Slovania spod Álp, úvod k slovinským kultúrnym dejinám a kontextom / Slovani pod Alpami, uvod v slovensko kulturno zgodovino in kontekst (KULTUROLÓGIA MEDZINÁRODNE III.)

DAV DVA otvára po úspešných seriáloch Z KNIŽNICE UTOPICKÉHO SOCIALIZMU, DRUŽSTEVNÍCTVO a VÝTVARNÍCI SNP nový, tentokrát internacionálny seriál kulturologických komparatívnych popularizačných proto-štúdií Lukáša Perného KULTUROLÓGIA MEDZINÁRODNE. Po prvej časti venovanej Victorovi Vasarelym, sme sa presunuli do Srbska a Juhoslávie. V bývalej Juhoslávii ešte zostaneme, avšak presunieme sa na jej západ, do (pre Slovákov málo známych) kultúrnych dejín Slovinska, resp. dejín slovinskej kultúry. Tento úvodný výskum vznikol v rámci dvoch matičných návštev Ľubľany.

DAV DVA odpira nov mednarodni serijal kulturoloških primerjalnih študij. Po uspešnih serijah Iz knjižnice utopičnega socializma, Zadrugarstvo in Umetniki SNP odpira projekt DAV DVA nov, mednarodno usmerjen serijal kulturoloških primerjalnih popularizacijskih proto-študij Lukáša Perného Kulturologija mednarodno. Po prvi študiji o Victorju Vasarelyju se projekt seli v prostor nekdanje Jugoslavije, tokrat v Slovenijo. Raziskava temelji na obiskih Ljubljane v okviru dejavnosti Matice. Besedilo je kompilacija člankov iz različnih publikacij in je trenutno predstavljeno v popularni obliki. V prihodnje bo dopolnjeno z dodatnimi viri. Spodaj je prevod v slovenščino.

Text, ktorý je kompilácia z článkov, ktoré vyšli v SNN, Slovanskom obzore a na Matica.sk uvádzame zatiaľ v populárnej podobe so zameraním najmä na Maticu slovinskú, neskôr ho budeme ešte dopĺňať o ďalšie zdroje a zaujímavosti. V ďalšej časti sa presunieme na sever, k Lužickým Srbom.

Slovani pod Alpami, uvod v slovensko kulturno zgodovino in kontekst

Slovinsko je štát na juhozápade strednej Európy susediaci s Talianskom Rakúskom, Maďarskom a Chorvátskom s krátkym pobrežím Jadranského mora, s hornatým podnebím Álp. Počet obyvateľov je 2,1 miliónov, pričom najväčšie mestá sú Maribor, Kranj, Celje a Koper. Okrem Slovincov tu žijú aj Srbi a Chorváti (2%), úradným jazykom je slovinčina a väčšina obyvateľov sa hlási ku katolíckej cirkvi, hoc podľa diskusií so samotnými Slovincami, silnie aj ateizmus.

Slovinci boli križovatkou Rímskej ríše, Byzantskej ríše, Karolínskej ríše, Sv. ríše rímskej, Uhorského kráľovstva, Benátskej republiky, Ilýrskych provincií Napoleóna, Rakúskeho cisárstva, Rakúsko-Uhorska, no až v roku 1918 sa stávajú súčasťou Štátu Slovincov, Chorvátov a Srbov, ktorý sa neskôr mení na Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov.

Počas druhej svetovej vojny ich obsadili Nemci, Taliani a Maďari, avšak v tomto období bol veľmi silný a krvavý protifašistický odboj. Po roku 1945 sa stávajú súčasťou Titovej federatívnej socialistickej Juhoslávie, súčasťou Hnutia nezúčastnených krajín. Nezávislosť vyhlásili v roku 1991, pričom v súčasnosti fungujú ako unitárna parlamentná republika.

***

Slovinci sa nazývajú Slovenci, ženy Slovenky a rovnako napríklad ich hory sú Slovenske gory, Slovinská akadémia vied a umení sa nazýva Slovenska akademija znanosti in umetnosti, Matica slovinská sa v slovinčine nazýva SLOVENSKÁ MATICA a vznikli rok po sebe.

Už v úvode treba povedať, že Slováci Kollár a Šafárik mali vďaka filozofickému vplyvu humanizujúcej kultúrnej spolupráce slovanských národov priamy vplyv na zakladanie MATÍC ako unikátnych slovanských kultúrnych ustanovizní (sám Šafárik bol pri založení Matice srbskej, Matice chorvátskej a Matice českej, slovenskej a slovinskej sa však nedožil). Napokon mala kollárovsko-šafárikovská idea priamy štátotvorný vplyv na vznik Československa, ako aj Juhoslávie, ktorej súčasťou boli aj Slovinsko, a ktorej hymnu Hej, Slovani napísal Slovák Samuel Tomášik.

PRVÁ FLAUTA A PRVÉ KOLESO NA SVETE?

Z najstarších dejín možno spomenúť možno najstarší hudobný nástroj na svete, flautu z kosti nájdenú v roku 1995 v jaskyni Divje Babe, vytvorená preavdepobone neandertálcami. Okolo 4500 pred Kr. sa tu nachádzali kolové obydlia a v Ľublaňských bažinách sa tiež našlo zrejme prvé známe nájdené koleso. Grécko a rímske pramene uvádzajú, že okolo 2000 pred Kr. bola oblasť osídlená Ilýrmi a okolo 1000 založili na tomto území osady Gréci. Kelti tu založili Norické kráľovstvo. Od 2. storočia pred n. l. tu vznikli rímske mestá Emona, Poetovie, Nevioduna a Celeie. Od 4. st. rímsku prítomnosť vytlačili kočovné kmene (Húni, Ostrogótiä Langobardi). Po odchode posledných menovaných prichádzajú do alpských údolí slovanské kmene, tzv. alpskí Slovania alebo Karantánci.

• 

SLOVANSKÁ PREHISTÓRIA, KARANTÁNIA A TRIO SAMO, DERVAN A VALUK

Též Dervan, vévoda národnosti Srbů, kteří byli z národnosti Slovanů a již jednou se kdysi přiklonili ke království Franků, dal se se svými [lidmi] pod ochranu království Sámova.

Fredegarova kronika

Je všeobecne známe, že Fredegarova kronika hovorí o vláde Valuka, ktorý mal byť Samovým vrstovníkom a spojencom zapojeným do kmeňového zväzu vzniknutým k obrane proti Avarom. Prvýkrát v roku 670 sa o krajinu, v ktorej žijú alpskí Slovania, hovorí ako o Karantánii (Carantania, civitas Carantana), ktorej jadrom boli dnešné Korutánsko. Valuk (latinsky: Wallucus dux) bol slovanský vojvoda na nezávislej pôde alpských Slovanov alebo Karantánie. Jeho meno je viac-menej totožné s menom kniežaťa Valtunku, ktoré možno interpretovať ako vláda alebo vládca. Valuk bol pravdepodobne prvým vojvodom z Karantánie.

Karantania bola prvým známym slovanským štátom. Hlavné mesto sa nachádzalo v Karnburgu, neďaleko Klagenfurtu v dnešnom Rakúsku. Nie je známe, či krvná línia Valuku pokračovala v línii neskorších vojvodov z Carantanie. Je tiež možné, že Valuk bol kniežaťom alpských Slovanov, kde Arnefrit, syn furlánskeho vojvodu Lupu, hľadal politický azyl a spojenectvo. Pri opise Arnefritovho ústupu k Slovanom Pavol Diakon tvrdil, že utiekol k Slovanom do Karnuntu, mylne nazývaného Karantanum (Carnuntum, quod corrupte vocifier Carantanum), čo by mohlo znamenať, že krajina sa začala nazývať Carantania pod vládou Valuka.

V tomto kontexte treba tiež dodať, že Lužickí Srbi sú v 7. storočí spájaní zase s Dervanom, čo bol brat neznámeho srbského princa, pričom Dervan sa pripojil tiež k Samovi. Existuje teda spojitosť medzi Samom, Dervanom a Valkom, ktorí v slovanskom kontexte mohli vzájomne spolupracovať.

Karantania, známa aj ako Carentania (slovinsky: Karantanija, nemecky: Karantanien, v staroslovančine *Korǫtanъ), bola slovanské kniežatstvo, ktoré vzniklo v druhej polovici 7. storočia na území dnešného južného Rakúska a severovýchodného Slovinska. Od polovice 8. storočia bola spojencom Bavorska proti Avarom a následne sa stala vazalským štátom Franskej ríše. V počiatočných štádiách bol jazyk karantánskych Slovanov v podstate protoslovančina. V slovinskej lingvistickej literatúre a referenčných knihách sa niekedy dočasne označuje ako alpská slovanština (alpska slovanščina). Jeho protoslovanský charakter možno odvodiť z jazykových kontaktov alpských Slovanov so zvyškami romanizovaného pôvodného obyvateľstva, neskôr aj s Bavormi. Prijaté predslovanské názvy miest a riek a ich následný fonetický vývoj v alpskej slovanštine, ako aj bavorské záznamy o alpských slovanských názvoch, osvetľujú charakteristiky alpskoslovanského jazyka.

NÁRODNÉ OBRODENIE SPUSTIL AJ NAPOLEÓN

Kým sa Slovinci emancipovali od hegemónie nemeckej, Slováci od hegemónie maďarskej prípadne rakúskej. Národné obrodenie v Slovinsku bolo odštartované za vlády Napoleóna Bonaparteho (umožnil rozvoj vzdelávania v slovinčine a prístup Slovincov k politickej moci), preto sú Slovinci jediný slovanský národ, ktorý má svojom hlavnom meste jeho pamätník v historicky pozitívnom zmysle. U nás je ekvivalentom vplyv Jozefa II. na bernolákovcov, ktorý v rámci reforiem umožnil vznik Generálneho seminára, kde vznikla aj idea kodifikácie jednotného jazyka (táto budova bola „nalepená“ na jednu zo stien bratislavského hradu, neskôr vyhorela; nachádzala sa oproti súsošia sv. Cyrila, Metoda a Gorazda a veľkomoravského kostolíka).

V centre Ľubľany má postavenú obrovskú sochu romantický básnik France Prešeren (1800 – 1849), ktorý je autorom hymny Zdravljica a taktiež symbolom slovinskej národnej hrdosti, istým spôsobom ekvivalent Ľudovíta Štúra či Janka Kráľa. Prešeren vytvoril Zdravljicu v rovnaký čas ako Janko Matuška Nad Tatrou sa blýska, teda presne v roku 1844. Hudbu zložil Stanko Premrl (1880 – 1965). Prešeren má pamätnú tabuľu v Bratislave, neďaleko Dunaja. Text Zdravljice nesie kollárovsko-šafárikovský humanistický odkaz spolupráce národov:

Zdravljica Žive naj vsi narodi ki hrepene dočakat‘ dan, da koder sonce hodi, prepir iz sveta bo pregnan, da rojak prost bo vsak, ne vrag, le sosed bo mejak!

Přípitek Nechť žijí ty národy, co se chtějí dočkat dne, kde, kam slunce chodí, zmizí všechny známky svárů; aby rodák svobodný byl, se sousedem žil bez nepřátelství!

Ďalšou paralelou je vznik „slovenských“ vlajok a erbov, pretože obidve sa vo svojom jazyku nazývajú slovenské a obe obsahujú trikolóru a podobné trojvŕšia (Tatra, Matra, Fatra vs. Triglav).

Vlajku prvý krát v histórii v Ľubľane zdvihol na vrchu hradu Lovro Toman (1927 – 1870), ktorý má svoje zrkadlové osobnosti v Štúrovi, Hurbanovi a Hodžovi, ktorí rovnako v revolučnom roku 1848 vytvorili prototyp slovenskej vlajky v rámci revolučných zmien a založenia Slovenskej národnej rady v rokoch 1848 a 1849.

Súčasne vznikajú takmer v rovnakom čase Žiadosti slovenského národa, ako aj program Zjednotené Slovinsko, obe akcie sú však rovnako dočasne neúspešne, ale podnietili ďalšie iniciatívy, ktoré sa prejavili, napríklad u nás v Memorande národa slovenského, kde Štefan Marko Daxner požadoval autonómiu, teda zriadenie slovenského dištriktu s názvom slovenské okolie.

Zatiaľ čo Štúr založil Slovenské národné noviny v roku 1845, v Slovinsku vznikajú Ljubljanske Novice už v roku 1797.

STREDOSLOVENČINA A STREDOSLOVENČINA

Zaujímavosťou je tiež, že pri kodifikácii spisovného jazyka Slovinci rovnako ako Slováci vychádzajú zo stredoslovenského variantu. Slovinci však nemali tri vlny národného obrodenia (bernolákovci, Všeslávie, štúrovci) s rôznymi konfesionálnymi a politickými rozdielmi, preto tu napr. nevznikajú ekumenické iniciatívy ako na Slovensku.

Ďalšou odlišnosťou je prvenstvo v kodifikácii jazyka, keďže Primož Trubar už v roku 1550 napísal prvý slovinský katechizmus, preložil Nový zákon v roku 1564, neskôr preložil Bibliu do slovinčiny Marko Pohlin (1768) a prvú slovinskú gramatiku vytvára Jernej Kopitar v roku 1808, pričom kodifikácia Bernoláka vzniká v roku 1787, Štúrova kodifikácia v roku 1843 a Hodžovsko-Hattalovská reforma až v roku 1851.

Ďalšou odlišnosťou je, že Slovinci nepoužívajú tvrdé y, teda akoby v Slovinsku neprebehla reforma podobná Hodžovsko-Hattalovskej, čo sa dá vysvetliť aj tak, že nemali ekvivalent bernolákovského hnutia (vplyv Hattalu), ktorého prínos bol – v tretej etape reformy – skomplikovanie slovenskej gramatiky, ako požiadavky doby. Bol to súčasne dobový vplyv úrovne českej gramatiky.

V Ľubľane je mimoriadne uznávaný aj Ivan Hribar, slovinský politik, neoslavista, diplomat, akýsi ekvivalent Milana Hodžu, ktorý spolu s Ivanom Tavčarom bol vedúcou osobnosťou pokrokovej strany a poslancom rakúskeho národného zhromaždenia, založil tiež banku a obnovil Ľubľanu po zemetrasení.

Napokon je tu osobnosť Jerneja Kopitara (1780 – 1844), ktorý výrazne prispel k modernizácii jazyka, čo je v súlade s Kollárovými ideami o posilnení národnej identity prostredníctvom jazyka. Existujú dôkazy, že Kopitar sa dvakrát stretol so Šafárikom a existovala medzi nimi aj korešpondenčná výmena. Netreba zabúdať ani na vplyv známeho diela Slávy dcéra, ktoré ovplyvnilo celé slovanské obrodenie v európskom kontexte.

Kollár a Šafárik boli kľúčovými postavami v rámci širšieho slovanského národného obrodenia, ktoré zahŕňalo nielen Slovákov a Slovincov, Čechov, Srbov a Chorvátov. Šafárika je možno vnímať ako zakladateľa vedeckej slavistiky, ktorý je vedecky reflektovaný aj v západnej Európe ako popredný priekopník európskej vedy. Je preukázateľné, že Kollár a Šafárik mali nespochybniteľný vplyv na intelektuálov, umelcov a vedcov v takmer všetkých slovanských krajinách, čím možno tieto slovenské osobnosti zaradiť medzi európske elity.

Existuje aj súvis medzi staršími osobnosťami. Napr. zakladateľ slovinskej dramatiky Anton Tomaž Linhart (1756 – 1795), ktorého možno zrkadliť so slovenským dramatikom Jánom Chalupkom (1791 – 1871). Taktiež tu vidíme paralely s osobnosťami ako Janez Svetokriški (1772 – 1849), ktorý sa taktiež ako predstaviteľ slovinskej literatúry venoval národnému obrodeniu a kultúrnej obrode jazyka v národnom hnutí.

OSOBNOSTI SLOVINSKEJ KULTÚRY, OBRODENIA, DEJÍN A LITERATÚRY

Davorin Trstenjak (8. novembra 1817 – 2. februára 1890) bol slovinský spisovateľ, historik a rímskokatolícky kňaz, ktorý poznal dielo Jána Kollára a Pavla Jozefa Šafárika. Študoval na lýceu v Maribore a neskôr v Grazi, kde sa stal prívržencom ilýrskeho hnutia, romantického národného kultúrneho hnutia, ktoré sa šírilo zo susedného Chorvátska a presadzovalo kultúrne a jazykové zjednotenie južných Slovanov. Trstenjak úzko spolupracoval so slovinsko-chorvátskym básnikom a etnológom Stankom Vrazom. Trstenjak bol ovplyvnený teóriami Jána Kollára a Pavla Jozefa Šafárika, dvoch vplyvných slovenských filológov, ktorí hlásali panslovanské ideály, napísal niekoľko historických kníh, v ktorých tvrdil, že Slovania boli najstarším národom v Európe (ide o predchodcu tzv. Venetická teória). Ďalej sa dozvedáme, že Trstenjak bol aj spisovateľ a básnik. Písal typicky romantickým spôsobom podľa vzoru France Prešerena a Josipiny Turnograjskej. V roku 1863 patril medzi spoluzakladateľov prestížneho vydavateľstva a vedeckej spoločnosti Matice slovinskej.

Franc Miklošič (20. novembra 1813 Radomerščak – 7. marca 1891 Viedeň) bol štajerský a rakúsky lingvista a filológ zaoberajúci sa slovanskými jazykmi, politikom slovinskej národnosti, počas revolučného roku 1848 poslancom rakúskeho Ríšskeho snemu. V roku 1852 vydal štúdiu Vergleichende Lautlehre der slavischen Sprachen, ktorú pochvalne hodnotili František Palacký a Pavol Jozef Šafárik. Počas revolučného roku 1848 sa výrazne zapojil do politického diania. V roku 1848 bol predsedom spolku Slovenija, napísal jeho prevolanie, v ktorom sa vyslovil za vznik slovinského kráľovstva v rámci Rakúska a za jazykovú rovnoprávnosť v školách aj na úradoch. Zaslúžil sa o rozvoj slovinčiny. V roku 1849 niekoľko mesiacov pomáhal s prekladom zákonníka do slovinčiny, pričom stabilizoval slovinskú právnu terminológiu.

Lovro Toman (10. august 1827 – 15. august 1870) bol slovinský romantický národno-revolučný aktivista počas revolúcie v roku 1848, významný národný priekopník, ktorý v Ľubľane na Wolfovej ulici č. 8 po prvýkrát v histórii zdvihol slovinskú trikolóru (na nemeckú vlajku vztýčenú na vrchu Ľubľanského hradu). Neskôr pomohol založiť Maticu slovinskú. Bol slovinským národným konzervatívnym politikom a členom rakúskeho parlamentu. Spolu s Janezom Bleiwe isom a Etbinom Henrikom Costom bol súčasťou vedenia Staroslovinskej strany.

Fran Levstik (28. septembra 1831 – 16. novembra 1887) bol slovinský spisovateľ, politický aktivista, dramatik a kritik. Bol jedným z najvýznamnejších predstaviteľov politického hnutia Mladí Sloveni. Levstik bol prvým významným spisovateľom slovinskej epickej prózy. Medzi jeho najznámejšie diela patrí poviedka Martin Krpan From Vrh (Martin Krpan z Vrha), ktorá sa stala klasickým dielom slovinskej literatúry, a itinerár Popotovanje iz Litije do Čateža (Cesta z Litije do Čateža), ktorý je zároveň literárnym manifestom. V kritickej eseji Napake slovenskega pisanja odhalil svoje názory na vývoj slovinského spisovného jazyka. Levstik bol jedným z hlavných predstaviteľov Mladých Slovincov, progresívnej a radikálnej politickej skupiny podobnej mladým Čechom v českých krajinách, ktorá spochybňovala vtedajší vplyv konzervatívcov na čele s Janezom Bleiweisom v rámci Slovinského národného hnutia. Neskôr sa zblížil s panslavistickými ideálmi.

Nemožno vynechať ani predsedu Matice slovinskej Antona Melika (1. januára 1890 – 8. júna 1966), ktorý bol slovinský geograf, univerzitný profesor, autor Slovinskej geografie, a taktiež ďalšieho predsedu Boga Grafenauera (16. marec 1916 – 12. máj 1995), historika zameraného na stredovek, autora kníh o slovinských dejinách, ktorý publikoval veľa kníh nechcených autorov. Oboch uvádza pamätnica zo IV. kongresu matíc spolu so spomenutým Francom Mikllošičom. Súčasný predseda Matice slovinskej Aleš Gabrič, tiež oceňuje prínos jeho predchodcu Milčeka Komelja, známeho slovinského spisovateľa, ale tiež akademikov Draga Jančara, predsedu SAVU Tadeja Bajda. Ale vráťme sa do starších dejín.

Josip Vidmar (14. októbra 1895 – 11. apríla 1992) bol významný slovinský literárny kritik, esejista a politik, účastník slovinského protifašistického odboja. V rokoch 1944 až 1946 bol predsedom Slovinskej ľudovej rady pre oslobodenie (slovinský parlament). V rokoch 1952 až 1976 bol prezidentom Slovinskej akadémie vied a umení a v rokoch 1950 až 1964 vedúcim Inštitútu literatúr akadémie. Vidmar bol prezidentom Juhoslovanskej federálnej komory národov (neskôr komory republík a provincií).

Bol blízkym priateľom chorvátskeho spisovateľa Miroslava Krležu. V Slovinsku mal od polovice 50. do polovice 70. rokov veľký vplyv na kultúrnu politiku titovského režimu. Vidmar preložil diela z ruštiny, francúzštiny, taliančiny, nemčiny, češtiny, chorvátčiny a srbčiny do slovinčiny, väčšinou išlo o divadelné hry a diela dramatikov Alexeja Arbuzova, Gogoľa, Gribojedova, Krleža, Molièra, Nušića, Puškina, Alexeja Tolstoja a ďalších.

Juš Kozak (26. júna 1892 – 29. augusta 1964), známy aj pod pseudonymom Jalanov, bol slovinský spisovateľ, dramatik a redaktor. Preslávil sa najmä svojimi autobiografickými románmi, akými sú Celica (Celka) o jeho skúsenostiach s politickým väzňom a Lesena žlica (Drevenka) o živote počas 2. svetovej vojny. Počas 2. svetovej vojny spolupracoval s Frontom oslobodenia slovinského ľudu. V roku 1942 bol zatknutý fašistickými úradmi Talianmi okupovanej provincie Ľubľana. Po prímerí s Talianskom sa zapojil do partizánske ho odboja. Po vojne sa venoval písaniu. V rokoch 1946 až 1947 bol šéfredaktorom literárneho časopisu Nový svet. Ako redaktor Ľjubljanskeho zvonu otvoril časopis marxistickým a komunistickým autorom, ktorí publikovali svoje články pod pseudonymami. V rokoch 1948 až 1955 pôsobil ako režisér Činoherného divadla v Ľubľane. V roku 1961 sa stal členom Slovinskej akadémie vied a umení a v roku 1963 získal Prešerenovu cenu. Zomrel v Ľubľane.

Ivo Urbančič (12. novembra 1930 – 7. augusta 2016) bol slovinský filozof. Mnohí ho považujú za jedného z otcov fenomenologickej školy v Slovinsku. Urbančič napísal niekoľko prác o dejinách filozofie v Slovinsku.

Etbin Henrik Costa (18. októbra 1832 – 28. januára 1875) bol slovinský národný konzervatívny politik a spisovateľ. Spolu s Janezom Bleiweisom a Lovrom Tomanom bol jedným z lídrov staroslovinskej politickej strany. Costa bol aktívny v mnohých slovinských kultúrnych, politických a športových združeniach. Okrem iného pôsobil ako pred seda Matice slovinskej a slovinskej sekcie Sokolského hnutia.

