Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

V poslednom období sa akoby roztrhlo vrece s angažovanými filmárkami, ktoré majú ambíciu reflektovať našu „horúcu“ súčasnosť. Bolo by to v poriadku, ak by tieto filmy robili vyzreté filmárske osobnosti s cieľom objektívne reflektovať našu súčasnosť. To sa však ani náhodou nedeje. Naopak, tejto úlohy sa zmocnili relatívne mladé filmárky Zuzana Piussi – Od Fica do Fica, Mariana Čeneg-Solčanská Únos a takmer debutantka Tereza Nvotová –  Mečiar

Všetky spomenuté režisérky majú okrem pokusu o generačnú výpoveď spoločné aj jednoznačné hodnotové ukotvenie a takmer identický pohľad na najzásadnejších politických aktérov, ako aj interpretáciu našich najnovších dejín. Neupieram autorskému subjektu (režisérkam) mať právo na vlastný názor , ale mali by sa vyvarovať zjednodušujúcich a schematických pohľadov. A smutné je, že ani jednej z autoriek sa tomuto úskaliu nepodarilo vyhnúť, každej v inej miere, čo  sa v konečnom dôsledku zásadným spôsobom prejavilo na kvalite ich filmových výstupov.

Najtrápnejšou politickou agitkou bol jednoznačne Solčanskej politický triler Únos.  Zaň  by sa nemusela hanbiť ani  povestná ikona stalinských schématikov súdruh  Ždanov. Film plný vecných chýb, zjednodušení, len ďalej utvrdzujúci ošúchané klišé, navyše  s množstvom  alogičností, si zaslúži nomináciu na Zlatú malinu za Najhorší film roka. Jediným pozitívom tohto filmu je zarieknutie sa režisérky, že politický triler už nikdy viac. Veríme, že toto svoje predsavzatie aj dodrží.

Zuzana Piussi urobila záslužnú prácu aspoň v tom, že zdokumentovala fatálne zlyhanie organizátorov gorilích protestov. Piussi zaznamenala, prečo sa nepodarilo využiť obdivuhodnú príležitosť a nevídanú občiansku mobilizáciu na možno aj kvalitatívnu premenu nášho politického systému, alebo aspoň jeho zásadnejšiu reformu. Film začína  povestným hlasovaním o vyslovení nedôvery vláde Ivety Radičovej v súvislosti s eurovalom. Ako vieme, hypertrofované ego Richarda Sulíka spôsobilo predčasný pád tejto vlády. Veľkolepý návrat Róberta Fica bol už len otázkou času. Návrat Róberta Fica  bol už len otázkou času a vieme, že bol triumfálny.

Samozrejme, optika Piussi bola celkom jednoznačná. Každému divákovi síce bolo jasné, na akej strane stojí, miera schematizmu v tomto dokumente však ani zďaleka nedosahovala úroveň Solčasnej Únosu. Piussi sa dokázala kriticky pozrieť aj do vlastných radov, problém je však v tom, že kritiku vnímala skôr inštrumentálne, teda kritizovala predovšetkým Ficových kritikov za to, že svojim „nezodpovedným konaním“ umožnili predčasný návrat Fica, teda „Veľkého zla“.   

Najnovší zo spomínaných filmov Mečiar od  Terezy Nvotovej chvíľami budil dojem, že autorka nešla do celého projektu s jasným a dopredu definovaným zámerom. Veľmi skoro sa však ukázalo, že rodinné prostredie a vplyv sociálnych väzieb, v ktorých sa pohybuje a v neposlednom rade aj generačný pohľad sú veci, ktoré ju veľmi viditeľne determinovali. Škoda. Téma, ktorú si vybrala,  bola totiž veľmi inšpiratívna a priam si pýtala štrukturalistický prístup. Mečiar je, bez ohľadu nato, či k nemu pociťujeme väčšinové sympatie alebo antipatie, neprehliadnuteľná osobnosť, ktorá zásadným spôsobom formovala deväťdesiate  roky. Vo svojej podstate je to osobnosť tragická, keďže svoj obrovský politický talent premrhala vďaka svojím osobnostným vlastnostiam a sérií veľkých politických chýb, ktoré v konečnom dôsledku spôsobili, že po dvadsiatych rokoch  bol z verejného priestoru pomerne nedôstojným spôsobom vytesnený.

Kiska na premiére filmu Mečiar

Ak teda divák očakával  uchopenie témy, hľadanie skutočných príčin jeho problematických rozhodnutí, hľadanie kontextov týchto rozhodnutí alebo len odpovede na to, čo s človekom dokáže urobiť najvyššia politická  moc, tak   musí byť nutne sklamaný. Jemne oživujúci je len prístup režisérky, keď  svoju reflexiu Mečiara posúva do obdobia svojho ranného detstva, keď sa hrala na Mečiara. Tento kontext mne, ako generačne staršiemu percipientovi chýbal a je možno aj osviežujúcejší, lebo v mojom detstve sme sa na politikov nehrali.

To čo nasleduje ďalej, je však len znôška schém, ktoré sú všeobecne známe, nič nové neprinášajú a len posilňujú stereotypy, ktoré o tejto osobnosti vytvárajú médiá stredného prúdu. V tomto kontexte je potom symptomatické, že v podstate všetci respondenti, ktorí vo filme vystupovali, sú jeho dlhodobí a často až kŕčovití kritici.  Osoby ako Fedor Gál, novinári Žitný, Leško, Šimečka, Nicholson, Tóth a Korda sotva môžu o Mečiarovi povedať čosi pozitívne. Jediný respondent, u ktorého by sme apriórnu predpojatosť nemuseli očakávať, je český expremiér Petr Pithart. Aj ten však vystupoval viac-menej v očakávanom naratíve, takže ani  jeho vyjadrenia nenabúrali starostlivo vytváraný obraz. Jediné, čo treba oceniť na tomto vcelku neúspešnom pokuse o vytvorenie obrazu Mečiara, je skutočnosť, že sám skúmaný objekt, teda hlavný protagonista filmu, dostal priestor na sebareflexiu. Bohužiaľ, táto ochota Mečiara vystupovať vo filme o sebe samom bola využitá veľmi nedostatočne. No a definitívne popretie akejkoľvek vážnosti, respektíve prístupu „sine ira et studio“ prichádza, keď režisérka sebaodhaľujúco konštatuje, že rok 1998, teda zastavenie Mečiara, vzbudil v jej prostredí plané nádeje, lebo však, ako sa neskôr ukázalo, po relatívne krátkom čase sa nám podobný fenomén reinkarnoval v osobe jeho mladšieho a v mnohých veciach šikovnejšieho žiaka Fica.  

Táto plytká a ošúchaná myšlienková schéma len demonštruje plochosť  a binárnosť myslenia režisérky, ktoré však možno generalizovať na takmer  celé pseudoumelecké prostredie, v ktorom sa pohybuje. Film Mečiar je tak len ďalšou premrhanou príležitosťou pozrieť sa hlbšie a štruktúrovanejšie na našu nedávnu minulosť. Škoda, je to  totiž už minimálne tretie zlyhanie v rade.


Mgr. Roman Michelko (autor je filozof, spisovateľ a esejista, člen redakčnej rady DAV DVA)

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne




2 thoughts on “Angažovaná kinematografia

  • 18. októbra 2017 at 0:33
    Permalink

    Pri pozeraní výtvorov našej súčasnej kultúrnej (j)elity sa nemôžem ubrániť pocitu, že chýbajúcu autentickosť „diela“ sa naši nositelia kultúry snažia nahrádzať nadmernou vulgárnosťou – často rušivou až neznesiteľnou. Plytkosť témy, jej hodnotenie, spracovanie a herecké výkony potrebujú turbo v podobe slovníčka dlaždiča, aby sme im akože verili. Divné, … kedysi vznikali dobré filmy, zábavné aj napínavé bez toho aby v nich bola nadmiera ( ak vôbec nejaká) zbytočnej vulgárnosti. Vtedy to išlo a dnes už nie ?

    Tieto skvosty slovenského ducha sleduje určite aj mládež, ak nie deti, v duševnom a duchovnom vývoji – ako spracujú takéto prejavy ? Kým s internetom sá dá ešte polemizovať, že naň prispieva kto chce a ako chce, s kinom, TV divadlom sa to už nedá, pretože mladému je jasné, že dielo prešlo sitom niekoľkých ľudí či orgánov a to čo vidí je nejako, niekým schválené. Bude to považovať za normálne ? Čo z neho potom bude ? Váš zamestnávateľ ? Rozvozca opatrovateliek ? No amen…

    Pokiaľ takéto „dielo“ vznikne zo súkromných peňazí – no prosím, zatnem zuby a prežijem to. Problém s tým mám však, pokiaľ na takúto „kultúru“ prispieva štát, teda aj ja. V článku spomenutých prípadoch je „štátna“ STV ako spolutvorca .

    Ideologicko-politické pozadie slovenskej kultúrnej (je)elity je viac než zrejmé. Isteže majú na to právo, to je v poriadku. Ich svetonázor je hojne v médiách predstavovaný. Odlišný vôbec. Ozaj, poznáte nejakého ľavicového, či dokonca komunistického režiséra, herca, speváka, maliara či iného umelca ? A prečo je „ten pravý“ svetonázor predstavovaný – no lebo všetci ( dôležití ) ľudia v týchto médiách majú rovnaký svetonázor.

    A to je ten problém. Naša verejno-právna tlač je infiltrovaná ľudmi podporujúcimi liberálny kapitalizmus, v menšej miere konzervatívny kapitalizmus do takej miery, že iný svetonázor nemá šancu sa prijímateľom predstaviť. A to platí či už pre spravodajstvo, tak aj pre kultúru. Starší si iste spomínate na prevratové TV besedy, kde naši budúci demokrati horlili za rôznorodosť ( pluralitu ) názorov. Kdeže je ? Ako to, že v STV mohol vystupovať Hríb, či teraz Havran, ktorí si pozývajú hostí len z tohto ideologicko-politického spektra. Ako to, že nikomu nevadí, že sa v štátnych školách ponúka zdarma ultra-pravicový denník hlieN ? Ten denník hlieN, ktorý vrámci „objektivity a nestrannosti“ zo zoznamov uchádzačov o miesta županov krajov, vylúčil všetkých komunistických uchádzačov ?!

    https://dennikn.sk/871819/kto-bude-kandidovat-na-zupanov-v-slovenskych-krajoch/

    Rozprávkam o nestranných a nezávislých novinároch a novinách už hádam nikto rozumný neverí. Je nutné, aby novinár mal názor, ale aj aby ho priamo priznal – obliekol dres. No je absolútne neprijateľné, aby vedenie a novinári verejnoprávneho zdroja boli len v jednom drese. Aby spravodajstvo bolo ladené v pre-liberálno-kapitalistickom duchu, a prípadne ešte trochu v konzervatívnom, a naopak voči iným názorom zaujato proti, či dehonestujúco. Pokiaľ sa vedenie a spravodajstvo nevyváži ľavicovými a vlasteneckými pracovníkmi a novinármi, potom by prax v plátkoch ako Sme, hlieN, Týždeň, či stáž vo Fašingtone mala byť machuľou v životopise týchto ľudí, a mali by sa s nimi vo verejnoprávnej ustanovizni rozlúčiť.

    A to čo som napísal o tlači, platí doslova aj o kultúre. Obsahovo mnohostranné – prejavom kultúrne.

    Reply
  • 18. októbra 2017 at 9:28
    Permalink

    Kacír je ten, čo zapaľuje oheň, nie človek, ktorého v ňom upaľujú. G.B.Shaw
    Vychovávame generáciu kacírov?!

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *