DAV DVA JE PROTIPÓL POVRCHNÝCH IDEOLOGICKÝCH KLIŠÉ (rozhovor s predsedom kežmarského MO MS RICHARDOM HANGURBADŽOM)

DAV DVA BUDUJE SILNÚ, ZODPOVEDNÚ MODERNÚ A NÁRODNÚ ĽAVICU

Rozhovor predstavuje predsedu kežmarského miestneho odboru Matice slovenskej Richarda Mozeya Hangurbadža ako kultúrneho aktivistu a predstaviteľa národne orientovanej ľavice, ktorý spája obnovu regionálneho kultúrneho života s politickými a spoločenskými víziami. Hovorí o oživení matičnej činnosti v Kežmarku, o prepojení vlastenectva a sociálnej spravodlivosti, o spolužití menšín i o súčasných ideových sporoch na slovenskej politickej scéne. Reflektuje aj historické tradície ľavicového myslenia, vlastnú kultúrnu a komunitnú angažovanosť a význam projektu DAV DVA ako priestoru pre intelektuálnu diskusiu. Rozhovor ponúka pohľad na prepojenie regionálneho aktivizmu, kultúrnej identity a politických ideí v kontexte súčasného Slovenska.

1. Podarilo sa Vám oživotvoriť Miestny odbor Matice slovenskej v Kežmarku. Vašou podpredsedníčkou je Katka Budzáková. Aké máte vízie v tejto oblasti? Aké podujatia plánujete?

Oživotvoriť Miestny odbor Matice slovenskej v Kežmarku pre mňa nie je len formálna agenda či administratívny akt – je to znovuzrodenie kultúrnej sily a duchovného pulzu regiónu, ktorý si zaslúži byť živý a prítomný vo vedomí jeho obyvateľov. Kežmarok nie je len mestom s bohatou históriou, je to živý pamätník našej identity, miesto, kde sa stretávajú tradície, jazyk, folklór a kolektívna pamäť generácií, ktoré tvorili a chránili hodnoty, ktoré dnes tak často miznú pod tlakom globalizácie a povrchných trendov. Pre mňa osobne toto znovuoživenie znamená hlbokú zodpovednosť, pretože každá iniciatíva Matice, každé stretnutie, každá prednáška či kultúrny program je akt participácie na dedičstve, ktoré má nadčasovú hodnotu a musí byť uchované pre budúce generácie. Nie je to len symbol, je to konkrétna výzva, aby sme si uvedomili, že kultúra a pamäť nie sú doplnky života, ale jeho fundament, ktorý formuje charakter, hodnoty a myšlienkové horizonty komunity.

Touto cestou chcem vyzvať aj samotné mesto Kežmarok, aby pristúpilo ku spolupráci s nami, aby sme spoločne vytvárali priestory, aktivity a projekty, ktoré nebudú len spomienkou na minulosť, ale živým, dynamickým pulzom kultúry a vzdelania, ktorý inšpiruje nielen Kežmarok, ale aj celý región pod Tatrami. Znovuoživenie odboru je pre mňa aktom nádeje a strategickej kontinuity, že Kežmarok nebude len historickým reliktom, ale centrom, kde sa hodnoty, umenie a intelektuálna angažovanosť stretávajú a vytvárajú novú generáciu kultúrneho povedomia. Každý z nás nesie osobnú aj kolektívnu zodpovednosť, aby dedičstvo pretrvalo, aby sa tradície nestali pasívnou spomienkou, ale živou súčasťou života mesta, regiónu a národa. Matica slovenská v Kežmarku je práve tým miestom, kde sa tieto hodnoty stretávajú, transformujú a vnášajú do reality, a preto je pre mňa osobne táto iniciatíva momentom hrdosti, ale aj výzvou k neustálej bdelosti, energii a angažovanosti.

Spolupráca s Katkou Budzákovou je pre mňa viac než formálna – je to spojenie energie, intelektu a citlivosti pre tradície, ktoré dávajú regiónu jeho pravú hodnotu a duchovnú hĺbku. Našou víziou je oživovať kultúrny život, prepájať generácie, vytvárať platformy pre vzdelanie a dialóg a zachovávať hodnoty, ktoré formujú identitu komunity. Chceme, aby Matica bola živým pilierom identity a angažovanosti, kde každý cíti zmysel patričnosti a potrebu spoluvytvárať kultúrny a duchovný život regiónu, aby tradície neboli len spomienkou, ale aktívnou súčasťou dneška a inšpiráciou pre budúce generácie.