Albin Prepeluh (22. februára 1881 – 20. novembra 1937) bol slovinský ľavicový politik, novinár, redaktor, politický teoretik a prekladateľ. Pred prvou svetovou vojnou bol popredným slovinským marxistickým revizionistickým teoretikom. Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vyhlásení štátu Slovincov, Chorvátov a Srbov sa zamestnal v Slovinskej komisii pre sociálnu starostlivosť, ide pracoval pod dohľadom kresťansko-sociálneho mysliteľa Andreja Gosara.

Bola to jediná verejná politická funkcia, ktorú kedy v živote zastával. V polovici 20. rokov sa stal aj redaktorom vo vydavateľstve Matice slovinskej, ktorú viedol jeho priateľ Dragotin Lončar. V roku 1902 si písal s nemeckým marxistickým teoretikom Karlom Kautským o možnostiach aktivizácie roľníctva v prospech socializmu. V tom istom roku založil časopis Naši zapiski, v ktorom propagoval radikálny socialistický reformizmus. Časopis sa čoskoro stal hlásateľom mladých slovinských reformných sociálnych demokratov, medzi ktoré patrili Anton Dermota, Dragotin Lončar a Josip Ferfolja.

Vasilij Melik (17. január 1921 – 28. január 2009) bol slovinský historik, ktorý sa zaoberal najmä politickými dejinami slovinských krajín v 19. storočí. Najprv sa venoval hospodárskym dejinám, potom prešiel k dejinám politickým, najmä dejinám právnych a politických inštitúcií. Významná je najmä jeho štúdia o voľbách v Slovinsku v rokoch 1861 až 1918. Venoval sa aj výskumu dejín každodenného života, najmä obdobia modernizácie a industrializácie slovinského vidieka v Kraňsku a Dolnom Štajersku. V 80. rokoch spolupracoval s vydavateľstvom Matice slovinskej na kritických vydaniach spomienok významných slovinských politikov storočia vrátane Ivana Hribara a Josipa Vošnjaka (Wikipedia).

Tine Hribar (narodený 28. januára 1941) je slovinský filozof a verejný intelektuál, orientujúci sa na interpretácie Heideggera, a jeho úlohou pri demokratizácii Slovinska v rokoch 1988 až 1990, známej ako Slovinská jar. Je manželom autorky, esejistky a politickej komentátorky Spomenky Hribarovej. Hlási sa k politickej pravici, antiklerikalizmu. Písal do časopisov Matice slovinskej.

Oton Župančič (23. január 1878, Vinica – † 11. jún 1949 Ľubľana) bol slovinský básnik a dramatik, jeden zo štvorice vedúcich predstaviteľov slovinskej moderny. Jeho prvá básnická zbierka Čaša opojnosti (1899, Čaša opojenia) je poznamenaná náladami a pocitmi fin de siècle; Župančič v nej do slovinskej poézie uviedol voľný verš. V ďalšej zbierke Čez plan (1904, Rovinou) sa ozývajú tóny po novom chápaného vlastenectva, ktoré sa potom naplno rozozneli v zbierke Samogovori (1908, Monológy). Utrpenie slovinského národa za 1. svetovej vojny vyslovil v zbierke V zarje Vidove (1920, Do letných úsvitov). Po mnohoročnom odmlčaní, keď sa venoval hlavne prekladateľskej činnosti – preložil celkom 18 Shakespearových hier a radu prozaických i básnických diel z literatúry francúzskej, nemeckej, ruskej i českej – vydal po oslobodení 1945 zbierku Zimzelen pod snegom (1945), zhrňujúcu tvorbu z rokov okupácie a 2. svetovej vojny.

Drago Jančar (narodený 13. apríla 1948) je slovinský spisovateľ, dramatik a esejista. Jančar je jedným z najznámejších súčasných slovinských spisovateľov. Slovinsku je známy aj svojimi politickými komentármi a občianskou angažovanosťou. Jančarove romány, eseje a poviedky boli preložené do 21 jazykov a publikované v Európe, Ázii a USA. Najpočetnejšie sú preklady do nemčiny, nasledujú české a chorvátske preklady. Jeho drámy uviedli aj viaceré zahraničné divadlá, pričom doma sú často považované za vrcholy slovinskej divadelnej sezóny. Žije a tvorí v Ľubľane. V rokoch 1987 až 1991 pôsobil Jančar ako prezident Slovinského centra PEN a prostredníctvom tejto úlohy tiež aktívne podporoval vznik slovinskej demokracie. Jančarova próza je ovplyvnená modernistickými vzormi. Jednou z ústredných tém jeho diel je konflikt medzi jednotlivcami a represívnymi inštitúciami, akými sú väznice, galeje, psychiatrické liečebne a vojenské kasárne. Preslávil sa lakonickým a vysoko ironickým štýlom, ktorý často využíva tragikomické zvraty.

Ďalšie zaujímavosti ponúka z encyklopédií: Nová generácia básnikov s pustila do vášnivých sporov, ktorí sa videli v modernizme. Najdôležitejším z nich bol Ivan Cankar. Ďalšími významnými predstaviteľmi modernizmu boli básnici Srečko Kosovel, Oton Župančič a Edvard Kocbek. Zofka Kvederová je považovaná za prvú slovinskú spisovateľku a feministku. Alma Karlinová písala prózu, no bola známa aj ako cestovateľka a stala sa prvou ženou, ktorá sama cestovala po svete. Predstaviteľom neoavantgardy bol básnik Tomaž Šalamun. Spisovateľ Vladimir Bartol patril k slovinskej menšine v Taliansku, rovnako ako Boris Pahor. Louis Adamic uspel v Amerike. Najdôležitejšími autormi dneška sú Aleš Debeljak alebo Drago Jančar

Na podujatí k 160-ročnici Matice slovinskej vystúpili aj osobnosti súčasnej slovinskej literatúry, ako básnik, profesor Brane Senegačnik, esejista, klasický filológ a prekladateľ. V roku 1994 Senegačnik absolvoval klasickú filológiu na Filozofickej fakulte v Ľubľane, kde v roku 1995 získal aj miesto, doktorát a kvalifikáciu ako asistent predstavenstva. Preložil Sofoklovu hru a publikoval niekoľko esejí. Senegačnikova poézia je jedinečnou syntézou sofistikovanej estetiky, melodických veršov a vyznávania existencie. Zbierkou básní v tradičných formách, najmä sonet Na temnem prahu upa (1996) vyjadroval základné existenciálne a náboženské cítenie s vycizelovanou poetikou a niekedy aj klasicky jednoduchým štýlom. Dostal cenu Sovret (2012), cenu Prešerenovej nadácie (2021) a 1. júna 2023 bol zvolený za mi
moriadneho člena SAZU v kategórii umenie.

Uroš Župan je slovinský básnik a prekladateľ. Vydal množstvo básnických zbierok a jeho poézia bola preložená aj do nemčiny, poľštiny, češtiny, slovenčiny, angličtiny, srbčiny a chorvátčiny. Župan sa narodil v Trbovlje v roku 1963, kde žil, pokým nešiel študovať komparatívnu literatúru a sociológiu kultúry na
Univerzitu v Ľubľane. Pracuje ako prekladateľ z angličtiny, chorvátčiny a srbčiny do slovinčiny. Do slovinčiny preložil diela Yehudu Amichaia a Johna Ashberyho. V roku 1996 získal Cenu Prešerenovej nadácie za básnickú zbierku Odpiranje delte (Otváranie delty) a v roku 2000 Cenu Jenka za básnickú zbierku Drevo in vrabec (Strom a vrabec).

Miljana Cunta je slovinská spisovateľka, redaktorka a publicistka. Miljana Cunta vyštudovala komparatívnu literatúru a literárnu teóriu, ako aj angličtinu v Ľubľane, kde žije od roku 1995. V rokoch 2005 až 2009 režírovala literárny festival Vilenica a v roku 2010 literárny festival Fabula. Podieľala sa aj na projekte EÚ Živa coprnija (Živá mágia), ktorý sa snaží oživiť kultúrne dedičstvo regiónov Pohorje a Istria prostredníctvom príbehov a integrovať ich do existujúceho turistického programu. Pravidelne publikuje články v slovinskom denníku Delo.

Do matičnej redakcie Slovenských pohľadov tiež svoju poviedku poslal slovinský autor Primož Sturman, novinár a publicista na čiastočný úväzok počas štúdia súčasných dejín na Univerzite v Terste. Svoju literárnu kariéru začal asi pred desiatimi rokmi, najprv ako básnik a prekladateľ, neskôr ako prozaik.

V roku 2012 spolupracoval s Borisom Pahorom a Dragom Jančarom na publikovaní politických textov disidenta a emigranta Franca Jezu, ktorý písal o nezávislom Slovinsku. V roku 2018 vydal svoju knižnú debutovú knihu Gorica je Naša vo vydavateľstve Litera so sídlom v Maribore a v roku 2020 si sám vydal druhú zbierku poviedok Synthesis. V roku 2021 vydala Matica slovinská jeho slovinský preklad románu Akáciový les od istrijsko-terstského spisovateľa Fulvia Tomizzu. Na jar 2022 vydal román Jedenásť mesiacov obilnej kávy, ktorý sa odohráva medzi Terstom a Krasom od mariborskej Litery.

ENCYKLOPEDICKÉ ZAUJÍMAVOSTI Z KULTÚRY SLOVINSKA

Medzi významné osobnosti spoločenských vied a humanitných vied patria Janez Vajkard Valvasor, ktorý vydal nemecky písané encyklopedické dielo Sláva kniežatstva Kraňsko (Die Ehre des Hertzogthums Crain), a lingvista Franc Miklošič, ktorý sa tiež podieľal na revolúcii v roku 1848. Známy neomarxistický, filozof zvaný tiež Elvis filozofie, Slavoj Žižek sa tiež narodil v Slovinsku. Thomas Luckmann, významný sociológ a spoluautor svetoznámej knihy Sociálna konštrukcia reality, bol tiež rodákom z Jeseníc v Slovinsku. Odborníkom na moderné slovinské dejiny je historik Janko Prunk.

Prvou a najvýznamnejšou slovinskou maliarkou bola Ivana Kobilcová, ktorá sa preslávila najmä svojimi portrétmi. V rokoch 1993-2007 bola zobrazená na slovinskej bankovke v hodnote 5000 talarov. Anton Ažbe bol na začiatku moderného maliarstva v Slovinsku. Bol tiež známy ako učiteľ výtvarnej výchovy, jeho žiakmi boli významní impresionisti Ivan Grohar a Rihard Jakopič. Predstaviteľom avantgardy bol Fran Tratnik. Medzi významných sochárov moderných čias patrili Boris Kalin a Zdenko Kalin. Priekopníkom fotografie bol kňaz, maliar a básnik Janez Puhar. Najdôležitejšou inštitúciou zbierky je Slovinská národná galéria, ktorej budovu navrhol český architekt František Škabrout.

• 

• 

Najvýznamnejším slovinským architektom bol Jože Plečnik, ktorý bol zároveň autorom úprav Pražského hradu. Až po odchode z Prahy začal Plečnik pracovať v Ľubľane.  Jeden z Plečnikových žiakov – Edvard Ravnikar – potom ovplyvnil generácie slovinských architektov ako profesor architektúry na Fakulte architektúry Univerzity v Ľubľane a jeho vplyv je dnes zrejmý v mnohých budovách po celom Slovinsku.

Najcennejšie architektonické pamiatky v Slovinsku zahŕňajú Predjamský hrad, Ľubľanský hrad a Bledský hrad, taktiež baroková katedrála sv. Mikuláša v Ľubľane. Známe sú aj mosty v Ľubľane: Trojitý most alebo Dračí most.

Slávnym renesančným skladateľom hudby bol Jacobus Gallus. Barokový skladateľ Giuseppe Tartini sa narodil v Pirane v Slovinsku. Z romantických skladateľov sa najslávnejším stal Hugo Wolf, nasledovali Davorin Jenko, Kamilo Mašek a Kašpar Mašek. Česká hudobná rodina Foerstra prenikla do Slovinska, najmä Anton Foerster (skladateľ). 

Slovinský filharmonický orchester bol založený v roku 1701 a patrí medzi najstaršie inštitúcie svojho druhu na svete. Najznámejším interpretom slovinskej ľudovej hudby je akordeonista Slavko Avsenik, zakladateľ súboru Ansambel bratov Avsenik, ktorý predal 36 miliónov platní po celom svete. Najznámejším predstaviteľom slovinskej populárnej hudby na svete je kapela Laibach. Je prevažne klasifikovaná ako industriálny žáner a experimentálna hudba. Alternatívny rock produkuje aj kapela Siddharta. Bosniansky rockový hudobník Branko Đurić sa tiež usadil v Slovinsku a preslávil sa aj ako herec. Slovinský violončelista Luka Šulić si vybudoval meno v známej inštrumentálnej skupine 2Cellos v dvojici s chorvátskym Stjepanom Hauserom.

Najstaršie slovinské filmy (Jarmok v Ljutomeri, Vyhadzovanie z omše v Ljutomeri a Na domovskej studni) pochádzajú z prelomu rokov 1905 a 1906 a ich autorom je Karol Grossmann. Jeho prvým veľkým úspechom bol nemý dokument V kráľovstve zlatobyľa (1931). Jednou z najznámejších slovinských herečiek je Ita Rina. 

Gymnasta Leon Štukelj má tri olympijské zlaté medaily; jeho kolega Miroslav Cerar má dve. Obaja tiež reprezentovali Juhosláviu.  Biatlonista Jakov Fak je dvojnásobným majstrom sveta. Tenistka Mima Jaušovecová vyhrala Roland Garros v roku 1977. Cyklista (a bývalý skokan na lyžiach) Primož Roglič vyhral Vueltu v roku 2019.

Typickými ingredienciami slovinskej kuchyne sú mäso (bravčové, teľacie, hovädzie), ale na ich jedálnom lístku sa často objavujú zveri a špeciality ako konské alebo dokonca medvedie mäso. Ryby a morské plody sa široko používajú v pobrežných oblastiach. Slovinci majú radi polievky, často konzumujú kurací alebo hovädzí vývar. Medzi ďalšie základné ingrediencie patria zemiaky, kapusta, klobásy alebo syr. Prílohou k jedlám a polievkam je zvyčajne okrúhly plochý chlieb – belokranjska pogača (foccacia). Okrúhly chlieb sa krája na štvorce nožom na povrchu pred pečením. Po pečení sa jednotlivé štvorce oddelia ručne a zjedia. Často sa podáva nekysnutý chlieb – mlinci. Ďalšou obľúbenou prílohou je polenta, kaša vyrobená z varenej kukurice. V Slovinsku sa vyrábajú vynikajúce syry, ako napríklad mierne sladký tolminc, tvrdý ovčí syr – bovški sir, polomäkký syr s výraznou chuťou mohant alebo tvrdý syr vyrobený z kravského mlieka – nanoški sir.

MATICA SLOVINSKÁ

Matica slovinská je druhá najstaršia inštitúcia v Slovinsku. Založili ju 4. februára 1864 ako inštitúciu pre vedecký a kultúrny pokrok Slovincov. Matica slovinská vznikla na návrh viacerých slovinských vlasteneckých spolkov a jednotlivcov z Mariboru, ktorí naliehali na založenie inštitúcie vydávajúcej pokročilú odbornú literatúru v slovinčine, podporovala rozširovanie kultúry medzi Slovincami a rozvíjanie vedeckej terminológie v slovinčine. Konzorcium bolo založené so sú
kromným kapitálom, ako aj s kapitálom vojvodstva Kraňsko a niekoľkými kultúrnymi združeniami. Významnou finančnou čiastkou prispel aj rakúsky cisár František Jozef I.

Vrchol dosiahla začiatkom 20. storočia. V tom čase fungovala ako bežné vydavateľstvo na voľnom trhu a súčasne plnila aj úlohu akadémie vied, pestovala vysokú kultúru a udržiavala úzke kontakty s Juhoslovanskou akadémiou vied a umení v Záhrebe, so Srbskou akadémiou vied a umení v Belehrade, ako aj s podobnými inštitúciami v zahraničí. Počas 1. svetovej vojny bol spolok zatvorený a jeho majetok skonfiškovaný rakúsko-uhorskými úradmi. Údajnou príčinou bolo vydanie knihy Gospodin Franjo (Pán Franjo) od slovinského autora a dôstojníka rakúsko-uhorskej armády Fran Maselja (krycie meno: Podlimbarski), ktorá bola silnou satirickou kritikou rakúsko-uhorskej okupácie Bosny a Hercegoviny.

Matica spolupracovala s Frontom oslobodenia slovinské ho ľudu. V roku 1944 ju nacistické nemecké úrady zatvorili. Koncom roka 1945 orgány novoutvorenej Slovinskej ľudovej republiky v rámci Juhoslovanskej federatívnej ľudovej republiky umožnili jej obnovenie. Aj keď väčšinu jej majetku štát znárodnil, umožnil však pokračovať v činnosti a neskôr jej pridelil značné dotácie. K opätovnému oživeniu činnosti inštitúcie došlo aj v osemdesiatych rokoch, keď začala systematicky vydávať preklady významných západných filozofov a politických teoretikov.

Počas Juhoslovanského kráľovstva rozšírila svoju vydavateľskú činnosť a v roku 1938 bola jedným zo spoluzakladateľov Slovinskej akadémie vied a umení. Počas talianskej okupácie vedenie Matice spolupracovalo s Frontom oslobodenia slovinského ľudu. V roku 1944 ju nacistické nemecké úrady zatvorili.

K opätovnému oživeniu činnosti inštitúcie došlo v 80. rokoch, keď začala systematicky vydávať preklady významných západných filozofov a politických teoretikov ako Heidegger, Machiavelli, Jan Patočka, Unamuno, José Ortega Gasset, Aurelius Augustinus a kompletné diela Nietzscheho.

Mnoho významných osobností pôsobilo ako redaktoria kancelári (hlavní tajomníci) inštitúcie. Najvýznamnejšími z nich boli spomenutí Fran Levstik, Josip Vidmar, Juš Kozak, France Bernik a Drago Jančar. S inštitúciou spolupracovalo niekoľko ďalších, medzi nimi filozofi Ivo Urbančič a Tine Hribar, historik Vasilij Melik a politický teoretik Albin Prepeluh.

SÚČASNOSŤ MATICE SLOVINSKEJ

Predsedom Matice slovinskej je Dr. Aleš Gabrič, podpredsedami sú akad. prof. Dr. Alojz Kralj a prof. Dr. Vesna Mikoličová. Tajomníčkou Matice slovinskej je Dr. Ignacija Fridlová Jarcová. Zaujímavosťou je, že Matica slovinská sa po slovinsky nazýva Slovenska matica. Matica slovinská má niekoľko pilierov, lenže málo zamestnancov. Na rozdiel od slovenskej nemá miestne odbory. Piliere alebo sekcie sú historický, prírodovedný a inžiniersky, pre slovinský jazyk, filozofický, vydavateľský. Jej nasadenie v prospech slovinskej kultúry je však príkladné a treba povedať, že na rozdiel od útokov minulých rokov na Maticu slovenskú v Martine požívajú slovinskí matičiari vo verejnosti a vedeckej obci i medzi spisovateľmi úctu.

V príhovore, ktorý si pripravil pred IV. kongres matíc Aleš Gabrič čitateľovi vysvetľuje komplikovanú cestu k zákonu o Slovinskej matici z roku 2018, ale tiež zvolenie Ignacije Fridl, neúnavnej bojovníčke proti súčasnej ideológii progresivizmu, ktorá ohrozuje aj slovinský jazyk. Gabrič tiež zdôrazňuje význam Matice slovinskej pre oblasti spoločenských vied, umenia, prírodných vied, techniky a zdravotníctva; taktiež oboznamuje s činnosťou ustanovizne (semináre, prednášky, konferencie, vydávanie vedeckých a umeleckých diel, spravovanie Filozofickej knižnice s prekladmi svetovej filozofie). V roku 2017 vydali napr. 13 titulov, v roku 2018 o 4 viac. Podujatia Matice slovinskej navštevuje aj prezidentka Slovinska Nataša Pircová Musarová (na podujatí k 160-ročnici Matice slovinskej sa stretla aj s predsedom Matice slovenskej Mariánom Gešperom). Gabrič však konštatuje, že rôzne matice zohrávajú rôzne úlohy. Píše, že Slovinská matica nemá odbory, úseky okrem spoločenského periodika Vestník Slovinskej matice, preto sú možnosti medzi-matičnej spolupráce obmedzené. Kritizuje tiež dominanciu anglického jazyka a volá po výmene medzi slovanskými jazykmi. V t. č. tiež uvádza realizované spolupráce Matice slovinskej a Matice srbskej.

Predseda Matice slovinskej Dr. Aleš Gabrič je historik, ktorý skúma najnovšie kultúrne a politické dejiny Slovinska. Je zamestnaný v Inštitúte najnovších dejín v Ľubľane. Je autorom viacerých historických prác a početných vedeckých a odborných príspevkov, najmä o dejinách Slovincov v 20. storočí, vrátane niekoľkých
článkov o dejinách slovinskej vlasti. Do činnosti Matice slovinskej sa zapájal účasťou na ňou organizovaných sympóziách a uverejňovaním príspevkov v jej publikáciách. Vzhľadom na tému svojho výskumu sa významnou mierou podieľal na príprave kompilácie Slovenska matica – 150 rokov práce pre slovinskú
kultúru. V Slovenskej matici je členom predstavenstva a viacerých jeho sekcií, uvádza oficiálna stránka.

Tajomníčkou Matice slovinskej je Dr. Ignacija Fridl Jarc, ktorá je zároveň významnou filozofkou. Ignacija Fridl Jarc ukončila štúdium komparatistiky a filozofie na Filozofickej fakulte v Ľubľane. Publikovala viac ako tristo recenzií, poznámok a štúdií o súčasnej slovinskej a svetovej dráme, próze a divadle. V roku 2000 získala cenu Stritar pre mladého kritika za kritickú prácu. Bola súčasťou mnohých odborných porôt. V roku 2006 získala doktorát z Platónovej teórie pravdy z pohľadu krásy a umenia. Jej odborná bibliografia obsahuje rozsiahle články o Platónovej filozofii a estetike svetla v antickej filozofii, ako aj monografiu Jazyk vo filozofii starých Grékov (2001). Ako prekladateľka zo starej gréčtiny sa podieľala na slovinskom vydaní Fragmentov predsokratovcov. Počas svojej profesionálnej kariéry pôsobila ako samostatná pracovníčka v oblasti kultúry, asistentka na katedre filozofie, vedúca edičného a dizajnérskeho programu a zástupkyňa riaditeľa. 1. mája 2018 sa stala tajomníčkou-redaktorkou Matice slovinskej. V marci 2020 dočasne pozastavila túto funkciu a prevzala funkciu štátnej tajomníčky na ministerstve kultúry. Po skončení svojho mandátu sa od 1. septembra 2022 vrátila do funkcie tajomníčky-redaktorky Matice slovinskej. Má dokonca stránku na slovinskej Wikipédii.

Dr. Vesna Mikolič v roku 1989 vyštudovala slovinský jazyk a literatúru a taliansky jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte Univerzity v Ľubľane v Slovinsku. V roku 2001 získala magisterský titul v odbore slovinský jazyk a štylistika (kurz sociolingvistiky) a v roku 2004 získala s doktorandskou dizertačnou prácou Jazyk ako odraz etnického povedomia v etnicky zmiešanej oblasti Slovinskej Istrie doktorát z lingvistiky na Filozofickej fakulte Univerzity v Ľubľane v Slovinsku. Na plný úväzok je zamestnaná vo Vedecko-výskumnom centre Koper (ZRS Koper), kde vedie Ústav jazykovedy. Je členkou Vedeckej rady a Volebnej komisie ZRS Koper a Redakčnej rady vydavateľstva Annales ZRS.

SÚČASNÉ SPOLUPRÁCA SLOVINSKA A SLOVENSKA

V roku 2005 vyšli v slovinsku Slovenské dejiny (Slovaška zgodovina), ktoré preložil znalec slovinský vedec Andrej Rozman. Fórum slovanských kultúr v rámci edície STO SLOVANSKÝCH NOVIEL kooperuje so Slovenským literárnym centrom (zo spolupráce vzišiel preklad Balážovho Táboru padlých žien, ďalej Lúč od Dušana Kužela a Volám sa Damián od Suzany Tratnik). Fórum slovanských kultúr tiež vydalo knihu At The Table with The Slavs od prof. Janez Bogataj, ktorá je medzinárodným predstavením jednotlivých receptov slovanských národných kuchýň vrátane slovenskej a slovinskej (za Slovnsku sú tu bryndzové halušky, pečená hus a šarišské pyrohy; za Slovinsko štruklji (vlastne ide o štrúdli), pražen krompir (niečo ako granadír), kranjska klobasa a pehtranova potica, čo je vlastne slovenská bábovka). Za posledné roky Matica slovenská navštívila celkovo tri krát Ľubľanu, Maticu slovinskú, ale aj ďalšie kultúrne a vzdelávacie inštitúcie v Slovinsku ako Slovinskú akadémiu vied, Ľubľanskú univerzitu, Slovenské veľvyslanectvo v Ľubľane či Fórum slovanských kultúr. Naopak, slovinské delegácie za posledné roky navštívili slovenský Martin, a aktívne sa zapojili do kongresov matíc a inštitúcií slovanských národov. Naposledy to bol v poradí šiesty kongres, ktorého sa zúčastnili aj predstavitelia kultúrnych inštitúcii Srbska, Českej republiky, Čiernej Hory, Maďarska a ďalších krajín (kongresy započal Michal Eliáš, v súčasnosti v nich pokračuje Marián Gešper). Medzi plánmi je aj vytvorenie knihy, paralelných slovinsko-slovenských dejín.

Referencie/References

SLOVENSKA MATICA 1864 – 1964. Zbornik razprav in člankov uredil Francé Bernik. Ljubljana, 1964

SLOVENSKA MATICA. 150 LET DELA ZA SLOVENSKO KULTURO. Zbornik razprav in biliografija 2004 – 2014. Slovenska matica v Ljubljani.

Mahnič, J. (2004). SLOVNENSKA MATICA 1965 – 2003. Včeraj, danes, jutri. Slovenska matica v Ljubljani.

Balaž, A. Taborišče padlih žensk. Prevedla: diana Pungeršič. Sto SLOVANSKIH ROMANOV (SLOVAŠKA).

Gešper, M., Pavelcová, Z. (2019). Pamätnica zo 4. kongresu matíc slovanských národov a inštitúcií slovanských národov, konaného pri príležitosti 100. výročia oživotvorenia Matice slovenskej a podpísania Memoranda národa slovenského 4. kongres matíc a inštitúcií slovanských národov : Martin, Slovensko 4.-7. jún 2019. Zborník Krajanského múzea Matica slovenskej. Martin : Matica slovenská .

Bojataj, J. (2015) At The Table With Slavs.

Komelj, M. (2014) 150 rokov Sloivnskej Matice. In: Jančar, D. (ed.). SLOVENSKA MATICA. 150 LET DELA ZA SLOVENSKO KULTURO. Zbornik razprav in biliografija 2004 – 2014.

Beletria

Kužel, D. Lúč. Sto SLOVANSKIH ROMANOV (SLOVAŠKA).

Mannová, E. (2005). Slovaška zgodovina. Ljubljana : Slovenska matica v Ljubljani.

Tratnik, S. Volám sa Damián. STO SLOVANSKÝCH ROMÁNOV (SLOVINSKO)

***

Kulturologija mednarodno: Slovenija in slovensko kulturno izročilo

Projekt DAV DVA nadaljuje svojo mednarodno usmerjeno serijo kulturoloških primerjalnih študij. Po uvodni obravnavi Victorja Vasarelyja se raziskava seli v prostor nekdanje Jugoslavije, natančneje v Slovenijo.

Zgodovinski okvir in slovanska identiteta

Slovenija leži na stičišču srednje in jugovzhodne Evrope. Njeno ozemlje je bilo skozi zgodovino del številnih imperijev – Rimskega, Bizantinskega, Frankovskega in Habsburškega. Po prvi svetovni vojni so Slovenci vstopili v skupno državo južnih Slovanov, po drugi svetovni vojni pa v socialistično Jugoslavijo. Leta 1991 je Slovenija postala neodvisna država.

Pomembno vlogo pri oblikovanju slovanske identitete so imeli tudi slovaški intelektualci Ján Kollár in Pavel Jozef Šafárik, katerih ideje o kulturni vzajemnosti so vplivale na nastanek kulturnih ustanov – matic. Njuna misel je vplivala tudi na širše politične procese, vključno z nastankom Jugoslavije.

Najstarejša dediščina in Karantanija

Na ozemlju Slovenije so odkrili izjemne arheološke najdbe, med drugim piščal iz Divjih bab, ki velja za eno najstarejših glasbil na svetu, ter najstarejše leseno kolo iz Ljubljanskega barja. Po obdobju Ilircev, Keltov in Rimljanov so območje naselili Slovani.

Karantanija, ki se pojavi v 7. stoletju, velja za eno prvih slovanskih političnih tvorb. Pomembna osebnost tega obdobja je knez Valuk, ki je verjetno prvi znani vladar Karantanije. V širšem slovanskem prostoru se pojavljajo tudi povezave z vladarji, kot sta Samo in Dervan, kar kaže na zgodnje oblike slovanske politične povezanosti.

Narodno prebujenje in ključne osebnosti

Slovensko narodno prebujenje se je začelo v času Napoleona, ki je omogočil večjo uporabo slovenskega jezika v javnem življenju. Osrednja osebnost tega obdobja je pesnik France Prešeren (1800–1849), avtor pesmi Zdravljica, ki je postala slovenska himna. Njegova poezija izraža ideje svobode, enakosti in mednarodnega sožitja narodov.

Med pomembnimi političnimi in kulturnimi osebnostmi 19. stoletja izstopajo:

• Lovro Toman (1827–1870) – narodni aktivist, ki je leta 1848 prvič izobesil slovensko zastavo v Ljubljani.
• Franc Miklošič (1813–1891) – jezikoslovec in slavist, ki je pomembno prispeval k razvoju slovanske filologije in slovenske terminologije.
• Jernej Kopitar (1780–1844) – avtor prve slovenske slovnice in pomemben reformator jezika.
• Ivan Hribar (1851–1941) – politik in župan Ljubljane, ki je po potresu obnovil mesto in spodbujal njegov razvoj.

V literaturi je pomembno mesto zasedel:

• Fran Levstik (1831–1887) – pisatelj in kritik, avtor znanega dela Martin Krpan, ki je postalo simbol slovenske narodne identitete.

Slovenska moderna in 20. stoletje

V obdobju moderne izstopa:

• Oton Župančič (1878–1949) – pesnik in dramatik, predstavnik slovenske moderne, ki je v svojo poezijo vnesel sodobne estetske in nacionalne teme.

Pomembno vlogo v kulturi in politiki 20. stoletja ima:

• Josip Vidmar (1895–1992) – literarni kritik, politik in predsednik Slovenske akademije znanosti in umetnosti, ki je pomembno vplival na kulturno politiko v času Jugoslavije.
• Juš Kozak (1892–1964) – pisatelj in dramatik, ki je opisoval izkušnje vojne in političnega boja.
• Albin Prepeluh (1881–1937) – levičarski intelektualec in teoretik, ki je razvijal ideje socializma.

Sodobne osebnosti in intelektualci

Med sodobnimi slovenskimi ustvarjalci izstopajo:

• Drago Jančar (roj. 1948) – eden najpomembnejših slovenskih pisateljev, znan po svojih romanih, esejih in političnem angažmaju.
• Ivo Urbančič (1930–2016) – filozof in predstavnik fenomenologije v Sloveniji.
• Tine Hribar (roj. 1941) – filozof in intelektualec, povezan z demokratizacijo Slovenije.

Na področju umetnosti je pomemben arhitekt:

• Jože Plečnik (1872–1957) – eden najpomembnejših slovenskih arhitektov, znan po preureditvi Ljubljane in Praškega gradu.

Slovenska matica

Slovenska matica, ustanovljena leta 1864, je osrednja kulturna in znanstvena institucija Slovencev. Njena glavna naloga je bila razvoj znanosti, literature in jezika.

Med njenimi pomembnimi sodelavci in voditelji so bili:

• Fran Levstik
• Josip Vidmar
• Juš Kozak
• Drago Jančar

Danes institucijo vodi dr. Aleš Gabrič, pomemben zgodovinar sodobne slovenske zgodovine. Med ključnimi osebnostmi je tudi Ignacija Fridl Jarc, filozofinja in urednica, ki se ukvarja z estetiko in klasično filozofijo.

Slovenska matica danes organizira znanstvene konference, izdaja knjige in spodbuja razvoj slovenske kulture ter sodelovanje z drugimi slovanskimi narodi.

Zaključek

Slovenska kulturna zgodovina kaže številne vzporednice s slovaško, zlasti v obdobju narodnega prebujenja in razvoja kulturnih institucij. Ključno vlogo so imeli intelektualci, pisatelji in politiki, ki so oblikovali narodno identiteto skozi jezik, literaturo in znanost.

Sodelovanje med Slovenijo in Slovaško ostaja pomembno tudi danes, zlasti na področju kulture, znanosti in mednarodnih projektov.

***

Slavs below the Alps, an introduction to Slovenian cultural history and context

The DAV DVA project continues its internationally oriented series of cultural-comparative studies by shifting its focus, after the initial study on Victor Vasarely, to the cultural history of Slovenia within the broader context of the former Yugoslavia. This text is based on research visits to Ljubljana and represents an introductory yet analytically framed exploration of Slovenian cultural history, with particular emphasis on the role of the Slovene Society (Matica slovinská, Slovenská Matica) as a key national institution.

Slovenia is situated at the crossroads of Central and Southeastern Europe, bordering Italy, Austria, Hungary, and Croatia, and historically it has been influenced by a wide range of political and cultural formations, including the Roman Empire, the Byzantine Empire, the Carolingian realm, the Holy Roman Empire, and later the Habsburg Monarchy. After the First World War, Slovenes became part of the State of Slovenes, Croats and Serbs, later the Kingdom of Yugoslavia, and after 1945 part of socialist Yugoslavia under Josip Broz Tito. The country declared independence in 1991 and today functions as a parliamentary republic.

In the broader Slavic context, the intellectual influence of Slovak thinkers such as Ján Kollár and Pavel Jozef Šafárik played a significant role in shaping the idea of cultural reciprocity among Slavic nations. Their vision contributed to the emergence of Matica institutions as unique cultural organizations dedicated to the development of language, science, and national identity. This intellectual current also had indirect political consequences, influencing the formation of multinational states such as Czechoslovakia and Yugoslavia. The symbolic dimension of this shared Slavic consciousness is illustrated by the fact that the pan-Slavic anthem “Hej, Slovani” was written by the Slovak Samuel Tomášik.

The territory of present-day Slovenia offers remarkable evidence of early human creativity and technological development. Among the most notable archaeological discoveries are the bone flute from Divje Babe, often considered one of the oldest musical instruments in the world, and a prehistoric wooden wheel found in the Ljubljana Marshes. In antiquity, the region was inhabited by Illyrians, Celts, and later incorporated into the Roman Empire, where important urban centers such as Emona developed. Following the decline of Roman authority, the area was settled by Slavic tribes, particularly the Alpine Slavs.

In the 7th century, the principality of Carantania emerged as one of the earliest known Slavic political entities. A key figure associated with this formation is the duke Valuk, who is often regarded as one of the first known Slavic rulers in the Alpine region. Carantania maintained complex relations with neighboring powers, including Bavaria and the Frankish Empire, and represents an important stage in the political consolidation of early Slavic societies. Within the wider Slavic world, connections can also be traced to figures such as Samo and Dervan, suggesting early forms of political and military cooperation among Slavic tribes.

The Slovene national awakening began in the late 18th and early 19th centuries, significantly influenced by the reforms of Napoleon, which facilitated the use of the Slovene language in administration and education. A central cultural figure of this period is France Prešeren (1800–1849), the leading Romantic poet whose work “Zdravljica” later became the national anthem of Slovenia. His poetry embodies ideals of freedom, humanism, and peaceful coexistence among nations, reflecting broader pan-Slavic and European intellectual currents.

The development of Slovene national identity in the 19th century was closely linked to the activities of several prominent intellectuals and political figures. Lovro Toman (1827–1870) played a symbolic role during the revolutionary year 1848 when he first raised the Slovene tricolor in Ljubljana, marking an important moment in the visual articulation of national identity. Franc Miklošič (1813–1891), a distinguished linguist and philologist, contributed significantly to Slavic studies and helped establish a scientific foundation for the study of Slavic languages. Jernej Kopitar (1780–1844), another key figure, was instrumental in the codification and modernization of the Slovene language, reinforcing the link between language and national consciousness.

Ivan Hribar (1851–1941), a politician and mayor of Ljubljana, became known for his role in rebuilding the city after the devastating earthquake of 1895 and for promoting its modernization and cultural development. In the field of literature, Fran Levstik (1831–1887) stands out as a major figure whose work “Martin Krpan” became a canonical text of Slovene literature and a symbol of national character.

The period of Slovene modernism brought forward figures such as Oton Župančič (1878–1949), a poet and dramatist who introduced new aesthetic forms and contributed to the articulation of modern national identity through literature. In the 20th century, cultural and political life was significantly shaped by personalities such as Josip Vidmar (1895–1992), a literary critic, intellectual, and political figure who held leading positions in cultural institutions, including the Slovene Academy of Sciences and Arts. Vidmar played a crucial role in shaping cultural policy during the socialist period and was also active in the anti-fascist resistance.

Juš Kozak (1892–1964), a writer and dramatist, contributed to Slovene literature through works reflecting the experiences of war and political struggle. Albin Prepeluh (1881–1937), a leftist intellectual and political theorist, engaged in debates on socialism and social reform, contributing to the intellectual climate of the early 20th century.

In the contemporary period, Slovene intellectual and cultural life continues to be shaped by influential figures such as Drago Jančar (born 1948), one of the most internationally recognized Slovene writers, whose works explore themes of individual freedom, historical memory, and the tension between the individual and oppressive systems. Philosophers such as Ivo Urbančič (1930–2016), associated with phenomenology, and Tine Hribar (born 1941), a public intellectual involved in Slovenia’s democratization process, have also played significant roles in shaping modern Slovene thought.

In the field of architecture, Jože Plečnik (1872–1957) stands as one of the most important figures, known for his distinctive architectural vision that shaped both Ljubljana and Prague, including the renovation of Prague Castle. His work represents a synthesis of classical inspiration and modern creativity, contributing to the cultural identity of Central Europe.

The Slovene Society ( Matica slovinská, Slovenská Matica ), founded in 1864, represents one of the central institutions of Slovene cultural and scientific life. Its mission has historically included the promotion of scholarly work, the development of the Slovene language, and the dissemination of literature and scientific knowledge. Throughout its history, it has brought together numerous prominent figures, including Fran Levstik, Josip Vidmar, Juš Kozak, and Drago Jančar.

Despite periods of suppression during the First and Second World Wars, as well as political transformations in the 20th century, the institution has maintained continuity and remains an important platform for intellectual exchange. In the contemporary period, it is led by Dr. Aleš Gabrič, a historian specializing in modern Slovene history. Another key figure is Ignacija Fridl Jarc, a philosopher and editor whose work focuses on aesthetics and classical philosophy.

Today, the Slovene Society (Matica slovinská, Slovenská Matica) continues to organize conferences, publish scholarly and literary works, and foster cooperation with other Slavic and international cultural institutions. Its activities demonstrate the enduring importance of cultural institutions in maintaining national identity while simultaneously engaging in broader European and global intellectual currents.

The comparison between Slovene and Slovak cultural development reveals significant parallels, particularly in the processes of national awakening, language codification, and the establishment of cultural institutions. In both contexts, intellectuals, writers, and political figures played a decisive role in shaping national consciousness. Contemporary cooperation between Slovenia and Slovakia continues to build upon these shared historical and cultural foundations, especially in the fields of literature, scholarship, and international cultural exchange.

---