Pamäte „mŕtveho študenta“ z Národnej (3. časť)

Pôvodne vyšlo v týždni od 4. do 11. novembra 1991 na portáli Špígl
Preložil: Ivan Štubňa

Predchádzajúce časti: 1., 2.

Akcia AUGUST začala o ôsmej ráno…

Koncom júna už naplno prebiehala kampaň „Niekoľko viet“ a všetko sa schyľovalo k demonštráciám ku dňu 21. augusta (vstup spojeneckých armád Varšavskej zmluvy na naše územie) pripravovaným opozíciou predovšetkým Chartou 77. Tá podrobne inštruovala jednotlivých predstaviteľov nezávislých združení, akým spôsobom bude všetko prebiehať. Opozičnými predákmi Havlom, Battěkom, Uhlom, Bendom a ďalšími, podporovanými svojimi priateľmi zo Západu bolo rozhodnuté, že to ešte nebude plánovaný zlom v politických zmenách v Československu, ale akási generálka na to, čo v blízkej dobe muselo prísť.

Pri zostavovaní plánu činnosti Štátnej bezpečnosti na úseku vnútorného spravodajstva sa vychádzalo zo skutočnosti, že na toto obdobie sa pripravovali nezávislé združenia pri príležitosti protestných akcií. Z tohto dôvodu, z celého hodnotenia situácie jasne vyplývalo urýchlene zamerať všetky spravodajské prostriedky na zisťovanie signálov nepriateľskej činnosti a zámerov vnútorného a vonkajšieho protivníka súvisiacich s dátumami 21. augusta, 28. októbra a 10. decembra 1989.

V súvislosti s 21. augustom 1989 bolo rozhodnuté hlavných organizátorov nezávislých združení včas izolovať v celách zadržania a zaistenia – CZZ. Zo zákona mala Bezpečnosť  možnosť zadržanú osobu držať maximálne po dobu 48 hodín.

Akcia „AUGUST“ vypukla 20. augusta ráno o ôsmej hodine. Cieľom tejto akcie bolo zadržať všetkých popredných aktivistov opozície, ktorí zostali na teritóriu mesta Prahy. Deň predtým boli všetci títo poprední aktivisti predvolaní na pohovory a boli vyzvaní, aby sa v dňoch 20. a 21. augusta nezdržiavali v Prahe. Kto na túto výzvu nereagoval, bol 20. augusta zadržaný a na 48 hodín umiestnený v cele zadržania a zaistenia.

Samotnému augustu 1989 predchádzalo napojenie čs. disidentov prostredníctvom západných veľvyslanectiev v ČSSR na radikálne združenia v Taliansku, Maďarsku a Poľsku ako i samozrejme na radikálov zo študentských hnutí týchto krajín. Jednotliví predstavitelia prisľúbili účasť svojich delegácií na tomto výročí, aby morálne podporili československú opozíciu a disidentov. (Na účasť zahraničných radikálnych združení a hnutí na výročie 21. augusta 1989 bola zameraná všetka agentúra s cieľom zistiť zámery týchto skupín.)

Postupne sa zistilo, že do Československa mierilo niekoľko tisíc turistov z Talianska, Maďarska, Poľska. Dôvod ich cesty do ČSSR nebol samozrejme iný ako „turistika“.

Čo bolo ale zarážajúce, že väčšina k nám pricestovala iba 20. augusta a územie republiky opustila 22. augusta respektíve 23. augusta. Bola skutočne cieľom cesty týchto prevažne mladých ľudí turistika a záujem o naše pamiatky alebo to bolo inak?

Ďalej bolo tiež zistené, že mnoho tzv. turistov bolo vo svojich krajinách na zoznamoch tamojších polícií evidovaných ako osoby, ktoré v minulosti prišli do styku s určitou formou terorizmu. Tento fakt potvrdzuje i skutočnosť, že pri podrobných pasových a colných prehliadkach na hraničných prechodoch boli orgánmi colnej správy nájdené u niektorých „turistov“, predovšetkým z Talianska, strelné zbrane. Na čo mal slúžiť tento zbrojný arzenál turistom z vyspelej demokratickej krajiny?

Rovnako nie je zanedbateľné, kto v zahraničí verboval mladých turistov na návštevu Československa. Bola to predovšetkým čs. emigrácia, žijúca v Taliansku, Rakúsku a SRN, pôsobiaca v spravodajských službách CIA, BND, SIS. Odtiaľ tiež pochádzali finančné prostriedky na zaplatenie cestovných výdavkov mladým ľuďom „turistom“ cestujúcim do Československa. Ich jediným cieľom bolo vyvolať medzi našimi ľuďmi dojem, že väčšina krajín Európy si želá, aby i v Československu existovala skutočná demokracia a ČSSR sa vydala rovnakou cestou, na akej sú oni – teda demokracie založenej na kapitalistickom systéme a právnom poriadku.

21. augustu 1989 ako som už povedal, predchádzalo interwiew popredného disidenta Václava Havla pre londýnsky denník The Guardian, ktorý vyšiel v poslednom týždni v júli 1989. Havel v ňom uviedol, že bude prezidentom a vôbec sa k tejto funkcii nestaval tak ako k funkcii nechcenej či dočasnej, ale skôr doživotnej.

Taktiež poznatky, pochádzajúce zo spravodajských zdrojov hovorili o tom, že poprední disidenti mali už rozdelené štátne funkcie pre prípad, že by totalitný režim v neskoršej dobe padol.

Tak napríklad Václav Havel sa mal v prípade pádu totalitného komunistického režimu stať prezidentom, Jiří Dienstbier ministrom zahraničných vecí, Petr Uhl ministrom vnútra…

Petr Uhl si v tejto súvislosti spomína, že ho raz ako disidenta zatýkal – napodiv veľmi korektne! – „eštébák“…vlastným menom Málek, myslím, že mal hodnosť kapitána. „Títo pracovníci operatívy sa voči mne správali korektne, ironicky mi naznačovali, že je to zrejme naposledy, čo sa stretávame, že až budem ministrom vnútra, mám na nich pamätať a podobné veci, ktoré samozrejme mysleli ako žart. Potom ma odovzdali orgánom správy vyšetrovania, kde vyšetrovateľ proti mne zahájil trestné konanie…“

Málek to nemyslel ako žart. Jeho ďalší postup dokázal, že si robil skutočne alibi. Už vtedy si zaisťoval teplé miestečko! Žiaľ Uhl sa ministrom vnútra nestal. Iba ústredným riaditeľom ČTK a samozrejme poslancom…Bola to škoda!

Ak hovoríme o dôstojníkovi kontrarozviedky Málkovi, nie je nezaujímavé konštatovanie bývalého zástupcu plk. Vykypěla, podplukovníka Chovanca:

„Od jedného nášho agenta sme sa dozvedeli, že nejaký náš funkcionár mal ponúknuť za desať tisíc korún zoznam špičkovej agentúry. Hovorili sme o tom so Žákom a vyplynulo nám, že tým orgánom by mohol byť Málek, na ktorého oddelení sa koncentrovali informácie k Charte. O Málkovi sme tiež vedeli, že sa už nejako angažoval v Demokratickom fóre komunistov a ďalej, že sa kontaktoval s Ivanom Havlom…Pokiaľ sa pamätám uvedené podozrenie na Málka sa nepotvrdilo…“

Pán Chovanec sa hlboko mýli. Kapitán Málek šiel omnoho ďalej…Jeden z ďalších disidentov, Ján Čarnogurský sa mal stať premiérom slovenskej vlády, Václav Benda premierom federálnej vlády. Opozícia teda už s určitosťou vedela, že komunistický režim v Československu skôr alebo neskôr padne a bola pripravená prevziať moc.

Na tom nie je nič mimoriadneho, koniec koncov každá opozícia má sformovaný nejaký tieňový kabinet a že disidenti boli opozíciou, o tom niet pochýb i keď opozíciou mimoparlamentnou. To že mali na rôzne politické funkcie pripravených svojich ľudí, je celkom prirodzené. Neprirodzené by bolo, keby tomu bolo inak. Jediným problémom, ktorý opozícia mala, bol dátum naplánovania generálneho útoku proti komunistickému režimu…Tomu, že 21. august 1989 nebol ešte ten pravý orechový deň nasvedčovalo i prehlásenie niektorých disidentov v rozhlasových vysielačoch Rádia Slobodná Európa, Hlasu Ameriky a v britskom vysielaní BBC. Havel, Uhl a Němcová vyzývali v týchto masmédiách všetkých zainteresovaných, aby nevychádzali v tento deň do ulíc, pretože čas ešte nedozrel. Pre tých, čo by predsa len na Václavské námestie prišli, sú výzvou k nečinnosti „živé“ reklamy s nápisom „divadelné prázdniny“!

Hlavní prominenti Charty 77 však chýbali. Buď boli internovaní v celách zadržania a zaistenia alebo sa nachádzali mimo Prahu, keď im bolo odporučené, aby Prahu opustili.

NSS počas tejto doby naberalo vo svojej činnosti na obrátkach. Uskutočnila sa koordinačné rokovania s predstaviteľmi Charty 77 a VONS. V NSS k samotnému 21. augustu sa konala schôdzka, z ktorej vzišla výzva k účasti na tomto výročí. Táto výzva bola rovnako odvysielaná západnými oznamovacími prostriedkami.

Na správe Štátnej bezpečnosti sa dolaďovalo pôsobenie Zifčáka v týchto dňoch. Hľadali sa spôsoby ako by ho bolo možné najvhodnejšie na pripravovanej demonštrácii prezentovať. Nakoniec bolo rozhodnuté o jeho účasti priamo na deň 21. augusta 1989, aby jeho prípadnou neúčasťou v radoch NSS nevznikli určité pochybnosti o jeho serióznosti a osobnej statočnosti už vzhľadom k tomu, že NSS vydalo k uvedenému dňu svoju výzvu všetkým študentom vysokých škôl k účasti na tomto výročí a sám Růžička ju podpísal.

Dňa 21. augusta bola federálnym ministerstvom vnútra vyhlásená na celom území pre všetky zložky MV mimoriadna bezpečnostná akcia (MBA), aby sa predišlo a zabránilo očakávaným protištátnym vystúpeniam.

Pred samotným priebehom demonštrácie sa Růžička stretol s niektorými osobami z disidentského prostredia, s ktorými konzultoval, ako by mal priebeh demonštrácie vyzerať. Všetko sa to stalo v jednom pražskom byte v Dlouhé ulici, v ktorom sa stretol okruh ľudí, ktorí sa počítali medzi vodcov určitých skupín, ako napr. NMS, České děti, NSS, SSM (Sdružení svobodné mládeže a nie normalizačný Husákov Socialistický zväz mládeže).

Na tejto schôdzke bolo konštatované, že jedinou úlohou, ktorá pred skupinami stojí, je dať davu podnet na vlastný prejav. (Napr. roztlieskať dav demonštrujúcich). Ďalej vytvoriť nepreniknuteľnú bariéru okolo maďarských radikálov, s ktorými boli v kontakte a mali sa s nim pri Prašnej bráne v Prahe 1 spojiť aktivisti NMS. (Išlo o maďarských radikálov zo Zväzu mladých demokratov FIDES, ktorí na Václavskom námestí prečítali prehlásenie maďarských študentov, FIDESU a maďarského národa. Maďari sa v ňom ospravedlnili za intervenciu do ČSSR v roku 1968.)

Z tohto bytu potom všetci odišli k svojim skupinám tak, aby o 16.00 hod., kedy mala demonštrácia podľa plánu začať, mohli tieto skupiny inštruovať, ako sa majú v priebehu demonštrácie správať.

Presne o 16.00 hod. sa všetko začalo. Ešte pred 16. 00 hod. sa na určitom mieste na Můstku stretol dav niekoľko sto občanov. Čakali iba na podnet, ktorý prišiel z radov Českých dětí. K tomuto stačilo málo…Hlasno zatlieskať. Ostatné už bolo spontánne.

Všetko, čo sa 21. augusta 1989 na Václavskom námestí v Prahe po rozhúpaní davu stalo, nebolo už organizované, ale bolo to spontánne vystúpenie pražanov, ktoré trvalo do neskorých večerných hodín.

Podľa oficiálnych zdrojov bol v Prahe kľud už okolo 22. 00 hodiny. Paradoxné bolo vyjadrovanie niektorých oznamovacích prostriedkov. Tak napríklad Čs. televízia: na Václavskom námestí v Prahe dnes demonštrovalo asi 200 občanov, aby si…

Rudé právo: V Prahe demonštrovalo niekoľko desiatok ľudí, predovšetkým z radov tzv. disidentov…

Samozrejme, že i v dnešnej dobe postupuje vládnuca moc podobným spôsobom. Úmyselne zamlčuje a prekrúca fakty, ktoré sa jej nehodia. Je to pochopiteľné a patrí to k moci. Čo vtedy opozícia kritizovala, dnes totalitne opakuje!

Pri jednom zásahu príslušníkov Pohotovostného pluku VB proti demonštrantom bol zadržaný i Růžička. Nasledovalo prevezenie spoločne s ostatnými zadržanými do obce Jesenice na Rakovnícku, kde sa uskutočnili výsluchy. Odtiaľ všetci zadržaní putovali do väznice v Prahe – Ruzyni.

Růžička bol vtedy spoločne s mnohými disidentami zadržaný na 48 hodín. Táto skutočnosť prispela k prehĺbeniu dôvery v disidentskom prostredí.

Po prepustení sa Růžička na zastávke autobusu MHD pri NVÚ Ruzyně zoznámil s Martinou Vondrovou, manželkou vtedajšieho hovorcu Charty 77 Alexandra (Sašu) Vondru, ( v súčasnej dobe poradca pána prezidenta) a paňou Bokovou, jednou z prvých signatárok Charty 77.

Ich cesta na slobodu smerovala do reštaurácie pri stanice metra Hradčanská, kde už boli i ďalší „delikventi“ zadržaní 21. augusta na Václavskom námestí. Tu sa niektorí účastníci dohodli, že sa budú pravidelne spolu schádzať a založili výbor politicky stíhaných osôb(VPSO).

Prehĺbenie dôvery v disidentskom prostredí bolo Růžičkovi umožnené zoznámením sa s významným disidentom Václavom Havlom, súčasným prezidentom ČSFR.

Streli sa prostredníctvom Vondrovej. Manžel Vondrovej bol v tej dobe vo výkone trestu a Havel ho počas jeho neprítomnosti (vo väzení bol veľmi krátko) zastupoval v jeho funkcii hovorcu Charty.

Zlé jazyky tvrdili, že keď bol manžel niektorej disidentky vo väzení, druhí ho vraj zastúpili. Ja som tomu nikdy neveril, i keď mnohokrát dokonca aj mňa podozrievali. Možno, že zo závisti…Môžem však tie neprajné dámy a pánov ubezpečiť že som striktne dodržiaval: Čo je v dome nie je pre mňa!

Růžička s Havlom preberali súčasný politický vývoj v študentskom hnutí a Havel sa živo zaujímal o názory študentov na vnútropolitickú situáciu. Ďalej ho zaujímalo, či sú študenti schopní nejakým spôsobom zorganizovať manifestáciu k 17. novembru 1989 v prípade, že by nebola úradmi povolená. Havel už v tej dobe vedel o NSS a poznal jej činnosť. V rozhovore sa o ňom vyjadril veľmi pochvalne, ale i napriek tomu mal výhrady voči tomu, že študenti nie sú takí radikálni, ako by mali byť.

O tejto schôdzke boli informovaní prostredníctvom riadiaceho orgánu Růžičku (bola spísaná agentúrna správa o schôdzke), predstavitelia Štátnej bezpečnosti. Jeho informácie a výsledky boli na FMV veľmi cenené i samotným federálnym ministrom vnútra.

Růžička zásoboval Štátnu bezpečnosť kvalitnými informáciami, napr. pri jednej z návštev u Vondrovcov, sa mu Vondrová zverila, že je u nich v byte ukrytý archív Charty.

Charta využila pobytu A. Vondru vo výkone trestu a presťahovala k nemu do bytu všetky dôležité materiály. Štátna bezpečnosť počas doby Vondrovho väznenia odklonila pozornosť od jeho rodiny a zamerala ju iným smerom, čo Charta dokonale využila.

Vedenie ŠtB s informáciami Zifčáka nezaobchádzalo veľmi obozretne. Centrála niekoľkokrát i napriek jeho dôrazným upozorneniam, nezasahovať po odovzdaní správy, nerešpektovala jeho pokyny a postupovala podľa vlastného uváženia, čím ohrozovala jeho dekonšpiráciu.

Pochopil, že nemôže svojmu vedeniu Štátnej bezpečnosti odovzdávať všetky správy, pričom vychádzal z faktu, že zo strany vedenia s nimi nie je zaobchádzané s potrebnou konšpiráciou. Preto začal odovzdávať iba informácie, ktoré uznal za vhodné…To, o čo sa snažili predchádzajúce garnitúry hovorcov Charty 77, sa podarilo až trojici Vondra, Hradílek Němcová, kde hral dominantnú úlohu doktor Alexander Vondra (Saša).

Tento inteligentný doktor mal v sebe obrovskú vnútornú silu, ktorú prenášal na ostatných disidentov. Iba zriedkakedy ho mohol niekto pristihnúť unaveného či znechuteného pre svoju prácu.

Vondrovi sa podarilo uviesť do chodu a rozhýbať všetky možné iniciatívy a tak podchytiť a zapojiť širokú verejnosť do myšlienok a ideí Charty 77. Charta nemala do tej doby tak veľkú podporu a sympatie verejnosti, akú sa im podarilo získať za rok 1989.

Aby mohla Charta v takom zábere pracovať, musela mať zákonite na túto činnosť nemalé finančné prostriedky. Na tento účel fungovali určité inštitúcie, ktoré boli umiestnené na Západe.

Finančné prostriedky na činnosť Charty 77, zvlášť však na súkromné potreby ich vodcov, zhromažďoval v Nadácii Charty 77 v Štokholme zať akademika Arnošta Kolmana, František Janouch.

Janouch sa narodil, 22.9. 1931 a žil v Täby, Bergtorpvagen 62, Švédsko. Z Československa emigroval po roku 1968 a bol bývalým pracovníkom Čs. akadémie vied (ČSAV) ako fyzik. V prípade jeho osoby išlo o exponenta ideodiverzných centier, udržujúcich väzby na poaugustovú emigráciu, zvlášť na skupinu LISTY.

Aktívne sa zúčastňoval – podľa vtedajšej terminológie – protisocialistických akcií ideodiverzných centier v zahraničí a spolupracoval s Jiřím Pelikánom a s protisovietskymi elementmi v kapitalistických štátoch. Tiež sa podieľal na podvratnej činnosti proti ZSSR. Janouch bol i vo veľmi úzkom kontakte s nemeckou spravodajskou službou BND a americkou Ústrednou spravodajskou službou CIA, pre ktoré plnil úluhy rezidenta tzv. „severnej oblasti.“ Riadil agentúrnu sieť, väčšinou zloženú z bývalých čs. občanov v službách uvedených spravodajských služieb s cieľom finančne podporovať opozíciu v Československu zo severných krajín.

Nadácia Charty 77 bola iba krycím zámerom predovšetkým CIA, ktorá slúžila ako finančná „základňa“ (akási banka) na finančnú podporu zvlášť signatárov Charty 77.

Finančné prostriedky Nadácie Charty 77 boli kryté rôznymi mecenášmi, predovšetkým z medzinárodného PEN-klubu, Rotary-klubu, Jewish Agency, Guggenheimovej nadácie USA, židovských odborových zväzov, zvlášť v USA, Masarykovej nadácie pri Masarykovom múzeu v Izraeli atď.

Nadácia Charty 77 neskôr založila šesť vlastných literárnych cien: cenu J. Seiferta, Jiřího Lederera, Fr. Kriegla a iné. Ich prostredníctvom udeľovala ceny za literatúru vybraným členom Charty za účelom ich popularizácie a propagácie. Z týchto zdrojov boli rovnako vyplácané tzv. štipendiá.

Nadácia Charty 77 patrila medzi najaktívnejšie nadácie v zahraničí, ktoré finančne podporovala opozíciu u nás.

Tučné odmeny prominentom

V období 1980 – 1989 vyplatila na činnosť Charty 77 v Československu 380 tisíc amerických dolárov, čo bolo 42 tisíc 222 dolárov na jeden rok.

Ak by sme v tejto chvíli ako správni hospodári tejto krajiny všetko prepočítali do našej „tvrdej“ meny, zistili by sme, že pri vtedajšom kurze dolára ku korune (32 Kčs za dolár) to bolo 1 351 104 Kčs. Túto čiastku dostávala Charta 77 ročne od Nadácie Charty 77 na svoju disidentskú činnosť.

Za rovnaké obdobie bolo vyplatené uvedenou Nadáciou na osobnú potrebu popredných disidentov predovšetkým Havla, Dienstbiera, Battěka, Palouša, Šabatu, Lisa, Devátého, ale aj ostatných 1 350 000 dolárov, čo bolo na jeden rok 150 000 dolárov V prepočte na vtedajší kurz US dolára to bolo 4 800 000 Kčs na každý rok.

Keď budeme počítať ďalej zistíme, že táto horibilná suma bola ročne rozdelená medzi 80 najaktívnejších disidentov, čo bolo 60 000 Kčs na osobu každý rok.

Ak budeme počítať ešte ďalej zistíme, že každý z týchto 80 najaktívnejších disidentov mal mesačný príjem 5 000 Kčs. (nie sú započítané osobné dary a inné cennosti. Navyše treba zobrať do úvahy, ž väčšina z nich bola ešte zamestnaná a teda mala ďalší príjem).

Nadácia Charty 77 tiež každý mesiac vyplácala gážu všetkým trom hovorcom Charty vo výške 2 000 tuzexových korún (TK). Hovorcovia Charty boli zamestnaní počas svojho funkčného obdobia ako profesionáli. To znamená, že pri čiernom kurze TK v roku 1989, čo bolo 5,50 Kčs za 1 TK zarobili 11 000 Kčs v čistom.

Ako som už uviedol, hovorcovia sa každý rok vo svojich funkciách striedali. V Charte sa za deväť rokov vystriedalo 27 hovorcov, ktorí za svoju prácu dostali celkom 3 564 000 Kčs (každý hovorca si tak za svoje jednoročné funkčné obdobie zarobil 132 tisíc Kčs čistého príjmu). Pokúsme sa urobiť jednoduchý súhrn financií, ktoré Nadácia Charty 77 poskytla pre osobnú potrebu osemdesiatich špičkových disidentov v Československu za obdobie deviatich rokov!

27 hovorcov Charty dostalo za svoje funkčné platy 3 564 000 Kčs. K tejto cifre pripočítame 43 200 000 Kčs (1 mil. 350 tisíc US dolárov) vyplatených Nadáciou Charty na osobné potreby popredných osemdesiatich disidentov a vyjde nám suma 46 764 000 Kčs. Túto čiastku rozdelíme medzi osemdesiatich špičkových disidentov a vyjde nám., že každý z nich dostal za deväť rokov 584 550 Kčs. To sa rovná 5412 Kčs mesačne (k tomu je potrebné započítať i plat v zamestnaní).

V porovnaní s robotníkom, ktorý zarobil v priemere 3 tisíc Kčs mesačne, to robilo o 260 550 Kčs. Viac v prospech disidenta (Uvedené čiastky redakcia nezisťovala, ani nekontrolovala!).

Ďalším zoskupením, odkiaľ pochádzali finančné podpory pre opozičné hnutia v Československu bola Nadácia LISTY.

V čele tohto zoskupenia bol pán Jiří Pelikán. Vydával dvojmesačník LISTY, do ktorého pravidelne prispievalo (samozrejme, že opäť za slušný honorár) množstvo disidentov. Jedným z nich bol i Petr Uhl.

Tento dvojmesačník tlačený v českom jazyku bol tiež vydávaný v niekoľkých ďalších jazykoch: nemecky, taliansky, francúzsky. V poslednej dobe sa na vydávaní podieľal INDEX v SRN. (K Indexu sa neskôr vrátim.)

Pozrime sa na osobu pána Jiřího Pelikána bližšie. Narodil sa 7. februára 1923 a z Československa emigroval po roku 1969. Do emigrácie bol riaditeľom Čs. televízie a poslancom Federálneho zhromaždenia. Tesne pred emigráciou bol kultúrnym atašé čs. zastupiteľského úradu v Ríme. Donedávna žil v Ríme, Via della Rotonda 36 alebo Corso G. Ferraris 151 v Turíne. Proti vtedajšiemu režimu sa jasne vyjadril vo svojej knihe „Tanky drtí sjezd“. Išlo o predstaviteľa a organizátora činností jedného z najaktívnejších ideodiverzných centier, medzi ktoré skupina LISTY patrila.

Pán Pelikán mal veľmi úzke styky s americkou CIA a bol rezidentom tejto výzvednej služby tzv. „južnej oblasti“. Pracoval v úzkom spojení s Janouchovou Nadáciou Charty 77. V Československu udržiaval styky predovšetkým s Jiřím Dienstbierom, Václavom Havlom, Petrom Uhlom, Ladislavom Lisom a ďalšími. (Dnes je pán Pelikán členom poradnej rady prezidenta Havla).

Ďalšou rezidentúrou CIA na Západe bolo vydavateľstvo SVĚDECTVÍ. Vydavateľstvo sídlilo vo Francúzsku na adrese: 6 Rue Pont de Lodi, Paris 6E a vydávalo periodickú tlač Svědectví, ktorá bola svojim obsahom určená intelektuálnym vrstvám v ČSSR. Na ilegálnu prepravu Svědectví malo toto zoskupenie vybudované základne (sklady) v Rakúsku a v SRN. Činnosť tohto vydavateľstva riadil Pavel Tigrid, vlastným menom Schőnefeld (dnes taktiež pracuje v poradnej rade prezidenta). Narodil sa 27. októbra 1917 a z Československa emigroval v roku 1948. Donedávna žil vo Francúzsku na adrese Rue A Abreuvoi 3, Héricy. Išlo o špičkového predstaviteľa tzv. čs. pofebruárovej emigrácie a organizátora ideodiverzného centra, ktoré vyvíjalo podvratnú činnosť proti ČSSR a ZSSR z francúzskeho teritória. Vydával periodickú tlač SVĚDECTVÍ určenú svojim zameraním na ideologickú diverziu v intelektuálnych vrstvách. Pravidelnými dopisovateľmi do tohto periodika boli Havel, Uhl, Kantůrek a iní (samozrejme opäť za nezanedbateľný honorár v tvrdej mene).

Tigrid disponoval vlastnými kanálmi spojenia do ČSSR. Do súčasnej doby udržuje kontakty s CIA, kde je vedený ako agent. Pôsobil ako ich rezident pre tzv. „stredoeurópsku oblasť“. Nadviazal tiež kontakty s agentúrou PALACH PRESS, ktorá koordinovala kanály spojenia ideodiverzných centier a spravodajskú činnosť s využitím prameňov v ČSSR. V zahraničí bo v styku predovšetkým s Pelikánom, Janouchom, Kavanom. Mlynářom a ďalšími. V Československu udržoval a udržuje styky s Havlom, Uhlom, Dobrovským, Seifertom, Šabatom, Lisom, Hájkom, Menclom a ďalšími.

Tieto zahraničné agentúry neposkytovali iba finančnú pomoc, krytú odmenami za literárnu činnosť, ale i materiálnu v podobe rozmnožovacích zariadení a modernej elektroniky na nahrávacie účely pri schodzkovej činnosti, demonštráciách a pod. (Disidenti si vytvorili svoj vlastný dokumentačný tým, ktorý natáčal, nahrával dôležité momenty. Napr. pri zatýkaní, demonštráciách. Jednou z vedúcich osobností tohto týmu bola manželka Václava Havla, Olga Havlová.

Koordinovali tiež spravodajskú činnosť opozičného hnutia a toto i riadili prostredníctvom niektorých disidentov, napr. Havla, Dienstbiera, Uhla, Šabatu, Lisa, Battěka, Mencla, Dobrovského a ďalších.

Či československá opozícia vedela o jednotlivých prepojeniach v zahraničí, nemôžem s istotou tvrdiť, ale isté je, že niektorí špičkoví disidenti o niektorých spojeniach vedeli.

Pokúsme sa nahliadnuť pod pokrievku prepojení jednotlivých rezidentúr západných spravodajských výzvedných služieb, ukrytých pod nakladateľstvami, respektíve vydavateľstvami SVĚDECTVÍ (rezidentúra pre „stredoeurópsku oblasť“ v čele s Tigridom), LISTY (rezidentúra pre „južnú oblasť“ – Pelikán) a NADÁCIU CHARTY 77 (rezidentúra pre „severnú oblasť“ – Janouch).

Tieto rezidentúry sa v čase mieru vo svojej činnosti prepájali, čím vznikla obrovská neprehľadná sieť vzájomných väzieb, čo malo za cieľ umožniť týmto rezidentúram obrovskú manévrovaciu schopnosť a nemožnosť dekonšpirácie týchto rezidentúr zo strany protivníka, čs. rozviedky za hranicami a kontrarozviedky v ČSSR.

Tak napríklad pán Jiří Pelikán a jeho zoskupenie LISTY udžovalo veľmi úzke kontakty s pánmi Kavanom, Műllerom a Utitzom. Všimnime si prosím oboch posledne menovaných pánov, ktorí boli šéfmi nakladateľstva INDEX so sídlom v Kolíne v Nemecku (SRN) na adrese Postfach 410 511, 5 Köln 4i SRN.

Toto emigrantské nakladateľstvo bolo síce satelitom Pelikánových Listov, ale podliehalo riadeniu rezidentúry pre „stredoeurópsku oblasť“ teda pod Tigrida a jeho ideodiverzné centrum. Pre Pelikánove Listy zaisťoval INDEX tlačovú a edičnú činnosť. INDEX bol prepojený s ďalšou agentúrou, ktorou bola agentúra PALACH PRESS. (S INDEXOM bol v spojení Uhl, Havel, Kohout a další. Pozrime sa najskôr na krátke životopisy pánov Műllera a Utitza:

Bedřich Utitz sa narodil 20 novembra 1929 a do emigrácie odišiel v roku 1968. Až do odchodu z Československa zastával funkciu redaktora Čs. rozhlasu. V súčasnej dobe žije trvalo v SRN. Uzitz bol veľmi sionisticky orientovanou osobou a už v roku 1970 bol kontaktovaný izraelskou spravodajskou službou Mossad. Rovnako jeho vzťahy s BND neboli chladné. Utitzov blízky spolupracovník Adolf Műller sa narodil 1. decembra 1929 a do emigrácie odišiel v roku 1968. Žil na adrese Űberlingerstrasse 13, 5 Köln 41, SRN.

Tento muž bol bývalým pracovníkom čs. rozviedky a s konšpiratívnou prácou mal tie najlepšie skúsenosti. Ešte počas jeho pôsobenia v radoch čs. rozviedky nadviazal styky s nemeckou BND i s Mossadom.

Obaja páni boli vedúcimi pracovníkmi INDEXU v Kolíne nad Rýnom. Uskutočňovali ideodiverznú podvratnú činnosť proti ČSSR a krajinám bývalej socialistickej sústavy. Organizovali rovnako vydávanie podvratnej literatúry. Dlhé roky spoluperacovali s Jánom Kavanom, ktorý bol hlavnou osobnosťou agentúry PALACH PRESS. Sídlila na adrese: 145 Grays Road, Londýn WC 1, X8UB, Veľká Británia. Bola spravodajskou agentúrou, ktorá uskutočňovala podvratnú činnosť proti ČSSR  a krajinám bývalej socialistickej sústavy za asistencie špeciálnych služieb.

Táto agentúra bola priamo riadená americkou rezidentúrou v Ríme (LISTY a Pelikánom) a je paradoxom, že sa stala baštou predovšetkým agentov britskej spravodajskej služby SIS (Secret Intelligence Service), ale aj izraelskej služby Mossad, ktorá tam dominovala.

Riaditeľom tejto agentúry bol čs. emigrant, sionista Ján Kavan. Ako som už uviedol, obsahom činnosti a vzájomnými väzbami podliehala „rezidentúre pre južnú oblasť“. Agentúra tak, ako všetky ostatné disponovala vlastnými ilegálnymi kanálmi spojenia do Československa. Medzi jej najčastejšie spojenia patril Uhl a predovšetkým Václav Havel s Bendom. V spojení s touto agentúrou boli samozrejme aj ďalší predstavitelia čs. opozície.

Pozrime sa aspoň krátko do životopisu pána Jana Kavana: narodil sa 17. októbra 1946 v Londýne. Bývalý študent vysokej školy odišiel do emigrácie v roku 1968. Kavan pred rokom 1968 patril k najaktívnejším predstaviteľom pravicových študentských prúdov. Bol členom vedenia SVS (Svaz vysokoškolských studentů) a patril medzi najagilnejších organizátorov demonštračných akcií v roku 1968. Do novembra 1989 býval na adrese: 17 Upper Boting, Balholm, Londýn SW 17, Veľká Británia.

Kavan je sionisticky orientovaná osoba a udržiaval kontakty na trockistické organizácie v zahraničí. Patril medzi najbližších spolupracovníkov Jiřího Pelikána a bol exponentom tajných služieb protivníka. Do svojho úteku z ČSSR v roku 1968 bol dublérom. Pracoval tak pre čs. rozviedku (krycie meno KATO) ako aj pre CIA. V emigrácii styky s čs. rozviedkou ukončil. U nás bol vedený v zväzku číslo 12409.