• 

V najbližšom období plánujeme sériu aktivít, ktoré majú konkrétny dopad na prehĺbenie kultúrnej, vzdelávacej a spoločenskej angažovanosti regiónu. Naším cieľom nie je len organizovať podujatia, ale vytvárať živý a udržateľný priestor pre dialóg medzi minulosťou a súčasnosťou, kde sa tradície stretávajú s moderným myslením a kde sa každý účastník cíti súčasťou procesu zachovania a tvorby kultúrnej identity. Chystáme napríklad prednášky a diskusné fóra o histórii, literatúre a folklóre, ktoré prepájajú akademické poznanie s praktickými skúsenosťami a príbehmi regiónu. Ďalej plánujeme workshopy pre mladú generáciu, kde sa deti a mladí ľudia učia remeslám, tradíciám a umeniu, a zároveň rozvíjajú kritické myslenie a estetické cítenie. Súčasťou nášho programu budú výstavy, literárne večery a koncerty, ktoré majú ambíciu spájať umelcov, historikov a verejnosť v spoločnom priestore reflexie, tvorivosti a hrdosti na dedičstvo, ktoré Kežmarok reprezentuje. Dôležitým cieľom je aj digitalizácia archívov a historických materiálov, aby naše dedičstvo bolo dostupné širšej verejnosti a súčasne chránilo pamäť regiónu pre budúce generácie.

2. Čo pre vás znamená byť ľavičiarom a súčasne vlastencom?

Byť ľavičiarom a zároveň vlastencom pre mňa nie je len otázkou politickej či ideologickej identity – je to hlboké presvedčenie, že sociálna spravodlivosť a láska k vlasti sa navzájom dopĺňajú, že sa nevylučujú, ale tvoria jednotný rámec pre konanie zodpovedného občana. Ľavica znamená zodpovednosť voči tým, ktorí sú slabší, marginalizovaní alebo opomenutí spoločnosťou, snahu o rovnosť príležitostí, solidaritu a spravodlivosť. Vlastenectvo na druhej strane znamená lásku k svojej krajine, úctu k jej tradíciám, kultúre, jazyku a historickým hodnotám, ale aj odvahu stáť za tým, čo je pre národ správne, aj keď to nie je populárne alebo jednoduché. Nie sú to teda dve identity v rozpore – sú to komplementárne princípy, ktoré dávajú ľudskej činnosti hlboký zmysel. Byť ľavičiarom bez lásky k vlasti by znamenalo konať globálne, abstraktne, ale bez zakotvenia v konkrétnom spoločenstve a jeho historickej kontinuite.

Naopak, byť vlastencom bez sociálnej citlivosti by znamenalo stáť len za formálnymi symbolmi, bez pochopenia, že sila národa spočíva v jeho ľuďoch a schopnosti vytvárať spravodlivú spoločnosť. Pre mňa je teda ľavičiarstvo a vlastenectvo spojenie, ktoré umožňuje konať nielen srdcom, ale aj rozumom, ktoré umožňuje budovať krajinu, kde sa hodnoty solidarity, spravodlivosti a hrdosti stretávajú v jednote. Je to cesta, ako prepojiť ideály s konkrétnymi činmi – od podpory komunity, kultúry a vzdelania až po vytváranie podmienok, kde každý človek cíti, že patrí a že jeho život má zmysel v rámci spoločného celku. Inak povedané, ľavičiar a vlastenec nie je kompromis, ale syntéza – odvaha stáť za slabšími a zároveň stáť pevne za vlastnými koreňmi, tradíciami a identitou, pretože práve toto spojenie tvorí morálnu a intelektuálnu silu, ktorá dokáže meniť spoločnosť k lepšiemu.

3. Ste súčasne predstaviteľ menšiny, no súčasne hrdý Slovák. Ako vnímate v 21. storočí spolunažívanie menšín v rámci slovenskej štátnosti? Ako by ste napomohli väčšej spolupatričnosti medzi Slovákmi, Rómami, Maďarmi či Rusínmi? Ako iste viete, na Ukrajine sú v súčasnosti práva menšín absolútne potláčané, dokonca ignorované. Ako sa dá dosiahnuť rovnováha medzi záujmami menšín a väčšinového národa? DAV DVA sa tiež hlási k obrane menšín, napr. sme urobili rozhovor so spolupracovník splnomocnenca vlády pre rómsku menšinu Lukášom Vávrom. Myslím že ľavicový projekt vždy musí stáť aj na strane tých, ktorých sociálna situácia nie je dobrá. Ako by ste napomohli Rómom v oblasti sociálnej atď.?

