„Kam se Paříž hrabe na Libeň.“ V jednom filme sa stretnú filozof, prozaik a experimentálny výtvarník

„Veliký Friedrich Nietzsche se ve svém Zarathustrovi ptá: ‚Kde jsou barbaři dvacátého století?‘
– A já odpovídám: Tady, v Libni, Na Hrázi Věčnosti, číslo popisné 24!“
Egon Bondy

Spisovateľ Bohumil Hrabal, filozof Egon Bondy a experimentálny výtvarník explozionalista Vladimír Boudník žijú bohémsky a komunitárny život v Československu 50. rokov. Sfilmovaný autobiografický román plný vtipných hlášok podľa predlohy Bohumila Hrabala je zahraný vynikajúcimi českými hercami (Bolek Polívka, Jiří Menzel, Arnošt Goldflam).

– Panenko Maria, co to máte v tom půllitru za krásu.
To není pěna. To je šlehaná smetana.
– Pani Marie, ta vaše formanka, to není putyka, ta vaše hospoda, to je Betlémská kaple, ve které každý host hovorem stává se tím, kým býval…
– nebo chtěl by být,

Poetickosť budovateľskej atmosféry pražského predmestia Líbeň reprezentuje malá krčmička s krásnou hostinskou, dobré pivo, spoločné bývanie slobodných umelcov, industriálna továreň, ale aj rôzne postavy a postavičky, ktoré sú typické pre Hrabalovou tvorbu ako ju poznáme z dnes už legendárnych Slávností sněženek. Nežný barbar je dielo o priateľstve, láske a nenávisti, absurdných filozoficko-umeleckých sporoch, ale aj o poézii obyčajného života. Vo filme sa snúbi proletárske umenie, absurdná dráma, avantgarda, ale aj socialistický realizmus. A tak režisér zasadil atmosféru prekliatych básnikov priamo do 50. rokov pražského predmestia. Režisér ukázal, že aj v tak zložitej dobe, kedy davisti ako sedeli „buržoázni nacionalisti“ vo väzení, dalo sa udržať absurdným humorom. A možno je to cesta i pre dnešnú, zvrátenú dobu.

Stručne o osobnostiach, spájajú ich absurdné životné situácie, aj absurdné úmrtia

Bohumil Hrabal bol český spisovateľ , jeden z vôbec najvýznamnejších prozaikov 20. storočia, ktorého sfilmované diela zľudoveli aj vďaka jeho silnému sociálnemu cíteniu. Študoval na právnickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, navštevoval prednášky z dejín literatúry, umenia a filozofie; štúdium dokončil až po vojne. Pracoval ako železničný robotník, výpravca, poisťovací agent, obchodný cestujúci, brigádnik v oceliarňach, zberných surovinách a kulisár. Od 60. rokov aktívne publikuje a jeho diela sa stávajú neoddeliteľnou súčasťou českej kultúry aj napriek perióde cenzúry. Preslávili ho diela Postřižiny, Perlička na dně, Slavnosti sněženek, Obsluhoval jsem anglického krále a Příliš hsulučná samota. Jeho diela sú špecifické prvkami absurdity, surrealizmu, autobiografickosti, čierneho humoru, ale aj ľavicového, ľudového až romantického cítenia s (ne)obyčajnými ľuďmi. Vo svojej tvorbe kritizoval absurdity socialistického režimu (Skřivánci na niti), no z zároveň ponecháva ľavicový pohľad a svoju pro-ľudovosť. V roku 1968 získal spolu s Jiřím Menzlom štátnu cenu Klementa Gottwalda za dielo Ostro sledované vlaky. Tesne pred prevratom získal titul národný umelec. Zomrel záhadne v roku 1997 po páde z piateho poschodia. Na svoje želanie bol uložený do truhly s nápisom PIVOVAR POLNÁ.

Egon Bondy: „Ku*vafix doktore. Taky si připadáte tak osiřele jako já?“
Bohumil Hrabal: „Třeba by to spravili, dva maloulinkí myslivečkové.“
Vladimír Boudník: „Tři pani Marie, tři, ale úplne normální!“
Egon Bondy: „Tři fořti s brcky o polesích kur*vafix, no to jsme přece mý!“

z filmu…

Vladimír Boudník bol český grafik a maliar, predstaviteľ aktívnej grafiky a zakladateľ umeleckého smeru tzv. explosionalismu ako novú formu abstraktného umenia. Pracoval ako nástrojár, vyštudoval Štátnu grafickú školu. Pracoval v ČKD Vysočany, neskôr ako nástrojár a rysovač dielne. Robotnícke prostredie ho inšpirovalo pre novú formu umenia. Umenie vytváral z plechu, zlomených pilníkov, liatiny a podobne.

„Jenže já v tomhletom nevidím vůbec nic !!“ – „Když nic, tak nic..“

Spracovávaním týchto materiál vytváral abstraktné diela, ktorých hlavným cieľom bolo vyvolávanie výtvarnej predstavivosti. Svoje diela prezentoval pred robotníkmi vo fabrike a v robotníckej jedálni usporiadal prvú výstavu. Zomiera absurdnou smrťou v roku 1968, keď sa obesil na kľučke dverí. Od roku 1995 je každoročne udelovaná Cena Vladimír Boudníka.

Egon Bondy alebo Zbyněk Fišer bol významný český básnik totálneho realizmu, marxistický filozof a prozaik. V 50. rokoch sa stretával s Boudníkom a Hrabalom. Na počesť týchto čias, zložil súvisiacu báseň:

S VLADIMÍREM CHODÍM PÍTI
/ ještě když slunce svítí / Sedíme spolu / v hospodě u stolu / Vladimír vykládá sem a tam / a já poslouchám / U šestýho piva / slabou závrať mívá / U osmýho piva / zpívá / Zatím co on zpívá krásně / recituju já svý básně 

Na prelom 50. a 60. rokoch študoval filozofiu a psychológiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. Vyšli mu filozofické práce Útěcha z ontologieOtázky bytí a existence a Buddha. Od roku 1967 si vybavil invalidný dôchodok. Bondy tvoril ľavicovú (na pomedzí marxizmu a anarchizmu) opozíciu socialistického systému, no vo svojej naivite sa v 70. rokoch spojil pravicovou reakciou v rámci dnes už s tvrdým antikomunizmom spätou skupinou The Plastic People Of The Universe.

Zdraví je pro poesii učiněný hrob!

Bondy sa v tom čase stal gurum českého underground. Zo svojej naivity však hneď po nastolení liberálnej demokracie, teda inými slovami komodifikovanej, trhovej spoločnosti sa rýchlo prebudil. Odmietol rozdelenie Československa a ako gesto napísal báseň adresovanú V. Havlovi: „Jak jste věřili ve svobodu a zbyla z ní svoboda obchodu t. j. podvodu. Zalízt pod vodu a tam utopit byste se měli, vy co jste na Václaváku v nadšení vyváděli. To co jste chtěli jste dostali: zas vám akorát nas*ali.“ V 90. rokoch prednášal indickú a čínsku filozofiu a neskôr žil v Bratislave. Bondyho život bol ako z absurdnej drámy, ba dokonca aj jeho smrť bola absurdná. Uhorel vo svojom byte z ohorku od cigarety. Všetci traja autori teda odišli z tohto sveta absurdnou smrťou.

Trojica Boudník, Hrabal a Bondy dokázala vytvoriť aj v atmosfére dusných 50. rokov atmosféru slobody a rovnosti. Film sa s ľahkou iróniou pozerá nielen na socialistický realizmus, ale aj na samotnú avantgardu a moderné umenie. Slovami z recenzentov na ČSFD: „Umělci totiž determinací vizuální sugesce explikují racionálno iracionálnem. … Syrová krása absurdního tlachání, kam se hrabe Morgenstern.“

Film je k dispozícii online.

Něžný barbar, komédia/dŕama
Československo, 1989, 88 min

Réžia: Petr Koliha
Predloha:Bohumil Hrabal (kniha)
Scénár:Václav Nývlt
Kamera:Vladimír Smutný
Hudba: Miroslav Jelínek
Hrajú: Bolek PolívkaJiří MenzelArnošt GoldflamIvana ChýlkováLenka TermerováEvelyna SteimarováLuba SkořepováValerie KaplanováPavel ZedníčekIvan VyskočilLeoš SuchařípaZdeněk SrstkaPavel NovýJiří HálekRudolf HrušínskýJaromír HanzlíkMiroslava PleštilováMiloslav ŠtibichAntonín ZacpalVladimír SalačJiří S… (více)(další profese)

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

One thought on “„Kam se Paříž hrabe na Libeň.“ V jednom filme sa stretnú filozof, prozaik a experimentálny výtvarník

  • 25. mája 2019 at 10:47
    Permalink

    …umělci…

    na šachtu s nima !

     
    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom