150 rokov od úmrtia Štefana Moysesa: Davista Ladislav Novomeský o odkaze Štefana Moyzesa

Štefan Moyzes (* 24. október 1797, Veselé – † 5. júl 1869, Žiar nad Hronom) bol rímskokatolícky biskup, v rokoch 1850 – 1869 banskobystrický diecézny biskup, pedagóg, verejný činiteľ, kultúrny pracovník, národovec, zakladateľ a prvý predseda Matice slovenskej. Uvádzame článok Ladislava Novomeského z roku 1947:

Štefan Moyzes nezanechal nám veľké diela a písomné pamiatky ako jeho vrstovníci. Jednako už koľké desaťročie od jeho smrti takmer v prísloviach prečnievajú jeho skutky do slovenského národného vedomia, nech u ide o jeho vzácny pomer k osvete a vzdelanosti alebo o jeho najviac známu konciliantnosť náboženskú, lepšie povedané o silu a rozhodnosť jeho slovenského povedomia, ktorá zmierlivosťou bola schopná preklenúť cirkevno-náboženské rozdielnosti.

AKTIVITY PO ZLOMENÍ MAĎARSKEJ REVOLÚCIE

Keď roku 1850, krátko po zlomení maďarskej revolúcie, sa viedenská vláda odhodlala navrhnúť svojmu cisárovi záhrebského Štefana Moyzesa na biskupský stolec v Banskej Bystrici, nepochybne myslela, že v ňom bude mať oporu pri vytváraní spoľahlivej protimaďarskej konštelácie v Uhorsku. Pre viedenský dvora pre rakúskych Nemcov však slovanské národy, na ktoré sa dívali ako na výkupnú cenu zmieru s Maďarmi, neboli spojencami a plnoprávnymi partnermi, ale iba odporcami Maďarov, ich šľachty a meštiactva, s ktorým mala Viedeň starosti. V spojení týchto zámerov a záujmov oceňujeme číru, pevnú osobnosť Moysesovu, keď uvážime, že ani len zdržanlivosťou vo veciach slovenských a slovanských nesplácal viedenskému dvoru nič za dôveru, ktorou ho poctili pri ustanovení za biskupa v Bystrici. Naopak, biskup Štefan Moyses sa stával vodcom národa, tlmočníkom jeho požiadaviek a túžob práve v období, keď si aj Slováci uvedomovali, že z maďarskej strany môžu čakať len nepriateľstvo, a mohli si začať uvedomovať, že od cisárskeho dvora a rakúskych Nemcov môžu čakať len sklamanie. Len si všimnime, v akom jasnom súlade s koncepciou celej generácie slovenských buditeľov a revolucionárov – s ktorou Moyses nerástol a na bojoch ktorej sa priamo nezúčastnil – osnoval svoje počínania ako národný činiteľ i ako hodnostár katolíckej cirkvi. V prosbopise, ktorý mu bolo prisúdené predložiť trónu v mene slovenského národa, s rozhodnosťou do tých čias a vari od tých čias nevídanou u vysokých cirkevných hodnostárov, odmieta umelo zostrojenú, no vžitú koncepciu svätoštefanského štátu ako štátu maďarského. „Kráľovstvo uhorské,“ hovorí sa v Moysesovom osobnom prípise, pripojenom k prosbopisu, „nebolo sv. Štefanom založené na nejakej zvláštnej národnosti, ale na kresťanskom náboženstve a na zákonoch, prijatých od predkresťanských národov. Inkunábule tohto kráľovstva nič nevedia o uprednostňovaní maďarského ľudu…“ Aké živé a tendenčné v najlepšom slova zmysle slova sú tieto konštatovania i dnes, keď s úctou k svätým sa viaže úcta k akej nacionálnej rozpínavosti, ktorá si sama osebe úctu nezasluhuje.

• 

CYRILOMETODSKÁ TRADÍCIA

Je ďalej málo známe alebo aspoň známosť o tom je málo rozšírená, že Moyses bol iniciátorom schválenia sviatku slovanských veirozvestov Cyrila a Metoda a utvrdzoval i upevňoval v našom národe úctu k cyrilometodejskej tradícii. Našlo o podujatie náhodné a náhodilé: maďarizátori okolo Moysesa dobre vedeli, že táto tradícia horlivo propagovaná Štefanom Moysesom je východiskom na upevnenie slovanského a slovenského povedomia, v súlade a bez konfliktov s náboženským vyznaním, a preto neváhali siahnuť k blasfémii aj k hlúpym žartom, čím sa mal znevážiť Cyril a Metod. Národne povedomí cirkevní a náboženskí horlivci sú povolaní zvážiť Moysesov nesmierny význam pre náboženský život tým, že rozvinul a pestoval cyrilometodejský kult. Jeho význam vidíme i v tom, že slovanské a slovenské uvedomovanie sa nezrazilo s náboženským presvedčením, naopak, dostalo sa do súladu a pre dnešok i do budúcnosti je sľubným východiskom pre harmonické spolunažívanie obidvoch morálnych a ideologických veličín.

NÁBOŽENSKÁ TOLERANCIA

A naopak, čo je u nás najviac známe, svoju vysokú cirkevnú funkciu biskup Moyses pochopil ako spoluzodpovednosť voči národu, z čomu automaticky láskavá náboženská tolerancia. Už vo svojom prvom pastierskom liste pri nastúpení na biskupských prestol pripomína veriacim, že bývajú uprostred „bratov„, ktorí neprislúchajú do nášho ovčinca, a preto „usilujte sa, premilé dítky, skrz účinlivú kresťanskú lásku príchod bohumilého dne Smírení uskoriti“.

V tomto všetkom, potom v poňatí služobnosti národu svojmu, v buditeľskom úsilí o rozšírenie osvety, o vybudovanie národných škôl, o zakotvenie triezvosti, v tomto všetkom je veľkosť Moysesova, je platnosť jeho odkazu i pre náš dnešok.

Nedávno sme zažili v našej histórii obdobie, v ktorom sa predstieralo hľadanie úžitku pre Slovákov, pre slovenský národ nie síce už u rakúskych Nemcov a ich reakčných cisárov, no u Nemcov nemeckých, ríšskych a ich ešte reakčnejších náčelníkov . . . Keby naša história a aj moysesovská epocha v nej bola poskytovala dostatočné ponaučenia, mohli byť zápasy biskupa Moysesa, jeho politickej akcie v tomto smere výstrahou. Nie tam treba upínať naše pohľady. Korene našej existencie i našej budúcnosti – jasne hovorí Moysesov odkaz – sú v našej slovanskosti. A premene nášho oživenia, pramene slovenskej obrody – hovorí jasný zmysel moysesovských počínaní – je v neprestajnej svornosti, znášanlivosti, je v takom intenzívnom povedomí národnom i slovanskom, že sú mu napokon podriadené všetky rozdielnosti iné, i náboženské!! Pred 80-90 rokmi osvedčil sa svojimi činmi v tomto zmysle zakladateľ a prvý predseda Matice slovenskej. Kiežby sme tomuto jeho odkazu porozumeli a spravovali tak Moyzesovu Maticu, ako aj veci slovenského národa, v tomto ducho, takýmto smerom.“

Dr. h. c. Ladislav Novomeský (neskôr, sám predseda Matice slovenskej)

ŽIVOTOPIS

Štefan Moyzes^[1] (iné mená: Moyses, v rodnej matrike Moyzsis) (* 24. október1797, Veselé – † 5. júl1869, Žiar nad Hronom) bol rímskokatolíckybiskup, v rokoch 1850 – 1869banskobystrický diecézny biskup, pedagóg, verejný činiteľ, kultúrny pracovník, národovec, zakladateľ a prvý predseda Matice slovenskej. Významnou mierou podporoval organizačne a materiálne gymnázium v Banskej Bystrici, zaslúžil o jeho celkový rozvoj, poslovenčenie a k rozšírenie štúdia zo 4-ročného na 8-ročné. Snažil sa aj o založenie strednej školy, vychovávateľského ústavu, pre dievčatá. Malo ísť o ústav, ktorý by spájal náboženskú výchovu s výchovou v národnom duchu, čím by sa líšil od klasických kláštorných škôl. Napriek zbierkam, oferám a autorite biskupa sa školu nepodarilo otvoriť. V tom čase ešte mestá neboli viazané zákonom zriaďovať školy pre dievčatá a po prijatí národnostného zákona z roku 1868 zasa prekážala slovenčina ako vyučovací jazyk. V Banskej Bystrici sa nakoniec podarilo otvoriť iba kláštornú dievčenskú ľudovú školu, ktorá na začiatku 70. rokov splynula s mestskou školou pre dievčatá.^[5] V roku 1852 obnovil vydávanie časopisu Cyrill a Method. Pod vplyvom Jána Kollára sa stal prívržencom idey československej národnej a jazykovej vzájomnosti. Postupne prešiel na platformu etnicky i jazykovo samostatného slovenského národa. Na čele slovenskej delegácie predstúpil 12. decembra 1861 pred cisára Františka Jozefa I., aby mu predložil prosbopis Slovákov a Memorandum slovenského národa. 3. augusta 1863 sa stal prvým predsedom Matice slovenskej. Na jeho žiadosť Svätá stolica súhlasila v roku 1864 s presunom sviatku sv. Cyrila a Metoda na 5. júl.^[6] Tlačou vyšli jeho viaceré kázne a prejavy, ako aj kniha Myšlienky o záhradníctve vôbec a štepárstve zvlášť, Skalica, 1865. Zomrel náhle 5. júla 1869.

Pozri aj: Vajanský: Život Štefana Moysesa

Viliam Jablonický o Moysesovi: Ak chcete byť hodní svojich postov, nepochybne si zaslúži aspoň kyticu kvetov od všetkých aspoň na jeho hrobe v Žiari nad Hronom, aj iných miestach spätých s jeho životom! Nepochybne aj pre jeho ukážkový a integrujúci ekumenizmu! Nevraviac, že takému obrovskému jubileu, by sa primerane mali venovať média a inštitúcie, čo som doposiaľ tiež /nikde!/ nezachytil!

---