Vyšlo v Literárnom týždenníku 15 – 16, 22. apríla 2020
„Okno sa otvorilo a dievčina, ktorej obraz videl v rybníku, vyhliadla
a pozorne načúvala piesni. Dlhé riasy mala napolo sklopené. Celá
bola bledá ako plátno, ako svit mesiaca… ach, ale ako ľúbezná…“
(N. V. Gogoľ: Večery na dedine neďaleko Dikaňky)
Pred vyše dvesto rokmi, prvého apríla 1809, sa narodil NIKOLAJ VASILIEVIČ GOGOĽ, dramatik, prozaik, jeden z klasikov literatúry nielen východných Slovanov, ale aj celého sveta. Za svoj talent zaplatil daň v podobe večného nepokoja a pochybností o zmysle svojej tvorby. Gogoľov život je plný mysticizmu a strašidelných predstáv, ktoré v ňom spolu so staroslovanským mytologickým charakterom jeho ranej tvorby vyvolávali strach z posmrtného zatratenia. V dôsledku toho aplikoval asketické praktiky, putoval do Jeruzalema, až napokon oslabil svoje telo natoľko, že pred smrťou upadol do hlbokej depresie, mystickým náladám a pochybnostiam o zmysle svojho diela. V noci 24. februára dokonca spálil časť svojich rukopisov z legendárneho diela Mŕtve duše. O pár dní údajne zomiera v strašných bolestiach.Gogoľov príbeh sa tým nekončí… keď exhumovali jeho telo, našli ho ležať tvárou nadol. To nasvedčuje, že Gogoľ mohol byť pochovaný zaživa. Mrazivé. Ako zo známej poviedky Gogoľovho západného ekvivalentu Edgara Allana Poea. Predstavovať Gogoľove dielo by bolo zbytočným mrhaním priestoru. Kto by nepoznal Mŕtve duše, Ženitbu, Vij a ďalšie klasiky. Zameriame sa na film, ktorý vznikol najmä na motívy Gogoľovho debutu Večery na dedine neďaleko Dikaňky.
Film Gogoľ alebo keď slová maľujú,
obrazy lesom blúdiacich rusaliek
„… dávno, dávno, keď som bola malá a žila u matky, hovorili mi o tom dome niečo strašidelné… Všetky utopené za mesačných nocí vychádzajú a vyhrievajú sa na mesiačiku… Čo som naozaj spal? hovoril si Levko, keď vstával. Mesiac mu stál nad hlavou, ukazoval polnoc, všade vládlo ticho, od rybníka tiahol chlad, nad nim smutne čnel starý dom so zavretými okenicami, mech a lopúchy svedčili, že ho ľudia dávno opustili.“
(N. V. Gogoľ:Večery na dedine neďaleko Dikaňky)
Práve tieto strašidelné motívy sa stali veľkou inšpiráciou pre tvorcov novej filmovej trilógie razantne pomenovanej Gogoľ (Гоголь), tri časti s podtitulmi Začiatok (Начало, 2017); Vij (Вий, 2018) a Hrozná pomsta (Страшная месть, 2018). Výtvarne monumentálny film z dielne režiséra JEGORA BARANOVA a scenáristov Korneva, Belova a Karulova úspešne spopularizoval Gogoľove dielo aj medzi mladými Rusmi a Ukrajincami. Vkusne a atraktívne kombinuje detektívku,mysteriózny film, horor, temnú romantiku s prvkami živelnej magicko-realistickej erotiky. Magický realizmus ako žáner, ktorý poznáme u nás z diel Františka Švantnera či Petra Jaroša ožíva tentoraz vo východoslovanskom prostredí. V hlavnej úlohe Alexandr Petrov spája Gogoľov životný príbeh, jeho ťažké psychické prežívanie s tvorbou autora. Unikátna je predovšetkým celá neoromantická grafika nakombinovaná s atmosférickou hudbou Ryana Ottera.
Postavy Gogoľových diel ožívajú v nových podobách a zamiešajú sa do Gogoľovho života. Dej sa začína tým, že sa mladý Nikolaj Vasilie- vič (Alexandr Petrov) usiluje uspieť ako autor, no vzhľadom na to, že jeho diela nevzbudzujú záujem, rozhodne sa ich spáliť. Gogoľ trpí epileptickými záchvatmi, ktoré sprevádzajú podivné vízie, ktoré neberie na ľahkú váhu vyšetrovateľ vrážd, Jakov Guro (Oleg Meňšikov). Gogoľ a Guro sa odoberú do malej drevenej dedinky Dikaňka, kde spolu riešia sériu mysterióznych úmrtí, za ktorými stojí tajomný jazdec. A v tomto mystickom prostredí spolupracujú, aj bojujú: priaznivec osvietenského racionalizmu, vedúci policajného oddelenia Binh; mystický Gogoľ a Jakov Guro, ktorý sa usiluje spojiť tieto dva protipólne svetonázory. Do deja vstupujú osudové ženy, elegantná a tajomná Lisa (Taisija Vilkovová) a živelná, eroticky podmanivá, zakliata rusalka Oxana (Julija Francová). Film vypĺňajú tragikomické postavy ako patológ Leopold Leopoldovič Bomgart a kováč Vakula. V Gogoľových víziách sa tiež objavuje jeho veľký vzor Alexander Sergejevič Puškin (Pavel Derevjanko).
Trojdielny film čerpá jednak z Večerov na dedine neďaleko Dikaňky, ako aj z poviedok Mirgorod. Napriek tomu, že obsah pôvodných Gogoľových kníh je tu pretransformovaný pre potreby vytvorenia súvislej dejovej línie, zvedavý divák po zhliadnutí siahne aj po Gogoľových knihách, ako som siahol aj ja… a stálo to za to…
Mystické večery na dedine neďaleko Dikaňky, odporúčanie pre čitateľov
„Poznáte ukrajinskú noc? Zapozerajte sa do nej: zo stredu oblohy pozerá mesiac… Zem je celá postriebrená svetlom a nádherný vzduch je osviežujú co teplý, i nežne hladivý…“
Je noc. Svetlo lampy osvetľuje starú knihu Nikolaja Vasilieviča. Ide o autorov debut z roku 1831 a ja ho čítam v prostredí východného Slovenska, teda len pár kilometrov od miesta, kde tieto magické poviedky autor písal. Stačí dohodiť kameňom smerom na Ukrajinu a možno kameň dopadne kdesi do močiara, kde „dodnes žijú“ čarokrásne rusalky s dlhými hustými vlasmi a bielymi tvárami.
„Stredom Dnepru ide čln. Vpredu sedia dvaja mladí… milo je zo stredu Dnepra pozerať na vysoké hory, široké lúky na zelené cesty. Tie hory… to nie sú len hory – nemajú úpätia… dole ako aj hore je ostrý hrebeň a pod nimi vysoké nebo… Kríž na hrobe zakolísal a z hrobu vstal vyziabnutý umrlec. Brady až po pás, na prstoch dlhé pazúry ešte dlhšie než prsty samé. ,Dusím sa, dusím!‘ zaúpel divným, neľudským hlasom. Ten hlas kmásal srdce ako nôž a umrlec sa náhle prepadol späť do zeme.“
Pri čítaní spomínam na Švantnera a Jakubiska, akoby každý národ mal svojich tvorcov, ktorých talent odzrkadľuje to prapôvodné v každej kultúre. Autorov, pri ktorých začnete veriť v duchov, v silu prírody, v prekliatie či osud. Gogoľova debutová knižka sa skladá z dvoch častí a ôsmich poviedok, ktoré rozpráva starý človek počas zimných večerov. K tým najsilnejším patrí Májová noc alebo utopená, Vianočná noc, Hrozná pomsta a Bisavrjuk. Tak ako filmová trilógia, aj pôvodné literárne dielo majú neskutočnú silu. Gogoľ tu ako literárny mág pracuje so slovom, upúta čitateľa tak, že sa od diela nevie odtrhnúť.
Razom sa z našej hypermodernej reality dostávate do lesa čarodejníc, víl, démonov, umrlcov, duchov a prastarej slovanskej mytológie. Zrazu sa tieň vo vašej izbe zakráda v temnote noci ako nezvaný hosť a vo vašich snoch sa vás dotýkajú prenádherné bludičky, ktorých bledá pokožka dráždi vašu fantáziu. Zrazu akoby aj mesiac za vaším oknom získal oveľa väčšiu moc.
Gogoľovo temno vždy kontrastuje so svetlom pravoslávia. Strach pred démonmi, prekliatím a zatratením je integrálnou súčasťou Gogoľovej tvorby. Pravoslávne kresťanstvo a staroslovanská mytológia sa tu snúbia v jeden celok, čo je mimochodom typický prvok mystickej kultúry východných Slovanov. Dialektika dobra a zla, tmy a svetla sa tu mení v podivuhodnú syntézu triády hmoty, energie a ducha. Ale už som povedal veľa. Estetika Gogoľovho debutu nemá podľa môjho názoru vo svete páru. Je iná než neskoršie Gogoľove realistické a sociálno-kritické diela. Nachádzame tu obrazotvornosť, ktorá nás ovládne, vytrhne zo šedej reality a podnieti fantáziu. Toto robí svojím slovom Gogoľ…
PhDr. Lukáš Perný, vyšlo v Literárnom týždenníku 15 – 16, 22. apríla 2020