Byť predstaviteľom menšiny a zároveň hrdým Slovákom v 21. storočí nie je paradox, ale príležitosť ukázať, že pluralita spoločnosti je jej silou, nie slabosťou. Slovenská štátnosť má svoju historickú kontinuitu, korene v kultúre, jazyku a tradíciách, ale jej existencia a budúcnosť sú úzko späté s tým, ako dokáže integrovať rôznorodosť občanov, ktorí tvoria spoločný politický, kultúrny a spoločenský priestor. Pre mňa je spolunažívanie menšín zodpovednosťou a záväzkom k spravodlivosti. Znamená to nielen rešpektovať práva každého jednotlivca bez ohľadu na jeho pôvod, ale aj aktívne vytvárať podmienky, aby každý cítil, že patrí a že jeho hlas má váhu. Práve tu sa prejavuje hodnota štátu: nie v tom, koľko zákonov prijme, ale ako dokáže zosúladiť rôznorodé záujmy tak, aby neboli potláčané, ale aby sa konštruktívne dopĺňali.

Som presvedčený, že ľudia sa nedefinujú len podľa etnika, náboženstva alebo kultúry, ale aj podľa schopnosti prispieť do spoločného dobra. Preto vnímam spolunažívanie ako dialóg, nie len koexistenciu; ako vzájomné obohatenie, kde každý prináša hodnoty, skúsenosti a pohľady, ktoré posilňujú celok. V kontexte Slovenska to znamená neoddeliteľnú rovnováhu medzi hrdosťou na národ a zodpovednosťou voči všetkým, ktorí v ňom žijú. Znamená to byť hrdým Slovákom, ktorý si váži vlastnú kultúru, a zároveň byť občanom otvoreným, empatickým a spravodlivým voči menšinám, pretože len v takejto synergii sa rodí spoločnosť odolná, moderná a morálne silná. Pre mňa osobne je to základ hodnotovej integrity: byť súčasne verným vlastným koreňom a zároveň spravodlivým a angažovaným aktérom v rámci spoločného štátneho projektu. Preto je spolunažívanie menšín nielen výzvou, ale aj filozofickým a praktickým prejavom toho, čo znamená budovať Slovensko, ktoré je hrdé, ale aj spravodlivé a inkluzívne.

Spolupatričnosť medzi Slovákmi, Rómami, Maďarmi a Rusínmi sa podľa mňa nezačne iba legislatívnymi opatreniami či formálnymi stretnutiami. Začína sa pohľadom na človeka ako na aktívneho účastníka spoločného života, ktorý prináša hodnoty, skúsenosti a príbehy, ktoré obohacujú celok. Osobne mám rusínske korene po babke a doma hovorím plynule rusínsky, takže viem, čo znamená byť súčasne súčasťou majority a zároveň menšiny, čo znamená cítiť hrdosť na vlastnú kultúru a jazyk, ale zároveň byť súčasťou širšej komunity. Táto skúsenosť ma učí, že rešpekt k odlišnosti a otvorený dialóg sú kľúčom k spolupatričnosti. Konkrétne kroky, ktoré by podľa mňa mohli posilniť spolupatričnosť, sú vytváranie platformy na spoločné kultúrne projekty, kde sa stretávajú tradície, hudba, folklór, remeslá a jazykové dedičstvo všetkých komunít. Ďalej vzdelávacie programy a dialógy, kde mladí ľudia učia sa chápať históriu a prínos každej komunity, sú nevyhnutné, aby sa vytvoril pocit spolupatričnosti, ktorý nie je len slovom, ale praktickým prežívaním života spolu.

Rovnako je potrebné podporovať spoločné sociálne projekty, kde sa ľudia z rôznych komunít stretávajú pri konkrétnych riešeniach problémov – od školských iniciatív, cez kultúrne podujatia až po regionálne projekty pre udržateľný rozvoj. Takto vzniká citlivé, ale pevné puto, ktoré spája ľudí nielen cez slová, ale cez konkrétne činy a vzájomnú zodpovednosť. V konečnom dôsledku je spolupatričnosť podľa mňa vedomou voľbou, aktom úcty a hrdosti na vlastnú identitu, ktorý však nikdy neizoluje, ale otvára k dialógu, spolupráci a budovaniu spoločného domova. A práve v tejto harmónii, v spojení rešpektu k menšinám a úcty k národným hodnotám, vidím budúcnosť Slovenska, ktoré je silné, hrdé a zároveň spravodlivé pre všetkých, ktorí v ňom žijú.

Z pohľadu ľavičiara je základom rovnováhy medzi menšinami a väčšinovým národom solidarita, spravodlivosť a rovnaké možnosti pre všetkých, bez ohľadu na pôvod, jazyk či kultúru. Nie je to otázka politického kalkulu ani kompromisu na papieri – je to praktický princíp spoločenského dobra, kde nikto nie je marginalizovaný a nikto nemôže byť vylúčený z plného práva podieľať sa na spoločenskom, kultúrnom a ekonomickom živote krajiny.

Rovnováha znamená prepojiť sociálne práva, ekonomické príležitosti a kultúrnu autonómiu, aby menšiny mali priestor rozvíjať svoju identitu, a zároveň aby väčšinový národ cítil, že štát je pevný, spravodlivý a suverénny. Nie je to o favoritizovaní jednej skupiny, ale o vytváraní spoločného základu solidarity, kde každý občan chápe, že jeho vlastná sloboda a bezpečie sú späté s rešpektom voči iným. Prakticky to znamená: investície do vzdelávania, kultúrnych a komunitných projektov, ktoré prepájajú ľudí rôznych etník, dialógy mladých generácií, spoločné projekty v obciach aj regiónoch.

Rovnováha sa nedosahuje autoritou ani zákonmi, ale každodennou praxou solidarity a spolupráce, kde ľudia vidia, že spravodlivosť pre menšinu neuberá väčšine, ale posilňuje všetkých. Takto chápaná rovnováha je ľavicové videnie štátu a národa – suverénneho, spravodlivého, inkluzívneho, kde sociálna rovnosť a rešpekt k rozmanitosti idú ruka v ruke s národnou hrdosťou a silou. Len takto môže Slovensko byť modernou, sebavedomou a stabilnou krajinou, kde sa menšiny necítia okrajovo a kde každá komunita chápe, že jej sila spočíva v spolupatričnosti s celkom.

Všetci si po roku 1989 nasadili “ružové okuliare” a vyhýbali sa skutočnej diskusii o probléme Rómov. Každý politik chcel byť za toho “pekného”, každá ideológia sa tvárila, že problém neexistuje alebo sa dá vyriešiť samovoľne. Pravda je však tvrdá: ignorovanie tejto témy je zlyhaním každého politika, bez ohľadu na jeho presvedčenie. Ako člen strany SMER, hrdý na odkaz sociálnej ľavice a politiku Roberta Fica, hovorím otvorene: Rómska otázka sa rieši prácou, vzdelaním a poriadkom. To nie je rasizmus, to je realita, ktorá vyžaduje trpezlivosť, plánovanie a dôslednú politiku. Samotná legislatíva vlády Roberta Fica, vrátane zákona o sociálnych dávkach a zamestnanosti, bola prvým krokom – a zaslúži si pochvalu, najmä pán minister práce, sociálnych vecí a rodiny Erik Tomáš zo strany Hlas-SD, ktorý prácou a reformami nasmeroval pomoc tam, kde bola najpotrebnejšia. Avšak, toto je len špička ľadovca.

Problémy s bývaním, zamestnanosťou, prístupom k vzdelaniu a začleneniu do spoločnosti sú hlbšie a systémovejšie. Ak budem mať šancu, či už z pozície poslanca obce alebo Prešovského samosprávneho kraja, budem sa snažiť tieto problémy riešiť komplexne, systematicky a s cieľom priniesť skutočné zmeny – nie len populistické gestá alebo mediálnu šou. Zároveň hlboko odsudzujem a kritizujem rómskych poslancov s Oľano a PS poslancov ktorí okolo témy Rómov bohatnú, manipulujú komunitou a vytvárajú ilúziu, že sa niečo deje, keď v skutočnosti ide o politický marketing a oblbovanie ľudí. To nie je riešenie, to je politika na úkor slabších, ktorých by mali chrániť. Pre mňa je jasné, že ľavica, konkrétne SMER, musí ísť príkladom. Len dôslednou, poctivou a realistickou politikou môžeme zabezpečiť, aby sociálne slabší, medzi nimi aj Rómovia, mali šancu na prácu, vzdelanie a dôstojný život. To je cesta, ktorá má zmysel, ktorá prináša reálne výsledky a ktorá skutočne spája Slovensko.

4. Zapojili ste sa ako aktívny člen strany SMER-SSD aj do protestu proti progresivizmu. Na jednej strane je dobré, že vznikajú negatívne reakcie na postoje proti tejto ideológia, na strane druhej mi tam trocha, resp. dosť chýba program. ako napr. je u nás Manifest MINÁČOVSKEJ ĽAVICE či NÁRODNÁ NEOMODERNA. Slovensko potrebuje nadväzovať na osobnosti ako Novomeský, Husák, Clementis či Dubček. Podarí sa tieto idey podľa vás presadiť v rámci súčasnej vládnucej strany?

Samozrejme, kritika progresivistických experimentov a ideologických výstrelkov je len polovicou práce. Kto chce byť konštruktívny politik, musí ponúknuť alternatívu, musí vedieť nielen povedať “nie”, ale aj povedať “áno” – čo presne, prečo a ako. Ako aktívny člen strany SMER-SD som sa zapájal do protestov proti nezmyselným progresívnym tlakom a experimentom, ktoré často poškodzujú stabilitu našej spoločnosti, tradičné hodnoty a zdravý rozum v každodennom živote ľudí. Ale paralelne je nevyhnutné formulovať jasný, konkrétny a pozitívny program, ktorý bude odpoveďou na reálne problémy Slovenska – od sociálnej spravodlivosti, cez školstvo a zdravotníctvo, až po podporu ekonomicky slabších vrstiev a udržanie suverenity nášho štátu.

Nie je to len teória, ide o praktické riešenia, ktoré dokážu zmeniť životy ľudí k lepšiemu. Kto sa sústredí iba na kritiku, rizikuje, že sa stane negatívnym komentátorom, ale nie tvorcom zmien. SMER-SD je strana, ktorá ponúka oba tieto prvky – dokáže poukázať na chyby liberálnych, progresívnych a často populistických experimentov, a zároveň predkladať konkrétne, realistické a spravodlivé návrhy, ktoré sú založené na skúsenostiach a dlhodobej politike sociálnej rovnosti a stability. Slovensko potrebuje program, ktorý spája, a nie rozdeľuje.

Program, ktorý vie, že kritika je dôležitá, ale bez pozitívnej vízie by bola len hlučnou opozíciou. My musíme ponúknuť národnú stratégiu, ktorá je spravodlivá, realistická a inkluzívna, ktorá posilňuje rodiny, podporuje prácu a zodpovednosť, chráni suverenitu a zároveň rešpektuje práva všetkých občanov. Preto sa vždy snažím, aby každý náš krok – aj protest, aj iniciatíva, – mal jasný obsah a ciele, ktoré nie sú len reakciou na progresivistické experimenty, ale ktoré prinášajú Slovensku konkrétne, merateľné a dlhodobo udržateľné zlepšenia.

Pre mňa sú osobnosti ako Novomeský, Husák, Clementis či Dubček absolútnym pilierom formovania slovenskej ľavice a moderného myslenia v našej spoločnosti. Bez ich odvahy, intelektu a vízie by sa dnešná ľavica nemohla vyprofilovať a nemala by svoje historické korene, ktoré sú zároveň morálnym a ideovým kompasom pre každého, kto sa hlási k sociálnej spravodlivosti a solidarite.

Snažím sa k týmto osobnostiam prechovávať úctu a rešpekt, ale zároveň ich myšlienky aktívne šíriť medzi mladými ľuďmi, ktorí dnes často nepoznajú hlbší význam toho, čo znamená byť ľavičiar a zároveň hrdý občan Slovenska. Vediem s nimi diskusie, analyzujeme súčasnú situáciu, vyhodnocujeme historické poučenia a snažíme sa tieto princípy transformovať do moderného kontextu 21. storočia, aby neostali iba abstraktnými pojmami, ale stali sa živou súčasťou politickej kultúry.

Som otvorene DAVISTA, hlásim sa k ideám solidarity, ekonomickej spravodlivosti a zodpovedného štátu, ktorý stojí na pevných ideologických základoch. Súčasná slovenská ľavica je rozdelená, mieša sa historická pamäť s populistickými tendenciami a často sa stratila jasná ideologická línia. Ak chceme, aby ľavica bola schopná reálne ovplyvniť životy ľudí, potrebujeme obnoviť spojenie s koreňmi, jasné ideologické základy a odvahu stáť si za princípmi sociálneho štátu. Moje presvedčenie je, že socializmus moderný pre 21. storočie, ktorý čerpá z myšlienok Novomeského, Husáka, Clementisa či Dubčeka, dokáže byť praktickým a životaschopným riešením súčasných výziev – od ekonomickej nerovnosti, cez školstvo, zdravotníctvo, až po ochranu sociálne slabších. Vychádzam z ich ideí, ale snažím sa ich interpretovať tak, aby boli relevantné, pragmatické a udržateľné, nie len historickým odkrytom.

Pre mňa osobne je toto povinnosťou každého, kto sa hlási k ľavici, nielen spomínať minulosť, ale aj tvoriť víziu budúcnosti, ktorá je spravodlivá, inkluzívna a stabilná. A toto je cesta, ktorou chcem ísť ako politik, občan a človek, ktorý verí, že história môže a musí byť učiteľom, nie výhovorkou.

5. Angažujete sa aktívne v strane SMER-SSD, akým aktivitám sa okrem politiky ešte venujete?

Mimo straníckej politiky sa snažím žiť plnohodnotný, kultúrne a duchovne bohato naplnený život, pretože politika bez koreňa v kultúre, tradíciách a osobnom rozvoji je len prázdnou rétorikou. Jazdím na koni, čo mi prináša pokoj, disciplínu a spojenie s prírodou; som aktívny folklorista a hudobník – hrám na akordeóne aj husliach, čo mi umožňuje prehlbovať úctu k našim národným koreňom a zachovávať kultúrne dedičstvo. Maľovanie a literatúra sú pre mňa ďalšou formou vyjadrenia – čítanie národnej literatúry mi pomáha pochopiť historické súvislosti, hodnoty a idey, ktoré formovali našu spoločnosť, a zároveň inšpiruje k tomu, aby som tieto poznatky pretavil do verejného života. Všetky tieto aktivity mi dávajú vnútornú silu, disciplínu a empatiu, ktoré sú nevyhnutné pre serióznu politickú angažovanosť, ale aj pre hlboké pochopenie potrieb ľudí v našich komunitách. Politika, kultúra a osobný rozvoj sú podľa mňa nerozlučne prepojené – kto sa stará iba o jednu z týchto oblastí, stráca rovnováhu a schopnosť vytvárať hodnotnú, trvalú zmenu. Preto sa snažím žiť aktívne, tvorivo a zmysluplne, aby moje verejné pôsobenie malo oporu v autentickom životnom príklade.

• 

6. Ako vnímate projekt DAV DVA? 7. Aký je váš odkaz čitateľom DAV DVA?

Projekt DAV DVA považujem za mimoriadne dôležitý fenomén na súčasnej ľavicovej a národnej intelektuálnej scéne. Nie je to len periodikum či kultúrny projekt – je to intelektuálna platforma, ktorá dokáže spájať historickú pamäť s aktuálnou diskusiou o budúcnosti Slovenska, ktorá je dnes často deformovaná liberálnymi experimentami a populistickými prístupmi. DAV DVA predstavuje protipól jednoduchých naratívov a povrchných ideologických klišé, ktoré zahlcujú verejný priestor. V jeho textoch, analýzach a esejach nachádzam hĺbku, dôslednosť a odvahu pomenovať veci pravými menami, bez ohľadu na tlak mainstreamových médií alebo politických skupín. Je to miesto, kde sa môže diskutovať o ľavicovej tradícii, národnej identite, kultúrnom dedičstve a sociálnej spravodlivosti v spôsobe, ktorý je intelektuálne poctivý a zároveň prakticky relevantný. Pre mňa osobne je DAV DVA inšpiráciou a výzvou zároveň. Ukazuje, že ľavicové a národné myšlienky môžu byť moderné, kritické, analytické a zároveň spájať ľudí, ktorí nechcú byť len pasívnymi konzumentmi politických klišé, ale aktívnymi účastníkmi kultúrnej a spoločenskej diskusie. Je to platforma, ktorá pomáha formovať nový typ politického intelektuála, človeka, ktorý chápe komplexnosť reality, historické súvislosti a zároveň vie formulovať konkrétne, praktické riešenia pre súčasnosť. Preto považujem DAV DVA za nevyhnutný nástroj pre budovanie silnej, zodpovednej a modernej ľavice, ktorá dokáže byť hrdá na svoje korene a zároveň reagovať na výzvy 21. storočia. Je to práve takéto intelektuálne vedenie a diskusia, ktoré umožňuje, aby ľavica nebola len kritikom, ale aj tvorcom reálnej, pozitívnej zmeny.

Môj odkaz čitateľom DAV DVA a všetkým, ktorí hľadajú sociálne spravodlivú a zároveň národne ukotvenú alternatívu, je jednoduchý, ale hlboký: nespoliehajte sa na jednoduché slogany a prázdne rétoriky, hľadajte hlbší význam, historické korene a konkrétne riešenia. Svet, v ktorom dnes žijeme, je plný protikladov – globalizácia, liberalizmus, populizmus a progresivizmus často rozkladajú sociálnu súdržnosť a vyprázdňujú význam slova spravodlivosť. Pre nás, ktorí sa hlásime k ľavicovej tradícii a súčasne k vlasteneckému cíteniu, je nevyhnutné postaviť sa k týmto výzvam čelom, s vedomím historických lekcií a s ochotou konať prakticky, efektívne a zodpovedne. Chcem čitateľom povedať, že ľavica a národná identita sa nevylučujú – práve naopak, môžu sa dopĺňať.

Sociálna spravodlivosť bez pevného ukotvenia v kultúre, histórii a národnej hrdosti je prázdna, a národné cítenie bez spravodlivosti sa mení na ideológiu, ktorá neponúka žiadnu konkrétnu pomoc ľuďom. Preto mojím odkazom je: buďme aktívni, kritickí a tvoriví. Učme sa z minulosti, vyhodnocujme súčasnosť a formulujme víziu budúcnosti, ktorá zaručí rovnováhu medzi právami a povinnosťami, medzi kolektívom a jednotlivcom, medzi tradíciou a modernitou. Pre tých, ktorí hľadajú alternatívu – nenechajte sa zviesť populistickými rétorikami ani prázdnymi deklaráciami, ale stavte na hlboké hodnoty, praktické riešenia a morálnu odvahu konať v prospech spoločnosti. Každý z nás môže byť súčasťou tejto zmeny – nečakajte na zázrak, konajte svedomito, vzdelávajte sa, diskutujte a zapájajte sa. Iba tak dokážeme vytvoriť Slovensko, ktoré je sociálne spravodlivé, hrdé na svoje korene a pripravené na výzvy 21. storočia.

zhováral sa lp

AI CHATGPT: Rozhovor s Richardom Mozeyom Hangurbadžom je vystavaný ako hodnotovo-programové predstavenie lokálneho lídra na priesečníku kultúrneho aktivizmu, národne orientovanej ľavice a regionálnej politiky. Dominantnou témou je obnova Miestneho odboru Matice slovenskej v Kežmarku ako nástroja kultúrnej revitalizácie, komunitnej identity a medzigeneračného dialógu, pričom dôraz sa kladie na konkrétne aktivity – vzdelávanie, folklór, diskusie či digitalizáciu dedičstva. Ideologická rovina rozhovoru spája vlastenectvo so sociálnou spravodlivosťou, akcentuje inkluzívne chápanie štátnosti a spolužitia menšín a zároveň prezentuje politické postoje autora v rámci súčasnej slovenskej ľavice a strany SMER-SSD, vrátane kritiky progresivizmu a apelovania na historické tradície ľavicového myslenia. Osobná rovina dotvára obraz kultúrne aktívneho človeka – folkloristu, hudobníka a regionálneho aktivistu – ktorý politiku prepája s kultúrnou a komunitnou prácou. Záver rozhovoru rámcuje DAV DVA ako intelektuálnu platformu národne orientovanej ľavice a vyzýva čitateľov k aktívnemu občianstvu a hodnotovo ukotvenej diskusii.

---