„Kam se Paříž hrabe na Libeň.“ V jednom filme sa stretnú filozof, prozaik a experimentálny výtvarník

„Veliký Friedrich Nietzsche se ve svém Zarathustrovi ptá: ‚Kde jsou barbaři dvacátého století?‘
– A já odpovídám: Tady, v Libni, Na Hrázi Věčnosti, číslo popisné 24!“
Egon Bondy

Spisovateľ Bohumil Hrabal, filozof Egon Bondy a experimentálny výtvarník explozionalista Vladimír Boudník žijú bohémsky a komunitárny život v Československu 50. rokov. Sfilmovaný autobiografický román plný vtipných hlášok podľa predlohy Bohumila Hrabala je zahraný vynikajúcimi českými hercami (Bolek Polívka, Jiří Menzel, Arnošt Goldflam).

– Panenko Maria, co to máte v tom půllitru za krásu.
To není pěna. To je šlehaná smetana.
– Pani Marie, ta vaše formanka, to není putyka, ta vaše hospoda, to je Betlémská kaple, ve které každý host hovorem stává se tím, kým býval…
– nebo chtěl by být,

Poetickosť budovateľskej atmosféry pražského predmestia Líbeň reprezentuje malá krčmička s krásnou hostinskou, dobré pivo, spoločné bývanie slobodných umelcov, industriálna továreň, ale aj rôzne postavy a postavičky, ktoré sú typické pre Hrabalovou tvorbu ako ju poznáme z dnes už legendárnych Slávností sněženek. Nežný barbar je dielo o priateľstve, láske a nenávisti, absurdných filozoficko-umeleckých sporoch, ale aj o poézii obyčajného života. Vo filme sa snúbi proletárske umenie, absurdná dráma, avantgarda, ale aj socialistický realizmus. A tak režisér zasadil atmosféru prekliatych básnikov priamo do 50. rokov pražského predmestia. Režisér ukázal, že aj v tak zložitej dobe, kedy davisti ako sedeli „buržoázni nacionalisti“ vo väzení, dalo sa udržať absurdným humorom. A možno je to cesta i pre dnešnú, zvrátenú dobu.

Stručne o osobnostiach, spájajú ich absurdné životné situácie, aj absurdné úmrtia

Bohumil Hrabal bol český spisovateľ , jeden z vôbec najvýznamnejších prozaikov 20. storočia, ktorého sfilmované diela zľudoveli aj vďaka jeho silnému sociálnemu cíteniu. Študoval na právnickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, navštevoval prednášky z dejín literatúry, umenia a filozofie; štúdium dokončil až po vojne. Pracoval ako železničný robotník, výpravca, poisťovací agent, obchodný cestujúci, brigádnik v oceliarňach, zberných surovinách a kulisár. Od 60. rokov aktívne publikuje a jeho diela sa stávajú neoddeliteľnou súčasťou českej kultúry aj napriek perióde cenzúry. Preslávili ho diela Postřižiny, Perlička na dně, Slavnosti sněženek, Obsluhoval jsem anglického krále a Příliš hsulučná samota. Jeho diela sú špecifické prvkami absurdity, surrealizmu, autobiografickosti, čierneho humoru, ale aj ľavicového, ľudového až romantického cítenia s (ne)obyčajnými ľuďmi. Vo svojej tvorbe kritizoval absurdity socialistického režimu (Skřivánci na niti), no z zároveň ponecháva ľavicový pohľad a svoju pro-ľudovosť. V roku 1968 získal spolu s Jiřím Menzlom štátnu cenu Klementa Gottwalda za dielo Ostro sledované vlaky. Tesne pred prevratom získal titul národný umelec. Zomrel záhadne v roku 1997 po páde z piateho poschodia. Na svoje želanie bol uložený do truhly s nápisom PIVOVAR POLNÁ.

Egon Bondy: „Ku*vafix doktore. Taky si připadáte tak osiřele jako já?“
Bohumil Hrabal: „Třeba by to spravili, dva maloulinkí myslivečkové.“
Vladimír Boudník: „Tři pani Marie, tři, ale úplne normální!“
Egon Bondy: „Tři fořti s brcky o polesích kur*vafix, no to jsme přece mý!“

z filmu…

Vladimír Boudník bol český grafik a maliar, predstaviteľ aktívnej grafiky a zakladateľ umeleckého smeru tzv. explosionalismu ako novú formu abstraktného umenia. Pracoval ako nástrojár, vyštudoval Štátnu grafickú školu. Pracoval v ČKD Vysočany, neskôr ako nástrojár a rysovač dielne. Robotnícke prostredie ho inšpirovalo pre novú formu umenia. Umenie vytváral z plechu, zlomených pilníkov, liatiny a podobne.

„Jenže já v tomhletom nevidím vůbec nic !!“ – „Když nic, tak nic..“

Spracovávaním týchto materiál vytváral abstraktné diela, ktorých hlavným cieľom bolo vyvolávanie výtvarnej predstavivosti. Svoje diela prezentoval pred robotníkmi vo fabrike a v robotníckej jedálni usporiadal prvú výstavu. Zomiera absurdnou smrťou v roku 1968, keď sa obesil na kľučke dverí. Od roku 1995 je každoročne udelovaná Cena Vladimír Boudníka.

Egon Bondy alebo Zbyněk Fišer bol významný český básnik totálneho realizmu, marxistický filozof a prozaik. V 50. rokoch sa stretával s Boudníkom a Hrabalom. Na počesť týchto čias, zložil súvisiacu báseň:

S VLADIMÍREM CHODÍM PÍTI
/ ještě když slunce svítí / Sedíme spolu / v hospodě u stolu / Vladimír vykládá sem a tam / a já poslouchám / U šestýho piva / slabou závrať mívá / U osmýho piva / zpívá / Zatím co on zpívá krásně / recituju já svý básně 

Na prelom 50. a 60. rokoch študoval filozofiu a psychológiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. Vyšli mu filozofické práce Útěcha z ontologieOtázky bytí a existence a Buddha. Od roku 1967 si vybavil invalidný dôchodok. Bondy tvoril ľavicovú (na pomedzí marxizmu a anarchizmu) opozíciu socialistického systému, no vo svojej naivite sa v 70. rokoch spojil pravicovou reakciou v rámci dnes už s tvrdým antikomunizmom spätou skupinou The Plastic People Of The Universe.

Zdraví je pro poesii učiněný hrob!

Bondy sa v tom čase stal gurum českého underground. Zo svojej naivity však hneď po nastolení liberálnej demokracie, teda inými slovami komodifikovanej, trhovej spoločnosti sa rýchlo prebudil. Odmietol rozdelenie Československa a ako gesto napísal báseň adresovanú V. Havlovi: „Jak jste věřili ve svobodu a zbyla z ní svoboda obchodu t. j. podvodu. Zalízt pod vodu a tam utopit byste se měli, vy co jste na Václaváku v nadšení vyváděli. To co jste chtěli jste dostali: zas vám akorát nas*ali.“ V 90. rokoch prednášal indickú a čínsku filozofiu a neskôr žil v Bratislave. Bondyho život bol ako z absurdnej drámy, ba dokonca aj jeho smrť bola absurdná. Uhorel vo svojom byte z ohorku od cigarety. Všetci traja autori teda odišli z tohto sveta absurdnou smrťou.

Trojica Boudník, Hrabal a Bondy dokázala vytvoriť aj v atmosfére dusných 50. rokov atmosféru slobody a rovnosti. Film sa s ľahkou iróniou pozerá nielen na socialistický realizmus, ale aj na samotnú avantgardu a moderné umenie. Slovami z recenzentov na ČSFD: „Umělci totiž determinací vizuální sugesce explikují racionálno iracionálnem. … Syrová krása absurdního tlachání, kam se hrabe Morgenstern.“

Film je k dispozícii online.

Něžný barbar, komédia/dŕama
Československo, 1989, 88 min

Réžia: Petr Koliha
Predloha:Bohumil Hrabal (kniha)
Scénár:Václav Nývlt
Kamera:Vladimír Smutný
Hudba: Miroslav Jelínek
Hrajú: Bolek PolívkaJiří MenzelArnošt GoldflamIvana ChýlkováLenka TermerováEvelyna SteimarováLuba SkořepováValerie KaplanováPavel ZedníčekIvan VyskočilLeoš SuchařípaZdeněk SrstkaPavel NovýJiří HálekRudolf HrušínskýJaromír HanzlíkMiroslava PleštilováMiloslav ŠtibichAntonín ZacpalVladimír SalačJiří S… (více)(další profese)

Zdieľaj tento článok:

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

One thought on “„Kam se Paříž hrabe na Libeň.“ V jednom filme sa stretnú filozof, prozaik a experimentálny výtvarník

  • 25. mája 2019 at 10:47
    Permalink

    …umělci…

    na šachtu s nima !

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *