Ako sa posunuli jeho názory? Rozhovor spisovateľa Pavla Dinku s Robertom Ficom (1999)

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Vážení priaznivci DAV-u DVA

Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.

V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.

Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.

Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712


DINKA, Pavol: Láska k moci a moc k láske. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2017

Pavol Dinka, najnovšie nositeľ národnej ceny za literatúru faktu – Ceny Vojtecha Zamarovského, pripravil už svoju štrnástu knihu, tentoraz s názvom Láska k moci a moc lásky (knihu si môžete objednať na Inlibri). Už samotný titul naznačuje obsah diela, jeho poslanie a zameranie. Autor sa vydal na cestu hľadačstva pravdy v zložitom procese vývoja našej spoločnosti, predovšetkým však vo sfére kultúry, umenia, literatúry, filozofie a politiky. Láska u neho v symbolickom vyjadrení predstavuje vzťah k pravde, chápe ho ako najvyššiu hodnotu, do kontrapunktu stavia zneužívanie a prekrúcanie pravdy pre zištné ciele človeka (láska k moci) a veľkú silu pravdy (moc lásky) v procese duchovného povznesenia jednotlivca i spoločnosti.

Kniha obsahuje kultúrno-filozofické a politologické rozhovory s domácimi a zahraničnými intelektuálmi – filozofmi, politikmi, spisovateľmi a ekonómami. Umenie viesť interview Pavol Dinka preukázal už vo svojej knihe Besy kapitalizmu…, ktorá sa hneď vypredala. Nie náhodou si rozhovory s Pavlom Dinkom zahrnuli do svojich kníh významní českí filozofi Václav Bělohradský, Michael Hauser a Marek Hrubec. Čitateľ ďalej nájde v knihe eseje a úvahy na významné spoločensko-kultúrne, umelecké a literárne témy, literárne črty a reportáže a napokon mediálne analýzy so špecifickým podtitulom Zajakávanie mediálnej mysle. Dielo ako celok ponúka bohaté podnety na zamyslenie.

Špeciálne pre DAV DVA pre vás prinášame seriál ukážok z tejto knihy. Dnes rozhovor s Robertom Ficom z roku 1999.

ROBERT FICO CHCE STRIHAŤ METER

AKO SA RODILA POLITICKÁ STRANA SMER

Pán Fico, vaše „sólové“ vyhlásenia prinajmenej nevoňali straníckym spolupútnikom z SDĽ. To už akcelerovala vaša iniciatíva na založenie novej strany… Nebolo kam vycúvať! Prečo ste sa rozhodli práve takto, a nie inak, veď ste mohli politicky žiť v pohodlí na prsiach materskej strany…

Odchod nebol v nijakom prípade motivovaný nespokojnosťou s tým, že som nedostal nejaký ministerský post, alebo iný v štátnej správe. Ak by vládna koalícia robila po parlamentných voľbách tak, ako sľubovala, nepochybne by som v nej zostal.

Vari je jediným motívom vášho odchodu z SDĽ i vládnej koalície priepastný rozdiel medzi sľubmi vo volebnej kampani a realitou…?

Iba to. Občania sú od roku 1990 permanentne klamaní. Bezmocne sledujú rozdiel medzi sľubmi a realitou. Ale teraz očakávali – aspoň časť slovenskej verejnosti – významné zmeny. Keďže som prispel svojou mierou k určitému volebnému výsledku, môžem si dovoliť robiť aj hodnotenia, ako vládna koalícia pôsobila v nasledujúcich mesiacoch po voľbách.

Nemá to nič spoločné s vašimi nenaplnenými ambíciami?

Mohlo mi byť v SDĽ veľmi dobre, aj teraz, povedzme vo funkcii prvého podpredsedu SDĽ; keby som bol poslušný, keby som stláčal gombíky v parlamente a keby som robil všetko tak, ako si to oni predstavujú. Možno by ma dnes „nosili“ na rukách… Ale to nie je môj štýl politiky.

Vyhrala možnosť byť primerane nezávislý?

Niečo som už dokázal, ľudia ma poznajú, nie som odkázaný na to, či ma niekto má rád, alebo nemá. Pre mňa je dôležitý vzťah s verejnosťou, a nie to, či ma miluje funkcionár niektorej politickej strany. Toto je jediný motív vzniku nového subjektu.

Čo nové môže strana Smer priniesť?

Ste prví novinári, ktorým môžem povedať, že som vo veľmi príjemnej atmosfére prevzal na ministerstve vnútra potvrdené stanovy nového politického subjektu Smer. S dátumom od 8. 11. 1999 existujeme. Stanovy – to je iba jedna stránka veci, pokladám ich za jednu milióntinu problémov, ktoré nás čakajú…

Takže?

Stanovil som si dve priority komunikácie s verejnosťou. Prvá je tá, že nebudem predkladať nereálne sľuby. Chceme pristúpiť k verejnosti ako k niekomu, kto má dostatok vedomostí o tom, čo je reálne a čo nie. Musí byť úcta k voličovi. To je jedna rovina, ktorá je absolútne dôležitá. Som pevne presvedčený, že ľudia ocenia, ak sa bude niekto s nimi zhovárať ako rovný
s rovným, a nie ako s niekým, kto ničomu nerozumie.

Nebude to iba opätovná manipulácia s voličmi?

V politike sa nemôžeme hrať na získanie sto percent voličov. Treba sa zamerať na nejakú cieľovú skupinu. Ak vložíme úprimnosť a pravdivosť do našich vyjadrení, ľudia to vedia oceniť. Veď doteraz sme voliča vždy len zneužili… Zneužili sme ho ako papierovú vreckovku, keď máme nádchu, a potom odhodili…

Stalo sa to aj v týchto voľbách…?

Volič si zasluhuje väčšiu mieru úcty. Nielen k jeho vedomostiam, ale aj k tomu, že urobí krok, odhodí svoje pohodlie, oblečie sa a vloží lístok do urny. Za toto si volič zasluhuje, aby sme sa mu venovali častejšie ako tri týždne bezprostredne pred voľbami.

To však hovorí kde-kto…

Ja prichádzam s programom dôveryhodnosti, ktorý veľmi dobre rezonuje. Reagujú tak ľudia, s ktorými sa pravidelne stretávam, a dokonca o programe počuli aj zahraniční politici, a podporujú ma v tom.

Prichádzate s myšlienkou pravidelnej kontroly plnenia programu strany, je to však veľké riziko…

Dávam si nôž na krk, lebo neviem, ako to všetko môže vypáliť. Som však presvedčený, že po tom všetkom, čo zažili slovenskí voliči od roku 1990, musel konečne prísť takýto pokus. Smer nepovie: dajte nám štyri roky pokoj a v posledný deň štvorročného obdobia urobím inventúru… Preto program, ktorý Smer predstaví na svojom decembrovom ustanovujúcom sneme, musí byť prinajmenšom realistický a ľahko kontrolovateľný. Viem, že každý nový politický subjekt, ktorý vstupuje na scénu Slovenska, ide s veľkým hendikepom.

Ide predovšetkým o hendikep nedôvery verejnosti v politické strany ako také…

To je ešte niečo „navrch“! Ak by som založil klasickú politickú stranu, ako sa napríklad pokúsil pán Mjartan, prišiel by som s klasickými politickými štruktúrami, s klasickým politickým programom. Som presvedčený – staviam na svoju intuíciu v politike –, že by som nemohol byť úspešný, pretože takýchto strán je veľa a všetky sú vo svojej podstate rovnaké. Myslím tým na obsah programu, spôsob jeho kontroly a všetko ostatné. Preto som prišiel s myšlienkou, že v kritickom období nášho vývoja nemôžeme prichádzať s klasickými politickými stranami. Pozrime sa na Česko. Zeman dnes robí ako predstaviteľ sociálnodemokratickej strany špinavú robotu za pravicové vlády. Musí prijímať pravicové opatrenia, ktoré môžu byť pre ľavicového voliča absolútne neprijateľné. Slovensko prežíva krízu, ostro do nej vkĺzla vládna koalícia; tá je však nesúrodá, zostavená z rôznorodých politických strán. Rozličné ideologické prístupy prevažujú nad záujmom racionálne riešiť veci.

Čo ak problémy pominú a vo zvyšku volebného obdobia zaknihuje terajšia koalícia úspech?

Nikto mi nenahovorí, že tu bude lepšie. Aj pán Zala mal smerom ku mne v televíznej diskusii pripomienku, že niektoré vlády môžu mať prvý, druhý rok kritický, v treťom a štvrtom roku môžu byť úspešné. Keby som tomu veril, budem stopercentne podporovať túto vládnu koalíciu (na čele s premiérom Dzurindom – pozn. autora). Keďže ide iba o majetky a o to, kto bude mať kontrolu nad strategickými podnikmi, neverím, že dajú tento štát do poriadku. O tom to všetko bolo a je.

Politický program? To je pozlátka, návnada… Až 80 percent Nemcov verilo Hitlerovi, podporovali jeho program, boli za neho,
dvíhali ruky…

Nerozumieme si. Ja chcem povedať niečo trošku rozdielne. My náš program budeme kontrolovať priebežne a transparentne. Ak to nebudeme plniť, odídeme z politickej scény…

Vy ste však autorom výroku„… nikdy som si nemyslel, že vo voľbách pôjde o to, kto získa kontrolu nad privatizáciou strategických podnikov…“ Ale veď politika nie je nič iné – len boj o moc, majetok a peniaze. Presviedča nás o tom história, vývoj ľudskej civilizácie…

Politická moc nikdy nie je možná bez ekonomickej. Ak sa z toho stane fetiš, je koniec s každým politikom. Ten musí mať aj iné ciele, ako je kontrola ekonomickej moci. Musí hájiť národnoštátne záujmy krajiny, musí vedieť, čo bude v štáte o 20, 30, možno o 60 rokov, ako bude táto krajina vyzerať, keď bude členom Európskej únie, čo môžu ľudia očakávať od konkrétnej politickej garnitúry.

Myslíte si, že táto vízia chýba súčasnej vláde?

Nepochybne. Sústredila sa na to, aby získala kontrolu nad privatizáciou. Na druhej strane musím túto vládu rešpektovať. Je v ťažkom období.

Politik musí rátať aj s krutými vecami…

Ja som v politike od roku 1992 a robil som ju na úrovni najvyšších orgánov štátu a najvyšších orgánov SDĽ. Na Slovensku je typické, že vlastne privatizujeme politické strany alebo – presnejšie – robíme privatizáciu v prospech politických strán.

Ste azda proti privatizácii?

Prosím, privatizujme strategické podniky, som za. Ale privatizujme ich len vtedy, keď bude vytvorený riadny kontrolný mechanizmus, ktorý zabezpečí pravidlá hry, garanciu, že sa dostanú do rúk toho najlepšieho, najefektívnejšieho.

Nie je to naivná predstava…?

Určite nie. Môžeme sa hrať na ľavičiarov a pravičiarov len vtedy, keď nám budú fungovať štátne inštitúcie, súdy, protimonopolné úrady, verejné súťaže atď. Až potom môžu politici v parlamente robiť socialistické, konzervatívne a liberálne frakcie a môžu sa v rámci týchto frakcií pohodlne hrať.

Politika nie je hra, podľa nás je to boj o majetky a peniaze…

Politické strany vždy mali a budú mať záujem kontrolovať privatizáciu. Očakával som však, hovorila to obrovská skupina politického spektra, že ak vyhráme voľby, urobí sa toto, toto… Iné by bolo, keby to vravel jeden alebo dvaja politici. A po voľbách to malo byť tou najprirodzenejšou vecou: najprv sa schváli napríklad zákon, že NKÚ bude kontrolovať Fond národného majetku, zrušíme akcie na doručiteľa, zlepšíme podmienky na výberové konania… Do takéhoto prostredia sme potom mohli vpustiť privatizáciu, lobizmus a všetko, čo s tým súvisí. To bolo to sklamanie, to nebol naivizmus. Po voľbách sa na toto všetko zabudlo.

V politike sa môžu veci aj inak zvrtnúť…

Môžu. Tragédiou je, že vládna koalícia mala len dve priority: povaliť Mečiara a pod pláštikom boja proti mečiarizmu sa dostať do privatizácie strategických podnikov. O to väčšie je sklamanie väčšiny ľudí a o to väčšie bolo aj moje sklamanie. Keby koalícia bola rozumná, tak „vysáčkuje“ niektorých politikov z tejto vlády, nasadí si tam „profíkov“, ktorí veciam rozumejú. A tí by povedali: dnes musíme „odrezať“ 35 percent zdravotníctva, urobiť reštrikcie v iných rezortoch… a to nie je otázka, či je to protiľudové, pravicové alebo liberálne. Ak to neurobíme, o rok tu nebude nič.

Vari to je pravá príčina vzniku Smer-u?

Moje srdce stále bije naľavo. Nebude iné. Ocitli sme sa v kríze, musíme sa správať primerane k tejto situácii. Racionalizmus a pragmatizmus sa nemôže prejavovať len v tom, že budeme prijímať opatrenia, ktoré sú nevyhnutné. Štát musí byť pripravený urobiť čosi aj na druhej strane mince. Ak poviem, že táto firma krachuje, nemá výrobný program a daňoví poplatníci platia
ľudí, ktorí tam nič nevyrábajú, je nevyhnutné, aby nasledovalo aj písmeno B. Treba nájsť nejaký systém, ako sa o ľudí postarať. Samozrejme, hneď im nemôžem ponúknuť pracovné miesta.

Ale určitý medzistupeň k zamestnaniu musí štát vytvoriť…

Prvým medzistupňom sú verejnoprospešné práce. Druhým je vytváranie určitých rozvojových programov, v rámci ktorých budú postupom času vznikať pracovné miesta.

Čiže musí ísť o vyváženosť, rozumnosť, racionalitu krokov…

Ani to by som nenazýval pravicové, či ľavicové, hoci som ľavičiar. Je úplne zbytočné byť ľavičiarom v tomto období. Pri ľavicovom myslení môžem tak akurát viac dávať na misky váh záujmy ľudí, ale v kríze musíte byť absolútne racionálny. Čiže o tom všetkom je charakteristika Smer-u ako nového subjektu.

Tvrdíte, že každý politik by mal mať svojich voličov, ktorým by zúčtovával svoju prácu. Ako si to predstavujete v súčasnosti, ako by sa to malo uskutočniť? Predbehol vás pán Mjartan, založil stranu, ale obklopil sa ľuďmi, ktorí nikomu nič nehovoria. Ľudia sú dôležití…

Stavil som na filozofiu nových tvárí, ľudí, ktorí nie sú zaťažení politikou, nie sú zaťažení ideologickými predsudkami a túto filozofiu som pospájal s filozofiou pragmatizmu a racionalizmu; ľudia, ktorých predstavím, nie sú žiadni známi politici, prichádzajú z tvrdej praxe, z tvrdej reality, no prídu s názormi, ktoré nebudú hodnotiť ani tak ani onak, ich cieľom je a bude dostať štát z krízy. Časť z nich prišla zo súkromného, časť zo štátneho sektora. Bude to kombinácia mladých a skúsených ľudí, ktorí vedia, o čom je biznis. Odmietame predstavu straníckych konferencií a straníckych schôdzí. Všetci tí, čo budú pracovať v tejto strane na úrovni zvolených alebo menovaných funkcionárov, budú ľudia, ktorých hlavnou úlohou bude robiť tzv. profesionálnu politiku.

Smer však nie je vo vláde a ťažko to bude presadzovať…

Našou úlohou nebude viesť vojnu s vládnou koalíciou, ani si urovnávať vzťahy s opozíciou. Chceme sa hýbať v priestore medzi týmito dvoma tábormi prostredníctvom rozličných projektov, akčného plánu. Ten sa bude opierať o celý rad profesionálnych seminárov, konferencií, na ktoré chceme prizývať predstaviteľov profesionálnych inštitúcií, iných politických strán. Vytvoríme
priestor aj pre tých, ktorí sa boja klasických politických strán. Poznáte ten nezdravý jav – ste v niektorej politickej strane klasického charakteru, ihneď vás každý kdesi zaraďuje. A keď idete po ministerstve, ani sa s vami nerozprávajú, lebo sa boja, že ich niekto „bonzne“ a budú mať z toho nejakú primeranú ťažkosť…

A pokiaľ ide o zahraničnú orientáciu Smer-u?

Jednoznačne na Európsku úniu. Ale opäť chceme povedať aj B. Čo vlastne bude znamenať Európska únia pre Slovensko? My si nemyslíme, že v decembri tu budú padať pečené holuby, ak pôjde o vstup do EÚ… Krajina sa musí pripraviť na tento krok a bude musieť za to zaplatiť obrovskú daň.

Čo prinesie Smer pre občana?

Smer má viaceré ambície. Chceme prispieť k vyššej politickej kultúre. Všetci predstavitelia Smer-u dostanú jasné pokyny realizovať sa iba v tej oblasti, za ktorú budú zodpovedať strane. To je jedna rovina a veľmi dôležitá. Druhou rovinou je, že Smer nevzniká proti niekomu alebo pre niekoho. Budeme sa usilovať o podporu poslancov bez ohľadu na to, či ide o predstaviteľov
koalície alebo opozície. Hrabať sa v minulosti, rok po voľbách, je čosi strašne kontraproduktívne, nikomu to nič nedá. Tretím momentom, ktorý by som chcel zdôrazniť, je to, že volič cez médiá bude môcť skontrolovať, či naozaj robíme to, čo sme sľúbili.

Máte pripravený aj „skrátený“ politický program?

Ten bude načasovaný na normálne volebné obdobie do roku 2002. Nerátame s tým, že by mali byť predčasné parlamentné voľby, pretože tie by opäť zastavili chod štátu na niekoľko mesiacov. A to si nemôžeme dovoliť. Každý rok rozpracujeme do akčného a legislatívneho programu. Pôjde o štyri významné sekcie: sekcia boja proti kriminalite a sekcia právneho štátu, ktorú
budem s veľkou pravdepodobnosťou riadiť ja osobne, sekcia zdravotníctva, na čele ktorej stojí jeden lekár, sekcia sociálna, kde by sme radi postavili veľmi sympatickú a chytrú ekonómku. Bude to v prvej polovici decembra.

Na aktivity bude strana potrebovať peniaze…

Určitým kritériám efektivity a účelnosti bude podriadené aj financovanie strany. Odmietam kŕmiť nejakých straníckych funkcionárov. Pozeráme sa na našu politickú stranu ako silne manažérsky riadenú, ktorá bude prísne dodržiavať
pravidlá ekonomického nakladania s peňažnými prostriedkami. Rozpočet, ktorý pripravujeme na rok 2000, bude v podstate jednou štvrtinou rozpočtu inej klasickej politickej strany. Ale to len preto, že všetky peniaze, ktoré do toho vložíme, použijeme na aktivity smerom navonok, k verejnosti, a nie dovnútra. Nechceme vytvárať okresné a krajské štruktúry – a to z toho dôvodu, že sa pripravuje nové územnosprávne členenie. Sústredíme sa iba na prirodzené regióny, ktoré existujú dlhodobo, ktoré tu majú prirodzené vzťahy. V rámci týchto zemepisných regionálnych štruktúr chceme pôsobiť pomocou regionálnych koordinátorov. Pokiaľ ide o financovanie strany, odmietam silného sponzora, ktorý by mohol ovplyvňovať charakter našej politiky. To sa
jednoducho nemôže stať. Preto vyvíjame úsilie o diverzifikáciu zdrojov, čím viac zdrojov, tým lepšie pre konkrétnu politickú stranu.

Už sa aj hrnú s peniazmi…

Konkrétni podnikatelia sú pripravení s nami podpísať zmluvy o sponzoringu z ich zisku. Natoľko veria projektu, že povedali áno. Oni s tým nemajú žiadny problém. Ďalší zdroj financovania strany bude spočívať v tom, že vytvoríme vlastnú spoločnosť – obchodnú –, čo umožňuje zákon o politických stranách. Pôjde o také aktivity, ako je vydavateľská činnosť, organizovanie
seminárov a konferencií atď. Chceme využívať aj spoluprácu s rozličnými nadáciami a mimovládnymi inštitúciami, pretože, ako sa zdá, myšlienka poriadku a stability, ktorá je nosnou ideou nášho subjektu, silno rezonuje aj v týchto nadáciách. Ak hovoríme o štvrtinovom rozpočte z pohľadu iných politických strán, ide o štvrtinu zo sumy 35 – 40 miliónov korún. V dnešných slovenských pomeroch musíme robiť tak, aby sme sa netriasli, že máme nejaké nelegálne príjmy, alebo niečo podobné.

Obce a mestá stále tvrdia, že štát je k nim macošský, že im zväzuje ruky a kradne dane…

Organizácie, ktoré združujú mestá a obce, budú mať veľký záujem o tento program. Pripravujeme množstvo podkladových materiálov, aby sme túto ťažkú úlohu zvládli. Terajší daňový systém zlyhal. Vytvára predpoklady akurát tak na to, že ľudia sa stávajú špecialisti v tom, ako daňový systém obísť. To je smutné. Povedal som to aj včera, poviem to aj dnes: človek musí
zomrieť a musí platiť dane… Musíme zaviesť prísnu daňovú disciplínu, ale ak budeme ľudí alebo firmy škrtiť naďalej takým spôsobom ako teraz, potom to nemôže fungovať. Myslím si, že sa pri zostavovaní rozpočtu nemôžeme správať ako takí upotení účtovníci.

Pri zostavovaní rozpočtu treba vedieť, čo je efektívnejšie…

Štyridsaťpercentné dane? Skôr tridsaťpercentné – a sprísnime kontrolu, budeme vychádzať z toho, že pre podnikateľa bude v podstate jednoduchšie zaplatiť 30 percent, ako ísť do nejakého konfliktu s daňovými úradmi. To je rovina zdaňovania – zníženie daní z príjmov na 30 percent. Súčasne by som očakával rázne kroky v oblasti daňovej kontroly. Tie neprichádzajú.

A dane pre obce?

Naše obce – ak ich porovnám s inými krajinami – urobili od roku 1990 vo vývoji samosprávy obrovský pokrok. To nám nikto nemôže zobrať. Štát má neustále tendencie prenášať na obce rozličné úlohy štátnej správy. Je to však možné len vtedy, ak budú obce primerane vybavené daňami.

Takže autonómne mestá a obce sú nepochybne budúcnosťou Slovenska.

Tam sa môže rozvíjať Slovensko najviac. Na malých programoch rozvoja – mestských, obecných a regionálnych.

Zákony sa musia dodržiavať! To kričí každý, kto sa pohybuje v politike. Len výklad býva rôznorodý…

Orgány činné v trestnom konaní musia byť nezávislé od politickej reality tohto štátu. Nie je možné, aby politika takým spôsobom zasahovala do práce vyšetrovateľov, prokuratúry, súdov. Pomaly už nikto neverí ničomu. Kladiem si otázku: čo urobí minister Pittner, ak Lexa z tohto sporu vyjde ako víťaz… Čo ak sa povie, že je tu stav dôkaznej núdze a už nebudú môcť ďalej postupovať?

Každý minister vnútra prichádza z nejakej politickej strany a už tým je dešifrovateľný…

Zásada je jasná: nech je to ktokoľvek, kto spáchal trestný čin a vyšetria to objektívne orgány – treba ho potrestať. Ale mám určitú mieru pochybností o tom, či systém, ktorý sme postupne budovali od roku 1990, je v tomto smere dobrý a či spĺňa kritériá, o ktorých hovorím. Obávam sa, že nespĺňa… Všetko sme spolitizovali, postavili sme proti sebe dva tábory… – a dokonca ja sa mám hanbiť za to – a som vraj zlý! – keď poslanci opozície podporia môj návrh zákona. Vládni poslanci na mňa kričali: „Tak čo, Fico, už si spokojný, už všelijakí HZDS-áci hlasovali za tvoj zákon…“ Hovorím im: „Panebože, veď najväčší úspech vládneho politika je, keď získa podporu opozičného poslanca.“ O tomto všetkom je politika.

(Text prešiel znova jazykovou úpravou, medzititulky vložil autor dodatočne.)
Hlas ľudu, Smer, Večerník, 20. 11. 1999

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *