Bytová otázka a právo na bývanie kedysi a dnes

Zdieľaj článok:

PREDSLOV
Právo na bývanie je to najzákladnejšie občianske právo. Bez bývania nemožno ani len hovoriť o ľudskej dôstojnosti, ktorá by mala byť deklarovaná každému občanovi na základe Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948. A aj napriek tomu počet bezdomovcov v liberálnej demokracii, ktorá sľubovala blahobyt, enormne pribúda, stále sa mnohí pýšia, že žijeme v tej najlepšej dobe. V nasledujúcej štúdii si porovnáme právo na bývanie kedysi (v rokoch 1945 – 1989), a dnes, teda v časoch globálnej liberálnej demokracie (neoliberalizmu). V najbohatšom meste Slovenska (Bratislave) žije podľa sčítania 2064 ľudí bez domova, z toho 478 našli v ubytovniach, 354 v nocľahárňach, 254 v chatkách, maringotkách a garážach. V Paríži žije 3000 bezdomovcov a v USA dosiahol  podľa sčítania ministerstva bytovej výstavby a mestského rozvoja USA maximálnu úroveň od čias Veľkej hospodárskej krízy: 553,74 tisíce ľudí.  Potvrdzuje sa citát Charlesa Fouriera: „…vidíme, že priemyselné oblasti sú ešte viac zaplavené žobrákmi než oblasti, kde zostali stranou pokroku.“

Je chybou vnímať minulý režim nekriticky, rovnakou chybou ako ho vnímať iba negatívne. Toto historické obdobie treba objektívne analyzovať prostredníctvom faktov.  A to je ambíciou aj nasledujúceho textu, v ktorom budú použité oficiálne štatistiky a zákony. Nasledujúca štúdia čerpá z historických prameňov, analýzy dobových zákonov, oficiálnych štatistík, ale aj sekundárnej literatúry. Cieľom práce nebude glorifikácia minulého režimu, ako túto štúdiu budú pravdepodobne odporcovia interpretovať. Cieľom je poukázať na reálne fakty. Autor si je vedomý všetkých nedostatkov a chýb, ktoré sa pred rokom 1989 urobili, avšak je vrcholne neobjektívne, ak sa minulý režim hodnotí selektívne, jednostranne a pod návalom emócií. Preto budú v nasledujúcej štúdiu uvedené podložené a overené informácie, aby si čitateľ mohol vytvoriť vlastný názor. V úvode by som chcel poďakovať M. Šindelířovi za cenné údaje, ktoré uviedol vo svojej záverečnej práci a z ktorých dominantne čerpá nasledujúca štúdia. Pre obmedzený rozsah článku nebudú uvedené všetky zákony a všetky skutočnosti v oblasti bytovej výstavby, ale iba reprezentatívny fragment kľúčových zákonov a skutočností.

ÚVOD

Aj keď sa to mediálny mainstream snaží všemožne zamlčiavať, je všeobecne známa pravda a overiteľný fakt, že počas rokov 1945 – 1989 sa vyriešil problém nezamestnanosti, bezdomovectva, chudoby, zabezpečila sa prostredníctvom družstevníctva a kolektivizácie potravinová a priemyselná sebestačnosť krajiny, elektrifikácia, vznikla jedna štátna zdravotná poisťovňa a štátna banka, znárodnili sa strategické podniky, prírodné zdroje, vybudovali sa kultúrne a vzdelávacie inštitúcie, priehrady, továrne, nemocnice, výrobné národné podniky a postupne sa strhával rozdiel medzi mestom a dedinou a rozdiel medzi fyzickou a duševnou prácou.

Čl. III. Ústavného zákona č. 150/1948 Sb. Sa jasne uvádza:
„Všichni občané mají právo na vzdělání, právo na práci, na spravedlivou odměnu za vykonanou práci a na odpočinek po práci.; ďalej § 12 Všichni občané mají právo na vzdělání; § 26 Všem občanům přísluší právo na práci. Toto právo se zaručuje zejména organisací práce řízenou státem podle plánovaného hospodářství.“ 

Na rozdiel do súčasných liberálnych ústav sa tieto práva aj skutočne dodržiavali aspoň v tej miere, v ktorej to studená vojna a s ňou späté potrebné, žiaľ i negatívne opatrenia, umožňovali. Nikto netrpel sociálnou núdzou, každý mal právo a povinnosť pracovať a tým pádom zabezpečené svoje základné sociálne práva – právo na obživu, bývanie, zdravotnú starostlivosť, vzdelanie a predovšetkým to, čo sa dnes už stáva iba výsadou tých šťastnejších – právo na vlastné bývanie. Pod vplyvom studenej vojny však došlo aj k mnohým chybám, nedostatkom a omylom – o tých však pravicová tlač píše dostatočne často a stali sa už klasickým klišé oponentov. Zamerajme sa však analyticky na bytovú otázku a pozrime sa na konkrétne zákony.

DRUHY BYTOVÉHO VLASTNÍCTVA

Na internete je online k dispozícii štúdia Bydlení a bytová politika v Československu v letech 1960-1980 autora Martina Šindelířa (zameraná hlavne na Česko, ale pre ilustráciu nám to postačí). Podľa Šindelířa, ktorý sa zaoberal bytovou otázkou vo svojej práci, existuje niekoľko druhov vlastníctva bytov:

– nájomné bytové domy (formu a výšku nájomného určoval občiansky zákonník),
– osobné vlastnícke bývanie,
– družstevné (kolektívne, svojim vkladom občan spolurozhoduje o hospodárení),
– štátne a podnikové;
– rekreačné; penizóny, hotely;
– domy slúžiace k zisku a voľnočasovým aktivitám,
– ďalšie…

Úloha štátu by mala v bytovej otázka zohľadňovať sociálne slabších a chudobných, ich možnosť uplatňovať si právo na bývanie na adekvátnej úrovni; cieľom štátnej bytovej politiky by teda malo byť vytvorenie technických, ekonomických a sociálnych predpokladov k tomu, aby si každý občan mohol opatriť byt. (Šindelíř, 2012, 11)

V rokoch 1961 až 1985 existovali podľa Českého štatistického úradu konkrétne byty: podnikové, individuálne, družstevné a komunálne (najväčší podiel mali byty družstevné a komunálne).

PRÁVO NA BÝVANIE A JEHO REALIZÁCIA

Právo na bývanie sa plne etablovalo novelizáciami zákonov v druhej polovici 50. rokov. Po vojne si vláda zvolila 4 vízie: industrializáciu Slovenska, hospodársky rozvoj slabých oblastí, osídlenie pohraničia a využitie priemyselných centier regiónu. Veľmi dôležité je „b. Vládní nařízení č. 01/1956 Sb. o zřízení Státního výboru pro výstavbu, Ústřední správy pro bytovou a občanskou výstavbu a Oblastní správy pro bytovou a občanskou výstavbu na Slovensku (viď Sbírka zákonů. Praha:Administrace Praha, 1956). Úlohou zákona bolo zaistiť vysokú hospodárnosť a technickú pokrokovosť panelovej výstavby. Ďalej existovala vyhláška oslobodzovania budov od platenia v prípade kultúrnych účelov, pre podporu ľudovej kultúry, no a na záver kľúčový zákon e. Zákon č. 41/1964 Sb. o hospodaření s byty. Určoval povinnosť národným výborom (tie hospodárili s bytmi) aby boli určené pre rodiny s nižším príjmom a väčším počtom detí; aby byty prideľovali najdôležitejším národným podnikom a závodom, povinnosť ohlasovať voľné byty (Šindelíř, 2012, 15). Podľa §2 mali podnikové a závodné byty slúžiť zamestnancom, ktorí museli za prácou dochádzať, vznikla tak poradovníky uchádzačov (§ 18) o byt, kde sa bolo treba zapísať a čakať na byt, čo bola asi najproblematickejšia časť. Podľa socialistického zákona je bytom  miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú podľa rozhodnutí stavebného úradu určené k bývaniu a môžu tomuto svojmu účelu slúžiť ako samostatné bytové jednotky. Uspokojovanie kultúrnych a materiálnych potrieb obyvateľstva, medzi ktoré patrila aj bytová otázka, patrili k spoločenskej povinnosti socialistického štátu.

V roku 1954 sa presadil a. Zákon č. 53/1954 Sb. o lidových družstvech a o družstevních organizacích“ a v roku 1959 zákon č. 27/1959 Sb. o družstevní bytové výstavbě, ktorý zaviedol stavebné bytové družstvo, ktoré boli zriaďované zamestnancami podnikov a socialistickými organizáciami. Financie získavali prostredníctvom štátnych dotácií, zvýhodneného úveru a členského podielu. Nevýhodou družstevnej výstavby bola nízka kvalita či nevhodná lokalita bytov. Rozkvet bývania nastal v 60. a 70. rokoch 20. storočia. Vláda si stanovila cieľ do roku 1970 postaviť 1,2 miliónov bytov (Grabmullerová, Bydlení po česku). Posledné dostavby panelových bytov prebiehali v 80. rokoch. Družstevná a kolektívna výstavba, jej kvalita, sa v 60. rokoch rapídne zvýšila.

Dokonca existoval štátny príspevok na stavanie družstevných garáží a sál (Dvořák, Bytové družstvo, 19-20). V 70. rokoch podľa Šindelířa, kvalitu nahradila kvantita, postavila sa stotisíce bytov tzv. panelákov. V tom istom čase sa však Británia, Francúzsko, Západné Nemecko a Dásnko uchyľovali k radikálnemu zvyšovaniu cien bytov (deregulácia nájomného, rozvoj vlastníckeho bývania); v Československu bol vysoký podiel zásahov a nízke nájomné, čo by dnes ľudia mohli len snívať. (Šindelíř, 36) Zároveň však bytová kvalita v západných krajinách dosahovala vyššej úrovne, kým v Československu kvantita na úkor kvality spôsobila časté rekonštrukcie narýchlo postavených bytov. Podľa Českého štatistického úradu bolo postavených za roky 1960 až 1980 celkovo 1, 3 milióna bytov. Podľa jedného z pamätníkov, prideľovanie bytov bolo taktiež podľa podlahovej plochy na osoby – 1 osoba v byte nemohla mať pridelený 3 izbový byt. Väčšia výmera vzhľadom k osobe sa tolerovala len na určitú dobu, tzn. ak bol byt potrebný napríklad pre štvorčlennú rodinu, čakateľovi bol pridelený iný byt. Existovala taktiež povinnosť komplexnej bytovej výstavby stavať občiansku vybavenosť k bytom – školy, škôlky, polikliniky. Základmi bytovej politiky bolo odstránenie núdze, zaistenie prístupu bývania pre každého, byt nemôžu byť tovarom v ekonomickom zmysle (socialistická spoločnosť nemôže počítať so ziskom v tejto oblasti), uspokojovanie potrieb obyvateľov ako úloha štátu, usilovanie o kolektívnu zodpovednosť a kolektívne formy života (Musil, 1985, 36-39). Autor Šindelíř v závere svojho excelentného výskumu dodáva, že cieľ, ktorý si udalo socialistické Československo v oblasti bytovej politiky sa z veľkej časti naplnil: „Dle mého subjektivního názoru, například přidělení bytu spoustě lidem velice pomohlo, a ve srovnání s dnešní dobou, byla bytová politika z pohledu konečných spotřebitelů uskutečňována lépe.“ (Šindelíř, 44)

Na úvod zopár čísel. Štatistiky z roku 1975 o západoslovenskom kraji (Výstavba západoslovenského kraja, kol.aut., 1975) ukazujú,  že počas démonizovanej normalizácie sa vybudovalo len za jeden rok 68 200 bytov; v roku 1975 sa narodilo o 5862 viac detí ako v roku 1971 a novomanželské pôžičky so štátnym príspevkom pri narodení dieťaťa v roku 1975 využilo 18 000 mladých ľudí. Televízor v tej dobe malo 80-90% domácností, elektrickú práčku 80-83%, chladničku 85% a vysávač každá druhá domácnosť, čiže tak „zle“ sme sa mali.

Investície len v západoslovsnekom kraji, v rokoch 1949 až 1960 dosiahli 3,5 mld Kč. Pre zaujímavosť sa len v roku 1975 do užívania odovzdali 4 objekty v školstve, 15 v zdravotníctve a 5 v sociálnej starostlivosti a do prevádzky sa uviedlo 20 priemyselných závodov: Calex v Zlatých Moravciach, Slovenské energetické strojárne v Tlmačoch, Elektrokarbon v Topoľčanoch, Tesla vo Vrábľoch, zrekonštruovali sa Merina v Trenčíne, Chirana v Starej Turej, Elektrosvit v Nových Zámkoch, Slovenská armatúrka v Myjave a Slovenský hodváb v Senici. K týmto podnikom boli samozrejme k dispozícii aj podnikové a družstevné byty pre všetkých zamestnancov.

Pozitívom bolo, že na štátne byty mal právo každý pracujúci občan krajiny, na strane druhej diskutabilnou bola ich kvalita, lokalita a taktiež čakacia lehota na ich odovzdanie. Občan, ktorý dostal byt sa musel zaviazať štátu tým, že bude na určitú dobu pracovať pre konkrétny národný podnik – ku každej fabrike boli viazané vlastné byty, tie boli súčasťou pracovnej zmluvy s možnosťou vziať si ich do prenájmu. Málo sa dnes taktiež hovorí o tzv. mladomanželských pôžičkách, ktoré udeľoval štát a skutočne reálne podporili rodiny a to oveľa viac, než prázdne frázy „kresťanských“ „demokratov“.

Z filozofického hľadiska sa objavuje otázka alebo skôr konštatovanie… Priestor, ktorý človek obýva by mal spĺňať také možnosti, aby sa v ňom cítil šťastný. Šeď panelákových sídlisk preto nemusela byť  zrovna súčasťou ideálnych podmienok pre kvalitný a šťastný ľudský život. Čo by však dnes za tieto byty v ich pôvodných cenách ľudia dali. Taktiež mal každý možnosť postaviť si vlastný dom, čo je v dnešných časoch už iba výsadou majetných prípadne prekliatim zadĺžených. Áno, na jednej strane kvantita prevažovala nad kvalitou, na strane druhej populačný rast tzv. Husákových detí napredoval, takže sa na byty muselo čakať. Ale dnes hladové doliny ako Rimavská Sobota, Veľký Krtíš, Hriňová, ožili vďaka fungujúcim národným podnikom a družstvám, z ktorých zostali ruiny. Ľudia neboli nútení sťahovať sa do Bratislavy, aby našli obživu. Mohli zostať vo svojich regiónoch, kde mohli pracovať založiť si rodiny a žiť šťastný a spokojný život. Dnes majú len dve možnosti: odísť za prácou do zahraničia alebo do väčšieho mesta, robiť otroka nadnárodným korporáciám a podieľať sa na ich nadprodukcie zbytočných a nezmyselných tovarov na ceste k Detroitskému scenáru.

Z architektonického hľadiska vznikali dva najrozšírenejšie druhy bytov – tehlová bytová výstavba v 50. rokoch známa z filmu Pelíšky, poznačená socialistickým realizmom, napriek všetkým jeho negatívam, bola viac osobná.  Tieto byty boli vybavené nádvorím/átriom, kde bol dostatok zelene, ihriská pre deti, lavičky a záhradky boli určené ku posilneniu kolektívneho-komunitného medzi susedmi. Tento druh výstavby však vzhľadom ku populačnému rastu nemohol dostačovať a začali vznikať veľké panelové sídliská (o ktorých pojednáva aj film Panelstory), poznačené už neskorou modernou, teda v podstate išlo o maximálne využitie minimálneho priestoru. Vznikli typizované konštrukčné panelové systémy, ktoré dodnes využíva väčšina obyvateľov miest (Ekowatt, Panelové domy): Typ T0xB, Typ T0xB, Typ VVÚ-ETA; v bytoch bola štandardne toaleta, vaňa, kuchynská linka a nielen to. Súčasťou vybavenia bola čalunená pohovka, konferenčný stolík, nábytková stena so zasadenou televíziou Tesla (v roku 1976 ju vlastnilo 78% domácností) (Bydlení. Husákovo 3+1, 2007). Taktiež si Šindelíř všíma tzv. druhé bývanie, určené na rekreáciu a odpočinok, teda chaty, chalupy, ktoré sa rozvinulo podporou autmobilizmu v 60. rokoch; v 70. rokoch bolo až 250 tisíc rekreačných chatiek. (Šindelíř, 34)

Paradoxom je, že napriek tomu, že na typické paneláky ľudia nadávajú (ako na produkt zlých komunistov), tieto byty (ktoré ich dnešní vlastníci buď zdedili alebo získalo za primerane k dnešku smiešne peniaze) sa dnes prenajímajú v astronomických sumách od 500€ do 1000€ za mesiac (podľa lokality) a predávajú v cene rodinného domu na vidieku. Samozrejme, nemožnosť splácať hypotéku či nájom, nedostatok práce vedie ku exekúciám, ale to už je samostatná téma.

PRÁVNO NA BÝVANIE V SÚČASNOSTI

Čl. 12 hovorí Ústavy SR  „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.“[1] Je tomu skutočne v praxi tak?V kontraste exekúcií, bezdomovectva a zúfalstva je dobre pripomenúť, čo by mali tzv. liberálne demokracie zaručovať.

Na konci roku 2017 vyšiel slovenský preklad knihy Ľudské práva Arnda Pollmana a Goerga Lohmanna, kde sa okrem iného píše na s. 275 o práve na bývanie (časť spracovala Barbara Schmitz). Článok začína odvolaním sa na čl. 25. Deklarácia ľudských práv z roku 1948 hovorí čl. 25:

„Každý má právo na životnú úroveň primeranú zdraviu a blahobytu jeho i jeho rodiny, rátajúc do toho potravu, šatstvo, bývanie, lekársku opateru a nevyhnutné sociálne služby, právo na zabezpečenie v nezamestnanosti, v chorobe, pri pracovnej neschopnosti, pri ovdovení, v starobe alebo v ostatných prípadoch straty zárobkových možností, ktoré vznikli okolnosťami nezávislými od jeho vôle.“[2] 

Právo na bývanie je teda ľudské právo ako súčasť práva na primeranú životnú úroveň. Autorka sa pýta, čo je primerané bývanie? Iglu, chatrč so slamennou strechou či trojizbový byt? Autorka dodáva, že podľa sociálneho paktu ICESCR zahŕňa právo na bývania viac, než len „strechu nad hlavou“, teda ochranu pred poveternostnými podmienkami, zdravotnými rizikami, prístup k pitnej vode, elektrine, kúreniu, svetlo, hygienické inštalácie.

Podľa Všeobecného komentára 4 má byť zaistená právna ochrana pred vyhnaním a prenasledovaním. Čl. 21 Ústavy SR hovorí o nedotknuteľnosti obydlia, teda nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva. V prípade exekúcií je tu samozrejme poistka (postup exekúcie je podľa Ulmanovej nasledovný „v prípade úhrady dlhu podľa Exekučného poriadku musí dlžník zaplatiť najskôr exekútorovi jeho výdaje, potom veriteľovi pohľadávku, príslušenstvo a ďalšie poplatky. Najskôr je exekúciou zablokovaný účet. Banka si účtuje poplatky, čím sa zvyšuje dlžoba. …  V prípade nebankových spoločností máme zákon, ktorý zakazuje neprijateľné podmienky, ale nedáva sankciu.“

Ak by sme sa proti exekúcii chceli brániť Ústavou, je tu sporná tretia veta:
(3) Iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd inýchalebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku. Ak sa obydlie používa aj na podnikanie alebo vykonávanie inej hospodárskej činnosti, takéto zásahy môžu byť zákonom dovolené aj vtedy, keď je to nevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy.“

Dokument OSN, Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, čl. 11. hovorí: 1. Štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého jednotlivca na primeranú životnú úroveň pre neho a jeho rodinu, zahrňujúce dostatočnú výživu, šatstvo, byt, a na neustále zlepšovanie životných podmienok. Zmluvné štáty podniknú zodpovedajúce kroky, aby zabezpečili uskutočnenie tohto práva, uznávajúc pre dosiahnutie tohto cieľa zásadnú dôležitosť medzinárodnej spolupráce, založenej na slobodnom súhlase.[3]

Čl. 31 Právo na bývanie Európskej sociálnej charty[4] hovorí: Na zabezpečenie účinného výkonu práva na bývanie sa zmluvné strany zaväzujú prijať opatrenia určené na: 1. podporu prístupu k bývaniu na primeranej úrovni, 2. predchádzanie bezdomovstvu a jeho zníženie s cieľom jeho postupného odstránenia, 3. sprístupnenie ceny bývania tým, ktorí sú bez dostatočných zdrojov.

SR sa nezaviazala na zabezpečenie výkonu práva na bývanie, kým ostatné členské štáty sú viazané.

Právnička Kristína Ulmanová, aktivistka Centra správnej pomoci v januárovom rozhovore pre ZEM & VEK pripomenula:

„Právo na bývanie je inštitút, ktorý v slovenskom právnom poriadku nemáme. Štáty ako Nemecko, Rakúsko, Švédsko, Holandsko, Fínsko, Dánsko, Anglicko ho majú. Na Slovensku sa implementovali články od 1 do 30, pričom záhadným či zámerným alebo zvláštnym spôsobom nebol implementovaný článok 31 (nebol ratifikovaný) a iba dvaja politici – Belousovová a Tomanová – pripomenuli, že tento článok nie je v Ústave SR. Pri dodržaní článku 7, ktorý hovorí, že medzinárodné zmluvy a dohovory majú prednosť pred slovenskými zákonmi, by sme toto právo mali mať.“

V roku 2007 chcela Anna Belousovová doplniť do ústavy právo na bývanie, bez výsledku. Brazília má toto právo v zahrnuté priamo v Ústave: „S národnou minimálnou mzdou musí byť človek spôsobilý na uspokojenie základných životných potrieb pre neho i pre jeho rodiny, čo zahŕňa náklady na bývanie, stravu, vzdelanie, zdravotnú starostlivosť, voľný čas, obliekanie, hygienu, cestovanie a dôstojné sociálne postavenie s priebežným prispôsobovaním výdavkov na udržanie kúpnej sily.“ Spýtajme sa však sami seba pri pohľade na bezdomovectvo naprieč „vyspelou Európou“, či skutočne aj západná spoločnosť medzinárodné právo na bývanie dodržuje.

Realita je dnes taká, že nájom stojí tak minimálne okolo 300€. Samotár nemá možnosť takýto nájom z minimálnej mzdy splatiť, ledaže by hladoval a tak musí bývať na lacných ubytovniach v hrozných životných podmienkach s prípadným spolubývajúcim na izbe. Ak sa zloží na nájom pár, ledva prežije ak splatí poplatky za jedlo, energie, telefón, lieky a potrebné veci pre domácnosť. Tak mnohí napríklad študenti sú nútení bývať komunitne, čo je v prípade mladosti a nadväzovania kolektívnych väzieb  fajn, no ak si chce niekto založiť rodiny tak sa takto žiť v malom byte jednoducho nedá.

Taktiež treba pripomenúť maximálne využitie starších stavieb na možnosti bývania, čo je možná inšpirácia aj pre dnešok. Napriek 3 miliónom exekúciám, ktoré zužujú Slovenských občanov, je po celom Slovensku toľko opustených stavieb, že by mohol každý jeden človek mať kde bývať. Dokumentujú ich tzv. slovenskí urbexeri (komunita ľudí, ktorí navštevujú opustené priestory). Za socializmu sa vybudovali byty, ktoré sa dnes rozpadajú a chátrajú – dôvod? Ľudská chamtivosť alebo nedoriešené vlastnícke vzťahy. Majitelia nehnuteľností vo svojej bezočivosti nevedia koľko si za byty pýtať a tak zostávajú prázdne. Štát zase nechce prevziať zodpovednosť a necháva vysoké ceny v prospech deregulácie a voľného trhu, inými slovami náboženstvo nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva Johna Locka vo svojej reálnej praxi. Sú však aj prvé nádeje. Už dnes vznikajú iniciatívy ako Housing First a Platforma pre sociálne bývanie. Tematizujú problematiku práva na bývania.

RIEŠENIA – KRITICKÉ A OFICIÁLNE
Najkritickejším riešením je svojpomoc – zdieľanie bývania, teda komunitné bývanie, ktoré je na úkor súkromia a nie je realizovateľné napríklad pre mladé rodiny s deťmi. Treba však pripomenúť, že komunitný spôsob života má svoju tradíciu aj na Slovensku – menšina tzv. habánov (ľavicová odnož protestantizmu, ktorá sa usadila na západnom Slovensku) žila v komunitných dvoroch, kde spoločne vychovávali deti. Komunitný moment bývania ako zdieľania súkromného života nachádzame aj v iných oblastiach – napríklad u mníchov, umelcov (predovšetkým v 60. rokoch),  ale aj dočasne u vojakov. V rámci krízového stavu existujú bezdomovecké komunity squatterov, ktoré obsadili opustené záhradné chatky, kde si vzájomne vypomáhajú. Nakoľko však ide o nelegálnu činnosť, bezdomovci sú z týchto chatiek často vyháňaní, vo výnimočných prípadoch sú tolerovaní. Ďalším príkladom krízového spôsobu prežitia je praktická aplikácia sociálneho katolicizmu, re-socializačné zariadenia ako je napríklad Inštitút Krista Veľkňaza v Žakovciach, ktorý má „okrem iného v náplni svojej činnosti pomoc chorým, postihnutým, bezdomovcom, deťom z rozvrátených rodín a ústavov, pomoc sirotám, starým, slobodným matkám a všetkým núdznym, ktorí to potrebujú.“ Po svete vznikajú taktiež samostatne fungujúce komunity v prírode (Bergen, Dabrowka, Sieben Linden, 12 tribes, Damanhur, Zegg, Tamera, Hurdal, Marinaleda), ktoré zakladajú ľudia odmietajúci súčasný globálny neoliberalizmus a zvolili si alternatívny spôsob života. Idea svojpomoci sa stáva trendom pre komunitaristov po celom svete, ktorí sa vracajú k prírode a duchovnu v súlade s Rousseaovským odporom k civilizácii.

Pozrime sa však na oficiálne, inštitucionálne pokrytie riešenia bytovej otázky. V roku 1996 bol zriadený Štátny fond bývania ako úverový obrátkový fond a o dva roky neskôr vznikol dotačný fond pre mestá a obec (ten zastrešuje dnes MDVSR); vtedy ešte v podpore 50% príspevku štátu a 50% obce/mesta. Taktiež existuje program, ktorý stanovuje kritériá pri vyhodnocovaní žiadostí obcí o štátnu pomoc na bývanie. (zdroj ) Koncom roka 2017 prisľúbil  Robert Fico, že zmení parametre pri výstavbe nájomných bytov. Obciam a mestám má štát vložiť nenávratný príspevok okolo 30%; zvyšných 70% si obce a mestá berú zo Štátneho fondu rozvoja bývania. Realita je však taká, že v súčasnosti ľudí bez domova, ktorých denno-denne pribúda rieši len charita a biedne nocľahárne. Neexistuje systémové riešenie, ktoré by zabezpečilo právo na bývanie pre každého občana.

ZÁVER

Bez bývania a práva na bývanie nie je možné hovoriť o ľudskej dôstojnosti. Preto je vrcholom pokrytectva, ak si takáto tzv. liberálne demokratická a globalizovaná spoločnosť, hovorí moderná a vyspelá a civilizovaná. Na uvedených príkladoch sme si dokázali, že aj napriek všetkým negatívam minulého režimu (ČSR, ČSSR, ČSFR) bolo právo na bývanie nielen deklarované, ale aj uvedené do praxe. Po roku 1989 sa toto právo značne oklieštilo, no existujú aj v súčasnosti iniciatívy o jeho obnovenie v rámci sociálneho štátu. Napriek tomu, je otázka bývania nedoriešená a štát v rámci trhovej ekonomiky dokázateľne nezabezpečuje právo na dôstojné bývanie pre každého občana, aj keď je to ústavou a medzinárodným právom deklarované.

Lukáš Perný

Literatúra a odporúčané odkazy

ŠINDELÍŘ, M. (autor), ŠEBEŠ, M (školitel): Bydlení a bytová politika v Československu v letech 1960-1980. Jihočeská Univerzita v Českých Budějovicích: České Budějovice, 2012
BIČÍK, I., a kol. Druhé bydlení v Česku. 1.vyd., Praha: Univerzita Karlova, 2001
MUSIL, J. Sociologie bydlení, Praha: Svoboda, 1971
JANČINA, František a ko. ZÁPADOSLOVENSKÝ KRAJ, nositeľ Radu republiky. Tridsať rokov socialistickej výstavby Západoslovenského kraja. Vydavateľstvo Obzor, n.p., Bratislava. 1977. 160 s.
DVOŘÁK, T. Bytové družstvo: převody družstevních bytů a další aktuální otázky. 1. vyd. Praha: C.H. Beck, 2009.
GRABMULLEROVÁ, D. ABF. Bydlení po česku: Hledání průsečíku funkce, kvality a dostupnosti.
[online]. [cit. 2012-04-04]. Dostupné z: http://www.abf.cz/forum/92000/bydlpocesku.asp

Vládní nařízení o zřízení Státního výboru pro výstavbu, Ústřední správy pro
bytovou a občanskou výstavbu a Oblastní správy pro bytovou a občanskou výstavbu na
Slovensku. In: Sbírka zákonů. Praha: Administrace Praha, 1956, č. 1, 1.
Zákon o družstevní bytové výstavbě. In: Sbírka zákonů. Praha: Administrace Praha,
1959, č. 27, 14.
Zákon o hospodaření s byty. In: Sbírka zákonů. Praha: Ministerstvo spravedlnosti,
1964, č. 41, 20
Zákon o lidových družstvech a družstevních organizacích. In: Sbírka zákonů. Praha:
Administrace Praha, 1954, č. 53, 34.
Zákon o územním plánování a stavebním řádu. In: Sbírka zákonů. Praha: Federální
statistický úřad, 1976, č. 50, 9.
Bydlení. Husákovo 3+1: Podívejte se, jak jsme žili za socialismu [online]. 2007 [cit.
2012-04-04]. Dostupné z: http://bydleni.idnes.cz/
ČSÚ. Bytová výstavba v územích České republiky v letech 1997-2010 [online]. 2012
[cit. 2012-04-17]. Dostupné z: http://www.czso.cz/
Ekowatt. Panelové domy. [online]. [cit. 2012-03-25]. Dostupné z:
http://panelovedomy.ekowatt.cz
MMR ČR. Územní a bytová politika [online]. [cit. 2012-04-17]. Dostupné z:
http://www.mmr.cz/
SKULINOVÁ, D. Stavitel. Historie panelové bytové výstavby. [online]. 2004 [cit.
2012-04-04]. Dostupné z: http://stavitel.ihned.cz

[1] https://www.prezident.sk/upload-files/20522.pdf
[2] http://www.upn.gov.sk/data/pdf/deklaracia.pdf
[3] https://www.mzv.sk/zahranicna_politika/ludske_prava-implementacne_spravy_k_ludskopravnym_dohovorom
[4] https://www.employment.gov.sk/files/legislativa/dokumenty-zoznamy-pod/europska-socialna-charta-revidovana.pdf