urobia nápravy. Z celej diskusie veľmi pozitívne hodnotím príspevok pána Ľuboša Blahu:
    5 dôvodom prečo môže byť Lenin pre ľavicové hnutie filozofickou inšpiráciou, naozaj inšpiratívny. Ďalej diskusné príspevky pána Juraja Janošovského, ktorý poukazuje na skutočnosti v revolučnom dianí vo vtedajšom Rusku a hodnotí Lenina objektívne, bez nánosu populistických tvrdení o jeho „ego“, prípadne chorobách a nepravostiach. Výstižný výrok napísal diskutujúci pán Laco, v krátkosti: „vžime sa do obdobia, v ktorom udalosti prebiehali a len tak pochopíme, čo bolo dobré a čo nie. Pohľad dnešnými očami je skreslený“! Vynikajúco! A, čo sa týka potláčania náboženstva, nesmieme zabúdať na to, že cirkvi ako celok boli na strane vykorisťovateľov a podieľali sa na vykorisťovaní! Napriek tomu, v bývalom ZSSR riadne cirkvi všetkých vierovyznaní fungovali, mali svoje fakulty na výchovu kňazov. Mal som možnosť v roku 1959 hovoriť s našimi (česko-slovenskými) študentami pravoslávneho bohoslovia vo vtedajšom Zagorsku (považovaný za pravoslávny Rím).
    Teraz „z iného súdka“. V súčasnosti, v čase rozšíreného koronavírusu hodne sa píše, že po jeho skončení „svet bude iný, že sa zmenia sociálne a ekonomické podmienky a pod. , ale nikde som sa nedočítal ako sa zmenia, k lepšiemu alebo ešte k horšiemu, k totálnemu obmedzeniu práv a slobôd a celkovej chudobe väčšiny? Akými spôsobmi štáty dosiahnu zmeniť vlastníctvo výrobných prostriedkov, odkúpením, vyvlastnením za symbolickú odmenu alebo, ako by sa dali zmeniť sociálne podmienky väčšiny? Budú mať štáty na to odvahu, budú chcieť bohatí dobrovoľne podeliť sa so svojim bohatstvom? Týmto sa obraciam na pána Lukáša Perného, aby zorganizoval otvorenú a inšpirujúcu diskusiu na tému budúcich zmien po koronavíruse. Ale bez opakovania frázy, že : “ nebude už ako bolo“! Všetci dobre vieme, že zajtra nebude tak ako dnes, ale AKO?

    Reply
  • 2. augusta 2020 at 16:59
    Permalink

    SPOR LENINA A STALINA K ÚSTAVE
    LENIN DAL UŽ VTEDY NAJAVO SVOJ NEGATÍVNY POSTOJ K CENTRALIZÁCII. STALIN VNÚTIL VŠETKÝM SVOJIM SATELITOM PREDSTAVU CENTRALIZOVANÉHO ŠTÁTU, ČÍM PREDZNAMENAL PÁD CELÉHO SOCIALISTICKÉHO TÁBORA
    Lenin si nechal Stalina na 26. septembra 1922 zavolať do Goriek, ten však odmietol jeho argumenty prijať. Stalin obvinil Lenina z „národného liberalizmu“, Lenin bol návrhom textu ústavy znechutený. Text ústavy na mnohých miestach pomenil a dal štátu nový názov – Zväz sovietskych republík Európy a Ázie. Lenin nesúhlasil s centralizovaným hospodárstvom, dokonca nesúhlasil ani s centralizovaným systémom dopravy.

