Ladislav Novomeský písal v DAVe aj o odkaze Leva Nikolajeviča Tolstého

9. septembra 1828 sa narodil Tolstoj, v tejto príležitosti prinášame tematický text Laca Novomeského z DAV VIII. 1935, č. 6.

Rozhľadenosť Laca Novomeského dokazuje aj text z roku 1935 venovaný Tolstému, ktorý bol napísaný pri príležitosti 25. výročia úmrtia tohto velikána. Novomeský sa v texte snaží nájsť odpoveď, prečo je hlásateľ nenásilia tak populárny práve v atmosfére porevolučného Ruska. Celý text nájdete v zbierke Novomeského textov Zväzky a záväzky.

Kompletné dielo publicistiky Laca Novomeského v siedmich zväzkoch

25 rokov od smrti Leva N. Tolstého

Udalosti krátkeho štvrťstoročia, ktoré minulo od astapovskej tragédie dovršujúcej životné osudy jesnopolianskeho proroka, úplne sprevracali najzákladnejšie princípy Tolstého učenia. – Svet – a predovšetkým Tolstému bezprostredne blízky ruský – poberal sa inými cestami, než aké mu určovali miľníky jeho apoštolských výstrah a pripomienky: byť pokorným a neodporovať zlu. A predsa práve v tých dňoch, keď kultúrny svet spomínal 25. výročie smrti Leva Nikolajeviča Tolstého, sme videli, že búrlivý spád histórie od čias jeho smrti nezavial stopy po ňom, po veľkolepom prorokovi tichej pokory a zmiernej láskavosti.

Tolstoj ešte žil, keď jeho učenia boli najviditeľnejším protestom proti násilnstvám cárskej – a ostatne každej – despocie a jeho črty vzdialených, zla a útlaku pozbavených budúcností boli najčasovejším vyznaním proti neznesiteľnej prítomnosti. Ale azda ni v časoch takejto aktuálnosti nevyvolávalo jeho dielo toľko pozornosť a taký veľký a široký obdiv ako dnes, a to práve v Rusku, ktoré v rozpore so všetkými Tolstého príkazmi uplatnilo proti násiliu násilie, vzoprelo sa zlu a bez pokory, nekresťansky, ba protikresťansky sa zachovalo voči mocným vládam a aj voči bohu na nebi.

Čo je príčinou tohto zdanlivo nelogického zjavu, že najmä v mladej sovietskej spoločnosti, vychovanej v odpore k zlu, bez úcty v boha, v nepokore, v túžb pod dobývaní neznámeho, skrytého a neobjaveného, našiel Tolstoj najvďačnejších čitateľov, najvernejších obdivovateľov a (nech už vyvrcholia protirečenia tohto pomeru) aj pokorných uctievačov majstrovej veľkosti? Je to skutočne len úcta voči kultúrnemu dedičstvu, ktorá vyhradila v revolučnom sovietskom prostredí také významné miesto Tolstému? Je to len vrelý pomer k dielu jedného z najvýznamnejších klasikov minulého storočia, čo utvára nový tolstovjský kult, kult v dobrom zmysle slova? Je to túžba po poznaní minulosti a večná ľudská záľuba zväčšovať šťastie prítomnosti kolorovaním minulou šerednosťou, ktorá verbuje nových a nových čitateľov Tolstého spisom?

Alebo je niečo časového v tom zjave, že L. N. Tolstoj je jedným z najčítanejších autovo v Sovietskom zväze?

Naše otázky obsahujú už aj príčiny vrelého pomeru novej sovietskej spoločnosti vyrastenej z krvi, z násilia, k odporu k zlu a v nepokornosti k dôslednému hlásateľovi pokory a odporcovi každého násilia. Je to úcta ku klasikovi, je to túžba po poznaní ovzdušia je to úcta k pravde – Tolstým vyzdvihovanej a chránenej pravde – , čo dáva diela Leva Nikolajevia vždy širšie miesto v sovietskom kultúrnom prostredí. Ale okrem týchto okolností je tu ešte jedna príčina, ktorá zbližuje dávno mŕtveho apoštola s dravo rastúcou novou sovietskou spoločnosťou. A to už nie je moment v tvorbe umelca ani epizóda v pátose rozhorčenia pustovníckeho apoštola, ale je to celá veľkorysá koncepcia Tolstého myslenia a učenia, ktorá bude prenikať do sovietskeho prostredia o to viac, o čo viac sa toto prostredie bude socialisticky a komunisticky pretvárať.

Spomíname si na isté Leninove slová, ktoré bol napísal po Tolstého smrti, roky pred revolúciou, teda v časoch, keď medzi nim – hlásateľom násilných revolúcií – a Tolstým sa zdala byť nepreklenuteľná priepasť zásad, názorov a bol rozpor v samej koncepcii dosiahnutia spoločenskej harmónie.

„Aby sa jeho veľké diela,“ písal Lenin, „stali skutočne majetkom všetkých, treba boj, a to boj proti spoločenskému poriadku, ktorý odsúdil milióny a 10-milióny na nevzdelanosť, otupenosť, trestaneckú prácu a žobrotu, treba socialistický prevrat.“

Sotvakto predpokladá, že Lenin dával Tolstého diela do vena revolúciou a socializmom pretváranej spoločnosti pre obrazy minulosti, ktoré sú kulisami v Tolstého spisoch. Je viac podobné pravde, že to bol len Tolstým idealizovaný svet, svet budúcnosti, pre pochopenie a aj pre uskutočnenie ktorého urgoval Lenin sociálne revolúcie.

V množstve spomienok a úvah, ktorými bola plná tlač pri príležitosti 25. výročia Tolstého smrti, našli sme jednu Tolstého neznámu vetu, ktorá nám odhaľuje istý jeho neobyčajne zaujímavý názor na literatúru a na spisovateľa ako predstavovateľa spoločnosti.

– Dostojevskij a ja – povedal Tolstoj vtedy ešte mladým českým muzikantom, ktorých hostil v svojej zamoskovskej rezidencii, – nie sme dobrí spisovatelia. Lebo píšeme o takom živote, aký je, a nie o takom, aký má byť.

A táto myšlienka nás uvádza na stopu onoho základu, z ktorého vyrastá Tolstého veľkosť, jeho cena pre prítomnosť a ešte ďalekú budúcnosť. Túto myšlienku o dobrom spisovateľovi mal zrejme na zreteli aj Lenin, keď odkazoval Tolstého mysliam širokých más socializmom očistených a pozdvihnutých. Lebo Tolstoj bol dobrým spisovateľom aj v tom prísnom tolstojovskom zmysle slova, aj keď písal o takom živote, aký je. Jeho pohľad na, aký je, bol však kritický a v kritike života, aký je musia byť už aj náznaky takého života, aký má byť. A kto by mohol nevidieť v Tolstého diele koncepciu ľudského života, aký by mal byť? Veď Tolstoj už za svojho života stal sa pojmom pre iný, čistý, spravodlivý život, ktorý on menoval Kristovým kráľovstvom na zemi a božím poriadkom medzi ľuďmi.

Mýlia nás, pravda, takéto pomenovania. A to je to aj v poriadku, že ešte ani dnes, keď zmysel Tolstého predstáv o Kristovom kráľovstve je nám jasný a blízky, nezmierujeme sa s týmito termínmi. Lebo mno psov – zajacova smrť a niekoľko tisíc farárskych výrečností po stáročia a na celom svete zdiskreditovali a diskreditovali pojem božieho poriadku tak dokonale, že ani tak vzácne čisté učenie, aké mu dal Tolstoj, nemôže ho pre ľudstvo zachrániť ako predstavu stelesnenia spravodlivosti, lásky a pokoja medzi ľuďmi.

Tentoraz však skutočne nie je dôležité pomenovanie, ale obsah vecí. Tolstoj vedel legitimiovať svoje kresťanstvo búrlivým rozchodom s kresťanstvom a ani na smrteľnej posteli ho nepremohla slabosť, na ktorú špekulovala hierarchia, lákajúca ho k návratu do cirkvi.

Tolstojovské kresťanstvo je príliš zložité – či príliš jednoduché – než aby sa azda dala niekoľkými citátmi z Tolstého diel načrtnúť hoci len približná predstava budúcej spoločnosti ovládanej kresťanskou spravodlivosťou. Veď Tolstoj vylučoval ľudský rozum a myseľ práve tak, ako každé ľudské konanie spomedzi tých prostriedkov, ktorými sa mala dosiahnuť kresťanská spravodlivosť medzi ľuďmi; ak žiadal nejakú vôľu od ľudí, tak len tú, ktorá by ich priviedla k bohu. Všetko ostatné nie je ľudskou. ale božou vecou, veď ide o boží poriadok medzi ľuďmi!

Ale už z toho rozoznávania, čo je a čo nie je božsky spravodlivou vecou tu na zemi, vyciťujeme isté celkové Tolstého predstavy o tom, ako by mali byť usporiadané spoločenské záležitosti ľudstva. Tak štát je pre Tolstého jedným z prameňov zla, z ktorého prýštia nespravodlivosti a násilia každého druhu. Vlastníctvo pôdy a vlastníctvom každého druhu je mu druhým zdrojom svárov medzi ľuďmi. A z existencie vlastníctva a štátu plynie všetka neprávosť, krivdy, násilenstvá, zabíjanie človeka, vojny medzi národmi, ktorých pomníkmi sú šibenice, kde sa niekto vzoprel svojej biede, a ticho cmiterov, kde chudoba znáša svoju biedu bez odporu.

Ale veď z týchto poznaní základov triednej spoločnosti vychádza aj revolučný socializmus…

A dnes, keď sú nám známe vyústenia ciest najtvrdších tolstojovcov, na čele so svedomím Európy, Romainom Rollandom, môžeme vysloviť tieto úsudky bez najmenšieho ublíženia podstate Tolstého ideí.

L A C O N O V O M E S K Ý , DAV VIII. 1935, č. 6 (december 1935)

---