Ladislav Novomeský o SNP: Povstanie žije a trvá (+ štúdia Novomeský v protifašistickom odboji a SNP)

Článok si prečítalo vyše 5000 čitateľov.

Bola to prebudená sila slovanskej súdržnosti, ktorá zarazila na kolená európsky fašizmus a vyrazila mu z ruky vražedenú zbraň, určenú predovšetkým na zdecimovanie, vykynoženie a podmanenie slovanských národov.

Ladislav Novomeský, Ľud, ktorý sa naučil vládnuť, nemožno ovládať, 1945

Povstanie žije a trvá

Prečo nepovedať: v rozpakoch i v úzkosti pristupujeme k spomienkam na naše povstanie, ktoré pred troma rokmi začalo. Odo dňa úspešného zavŕšenia hemžia sa u nás úsilia, ktoré by mu chceli dať iný zmysel, než malo, alebo aj priamo revidovať a zavrhnúť niektoré jeho zásady. A mnohí ľudia, ktorí tvorili toto veľkolepé dielo a jediné možné východisko nášho národného bytia, sú rozpačití, otrávení, mnohí sa cítia zradení, búria sa a lebo rezignovane si hovoria: nikdy viac.

Naše povstanie pri treťom výročí nemá dobrú a zdravú atmosféru.
Pri troške znalosti takých javov, akým bola aj naša národná revolúcia, nik si nerobil ilúzie, že všetky veci po víťazstve pôjdu tak hladko a tak čisto, ako sa v ohni zápasov vyslovovali a načŕtali. A najmä v našich pomeroch bolo treba počítať s húfmi kibicov, prikláňajúcich sa vždy tam, kde je úspech, a spravidla znetvorujúcich i spotvorujúcich každú úspešnú ideu. Avšak nevôľu nad vývojom vecí pri treťom výročí SNP nespôsobuje len „prirodzený“ nápor kibicov na jeden úspešný prevrat, ich odporná neodbytnosť a nenásytnosť. Náš verejný život by sa ich mohol striasť jedného po druhom, keby zásady a zámery nášho povstania stáli aj dnes po troch rokoch, tak pevne, čisto a nesporne, ako stáli v tých slávnych i krvavých dňoch podjesenných roku 1944.

Istotu a nespornosť ideí a plánov SNP otriasa a rozkladá jav vonkoncom iný, oveľa nebezpečnejší, než sú kŕdle príživníkov, hoc by boli aj väčšie, než ich máme.

Pred troma rokmi sa pri kolíske našej revolúcie stretli dva druhy ľudí. Jedni s nadšením prijali povstanie i jeho princípy ako naplnenie svojich úsilí politických i životných snáh. Druhí neboli proti nim, ale len preto, lebo nevideli inú možnosť a nevedeli nastoliť inú koncepciu. Vnútorne však neboli zmierení ani s povstaním, ani s jeho ideami. Existencia povstania i jeho idey boli im cudzie.

Keby sa naša revolúcia nebola skončil tak, ako sa skončila, mali by sme v nich najhorlivejších odsudzovateľov „nezodpovednej“ a „predčasnej“ akcie „horúcich hláv“ atď. atď. Avšak povstanie, plné strádania, obetí, sĺz i krvi, sa neskončilo zle. Stalo sa východiskom pri obnovovaní násilne rozdelenej republiky. Tento druh ľudí prichádzal do verejného života sa slávou účasti na povstaní, avšak bez vzťahu k jeho ideám, ba s odporom k nim. Či mohli priami odporcovia SNP ešte z roku 1944 nájsť vhodnejšie útočište pre seba a pre svoje plány, než sú títo ľudia? SNP netrvalo tak dlh, aby v priebehu bojov zdolalo sily, proti ktorým vzniklo a ktoré sa proti nemu združili.

Síce v ústraní a zakŕiknuté, ale boli tu. A hľadali akýkoľvek spôsob pre zakotvenie svojich naničhodných existencií a škodlivých a iných okrádajúcich výhod, ktoré v minulosti nadobudli neprávom a bezohľadne. Našli záštitu a oporu u tých, čo boli pri povstaní, nie však v povstaní a nie s ním.

A to je koreň našich bolestí. To je nebezpečenstvo, ktoré by o nejaký čas mohlo z SNP urobiť bezobsažnú, dutú frázu, vlastnému slovenskému národu nezrozumiteľnú a odpornú.

Z kruhov týchto fyzicky prítomných účastníkov slovenskej revolúcie počujeme čím ďalej naliehavejšie hlasy, žiadajúce revíziu a odbúranie niektorých zásad povstania. Jedni z nich škúlia do minulosti bližšej, druhí do minulosti vzdialenejšej, aby marili budúcnosť, pre ktorú SNP pred troma rokmi určilo jednoznačné a jasné smernice. Jedni žiadajú revíziu národného programu slovenskej revolúcie pre Československo, ako bol prijatý v londýnskych a moskovských rozhovoroch a proklamovaný v VI. kapitole Košického vládneho programu.

Druhí zas pokladajú za mýlku VI. nariadenie Národnej rady o školskej a kultúrnej politike a domáhajú sa jeho likvidovania. Jedni pokladajú za hlavný výdobytok povstania jeho národný program pre republiku a podávajú ho tak, aby pri ňom zanikol jeho jasný program sociálny aj kultúrny atď. atď. Či tak robia vedomie alebo z pomýlenosti, musia vedieť oni, ale my všetci musíme vedieť, že nieto nijakej čiastkovej revízie ideí a zásad SNP! Môže byť revízia iba generálna. Idea SNP je celistvá. Jeho zásady spolu súvisia. Keď pohneme jednou, pohneme celou konštrukciou jeho cieľov až po korunu, ktorou je republika ako forma spôsobu nášho národného a spoločenského života, určeného povstaním. Kto začína revidovať jednotlivé princípy SNP, dáva možnosť revidovať samotnú jeho existenciu.

Kto pripúšťa, že bol chybný národný, kultúrny alebo sociálny program SNP, pripúšťa napokon – i keď nechce – chybnosť celého povstania. A po svete sa potuluje dosť prívržencov minulosti, ktorí čakajú na chvíľu, aby mohli opätovne povedať, že roku 1944 vzniklo nie národné povstanie, ale čecho-žido-boľševický puč. Nie je ani možné bez nebezpečenstva vážnych dôsledkov pre našu prítomnosť i budúcnosť pokladať SNP za púhy bojový akt v tom zmysle, že bol prekonaný svojím víťazstvom a mierom, ktorý nastal po jeho víťazstve. SNP, to nebol len vojenský program. Vojenský program bol jeho časťou, bol iba prostriedkom na prebojovanie a zakotvenie nového konštruktívneho mierového programu v našom národnom živote.

Povstalecké Slovensko, podnecované duchom a ideami našej národnej revolúcie, ktoré vedelo dva mesiace držať proti dobre vyzbrojenej nemeckej presile veľký kus slovenskej krajiny a potom pol roka mariť nemecké vojenské akcie z hôr, vedelo po vojne v pomerne krátkom čase zrekonštruovať krajinu, postaviť na nohy jej výrobu, dopravu, administratívu, školstvo atď. Ak dnes ide u nás čokoľvek horšie alebo pomalšie, je to pre nápor nepriateľov povstaleckého Slovenska, odporcov jeho ideí a zásad, nech už iba niektorých, alebo všetkých.

Tieto fakty si dobre neuvedomujeme pri treťom výročí slovenského povstania. Nech si ich uvedomujú aj tí, čo sa pokúšajú vyňať niektoré časti z celistvého zmyslu našej revolúcie alebo im dať inú povahu, a nech si ich uvedomujú aj tí, čo sa rozhorčujú nad takýmito pokusmi či už pobúrene alebo v rezignácii. SNP môže len žiť a pokračovať. V nedeliteľnej a nezrevidovateľnej celistvosti. Ako zmysel a vodidlo nášho verejného života. nech teda žije a nech trvá.

Ladislav Novomeský (1947)

Zdroj: NOVOMESKÝ, L.: Zväzky a záväzky. Výber zo statí a článkov. Zväzok V. 1945-1950. Bratislava: Pravda, 1972, s. 224-227

ŠTÚDIA:
Ladislav Novomeský v kontexte ideovej základne Slovenského národného povstania

„Dopíš svoj verš, rozlúč sa ešte s nami
a potom odíď, básnik ihravý.
Hodina odbila a čas je okovaný,
a my v ňom chabí, tápaví.
S útrapu v hrdle zdržaného vzlyku
nás zdraví tento neúprosný vek.“[1]

Ladislav Novomeský, Slovo, 1939

Abstrakt: Predložená štúdia na základe dostupných zdrojov analyzuje kultúrno-politické pôsobenie Ladislava Novomeského od medzivojnového obdobia až po koniec Druhej svetovej vojny, pričom sa zameriava na kontext proti-fašizmu (predpovede v revue DAV, reportáže z občianskej vojny v Španielsku, zapojenie sa do podzemného hnutia na Slovensku) a československej otázky v rámci budúceho povojnového usporiadania, ktorú forsíroval od DAVu, Trenčiansko-teplického kongresu cez Vianočnú dohodu, SNP, jednania v Londýne a Moskve až po Košický vládny program. Úlohou príspevku je podrobná analýza Novomeského politickej práce v kontexte ideovej základne Slovenského národného povstania.

Kľúčové slová: Ladislav Novomeský, DAV, Trenčiansko-teplický kongres, španielska občianska vojna, ilegálna Slovenská národná rada, Vianočná dohoda, Slovenské národné povstanie, Košický vládny program, Londýn, Moskva, československá otázka

***

Novomeský patrí k popredným slovenským básnikom, ale aj organizátorom slovenskej kultúry. Bol tiež projektantom slovenskej kultúrnej politiky, ktorá vytvorila zlatú strednú cestu medzi autonomizmom a čechoslovakizmom v podobe vzťahu „rovný s rovným“, ktorý Novomeský po boku Husáka a Clementisa obohatili o všeslovanský a humanistický rozmer. Korene tejto kultúrnej politiky môžeme nájsť už v sporoch, ktoré prebiehali v časopise DAV, v ideovom odkaze Trenčiansko-teplického kongresu, a napokon vo Vianočnej dohode, ktorá deklaruje vzťah „rovný s rovným“. Ladislav „Laco“ Novomeský (27. 12. 1904 Budapešť – 4. 9. 1976 Bratislava) bol slovenským básnikom, publicistom, kultúrnym politikom, členom skupiny DAV, po vojne povereníkom pre školstvo a osvetu[2], ale aj predseda Matice slovenskej a Spolku slovenských spisovateľov, ktorý bol v rámci honu na národne orientovaných ľavičiarov v 50. rokoch prenasledovaný, väznený a mučený; v 60. rokoch rehabilitovaný. Ak hovoríme o politických organizátoroch SNP, Novomeského nemožno opomenúť. Ideové posolstvo však treba vnímať v oveľa širších súvislostiach, ktoré siahajú až do ideologických sporov v medzivojnovom období. 

Novomeského kultúrno-politická orientácia sa profilovala už na stránkach časopisu DAV, kde bol tvrdým kritikom československej trhovo podmienenej spoločnosti (inými slovami kapitalizmu), predovšetkým v kontexte sociálneho kriticizmu. Napriek tomu, že Československo apelovalo aj na sociálny rozmer (Masarykove sociálne postoje[3]), praktické ekonomické dôsledky vtedajšieho politického systému v kombinácii s budúcou hospodárskou krízou ústili do nezamestnanosti, nedostatočných možností vzdelávania, nízkej životnej úrovne, a následne štrajkov, demonštrácií a vzbúr. Pri Krompašskej vzbure v roku 1921 došlo k šiestim obetiam na životoch, vzbury zúčastnilo 2200 ľudí.[4]  Iným príkladom je štrajk pri budovaní trate Margecany – Červená Skala, ktorého sa zúčastnil 6700 robotníkov[5], pričom došlo aj k obetiam na životoch či zatýkaniu, čo reflektovali davisti, ale aj Vladimír Mináč filmom Boj sa skončí zajtra.[6] Najväčšou kauzou zásahu vládnej moci do pracovných a sociálnych práv robotníkov boli tzv. Krvavé košúty, kde četníci doslova postrieľali štrajkujúcich.[7] Túto udalosť reflektovali davisti na medzinárodnej úrovni a venovali jej celé číslo. Manifest slovenských spisovateľov podpísali aj neľavicoví spisovatelia ako E. B. Lukáč, J. G. Tajovský, M. Urban, J. Smrek a G. Vámoš;[8] Davisti v časopise dlhodobo upozorňovali na sociálne neprávosti, ale aj riziká nacizmu a fašizmu. Napriek tomu, že vtedajšia ústava zabezpečovala slobodu tlače, vznikol tiež zákon na ochranu republiky (špeciálne pasáž Poškozování republiky a útoky na ústavní činitele[9]), ktorý umožňoval cenzúru, čo malo konkrétne dopady aj na cenzurovanie celých článkov či pasáží v časopise DAV. Novomeský vyriekol v kontexte toho, čo sa dialo v prvej republike jasnozrivé posolstvo: 

„Vlastnou materou európskej tragédie v rokoch 1933 až 1945 bolo dôsledné liberalistické chápanie demokracie, ktoré opanovalo západnú Európu. Bolo za slobodu i za cenu neslobody. Zvrhli ho sily, ktorým v mene slobody priznalo právo na jestvovanie, ktorým dalo vyrásť…“ [10]

Novomeský sa ocitol v blízkosti ozbrojeného boja španielskych antifašistov v rámci občianskej vojny proti Francovi. V roku 1937 sa po boku Hany Gregorovej zúčastňuje medzinárodnej konferencie pre pomoc republikánskemu Španielsku v Paríži[11], a neskôr sa objavuje priamo na území bojujúceho Španielska, kde sa konal II. kongres asociácie spisovateľov na obranu kultúry.[12] V Španielsku bol počas júla a augusta 1937, pričom reportáže písal priamo z katalánskeho frontu po boku českých a maďarských dobrovoľníkov.[13] Ak vznikajú mýty o Novomeského zbabelosti napr. v kontexte neskorého príchodu do SNP, treba pripomenúť, že Novomeský tu bol v priamom ohrození života. Španielsku sú venované aj dve samostatné čísla DAVu,[14] Novomeský však píše o zážitkoch zo Španielska, aj do Slovenských zvestí (Novomeského v redakcii neskôr nahradia jeho budúci kati Bacílek a Široký).[15]

OD DAVU PO TRENČIANSKO-TEPLICKÝ KONGRES

Rozpory československej politiky sa vyhrotili tzv. Mníchovskou zradou. Ako pripomína Holotíková, fašizmus triumfoval už v roku 1922 v Taliansku, inštaloval sa o rok neskôr v Bulharsku, a podobné črty mali aj režimy v Poľsku a Maďarsku.[16]  Tu treba povedať, že bol to Novomeský, ktorý už v roku 1933 postrehol príchod nemeckého fašizmu ešte predtým, než oficiálne inštaloval svoju moc. Vizionársky predpovedal, bezmedzné utrpenie, ktorému kráča v ústrety Európa a ľudstvo. Aj Karol Fremal pripomína, že Novomeský sa koncom 30. rokov silne angažoval proti fašizmu a nacizmu článkami v Eláne, Slovenských zvestiach, Tvorbe či Rudom práve (109 článkov). [17] Na pôde Umeleckej besedy hovoril o tom, že dobová nemecká literatúra začína slúžiť silám, ktoré vyhodia súčasnú tvárnosť Európy do povetria.[18] Predpovedal doslova najprekliatejší historický úsek pofŕkaný krvou, ktorý ešte dejepisy v kontexte krutosti nezaznamenali. V roku 1936 sa konal Kongres slovenských spisovateľov, ktorý výrazne ideovo ovplyvnili davisti. Novomeského referát Námety bez definícií vstúpil v tomto kontexte do dejín, nakoľko v ňom na základe pozorovania nemeckej literatúry, všíma si Holotíková, ešte pred nástupom Hitlera k moci, upozornil na nebezpečenstvo uzatvárania literatúry do etnických rámcov.

Novomeský upozorňoval na riziká rasovej nadradenosti, cirkevno-náboženskej samospasiteľnosti, vrúcneho nacionalizmu a fašizmu. Clementis následne počas diskusie v duchu strednej cesty Novomeského bránil tak pred extrémom nacionalistickým, ako aj centralistickým. Novomeský sa následne vyhradil voči splynutiu s českou kultúrou, ako aj posilneniu samobytnej slovenskej kultúry pri uchovaní vtedajšieho spoločenského stavu. [19]  Táto tretia cesta, ktorej podstatou bola alternatíva voči extrémnemu nacionalizmu (ktorý ústil až do čechofóbie) a extrémnemu centralizmu (čechizácii slovenskej kultúry) bola príznačným historickým prínosom celého davu, ako aj Novomeského, a prejavila sa aj v snahách o rovnoprávnosť medzi oboma národmi, ktorá by neviedla k vzájomnej nenávisti, ale porozumeniu a spolupráci bez povyšovania.

Novomeského heslom bol rešpekt: 

„Pokiaľ ide o československú otázku, je pre  nás samozrejmou povinnosťou porozumenie, dorozumievanie sa a spolupráca so súčasným českým kultúrnym životom. Lebo princíp priznávania práva na osobitný život a kultúrny rozmach národov nechce ľudskú spoločnosť rozdrobiť na vzájomne sa nenávidiace národy. Tento stav vytvára právne upieranie a zaznávanie práv národom: dnešný stav Európy, v ktorom vidíme nevraživosť medzi národmi, je toho smutným dôkazom. … Chceme aby naša literárna práca bola v súlade s túžbami ľudu za sociálnou slobodou a spravodlivosťou, lebo v ich uskutočnení vidíme najlepšiu zábezpeku vydobytých hodnôt a tvorenie ďalších podmienok pre vzrast literatúry a kultúry. V tom je naše historické poslanie, tým včleňujeme slovenský národ do svetového kultúrneho a spoločenského dejstvovania a staviame sa na stranu kultúrnej patričnosti veľkých národov…“[20] 

Na kongrese boli prítomní aj českí spisovatelia Neumann, Majerová, Seifert, Hora, Jelínek a mnohí ďalší.[21] Neviditeľná historická niť tohto snaženia ústi do zákona o federalizácii zo začiatku roka 1969.[22] Novomeský sa ešte opätovne ku kongresu vrátil v dodatočnom článku, kde sa postavil proti heslu „preč od českej kultúry“, ako aj proti včleneniu slovenskej kultúry do českej. Novomeský napísal, že príkaz „preč od českej kultúry“ má ten najreakčnejší zmysel.[23] 

Pozoruhodný je vzťah Novomeského k Hlinkovi. S nim viedol rozsiahle spory o kultúrnu politiku Slovenska. Andreja Hlinku Novomeský pranieroval najmä pre protičeskosť, nacionálny autonomizmus, konzervativizmus, avšak vyslovuje aj nádej vo vnímaní jeho osobnosti. V nekrológu k Hlinkovi[24] totiž vzťah prehodnocuje. Uvedomuje si rozpoltenosť Hlinku jeho vlastnou citáciou: „Vídite, kam ma dostali! – Pod prápory, proti ktorým som celý život bojoval.“ Literárne to opisuje Novomeského životopisec Štefan Drug: „Smrť Andreja Hlinku, zakladateľa a vodcu ľudovej strany, dáva mu príležitosť pokojne rozobrať podstatu tejto rozporuplnej osobnosti ktorej činy a prejavy boli vždy vášnivé a búrlivé. … Veď voľakedy mu Česi boli spojencami a možno by s nimi vedel spolupracovať aj v budúcnosti. Neviedla ho ani oddanosť cirkvi, lebo v minulosti proti cirkevnej vrchnosti ostro bojoval… Laco si priznáva, že hoci počas celého svojho novinárčenia polemizoval s Hlinkom, s jeho stranou a politikou, tieto boje mu nespôsobovali radosť. … O čo odlišnejšia mohla byť situácia, keby bol Hlinka v duchu svojej minulosti stál medzi odbojníkmi proti úsiliam zotročiť slovenský národ. … Desaťtisícovej manifestácie v Žiline začiatkom septembra, usporiadanej pod heslom Za samostatnosť a celistvosť demokratickej Československej republiky, sa spolu s ostatnými stranami a spolkami po prvý raz zúčastnili aj ľudáci. Táto skutočnosť ho doslova nadchýňa…“[25]

Situácia sa však mení po Mníchovskej zrade, čo prináša pre Novomeského veľké sklamania. Životopisec dodáva: „Obranu Československa predsa nemožno deliť na vec českú a vec slovenskú, tak ako nemožno rozdeliť nenávisť a nároky, ktoré sa prejavili v Mníchove. Mníchovčania v skutočnosti vôbec neboli voči Slovensku blahosklonnejší, hoci Sidor dlho vykrikoval, že Slováci nechcú mať s Čechmi nič spoločné.“ [26]

Po rozbití ČSR ostal Novomeský v Prahe, neskôr prichádza na Slovensko. Na jeseň 1939 sa Novomeský živil prekladmi, prispieval do Elánu, potom istý čas pracoval v Obilnej spoločnosti a napokon v redakcii časopisu Budovateľ, kde však nepísal politické články (podľa Fremala mu pomohol V. Beniak, I. Karvaš, J. Klinovský). [27]  Elán sa stal v tomto čase jediným slobodným umeleckým časopisom, avšak Novomeský nepísal často. Venoval sa napr. slovinskej poézii, dejinám slovenskej filozofie, vývinu českej literatúry, francúzskej poézii a i.[28] Od roku 1924 do roku 1943 napísal podľa Holotíkovej 760 článkov[29], ktoré uzavrel textom O tom mlčaní, kde zdôvodňuje aj svoje mlčanie: „Tak či onak, príčiny odmlky z rozpakov i vedomého mlčania sú v tom, že zhluk zvratov súčasného sveta je pre svedomie skutočnej umeleckej tvorby neznesiteľný a pozdravme tisíckrát jeho silu, ktorá sa radšej odhodláva k dočasnej nemote.“[30]Novomeský sa v tomto období najviac politicky vyjadroval prostredníctvom poézie. Podľa Fremala malo Novomeského mlčanie dôvody v rasových zákonoch, ktoré ohrozovali rodinu. Sám Novomeský však bol tri týždne internovaný v zaisťovacom tábore v Ilave, dokladá Fremal. [31] Novomeskému sa podarilo vyhnúť Machovmu „výletu“ na Ukrajinu, keď ušiel z Bratislavy do Tatier na varovanie bratranca P. Príkopu, čo uvádza Husák v Plevzovej knihe.[32]  

PRED SNP, SNP, LONDÝN A MOSKVA – NOVOMESKÉHO
BOJ O NOVÉ SLOVENSKO

„Vianočná dohoda o SNR, SNP, ¾ ročná partizánska vojna, potom obnovenie republiky, Košický vládny program a všetky nemenované rozhodujúce články nášho dramatického politického a spoločenského vývoja nemali a nemajú iný zmysel než boj o nové Slovensko.. ..v našom živote podľa predstáv a programov osnovaných ešte pred začatím ozbrojeného zápasu nemali byť iba ľudia pri správe verejných vecí, ako to konečne plynie i z Vianočnej dohody o SNR, ale nové mali byť i zriadenia, inštitúcie, nový mal byť prístup k problémom aj metódy práce.“[33]

K príprave ozbrojeného povstania proti hitlerovskému nacizmu viedli závery Komunistickej internacionály z roku 1943. Poverenie pre realizáciu na Slovensku dostal Karol Šmidke. Spolu s Novomeským a Husákom vytvárajú V. ilegálne ústredné vedenie KSS, ktoré sa zapája do prípravy povstania. [34] V auguste 1943 sa pokúsil podnietiť pokrokových spisovateľov k Memorandu, ktoré malo vyjsť pred augustom 1943 v Eláne.[35]

Novomeský ako člen SNR a V. ilegálneho vedenia iniciuje spojiť komunistické a demokraticky orientované vrstvy slovenského národa v spoločnom fronte proti fašizmu. Holotíková pripomína, že Novomeský nemal také organizačné schopnosti ako Husák a Šmidke. Jeho úloha však bola kľúčová pri konštituovaní Slovenskej národnej rady a príprave zásad povstania, dodáva.[36]  Tu treba dodať, že práve osobnosť všeobecne uznávaného básnika týmto cieľom napomáhala, nakoľko ho akceptovali komunisti aj nekomunisti. Tento moment zohral významnú úlohu pri formulovaní tzv. Vianočnej dohody. Stretnutia k Vianočnej dohode sa zúčastnili okrem Husáka, Šmidkeho a Novomeského aj predstavitelia demokratického odboja Ursíny, Lettrich a Josko.[37]

Podľa svedectva rodiny Ivana Horvátha sa stretnutia k Vianočnej dohode určite zúčastnil aj Ivan Horváth, ktorý v tom čase „nebol doma“ a bol v Bratislave[38], čo je v rozpore s tým, čo píše Fremal v pozn. 7, teda že sa Horváth nezúčastnil rokovaní a do orgánu ho kooptovali až v januári 1944. Text Vianočnej dohody slávnostne prečítal na tajnom stretnutí v byte na Gajovej ulici práve Novomeský.

Dôležitý je Bod II. I., kde sa píše: „Želáme si, aby národ slovenský a národ český ako najpríbuznejšie slovanské národy utvárali ďalšie svoje osudy v novej Č-SR, spoločnom to štáte Slovákov a Čechov, a na podklade princípu rovný s rovným.“[39] Do roku 1943 neexistoval komplexnejší program riešenia československých vzťahov, čo píše aj Holotíková.[40] Alternatívou bola iba Benešova centralizácia, obnovenie starej ústavy so všetkými chybami a nedostatkami, o čo istý čas bojoval Vavro Šrobár, ktorý tieto postoje pragmaticky prehodnotil. 

Novomeský sa zúčastnil na najdôležitejších poradách ilegálnej SNR v Bratislave a v Žarnovickej doline pri Čremošnom (v kontexte politického, vojenského a hospodárskeho zabezpečenia povstania). [41] Novomeský podľa Plevzovej knihy z poverenia ilegálnej SNR tiež rokoval aj s Machom, Malárom a Karvašom, predovšetkým pre sondovanie názorov, ako aj intervenovanie za uväznených komunistov.[42] 

Počas vypuknutia SNP sa Novomeský údajne nachádzal v Bratislave, do Bystrice prichádza až v druhej polovici septembra, pričom literatúra neuvádza jeho presný príchod.[43] Tento oneskorený príchod je predmetom diskusií, čo Holotíková zdôvodňuje „zhlukom najneočakávanejších prekážok, technických a aj osobných starostí.“ [44] Je možné, že zohrali významnú úlohu v oneskorenom príchode obavy o rodinu. Podľa Jablonického sa Novomeský presunul na povstalecké územie po varovaní A. Macha a na povstalecké územie sa dostal cez Nitru a Zlaté Moravce, avšak túto interpretáciu nemožno overiť na inom mieste, preto je rozporuplná. Faktom podľa Jablonického zostáva, že povstanie tri týždne prebiehalo bez neho.[45] Interpretácie, ktoré robia z Novomeského doslova zbabelca neguje fakt, že sa Novomeský ocitol priamo na fronte v španielskej občianskej vojne, kde mu išlo o život, čo bolo už vyššie spomenuté.

Po príchode na povstalecké územie sa Novomeský zúčastňoval zasadnutí pléna SNR, predovšetkým v ohľade vzťahu k československej zahraničnej vlády v Londýne a slovenskej otázky. [46] Medzi požiadavkami SNR a exilovou vládou viedol Novomeský spor o legitimitu Slovákov v budúcej obnovenej republike, ktorý podmienil práve povstaním. Teda prostredníctvom povstania sa SNR stala vrcholným revolučným orgánom domáceho odboja. Nasledovalo rokovanie SNR z 29. 9. 1944, ktoré urýchlilo rozhodnutie vyslať do Londýna delegáciu v zložení Novomeský, Ursíny, Vesel na rokovanie s Benešom, uvádza Fremal. Z letiska Tri duby odlietajú 7. 10. 1944.[47]

Novomeského významná úloha bola predovšetkým vo forsírovaní rovnoprávneho vzťahu medzi Čechmi a Slovákmi ohľadom budúceho usporiadania Československa. Novomeský už predtým Benešovi do Londýna odkázal, že verejný život si Slováci budú spravovať na základe domácich demokratických inštitúcií (Pomer Čechov a Slovákov).[48] Reakcia Beneša bola samozrejme negatívna. Beneš nebol ochotný uznať slovenský národ ako svojbytný, čo dokladá citát v knihe Barnovského Na ceste k monopolu moci: „Mňa nikdy nedostanete k tomu, aby som uznal slovenský národ.“[49]

Ursíny neskoršie prijatie u Beneša a diskusie o vzťahu Čechov a Slovákov komentuje tak, že pri otázke neudržateľnosti starej ústavy z roku 1920 jasne ochladol, hoc prvotne bolo stretnutie srdečné.[50] To isté dokladá Novomeský, ktorý ešte radikálnejšie prehlasuje, že prvé stretnutie delegácie SNR s Benešom nebolo srdečné: „Rozhodne nerád zahryzol do jablka, ktoré sme mu z domova doniesli.“[51] 

V Londýne rokovali mesiac, no Beneš stále trval na centralistickom a unitárnom štáte. SNP čiastočne utlmilo tieto tendencie, no po jeho vojenskej porážke sa opätovne prejavili. Tento moment dokumentuje aj film Zora Záhona Poéma o svedomí.  Beneš teda chcel využiť porážku SNP na obnovenie centralistického usporiadania. Bol ochotný ustúpiť iba pod ideovo-politickým tlakom SNP ako dejinného aktu. 

Beneš podľa Holotíkovej neustúpil ľahko, resp. neustúpil vôbec, iba rezignoval.[52] Novomeský neskôr dodal, že o tom, či národ je, alebo nie, nedá sa hlasovať a Slováci by národom boli i v tom prípade, keby sa ich národná svojbytnosť neuznávala. Tieto Novomeského slová si Kopecký zapamätal[53], a použil ich v päťdesiatych rokoch proti Novomeskému ako zámienku obvinenia z „buržoázneho nacionalizmu.“ Ale nepredbiehajme. 

Je november. Novomeský sa zúčastnil rokovania v prítomnosti Gottwalda, Stalina a Dimitrova, kde opätovne opakuje požiadavku rovnoprávneho postavenia Čechov a Slovákov. Dimitrov sa podľa zápisu Kopeckého vyslovil za to, aby na Slovensku bola slovenská vláda a v Čechách česká vláda, pričom mali spoločnú vládu federatívnu, ako aj parlament český, slovenský a československý.[54]

Po návrate z rokovaní v Moskve a Zakarpatskej Ukrajine po oslobodení Košíc Novomeský opätovne rokuje ohľadom štátoprávneho usporiadania ČSR. Po rokovaniach sa slovenskí komunisti uzniesli na štátoprávnom usporiadaní ČSR ako memorande (2. 3. 1945), ktoré mimochodom už vtedy vyvolalo nevôľu členov zahraničného odboja a odcestovali do Moskvy.[55] Nasledovali moskovské rokovania v dňoch 22. až 29. 3. 1945[56] pričom práve Novomeský a Husák boli mimoriadne aktívni účastníci v otázke samobytnosti slovenského národa.[57]

Dokumentácie týchto rokovaní sú podľa Holotíkovej zložité a chaotické. Podľa Fremala mali výhrady E. Beneš spolu s Gottwaldom. 80-ročný Vavro Šrobár sa vyslovil tak, že sa dohodnúť treba, nakoľko by nedohoda nezostala v tajnosti, a bolo by nešťastím, že „je tu čiastka českého národa, ktorá nepraje Slovákom.“[58]Situáciu radikálni centralisti neudržali a výsledkom bolo vyhlásenie Košického vládneho programu so súhlasom Gottwalda ako „MAGNY CHARTY SLOVENSKÉHO NÁRODA“.[59] 

Pre Novomeského to bolo víťazstvom, že „slovenský národ bude pánom vo svojej krajine a český národ v českých krajinách.“[60] Nasledovali však pražské dohody, a nová ČSR sa opäť stala podľa Fremala opäť unitárnym a centralistickým štátom.[61]  Na Slovensku vznikajú nové povereníctva, Novomeský dostáva kreslo povereníka pre školstvo a osvetu. Jeho cieľom je odstrániť negramotnosť a po boku Ondrej Pavlíka presadiť ideu jednotnej školy. Stáva sa tiež predsedom Matice slovenskej a Spolku slovenských spisovateľov… ale to už je iný príbeh. Idea politickej rovnoprávnosti sa na scénu vrátila až v šesťdesiatych rokoch . 

POST SCRIPTUM

V úvode knihy Svedectvo o SNP sa píše: 

„…nacistické Nemecko by bolo vojnu prehralo i bez SNP… Aj Československo by sa bolo obnovilo, hoci tu už nemožno s takou určitosťou tvrdiť, že by sa bolo bez SNP, politických a ideových postulátov obnovovalo tak, ako sa obnovovalo, s tou pozíciou Slovenska a slovenského národa, akú v ňom po oslobodení zaujalo.“ [62] 

Odmena pre Novomeského a Husáka za úsilie presadiť rovnoprávnosť prišla už čoskoro. V päťdesiatych rokoch je Novomeský obvinený centralistami a ich slovenskými prisluhovačmi Bacílkom a Širokým z tzv. „buržoázneho nacionalizmu.“ Podstúpi mučenie, poníženie v podobe priznaní vo vykonštruovaných obvineniach, väzenie, vyhnanstvo v Památníku národního písemníctví a policajný dozor so zákazom návratu na Slovensku, aby sa v šesťdesiatych rokoch vrátil, a po boku Gustáva Husáka presadil federáciu Československa, bez ktorej by nemohla vzniknúť ani samostatná Slovenská republika. Tento nezmazateľný fakt musia priznať aj doživotní kritici či odporcovia SNP či úsilia davistov. Kontinuita od Trenčiansko-teplického kongresu cez Vianočnú dohodu, Košický vládny program až po federáciu (ktorá bola preťatá päťdesiatymi rokmi) je z politologického hľadiska evidentná a fakticky nespochybniteľná. 

Z čisto právnického pohľadu, na čom sa zhodli aj kvalifikovaní historici 24. 9. 2024 na pôde Inštitútu ASA je faktom, že Slovenská republika by nemohla vzniknúť bez iniciatív povstaleckej SNR a tým aj Husáka a Novomeského v kontexte boja za rovnoprávny vzťah medzi Čechmi a Slovákmi.[63] Práve zákon o federácii bol podkladom pre vznik samostatnej Slovenskej republiky. Paradoxne, Gustáv Husák sa samostatnej Slovenskej republiky nedožil, takže nemáme k dispozícii jeho postoj k tomu historickému aktu. Na Slovenskom štáte (1939 – 1945) sa nedalo z právneho, ani historicko-morálneho hľadiska možné postaviť novú Slovenskú štátnosť v roku 1993.

Napriek tomu, že režim bol umiernenejší, než iné a podobné režimy, nebolo možné ignorovať, že Slovenský štát bol v tesnom spojenectve s nacistickou Nemeckou ríšou, zúčastnil sa útoku na Sovietsky zväz (víťazná superveľmoc po 2. svetovej vojne), a napokon mnohí vrcholoví predstavitelia Slovenského štátu vnášali jednoznačné šovinistické tendencie do režimu, čím sa skompromitoval na medzinárodnej scéne (najmä pre protižidovské zákony). Na rozdiel od Rumunska, Bulharska, Maďarska, ktoré mali dlhodobú tradíciu štátnosti rôznorodých politických smerov, slovenská štátnosť vznikla v predvečer 2. svetovej vojny a bola spojená s nemeckým tlakom na strednú Európu. Práve to vyradilo možnosť jej pokračovania po 2. svetovej vojne, teda po porážke Nemeckej ríše. SNR a SNP dali medzinárodnej scéne šancu Slovákom v nových zložitých podmienkach vykročiť síce v dlhšom časovom horizonte k novej, ale už k demokratickej štátnosti, akú sme dosiahli roku 1993. Tej však predchádzala federácia a zákon z roku 1969, kde sa píše zásadná časť, bez ktorej by nevznikla (resp. nemohla by zo štáto-právneho hľadiska vzniknúť samostatná SR, nakoľko SR a ČR sú následovnícke štáty SSR a ČSR):

„Československá socialistická republika je federativní stát dvou rovnoprávných bratrských národů, Čechů a Slováků. Základem Československé socialistické republiky je dobrovolný svazek rovnoprávných národních států českého a slovenského národa, založený na právu na sebeurčení každého z nich. Československá federace je výrazem vůle dvou svébytných suverenních národů, Čechů a Slováků, žít ve společném federativním státě. Československou socialistickou republiku tvoří Česká socialistická republika a Slovenská socialistická republika. Obě republiky mají v Československé socialistické republice rovnoprávné postavení. Obě republiky respektují navzájem svou suverenitu i suverenitu Československé socialistické republiky; stejně Československá socialistická republika respektuje suverenitu národních států.“

Novomeského matičný nástupca Vlado Mináč píše, že Novomeskému nadávali do „čechoboľševikov“, no v skutočnosti dejiny ukázali, že bol prvý, kto pochopil spolužitie Čechov a Slovákov v najživotaschopnejšej podobe „rovného s rovným“. Aj tieto vety z Ústavného zákona 143/1968 sú dielom úsilí davistov, Novomeského, Clementisa, Horvátha či Husáka, ktoré sa zlatými písmenami zapísali do dejín oboch národov.

PhDr. Lukáš Perný, PhD., vyšlo v modifikovanej podobe aj v knihe BOJOVALI ZA NAŠU SLOBODU

POUŽITÁ A ODPORÚČANÁ LITERATÚRA

BARNOVSKÝ, Michal. Na ceste k monopolu moci. Archa, 1993.

DRUG, Štefan. Dobrý deň, človek… Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1983.

HUSÁK, Gustáv. Svedectvo o SNP. Bratislava : VPL, 1964.

KARVAŠ, Imrich. Moje pamäti. Múzeum SNP, 1994.

KRÁL, V. Cesta ke květnu, I-2, Praha, 1965,

FREMAL, Karol. Ladislav Novomeský v slovenskom hnutí odporu v rokoch druhej svetovej vojny. In: PEKNÍK, Miroslav, PETROVIČOVÁ, Eleonóra. LACO NOVOMESKÝ, kultúrny politik, politik v kultúre. Bratislava : VEDA, 2006.

HOLOTÍKOVÁ, Zdenka. Proti fašizmu. In: LADISLAV NOVOMESKÝ. Bratislava : Pravda, 1980.

HORVÁTH, Ivan, ml. Osobný rozhovor o účasti I. Horvátha vo Vianočnej dohode, 2024.
HUSÁK, Gustáv. Svedectvo o SNP. Bratislava, 1973.

JABLONICKÝ, Jozef. Z ilegality do povstania. Bratislava : Epocha, 1969.

NOVOMESKÝ, Ladislav.  Andrej Hlinka. In: Čestná povinnosť. Bratislava : Nakladateľstvo Epocha, 1969.

NOVOMESKÝ, Ladislav. Zväzky a záväzky. Bratislava : Pravda, 1969.

NOVOMESKÝ, Ladislav. Dnešný stav a vývoj slovenskej kultúry. In: Manifesty a protesty, Bratislava, 1970. 

NOVOMESKÝ, Ladislav. Odpoveď diskutérom. In: Manifesty a protesty, Bratislava, 1970.

NOVOMESKÝ, Ladislav. Tretí smer na kongrese slovenských spisovateľov. In: Manifesty a protesty, Bratislava, 1970.

PERNÝ, Lukáš. Kultúrna revolúcia Laca Novomeského. Bratislava : Spoločnosť Ladislava Novomeského, 2017

PLEVZA, Viliam. Vzostupy a pády. Bratislava : Tatrapress, 1991.

PREČAN, Vilém (ed.). Slovenské národné povstanie – dokumenty. Bratislava : Vydavateľstvo politickej literatúry, 1965.

ŠMATLÁK, Stanislav. Ladislav Novomeský. Praha : Československý spisovatel, 1978.

URSÍNY, Ján. Spomienky na SNP… Liptovský Mikuláš : Tranoscius, 1994.

---

[1] NOVOMESKÝ, Ladislav. Básne. Liptovský Mikuláš : Slov. spis., t. Tlač. SNP, 1973, s. 116.

[2] Dalo by sa povedať, že niečo ako ekvivalent ministra kultúry a školstva pre Slovensko.

[3] Pozri bližšie: MASARYK, Tomáš Garrigue. Otázka sociální. Masarykův ústav AV ČR, 2000.

[4] VARINSKÝ, Vladimír. Pamätníky revolučného hnutia na Slovensku. Osveta, 1963.

[5] ZUBEREC, Vladimír. Revolučné tradície slovenského ľudu, Osveta, s. 127.

[6] Podľa diela: MINÁČ, Vladimír. Prielom. Bratislava : Dukla, 1950.

[7] Nyní je v Košutech pořádek a klid: Košuty 25. Mája 1931 : Bratislava 30. Júna – 13. Júla 1931 : Dokumenty a kronika událostí, ktoré predstavily Slovensko Europe, Rudá pomoc, 1931.

[8] DRUG, Štefan. Vladimír Clementis: život a dielo v dokumentoch. Osveta, s. 141.

[9] KADLECOVÁ, Marta. Vybrané dokumenty z dějin státu a práva na území ČSSR, 1627-1939, Rektorát UJEP, 1979, s. 133.

[10] NOVOMESKÝ, Ladislav. Poznámky k diskusii na I. zjazde slovenských umelcov a vedeckých pracovníkov d ňoch prvého výročia SNP v Banskej Bystrici. In: Zväzky a záväzky, Bratislava : Epocha, s. 50.

[11] HOLOTÍKOVÁ, Zdenka. Proti fašizmu. In: LADISLAV NOVOMESKÝ. Bratislava : Pravda, 1980, s. 172.

[12] Tamtiež.

[13] Tamtiež.

[14] Celé posledné číslo DAV 1936, prvé číslo 1937, texty sú aj v 3. a 4. čísle 1937.

[15] HOLOTÍKOVÁ, Zdenka. Proti fašizmu. In: LADISLAV NOVOMESKÝ. Bratislava : Pravda, 1980, s. 177.

[16] HOLOTÍKOVÁ, Zdenka. LADISLAV NOVOMESKÝ, s. 163.

[17] FREMAL, Karol. Ladislav Novomeský v slovenskom hnutí odporu v rokoch druhej svetovej vojny. In: PEKNÍK, Miroslav, PETROVIČOVÁ, Eleonóra. LACO NOVOMESKÝ, kultúrny politik, politik v kultúre. Bratislava : VEDA, 2006, s. 40.

[18] NOVOMESKÝ, Ladislav. Básnik 1931. In: Manifesty a protesty, Bratislava, 1970, s. 109.

[19] HOLOTÍKOVÁ, Zdenka. LADISLAV NOVOMESKÝ, s. 167.

