Väčšina definícií pojmu „národa“ operuje kultúrnou jednotou, zakladajúcou sa hlavne na jednote jazykovej, ako zo znakmi najcharakterickejšími.
Sledujme vznik týchto jednôt.
Vznik jazykových celkov spadá do doby predhistorickej. Vytvárali sa skupiny kočovníkov, ktorí sa dostali do rôznych prírodohospodárskych pomerov, vyvíjali sa smerom rozdielnym, vytvorili si zvláštne slová na označenie vecí a vzťahov, medzi ktorými sa ocitli. Tieto pôvodné útvary prešli rôznym vývojom. Zjednocovaním základných prvkov (kmene) vytvárali sa životaschopnejšie celky, ktoré sa potom „uzavierali“ v jednotky jazykové a kultúrne na jednej strane – na druhej strane vytvárali sa ale hranice týchto jednotiek, presahujúce triedy spoločenské, ktoré znamenali porušenie uzavretého celku.
Dôvody vzniku kultúry samej väzia v hospodárskych pomeroch vynucujúcej si organizovanie ľudskej práce. Tieto hospodárske pomery dali neskôr základ vzniku spoločenských tried – skupín ľudí zaujímajúcich pri spoločenskej výrobe určité miesto, majúcich vyhranené, viac menej protichodné špeciálne záujmy.
Záujmové rozpory viedli k triednemu boju, vyžadovali organizovanie jednotlivých tried a práve tieto triedne rozpory boli ďalšou silou vývoja kultúry, nakoľko táto bola spätá s uspokojovaním aktuálnych životných potrieb spoločenstva a takto slúžila organizovaniu národných hraníc presahujúcich spoločenských tried.
Vývoj tzv. kultúrnych vied nesie v sebe nezmazateľný charakter triedny, keďže vedy exaktné boli určované aktuálnym stavom spoločnosti ľudskej len v ich aplikácii. Boli to vždy triedy vládnuce hospodársky a politicky, ktorá v službách stála kultúra. Takzvaná demokratizácia kultúry v novšej dobe je požiadavkou industralizácie sveta a nie nejakých „národných a kultúrnych“ snáh. Bola to táto epocha, ktorá si vytvorila určitú medzitriedu s funkciou organizátorskou: triedu inteligencie ako tvoriteľov kultúry, ovšem kultúry slúžiacej záujmom triedy vládnucej.
Videli sme teda, že kultúra čo do vzniku je etnickou (kultúra kmeňová), behom ďaľšieho vývoja a svojím určením (organizovanie tried) stáva sa ale triedou presahujúcou rámec jednotlivých kolektívov národných a určovanou hospodárskymi pomermi tej ktorej epochy. Protichodné záujmy spoločenských tried vtláčajú prirodzene tiež svoj antagonistický ráz kultúram, ktoré si tá ktorá trieda adaptovala. Tak dnešná kultúra triedy proletárskej, súhlasne s historickým určením tejto triedy má za účel zničenie tried a tým rozloženie bázy pre prvú, skutočne ľudskú kultúru.
To stále prízvukovanie „národnej kultúry“ priniesla so sebou až moderná idea nacionalizmu, hlásajúca spolupatričnosť ľudí, hovoriacich tou istou rečou a obývajúcich určité územie. Idea, ktorá zodpovedala určitému stupňu hospodárskeho vývoja a bola daná záujmami meštiackej triedy. Snaží sa o vytvorenie uzavretých celkov, ako operačných báz určitých kapitalistických skupín.
Hospodárska náplň idey nacionalizmu je určená záujmami kapitalistov „národných“ alebo medzinárodných. A tak sa javí i sama idea nacionalizmu ako jedna z ideí meštiackej kultúry vo vyplňovaní jej historickej úlohy. Povoľný nástroj. Idea nacionalizmu rozprestrela svoj, skutočne, sociálne príčiny zahaľujúci závoj na minulosť a na prítomnosť. Tvorenie národných dejín – viac menej mýtov, prízvukovanie národných – viac menej reálnych – rozdielov – a zatemňujúci krov tohto závoja padol i na kultúru. Na vznik, na vývoj, na účel – hlavne triedny! – kultúry. Na kultúru natiahol sa ideou nacionalizmu stvorený epiteton “ národná“, ktorá kultúra mala byť od iných tiež „národných“ kultúr špecificky odlišnými znakmi oddelená – ako bezprostredne podradená a vyhranená časť kultúry ľudskej. Meštiacka trieda si prisvojila ideály národné, ktoré sa mali vliať v ľudské a tak i moc a právo na vykorisťovanie väčšiny príslušníkov národa: robotníctva a sedliactva. Musel prísť marxizmus, aby zakliatu princeznú triednej skutočnosti hospodárskej a kultúrnej vyslobodil z tohto väzenia „národného“.
Musel ale jestvovať určitý pozitívny základ, ktorý tejto „národnej“ kultúre dodal aspoň zdanlivosť pravdivosti. Našiel sa jednak v skutočnosti rozdielov rečových, jednak v určitých, v rozdielnom prostredí vzniknutých fyzických a psychických vlastnostiach príslušníkov národa, tvoriacich ľudskú či triednu kultúru v národnej reči. Je jasné, že rozdiely tieto nie sú vôbec rozdiely zásadné, také, že by dovoľovali triedenie ľudskej kultúry na národné. Nedovoľuje to fakt triednosti a z toho vyplývajúci internacionalizmus kultúry. – Ďalej fakt, že ten istý spoločenský poriadok , v ktorom sa vývoj národných kultúrnych jednôt dovŕšil – súčasne ich prekonáva tým, že stále intenzívnejším zinternacionalizovaním spoločenskej výroby, internacionalizuje i kultúru.
A i ten základ rozdielností fyzických i psychických vlastností je príliš široký – siaha až k indivíduu, ktoré indivíduum veľmi ľahko môže vystúpiť z rámca národa ako „kultúrnej“ jednoty a to jednoduchou premenou „základne“ tej „kultúrnej“ jednoty, to jest: reči. „V reči žije národ“, – hlásajú nacionalisti a reč je len oponou, oddeľujúcou skupinu ľudí od inej skupiny. Oponou, ktorá prekáža – ktorá trebárs sťažuje styk človeka s človekom, predsa ho neznemožňuje. Naučenie sa reči na jednej, prekladovou literatúrou na druhej strane umožňuje sa pozdvihnutie nad „kultúrnu jednotu“ národnú a tak vstup v kultúrnu jednotu všetkých „národov“, pozastávajúcu z kultúr triednych. Veď možno hovoriť o hodnotných kultúrnych hnutiach odohrávajúcich sa výlučne v medziach „národa“?!
Možno hovoriť len o tom, že počiatočný popud zrodil sa v lone toho istého „národa“ – je to akoby rádiová stanica rozposielajúca kultúrne vlny určitého druhu, aby sa stali majetkom všetkých, ovšem „všetkých“ v dnešnom triednosťou spoločenstva obmedzenom zmysle. Môže byť predsa ale i „národná kultúra“, ale je to kultúra, ktorá nepresahuje horizont národa, je to kultúra folklóru, kultúra, ktorá bárs osožná, nemôže byť – účelom. Kultúra tradícií, konzervatizmu, kultúra odstredivého provincializmu = nekultúra, keďže kultúra, opravdivá kultúra musí byť priliehavým, elastickým, podľa potrieb sa meniacim oblekom dynamicky sa rozvíjajúcich hmotných spoločenských síl. Tým je daná odpoveď i na otázku: – do akej miery je kultúra „národná“.
Mohla by vzniknúť otázka: keďže rôzne reči sú delítkom, ba hatítkom kultúrneho vývoja ľudstva, a či jednotlivých jeho tried – prečo ho užívať? Prečo tak umele udržovať, ba snáď i rozširovať medze medzi spoločenskými triedami, odkázanými na medzinárodnú spolučinnosť? Špeciálne ešte i v prípade našom, v otázke slovenčiny a češtiny? – Odpoveďou by mohlo byť jediné slovo – účelnosť. To znamená: dnešný stupeň spoločenského vývoja nedovoľuje zlikvidovať otázku jazykovej rozdielnosti. Odkazuje na riešenie sociálnej otázky, vyčerpávajúcej sa dnes hlavne rozporom triedy meštiackej a proletárskej, odrážajúcom sa ináč i v dvojitej, protivnej kultúre – meštiackej na jednej strane, ktorá sa ešte opiera do istej miery na malomeštiacky nacionalizmus a proletársky na druhej strane, ktorá – trebárs internacionálna, používa ideu nacionalizmu, ako nástroj triedneho boja. Ide tu potom i o praktickú stránku kultúrne-politickú. Rečové rozdiely vyžadujú upovedomeňovanie proletariátu v reči národnej.
A tým sú dané úlohy generácie našej.
Pre DAV DVA spracovala Soňa Valovičová