    LENIN – POKUS O ODSTAVENIE STALINA OD MOCI —
    Práve diskusia spojená s návrhom ústavy v r.1922 podnietila Lenina napísať známy Závet, v ktorom navrhoval, aby bol Stalinovi zverený iný, menej dôležitý post. Závet bol v skutočnosti len predbežným dokumentom. Podľa Trockého chcel Lenin na XII. zjazde strany v apríli 1923 zreorganizovať celý aparát ÚV. V marci začal Lenin vyvíjať kroky, ktoré mali z vedenia strany odstrániť nielen Stalina ale aj Ordžonikidzeho a Dzeržinského. Lenin stihol Stalinovi a jeho spojencom vyhlásiť vojnu, o ktorej sa dozvedeli len oni, ale nie celá strana. —
    VOJNA MEDZI LENINOM A STALINOM
    „Tým, že sa súdruh Stalin stal generálnym tajomníkom, sústredil vo svojich rukách nesmiernu moc, a nie som si istý, či bude vedieť vždy dosť obozretne túto moc používať (22. 12. 1922) .
    Stalin je príliš hrubý a tento nedostatok, ktorý sa dá ešte v celku zniesť medzi nami, v styku s nami, komunistami, je celkom neprípustný u generálneho tajomníka. Preto navrhujem súdruhom, aby premysleli spôsob, ako preložiť Stalina z tohto miesta a vymenovali na túto funkciu iného človeka, ktorý by sa vo všetkom ostatnom líšil od súdruha Stalina len jedinou prednosťou a to tým, že by bol znášanlivejší, lojálnejší, zdvorilejší a pozornejší k súdruhom menej náladový, atď. … Táto maličkosť môže nadobudnúť rozhodujúci význam. (4.1.1923)
    BOL TO LENIN, KTORÝ PRESADIL A PRESVEDČIL KOMISARIÁT O POSKYTNUTÍ MOŽNOSTI ODTRHNUTIA FÍNSKA.
    „V takej situácii je veľmi pravdepodobné, že „možnosť vystúpenia zo zväzu“, ktorou sa oháňame, sa stane len zdrapom papiera,ktorý nedokáže príslušníkov ostatných národov našej krajiny obrániť pred útokmi toho typického ruského človeka – Veľkorusa a šovinistu , ktorý je svojou podstatou gauner a násilník, čím ruský byrokrat vždy bol a je. Niet pochybností o tom, že nie mizivé percento sovietskych a sovietizovaných pracujúcich sa bude v tomto mori šovinistickej veľkoruskej chamrade topiť ako mucha v mlieku.“
    Dodnes nemajú Fíni voči Leninovi žiadne výhrady.
    LENIN – OSPRAVEDLNENIE PROLETARIÁTU —
    Do memoranda k Otázke národností zahrnul Lenin aj ospravedlnenie proletariátu: „Zrejme som sa pred pracujúcimi Ruska veľmi previnil, keď som dosť energicky nezasiahol do preslávenej otázky „autonomizácie“ … Z koho a z čoho pramení toto presvedčenie? Azda nie z toho istého ruského byrokratického aparátu, ktorý sme … prevzali z cárskych čias a len sme ho pretreli slabou vrstvou sovietskeho laku?“

    LENIN A NERUSI a „VEĽKÝ RUSKÝ NÁROD“
    Lenin v decembri 1922 nadiktoval memorandum k Otázke národností: ——
    V memorande sa Lenin vysmieva pojmu „veľký ruský národ“, ktorý je „veľký len svojou násilnosťou“. Posmešne sa vyjadruje o Stalinovi ako „o tom Gruzíncovi … ktorý je nielen pravým a nefalšovaným sociálnacionalistom, ale aj vulgárnym veľkoruským Držhubom čo narúša záujmy triednej proletárskej solidarity“.
    Lenin tu naráža na postavu z Gogoľovho Revízora, ktorá sa stala symbolom brutálnych policajných metód a mentality. —
    Pokračoval s tým, že nie je prekvapivé, ak na čele veľkoruskej nacionalistickej kampane sú Stalin s Džeržinským, lebo ako je známe, „poruštení Nerusi často dokážu na poli bytostne ruských nálad prekonať aj samých Rusov“.

    Reply
  • 2. augusta 2020 at 17:00
    Permalink

    LENIN a KOMUNISTI, KTORÍ LEN ZAVADZAJÚ
    Boľševici pri uverejnení dekrétov napr.: Dekrét o mieri a Dekrét o pôde prizvali ku korekcii vydania lingvistu žijúceho v Rusku Vladimíra Krivoša. Bol to Slovák z L.Mikuláša (vydával sa za Srba, vzhľadom na vojnový stav Ruska s Rakúsko Uhorskom, ovládal cca 40 jazykov, promoval na parížskej Sorbone 1889, venoval sa kryptológii, rozlúštením japonských šifrovacích kľúčov v rusko-japonskej vojne sa zaradil medzi najlepších svetových dešifrátorov, v cárskej armáde získal hodnosť generála …).
    A práve jeho, ako odborníka, mal Lenin na mysli vo svojej knihe o kádrovej práci, keď napísal toto:
    „Komunista, ktorý nedokázal, že vie zjednocovať a nenápadne riadiť prácu odborníkov tým, že vnikne do podstaty veci a podrobne ju skúma, takýto komunista často len škodí. Takýchto komunistov máme mnoho a ja by som ich dal celé tucty za jediného buržoázneho odborníka, svedomito študujúceho a ovládajúceho svoj odbor.“

    „Obávali sme sa prílišného rozšírenia strany, lebo do vládnej strany sa nevyhnutne snažia votrieť karieristi a dobrodruhovia, ktorí by si zaslúžili iba postrieľať ich.
    Naposledy sme široko otvorili dvere strany – len robotníkom a roľníkom – v tie dni (v zime 1919), keď Judenič bol niekoľko vierst od Petrohradu a Denikin v Oriole (asi 350 vierst od Moskvy), t.j, keď sovietskej republike hrozilo strašné, smrteľné nebezpečenstvo a keď dobrodruhovia, karieristi, podvodníci a vôbec nestále živly nijako nemohli rátať s výhodnou kariérou (iba skôr mohli očakávať šibenicu a mučenie), ak sa pripoja ku komunistom.“
    Apríl 1920, Lenin, Vybrané spisy 5

    „Od veľkého k smiešnemu je len krôčik.“
    Lenin 2.12.1921
    *
    „Aspoň polovica našich komunistov nevie bojovať, nehovoriac o tých, čo boju prekážajú. Pravda, vás je 99% komunistov a viete, že s takýmito komunistami robíme teraz operácie, ktorými sa zaoberá komisia pre očistu strany, a ukazuje sa, že vylúčime z našej strany na 100 000 ľudí. Podaktorí tvrdia, že to bude okolo 200 000, a tí, čo to hovoria, sa mi lepšie páčia.
    Pevne dúfam, že z našej strany vyženieme 100 000 až 200 000 komunistov, ktorí sa votreli do strany a ktorí nielenže nevedia bojovať proti papierovej vojne a korupcii, ale tomuto boju prekážajú.“
    Lenin, Z referátu na II, všeruskom zjazde, 17.10.1921
    SMRŤ RUSKÉHO CÁRA
    Už mladí ruskí dôstojníci boli po príchode do Európy pri prenasledovaní Napoleonových vojsk prekvapení ako veľmi zaostáva Rusko za Európou kultúrne, ekonomicky i spoločensky a preto sa spojili po návrate do sprisahania za odstránenie cára. Volali ich dekabristi a podporoval ich aj ruský ľud, z ktorého si žiaľ neurobili spojenca v ozbrojenom vystúpení.
    Až Leninova ruská revolúcia 1917 urobila z ruského mužika Európana a z muslimov Sovietskych republík urobil občanov, ktorí doteraz ignorujú džihádistické výzvy.

    LENIN O KÁDROVEJ PRÁCI
    Po desaťročia sme konali veľkú vec, hlásali sme zvrhnutie buržoázie, učili sme nedôverovať buržoáznym odborníkom, odhaľovali sme ich, odoberali sme im moc, potláčali sme ich odpor.
    Bola to veľká, svetodejinná vec. Ale stačí , aby sme vec o mak zveličili a potvrdí sa pravda, že od veľkého k smiešnemu je iba krôčik. Rusko sme presvedčili, Rusko sme vybojovali od vykorisťovateľov pre pracujúcich, vykorisťovateľov sme potlačili – musíme sa naučiť Rusko spravovať. Na to sa treba naučiť byť skromným a ctiť si praktickú prácu „vedeckých a technických pracovníkov, na to sa treba naučiť vecne a pozorne rozoberať naše početné chyby v praxi a postupne, ale neúnavne ich naprávať. Menej intelektuálskej a byrokratickej nafúkanosti, viac skúmať, čo nám priniesli naše praktické skúsenosti hore aj dolu, čo nám priniesla veda. (Lenin, Pravda č. 39, 21.2.1921).

    Reply
  • 2. augusta 2020 at 17:02
    Permalink

    ZAPLOMBOVANÝ VAGÓN
    To ako sa dostal Lenin do Ruska v zaplombovanom vagóne (na stanice v Nemecku ho prišli pozdraviť aj zástupcovia nemeckých sociálnych demokratov, Lenin to uvádza v jednom zo svojich spisov), ešte nič neznamená, pre konšpirujúcich. Lenin len využil, neznalosť vtedajšej nemeckej tajnej služby a jej prihlúplych informácií politikom o profesionálnych ruských revolucionároch vo Švajčiarsku, ktorí môžu Nemecku pomôcť vojensky poraziť Rusko.
    Lenin dokázal neskôr pri obkľúčenej Moskve poraziť a dať na frak, dvanástim armádam (14?) najvyspelejších kapitalistických krajín, medzi inými aj nemeckej. Napríklad zábery utekajúcich a naľodujúcich sa Američanov vo Vladivostoku veľmi pripomínajú neskorší panicky útek Američanov z Vietnamu. Lenin dokázal prerobiť ruského mužika na Európana. Tie smradľavé armády priniesli do Ruska obrovský rozvrat a to neskôr, pri oslabení Lenina, to využil nacionalista a neskôr antikomunista Stalin k prevzatiu moci na seba a tým spečatil osud celého budúceho socialistického tábora a komunistického hnutia.

    ANTITEROR
    Robespierrovi obhajcovia tvrdia, že ako vyštudovaný advokát často obhajoval chudobných ľudí, žil jednoducho a mal na srdci len blaho ľudu. Niektorí ľavicoví historici a myslitelia dokonca idú ešte ďalej a tvrdia, že aj to, čo robil za svoje vlády bolo ospravedlniteľné tým, že inak revolúcia udržať nešla.
    K tomu hovoril Lenin:
    Cesta do pekiel je väčšinou dláždená dobrými úmyslami.

    Reply
  • 2. augusta 2020 at 17:03
    Permalink

    LENINOVA FAVORITKA -ODMIETLA HO
    https://www.noviny.sk/zaujimavosti/146202-leninova-milenka-je-vraj-jeho-skutocna-laska
    LONDÝN / Britský expert na ruskú históriu Robert Henderson zverejnil po 100 rokoch fotografiu ruskej revolucionárky, ktorá mala k Leninovi blízko. Dokonca tak, že ju požiadal o ruku, no ona ho odmietla. Apollinarija Jakubová mala byť osudovou ženou Vladimira Iljiča Lenina.

    Leninov revolučný trojuholník: Obšťastňoval dve ženy naraz!
    https://www.topky.sk/cl/13/1300699/Leninov-revolucny-trojuholnik–Obstastnoval-dve-zeny-naraz-
    PRAHA – Spoznali sa v Paríži v roku 1910. Inessa Armandová bola od svojich devätnástich rokov vydatá a mala päť detí. Vladimír Iľjič Uľjanov bol dvanásť rokov ženatý s Nadeždou Krupskou. Napriek svojim vyhraneným názorom na rodinný život nedokázal potlačiť silné city, ktoré v ňom táto temperamentná a pohľadná Francúzka vyvolávala. Zrodil sa vzťah, ktorý dostal neskôr prívlastok „revolučný trojuholník“.

    Reply
  • 2. augusta 2020 at 17:05
    Permalink

    Lenin nezomrel na syfilis, mohol ho otráviť mocichtivý Stalin!
    *Toto tvrdia , bez dôkazu, mnohí.

    14.05.2012 10:00
    BALTIMORE – Nedávno sa vyrojili nové teórie o smrti zakladateľa Sovietskeho zväzu Vladimíra Iľjiča Lenina (†53). Tie tvrdia, že nezomrel na syfilis, ako sa doteraz predpokladalo, ale že ho pravdepodobne zabil stres, dedičné predispozície, alebo mohol byť otrávený.

    Americký neurológ Harry Vinters a ruský historik Lev Lurie prešli záznamy o Leninovom zdraví a svoje závery predstavili na konferencii Marylandskej univerzity. Tá sa zaoberá príčinami úmrtí slávnych osobností, ako boli okrem Lenina Krištof Kolumbus, Simón Bolívar alebo Abraham Lincoln.

    Je všeobecne známe, že tvorca boľševizmu prekonal pred svojou smrťou niekoľko infarktov. Tie mohol spôsobiť aj syfilis, na ktorý sa Lenin liečil. Pitva ani príznaky však takéto príčinné súvislosti nijako nepreukázali,
    „Po prvé, bol veľmi mladý a po druhé, nevyskytoval sa u neho žiadny z rizikových faktorov,“ tvrdí Philip Mackowiak, ktorý každoročnú konferenciu v Baltimore organizuje. Narážal na fakt, že Lenin nefajčil a dokonca sa vyhýbal spoločnosti fajčiarov. Netrpel ani cukrovkou, nadváhou či vysokým krvným tlakom.
    Čo však hralo proti nemu, bola zdravotná história jeho rodiny. Leninov otec zomrel tiež pomerne mladý, v 54 rokoch a obaja zrejme mali dispozícii ku kôrnateniu ciev, čo dokázala aj pitva. Ďalším rizikovým faktorom, ktorým Lenin trpel, bol stres. Toho mal komunistický revolucionár nepochybne dosť. Ako upozornil Vinters, „ľudia sa ho mnohokrát pokúšali zavraždiť“.
    Spolu s Levom nevylučujú ani možnosť, že marxistického revolucionára mohol otráviť Josif Stalin, pred ktorým Lenin varoval, a ktorý sa napriek tomu stal jeho nástupcom.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom