1.
Prezerám si online petície: „Prešetrenie odstrelu medvedice.“ Tak toto podpíšem! Milujem zvieratá! A neodpustím si dopísať krátky komentár: Citát z krásneho filmu Medveď: „Najväčším vzrušením nie je zabíjať, ale nechať žiť.“ Je úžasné, ako dokázala tragická smrť medvedice, matky rozkošných smutných a vystrašených osirelých medvieďat, vyburcovať emócie, to ľudské v človeku. Nemôžem preto pochopiť, ja nie som schopná pochopiť vlažný postoj Slovákov k vojnám. Veď v nich, vo vojnách, v Afganistane, Iraku, Líbyi, Sýrii… tiež zabíjajú matky, a tiež po nich ostávajú vystrašené nešťastné osirelé deti! Zabíjajú DETI!!! Fotografie na internete trhajú srdce! A kde sú naše emócie, kde je to ľudské v nás? Všimnite si ten nepomer, jedna zabitá medvedica – obrovské pobúrenie, tri spustené petície, za dva dni tisíc podpisov! A tie srdcervúce komentáre! Tristotisíc mŕtvych ľudí, mŕtvych matiek, mŕtvych žien, mužov, starcov, mŕtvych detí… A nič! Všeobecná ľahostajnosť! Len „Sedem statočných“ na Slovensku burcuje proti vojne, volá po mieri…“ Toľko môj komentár, približne, už si ho presne nepamätám. Záver? Môj podpis nezverejnili! Komentár sa nepozdával! Bolo v ňom niečo zlé? Zaujíma ma teda, kto je autorom petície a čítam: SOS linka pre zvieratá v núdzi. Vo vojnách umierajú ľudia, nie je im dopriate žiť i vďaka našej ľahostajnosti, nečinnosti, ale čo tam potom, nás trápia iba zvieratá v núdzi. Čo sa to s nami stalo? Čo sa to len s nami stalo? Akosi sme v tom kapitalizme stvrdli, zosuroveli. K zvieratám sa správame ako ľudia a k ľuďom ako zvieratá! Dodnes vo mne vibruje výrok jednej katechétky, podčiarkujem katechétky, ktorá na moje pobúrenie nad vojnou v Afganistane reagovala jednoduchou vetou: „No a čo, veď to sú len takí Cigáni!“ Tá veta mi nedá spávať! Tá veta mrazí!
2.
Mesto zaspáva! Vojdem do dôkladne vyvetranej izby v podkroví, zatvorím okno a šup pod perinu! Niečo zašuchoce, zasvietim stolovú lampu… „Božemôj, čo je to?!“ vytreštím oči. Na poličke s knihami niečo sedí. Vyzerá to dosť strašidelne, tmavá chlpatá guľa a dýcha! Prizriem sa lepšie. Starý holub! Sedí si v našuchorenom perí na poličke pri Puškinovi a vôbec sa nedá vyrušovať. Ešte som nikdy nespala so starým holubom. Vyhodiť ho do tmavej noci? To nie, to milovník zvierat ako ja neurobí. Zbalím sa a odchádzam spať do obývačky. Pohodlie a bezpečie svojej izby prenechávam starému holubovi, spí tak sladko! Ráno nakuknem do izby, holub sedí na hojdacom kresle, rozhojdá ho a dá mi najavo, že chce von. Otvorím okno a vyspatý holub sa stratí v belasej diaľke oblohy. Obzriem sa okolo. Hotová spúšť! Čerstvo vyčistená sedačka sa bude čistiť znova! A koberec tiež! Všade sivobiely holubí trus! Poličku s knihami radšej popisovať nebudem, ešte šťastie, že sa Puškinovi nič nestalo. A že vraj posol mieru! Dnes nemôžete veriť už ani „holubom“! Iba ak holubici, myslím tej Picassovej!
3.
Výška ma láka!
Mať krídla vtáka!
Chamtivci plazia sa po zemi,
sebectvo, pýcha,
ťažko sa dýcha,
mať krídla uletím.
Výška ma láka,
svet v znamení draka,
mať krídla uletím.
Uletím!
Letííím!
Mám krídla!
Foto: Dimitris Siskopoulos, CC
Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.