Recenzie na knižné novinky
Slovenský filozof, kulturológ a literárny kritik, Prof. PhDr. Dalimír Hajko, DrSc. (* 5. júla 1944, Mýtna), je mimoriadne inšpiratívny autor. Za svoj život vydal viac ako dve desiatky kníh o filozofoch, spisovateľoch, umelcoch, ale tiež o filozofických smeroch (existencializmus, marxizmus) a náboženstvách (kresťanstvo, ale aj východné náboženstvá). Tento rodák z Mýtnej patrí snáď k najproduktívnejším slovenským spisovateľom a to so skutočne širokým záberom. Dokazuje to nielen počet vydaných kníh, ale aj pravidelná publikačná činnosť pre Slovenské pohľady, Filozofiu, Literárny týždenník a ďalšie periodiká. Nedávno získal cenu Egona Erwina Kischa, ale taktiež cenu Slovenských pohľadov, prémiu v rámci Ceny Alexandra Matušku, prémiu Spolku slovenských spisovateľov a prémiu v rámci Ceny Literárneho fondu. Pripravil som štyri recenzie na nové knihy Dalimíra Hajka. Verím, že vás budú inšpirovať…
Slovenské provokácie
Dalimír Hajko hľadá slovenskú utópiu
Dalimír Hajko patrí k autorom, ktorí nezabúdajú na významné osobnosti slovenskej histórie a pripomína ich význam aj pre budúce generácie. Hajko je spoluautorom kníh Dejiny filozofického myslenia na Slovensku I., Päťdesiat rokov slovenskej poézie a Filozofické návraty a vízie, kde analyzuje napr. aj filozofické postoje Samuela Ormisa a Pavla Dobšinského. V knihe Slovenské provokácie autor vybral šesť významných osobností: Štúra, Hurbana, Kuzmányho, Daxnera, Francisciho a Dohnányho. K väčšine z týchto autorov som sa prvý krát bližšie dostal cez knihu Tomáša Winklera, Čas pred nesmrteľnosťou. Autor, ktorého mimochodom Hajko taktiež cituje, pútavo priblížil osudy literátov. Možno i vďaka tejto knihe sa vo mne prebudilo národné cítenie, takže určite odporúčam. V podobnom duchu začína svoju knihu aj Hajko:
Pre Slovensko a Slovákov bolo mimoriadne inšpirujúce a myšlienkovo plodné storočie devätnáste. Bolo to storočie nových začiatkov, storočie obratu v chápaní života národa. V jeho priebehu sa totiž odohrala zásadná premena sebareflexívneho vnímania našej pospolitosti – dôraz na pochopenie jej podstaty sa presunul zo štátu na národ.
Hajko v úvode rozoberá fenomén seba-identifikákcie Slovákov v období krízy Uhorska. Pripomína, že ak by nebolo rebélie a dešpektu voči elitám, dnes by sme možno neexistovali. Avšak podobne ako dnes, i v 19. storočí tieto prejavy nesúhlasu s dominujúcou ideológiou boli postihované. Došlo nielen k rušeniu inštitúcií, ale aj k sociálnemu a národnostnému útlaku. Pripomína, že slabí hľadali oporu v myšlienke národa a tento národ formovali myšlienky veľkých vizionárov. Celý osud národa stál na osude niekoľkých jednotlivcov, „nespoznaných“ revolucionárov, o ktorých sa možno nikdy nedozvieme úplnú pravdu. Hajko píše:
Objavíme celý rad záhad, ktoré možno ani záhadami nie sú, ale predsa len provokujú našu fantáziu: Štúrov osobný zápas o lásku spojený s jeho problematickým vzťahom k ženám, pracovné vypätie Mikuláša Dohnányho konfrontované s vážnou duševnou chorobou s príznakmi manicko-depresívneho šialenstva, Kuzmányho statočné a zodpovedné hľadanie spôsobu účinného presadenia svojich vízií avšak neodmietajúce kompromis, sebarealizácia Jána Francisciho nielen v tvorbe, ale aj v spoločenskom postavení, spätá aj s nenápadným podliezaním úradným autoritám, odborné právnické kvality a odvážna zanietenosť Štefana Marka Daxnera pri vymáhaní práv národa v opozícii k jeho nedostatočnej schopnosti osobne sa presadiť podľa svojich vlastných predstáv.
Nedávno som recenzoval divadelnú inscenáciu prešovského autora Karola Horáka, ktorá sa podobne ako Hajko, zamerala na osobné tragédie štúrovcov na pozadí historických udalostí. Podobne ako Hajko poukazovala na vonkajšie, i vnútorné boje slovenských revolucionárov. Hajko však dodáva, že tieto osobnosti sa usilovali o zdokonalenie jestvujúceho stavu na troskách starého sveta s cieľom vybudovať nový mravný, politický a ekonomický model s novými vzťahmi medzi národmi. Požadovali vzájomnú úctu medzi národmi, čo Hajko dokladuje Dohnányho citátom. Hajko sa pýta a zamýšľa sa: „Kto vie, kde a v akej pozícii by sme dnes boli bez ich sna, viery a činorodosti. No sen má v sebe aj možnosť prebudenia. Prebudenie z rojčenia, prebudenie z ilúzie, býva pomstou za našu dôverčivosť. Ale prebudenie zo sna môže byť aj podnetom k jeho prekonaniu. Kto sa prebúdza zo sna, prebúdza sa síce sám, ale prebúdza sa medzi ľudí. Sen je potvrdením viery.“
„Do smutných dní žitia môjho
Padneš ešte, slnka blesk?
Či na veky ma obsadnul
Už ten smútok, žravý stesk?
Ľudovít Štúr, Do smutných dní žitia môjho
Prvú kapitolu tejto pozoruhodnej knihy otvára téma Ľudovíta Štúra a jeho poézia, ktorá podľa Hajka otvára dvere k poznaniu tejto osobnosti. Práve cez Štúrovu tvorbu sa Hajko snaží nájsť odpoveď na existenciálnu situáciu, v ktorej sa ocitol:
Takže: Štúr – básnik. Áno, práve básnik… Poézia, tak vzdialená od politiky a verejného života, ktoré boli bytostným poľom jeho sebavyjadrenia, živnou pôdou jeho intelektu, dokresľuje Štúrovu osobnosť rovnako – hoci z iného pohľadu – ako jeho reči na zasadaní uhorského snemu… poézia nie je preňho osudom a poslaním, lež iba záľubou a odbočením. V poézii odzrkadľuje Štúr zväčša svoj vlastný duševný stav, vo vede a publicistike však zachytáva vyhranene a jasne obraz svojich čias, problematiku nadosobnú, národnú, slovanskú i všeľudskú.
Podľa Hajka bola Štúrova poézia tichou izbietkou, do ktorej sa mohol skryť, nebola teda vlajkovou loďou s ktorou by šiel do prvých línií. Na ďalších stranách sa Hajko zaoberá otázkou komplikovaného vzťahu Štúra k ženám a odmietnutia rodinných záväzkov kvôli sústredeniu sa na vec národnú. Zo Štúrovej poézie vyžaruje rovnocenný a vrúcny vzťah k opačnému pohlaviu. Ďalej autor skúma fenonomén sebapoznávania národa, ktorému sa Štúr venoval. Taktiež odhaľuje Štúrovu posadnutosť prácou a povinnosťou. Z inšpirácii k poetickej tvorbe Štúrovej Hajko uvádza ľudovú tvorbu, ale aj tvorbu svetových romantických básnikov. Typickým znakom Štúrových básní je subjektívna lyrika, melanchólia, patriotizmus a sociálna tématika. V jeho básňach cítiť vnútorné napätie osobnosti, ktoré Hajko analyzuje cez Sartra a psychoanalýzu. Podľa Hajka bola Štúrová poézia iba oddychom, prestávkou v politickom boji. Osobnosť Štúra opisuje ako…
Človeka veľkého ducha (a neváham povedať aj čistého ducha!), jedného z tých prvých skutočne slovenských kultúrnych osobností, ktorého prednosťou bolo sebareflexívne uvedomenie si tejto svojej zaradenosti. Inšpirujúceho potenciálne k činom nie svojím „čítankovým“ obrazom, ale svojím plastickým úsilím o sebapresadenie, ktoré bez patetizmu a bez egoistického podtextu slúžilo ľudu a národu.
Hajko ďalej sleduje Štúrov vnútorný boj sebaobety v prospech národa (viera v hegelovskú predstavu možnosti človeka zmeniť dejiny) a vzdanie sa vášnivej lásky k Márii Pospíšilovej. Pretože „žjal jest Slovanu jen podnětí k činu, a že Slovan pravdivě se jen pro pravdy věčné rozžjalí, jest žjal jeho vznešený. Před tímto žjalem hyne všecka partikulárnost staní jeho, on se zřekne lásky, to-li činnost jeho vymáhá, on zapře rodičů i vše, pakli obět potřebná“. Bol by pokrytcom, ak by osobné záujmy nadradil nad záujmy národa, konštatuje Hajko. Štúrov život bol cestou boja a zápasov. Z tohto života ale nemožno vyňať Štúrovu poéziu, ktorá bola integrálnou súčasťou jeho tvorby.
Priateľstvo je anjelom života pre mladého človeka; toto priateľstvo však musí byť posvätené zápalom a nadšením za záujmy povýšené nad osobnosť. Kto nie si spriatelený so statočnými duchmi a s vrúcnymi srdcami tým istým cítením, živou vierou v silu človečenstva, vrelým a činným horlením za všetko, čo je pravdivé, dobré a krásne – nevieš, čo znamená priateľstvo! A ty, ktorý prežívaš dni mladosti bez takéhoto priateľstva, zavčasu zvetráš v povrchnosti a mĺkvote nečinného sveta.“
J. M. Hurban
Druhým autorom, ktorého si Hajko vybral do svojej knihy je Jozef Miloslav Hurban. „Hurbanov zmysel pre humor a pocit radosti zo života boli vždy priamo úmerné jeho činom, jeho húževnatosti a bojovnosti… Vynikali najmä v dobe jeho mladosti, plnej nádejí a túžob, v neskoršom dospelom, zrelom veku získavali skôr bolestný odtieň trpkej irónie alebo satirického videnia slovenského sveta a nádych kritiky ľudí v ňom, aby napokon v starobe nadobudli charakter neradostného duševného zážitku, neriešiteľnej trpkosti, málo vľúdneho sarkazmu poznačeného bolesťou, nedôverou, ba niekedy až tichým zúfalstvom. Ale staroba už býva taká…,“ píše Hajko.
Hajko oceňuje Hurbanovu edičnú činnosť v Slovenských pohľadoch, ktoré dodnes vychádzajú. Časopis obraňoval slovenskú literatúru, slovenský jazyk a ukazoval cestu k poznávaniu slovanských národov. Prekročil hranice doby, anticipoval budúcnosť. Hajko, odvolávajúc sa na Winklera, podčiarkuje humoresky a satiry v Hurbanovom literárnom odkaze. Táto tvorba je však iba na pozadí revolučný aktivít a teoretických sporov, ktoré Hurbana preslávili. Hajko tiež pripomína Hurbanove aktivity pre spolok Živena, jeho kritiku vykorisťovania, jeho fascináciu technikou a zdôrazňovanie priateľstva a súdržnosti. Hajko si v Hurbanovej tvorbe všíma jeho fascináciu hostincami a pohŕdanie intelektuálnym snobstvom, a taktiež zápal v moravských debatách o Slovanstve. Zaujímavosťou sú aj Hurbanove až vulgárne prejavy na sklonku života, ktoré Hajko komentuje nasledovne:
„Niektoré z týchto výrazov môžu provokovať útlocitnejšieho čitateľa, ale kto z nás žije v dokonalej idyle, kto sa nestretne so slovami, ktoré nie sú vždy práve uhladené a príjemné? Ani Hurban nie. Nič ľudské mu nebolo cudzie; a občasné – hoci zriedkavé – vulgarizmy sú uňho výsmechom falošnej vznešenosti, sú vyjadrením hnevu a opovrhnutia voči tým postojom, ktoré Hurban považoval za neužitočné a škodlivé, hoci niekedy zahalené rúškom elegancie a solídnosti.“
Neskôr sa Hajko opäť vracia k motívom humoru v Hurbanovej tvorbe a nadobúda presvedčenie, že Hurbanov smiech nie je vždy čistým potešením, ale aj rozhorčením nad ľuďmi, ktorí hrali celý život komédiu, hoci neboli hercami. Hurbanovi bolo cudzie, ako píše, bezvýchodiskové zúfalstvo, takže ani v ťažkých chvíľach hmotného nedostatku nestrácal zmysel pre humor. Snažil sa vidieť problémy z veselšej stránky a slovami Bergsona – urobiť zo života komédiu. Hajko objavuje aj Hurbanov talent písať v podobenstvách (národy ako úle duchov), ale aj jeho neobyčajný cit pre česť a hlbokú vieru v Boha.
Priznám sa, že o rodákovi z Brezna a kazateľovi Karolovi Kuzmánym, ktorý je známy predovšetkým svojou hymnickou piesňou Kto za pravdu horí, som pred čítaním Hajkovho textu nevedel toľko ako napr. o Štúrovi a Hurbanovi. Hajko, podobne ako pred ním Laco Novomeský, oceňuje zmierenie katolíkov a luteránov, ktoré sa prejavilo práve v založení spolku Tatrín a na ktorom sa pričinil práve Kuzmány so Štefanom Moyzesom. Kuzmány nevyhľadával spory a konflikty, ale napriek tomu do jeho života zasiahli a premietli sa do zmyslu celého jeho života a tvorby, všíma si Hajko. Kuzmány chcel spájať národ, nie rozdeľovať. Jednota národa bola jeho základným cieľom. Hajko sa ďalej zaoberá Kuzmányho estetickým cítením, jednotou krásy (estetických hodnôt) a pravdy (morálnych hodnôt). Dilemu vyriešil nasledovne:
Umenie má za úlohu vytvoriť z človeka harmonickú bytosť, v ktorej sa snúbi krása a mravnosť. Ich vzájomné spojenie v ľudskej bytosti môže byť východiskom a predpokladom pretvárania sveta, v ktorom žijeme, na svet humanistický,
píše Hajko.
Zmysel umenia je teda nielen v pestrej rozmanitosti, ale aj v obohacovaní myšlienkou. Korene tohto postoja nachádza Hajko u Schillera. Podobný postoj k umeleckej tvorbe zastával aj Laco Novomeský (umenie má byť pretváraním skutočna, nie púhym zobrazením). V duchu Kuzmányho koncepcie musíme ľudskosť v sebe formovať, budovať a rozvíjať ako proces. Kuzmány vyzdvihoval ideu vzdelanosti, a zdôrazňoval úlohu vzdelancov pri morálnom formovaní národa. Hajko tiež oceňuje Kuzmányho teologický prínos a v závere sa venuje jeho poslednému životnému sporu s vládnucimi kruhmi, pri ktorom opäť volil cestu diplomacie.
„Ako kedysi otroctvo vzniklo z nesprávne predpokladaného práva jedného človeka voči druhému, tak aj otroctvo národov vyplýva z falošných pojmov práva. Čo sa týka oblasti vzťahov medzi ľuďmi, tu je už navždy jasno. Darmo si namýšľajú aristokrati zvláštne práva, lebo všetci ľudia majú rovnaké práva. Podobne darmo sa dovoláva niektorý panský národ, že im Boh viacej práva udelil ako národom druhým. Ako prišlo kedysi k boju za oslobode-
nie od namysleného práva aristokratov, rovnako príde k boju za oslobodenie všetkých národov.“
Štean Marko Daxner
Štvrtým autorom Slovenských provokácií je Štefan Marko Daxner, iniciátor celonárodného zhromaždenia v Liptovskom Svätom Mikuláši, spolutvorca Žiadostí slovenského národa, iniciátor Slovenského národného zhromaždenia a osnovovateľ Memoranda národa slovenského a člen Tatrína. Hajko v úvode cituje Vladimíra Mináča, ktorý ho označil ako tragickú postavu, čudného zemana neuhorského, nezemanského, ktorého prenasledovali pre jeho chytrosť až do smrti. Hajko pripomína úlohu právnikov pri prenasledovaní slovenských vlastencov. „Daxnerove politické, právnické, sociálnofilozofické a etické úvahy boli zväčša skôr reagovaním na konkrétne praktické potreby než výsledkom imanentného filozofického vývinu,“ píše Hajko. Daxner bol na rozdiel od slavjanofilov skôr praktikom a pragmatikom a vo svojom boji uprednostňoval realistické ciele. Bol zástancom pokojných zmien, nie revolučných, a to aj napriek tomu, že nadväzoval na rovnostárske idey Francúzskej revolúcie a dokonca poznal filozofiu kresťanského utopistu Lamennaisa. Daxner ideu občianstva podľa Hajka chápal v rousseaovskom zmysle spoločenskej zmluvy. Hajko sumarizuje: „Sociálny kontrakt má podľa Daxnera garantovať rovnosť ľudí pred zákonom, politickú
rovnoprávnosť, „občiansku slobodu“ (Daxner, 1861, s. 23), má byť presiaknutý „duchom politickej rovnosti“ (Daxner, 1861, s. 19) a má z neho vyplývať „zásada rovnoprávnosti všetkých národov“ (Daxner, 1861, s. 26).
Daxner teda pokrokovo uznával prirodzené a rovné práva pre všetkých v Rousseaovskom duchu. Daxner tiež inšpiroval Herdera a revolucionár Mazziniho. Prirodzené práva prináležia každému národu. Pod právom chápal ideu, „ktorá k najposvätnejším ideám ľudského spoločenstva prináleží.“ Hajko sa v nasledujúcej časti textu podrobne venuje Daxnerovej prirodzeno-právnej teórii.
„Každý národ má svojho zvláštneho ducha, ducha vo všeobecnom duchu ľudstva silne zakotveného, ale svojimi zvláštnymi určitosťami od druhých oddeleného.“
Ján Francisci
Predposledným vybraným národovcom je Ján Francisci, známy predovšetkým pre svoje zásluhy v slovenskej revolúcii. Francisci, to je ale osobnosť Peštbudínskych vedomostí, literát, mysliteľ, organizátor hospodárskeho života a podnikateľ. Kapitolu o Franciscim Hajko nazval: Báseň, veda a sloboda. Hajko sa pri opise tejto osobnosti opäť odvoláva na Vladimíra Mináča, ktorý ho opísal nasledovne: „Vzdor, ctižiadosť, úspech: to je Francisciho osobnostný vzorec…“ Napriek tomu, že sa so Štúrom dostal do sporu, nikdy neboli v nepriateľstve, píše Hajko, ktorý zdôrazňuje, že išlo o zložitú osobnosť. Podieľal sa na revolučnom prebudení Gemera, za čo mu hrozila poprava. Hajko nachádza vo Fransisciho tvorbe etiku a filozofiu morálky. Hajko však dodáva, že tento filozofický odkaz nenachádzame v konkrétnom diele, ale v súbore autorovho praktického konania zmiešaného s tvorbou. Taktiež dodáva, že vedecký rozvoj, či teoretické, vedecké rozpracovanie filozofických systémov, bolo v tej dobe iba v zárodku. Existovalo skôr v intuitívnej forme, ktorú môžeme rekonštruovať. V slovenskej filozofii 19. storočia dominovala predovšetkým filozofia dejín, a tú nachádzame aj u Francisciho:
stretávame sa s herderovsky a čiastočne aj mesianisticky znejúcimi myšlienkami o jedinečnosti slovanského ducha, o skvelej budúcnosti Slovanov a najmä Slovákov… Národný cit síce vyzdvihoval, ale nikdy neabsolutizoval – vnímal ho v kontexte sociálnych, mocenských, majetkových a politických väzieb… Dôležitou črtou Francisciho myšlienkového odkazu sú v neposlednom rade ozveny Hegelovej filozofie. Patria k nim najmä úvahy o „duchu národa“… Duch ľudstva sa podľa Francisciho prejavuje výlučne prostredníctvom aktivity konkrétneho národa, v rámci ktorej sa objektivizuje.
píše Hajko
Na tomto mieste by som chcel oceniť prácu Dalimíra Hajka, ktorý práve v tvorbe národovcov pracne rekonštruuje filozofické systémy.
„Šľachta slovenská, zanedbávajúc sa v školách, neoddávajúc sa vyššiemu umeniu a povolaniu ducha, skúmaniu literatúry a filozofie, zachvátená rozkošami a svetárstvom, teraz musí nad hrobom maďarstva nariekať, a keď sa nevráti k prav- divému, večnému princípu, zostávajúc i napotom v bludoch a zmätkoch — musí zúfať nad životom svojím. Spasenia inde niet, iba v duchu a v pravde.“ Mikuláš Dohnány
„V plnej rade — na údiv všetkých prítomných —
začal hovoriť o hviezdach so zjavnými dôkazmi pomätenosti.“
Hurban o Dohnánym
Posledný vybraným autorom pre Hajkovu knihu sa stal pozoruhodný autor Mikuláš Dohnány, o ktorom píše v texte Horúčka práce a pretrhnutý sen. O Dohnánym som v minulosti čítal z už spomínanej Winklerovej knihy Čas pred nesmrteľnosťou, ktorú mi odporučil už nebohý Ivan Dubnička.
Hajko hneď v úvode textu vyzdvihuje Dohnányho knihu História povstania slovenského, ktorej účelom bolo „objektívne reflektovať tú čiastku zeme, ktorá je jeho vlasťou.“ Dohnány bol sám účastníkom týchto udalostí, čo pridáva tejto knihe na autenticite. Zomiera mladý, vo veku kritickom, 27 rokov. Hajko konštatuje: „Mikuláš Dohnány nemal život ani šťastný a rozhodne nebol ani príliš dlhý. Jeho dumy i jeho nádeje, jeho vízie i jeho úzkosti skončili privčas, nemali sa kedy rozvinúť a v úplnosti uskutočniť.“ Koniec jeho života sprevádzali, podobne ako u Gogoľa, mystické vidiny.
„Dlho, predlho táto noc trvala,
celé stoletie plášťom prikrývala,
na ľudí oheň a hromy metala,
do pekných dolín skaliská rúcala! …
Nebojím sa búrky ani čiernych mrakov…
po dlhom zakliatí už túžim za svetom…
Keď mi na oblohe zasvietila hviezda,
chcem si ja vyhľadať moje skaly, hniezda…
nebojím sa búrky, strely ani hromu,
veď je usúdené, čo sa má stať komu.“
Mikuláš Dohnány (1824 — 1852): Dumy
Hajko uvádza Dohnányho dielo Dumy, ktoré pripomína sládkovičovský štýl písania, ktorý je pretavením citlivého sveta spisovateľa. Hajko sa tiež zaoberá Dohnányho filozofickými predstavami:
„Vždy a všade tam, kde bol mladý Mikuláš Dohnány nadnárodný práve v tom zmysle, že dokázal slovenské národné snaženia organicky spojiť so širším kultúrnym hľadaním, keď ich dokázal dať do nových a zmysluplných súvislostí, ba niekedy aj celkom priamo podnecovať osviežujúcimi príkladmi, kreatívnymi impulzmi a pôsobivými inšpiráciami z cudzích, inonárodných literatúr, všade tam, kde neľpel na zápecníctve, malosti a nacionálnej obmedzenosti, tam bol najväčšmi a v pravom zmysle slova národný. Predovšetkým vtedy charakter jeho postoja k národu a svetu získaval najvyššiu kvalitu a zaslúžene nadobúdal punc autentického vlastenectva.“
Dohnány tvoril aj literárne kritiky: venoval sa Záborskému, Sládkovičovi, poznal dielo Kollára, Goetheho aj Mickiewicza. Hajko v záverečnom hodnotení Dohnányho konštatuje:
Preto a najmä preto sa nazdávam v dobrej viere, že celoživotné dielo tohto nášho básnika, literárneho kritika a prekladateľa, ale aj aktívneho bojovníka meča a slova, nebolo vôbec daromné. A určite nie je daromné ani stretnutie s jeho prácami po uplynutí desaťročí ba stáročí.
Hajko slovenských literátov, buditeľov a revolucionárov spája s vizionárstvom, anticipáciou, snívaním a schopnosťou predvídať javy, aj bez možnosti momentálne realizácie. Sú to vlastnosti, ktoré sú typickým prejavom utopistov, ktorý ukazovali smer. Stali sa súčasťou dejín, a to aj napriek tomu, že ich život bol často naplnený trápením a úzkosťou. Naše dejiny nám môže dať odpoveď, aj na otázky prítomnosti, domnieva sa Hajko.
Dalimír Hajko. Slovenské provokácie. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018, ISBN: 9788081940934
Anotácia: Po úspešnej knižke esejí Antické provokácie prichádza Dalimír Hajko, erudovaný filozof a literárny historik, s knižkou literárnohistorických esejí Slovenské provokácie, ktoré venoval šiestim významným osobnostiam našej kultúry, a to Ľudovítovi Štúrovi, Karolovi Kuzmánymu, Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi, Štefanovi Markovi Daxnerovi, Jánovi Franciscimu a Mikulášovi Dohnánymu. Ide o šesť osobností s rôznym vzdelaním, s odlišnou špecializáciou – a aj s odlišnými životnými osudmi, no s podobne vrúcnym vzťahom k svojmu národu, k slovenskej kultúre, s podobnou vierou v budúcnosť tohto národa a jeho kultúry, s podobným odhodlaním prekonávať nepriaznivé spoločensko-politické okolnosti a venovať tomuto zápasu maximum svojich síl. V súlade s podtitulom knihy D. Hajko píše príbehy spomínaných osobností práve ako príbehy úzkostí a nádejí, a zároveň ako príbehy takpovediac „tichých revolúcií“, pretože opodstatnene vníma úlohu vzdelancov aj ako úlohu „tichých revolucionárov“, ktorí napomáhajú zániku starého, neuspokojivého stavu vecí a pripravujú zrod niečoho nového, v danom prípade – zrod novej, svojbytnej slovenskej kultúry a aj kultúrnej identity. Mnohé úvahy vyslovené v súvislosti s pôsobením uvedených šiestich osobností majú v Hajkovom texte aktuálny charakter, či už ide o vzťahy medzi národným a univerzálne ľudským, o problematiku tolerancie k inakosti rôzneho druhu alebo o dnes toľko diskutovanú európsku (stredoeurópsku) jednotu, ktorá by sa nemala chápať redukovane v ekonomickej podobe…
Literatúra ako existenciálna komunikácia
…medzi filozofiou a literárnou tvorbou
Dalimír Hajko sa literatúre a filozofickému existencializmu venuje od počiatku svojej tvorby. Už počas štúdií na UKF v Nitre som čítal jeho debut Rozpätie dňa. V roku 2016 vydal knihu Existencia v kríze a minulý rok monografiu, ktorá optikou existencializmu skúma súvislosti medzi umeleckou tvorbou a filozofickými východiskami a autorskými zámermi tvorcov s názvom Literatúra ako existenciálna komunikácia. Som rád, že súčasťou tejto knihy je aj príspevok o Lacovi Novomeskom, ktorý zaznel na konferencii, ktorú som pri príležitosti 110. výročia narodenia básnika organizoval a na ktorej Dalimír Hajko s týmto príspevkom vystúpil. V tom čase sa mi podarilo získať záštitu Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, ba dokonca aj účasť dekana. Hajko v tomto príspevku zdôrazňuje humanistický rozmer Novomeského tvorby. „Veľkosť Novomeského spočívala predovšetkým v tom, že bol básnik. Básnik, ktorý hľadal organické spojivo medzi poetickým a sociálnym, podľa ktorého však úlohou poézie vždy zostane objaviteľstvo nových krás a ich nových podôb,“ píše Hajko, ktorý v príspevku oceňuje Novomeského pokus o syntézu a harmóniu v kultúrnej stavbe národa prostredníctvom textu o Štefánikovi.
Dielo Literatúra ako existenciálna komunikácia Hajko rozdelil na tri časti, z ktorej prvá je metodologická (tajomstvo odkrývania existenciálnej komunikácie; metafora vo vede; etika a veda), druhá analyzuje konkrétnych autorov (analyzuje tu diela Laca Novomeského, Jána Jambora, Daniela Pastirčáka, Etely Farkašovej, Jána Švantnera, Primoža Repara, Viliam Turčány, Štefan Moravčík, Ján Beňo, Gabriela Rothmayerová, Tibor Kočík, Vojtech Mihálik, Dalimír Dali Stano, Ondrej Nagaj, Igor Hochel, Hana Košková). Hajko hneď v úvode konštatuje:
…literatúra je v prvom rade výpoveďou o existenciálnej komunikácii… Komunikačná hra, zakotvená v rešpektovaní sokratovskej maieutiky, je v konečnom dôsledku komunikáciou naznačujúcou nové, často nenaplnené možnosti ľudského pôsobenia vo svete iných. Možnosti byť, existovať, stávať sa, napĺňať sa vo vzťahoch… Vrcholí v úzkosti, ktorá je podľa Sørena Kierkegaarda rozporuplným výrazom naplnenia ľudskej prirodzenosti.
Hajko v knihe okrem už spomínaného Novomeského analyzuje tvorbu predovšetkým žijúcich slovenských autorov ako napríklad Ján Zambor, Ján Beňo, Tibor Kočík, Igor Hochel, Ján Švantner, ale aj zabudnutého velikána slovenskej poézie Vojtecha Mihálika. Čo by som chcel zdôrazniť je fakt, že Hajko so silným sociálnym a humanistickým cítením oceňuje aj tvorbu niektorých slovenských až dogmaticky pravicových literátov, čo dokazuje jeho otvorenosť a nezaujatosť. Kiežby tieto slovenské pravicové elity vyjadrovali rovnakú úctu voči národniarom a ľavičiarom. To môže byť pre nás „nehodných“, ktorých už stihli umiestniť tieto elity na rôzne sankčné zoznamy, iba zbožným prianím. Ale nechajme politiku politikou. Vráťme sa k literatúre a tvárme sa, že všetko funguje ako by malo.
Zaujímavým doplnkom je aj analýza diela slovinského autora, básnika a kierkegardológa Primoža Repara, ktorého uvádza ako exemplárny príklad autora, ktorému ide primárne o existenciálnu komunikáciu („koľko krvi pretieklo kvôli každému slovu… Život nie je krásny, život je viac ako krásny, život je nešťastný“). V tvorbe tohto slovinského autora nachádza rozorvanosť, nemožnosť vnútorného šťastia, stratenie zmyslu, bezuzdnú vášeň, ktorú pretavuje do poézie. Kde hľadať nádej? V láske, hoc i neistej, no predsa je v nej nádej. Hajko píše: „Láska je pre Primoža Repara prvým a najdôležitejším základom sveta, je vnútornou hybnou silou, ktorá takmer až s panteistickou vášňou preniká naše vnímanie skutočnosti a jeho básnickú interpretáciu. Aj keď sa v našom svete všetko zrúti, aj keď sa nám niekedy vytratí zmysel žitia, ostáva nám ešte láska, alebo aspoň možnosť lásky, presviedča nás Primož Repar v závere básne Kliatba…“ Milovníci depresívnej poézie Mira Válka si prídu na svoje.
Hajko oceňuje prínos slovenskej filozofky Etely Farkašovej (mimochodom, autorku pozdravujem a ďakujem za uvedenie citácie z môjho doslovu vo vydaní Novej Atlantídy), ktorú charakterizuje pôžitkom z premýšľania o aktuálnych problémoch filozofie – globalizačných procesov, absencii dialógu a postavenia vedy. Hajko s nadväznosťou na Farkašovej kritiku trefne pripomína, že dnes v spoločenských vedách ani tak nezáleží na obsahu vedeckých článkov, ale ich hodnote z pozície karentov a značky časopisu, v ktorom sú publikované, čo teda postráda samotný zmysel tvorby, ktorá sa tak stáva samoúčelnou. Hajko na ďalších stranách podrobne hodnotí Farkašovej tvorbu až dochádza záveru, že autorkine eseje predstavujú prienik medzi viacerými rovinami videnia súčasného sveta. Charakterizuje ich zrozumiteľnosť, aktuálnosť, elegancia myslenia a štýlu. Hajko však svoj text nekončí. Zhodnotí ešte literárny odkaz diela S predtuchou svetliny ako knihu „pre večerné chvíle samoty, keď kmene stromov černejú a ľuďom od dojatia zlyhávajú hlasy.“
V ďalšom texte sa venuje žijúcemu autorovi Jánovi Švantnerovi, ktorého charakterizuje ako autora s pokornou úctou k materiálnej podstate sveta, k hmote okolo nás; ďalej tematizovaním otázky pokory, nevyhnutnosti smrti, sebahľadaní a sebaspytovaní, túžbe po prekonaní osamelosti a východisku v božskej sile. Podobné motívy nachádzame aj u Šimoviča, ktorému Hajko venoval celú knihu. Hajko taktiež pripomína, že Švanter prekladal takých velikánov ako Villon, Mallarmé, Bonnefoy, Claudel, Saint-Exupéry, Cocteau, Valéry, Baudelaire či Jean-Paul Sartre.
Tretiu časť knihy Hajko nazval Nad knihami a prezentuje tu recenzie na knihy. Začína dielom Viliama Turčányho – Dar:
„Viliam Turčány v celej svojej tvorbe, a to už od samých jej začiatkov až po dnešok, sa usiloval nájsť most medzi duchovnom a každodennosťou, svedčí aj táto nedávno vydaná zbierka raných básní.“
Druhý autor patrí k mojim osobným obľúbencom slovenskej poézie. Ide o už spomínaného, neprávom zabudnutého majstra slova, Vojtecha Mihálika a vydaniu diela Brána. Hajko zdôrazňuje, že Mihálik ako socialistický básnik začínal na pôde kresťanskej poézie, čo sa prejavuje na teisticko-spiritualistickom podtóne celej jeho tvorby. Autor tiež vyjadruje ľútosť, že sa Novomeskému nepodarilo zachrániť ani katolícke vydavateľstvo, ktoré by v tej dobe mohlo túto zbierku vydať spolu s tvorbou Janka Silana. Avšak ťažko niečo vyčítať Novomeskému, ktorý si bol vedomý, že necitlivý povojnový model socializmu studenej vojny, bez onoho magicko-romantického poetizmu, ktorý sa snažil práve Novomeský socializmu vdýchnuť, skôr či neskôr zožerie aj jeho, aby sa po rokoch vrátil a dokázal, že vulgárny model socializmu nemôže na Slovensku prežiť. Napokon boli to Novomeský a Husák, ktorý sa snažili práve budovať mosty medzi kresťanstvom a socializmom, ale to je na inú tému. Ďalší autor, ktorému sa Hajko venuje je populárny Štefan Moravčík. Konkrétne opisuje druhé vydanie diela Moravianska Venuša. Hajko spomína na eufóriu prvého vydania tejto knihy v 80. rokoch slovami:
Písal som o Moravianskej Venuši aj vtedy, a preto som dnes zatúžil (podobne ako autor doslovu) zaspomínať si nad druhým vydaním zbierky… Ešte intenzívnejšie než pri prvom vydaní vnímam dnes vnútornú, organickú spätosť moravčíkovskej vitality, ktorá vnáša do histórie priam biologické procesy, ktorá objavuje živočíšnosť v ľudských dejinách. Zmyslovosť je všadeprítomná, večná, nadčasová, a azda aj preto môžu byť Moravčíkove pohľady na dejinné udalosti vyjadrené v básni také blízke i súčasnému čitateľovi. Sú zrkadlom, v ktorom sa odráža dobro aj zlo, krása ľudskej spolupatričnosti, ale aj ten neduživý a biedny „ľudský koreň zhnitý“.
Ďalší autor, ktorého Hajko uvádza je Ján Beňo, ktorý rozoberá otázku času a života a myšlienku: človek si zaslúži úctu vtedy, keď prekoná svoj osud. Dalimír Hajko nezabúda ani na mimoriadne talentovanú autorku Gabrielu Rothmayerovú, ktorú mám taktiež tú česť osobne poznať, ba dokonca navštívila uvedenie mojej knihy o Lacovi Novomeskom. Priznám sa, že nepoznám jej tvorbu, no čítam často jej poetické statusy, ktoré ako Jaroš v Tisícročnej včele pripomínajú našu pominuteľnosť a prelínanie prítomnosti, minulosti a budúcnosti. Hajko charakterizuje Rothmayerovej dielo A ideme ďalej. Ale odkiaľ a kam? ako neistotu spojenú s bolesťou váhania, únavou z nezmyselného rozhodovania, ťarchou zbytočného sebahodnotenia, s neurčitosťou vzdialeného cieľa. Dodáva, že v jej diele oscilujú záblesky fantázie so skutočnosťou, možno vidieť a cítiť túžbu ukázať, že svet taký aký je, nie je ani taký, alebo presnejšie ako predstiera, že je, a ani nie je správny. Hajko píše:
Nostalgia, skrytá a chvíľami dobre utajovaná túžba po istotách spojená so sústredenou sebareflexiou… Nádej poznačená melancholickou skepsou… To všetko vyžaruje z tejto až postmoderne hybridnej knižky zhromažďujúcej texty, „čo doba priniesla“, s jemným náznakom bachtinovskej karnevalizácie a fragmentácie, ktorá v knihe bezprostredne súvisis neurčitosťou.“
Krátku recenziu končí Hajko konštatovaním, že Rothmayerová nechce odpovedať na otázky vývinu ľudstva, chce iba naznačiť náladu individuálneho prežívania situácie v rámci nepatrného príbehu človeka. Nasledujú recenzie na dielo Tibora Kočíka, Rok zasvätenca, ktoré Hajko charakterizuje …ako sugestívny tvar celistvého celku, ktorý je nielen sebavyjadrením, ale v mnohých prípadoch aj širším vyjadrením situácie prítomnej doby a súčasného človeka… a pokračuje analýzou mysticko-kresťanského diela Dalimíra Stana, Očistec/Purgatorio. Stanovo dielo charakterizuje ako poéziu široko chápanej lásky k svetu so všetkými jeho prednosťami a nedostatkami, láskami a neresťami, biedami a rozkošami. Smrť a očistec sú súrodenci. Láska k životu je neraz pretavená cez očistec hľadania a cez poznanie jeho márnosti. Dalimír Dali Stano nechápe poéziu ako breviár radosti, ale skôr ako žalm plný nepokoja a pochybností, ale aj viery. píše Hajko. Nasledujú ešte tri krátke recenzie: Veď ja viem od Ondreja Nagaja; Muž na peróne od Igora Hochela a kniha Odprevadiť záveje od Hany Koškovej. V prvej knihe dominuje nostalgia a cestovanie časom v živote človeka, druhá spomínaná kniha sa zameriava na zážitok z básne útočiacej na rozum, a napokon motívom poslednej knihy je existenciálna samota a úzkosť, ktorá ohrozuje našu citovú rovnováhu.
V úplnom závere knihy, ktorý Hajko nazval Apendix venuje spomienku (Žalm) významnému slovenskému básnikovi Milanovi Rúfusovi. Údelom Rúfusovho človeka je pochopiť vlastnú slabosť a vypátrať v sebe zárodky kreatívnej sily, ktorá dokáže zmeniť surovosť a nahotu všedných dní na bohatstvo a plodnosť večného hľadania a dozrievania, opisuje autora Hajko.
K porozumeniu Hajkových textov je nevyhnutné poznanie tvorby predložených autorov, preto je text určený predovšetkým čitateľom, ktorí sa zaujímajú o slovenskú tvorbu. Osvetový rozmer knihy spočíva predovšetkým v zmapovaní stavu slovenskej literatúry. Čitateľ tak môže získať zaujímavé typy na doplnenie svojej knižnice. Hajko píše dejiny slovenskej literatúry, zaraďuje nových autorov ku klasikom a vytvára tak mosty staršej a mladšej generácie. Básnik či prozaik bez recipienta stráca zmysel svojej tvorby, básne a poviedky bez kritickej reflexie zostávajú v zabudnutí. Dalimír Hajko urobil kus práce pre dejiny slovenskej literatúry a táto kniha je toho dôkazom. Avšak po dopísaní tohto textu musím prehlásiť, že je skutočne ťažké recenzovať recenzie, obzvlášť na tak dobrého slovotepca ako je Dalimír Hajko. Nuž zostalo mi iba zosumarizovať už napísané, a skutočne kreatívne napísané, v kratšej forme. Z tejto knihy priam srší, že Hajka skutočne písanie baví a so slovom sa hrá ako sochár, ktorý z hliny modeluje oblé tvary krásnej ženy, ktorú Hajko nachádza práve v literatúre.
Dalimír Hajko. Literatúra ako existenciálna komunikácia. Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2019, ISBN: 978-80-8128-239-3
Anotácia: Monografická práca z oblasti literárnej vedy Literatúra ako existenciálna komunikácia, ktorej autorom je prof. PhDr. Dalimír Hajko, DrSc., skúma súvislosti medzi tvorbou umeleckej literatúry (poézie a prózy), literatúry faktu, filozofickými východiskami a autorskými zámermi tvorcov. Analýza vzťahu filozofickej a umeleckej roviny zovšeobecnenia reflexie skutočnosti – nielen jej poznávania, ale aj formovania novej ľudskej situácie – poskytuje možnosti prieniku do poznania a interpretácie širokých kultúrno-civilizačných súvislostí. Kniha je rozdelená na tri časti – prvá je venovaná všeobecným teoretickým a metodologickým východiskám, v druhej sa autor pokúša o literárnovedné prieniky do tvorivých koncepcií relevantných spisovateľských osobností a tretia obsahuje príklady ich aktuálnej literárnokritickej aplikácie na diela súčasnej, najmä slovenskej literárnej tvorby v duchu slov Artura Schlessingera: „Ak chceme prežiť, musíme mať nápady, víziu a odvahu.“ Práve kniha Dalimíra Hajka je dôkazom pravdivosti tejto myšlienky. Len veľké osobnosti dokážu inšpirovať a stimulovať ľudského ducha. Literatúra a veda, poézia a próza, ktoré tvoria umelecký text v symbióze s vedeckým vysvetľovaním skutočnosti, sú toho dôkazom. Invenčný spisovateľ umeleckými prostriedkami inšpiruje čitateľa, núti ho zamyslieť sa nad problémami života a smrti, spoločnosti ako aj samotného jednotlivca v kontexte s filozofiou bytia. Jasne vyhranený autor tejto práce – pedagóg a vedec, literát a esejista v jednom, ponúka čitateľovi skutočnú delikatesu.
Básnický svet Jána Šimonoviča
o prievozníkovi v člne poézie…
„Čo ak mi Krása niečo odkáže,
ale ku mne sa to nedostane?
Sám vnútorný rozpak z toho
akoby sa vo mne kládol na lopatky.“
Ján Šimonovič: Krása
Šimonovičov básnický svet symbolizuje totiž sám život, jeho báseň
je hľadanie v priestore, ktorý nikdy a nikde nekončí.
Dalimír Hajko
Ján Šimonovič. Priznám sa, že ako vyznávač slovenskej poézie, predovšetkým Mihálika, Novomeského, Válka, Krasku či štúrovcov, som nepoznal tohto zaujímavého básnika. Základné informácie o ňom hovoria, že ide o rodáka zo Siladíc, ktorý patril k tzv. trnavskej skupine konkretistov.
Program konkretistov sa zameriaval skôr na estetiku, odmietali teda kultúrno-politický rozmer. Písali skôr literatúru pre deti, umelecký preklad a poéziu (Hajko sa im venuje v samostatnej kapitole a pripomína, že do skupiny patria okrem Šimonoviča autori ako Ján Stacho, Ján Ondruš, Jozef Mihalkovič a Ľubomír Feldek). Podľa Hajka bol ich špecifikom zmysel pre detail.
Šimonovič publikoval v Mladej tvorbe, debutoval zbierkou Pyramída, inšpiroval sa nadrealizmom a surrealizmom, pričom sa zameriaval na estetické vnímanie harmónie života a prírody. Hajkovu knihu už spomínala v Pravde, Helena Dvořáková pri príležitosti nedožitých 80. rokov básnika Šimonoviča. Dozvedáme sa tiež, že Dalimír Hajko recenzoval Šimonovičove básnicke zbierky a vyzdvihoval jeho humanizmus. V úvode knihy Hajko pripomína, že autorovu poéziu je možné pochopiť iba ako celok, teda od prvých básní až po posledné, čo nie je možné pre čitateľa, ktorý sa Šimonovičovou tvorbou stretáva prvý krát. Hajko pripomína, že autor prešiel od vitálneho optimizmu až k existenciálnej skepse, nedôvere a bolesti. V jednej z posledných básni takto bilancoval svoju tvorbu: „Čítam dnes svoje staré i nové básne nastúpené v korektúrach, z ktorých vylupujem ich lupiny aj smeti tlačiarenských chýb… Tridsaťročné scenérie mi báseň udržiava v čerstvosti ako rajské záhrady z mladšej doby čistoty.“ Podľa Hajka to symbolizuje, že jeho poézia a filozofia nemala začiatok, ani koniec. Je mikrohistorická, aj makrohistorická (hľadá súvislosti medzi dejinami a každodennosťou). Je v nej vlastenectvo, humanizmus, samota, i potreba zbližovania, láska, príroda, pohyb, antropológia, svetlo a čas, viera a Ježiš chudobných.
Ak napríklad o Rúfusovom videní sveta do vysokej miery platí tvrdenie existencialistického filozofa Jeana Paula Sartra (1905 – 1980), že „dejiny vytvára aj naše najintímnejšie gesto“, teda skutok, čin, u Jána Šimonoviča predstavu onoho objektívneho ducha, ktorý charakterizuje istú etapu dejín, tvorí a formuje výlučne náš vlastný názor a osobný postoj, ktorý činu predchádza.
Dalimír Hajko
Šimonovič sa podľa Hajka usiloval o odhalenie zmyslu nášho bytia, vyjadrenie existenciálneho stavu jednotlivca. Snažil sa priblížiť čitateľovi krásu prítomného a priblížiť proces tvorby. Výrazným fenoménom jeho tvorby je samota v kontraste jeho túžby po priateľstve, humanizme a spolupatričnosti. Samota pre autora bola bránou k témam prírody (príroda ako stav duše, portrét osobného sveta básnika), lásky, duchovna (humanistický a sociálny odkaz kresťanstva, anti-majetnícke posolstvo Krista), ale aj vzťahu k druhým, všíma si Hajko. Duchovno bolo pre básnika v závere života východiskom po sklamaní a skepse z apatie. Autor mal svojou poéziou ambíciu oslovovať ľudí; nechcel teda tvoriť akési umenie pre umenie. Podľa Hajka bola jeho tvorba výzva k tvorbe pre mlčanlivých. Akoby úzkosť z nemožnosti priblíženia sa k ľudom sa zrkadlí práve v tvorbe o samote. „Báseň bola preňho určitou duchovnou situáciou,“ píše Hajko, ktorý sa v mnohých svojich knihách venuje práve existencializmu, možno i preto sú autorovi knihy Šimonovičove básne tak blízke.
Podľa Hajka cesta ku kozmopolitizmu nemôže ísť cestou popretia národných tradícií, a práve na toto poukazuje Šimonovič. Úloha básnika je v tomto zmysle stať sa „prievozníkom“:
…podobne ako ten skutočný prievozník, ktorý „žŕdkou z tvrdého dreva, okutou na konci kusom železa, pretískal od rána do noci ťažkú loďku z jedného brehu na druhý“, tak aj básnik posúval loďku slov a veršov od jedného obrazu k druhému, od jedného problému k iným, od jednej osvedčenej, vyskúšanej myšlienky k novým, nádejným a nevšedným ideám, ktoré vyslovoval v básňach a hľadal v nich prekonanie tradície, ale zároveň aj jej zachovanie.
Počiatok národnej identity nachádza Šimonovič v dedine. Hajko venuje v knihe celú stať Šimonovičovmu vzťahu k mestu a dedine: „Akoby básnik chcel prekonávať bolesť z prítomnosti nostalgiou za dedinským svetom svojho detstva, svojej mladosti, akoby sa ho bál zrieknuť, hoci sám cíti, že tým dynamickejším, hoci nie krajším a príťažlivejším elementom je mesto a celá reťaz problémov..“ Snaha prekonať mesto a dedinu však napokon vyústi do návratu k dedine.
…literatúra je akciou proti nedostatočnosti človeka. Literáti sú zatieňovačmi ničoty, iba literatúra zaľudňuje zem.
Bertold Brecht
Hajko zdôrazňuje Šimonovičovu zásadu, hovoriť pravdu, čo sa prejavilo v jeho básňach, ale aj esejistickej a publicistickej tvorbe reflektujúcej globálne environmnetálne a militantné hrozby. „Ešte ma desí vojna, lebo sa ma týka…“, vyznáva sa v básni Pokoj. Šimonovič zdôrazňoval humanizačnú funkciu kultúry.
„Ku koncu som písal,
že treba hovoriť pravdu o pravde aj o nepravde,
zamkol som všetko rýmami
v železiach rytmu
pred vykrádačmi hrobov.“
V poslednej kapitole knihy sa Hajko venuje prekladateľskému rozmeru Šimonovičovho odkazu. Šimonovič prekladal napr. Jesenina či Gederica Garcíu Lorca. „Slovo je totiž vo všeobecnosti cestou k pochopeniu cudzích myšlienok – transformované slovo v preklade z jedného jazyka do druhého vytvára novú skutočnosť v novom kultúrnom prostredí… Prekladanie malo vplyv aj na vlastnú autorskú tvorbu Jána Šimonoviča,“ píše v súvislosti s prekladmi Hajko.
Hajkova kniha venovaná Šimonovičovej básnickej tvorbe rozhodne nie je ľahkým čítaním. Autor knihy, podobne ako autor, ktorému je kniha venovaná majú spoločný existenciálny prístup. Kniha môže byť nielen estetickým, ale aj duchovným zážitkom pre tých, ktorí hľadajú. Je pozoruhodné ako sa umením jazyka podarilo Dalimírovi Hajkovi vystihnúť jeden svet, jedného básnika. Svet, ktorý je svetom jeho, i nás všetkých.
Dalimír Hajko. Básnický svet Jána Šimonoviča. Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2019, ISBN: 978-80-8128-239-3
Anotácia: Úsilím autora tejto knihy bolo preniknúť do myšlienkovej podstaty básnickej tvorby Jána Šimonoviča, básnika z okruhu tvorcov patriacich k Trnavskej skupine, ktorí výrazným spôsobom určovali tvár slovenskej poézie druhej polovice dvadsiateho storočia. Dalimír Hajko sústredil svoju pozornosť na rad nových kontextov Šimonovičových veršov, Šimonovičov básnický svet symbolizuje sám život, jeho báseň je hľadanie v priestore, ktorý nikdy a nikde nekončí. Hľadanie, ktoré síce nemôže byť nikdy celkom úspešné, ale ak by nevzniklo, stratila by sa jedna dimenzia básne. Kniha je súčasťou autorovho úsilia mapovať nedávne desaťročia vývinu slovenskej lyriky.
Literatúra faktu Jozefa Leikerta
osvetár, ktorý pripomína osobnosti slovenských dejín
Jozef Leikert je viacrozmerný autor: poznáme ho ako citlivého básnika, prekvapujúco objavného autora literatúry faktu aj ako vytrvalého a hĺbavého historika. V Leikertovej osobnosti sa spája historik s básnikom, investigatívny novinár s triezvym zaznamenávateľom spomienok osobností, ktorých sa dotýka predmet jeho skúmania.
Dalimír Hajko
„Krátkymi esejami postupne predstavíme viacero osobností Slovenska, ktoré sa svojím dielom a postojom k životu natrvalo zapísali do slovenských, európskych a neraz i svetových dejín…
….Beda národu, ktorý si neváži intelektuálov a nevie si zastať ich diela. Masaryk kedysi povedal, že národ bez rozumných ľudí je ako telo bez rúk. Hluché, slepé, nevšímavé. Navyše necitlivé a napoly mŕtve.““
Jozef Liekert
„Leikertovo dielo je napísané nielen erudovane,
ale najmä s citom a láskou, tak ako je napokon
u tohto autora zvykom.“
Miroslav Poláková
Pri hodnotení nasledujúcej knihy budem viac osobný. S básnikom, historikom a spisovateľom Jozefom Leikertom mám tú česť sa poznať ešte od čias pôsobenia na Katedre kulturológie FF UKF v Nitre, kde pôsobil spolu s Dalimírom Hajkom. Jozef Leikert oživil nitriansku kulturologickú katedru organizovaním unikátnych vernisáží, kde pozýval celý rad významných slovenských výtvarníkov. Svojou činnosťou tak do Nitry priniesol osobnosti celoslovenského, ba aj svetového významu. Vďačím mu za mnohé a veľmi ma potešila aj jeho účasť na prezentácii mojej knihy. Najviac ma Jozef Leikert inšpiroval svojou osvetovou činnosťou, vyzdvihovaním významných osobností slovenskej histórie a snahe pomáhať a propagovať talentovaných umelcov. Dalimír Hajko venoval Jozefovi Leikertovi hneď dve monografie, z ktorých prvá z nich opisuje jeho básnickú tvorbu, druhá nám ukazuje Leikerta ako historika a kulturológa. Leikert pracoval ako vedecký pracovník Historického ústavu SAV, stal sa hovorcom prezidenta Slovenskej republiky, je členom Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska, získal celý rad ocenení doma aj v zahraničí.
Dalimír Hajko v úvode knihy zdôrazňuje, že Leikert ako autor literatúry faktu sa logicky inšpiruje impulzmi dejín, no nie je mu cudzí ani pohľad básnika. Vyzdvihuje individuálne vzopätie v súradniciach zápasu o zachovanie spoločenstva. Spoločným znakom jeho tvorby je zachytenie malých osudov v súvislostiach veľkých historických udalostí, čo ho spája aj so samotným Hajkom, ktorý podobný prístup aplikoval napríklad v uvedenej knihe Slovenské provokácie. Liekert využíva metódu novej historiografie, tzv. orálnej histórie (tú považuje Hajko za veľký krok vpred v oblasti slovenskej historiografie).
Pod anglickým termínom „oral history“ – do slovenského jazyka najčastejšie prekladanom ako „orálna história“, čiže ústne reprodukované zážitky, vyslovená, hovorená história, vyrozprávané či prerozprávané dejiny – máme na mysli relatívne mladú, ale intenzívne sa rozvíjajúcu historiografickú metódu poznávania a interpretovania historických javov, ktorá čerpá zo „živých prameňov“ – zo svedectiev ústnych (v niektorých prípadoch zaznamenaných i písomne, napríklad v podobe denníkov, korešpondencie a pod.), ale vždy autentických výpovedí… Ide teda o istý typ „demokratizácie“ histórie: k slovu sa dostáva (aj) jednoduchý človek, písomné dokumenty majú pritom síce dôležitú a nezanedbateľnú, ale predsa len v danom kontexte pomocnú a sekundárnu funkciu, podobne ako známe štatistické fakty. … Dejiny tvoria živí ľudia, ktorí nie sú iba štatistickými údajmi, číslami, ale ktorí aktívne, slobodne a vážne konajú. Dejiny sa takto prostredníctvom orálnej histórie – ako kvalitatívnej výskumnej metódy – zaľudňujú, stávajú sa živým zaznamenaním ľudských osudov, píše Hajko.
Hajko zdôrazňuje predovšetkým umenie klásť otázky. Prostredníctvom tejto metódy sa snažil Leikert zachytiť „ľudskú veľkosť, silu ducha, odvahu, vytrvalosť a nezlomnosť viery vo vyšší princíp bytia v kontrapunkte s ľudskou malosťou, mravnou slabosťou, malichernosťou, bezcharakternosťou, podlosťou a zradou.“ Hajko tiež poukazuje na ambíciu hľadania objektívnej pravdy. Pýta sa:
„Môže literatúra faktu nejakým spôsobom prispieť k procesu hľadania historickej pravdy? A ak áno, čím, akým spôsobom? … Na tieto otázky historik a spisovateľ literatúry faktu Jozef Leikert nikde neodpovedá expressis verbis, nevyjadruje sa k nim formou odborného textu, ale jeho odpovede sú implicitne obsiahnuté v prístupoch k jednotlivým témam, ktoré vo svojich prácach spracováva.“
Pripomína, že Leikert uprednostňoval tzv. koherenčnú teóriu pravdy, ktorá je založená na kritériu logickej bezrozpornosti, neprítomnosti rozporu v systéme iných relevantných výrokov. Jozef Leikert chce povedať, že pravdivosť tvrdenia musí byť vždy vnímané na základe komplexu vzájomne nezávislých odpovedí týkajúcich sa toho istého problému. Preto Leikert konfrontuje záznamy spomienok jednotlivého interviewovaného pamätníka (narátora) so spomienkami iných, nezávisle vypovedajúcich svedkov. Liekert má podľa Hajka blízko k individualistickému, osobnostnému pohľadu na historické fakty. Snaží sa prostredníctvom individuálneho zachytiť objektívne.
Hajko si z Leikertovej tvorby vybral nasledujúce nosné témy: prenasledovanie českých študentov v novemberi 1939 s dôrazom na individuálne životné peripetie, biografické rozhovory s osobnosťami slovenskej a českej kultúry)…
Leikertove rozhovory sledujeme predovšetkým v dialogickej podobe nie príliš vzdialenej klasickému platónskemu dialógu (Ladislav Ťažký, Jozef Kroner, Josef Kocourek, František Kele, Jaroslav Siman) alebo v monologickej podobe (Ladislav Mňačko). Niekedy aj v podobe fiktívnych rozhovorov v listoch priateľovi v podobe epistolárnej prózy (Marek Frauwirth), hoci aj v tomto prípade je základom textu dialóg, ibaže reprodukovaný v monologickom tvare, bez účasti druhej strany.
píše Dalimír Hajko.
Leikert problematizuje mená ako Vavro Šrobár, Pavol Strauss, Ladislav Hanus, Tomáš Garrigue Masaryk, Ladislav Ťažký, Ladislav Mňačko, Peter Liba, Vincent Šabík, Andrej Tušer a ďalší. „Objektom Leikertovho záujmu boli predovšetkým zrelí tvorcovia nielen nepríliš dávnej slovenskej (v niektorých prípadoch i českej) histórie našej spoločnosti a kultúry, ale aj našej prítomnosti,“ píše Hajko. Významnú časť svojej tvorby Leikert venoval osobnostiam viery: Ladislavovi Hanusovi a Pavlovi Straussovi (venoval im hneď dva zborníky).
„Po dočítaní všetkých príspevkov som si nie celkom istý, či sa nám podarilo Ladislava Hanusa dostatočne uchopiť a spracovať. Zdá sa mi, že naša generácia na Ladislava Hanusa ešte nedorástla a nejaký čas pravdepodobne potrvá, kým ho pochopíme a vo všetkom mu porozumieme… “
„Pavol Strauss mal vždy čo povedať ako lekár, spisovateľ, filozof, kulturológ… „Má nám čo povedať aj dnes, možno viac ako kedykoľvek predtým, keď sa číta menej, keď máme jeden k druhému ďaleko, keď sa nepočúvame, keď sme voči sebe nevšímaví a málo pozorní. Kdesi sa stala chyba: kultúra a umenie neurčujú životný smer, udáva ho ekonomika, biznis, mamona, túžba po bohatstve. Všetko je v popredí, iba duchovno človeka sa pomaly stráca.“ píše Jozef Leikert.
Leikert tiež problematizuje rozpoltenosť osobnosti Ladislava Mňačka. Podčiarkuje citát: „Slánskeho, Londona, Clementisa, Novomeského sme odsúdili všetci, čo tu sedíme, možno okrem tých, ktorí vtedy boli v pionierskom veku. Všetci sme – nechceme tu spytovať dôvody prečo, či zo strachu, či zo slepej viery, či z neznalosti – dvíhali ruky na aktívoch, schôdzach za hanebné rezolúcie, ktoré sme neraz sami formulovali. Všetci sme v akomsi zúrivom zápale kričali – ukameňujte ich.“ Zároveň však Leikert dodáva: „Mňačkovi niekedy nerozumiem, jeho vyjadrenia boli neraz rozporuplné. V niektorých článkoch či knihách je nebojácny, radikálny, ba až revolučný… Často bol však naivný, niekedy až servilný, ako napríklad pri bezvýznamnej správe hodnotiacej tretí spisovateľský zjazd, na ktorý už mnohí zabudli.“ Hajko k tomu dodáva, že Liekert nevníma Mňačka nekriticky, kritizuje hodnotí jeho servilnosť či machiavelizmus. Podľa Hajka Mňačkova servilnosť mohla vyplývať aj z toho, že by sa k ideám, ktoré zastával hlásili ľudia, ktorí im nerozumeli. Hajko píše:
Netreba však zabúdať, ako upozorňuje Jozef Leikert, že Mňačko bol vo februári 1948 v Prahe „najvychytenejším novinárom Rudého práva a politici sa bili, aby chodil na ich akcie a písal o nich… Leikertova kniha nie je adoračný spis, ale problémová analýza.
Podobne ako Mňačkovi sa Leikert venuje osobnosti Ladislava Ťažkého, a to v knihe Testament svedomia. Podľa Hajka sa Leikertovi podarilo v tejto knihe zachytiť charakteristickú črtu Ťažkého diela – dotýkanie sa minulosti s prítomnosťou:
Leikert dokázal odkryť mnohé zákutia spisovateľovho vedomia i svedomia, dokázal odhaliť zjavné i skryté súvislosti života tohto majstra slovenskej prózy… Problém svedomia, obetavosti a zodpovednosti ako etických kategórií sa v Leikertových dielach z oblasti literatúry faktu vyskytuje na viacerých miestach a v rozličných súvislostiach.
Leikert sa vo svojej literatúre faktu snaží zachytiť osudy postáv histórie výskumom každodennosti. Vyzdvihuje hrdinstvo, no zaoberá sa i zradou, či servilnosťou. Pri rekonštruovaní pravdy využíva priame rozprávanie, listy, denník, rodinné záznamy a poznámky. Hajko píše o heideggerovskom prístupe a „prepise“ či „prenose“ subjektívnych dát do objektívneho sveta.
Hajkova kniha o Leikertovej tvorbe je pestrá, inšpiratívna a prehľadná. Časť sa venuje metodológii, časť analýzy konkrétnych textov a záver ponúka prehľad biografie a tvorby Jozefa Leikerta. Podľa Hajka účelom predloženej knihy nie je poskytnúť ucelený prehľad Leikertovej tvorby, či súhrnu jeho myšlienok, ale skôr poskytnúť inšpiratívne body a výzvy na premýšľanie. Myslím, že sa tento deklarovaný cieľ podarilo autorovi dosiahnuť.
Dalimír Hajko. Literatúra faktu Jozefa Leikerta. Bratislava: VEDA, 2018, ISBN 9788022416740
Anotácia: Po publikácii Básnický svet Jozefa Leikerta (VEDA, 2017) ponúka jej autor, filozof a literárny vedec Dalimír Hajko, ďalší pohľad na mnohostrannú činnosť a tvorbu Jozefa Leikerta, monografiu zameranú na jeho tvorbu v oblasti vecnej spisby. J. Leikert je viacrozmerný autor: poznáme ho ako citlivého básnika, prekvapujúco objavného autora literatúry faktu aj ako vytrvalého a hĺbavého historika. Všetky tieto oblasti jeho tvorby sa navzájom prelínajú, v každej z nich dokáže odhaliť časť sveta človeka súčasnosti i minulosti, ale nikdy nie bez vzájomnej súvislosti. Ako autor literatúry faktu sa celkom logicky inšpiruje impulzmi z oblasti dejín. V tejto knihe sa D. Hajko venuje Leikertovým zaujímavým dielam z oblasti literatúry faktu. Pri ich tvorbe hrala nezastupiteľnú úlohu metóda orálnej histórie, ktorú Leikert vedome využíva a pokúša sa tvorivo rozvinúť. Ak mu to vychádza, tak práve pre jedinečný dar syntézy, ktorý sa objavuje v jeho najdôležitejších textoch, pre schopnosť hľadať a vidieť nenápadné a často skryté spojenia medzi poéziou a históriou, literatúrou a vedou, malými a veľkými dejinami, každodennosťou a takzvanou veľkou históriou.
Poďakovanie
Prof. PhDr. Dalimír Hajko, DrSc. patrí k tým osobnostiam, ktoré do môjho života významným spôsobom zasiahli až do takej miery, že formovali moje spoločenské poslanie. Možno by som sa nikdy nevenoval filozofii a možno by som nikdy nenapísal ani jediný článok, keby nebolo jedinej prednášky profesora Hajka, kde ma vtedy (ako študenta kulturológie) zaujala práve osobnosť Jeana-Jacquesa Rousseaua, o ktorom som o niekoľko rokov písal rigoróznu prácu. Možno práve tento moment bol onou križovatkou, z ktorej som sa dostal k štúdiu filozofie, písaniu esejí, štúdií, článkov, kritík a kníh. Za to vďačím aj profesorovi Hajkovi, ktorý uvádzal aj moju knihu o Ladislavovi Novomeskom a dodnes so mnou konzultoval najnovšiu knihu o utópiách. Jeho cenné rady do významnej miery formovali aj moje myšlienky. Som rád, že som sa tak stal taktiež malou súčasťou Hajkovho sveta literárneho a filozofického sveta, ktorý je tak pestrý a inšpiratívny.
PhDr. Lukáš Perný