[20] NOVOMESKÝ, Ladislav. Manifesty a protesty, Bratislava, 1969, s. 251.

[21] HOLOTÍKOVÁ, Zdenka. LADISLAV NOVOMESKÝ, s. 170.

[22] Hlava první, čl. 1.: „Československá socialistická republika je federativní stát dvou rovnoprávných bratrských národů, Čechů a Slováků.“; čl. 4.: „Československou socialistickou republiku tvoří Česká socialistická republika a Slovenská socialistická republika. Obě republiky mají v Československé socialistické republice rovnoprávné postavení.“ https://www.psp.cz/docs/texts/constitution_1968.html

[23] NOVOMESKÝ, Ladislav. Manifesty a protesty, Bratislava, 1969, s. 253.

[24] NOVOMESKÝ, Ladislav. Andrej Hlinka. In Čestná povinnosť, 1969, s. 359.

[25] DRUG, Štefan. Dobrý deň, človek… Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1983, s. 479, 480.

[26] Tamtiež.

[27] FREMAL, Karol. Ladislav Novomeský v slovenskom hnutí odporu v rokoch druhej svetovej vojny. In: LACO NOVOMESKÝ, kultúrny politik, politik v kultúre, 2006, s. 40.

[28] HOLOTÍKOVÁ, Zdenka. LADISLAV NOVOMESKÝ, s. 181.

[29] Tamtiež, s. 181.

[30] NOVOMESKÝ, Ladislav. O tom mlčaní. In: Elán 14, 1943, č. 2.

[31] FREMAL, Karol. Ladislav Novomeský v slovenskom hnutí odporu v rokoch druhej svetovej vojny. In: LACO NOVOMESKÝ, kultúrny politik, politik v kultúre, 2006, s. 40.

[32] HUSÁK, Gustáv. Svedectvo o SNP. Bratislava : VPL, 1964, s. 46.

[33] NOVOMESKÝ, Ladislav. Piate výročie Vianočnej dohody. In: Zväzky a záväzky, 1972, s. 344.

[34] HOLOTÍKOVÁ, Zdenka. LADISLAV NOVOMESKÝ, s. 182, 183; FREMAL, Karol. Ladislav Novomeský v slovenskom hnutí odporu v rokoch druhej svetovej vojny. In: LACO NOVOMESKÝ, kultúrny politik, politik v kultúre, 2006, s. 41.

[35] Tamtiež, s. 183.

[36] Tamtiež, s. 185, 186.

[37] FREMAL, Karol. Ladislav Novomeský v slovenskom hnutí odporu v rokoch druhej svetovej vojny. In: LACO NOVOMESKÝ, kultúrny politik, politik v kultúre, 2006, s. 43.

[38] Svedectvo rodiny Ivana Horvátha ml. Rozhovor s Ivanom Horváthom najml.

[39] AMORT, Čestmír. Dokumenty a materiály k dějinám československo-sovětských vztahů, sv. 4, d. 2. Academia, 1984, s. 37

[40] HOLOTÍKOVÁ, Zdenka. LADISLAV NOVOMESKÝ, s. 197.

[41] FREMAL, Karol. Ladislav Novomeský v slovenskom hnutí odporu v rokoch druhej svetovej vojny. In: LACO NOVOMESKÝ, kultúrny politik, politik v kultúre, 2006, s. 46.

[42] PLEVZA, Viliam. Vzostupy a pády. Bratislava : Tatrapress, 1991, s. 35.

[43] FREMAL, Karol. Ladislav Novomeský v slovenskom hnutí odporu v rokoch druhej svetovej vojny. In: LACO NOVOMESKÝ, kultúrny politik, politik v kultúre, 2006, s. 47.

[44] HOLOTÍKOVÁ, Zdenka. LADISLAV NOVOMESKÝ, s. 203.

[45] JABLONICKÝ, Jozef. Z ilegality do povstania. Bratislava : Epocha, 1969, s. 344-345, 426.

[46] FREMAL, Karol. Ladislav Novomeský v slovenskom hnutí odporu v rokoch druhej svetovej vojny. In: LACO NOVOMESKÝ, kultúrny politik, politik v kultúre, 2006, s. 48.

[47] Tamtiež, s. 49.

[48] Tamtiež, s. 46.

[49] BARNOVSKÝ, Michal. Na ceste k monopolu moci. Archa, 1993, s. 12.

[50] URSÍNY, Ján. Spomienky na SNP, Liptovský Mikuláš : Tranoscius, 1994, s. 91-92.

[51] Spomienky L. Novomeského Delegácia SNR v Londýne. In: HUSÁK, Gustáv. Svedectvo o SNP…, s. 453 a NOVOMESKÝ, Ladislav. Splátka veľkého dlhu, Nadácia V. Clementisa, 1992, s. 194.

[52] HOLOTÍKOVÁ, Zdenka. LADISLAV NOVOMESKÝ, s. 210.

[53] HOLOTÍKOVÁ, Zdenka. LADISLAV NOVOMESKÝ, s. 215.

[54] Tamtiež, s. 213-215.

[55] Tamtiež, s. 217.

[56] Tamtiež, s. 218.

[57] FREMAL, Karol. Ladislav Novomeský v slovenskom hnutí odporu v rokoch druhej svetovej vojny. In: LACO NOVOMESKÝ, kultúrny politik, politik v kultúre, 2006, s. 48.

[58] KRÁL, V. Cesta ke Květnu I – I, Praha, 1965, s. 437.

[59] FREMAL, Karol. Ladislav Novomeský v slovenskom hnutí odporu v rokoch druhej svetovej vojny. In: LACO NOVOMESKÝ, kultúrny politik, politik v kultúre, 2006, s. 54.

[60] Cit. podľa: HUSÁK, Gustáv. Svedectvo o SNP. Bratislava, 1973, s. 597.

[61] FREMAL, Karol. Ladislav Novomeský v slovenskom hnutí odporu v rokoch druhej svetovej vojny. In: LACO NOVOMESKÝ, kultúrny politik, politik v kultúre, 2006, s. 54.

[62] HUSÁK, Gustáv. Svedectvo o SNP. Bratislava, 1973, s. 6.

[63] K Husákovmu svedectvu o SNP po 60. rokoch znova a ináč. In https://www.youtube.com/watch?v=gXJ_fz3N-kg

---