Úryvok z pripravovanej knihy Bez fraku a smokingu, ktorej iniciátorom a hlavným autorom je Stanislav Suja, niekdajší československý veľvyslanec vo Washingtone (USA) a v New Yorku (OSN).
V príbehu Najlepšia slovenská speváčka som sa už zmienil o tom, ako som sa krátko po absolvovaní Vysokej školy múzických umení stal odborníkom slovenského ministerstva kultúry, kde sa ešte svižnejšie rozširovala moja pôsobnosť od kinematografie cez profesionálne divadlá (vrátane SND) až po štátno-politické akcie.
Práve vďaka nim vznikla aj iná úsmevná situácia, týkajúca sa VIP (Very Important Person), konkrétne ministra kultúry, ktorý dozaista patrí do kategórie veľmi dôležitých osôb. Ale poďme na to po poriadku. Ako som už načrtol v spomínanom príbehu, na štátno-politických akciách som sa podieľal za rezort kultúry, ale celé podujatia organizovala komisia pozostávajúca zo zástupcov viacerých ústredných štátnych a politických orgánov. V nej mala svojich členov aj Bratislava vzhľadom na osobitné postavenie hlavného mesta Slovenska. Práve jedným z nich bol mladý muž, ktorý do mocenských štruktúr v krásavici na Dunaji postúpil z postu ideologického tajomníka košického Krajského výboru Socialistického zväzu mládeže (SZM). Keďže sa medzičasom naozaj stal diplomatom a dodnes zastáva významné funkcie v zahraničí, nebudem uvádzať jeho priezvisko a ponechám mu len meno Peter, lebo tých je u nás dosť veľa – prinajmenšom ako Pavlov.
Svojím výzorom vyvolával dojem, že pochádza z niektorej exotickej krajiny, čo vyplývalo z dôvodov, ktoré nevdojak dokresľujú, že z rómskej komunity už za socializmu vzišlo viacero úspešných ľudí v najrozmanitejších oblastiach verejného a spoločenského života. Trocha odbočím, aby sme sa oblúkom dostali k podstate veci. Peter obľuboval operu, a tak sa na mňa sústavne obracal s prosbou, aby som mu na jednotlivé predstavenia poskytoval bezplatné vstupenky. Tým sa dostávame na pôdu ministerstva kultúry, ktoré vtedy sídlilo v jednej budove s ďalšími centrálnymi inštitúciami. Úradný labyrint okrem dvoch schodísk spájal jeden klasický výťah a jeden paternoster (stále sa pohybujúci obežný výťah). Ten bol hlavným prostriedkom presunu osôb a často sa pri ňom tvorili rady čakajúcich záujemcov o vertikálnu dopravu smerom nahor i nadol.
No a čo sa dialo, keď sa pri uvedenom prepravnom zariadení zavše stretával minister kultúry Miroslav Válek s mladým mužom exotického výzoru, ktorý sa navyše obliekal dosť exkluzívne až extravagantne? Pozorný čitateľ už asi tuší, že šéf rezortu mladíka s tmavšou pleťou a v bielom saku logicky pokladal za zahraničného diplomata a dával mu prednosť aj pri nastupovaní do výťahovej kabínky. Kým bol Peter zamestnaný v neďalekej budove, kde sídlili bratislavské ustanovizne, bola to len náhodná kuriozita.
Lenže mňa lákalo tvorivejšie prostredie ako centrálny úrad, a tak som rád využil príležitosť, keď ma minister kultúry ustanovil do funkcie tajomníka Zväzu slovenských dramatických umelcov, ktorý mal 1 500 členov – od filmu cez televíziu a divadlo až po rozhlas. Nepísaným pravidlom však bolo, že nájdem za seba náhradu na ministerstvo. Riešenie bolo naporúdzi, veď Peter rád chodil do opery a zadarmo, čo mu miesto po mne umožňovalo v nebývalej miere.
Ale život má vlastné vychodené cestičky, a tak pokračovala aj zaužívaná prax, teda šéf rezortu naďalej celé roky dával pri výťahu prednosť mladému exoticky vyzerajúcemu mužovi, hoci bol už dlhšie pracovníkom jeho inštitúcie, teda jeho podriadeným. Nášmu diplomatovi z valalu to opakované protokolárne ponúkanie prednosti pri výťahu muselo veľmi imponovať, keď zabudol dať taktne najavo, že nie je tým, za koho ho tento vážený člen vlády a bard slovenskej poézie pokladá. Asi sa už nachádzal v procese prerastania vlastného formátu.
(Tretí príbeh nájdete tu.)
Mgr. art. Pavol Janík, PhD. (magister artis et philosophiae doctor)
predseda Spolku slovenských spisovateľov (2003 – 2007)
tajomník Spolku slovenských spisovateľov (1998 – 2003, 2007 – 2013)
šéfredaktor časopisu Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník (2010 – 2013)
Jeho diela preložili do 28 jazykov a publikovali v 45 krajinách.
Článok po dohode s autorom nie je možné komentovať. Privítame, ak svoju reakciu napíšete formou samostatného príspevku.
