Nežný barbar – Bondy, Hrabal a Boudník v jednom filme - DAV DVA

Zdieľaj článok:

„Veliký Friedrich Nietzsche se ve svém Zarathustrovi ptá: ‚Kde jsou barbaři dvacátého století?‘ A já odpovídám: Tady, v Libni, Na Hrázi Věčnosti, číslo popisné 24!“
Egon Bondy vo filme Nežný barbar

Vedeli ste, že spisovateľ Bohumil Hrabal, filozof Egon Bondy a experimentálny výtvarník explozionalista Vladimír Boudník žijú bohémsky a kolektivistický život v Československu 50. rokov? Toto obdobie atmosfericky zachytil sfilmovaný autobiografický román Petra Kolihu plný vtipných hlášok podľa predlohy Bohumila Hrabala. Velikánov avantgardy prežívajúcich v pražskej časti Libeň zahrali vynikajúci českí herci – Bolek Polívka, Jiří Menzel, Arnošt Goldflam. Film pre filozofov, ale aj milovníkov absurdného humoru si získa hlavne svojou atmosférou padesátkovej budovateľskej Prahy. Fabrika, staré mešťanské byty, krčmi a predovšetkým spoločný privát u pošetilej starenky s poetickým názvom Na hrázi věčnosti, kde traja kamaráti prebývajú. Nežný barbar je dnes už zabudnuté svedectvo o tom, ako prežívala komunistická umelecká avantgarda v 50. rokoch.

Trojica dekadentných bohémov a intelektuálov sa fláka v mestskej časti Praha – Libeň. Scenár je založený na autentických spomienkach jedného z nich, legendárneho český spisovateľ Bohumil Hrabal. Najlepší herecký výkon tu podal Arnosť Goldfrám, ktorý stvárnil cholerického
Zbyňka Fišera známeho ako Egona Bondyho. Hlavnú úlohu Vladimíra Boudníka ako šialeného výtvarneho avantgardistu zvládol Bolek Polívka obstojne, avšak predsalen ak prednáša Bohouš z Dedičství o avantgardnom umení, vyznie to bizarne, čo iba zvýraznilo humornú absurditu diela. Napokon, v známom filme sa obaja herci stretli. Rolu Bohumila Hrabala ako rezignovaného stoického spisovateľa, ktorý sponzoruje svojim uletených kamarátov zahral Jiří Menzel.

Otázne je, prečo sa tak dobrý film takmer vôbec nevysiela.

Avantgarda v budovateľskej atmosfére 50. rokov

– Panenko Maria, co to máte v tom půllitru za krásu.
To není pěna. To je šlehaná smetana.
– Pani Marie, ta vaše formanka, to není putyka, ta vaše hospoda, to je Betlémská kaple, ve které každý host hovorem stává se tím, kým býval…
– …nebo chtěl by být…

Unikátnu poetickosť budovateľskej atmosféry pražského predmestia Líbeň reprezentuje malá krčmička s krásnou hostinskou a dobrým pivom, spoločné bývanie slobodných umelcov u „trošička“ uletenej tety; industriálna továreň, kde Boudník v noci vystavuje svoje experimentálne obrazy; ale aj rôzne postavy a postavičky, ktoré sú typické pre Hrabalovu tvorbu ako ju poznáme z dnes už legendárnych Slávností sněženek. Na komediálnom pozadí idylického života slobodných umelcov (v neslobodných časoch) nachádzame filozofické a umelecké spory o zmysle umenia či až Ioneskovsky absurdné dialógy doslova vyžívajúce sa vo svojej absurdnosti. A do celého príbehu je zasadený príbeh Boudnikovej lásky k Tereze (a fabrike) a jej krach. V kritickej chvíli rozchodu pomáhajú kamaráti heslom: „Tři fořti s prcky o polesích, no to jsme přece my!!!“, ktoré prehlásí Egon Bondy v kritickej chvíli.

Režisér zasadil atmosféru českých „prekliatych básnikov“ priamo do 50. rokov pražského predmestia.

Egon Bondy: „Ku*vafix doktore. Taky si připadáte tak osiřele jako já?“
Bohumil Hrabal: „Třeba by to spravili, dva maloulinkí myslivečkové.“
Vladimír Boudník: „Tři pani Marie, tři, ale úplne normální!“
Egon Bondy: „Tři fořti s brcky o polesích kur*vafix, no to jsme přece mý!“

Nežný barbar je dielo o priateľstve, láske a nenávisti, absurdných sporoch, ale aj o poézii obyčajného života. Vo filme sa snúbi proletárske umenie, absurdná dráma, avantgarda, ale aj socialistický realizmus. Režisér ukázal, že aj v tak zložitej dobe (kedy davisti ako „buržoázni nacionalisti“ sedeli vo väzení) dalo sa udržať pri živote napríklad absurdným humorom. A možno je to cesta i pre dnešok. Najslabšou stránkou filmu je žiaľ hudba. Keby tvorcovia zvolili výstižnejší soundtrack dielo mohlo byť dokonalé, avšak hudba 80. rokov (snažiaca sa vystihnúť industriálnosť) sa do filmu absolútne nehodí. Naopak, najsilnejšou stránkou je experimentovanie s kamerou (využitie rôznorodých obrazových filtrov od vykontrastovaných čiernobielych cez pestrofarebné, expresionistické kamerové pohyby, kreatívny strih), herecké výkony a celkové zachytenie atmosféry doby.

Legendárny Hrabalov byt Na Hrázi Věčnosti…

Stručne o osobnostiach, spájajú ich absurdné životné situácie,
aj absurdné úmrtia

Bohumil Hrabal bol český spisovateľ, jeden z vôbec najvýznamnejších prozaikov 20. storočia, ktorého sfilmované diela zľudoveli aj vďaka jeho silnému sociálnemu cíteniu. Študoval na právnickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, navštevoval prednášky z dejín literatúry, umenia a filozofie; štúdium dokončil až po vojne. Pracoval ako železničný robotník, výpravca, poisťovací agent, obchodný cestujúci, brigádnik v oceliarňach, zberných surovinách a kulisár. Od 60. rokov aktívne publikuje a jeho diela sa stávajú neoddeliteľnou súčasťou českej kultúry aj napriek perióde cenzúry. Preslávili ho diela Postřižiny, Perličky na dně, Slavnosti sněženek, Obsluhoval jsem anglického krále a Příliš hsulučná samota. Diela sú špecifické prvkami absurdity, surrealizmu, autobiografickosti, čierneho humoru, ale aj ľavicového, ľudového až romantického cítenia s (ne)obyčajnými ľuďmi. Vo svojej tvorbe kritizoval absurdity socialistického režimu (Skřivánci na niti), no z zároveň ponecháva ľavicový pohľad a svoju pro-ľudovosť. V roku 1968 získal spolu s Jiřím Menzlom štátnu cenu Klementa Gottwalda za dielo Ostro sledované vlaky. Tesne pred prevratom získal titul národný umelec. Zomrel záhadne v roku 1997 po páde z piateho poschodia. Na svoje želanie bol uložený do truhly s nápisom PIVOVAR POLNÁ.

Vladimír Boudník bol český grafik a maliar, predstaviteľ aktívnej grafiky a zakladateľ umeleckého smeru tzv. explosionalismu ako novú formu abstraktného umenia. Pracoval ako nástrojár, vyštudoval Štátnu grafickú školu. Pracoval v ČKD Vysočany, neskôr ako nástrojár a rysovač dielne. Robotnícke prostredie ho inšpirovalo pre novú formu umenia. Umenie vytváral z plechu, zlomených pilníkov, liatiny a podobne.

– „Jenže já v tomhletom nevidím vůbec nic !!“
– „Když nic, tak nic..“

Spracovávaním týchto materiál vytváral abstraktné diela, ktorých hlavným cieľom bolo vyvolávanie výtvarnej predstavivosti. Svoje diela prezentoval pred robotníkmi vo fabrike a v robotníckej jedálni usporiadal prvú výstavu. Zomiera absurdnou smrťou v roku 1968, keď sa obesil na kľučke dverí. Od roku 1995 je každoročne udelovaná Cena Vladimír Boudníka.

Egon Bondy alebo Zbyněk Fišer bol významný český básnik totálneho realizmu, marxistický filozof a prozaik. V 50. rokoch sa stretával s Boudníkom a Hrabalom. Na počesť týchto čias, zložil súvisiacu báseň:

S VLADIMÍREM CHODÍM PÍTI
/ ještě když slunce svítí / Sedíme spolu / v hospodě u stolu / Vladimír vykládá sem a tam / a já poslouchám / U šestýho piva / slabou závrať mívá / U osmýho piva / zpívá / Zatím co on zpívá krásně / recituju já svý básně

Na prelom 50. a 60. rokoch študoval filozofiu a psychológiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. Vyšli mu filozofické práce Útěcha z ontologie, Otázky bytí a existence a Buddha. Od roku 1967 si vybavil invalidný dôchodok. Bondy tvoril ľavicovú (na pomedzí marxizmu a anarchizmu) opozíciu socialistického systému, no vo svojej naivite sa v 70. rokoch spojil pravicovou reakciou v rámci dnes už s tvrdým antikomunizmom spätou skupinou The Plastic People Of The Universe.

Zdraví je pro poesii učiněný hrob!

Bondy sa v tom čase stal gurum českého undergroundu. Zo svojej naivity však hneď po nastolení liberálnej demokracie, teda inými slovami komodifikovanej, trhovej spoločnosti sa rýchlo prebudil. Odmietol rozdelenie Československa a ako gesto napísal báseň adresovanú V. Havlovi: „Jak jste věřili ve svobodu a zbyla z ní svoboda obchodu t. j. podvodu. Zalízt pod vodu a tam utopit byste se měli, vy co jste na Václaváku v nadšení vyváděli. To co jste chtěli jste dostali: zas vám akorát nas*ali.“ V 90. rokoch prednášal indickú a čínsku filozofiu a neskôr žil v Bratislave. Urobil tiež niekoľko rozhovorov aj s Jurajom Janošovským. Bondyho život bol ako z absurdnej drámy, ba dokonca aj jeho smrť bola absurdná. Uhorel vo svojom byte z ohorku od cigarety. Všetci traja autori teda odišli z tohto sveta absurdnou smrťou.

– Koho z nás ste chtěl probudit Vladimíre?
– A k čemu?
– Nařídil jsem ho kvuli sobě

Trojica Boudník, Hrabal a Bondy dokázala vytvoriť aj v atmosfére dusných 50. rokov atmosféru slobody a rovnosti. Film sa s ľahkou iróniou pozerá nielen na socialistický realizmus, ale aj na samotnú avantgardu a moderné umenie. Slovami z recenzentov na ČSFD: „Umělci totiž determinací vizuální sugesce explikují racionálno iracionálnem. … Syrová krása absurdního tlachání, kam se hrabe Morgenstern.“

Film je k dispozícii online.

Recenziu pripravil PhDr. Lukáš Perný