Spolupracoval aj so spravodajskou službou Veľkej Británie SIS a izraelskou rozviedkou Mossad. Bol riaditeľom agentúry PALACH PRESS Ltd. V Londýne, ktorá fungovala z poverenia ideodeverzného centra (rezidentúry v Ríme) Pelikána. V súčinnosti s rezidentúrou v Paríži (Tigrid) za prispenia spravodajských služieb BND a SIS uskutočňovala podvratnú ideodiverznú a spravodajskú činnosť proti ČSSR a bývalým krajinám socialistického bloku.

Na európskom kontinente riadil Kavan prostredníctvom agentúra PALACH PRESS ilegálnu prepravu ideodiverzných materiálov do krajín bývalého socialistického tábora. Organizoval činnosť kanálov spojenia s poprednými disidentami Československa. Preberal a triedil spravodajské informácie a tie potom odovzdával svojim zamestnávateľom.

Západné spravodajské služby využívali na popularizáciu československú opozíciu  a špeciálne na tento účel zriadené a bohato dotované rozhlasové vysielače: Rádio Slobodná Európa, Hlas Ameriky a rozhlasovú stanicu BBC. Najčastejšie bolo možné disidentov počuť z Rádia Slobodná Európa, ktoré malo svoje sídlo v Mníchove, Englischer Garten 1, SRN.

Ide o najznámejší, vtedy protisocialisticky zameraný rozhlasový vysielač, umiestnený na území SRN a financovaný zo štátnych zdrojov USA a čiastočne aj SRN. Rádio Slobodná Európa tvorilo jeden z hlavných článkov bývalého protisocialistického pôsobenia na Západe. Výraznou mierou sa podieľalo na nepriateľskej činnosti proti ČSSR a ZSSR, zvlášť v oblasti ovplyvňovania verejnej mienky do konca roku 1989. Na plánovitú rozbíjačskú činnosť proti krajinám bývalého socialistického tábora bolo v aparáte Slobodnej Európy vyčlenené československé oddelenie, v ktorom bolo zamestnaných 78-85 čs. emigrantov.

Riaditeľom čs. oddelenia bol pán Šedivý a po ňom pán Pecháček. Najaktívnejšími exponentami tejto rozhlasovej stanice boli manželia Čeřovskí (zvlášť pani Čeřovská), ktorí boli s predstaviteľmi opozície u nás skoro v dennodennom styku. Uvedené rozhlasové stanice mali tri úlohy:

a) plniť úlohy pri ovplyvňovaní verejnej mienky v ČSSR a v ostatných krajinách bývalého socialistického tábora (myslí sa tým nepravdivé podávanie informácií o problémoch v ČSSR, politické znehodnocovanie výrokov niektorých štátnikov atď).

b) popularizovať disidentské špičky týchto krajín (časté rozhovory s niektorými vyvolenými disidentami, napr. s Havlom. Ďalej sem patrila častá obhajoba disidentov, ich verejné vyzdvihovanie atď.)

c) uskutočňovať finančnú podporu disidentov (za informácie alebo rozhovory boli uvedeným vysielačom poskytované honoráre, ktoré boli v niektorých prípadoch vo výške 500,. Ale tiež až 1000 DM). Všetky tri stanice mali vytvorený akýsi cenník za poskytnutie rozhovoru alebo odovzdanie informácie. Slobodná Európa 500 – 1000 DM za rozhovor a 500 DM za informáciu.

Hlas Ameriky platil 300 USD za rozhovor a 200 USD za podanie informácie. BBC poskytovala za rozhovor 150 a za informáciu 100 libier šterlingov. (Túto informáciu už uviedol i poludník Špígl č. 5 zo dňa 5. októbra 1990 v článku nazvanom „Krátka pamäť disidentov“).

            Vysielačom Slobodná Európa bola tiež využívaná celá rada čs. emigrantov, spolupracovníkov ideodiverzných centier, ktorí sa na Západe aktívne zapojili do protisocialistickej činnosti (Kaplan, Prečan a ďalší) na ovplyvňovanie verejnej mienky proti socialistickým krajinám. Pracovníci Slobodnej Európy z radov čs. emigrácie boli v mnohých prípadoch okrem pracovného úväzku v tomto vysielači aktívne zapojení do protičeskoslovenskej činnosti v emigrantských spolkoch a organizáciách v SRN a v ďalších západných štátoch, ktorých zameranie tak mali možnosť priamo negatívne ovplyvňovať. Veľa pracovníkov RSE stála pri zrode československých emigrantských organizácií (Slovensko-nemecký klub, Slobodná spoločnosť na podporu priateľstva s národmi Československa a pod.) a aktívne sa podieľali na ich činnosti.

            Najčastejšími hosťami RSE, ktorých mohli poslucháči počúvať boli: Petr Uhl, Jiří Dienstbier, Václav Havel, Miroslav Kusý, Ján Čarnogurský, Hana Ponická, Radim Palouš, Anton Selecký, páter dr. Malý, František Lízna, Eva Kantůrková, Olga Šulcová, Vlasta Chramostová, dr. Josef Zvěřina, Ing. Zikmund, Hanzelka, Ing. Hradílek, Karel Bíňovec, Ivan Polanský a desiatky dalších, ktorí si odovzdávaním informácií a poskytovaním rôznych (niekedy aj nepravdivých) rozhovorov, zaisťovali zdroj zahraničných príjmov v tvrdej mene…

            Neodpustím si ako občan Československa, teda šporovlivých národov, ponechať uvedené finančné čiastky bez povšimnutia a neprepočítať ich do našej meny.

Ak podal disident informácie do všetkých troch masmédií počas jedného mesiaca (čo bolo bežné… Uhl, Battěk, Havel, Lis ) dostal 500 DM, 200 USD a 100 Libier, čo bolo v prepočte na našu menu (beriem do úvahy priemerný valutový kurz od roku 1989 USD – 30 Kčs, 1 DM – 22 Kčs, 1 Libra – 56 Kčs) 22 600 Kčs. Keby sa celý postup opakoval povedzme každé tri mesiace, bolo by to 90 400 Kčs za jeden rok k dobru. Čiastky za poskytnutie rozhovorov radšej počítať nebudem.

            Samozrejme, že všetky tri masmédia mali predovšetkým záujem o špičkových disidentov, čo znamenalo horných osemdesiat! Z toho vyplýva, že musíme horným osemdesiatim špičkovým disidentom pripočítať na ich konto ďalších 90 400 Kčs ročne. Skutočne si ešte niekto v tejto krajine myslí, že páni disidenti boli takí chudáci, akých zo seba dnes robia? Na túto otázku sa pokúsim úprimne odpovedať. Áno boli, ale skutočne iba tí poctiví (i signatári Charty 77), ktorí nepatrili medzi osemdesiatich vyvolených a ani  o nejakých finančných podporách nevedeli.

            Zahraniční mocipáni a spravodajské centrály sa o svoje predĺžené prsty v bývalom ČSSR a v ostatných bývalých socialistických krajinách dokázali postarať aj ďalším spôsobom, napr. udeľovaním rôznych umeleckých cien za literárnu činnosť. Václav Havel dostal za svoju umeleckú činnosť cenu Erasma Rotterdamského, ktorá mu vyniesla 100 tisíc holandských guldenov. Nebudem už ďalej čitateľov unavovať svojimi výpočtami. Každý si dokáže vypočítať, koľko to bolo v našej mene.

            Pokračujme ďalej v prepletenci rozviedok za hranicami nášho štátu. Zahraničné spravodajské centrály prostredníctvom svojich rezidentúr vybudovali v západnej Európe celú radu agentúr a nakladateľstiev, pomocou ktorých mali zakonšpirovanú svoju stykovú základňu s čs. opozíciou. Okrem uvedených agentúr INDEX, PALACH PRESS to boli aj ďalšie agentúry, ktoré zapadali do kompetencií rezidentúr v Paríži a v Ríme. Tieto agentúry boli medzi sebou tiež úzko prepojené a navzájom spolupracovali. Prevažná väčšina týchto agentúr a nakladateľstiev existovala v Spolkovej republike Nemecko. V ich čele stáli bývalí československí emigranti, verne slúžiaci cudzím výzvedným spravodajským službám.

EUROPÄISCHE VERLAGSANSTALT bola jednou z nich. Toto odborárske nakladateľstvo sídlilo na adrese: Postfach 210 140, 5 Kolín nad Rýnom 21 v SRN. Nakladateľstvo riadil čs. emigrant Tomáš Kostka (bývalý námestník riaditeľa nakladateľstva a vydavateľstva Práca v Prahe). V tomto nakladateľstve bola zabezpečovaná tlač nemeckej mutácie Pelikánových Listov pod názvom „Listy – BLÄTTER“ a tlač ideodiverzného periodika „L-76“. Vydávalo aj disidentskú literatúru. Zo životopisu pána Tomáša Kostku môžeme vyčítať, že sa narodil 19. apríla 1925 a trvale žil v SRN. Bol spolupracovníkom ideodiverzného centra Pelikána, ktorému priamo podliehal. Patril aj do ideodiverzného centra Tigrida. (Tu možno obrazne vidieť prepletenec medzi agentúrami). Skoro po svojej emigrácii sa stal riaditeľom, uvedeného nakladateľstva v Kolíne nad Rýnom. Tigridova rezidentúra, ukrytá pod záštitou nakladateľstva SVĚDECTVÍ mala aj svoju tlačovú službu, zakonšpirovanú pod rúškom centrály INTER PRESS SERVICE so sídlom na rovnakej adrese ako nakladateľstvo SVĚDECTVÍ, teda na 6 Rue de Lodi, Paríž 6 e vo Francúzsku. V tomto prípade šlo o tzv. medzinárodnú tlačovú službu, ktorá bola súčasťou Tigridovej rezidentúry.  Táto centrála od začiatku roku 1978 zaisťovala rozosielanie tzv. separátnych výtlačkov ideodiverznej tlače poštovým stykom na rôzne adresy v ČSSR (často sa v nich objavovali mená Havla, Uhla, Kohouta, ale i menej známeho Seiftera a ďalších). Činnosť centrály INTER PRESS SERVICE bola pfre čs. kontrarozviedku nebezpečná v tom, že zásielky prichádzajúce na adresy v ČSSR boli ťažko rozoznateľné od bežnej úradnej pošty, a preto bola ich kontrola sťažená. Rezidentúry západných spravodajských služieb (CIA, sídliace v Ríme a Paríži – Tigrid a Pelikán) udržiavali úzke kontakta aj s ďalšími agentúrami, ktoré boli samozrejme opäť iba krycími inštitúciami týchto služieb. Patrili medzi ne napríklad nakladateľstvo DIALÓG vo Frankfurte, KONFRONTATION BŰCHEREI v Zurichu, AMNESTY INTERNATIONAL v Londýne, Výbor 5. januára v Paríži, Výbor 1. mája v Bruseli, Slobodná spoločnosť na podporu priateľstva s národmi Československa v Mníchove, Slovensko – nemecký kultúrny klub v Mníchove.

Pokúsim sa o krátku charakteristiku jednotlivých inštitúcií: Tak napríklad nakladateľstvo DIALÓG so sídlom v SRN, adresa Gutlautstrasse 15, D-6 Frankfurt n. M…

Toto emigrantské nakladateľstvo a kníhkupectvo založené československými emigrantami Milanom Horáčkom a Václavom Horom vydávalo literatúru s tzv. východoeurópskou tématikou, literatúru emigrácie a tzv. filmovú literatúru.

  KONFRONTATION BŰCHEREI sídlilo na adrese: Rautistrasse 159, 8048 Zurich, Švajčiarsko.

Išlo o emigrantské nakladateľstvo založené z neznámych dotácií československým emigrantom Petrom Paškom, exponentom ideodiverzných centier. Nakladateľstvo udržiavalo kontakty so sovietskymi disidentami a vydávalo ich publikácie. Pašek udržiaval tiež úzke kontakty s ľudmi v ČSSR a disponoval kanálmi vlastného spojenia.

AMNESTY INTERNATIONAL sídliaci na adrese: Centraly 53, Theobalds Road, London WC1X 8 SP, Veľká Británia.

Išlo o medzinárodnú mimovládnu organizáciu, zaoberajúcu sa okrem oficiálne proklamovaného boja za naplnenie Charty OSN o ľudských právach v zmysle prepustenia na slobodu alebo zlepšenia životných podmienok politických väzňov, ideodiverznej činnosti proti bývalej ČSSR a krajinám dnes už neexistujúcej socialistickej sústavy. Ideodiverznú činnosť uskutočňovala centrála prostredníctvom množstva tzv. národných sekcií a rôznych výborov, zriadených vo všetkých krajinách západnej Európy, USA a ďalších štátoch sveta.

Intenzívne sa angažovala  v rozpútavaní protisocialistických kampaní v kapitalistických štátoch. Najaktívnejšie sa v protisocialistickej činnosti angažovali sekcie   AMNESTY INTERNATIONAL v Belgicku, Francúzsku, SRN a Holandsku.

Výbor 5. Januára (Comite du 5 Janvier une Tchechoslovaque Libre et Socialiste) sídliaci vo Francúzsku v Paríži na adrese: 7 Rue Victor Hugo, 92700 Colombes, CCP 1178-22  bol založený v januári 1970 stúpencami tzv. nekomformnej francúzskej ľavice, renegátmi Komunistickej strany Francúzska za spoluúčasti stúpencov „pražskej jari“ v západoeurópskych krajinách. Výbor vydával svoj bulletin „Verites Tchecoslovaques“. Na jeseň roku 1976 zorganizoval tento výbor v Paríži mnoho mítingov na ochranu politických väzňov v Československu, ktoré mali široký ohlas vo francúzskych oznamovacích prostriedkoch. Začiatkom roku 1978 zorganizoval výbor protičeskoslovenskú akciu v Belgicku. Bola uskutočnená na podnet spravodajských služieb, ktorými ako som už uviedol, je výbor kontrolovaný s cieľom overiť jeho akcieschopnosť.

Výbor 1. MÁJA sídliaci v Belgicku, bol antikomunistickou organizáciou, ktorá v spolupráci s emigrantmi zo socialistických krajín organizovala akcie namierené proti ČSSR a krajinám bývalého socialistického bloku. V januári 1978 výbor zorganizoval v Bruseli „antikomunistické fórum“ za účasti emigrantov zo socialistických štátov.

SLOBODNÁ SPOLOCNOSŤ NA PODPORU PRIATEĽSTVA S NÁRODMI ČESKOSLOVENSKA sídlila v Mníchove na adrese: Postfax 116, SRN.

Táto spoločnosť bola založená v roku 1973 v Mníchove a bola úplne riadená rezidentúrou v Paríži. Veľký vplyv tu mala nemecká spravodajská služba BND, založená na najreakčnejších silách v SRN, Štraussovej CSU a sudetonemeckým Landsmannschaftom. Českým predsedom bol emigrant (vysťahovalec) Luděk Pachman, bývalý šachový veľmajster. Vo vedení okrem W. Bechera boli tiež pracovníci Rádia Slobodná Európa.        

            Luděk Pachman sa narodil 11. mája 1924 a bolo mu povolené vycestovať do SRN. Naposledy býval na adrese: Pfudrachöd 100, 8358 Vilshofen, SRN. Pachman v zahraničí uskutočňoval podvratnú činnosť proti bývalej ČSSR a krajinám bývalého socialistického tábora v spojení s najreakčnejšími nemeckými kruhmi. Jeho politická orientácia bola silne revanšistická. Spolupracoval s neonacistami, sudetonemeckým Landsmannschaftom a predstaviteľmi koalície CDU/CSU. V emigrantskom hnutí pre svoje názory nikdy nepredstavoval rozhodujúcu rolu. Spolupracoval tiež so sovietskymi disidentami a bol členom Rady Kontinentu.

            Pre svoje názorové nezhody na obsah časopisu „Kontinent“ vystúpil z redakčnej rady. Spoločnosť sa snažila z pravicových pozícií ovplyvňovať činnosť československej emigrácie a postoje nemeckej verejnosti k ČSSR. Prostredníctvom Pachmana udržiavala veľmi úzke kontakty s poprednými disidentmi v ČSSR ako napr. s Havlom, Dienstbierom a inými. Z toho podľa mňa vyplýva i súčasná orientácia pána prezidenta Havla na kruhy v SRN.

            ČESKOSLOVENSKÝ PORADNÝ ZBOR V ZÁPADNEJ EURÓPE sídlil na adrese: Postfach 860732, 8 Mníchov 86, SRN.

            Organizácia bola založená v roku 1972 pracovníkmi Rádia Slobodná Európa v Mníchove s cieľom čeliť vtedy rastúcemu vplyvu ľavicovo zameranej emigrácie z roku 1968. Poradný zbor sa snažil koordinovať nepriateľskú činnosť emigrantských organizácií v západnej Európe, vlastnými prehláseniami a akciami ovplyvňovať postoj západných štátov k socialistickým krajinám. Niektorí členovia Poradného zboru boli tiež členmi Pachmanovej Slobodnej spoločnosti.

            SLOVENSKO-NEMECKÝ KULTÚRNY KLUB, adresa: Postfach 401605, D-8000, Mníchov 40, SRN.

            Tento klub alebo skôr organizácia združovala slovenskú emigráciu, ktorá pod rúškom kultúrnej činnosti pôsobila nepriateľsky proti ČSSR a ostatným štátom bývalého socialistického bloku. Vo vedení organizácie boli  pracovníci Rádia Slobodná Európa. Jedným z prvých predsedov tohto klubu bol dr. Ján Mráz. Zástupcom predsedu bol dr. Jozef Šrámek, dlhoročný pracovník čs. oddelenia Rádia Slobodná Európa.

            Nemôžem tiež zabudnúť na organizáciu MATÚŠ ČERNÁK – INŠTITÚT (kultúrne centrum Slovákov v Nemecku), ktorá sídlila na adrese: Postfach 100 924, 5 Kolín, SRN.

            Organizácia bola založená v roku 1963 v Kolíne nad Rýnom. Vydávala časopis „Černákov odkaz“- neskôr „Slobodné Slovensko“. Toto zoskupenie združovalo slovenskú emigráciu, ktorá organizovala nepriateľskú činnosť proti Československu a krajinám bývalého socialistického tábora. Vo vedení organizácie boli K. Greiner (bývalý redaktor zaniknutej rozhlasovej stanice Deutsche Welle), K. Murgaš, Chladný, Stolárik, Moric, Haško, Mašat a ďalší. Celý tento vzájomný prepletenec agentúr, vydavateľstiev a nakladateľstiev slúžil jedinému cieľu, finančnej a materiálnej podpore československej opozície. Táto podpora samozrejme nebola zadarmo a disidenti museli odvádzať zadanú prácu.

            Články, príspevky do emigrantských časopisov, ale i samotná tvorivá literárna práca disidentov, žijúcich v Československu, bola zameraná na kritiku komunistického režimu v ČSSR. Na druhej strane bola aktivita výnosným povolaním pre osemdesiat špičkových disidentov.

            V pozadí nezostali ani organizácie Stato della Cittá del Vaticano – Vatikánu. Prostredníctvom Vatikánu bolo vytvorených niekoľko legálnych cirkevných organizácií, koré pod „rúškom“ viery, uskutočňovali voči bývalému socialistickému Československu podvratnú činnosť. Finančne a materiálne podporovali nepriateľsky zamerané duchovné kruhy v Československu. Krátko sa pokúsim popísať (charakterizovať) aspoň niekoľko najznámejších cirkevných organizácií, ktoré boli umiestnené na území SRN.

            OPUS BONUM (Dobré dielo) sídlilo na adrese: Oppenheimerstrasse 49, Frankfurt n.M. Združovalo kňazov a katolícku inteligenciu. Každý rok pravidelne organizovalo tzv. Akademické týždňe v Hűnfelde pri Fulde a Stretnutia mládeže v benediktínskom kláštore v Rohre. Zrazy organizácie boli zamerané proti ČSSR. Začiatkom roku 1978 zorganizoval OPUS BONUM stretnutie ideológov antikomunizmu z radov emigrácie v nemeckej obci Franken. Program bol zameraný plne v intenciách antikomunizmu a podvratnej činnosti proti ČSSR a krajinám bývalého socialistického bloku.

            K významným predstaviteľom tejto organizácie patril i opát Opaasek, Magr. Vitula, dr. Neuwirth, R. Belcredi (bývalý redaktor Slobodnej Európy), Karel Schwarzenberg a ďalší.

            Nemôžem sa nepozastaviť u kniežaťa Karla von Schwarzenberga (súčasného kancelára prezidentovej kancelárie na Hrade). Rodina Schwarzenbergov emigrovala v päťdesiatych rokoch z Československa do Rakúska. Tento šľachtický rod vlastnil na území južných Čiech nikoľko zámkov, pozemky, lesy a rybníky. Predovšetkým zámok Orlík s priľahlými pozemkami. Schwarzenbergovci postupom času rôznymi formami ovládli veľkú časť južných Čiech. Napríklad výkupmi pozemkov, dedičstvom, konfiškáciou majetku. Predkovia dnešného kancelára prezidenta Havla  Karla Schwarzenberga sa zaslúžili o pozdvihnutie juhočeského vidieka založením prvej roľníckej školy v Rabíne a neskôr lesníckej školy v Písku, prispeli k jeho vzdelanosti. Ak sa však niekto z rodu Schwarzenbergov v druhej polovici 19. storočia niekedy pokúšal o priazeň českého národa, ktorého národné a sociálne prebudenie nazadržateľne rástlo, iste to malo príčinnú súvislosť s obavami o zachovanie obrovského majetku tohto rodu za každú cenu.

            V päťdesiatych rokoch rodina Schwarzenbergov emigrovala do Rakúska a knieža Karel, vojvoda krumlovský (titulovanie Karla Schwarzenberga titulom „knieža“ je protizákonné, pretože v novembri 1918 uzákonilo Národné zhromaždenie rovnosť všetkých občanov zrušením všetkých stavovských výsad, titulov a šľachtictva. Z tohto právom vyplýva, že i v našej republike i naďalej platí zrušenie šľachtických predikátov – viz Josef Pekař: „Dějiny československé“) sa v emigrácii stal občanom Rakúska a Švajčiarska.

Karl von  Schwarzenberg udržiaval kontakty s nemeckou spravodajskou službou BND, ktorá prostredníctvom jeho osoby (dôvod týchto kontaktov bol založený na jeho nenávisti ku komunistickému režimu a stratou obrovských hmotných majetkov po roku 1948) poskytovala československej opozícii finančnú i materiálnu pomoc. Pôsobil tiež vo funkcii predsedu Medzinárodnej helsinskej federácie pre ľudské práva. Táto inštitúcia bola okrem iného v spojení so zástupcami opozície v krajinách tzv. východného bloku, kam patrilo i Československo. Týmto spôsobom sa tiež zoznámil s mnohými poprednými predstaviteľmi čs. opozície, predovšetkým so súčasným prezidentom ČSFR Václavom Havlom, s ktorým priateľské styky udržuje dodnes (niet sa čomu diviť rody Schwarzenbergov a Havlov si boli navzájom blízkymi).

Schwarzenberg poskytol československej opozícii hrad Schwarzenberg v Rakúsku, v ktorom je dokumentačné stredisko nezávislej literatúry, založil ho a dodnes ho vedie dr. Prečan. V stredisku je umiestnená najväčšia zbierka českej a slovenskej samizdatovej literatúry.

Ďalšou katolíckou organizáciou bola ČESKÁ KATOLÍCKA MISIA VELEHRAD (Tschechische katolische seelsorge Velehrad), sídliaca na adrese: Klenzestrasse 66, D-8 Mníchov 5, SRN. Vedúcim tejto misie bol dlhé roky ThDr. Karel Fořt. Misia organizovala pre utečencov – katolíkov v Mníchove a okolí rôzne akcie a prednáškovou činnosťou v nich utvrdzovala nepriateľský postoj k ČSSR a krajinám bývalého socialistického bloku. Vydávala a rozširovala rôzne protisocialistické tlačoviny. Hybnou silou v činnosti organizácie bol ThDr. Heidler, dlhoročný externý spolupracovník Slobodnej Európy.

Organizácia PRO FRATRIBUS – sídlila na adrese: Koblenz 54, Jezuitenplatz 4, SRN. Išlo o pobočku rímskeho strediska biskupa Hnilicu. Pobočka vydávala v nemeckom jazyku v mnohotisícovom náklade tlačovinu PRO FRATRIBUS, v ktorej boli v duchu studenej vojny popisované náboženské pomery na akciách, zameraných proti bývalej ČSSR. Predstavitelia pobočky boli biskup Dominik Kalata, jezuiti Sebastián Labo a Sitkey.

ORGANIZÁCIA SUDETONEMECKÝCH KŇAZOV (Sudettendeutsches Priestonwerk), so sídlom na adrese: Kallerstrasse 3, Königstein im Taunus, Bischof SRN, združovala kňazov odsunutých z bývalých socialistických krajín.

Ich činnosť a pôsobenie na verejnosť a mládež bola revanšistického zamerania a charakteru. Každoročne v Königsteine organizovala tzv. Kongres „Kirche ing Not“, ktorý svojím zameraním útočil proti krajinám bývalého socialistického tábora. Centrum vydávalo mnoho publikácií, z ktorých zvlášť „Digest des Osten“ ostro útočil proti zriadeniu. Vedúcimi pracovníkmi tohto centra boli profesor dr. Stefan Kruschina, dr. Anton Janko, profesor dr. Kurt Hubr, profesor Wenzl, dr. Reiss a ďalší.

To bola teda veľmi krátka charakteristika najznámejších inštitúcií, založených Vatikánskym štátom. Na aký účel tieto inštitúcie slúžili som už uviedol, avšak na druhej strane mali aj svoje požiadavky (samozrejme prostredníctvom Vatikánu) a neboli malé! Existovala istá dohoda (túto informáciu musí brať čitateľ podmienečne). Nechcem tvrdiť, že  mám tento dokument medzi Vatikánom a opozíciou, že v prípade prevzatia moci v Československu, sa táto postará o navrátenie všetkých hmotných statkov cirkvi, zabraných po roku 1948. Dnes už došlo a dochádza k navráteniu množstva budov, z ktorých musia odísť dôchodcovia, invalidné deti a osoby a na ich miesta sa nasťahovali rehoľnice, vznikli cirkevné školy. Cirkev sa dokonca vrátila i späť k vyučovaniu náboženstva na základných školách. (Že by bola informácia o dohode Vatikánu s opozíciou o porevolučnom usporiadaní v Československu pravdivá?).

V čele všetkých organizácií agentúrneho prepletenca v zahraničí stáli bývalí československí občania, emigranti, ktorí spolupracovali so západnými výzvednými službami, medzi ktorými dominovala americká Central Intelligence Agency. Nezaostávali ani ostatné spravodajské služby – nemecká BND, britská SIS a izraelský Mossad. Ako som už uviedol, medzi najaktívnejších exponentov týchto služieb patrili Jiří Pelikán, Pavel Tigrid a František Janouch ako rezidenti v Ríme, Paríži a v Stockholme. Je pozoruhodné, akých spolupracovníkov si tieto spravodajské služby na spoluprácu v Československu vyberali. Samozrejme aj keď išlo o špičkových disidentov, bojujúcich proti komunizmu, je potrebné sa zastaviť aspoň pri niektorých z nich.

Na spoluprácu boli vyberaní ľudia, ktorí boli komunistickým režimom postihnutí (stratou majetku, viď Havel), ale i takí, ktorí by komunistom mali byť vďační za to, že z politickej scény museli po roku 1968 odísť a „nepoškvrnili“ sa normalizáciou, nechceli byť komunistami…

V roku 1968 až do príchodu spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy hovorili „vtedajší“ komunisti v čele s Dubčekom, Dienstbierom, Šilhanom, ale i ďalšími o „socializme s ľudskou tvárou“, ale tiež o tom, že im v týchto rokoch išlo predovšetkým o samotnú komunistickú stranu. Odišli pre svoju – z vtedajších hľadísk – chybnú politickú orientáciu. Disidentami sa stali predovšetkým z pomsty nad stratou svojich vysokých politických funkcií, ktoré zastávali do roku 1968, niektorí ešte do roku 1970. Komunistov a predovšetkým komunistickú stranu začali nenávidieť až potom, keď boli z jej radov vylúčení. Je pozoruhodné, že nikto z týchto bývalých komunistov nevystúpil zo strany sám a čakali na to, až sa ich strana v previerkach zbaví sama. Kto z nich chce v dnešnej dobe nazývať komunistov „starými štruktúrami“? Títo bývalí členovia KSČ sú v dnešnej dobe vedúci predstavitelia Občianskeho fóra a všetkých jeho odnoží i Verejnosti proti násiliu.

Čo pre mňa znamená slovo „stará štruktúra“?

Desať rokov predtým ako sa moja generácia narodila, skutočná totalitná moc popravila viac ako 240 ľudí. Likvidovali sa kláštory, živnosti, prebiehala kolektivizácia a na popraviskách sa ocitli českí a slovenskí komunisti. V pracovných táboroch bolo 186 000 ľudí. V rokoch 1948 – 1967 bolo zatknutých 1 120 387 osôb. Napríklad v roku 1952 bolo odsúdených na trest smrti a nakoniec i popravených tiež 11 najvyšších funkcionárov KSČ. Po februári 1948 nastal v číslach a sociálnom zložení väznených osôb v Československu neobvykle čulý ruch. K 1. aprílu 1948 bolo väznených 20 867 osôb. K 15. máju 1950 to bolo už 32 638 osôb, z toho politických 11 026. K 1. januáru 1953 to bolo 46 021 osôb. Zloženie je pre analýzu zaujímavé i keď počet politických väzňov nebol zistený. Zaujímavá je i sociálna skladba politických väzňov. Tak napr. k 15. máju 1950 to bolo 4307 robotníkov, 968 roľníkov, 2909 úradníkov, 977 drobných obchodníkov a živnostníkov, 605 príslušníkov ozbrojených síl, 62 továrnikov a podnikateľov, 260 osôb so slobodným povolaním, 167 duchovných a 771 ostatných. Teda najviac bola postihnutá tzv. robotníckou päsťou sama robotnícka trieda.

            Vo výkone trestu zomrelo od 1. januára 1948 do 31. decembra 1956 1117 mužov a 40 žien, z toho 49 samovraždou. Od 1. januára 1957 do 30 júna 1968 to bolo 945 mužov a 25 žien, z toho 103 samovraždou. Aké to boli samovraždy sa dá ľahko predstaviť. Vo vyšetrovacích záznamoch je iba jedenkrát uvedená správna príčina smrti a to u Bedřicha Wiesnera, ktorý zomrel vo vyšetrovacej väzbev Prahe v tzv. „Domčeku“. Príčina smrti je uvedená prekvapivo podľa pravdy: „Zabitý pri vypočúvaní…“ Najsmutnejšiu kapitolu tohto obdobia tvoria ľudia odsúdení na trest smrti a popravení. Oficiálne je zaznamenaný počet popravených osôb z politických dôvodov od roku 1948 do roku 1960 číslom 244.

Pozrime sa aspoň na niektorých, ktorí v tej dobe zastávali významné politické funkcie a v dnešnej dobe by chceli opäť kázať o totalite. Ešte stále si myslíme, že to boli Štěpánovia, Mohoritovia, Svobodovia alebo ešte mladší komunisti? Pozrime sa radšej do krátkych charakteristík životopisov aspoň niektorých, aby sme mohli nabudúce rozlišovať, kto má právo nazývať dnešných komunistov „starými štruktúrami“.

Kto stál v čele disentu

Pán poslanec Rudolf Battěk – (zmieňujem sa o ňom na inom mieste), dnešný predstaviteľ predsedníctva Federálneho zhromaždenia, narodený 2. novembra 1924, do nedávnej doby jeden z popredných predstaviteľov odporcov komunistického režimu v Československu. Tento muž bol v kruhoch československej opozície za akúsi „šedú eminenciu“. Rovnaký náhľad na neho mala i Štátna bezpečnosť. Tento napohľad slabý muž, chatrného zdravia mal v sebe toľko vnútornej energie, že zamestnával príslušníkov operatívnych zložiek aj cez noc. Keď bolo pri významných výročiach disidentom odporúčané, aby opustili Prahu, tento starý muž – chabého zdravia sa zabarikádoval vo svojom byte a odmietal s kýmkoľvek komunikovať. (výnimkou bola jeho „charitatívna“ priateľka zo Slobodnej Európy, redaktorka pani Čeřovská). Pán Battěk bol veľmi aktívnym človekom a stál za všetkým dianím v Československu do roku 1989. Bol jedným z prvých signatárov Charty 77 a jedným zo zakladajúcich členov HOSu. Udržiaval veľmi priateľské styky s predstaviteľmi Solidarity v Poľsku a ostatnými opozičnými stranami v celej Európe. Battěk je veľmi inteligentným človekom a politikom (stal sa ním pravdepodobne až po roku 1968). Až do vstupu spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 bol poslancom Federálneho zhromaždenia. Nie je žiadnym tajomstvom, že nepohrdol v rokoch 1948 – 1952 štúdiom a absolvovaním Vysokej školy politickej ÚV KSČ v Prahe. Má to aspoň zapísané v občianskom preukaze?

            Samozrejme, že nemôžem nespomenúť v dnešnej dobe veľmi „ukrivdeného“ muža, pána plukovníka Oldřicha Hromádku. Pán Hromádko by urobil v dnešnej dobe najlepšie, keby sa do politiky vôbec neplietol, ak má aspoň trochu charakteru. V päťdesiatych rokoch pôsobil v tých najhorších väzniciach, okrem iného aj ako veliteľ oddielu Jastrab v Jáchymove. Jáchymovská väznica bola zvlášť známa svojou krutosťou a pán Hromádko patril medzi jej najaktívnejších bacharov. Ako inak sa dá vysvetliť jeho raketový funkčný aj hodnostný postup? (Z podporučíka bol povýšený priamo na kapitána.).

            Ani pani Ota Bednářová neprotestovala príliš proti totalite, keď v období vlády Antonína Novotného pracovala v aparáte KSČ. Od roku 1963 učila národ milovať ÚV KSČ v čele so súdruhom 1. tajomníkom Antonínom Novotným. Ako redaktorka Čs. televízie ani asi nepochopila, že slúži totalite. Pochopila, až keď musela opustiť svoje výhodné funkcie.

Dnešný minister zahraničných vecí a v disidentských dobách pravá ruka Václava Havla, pán Jiří Dienstbier pracoval v rokoch 1959 – 1969 ako presvedčený člen KSČ v Československom rozhlase. Komunistov začal nenávidieť až keď musel funkciu v rozhlase opustiť a prestúpiť na inú, omnoho lepšie platenú prácu. (Disident v kotolni!).

            Zarážajúci je aj postoj hovorcu Charty 77 z roku 1989, neskoršieho bývalého ministra vnútra ČR Ing. Tomáša Hradílka. V skorších dobách nemal rovnako pocit, že slúži totalite a v dobách vlády A. Novotného bol dokonca predsedom ZO KSČ.

             A čo chce na svoju obhajobu povedať pán dr. Jaroslav Šabata, ktorý až do vstupu spojeneckých vojsk na naše územie, vykonával funkciu tajomníka KV KSČ v Brne? Pán doktor je aspoň na rozdiel od ostatných natoľko seriózny, že komunistov nehaní a nediskriminuje.

            Ďalšia členka Charty 77, pani Mária Hromádková, pracovala najskôr ako politická pracovníčka OV KSČ vo Vrchlabí, neskôr na ÚV ČSM v Prahe a na KV KSČ v Olomouci, OV KSČ v Bruntále, v roku 1968 sa stala tajomníčkou pre priemysel OK KSČ Praha-6 a ešte neskôr pracovala ako referentka pre informácie Mestského výboru KSČ v Prahe.

            Čo si myslieť o antikomunistovi Ladislavovi Lisovi, ktorý v súčasnej dobe zastáva funkciu predsedu branného a bezpečnostného výboru  Federálneho zhromaždenia a zároveň je i v predsedníctve tohto najvyššieho zákonodarného zastupiteľstva. Muž, ktorý v prvých porevolučných mesiacoch viedol kampaň proti príslušníkom ŠtB a bol až do svojho vylúčenia dlhoročným členom KSČ, strany, proti ktorej členom po novembri zúrivo útočil. V päťdesiatych rokoch – tých naozaj totalitných a najhorších – zastával celú radu funkcií v mládežníckom a odborovom hnutí. Absolvoval vysokú školu – samozrejme, že stranícku ÚV KSČ. V roku 1953 bol predsedom ÚV ČSM, predtým tiež tajomníkom tohto zväzu.

            Dodnes je známe jeho vystúpenie 15 dní po poprave Slánskeho 19. decembra 1952 na Celoštátnej konferencii KSČ, kde vo svojom dlhom prejave zhodnotil „múdre“ vedenie nášho ľudu k výstavbe socialistickej vlasti a menovite zásluhy Klementa Gottwalda. Vo svojom prejave v mene mládeže Československa odsúdil činnosť „zradnej bandy Slánskeho“. V ten deň bol vynikajúci rečník Ladislav Lis menovaný kandidátom ÚV KSČ. V roku 1968 sa stal dokonca tajomníkom Mestského výboru KSČ v Prahe, ktorého bol tajomníkom, samozrejme až omnoho neskôr aj Miroslav Štěpán! Signálov o kontroverznej postave dnešného poslanca Lisa je hneď niekoľko.

            Košický kapitán Ján Demikát je funkcionárom dnešnej polície a hovorí:…Stop! Zastavme sa! Možno, že neviete kto je kapitán JUDr. Ján Demikát…Jeho postavu plasticky priblíži list, ktorý o ňom riaditeľovi ČTK Petrovi Uhlovi napísal košický riaditeľ, bývalý riaditeľ Úradu na ochranu ústavy a demokracie, major Ing. Vladislav Chlípala:

            „Z titulu zodpovednosti voči úradu, v ktorého čele stojím vo Východoslovenskom kraji, považujem za potrebné sa vyjadriť k niektorým stanoviskám ministra vnútra Slovenskej republiky pána Mečiara…

            Jeho ďalší návrh, ktorým odporúčal spáliť už i tak preriedené archívy Štátnej bezpečnosti alebo ich zamknúť na niekoľko desiatok rokov mimo rezort MV, považujem za ohropzenie štátobezpečnostnej politiky Českej a Slovenskej Federatívnej republiky a hraničiacu s nekompetentnosťou pána ministra voči rezortu, ktorý mu bol zverený…

            Pán minister vymenoval do funkcie náčelníka Pohotovostnej motorizovanej jednotky pána Demikáta, ktorý pracoval v priebehu svojej éry v Štatnej bezpečnosti na úseku vnútorného spravodajstva a navyše v období po nežnej revolúcii bol alebo ešte je predsedom ÚKRK KSS…“

            Potom nasleduje podpis a veľmi nekvalifikovaný pozdrav pána Chlípalu Petrovi Uhlovi. Nie že len pripomína písmo školáka poškoláka, ale sú v ňom i chybičky. Pán Demikát je podobný pisateľ. Čo nevedel, nepovedal. Tak napríklad na účet pána Lisa spomína:

„…Môj názor je, že uskutočnenie lustrácií bolo nešťastným ťahom, pretože tajní spolupracovníci sa väčšinou neverbovali z KSČ, ale z opozície a teraz sa vlastne týmito lustráciami títo ľudia likvidujú.

…Zo zvodiek, ktoré som čítal, som zistil, že v signálnom zväzku „ADAM“ bol rozpracovaný Ladislav Lis a v tomzo materiáli bolo tiež, že jeho syn Vladimír bol agentom! Bolo tam tiež, že Ladislavovi Lisovi bolo umožnené vycestovanie do SRN alebo do iného západného štátu. Vyplývalo z neho tiež, že L. Lisniektoré materiály, o ktorých sa dá povedať, že obsahovali plány opozície do roku 1989 prepravoval tak neopatrne, že sa s nimi „nechal chytiť“. Potom pán Demikát upozorňuje na situáciu, ktorá nastala, keď osobne zistil, že pán podpredseda vtedajšej slovenskej vlády Ján Čarnogurský sa „hrabali“ v archívoch MV spolu s bratom Ivanom…Čo tam asi hľadali? Toto je však informácia síce zaujímavá, ale vzďalujúca sa od pána L. Lisa. Vracajú nás k nemu slová bývalého náčelníka 10. odboru StB majora Petra Žáka:

            „…v dokumente nazvanom Spoločný postup nezávislých iniciatív do konca roku 1989“ hovorí pán major „boli stanovené etapy a ciele, ktoré si opozícia kládla. Išlo o vytvorenie Klubu nezávislej inteligencie, zahájenie dialógu pri okrúhlom stole a potom získanie oficiálneho postavenia. Boli tam stanovené tiež konkrétne termíny, ktoré neboli totožné s jednotlivými termínmi, ako je 21. august alebo 28. október alebo 17. november.

            Petr Žák citoval z dokumentu, ktorý sa podarilo StB zadržať u pána Lisa. Čo hovoria agentúrne správy z doby, kedy StB neobmedzene vládla?

„… Na Lisa bol vedený zväzok „ADAM“. Išlo o formálne rozpracovanie. Zo spravodajského hľadiska je to vhodná forma. Je blokovaný rovnako ako tajný spolupracovník a tak sa na jeho osobu sústreďujú materiály u jednej osoby, navyše sa dá kontrolovať spravodajskou technikou a ďalšími úkonmi, ktoré sú v rozpracovaní ďaleko prístupnejšie.

            Pán Lis má chalupu v okrese Česká Lípa, ktorá je pamiatkovo chránená, patria k nej väčšie pozemky. Krajský národný výbor vydal už skôr rozhodnutie o odovzdaní pozemkov. Pán Lis prostredníctvom pracovníka 3. oddelenia 10. odboru intervenoval, aby toto rozhodnutie bolo neúčinné a aby sa nerealizovalo. Tento pracovník sa volá…jeho priamym náčelníkom bol…“ Pán Lis údajne poskytoval ako protislužbu prepravované materiály, bol používaný pri spravodajských kombináciách. Údajne vraj pomáhal riešiť i situácie, kedy ŠtB nemohla cez agentúru kontrolovať nepovolené nelegálne schôdzky a porady. Tak sa napríklad po dohode s ŠtB na schôdzkach vyjadril: Musíme sa okamžite rozísť, o chvíľu to bude ŠtB…!

            Jeho rodina nemala šancu získať cestovné doklady na výjazd do kapitalistickej cudziny vzhľadom k emigrácii jeho detí. Pomocou tzv. prominentnej „bielej karty“ boli cestovné pasy predsa len vystavené a do kapitalistickej cudziny vycestoval…A to i bez štátom pridelených devízových prostriedkov (čo bola súčasť žiadosti). Samozrejme, že blokovacie karty a žiadosť sú skartované, ale na pasovke v doskách je podpis kapitána Brďka, ktorý pasy prevzal…

            Potom sa agentúrne spravodajstvo a jeho hlboké analýzy zaoberajú faktom, že L. Lis bol agentom dublérom…Pas hrá vôbec v tomto prípade významnú úlohu. Obyčajným chartistom a disidentom sa pasy do kapitalistickej cudziny nedali ani keby hrom burácal…Ako je teda možné, že Lis vycestoval a mnohí ďalší, napr. V. Havel či A. Dubček nedostali pasy ani na prevzatie literárnych či osobných cien, ktoré im boli udelené?

            Vráťme sa ešte raz k zaujímavostiam okolo jeho pasu! I keď žiadosti boli skartované, ako som už povedal, na OS ZNB Praha 10 dosiaľ existuje protokol prísne tajných čísiel kde by o tom mal byť záznam. V tomto protokole by bolo možné nájsť odkazy. Zanedbateľný nie je ani Plán činnosti nezávislých štruktúr, ktorý sa dostal do rúk 3. oddelenia 10. odboru II. Správy FMV. Zvodky naznačujú, že tento plán pán Lis priamo svojmu riadiacemu orgánu na 3. oddelení osobne odovzdal. Samozrejme, že keby bolo nutné, je možné uviesť i meno tohto pána. Vo zvodkách sa objavuje i meno jeho syna Vladimíra, narodeného 10. júla 1947, bytom v Prahe 10 J……ul. č. 3…Tiež o tomto pánovi vieme, nech sa na nás nehnevá, že bol spolupracovníkom 3. oddelenia uvedenej správy. Tiež tieto doklady by bolo možné nájsť v prísne tajnom protokole na OS Praha 10. Tiež na žiadosti o výjazd je usvedčujúca poznámka. Ak by niekto pochyboval o pravdivosti týchto slov, tak pán Vladimír skutočne dostal cestovný pas i povolenie k výjazdu. Vycestoval 6. októbra 1988 cez OPK Rozvadov a vrátil sa cez Českú Kubicu 30. októbra 1988…Vladimír Lis bol vedený v registri zväzkov, spolupráca podľa preukázaných údajov bola nadviazaná začiatkom roku 1988, zo začiatku bol vedený ako kandidát tajnej spolupráce, neskôr ako agent…Samozrejme, že aj v tomto prípade je možné uviesť meno riadiaceho orgánu a prípad dokumentačne podložiť. Je veľmi divné, že pán Lis, vlastne obaja páni Lisovia, prejavujú toľko odvahy sa politicky angažovať a od iných žiadajú dobrovoľný odchod z politickej scény. Možno sa Lis senior zaplietol do spolupáce s StB iba preto, aby vytiahol z kaše syna. Spomínajú si ešte na svoje krycie mená? Každý ich totiž mal…Dnešný pán minister  zahraničných vecí mal napríklad krycí názov „Ráček“. Bol to vtip neznámeho úradníka, či jeho malá vynaliezavosť?

            Čo na to hovorí jeden z ďalších dnešných mocných pán Jiří Ruml, dnes poslanec Federálneho zhromaždenia a predseda Vyšetrovacej komisie udalostí 17. novembra 1989 a najvyšší inkvizítor nad všetkými pozitívne lustrovanými agentmi i samotnými príslušníkmi StB?

            Keby v päťdesiatych rokoch dôrazne obhajoval demokraciu ako dnes tvrdí, sotva by v rokoch 1947 – 1969 mohol pracovať ako redaktor čs. rozhlasu, Večernej Prahy a neskôr dokonca i Čs. televízie.

            Ti isté by sa dalo povedať i o pánu Dubčekovi, dnešnom predsedovi Federálneho zhromaždenia. Podľa vtedajších zákonov, ideológie a osobného vyznania hájili záujmy vtedajšieho komunistického štátu a je nepochopiteľné, že niekomu je odpustené, v novom režime získa vysoké posty a druhým, ktorí robili to isté aj keď v „zločineckej“ ŠtB, je upierané dokonca i právo na život.

            Pán Dubček od roku 1949 až do roku 1970 zastával mnoho významných funkcií, samozrejme že i straníckych včítane najvyššieho veliteľa všetkých Ľudových milícií. Od roku 1949 do roku 1951 bol bol tajomníkom a neskôr vedúcim tajomníkom OV KSS v Trenčíne. Už v roku 1951 – 52 vedúcim odboru ÚV KSS, kde sa však dlho neohrial a postupoval závratnou rýchlosťou stále vyššie a vyššie až nad oblaky hôr ako sa výstižne spieva v jednej nadšenej piesni jeho mladosti. Až sa zastavil na rebríčku najvyššom, na priečke prvého tajomníka ÚV KSČ.

            Pán Marián Čalfa, dnešný premiér federálnej vlády ČSFR síce žiadne stranícke funkcie vzhľadom k svojmu veku v päťdesiatych rokoch nemal, ale i on má svoj podiel na „totalite“, ktorú v súčasnej dobe tak neznáša, až ho trasie. Ani sa mu vlastne nedivím, veď pán premiér bol v dobách komunistickej vlády tak „nespokojný“ a svoju nespokojnosť „dával“ výrazne najavo zvlášť v legislatíve, kde formuloval tzv. pendrekové zákony. Mám na mysli jeho činnosť nie ako predsedu CZV KSČ na predsedníctve komunistickej vlády, ale v legislatívnom výbore, ktorého bol predsedom.

            Takto by sme mohli pokračovať donekonečna a spomenúť ďalších a ďalších bývalých členov KSČ, ktorí sa podieľali na organizácii tých najtotalitnejších rokov života a výchovy mladej generácie ľudí. Právom je čudné, keď títo ľudia nazývajú dnešných mladých komunistov „starými štruktúrami“.

            S kým zahraničie udržiavalo najtesnejšie styky? Určite nepoviem žiadnu novinu, keď uvediem v prvom rade meno muža, na základe ktorého správy sa dali masy do pohybu. Áno v najčastejšom styku so zahraničím bol práve Ing. Petr Uhl. Uhl bol redaktorom Východoeurópskej informačnej agentúry (VIA) a bol jedným z mála disidentov, ktorí neboli na výplatnej listine Nadácie Charty 77. Svoje honoráre poberal za publikačnú činnosť a za vykonávanie funkcie redaktora už zmienenej VIA.

            V kruhoch čs. kontrarozviedky patril k najuznávanejším členom disentu a vedelo sa o ňom, že absolvoval krátkodobý spravodajský kurz v zahraničí. O jeho činnosti svedčila i veľmi dobrá úroveň konšpirácie, zavedená medzi disidentmi. V prípade Petra Uhla ide o zaujímavého človeka, ktorý neskrýva svoj vzťah k Marxovi. Dokonca pre členov opozície založil Marxistický klub. Rovnako bol známy jeho kladný vzťah k L.D. Trockému. (Stúpenci Trockého zdôrazňovali zvlášť nutnosť tzv. permanentnej revolúcie v celom svete. Spochybňovali možnosť samostatného vybudovania socializmu v Sovietskom zväze a inde).

            V kuloároch čs. kontrarozviedky i opozície sa o ňom hovorilo ako o „poslednom trockistovi“ v ČSSR…

            Ďalšími osobami v disidentskom prostredí, ktoré so zahraničím udržiavali najčastejšie styky boli Václav Havel, Jaroslav Šabata, Jiří Dienstbier, Ladislav Lis, Rudolf Battěk, Miloš Hájek, Alexander Vondra, Dana Němcová a ďalší.

            Za zmienku stojí vtedajšia charakteristika terajšieho prezidenta ČSFR a bývalého vodcu čs. opozičného hnutia Václava Havla. Citácia je z jednej súhrnnej správy, ktorá bola vypracovaná na disidenta V. Havla Štátnou bezpečnosťou v roku 1988. (Pochybujem, že by podobná správa mohla byť vypracovaná v dnešnej dobe, ale verím, že pán prezident je uvážlivý človek a natoľko múdry, že si ju bez emócií vypočuje).

„…Medzi ďalšími aktívnymi členmi čs. opozície sa počíta spisovateľ Václav Havel, narodený 5. októbra 1936. Havel je v opozičných kruhoch nazývaný ako veľmi ušľachtilý a dobrý človek. Vo svojej disidentskej činnosti robí všetko pre to, aby sa stal hlavou opozície, ale musí sa skláňať hlavne pred činnosťou Uhla a Battěka, ktorí  sú medzi verejnosťou dosť neznámi. Václav Havel je v úzkom styku s ľudmi, ktorí pracujú pre americkú CIA a nemeckú BND.“ (Tým samozrejme nechcem povedať, že pán prezident bol tiež agentom niektorej z týchto spravodajských služieb. Pozn. autora). Týmito ľuďmi sú mu poskytované honoráre za jeho publikačnú činnosť. Honoráre sú mu tiež poskytované prostredníctvom udeľovania rôznych cien za spisovateľskú prácu. Západné spravodajské služby, v ktorých čele stojí predovšetkým CIA urobili  z Havla spisovateľa, dramatika.

            Paradoxom je ale, že Havel nepatrí v západnej Európe ani k priemerne čítaným spisovateľom. Do povedomia čitateľov a divákov západnej Európy je vnucovaný hlavne ako spisovateľ proti socializmu a komunizmu. Celkovo sa dá Havel hodnotiť ako osoba, ktorá má v prostredí Charty 77 a opozície dominantné postavenie. V ČSSR udržuje veľmi dobré vzťahy so zastupiteľským úradom USA a predovšetkým s 1. tajomníkom tohto úradu  pánom Normanom“ – koniec citácie zo súhrnnej správy o čs. opozícii a časti týkajúcej sa Václava Havla. V polovici roku 1989 bola potom vypracovaná Štátnou bezpečnosťou  na Václava Havla podrobná správa, ktorá bola odovzdaná na zverejnenie niektorým českoslovernským oznamovacím prostriedkom, konkrétne Rudému právu a Tribune. Tieto tzv. „Havlove životopisy“ boli vytlačené v dobe najväčšej aktivity čs. opozície pod rôznymi pútavými názvami. Rudé právo ho nazvalo „Kto je Václav Havel?“ a naopak Tribuna „Za čo bojuje Václav Havel?“ Obsahovo však boli oba články zhodné. Štátna bezpečnosť v materiáli vychádzala zo spravodajských informácií, archívnych materiálov a rôznych dokumentov, ktoré sa im za obdobie, kedy mala Havla pod kontrolou podarilo zhromaždiť v jeho operatívnom zväzku, ktorý bol v archíve ŠtB vedený pod krycím názvom „TOMIS“. Teda informácie podložené ako dôkazne tak aj dokumentačne a nakoniec aj procesne pretože Havel bol za svoju činnosť podľa vtedajších zákonov niekoľkokrát odsúdený…“ (Samozrejme že, a to zdôrazňujem, podľa vtedajších avšak platných zákonov ČSSR.)

„Dvakrát bol odsúdený za rozvracanie republiky podľa § 98 tr.z. mnohokrát bol na svoje protizákonné konanie upozornený. Mestský prokurátor v Prahe mu 12. januára 1989 udelil výstrahu. Nepomohla. Preto bol 21. februára 1989 Obvodným súdom pre Prahu 3 podľa § 164 tr.z. pre trestný čin podnecovania a § 156 tr.z. pre trestný čin sťažovania výkonu právomoci verejného činiteľa odsúdený k úhrnnému nepodmienečnému trestu odňatia slobody v trvaní deväť mesiacov. Pretože bol v posledných desiatich rokoch už vo výkone trestu, bol zaradený pre výkon trestu do 2. nápravno  výchovnej skupiny.“

Z tohto dôvodu správu StB pripravenú a neskôr i odovzdanú na zverejnenie doslovne citujem:

„ V súčasnej dobe napríklad buržoázne oznamovacie prostriedky a tiež niektorí ľudia u nás doma zorganizovali kampaň okolo Václava Havla. Kto je tento človek, ktorého tlač, rozhlas a televízia na Západe vyzdvihuje ako popredného čs. spisovateľa a dramatika, statočného a čestného človeka, z ktorého robia temer mučeníka? Čím si vyslúžil tento záujem a obdiv? Stručne môžeme povedať, svojou dlhoročnou angažovanosťou proti socialistickému zriadeniu u nás. Na túto dráhu má dobrú prípravu už z domova. Pochádza z jednej z najbohatších rodín v Prahe.

Jeho otec Ing. Václav Havel vlastnil spolu so svojím bratom Milošom Havlom komplex zábavných podnikov Lucerna v Prahe a filmové ateliéry Barrandov, niekoľko činžových domov v Prahe, Horáreň Havlov v Českomoravskej vrchovine a 1400 hektárov lesa. Počas vojny v roku 1940 im chceli okupačné úrady filmové ateliéry odobrať. Malo im byť vyplatené odstupne 300 tisíc korún. Avšak 26. februára 1946 vypovedala herečka Baarová (ktorá bola súdená za kolaboráciu s nacistami), že zoznámila Miloša Havla s veliteľom SD – nacistická bezpečnostná služba – sicherheitsdienst – v Prahe s Horstom Böhmom. Ten zariadil, aby im bola vyplatená záloha vo výške 6 miliónov korún a bolo im ponechané 49% akcií. Za túto službu sa samozrejme museli odvďačiť. Protislužbou bolo zriadenie krycej kancelárie gestapa v Lucerne pod firmou „GLAWA“, čo vyplýva i z výpovede bývalého pracovníka SD Otto Štancla.

Ich častými návštevníkmi boli úradníci gestapa Abendschön, krycie meno Grossmann, Nachtmann a Schultze. Otto Štancl tiež vypovedal, že v „Glawe“ sa často zdržiaval i majiteľ Lucerny, ktorý bol veľmi dobre oboznámený s jej prevádzkou. Gestapo však nebolo jediným hosťom Lucerny. Niekoľkokrát totiž navštívil Film klub, ktorý tam bol zriadený i K.H. Frank.“

Bývalý major Petr Žák v tejto súvislosti zaujímavo spomína, že na žiadosť niektorých vtedy prominentných žurnalistov mali zaistiť a zhromaždiť i niektoré vecné dokumenty a fotografie z bývalého Gottwaldova, dnešného Zlína. Z použiteľných materiálov, ako spomína, boli získané iba fotografie strýca, na ktorých je s príslušníkmi v nemeckých uniformách. K úlohe, aby ŠtB zaistila potrebné písomné a fotografické materiály na strýca a otca Václava Havla sa vyjadruje aj bývalý pplk. Chovanec, zástupca náčelníka II. Správy ZNB plukovníka Vykypěla:

„ Aj keď som so zverejnením údajov o Havlovi súhlasil, nesúhlasil som, a v tom boli medzi mnou a autormi článku rozpory, že z nich bola príliš zrejmá snaha osoby z pozície pošpiniť, čo podľa mňa škodilo veci. V situácii, keď oficiálne vedenie strany a štátu bolo hluché a nereagovalo na nedostatky, ktoré tu boli, sme z našej strany (t.j. zo správy ŠtB) považovali za potrebné, aby bolo demaskované skutočné pozadie činnosti opozície, kedy napríklad otázka ľudských práv bola iba zásterkou k destabilizácii, prípadne k likvidácii vtedajšieho spoločenského zriadenia a kedy v tom hrali úlohu i peniaze zo zahraničia. Články vtedajších žurnalistov ľudí skôr naštvali a boli vlastne kontraproduktívne, čo ďalší vývoj iba potvrdil.“

Môj osobný názor na Václava Havla bol trochu odlišný oproti vypracovanému „životopisu“. Videl som ho ako človeka veľmi úprimného, chvíľami až plachého. Avšak jeho vplyv na disidentské prostredie bol obrovský a medzi opozíciou bol rovnako veľmi obľúbený. Výnimky sa samozrejme našli, ale veď aj v tomto okruhu ľudí išlo o budúce funkcie, budúce posty, korytá. Z jeho diel som mal možnosť si pozrieť hry „Záhradná slávnosť“ a „Audiencia“ a keď nič iné, tak ma aspoň rozosmiala. Neviem, je to hádam tým, že nie som divadelne založený…

V tejto chvíli by som sa ešte vrátil k daru, ktorý V. Havel dostal od svojho nakladateľa k 50. narodeninám. Počítač IBM americkej firmy na výrobu špičkových počítačov International Bussiness Machines Corp. Patril v tej dobe k tomu najlepšiemu, čo sa na svete v tejto sfére predávalo. Jeho cena šla vysoko nad sto tisíc korún. Iba pre zaujímavosť by som chcel uviesť, že iba nedávno technici firmy zostrojili počítačový čip, ktorý je zatiaľ jeden z najrýchlejších vysokokapacitných pamäťových čipov. Tento čip môže prijímať alebo vysielať osem miliárd bitov informácií za sekundu a vo svojej pamäti môže evidovať 512 000 bitov informácií. Čítanie alebo zápis informácie trvá novému čipu dve miliardtiny sekundy (nanosekundy), zatiaľ čo bežnému čipu 25 až 35 nanosekúnd.

Na tomto počítači mali disidenti uložené obrovské množstvo informácií z ich vlastného prostredia a tiež z prostredia Bezpečnosti. Začiatkom roku 1989 bolo Štátnou bezpečnosťou zistené, že zvlášť poprední disidenti sú perfektne informovaní o zámeroch Štátnej bezpečnosti a o jej opatreniach. V polovici roku 1989 sa tiež hovorilo o tom (táto informácia prišla vedeniu StB agentúrnou cestou), že u jedného z vodcov je ukrytý archív so stručnými charakteristikami niektorých príslušníkov ŠtB. Meno tohto vodcu v disente neuvediem, aj keď bolo známe nie iba mne. Túto informáciu považujem za vierohodnú o to viac, že existuje list niekoľkých príslušníkov ŠtB, ktorí sa niekoľko dní po 17. novembri obrátili na KC OF v Prahe v Laterne magike (priamo na V. Havla), v ktorom pripomínajú svoje zásluhy v priebehu roku 1989. V liste sú ich pravé podpisy, pravé mená. Počas celej doby kontaktov s opozíciou vystupovali pod krycími menami. Opozícii nevadilo, že išlo o príslušníkov ŠtB, postarali sa o ich ďalšie uplatnenie a tí potom preoblečení do nových slušivých kabátov sedeli v Občianskych previerkových komisiách ako poradci, ale súčasne aj ako noví náčelníci spravodajských odborov Úradu na ochranu ústavy a demokracie, dnes FBIS…

Pamäte študenta Růžičku alias poručíka Zifčáka II. diel

Ako sa rodil 17. november 1989 alebo kto režíroval „mŕtveho študenta“ na Národnej triede v Prahe – Fakty, ktoré sa doteraz ľuďom zamlčujú! (asi tak sa to mohlo stať…)

V prvom diele Pamätí poručíka Zifčáka alias Růžičku sme si priblížili zoznámenie poručíka Ludvíka Zifčáka, spravodajcu v opozičnom hnutí, s manželmi Uhlovými. To pani Šabatová, manželka ostražitého disidenta Petra Uhla, mu otvorila bránku do sveta disentu.

Zoznámili sme sa i s tým, ako sa Zifčák v roli „študenta Růžičku“ zoznámil s tajomným pánom Albertom. Prikázal mu, aby pri zrážke demonštrantov dňa 17. novembra padol na zem ako mŕtvy…

Poručík ŠtB Zifčák mal pri sebe tašku vo farbách národnej trikolóry. Z tejto kombinácie potom vznikla legenda o zabitom študentovi Šmídovi zakrytom štátnou vlajkou…

Pripomíname i v tomto druhom pokračovaní Pamätí exporučíka Zifčáka, že sme podľahli sugestívnej ponuke, keď sa tieto neučesané a neumelé Pamäti objavili na našom stole. Tým skôr, keď sme od hlavného vojenského prokurátora plukovníka JUDr. Kříženeckého dostali de facto ponuku, aby Pamäte Zivčáko boli zverejnené. Považujeme za spravodlivé, aby ľudia z ČSFR poznali i druhú stránku mince, i keď na vtedajšie udalosti môžu byť rozdielne názory.

Lopaty pekelného mlyna sa začínajú roztáčať

            Pred nami bolo ďalšie významné výročie českého národa – 28. okóber 1989 – deň Vyhlásenia samostatnosti československého štátu.

            Oficiálne sa stranícki a štátni predstavitelia, ale i vodcovia Charty 77 pripravovali osláviť tento deň. Každý však po svojom…

            Pre Chartu to bola opäť jedna z ďalších veľkých príležitostí na konfrontáciu so štátnou mocou i k testu, do akej miery je pripravená organizovať masové vystúpenia ľudí, ktoré by znamenali koniec vlády jednej strany.

            Zvýšila sa i schôdzková činnosť všetkých združení a hnutí v ČSSR a tieto schôdzky boli zamerané predovšetkým k príprave tohto výročia. Rovnako poprední disidenti  zaktivizovali svoju činnosť a dohodli sa na presnej súčinnosti medzi sebou.

            Už niekoľko dní pred výročím 28 októbra boli vypracovávané jednotlivé petície a vyhlásenia združení a hnutí, predovšetkým aj najrôznejšie heslá, ktoré mali byť na demonštráciách vyvolávané. V tomto smere boli najaktívnejší bývalí komunisti, ich deti a v čele šla Spoločnosť za veselšiu súčasnosť (SVS), ktorá vymýšľala heslá pre „zasmiatie“:

„Štěpáne, co to neseš ve džbáně?“ alebo „Jakeše do koše!“

            Akcie tejto spoločnosti na čele s ich hovorcom S. Pencom boli zamerané predovšetkým na zosmiešňovanie vtedajších politických predstaviteľov, ale i štátnych a straníckych inštitúcií.

            Môžeme si spomenúť na vypustenie nafukovacej husi na Vltave s nápisom „Nechci být dále prezidentem!“ alebo akcie pri ministerstve zahraničných vecí, kde priaznivci Spoločnosti hádzali hrach na stenu s cieľom ukázať verejnosti, že rokovanie s ním je celkom zbytočné.

            Aj Nezávislé študentské združenie (NŠZ) zaktivizovalo svoju činnosť na jednotlivých fakultách, zapojilo sa do letákových akcií v Prahe aj mimo nej. Rôznymi spôsobmi podnecovali svoje okolie na účasť na tomto výročí.

            Růžička a Fiala sa niekoľkokrát stretli so svojimi patrónmi z opozície, s ktorými prediskutovali , akým spôsobom zapojiť do toho významného výročia NŠZ. Svojim disidentským patrónom sľúbili, že sa pokúsia zaktivizovať všetky školy v ČSR, aby tak došlo k hromadným vystúpeniam aj v iných mestách, napríklad v Ostrave, Brne, Plzni, Českých Budějoviciach, v Ústí nad Labem.

            Zámery týchto dohôd opozície a predstaviteľov NŠZ boli známe vedeniu ŠtB a potvrdzujú ich denné svodky – informácie, ktoré boli rozosielané dokonca aj na tie najvyššie miesta. Nie je teda pravda, že sa poprední disidenti so svojimi zástupcami NŠZ nestýkali!

            Na schôdzke zástupcom NŠZ hovorkyňa Charty 77 Dana Němcová zoznámila s tým, že sa uskutočnila schôdzka signatárov Charty z celej republiky, na ktorej sa dohodli, že v najväčšom počte miest – v Plzni, Ostrave, Prahe, Ústí nad Labem, Bratislave a inde vypuknú dňa 28. októbra 1989 o 16.00 hod. demonštrácie.

            Tiež sa vyjadrila, že k tomuto dátumu  chcú všetci poprední disidenti Charty 77 a ostatných nezávislých iniciatív prejsť do tzv. ilegality. Ak určite väčšina ľudí vie, jediný čo najdlhšie dodržal svoj sľub bol Stanislav Devátý, o ktorom však zlé jazyky tvrdia, že práve v tejto dobe ako agent ŠtB mal styky s poľskou Solidaritou.

            Stanislav Devátý, dnešný poslanec Federálneho zhromaždenia, bol vedený I. správou ZNB pod krycím menom „KONRÁD“ a jeho riadiaci orgán bol pán Langron. Aspoň si tak hovoril krycím menom. Jeho skutočné meno je…Z profesionálneho hľadiska, i keď ho poznám, nebudem ho prezradzovať. Standa bol jednoducho náš človek! Môžem to dokázať a moje tvrdenie podporuje mnoho dôkazov, ktoré mám. Pán Lagron, ktorý dlho Standu riadil, samozrejme so zmenou politického režimu zmenil i svoje politické názory a ako chytrý  muž „prikryl“ Standovi chrbát. Za svoje mlčanie mu potom Standa zaistil dobré miesto u FBIS.

            Tiež nadriadený pána Langrona mlčí ako čierny hrob a zato sedí na teplom mieste na FMV, presnejšie na jednom z pracovísk Ústredne kriminálnej polície. (Čo ale bude, ak sa raz títo páni navzájom i so Standom pohádajú alebo im nebude stačiť plat, budú chcieť stále viac, budú jeden druhého vydierať…? Potom…? Potom sa možno prásknu (udajú) navzájom a verejnosť sa pekne pobaví!).

            Čo vy na to pán podplukovník PhDr. Vilém Kojnar…alias…? Prečo mlčíte? Alebo ste už teraz miesto presvedčeného komunistu presvedčeným demokratom?

            Vždy som sa čudoval ako sa Standa dostal za koróny policajtov a príslušníkov StB na cintoríne vo Všetatoch, kde bolo uložený popol Jána Palacha. Až neskôr som sa dozvedel, ako to s položením tŕňovej koruny na Palachov hrob bolo…

            Standa bol evidovaný (aby nedošlo k dekonšpirácii) ako tajný spolupracovník (TS) v kontrolnom zväzku na II. Správe ZNB nazvanom akcia „Kozmos“, kde bol riadiacim a vedúcim pracovníkom diletant a vtedajší spolupracovník disidentov kapitán Ing. Miloslav Málek (bližšie sa k nemu vraciam v pasáži o práskačoch v ŠtB). Tento neschopný človek nemohol v žiadnom prípade odkryť konšpiráciu Standu Deváteho. Neskôr bolo Málkovi riadenie akcie „Kozmos“ pre totálnu neschopnosť a diletantské chyby odobrané.

            Vedenie II. Správy ZNB bolo o dublérskej činnosti niektorých príslušníkov tejto správy informované a začalo uvažovať o ich odstavení z činnosti.            Disent bol niektorými z nich informovaný o dôležitých opatreniach ŠtB proti nim (viz Málek).

            Standa Devátý bol vo veľmi častom kontakte s pánom Normenom z veľvyslanectva USA. Z týchto dôvodov sa stal jedným z vedúcich osobností SPUSA (Zväz priateľov USA), v ktorom zmizlo ako v bezodnej studni veľa peňazí daňových poplatníkov!) a pán Normen by sa rovnako divil, čo všetko sme sa mohli od nášho Standu dozvedieť!

            Tento pán však nebol jediným známym a spolupracovníkom Devátého. Boli nimi aj Michnik a Bujak z poľskej Solidarity. Aj oni by sa mali zamyslieť a analyzovať, čo všetko sa československá kontrarozviedka dozvedela o ich stykoch a podpore československých disidentov!

Ako som už uviedol, poprední disidenti sa mali 28. októbra skryť v ilegalite a je nutné pravdivo konštatovať, že väčšinu z nich sa nám nepodarilo nájsť a zaistiť. Však sa im to oplatilo. Pani Dana Němcová bola za svoju činnosť v disente odmenená miestom poslankyne vo Federálnom zhromaždení, jej priatelia Havel a Dienstbier sa postarali dokonca o jej deti. Najvyššieho ocenenia sa dostalo práve jej dcére Markéte Fialkovej. Na nej sa totiž novému režimo podarilo presvedčivo dokázať oprávnené heslo, ktoré ľudia skandovali po novembri na uliciach a námestiach: „Konečne odborníci na svoje miesta“. Pani Markéta, absolventka záhradníckeho učilišťa bez maturity a samozrejme bez znalosti jediného poľského slova je zástupkyňou nášho štátu v Poľsku, čiže našou veľvyslankyňou! Jeden z vtedajších vedúcich NŠZ nadviazal v tej dobe kontakt s predstaviteľom exilovej emigrácie po roku 1948 Pavlom Tigridom-Schönefeldom v Paríži. Dlho sa uvažovalo , či sa má list, ktorý poslal po jednom študentovi do Československa, jednému z dnešných veľmi vysoko postavených politikov otvárať alebo neotvárať. Nakoniec bolo rozhodnuté list neotvárať, pretože hrozilo nebezpečenstvo, že zo strany Tigrida – skúseného spravodajcu – môže ísť o skúšku kuriéra. (Neskôr sa obsah textu aj tak podarilo zistiť). Tigrid poslal prostredníctvom listu odkaz svojim priateľom v Československu. List samotný bol však adresovaný jednotlivcovi. Odkaz upozorňoval, že ak Charta 77 spolu s ostatnými disidentskými skupinami nevezme iniciatívu v ČSSR do konca roku 1989 energicky do rúk, bude Západ nútený obmedziť finančné dotácie opozičnému hnutiu v ČSSR. Čo by to pre vdejšiu opozíciu znamenalo, si dokáže každý predstaviť. V prvom rade by to bolo skrátenie ich finančnej podpory, čo by poznali tiež na svojej životnej úrovni. Situáciu s listom Pavla Tigrida potvrduje aj agentúrna správa poručíka Zifčáka, ktorú prijal jeho náčelník odboru. V správe sa uvádza, že Pavel Tigrid ako predstaviteľ čs. emigrácie a opozície na Západe má styky s Jaroslavom Šabatom. Ďalej správa obsahuje, že prišiel urgentný list s vyhrážkou, že domácim disidentom zmenšia alebo odoberú finančnú podporu ak nezačnú rozhodné akcie do konca roka 1989.

Pred opozíciou vyvstala dilema, buď riešiť vzniknutú situáciu rozhodujúcou bitkou za finančnej, materiálnej, ale predovšetkým i morálnej podpory Západu, alebo v opačnom prípade pokračovať v tomto boji pomalou politickou cestou ako doteraz, ale samozrejme s menšími finančnými dotáciami a podporou.

Medzinárodná situácia ponúkala rozhodujúcu bitku čomu nahrával aj vtedajší neutrálny postoj donedávna ČSSR verných sovietskych komunistov na čele s M. Gorbačovom. Sovieti, vďaka svojej už niekoľko rokov trvajúcej „perestrojke“ sa zmietali vo svojich problémoch. Komunisti Československa zostali osamotení a bez podpory až doteraz najvernejšieho priateľa a spojenca, spojenca, ktorého objatie niekedy i drvilo. Aj napriek tomu, že sa Sovietsky zväz nechcel miešať do vnútorných problémov Československa, nebolo mu jedno, kto stojí v čele. Aká garnitúra tu vládne. Nie je možné prehliadnuť skutočnosť, že ešte pred 17. novembrom 1989 sa v krajine pohybovali sovietski vyjednávači, ktorí mali za úlohu nadviazať styky s vtedajšou opozíciou, predovšetkým s klubom reformných komunistov – s Obrodou. Jedným z nich bol napríklad vedúci oddelenia medzinárodných vzťahov ÚV KSSS Mussatov. Cieľom jeho kontaktov bolo okrem iného zistiť či sú reformní komunisti ochotní zaujať niekdajšie vládne funkcie v priebehu pripravovaných reforiem, pripravovaných v Československu na rok 1990.

Povedzme si niečo viac o Klube Obroda – Klube pre prestavbu, ktorého výkonný výbor vydal v predvečer 17. novembra prehlásenie, v ktorom okrem oprávnených požiadaviek – s ktorými sa stotožnila väčšina občanov našej krajiny – sú v závere prehlásenia i také, ktoré ostro kontrastujú s dnešným stavom a postupom bývalých členov Klubu Obroda. (…“Nech sú zvýšené finančné čiastky na zdravotníctvo, školstvo, kultúru a vedu na úkor vojenských, bezpečnostných a správnych výdajov štátneho rozpočtu…!“ Škoda, že tieto požiadavky neuplatňujú páni z Obrody i voči sebe samým, veď sedia v parlamentoch, vo vládach.

Realizácia týchto správnych požiadaviek by pre nich dnes nemal byť problém, ale minister Klaus im nedovolí rozpočet na tieto humanitárne položky zvýšiť z jednoduchého dôvodu, že ich ruší úplne. Text vyhlásenia priniesol v xeroxovej kópii pán Kolmistr. Na jeho sprasovaní sa údajne podieľal (ako hovorí situačné hlásenie II. Správy ZNB) pán Mencl so študentmi.

Na schôdzke Klubu Obroda boli prerokované a schválené materiály k skráteniu vojenskej základnej služby, prestavbe ozbrojených síl. List Federálnemu zhromaždeniu k novele tlačového zákona. Prerokovaný bol aj list, presnejšie návrh listu Eduardovi Ševevarnadzemu, ministrovi zahraničných vecí vtedajšieho ZSSR a Egonovi Krenzovi do bývalej NDR. Zaujímavý je i rozdeľovník príjemcov tejto operatívnej svodky: Jakeš, Husák, Adamec, Indra, Fojtík, Hoffman, Hegenbart. Kontakty Klubu Obroda potvrdzuje dnešný minister Českej republiky Jaroslav Šabata: „Bol som zakladateľom (i keď nás bolo pochopiteľne viac) Hnutia za občiansku slobodu (HOS) a mai sme kontakty i na ďalšie opozičné hnutia a skupiny, okrem iného pochopiteľne aj na Obrodu, Chartu 77 a Nezávislé mierové hnutie.

Viedli sme intenzívne rokovanie s cieľom zjednotiť tieto rôzne prúdy a iniciatívy k spoločným akciám.

Mal som z Obrody spojenie na Zděnka Přikryla, ktorý bol jej predstaviteľom. Pretože som mával s ním rokovania viem, že Obroda ako asi jediná z opozičných hnutí rokovala s oficiálnymi predstaviteľmi. Viem rovnako, že Obroda mala určité kontakty a rokovania so zástupcami ÚV KSČ s oddelením, ktoré viedol nejaký Bouchal. Tieto rokovania, ako som sa dozvedel, nedospeli k žiadnym konkrétnym politickým záverom. Mali z oboch strán pravdepodobne za cieľ skúmanie situácie a predpokladov pre rozvoj nejakého reformného hnutia, možno procesu i mimo rámec KSČ práve zo strany Obrody. Niekedy koncom jari som sa zúčastnil v byte Rudolfa Slánskeho  schôdzky predstaviteľov Obrody, na ktorej sa prerokovávali práve tieto kontakty so straníckou mocou.“ Spomína dr. Šabata. Ani snahy o kontakty a sondáž disidentských a opozičných kruhov zo strany sovietskych vyjednávačov nie sú bývalému tajomníkovi KV KSČ v Brne J. Šabatovi neznáme:

„Jediná Obroda z opozície v Československu mala styky so sovietskymi predstaviteľmi. Viem tiež, že tieto snahy boli iniciované Obrodou. Šlo však vždy iba o okrajové osobné kontakty, zvlášť kontakty s predstaviteľmi akademických ústavov, na prvom mieste s Ústavom akademika Bogomolova.“

Dnešný kapitán JUDr. Ján Demikát úsilie o opozično-sovietske kontakty potvrdzuje, dokonca i v kontexte s bojom niekoľkých prúdov v československom najvyššom straníckom vedení o moc. Hovorí:

„Mám za to, že vo vedení existovali dve skupiny, ktoré sa pripravovali k prevzatiu moci. Jedna bola skupina Štrugalova a jedna Štěpánova. Medzi nimi  stál Adamec, ktorý kontroloval obe skupiny. Neviem už od koho, ale bol to určite pracovník medzinárodného oddelenia ÚV KSČ, som sa ako pikantnosť dozvedel, že 10. novembra priletela do Československa stranícka delegácia, ktorú viedol Udaľcov, syn Udaľcova, ktorý velil obsadeniu Československa v roku 1968. Rokovali na Medzinárodnom zväze študentstva so Skálom, Fojtíkom, a Štěpánom o budúcnosti strany, že je nutné uskutočniť zmeny vo vedení aj u nás. Dozvedel som sa, že sovietske vedenie sa prikláňa k tomu, aby generálnym tajomníkom bol Štěpán. Fojtík bol ale proti…“

Ján Demikát – v tej dobe ešte člen KSS všetky tieto informácie predniesol na zasadnutí ÚKRK.

„Chcel som niektoré veci povedať aj na plenárnom zasadnutí ÚV KSČ…dokonca som chcel, aby mi niektoré veci potvrdil minister vnútra Sacher. Iba tak by som s tým mohol vystúpiť…“sťažuje sa Demikát.

„Sacherovi som najmenej päťkrát volal, ale jeho vedúci sekretariátu mi povedal, že minister so mnou nemôže hovoriť, že ide na svätú omšu…“

Tak zostali Adamec a Mohorita v strane. Minister Sacher nemal čas. Šiel na svätú omšu…Pozrime sa aký je osud podivný! Ako málo stačí, aby sa dejiny vyvíjali celkom inak a inde ako chcú ľudia…Zaujímavú informáciu v sebe tají aj bývalý zástupca plk. Vykypěla, podplukovník Ing. Miroslav Chovanec: Potvrdzuje, že nielen sovietski vyjednávači nadväzovali u nás kontakty s opozíciou, ale že dokonca samotná opozícia hľadá cestu ku kompromisom.

„Viem“ spomína bývalý pplk. Chovanec, „že pánovia Kocáb a Horáček niekoľkokrát rokovali s premiérom Adamcom. Že za ním prišli potom oficiálne aj na Predsedníctvo vlády s inicatívou „MOST“. Chceli robiť sprostredkovateľov medzi opozíciou a vedením štátu.“

Obrovský vplyv na československú opozíciu a nebezpečím pre vedenie strany a štát bol rovnako náš severný sused, NDR. Odtiaľ začala nekonečná celodenná ofenzíva. Tisíce ľudí utekali cez Prahu, cez veľvyslanectvo NSR na Západ. Obyvatelia NDR sa vteda uchyľovali na veľvyslanectvo v Prahe, odkiaľ so súhlasom našej vlády odchádzali do NSR.

Začiatkom októbra 1989 sa vedenie pokúsilo o prvé, vážnejšie kontakty s opozíciou. Prostredníctvom Socialistického zväzu mládeže boli organizované na niektorých vysokých školách v Prahe tzv. „Diskusie s mládežou“, na ktorých vystupovali aj niektorí aktivisti nezávislých skupín, predovšetkým z Nezávislého mierového združenia a Demokratickej iniciatívy. Na týchto stretnutiach  – väčšinou za prítomnosti niektorých členov ÚV KSČ i ÚV SZM (nechýbala ani asistencia ŠtB a ich kamier) sa diskutovalo s mladými ľuďmi o súčasnej politickej situácii v ČSSR, o zmenách, ktoré KSČ chystá na svojom blížiacom sa zjazde. Na záver týchto diskusií predstavitelia oboch ústredných výborov odpovedali na otázky prítomných.

Ako som už uviedol, vtedy bolo známe, že KSČ chystala uskutočniť veľa reformných zákonov. Napríklad bol pripravený zákon o slobodnom cestovaní do zahraničia, ktorý mal vstúpiť do platnosti v januári 1990, ďalej zákon o stávkach, o znížení dĺžky vojenskej služby, o zhromažďovaní a tlače…

Opozícia sa rozhodla v priebehu niekoľkých schôdzok v októbri riešiť sutuáciu v ČSSR pomocou masového vystúpenia obyvateľov zvrhnutím, či odstúpením komunistického režimu.

Na tento účel jej zostávali tri výročia do konca roka: 28. október – Deň vzniku samostatnej ČSR, 17. november, Medzinárodný deň študentstva a 10. december, Deň ľudských práv. Tieto tri termíny mali rozhodnúť o osude politických zmien v Československu.

Neúprosná reč denných zvodiek

            Vedenie strany a štátu bolo informované velením ŠtB v denných súhrnných situačných správach a zvodkách o narastajúcej aktivite opozície a nespokojnosti ľudí prakticky od začiatku roka. Žiadna diskusia, vážne myslený dialóg s nimi nebol vedený…Všetko išlo v starých koľajach…Trúfalosť a odvaha opozície stúpala. Okrem toho to bolo spôsobené ajtým, že už mala v ŠtB svojich ľudí. Na druhej strane však ŠtB mala svojich ľudí vo všetkých nezávislých štruktúrach a vedela prakticky všetko. Pozrime sa aspoň na výňatky z týchto operačných – vtedy prísne tajných! – hlásení. Je zarážajúce, že ich označenie sa dnes nezmenilo. Väčšina z nich je stále označená za PRÍSNE TAJNÉ!

24. 4. 1989:

„O účasti Obrody na prvomájovej manifestácii sa diskutovalo tiež dňa 22.4. na schôdzke, ktorej sa zúčastnili: R. Slánský, Č. Císař, V. Slavík, Mencl, Kadlec, Šilhán, Šimon, Černík, Špaček a zo Slovenska Barbírek, a Ďurčanský. Bolo dohodnuté, že „exkomunisti“ sa osláv 1. mája nezúčastnia a prenechajú túto aktivitu ostatným skupinám. V Prahe má demonštratívne vystúpenie organizovať Petr Uhl (vrátane transparentov, letákov a hesiel), v Brne J. Šabata a v Olomouci Tomáš Hradílek. Diskutovalo sa o konečnom znení manifestuObrody. Bolo rozhodnuté znienie manifestu podstatne nemeniť (verzia z fefruára t.r.) a iba dohodnúť u Dubčeka, či bude hlavným hovorcom Obrody…“

9.6. 1989:

„Rudolf Battěk bol telefonicky kontaktovaný Jiřím Pelikánom, ktorý mu tlmočil pozvanie gen. Tajomníka Socialistickej strany Talianska Bettina Craxciho na zjazd tejto strany, ktorý sa má konať v dňoch 12.-16. mája 1989. Okrem Battěka je pozvaný i prof. Jiří Hájek a symbolicky tiež Václav Havel. Na podporu prepustenia Havla dal Craxi podnet na založenie medzinárodného výboru, preto by bolo vhodné, aby Olga Havlová Craximu za túto iniciatívu poďakovala. Battěk sa pokúsi vyvinúť nátlak na štátne orgány, aby mu vydali cestovný pas. Rokovanie s čs. štátnymi orgánmi má byť neúprosné…“

2/2 D, Student  47263: (2.6. 1989)

„Členka NMS Ruth Schormová povedala, že NMS sa sústredí iba na akcie, na ktorých sa dá predpokladať masová účasť a ohlas verejnosti. V tomto roku to bude predovšetkým 21. august a 28. október. Dňa 5.6. vytýkali Ladislav Lis, Anna Marvanová a Václav Malý členom NMS malú aktivitu. Členovia NMS argumentovali tým, že sa chcú sústrediť iba na veľké akcie k významným výročiam, že však nemôžu byť organizátormi sami a očakávajú podporu ostatných iniciatív a rovnako podporné akcie na ostatných miestach republiky.“

2/2 Student  47243:

„Mestský výbor SZM, respektíve Mestská vysokoškolská rada SZM v snahe o integráciu mládežníckej tlače na vysokých školách zriadili tzv. Študentské tlačové a informačné stredisko (STIS) so sidlom v Prahe, Staromestské nám. STIS o.i. poriada rôzne beseda a vydáva rôzne časopisy, v podstate samizdaty chaotického, často ideovo protichodného tzv. i nepriateľského zamerania…

3.7. 1989:

„…pokračuje informácia o interných záležitostiach vo vedení Čs. strany ľudovej.

            Nakoniec Štolbová odovzdala informáciu o tom, že kardinál Tomášek prijal osemčlennú delegáciu funkcionárov ČSL. V tejto delegácii bol i dr. Richard Sacher, ktorý je pravdepodobne jedným z hlavných vodcova iniciátorov kampane v ČSL (ako bolo vyjadrené v DSZ dňa 15.6. 1989, kedy Sacher varoval Tomáška, aby neprijímal delegáciu vedenia ČSL, ktorá presadzuje iba hnutie FIT). Delegácia prišla kardinálovi Tomáškovi blahoželať k jeho narodeninám a vyjadriť svoje predstavy o zmenách v ČSL…“

13.7. 1989

„Dňa 11.7. 1989 sa v brnianskom Divadle na provázku zišli zástupcovia HOS, D.I., Charty 77 a pražského a brnianskeho NMS. Menovite boli napr. prítomní: Jaroslav a Jan Šabatovci, Rudolf Battěk, Ladislav Lis, Štolbová, Storoženko, E. Mandler, Václav Malý, doc. Řezník, Doležal, Vidlářová a ďalší (prameň všetkých účastníkov z Brna nepoznal, celkom bolo prítomných 13 osôb).

            Cieľom stretnutia bolo prerokovať vytvorenie tzv. „Československého občianskeho výboru“, ktorý by mal vypracovať program prijateľný pre všetky skupiny opozície. Predsedom uvedeného výboru by mal byť Václav Havel. Podľa predstáv účastníkov by mal výbor zjednotiť opozíciu, aby bola schopná konkurovať štátnemu vedeniu a viesť s ním dialóg. Podmienky tohto dialógu by mali byť v dimenziách prehlásenia „Niekoľko viet“. Ďalším bodom programu bola činnosť Demokratického tlačoveho strediska (DTS). Správy pre DTS sa budú sústreďovať u Štolbovej v Prahe, v Brne u Radka Malého a v Bratislave u Jána Čarnogurského, a to z toho dôvodu, že Petr Uhl blokuje niektoré správy „nezávislých iniciatív“. Redakčná rada DTS sa bude deliť na úsek zahraničných správ, priamych reportáží a minikomentárov. Pokladníkom DTS je Mahler, kontrolórmi sú Battěk a Lis. Ďalšia schôdzka sa uskutoční 5.9. 1989 opäť v Divadle na provázku.

            Z rokovania bol urobený stručný zápis, v ktorom sa okrem iného uvažuje, že hlavnými politickými akciami v najbližšom období sú 21. august, 28. október a 10. december. Účastníci sa zhodli na tom, že je potrebné do budúcna zdôrazňovať pozitívne ciele opozície a zvláštnu pozornosť venovať myšlienke Ústavodarného zhromaždenia a vytváraniu pozitívneho politického programu…“

26.7. 1989:

„…24.7. navštívili na Hrádečku Václava Havla, ktorý ich stručne informoval o svojom rokovaní s Michnikom a Bujakom. Zástupcovia Solidarity ubezpečili Havla, že pokiaľ by sa v Sejme prerokovával otázka prehodnotenia vstupu vojsk do ČSSR v auguste 1969, podporia stanovisko Charty 77, obsiahnuté v liste parlamentom štátov VZ (Varšavskej zmluvy). Ďalej ich Havel informoval o zamietnutí svojej žiadosti o udelenie pasu. O celej záležitosti rokoval s Genscherom a dňa 2.8. o nej bude hovoriť tiež s veľvyslancom NSR v Prahe Huberom. (Pozvanie Havla na prevzatie Ceny nemeckých nakladateľov…).

            Na otázku perspektívy politického vývoja v ČSSR dal Havel vyhýbavú odpoveď o možných zmenách v období 1-10 rokov. O pripravovaných aktivitách k 21. augustu odmietol Havel odpovedať. Zostatok rozhovoru sa týkal Havlovho životopisu…“

26.7. 1989:

25. júla  1989 hovorili pracovníci Sternu s Petrom Uhlom. Ten sa skepticky vyjadroval k poľskej Solidarite, ktorá získala v Poľsku politický kredit a nebude sa chcieť teraz príliš politicky angažovať, zvlášť v prospech čs. opozície (otázka vstupu vojsk). K pamfletu „Niekoľko viet“ uviedol Uhl, že je už dne zhromaždených desať tisíc podpisov a že sa politizujú zvlášť mladšie vrstvy obyvateľstva (robotnícka mládež a študenti), ktorí osobne nezažili rok 1968.

            K politickému vývoju Uhl povedal, že očakáva počas roka ďalšie zlepšenie. Negatívne hodnotil skupinu Obroda, nazval ju neokomunistickým združením bývalých členov KSČ, ktorí sa usilujú o funkcie a osobnosť Dubčeka, ktorý iba vyčkáva ako sa situácia vyvinie. Spojenie Charty 77 s podpaľačmi odmietol ako pokus diskreditovať Chartu . Prípadných akcií k 21. augustu sa osobne nezúčastní, obáva sa zatknutia a chce byť k dispozícii „na telefóne“.

            Dubček najskôr odmietol stretnutie s redaktormi Sternu pre nedostatok času, ale neskôr privolil, aby mu pri ceste na Slovensko zatelefonovali, že si možno čas nájde. Redaktori Sternu majú o interview s ním eminentný záujem…“

15.8. 1989:

„Alexander Dubček pri svojej návšteve Prahy začiatkom augusta presviedčal Oldřicha Černíka, aby spolu s Havlom a kardinálom Tomáškom podpísali výzvu občanov ČSSR na zachovanie rozvahy a kľudu 21. augusta, pretože konfrontácia by uškodila prebiehajúcim spoločenským procesom.

            Černík to kategoricky odmietol s tým, že nepodpíše výzvu spoločne s predstaviteľom cirkvi a Havlom, ktorý počúva pokyny agenta CIA Tigrida. Dubčekovi odporúčal vyčkať priebeh udalostí a až potom zaujať stanovisko k ľudom, ktorí vyprovokovali konfrontáciu a k prípadnému neprimeranému zákroku mocenských orgánov…“

            Tu asi po prvýkrát v roku 1989 zazneli slová o využití situácie na obvinenie mocenských orgánov z neprimeraného zákroku proti demonštrujúcemu ľudu. Koho asi najviac táto myšlienka zaujala? Kto ju až do jesene intenzívne rozpracovával, aby sa 17. novembra táto myšlienka stala materiálnou silou a zdvihla i bojazlivcov do ulíc?

23.8.1989:

Stanovisko Charty 77, že sa nemá k 21. augustu nič podnikať, vyvolalo nespokojnosť RSE, HA a BBC s poukázaním na to, že v Poľsku a Maďarsku sa „veci hýbu“ a že je treba „vyvolať nespokojnosť“ i v ČSSR. Do diskusie prispel i Jiří Pelikán, ktorý žiadal niektorých signatárov Charty 77, aby bola odpútaná pozornosť od Havla, ktorý sa podľa jeho názoru stáva neoprávnene reprezentantom opozície. Podľa Pelikána je potrebné pozornosť smerovať na Dubčeka a ďalších protagonistov „pražskej jari“. Túto požiadavku Charta 77 odmietla…

            Bez vedomia Charty 77 bola zaistená tzv. „talianska účasť“, kedy napr. TV spoločnosť RIA mala dopredu pripravené dokumentárne zábery z augusta 1968 a interwiew s Císařom, Slavíkom, a Jiřím Hájkom. Z toho sa dá usudzovať, že na príprave kampane talianskych oznamovacích prostriedkov sa podieľal Pelikán a jeho stúpenci…“

3.-6.9. 1989:

„Ako vyplýva zo stále väčšieho množstva poznatkov k R. Battěkovi, ktorý hoci len formálne prehlasuje myšlienku vytvorenia sociálno – demokratickej strany za predčasnú – viď jeho rozhovor s Ivanom Pfafom, zachytený v DSZ č. 156 zo dňa 1.9. 1989, neustále sa k tejto téme vracia. Preto tiež o tom E. Mandler po rozhovore s Battěkom informoval výbor DI.“

28.9. 1989:

„Battěk chce založiť sociálno – demokratickú stranu a dodal, že je to z podnetu P. Tigrida. Túto myšlienku rozoberal Battěk dňa 31. augusta v rozhovore s neustanoveným mužom. Opäť opakoval, že zatiaľ nemôže byť o tejto otázke reč, najprv je nutné získať cca 3000 osôb, týmto predložiť riadny program a základné postuláty…

…Povedal, že by mali postupovať ako poľská Solidarita, ktorá sa tiež menila na odborársku a až potom na politickú silu. Podľa jeho názoru nie je dobré keď každý vystupuje sám za seba ako napr. v poslednej dobe Havel. Keď potom hovoril Battěk o tom, kto by mohol byť postavený do čela tohto hnutia, resp. strany, Havla jednoznačne vylúčil, rovnako ako postupne vylúčil Lisa, Šabatu, Rumla, i Jiřího Hájka…“

28.9. 1989:

„Dňa 27. septembra 1989 sa uskutočnila v byte V. Bendu schôdzka tzv. Výboru pre ochranu nespravodlivo stíhaných (VONS), ktorej sa okrem menovaného zúčastnili: Petr Uhl, Lenka Marečková, Petruška Šustrová a Josef Danisz. Hlavným bodom rokovania bola formulácia ich stanoviska k „Niekoľko vetám“, ktoré má byť predmetom jedného z budúcich čísiel „Sdělení VONS.“ Túto informáciu formuloval V. Benda, ktorý za týmto účelom spracoval aj abecedný zoznam všetkých osôb, ktoré boli až doteraz v súvislosti s Niekoľko vetami „postihnuté“. Benda povedal, že tento zoznam poslal Petrovi Pospíchalovi…

            …Petr Uhl povedal, že bol dňa 27. septembra 1989 navštívený niekoľkými pracovníkmi poľského oficiálneho rozhlasu, ktorí boli tiež údajne za D. Němcovou. Pri neskoršom separátnom rozhovore sa Benda zmienil Šustrovej o tom, že bol (nevie sa kým) požiadaný, aby vypracoval ideový návrh programu Ľudovej strany, ktorú vraj chce v ČSSR niekto (nikoho nemenovať!) vytvoriť. Nakoniec sa Benda so Šustrovou radili o spoločnej schôdzke hlavných predstaviteľov opozície, na ktorej vraj budú musieť Havlovi povedať (celkom kategoricky!), že od okamihu, kedy sa stal symbolom opozície, nie je možné, aby si písal čo chce, ale bude sa musieť radiť s nejakým poradným orgánom. Súčasne však Benda dodal, že je proti tomu, aby bola vytváraná nejaká „strešná“ organizácia i keď je mu jasné, že hlavnou zbraňou štátnych orgánov je chaos a neporiadok v nezávislých iniciatívach…“

2.10.1989“

„…R. Battěk a L. Lis u vedúceho odboru kultúry dr. Martinovi Houskovi na pražskej radnici prehlásili, že sa dištancujú od činnosti V. Havla, ktorého označili za „nadšeného amatéra“…Battěk ďalej prehlásil, že ono v žiadnom prípade nechcú konfrontáciu !pretože by to nebolo výhodné ani pre nás, ani pre nich“…Battěk sám seba označil za politickú opozíciu v rámci socialistického pluralizmu a ďalej uviedol, že osobne sa pokladá za osobu sociálne demokratického zmýšľania a prívrženca socialistického programu…“

4.10. 1989:

„…Dňa 3.10.1989 sa konala v byte E. Štolbovej schôdzka zástupcov nelegálnych štruktúr (NSH, ČSDI, HOS, Charta 77 zasúpená nebola), ktoré rokovali o prípravách na 28. október. Okrem Štolbovej boli prítomní E. Mandler, H. Marvanová, R. Battěk a ďalší. Na tejto schôdzke boli kritizovaní Havel a D. Němcová za to, že „rokovali na vlastnú päsť s NVP“. Kritizujúci bol R. Battěk, ktorý prítomných informoval, že rokoval na NVP s L. Lisom, údajne preto, aby predbežne vysondovali ako sa moc postaví k tomu, keby usporiadali nejaké zhromaždenie….

…Bolo dohodnuté, že potom by nezávislé iniciatívy usporiadali 28. október buď na pešej zóne alebo na Letenskej pláni…

13.10. 1989:

„Podľa zatiaľ neoverenej, ale inak hodnovernej informácie došlo dňa 11. októbra v bate V. Havla k rokovaniu medzi ním a zástupcami nelegálnej Obrody, Věnkom Šilhanom a Milošom Hájkom. Tí mu prišli oznámiť, že Obroda chce navrhnúť všetkým nezávislým iniciatívam (NI), aby spoločne vytvorili jednotnú opozíciu, ktorá by združovala ľudí bez ohľadu na ich náboženské alebo politické presvedčenie, ktorá by bola garantom toho, že ďalší vývoj v ČSSR bude mať demokratický charakter. Žiadali Havla, aby využil svoju autoritu u ostatných NI k tomu, aby podporovali kandidatúru Dubčeka na funkciu prezidenta republiky. Chceli, aby im Havel túto podporu potvrdil písomne. Havel toto odmietol s odôvodnením, že si to musí riadne rozmyslieť, pretože má k Dubčekovi viacero výhrad. Predovšetkým preto, že sa Dubček podľa Havlovho názoru v uplynulých dvadsiatich rokoch vôbec neangažoval, že bol pasívny a začal sa ukazovať až v poslednej dobe.“

            K samotnému návrhu Obrody na vytvorenie jednotnej opozície Havel povedal, že sa touto myšlienkou zaoberali i v Charte, kde sú si tiež vedomí, že skončila éra disidentov, avšak éra politickej opozície ešte nenastala. Povedal, že by Dubčeka podporoval, ale musel by sa zaručiť, že v Ústave ČSSR ani inde nebude zakotvená vedúca úloha KSČ, musel by prehlásiť, že pôjde cestou plurality a demokracie všetkých skupín. Rovnako tak všetci členovia Obrody by si museli podľa podľa Havlovho vyjadrenia uvedomiť, že by sa nesmeli správať ako doteraz, pretože sa vraj stále správajú ako funkcionári i keď iba z druhej strany v ilegalite. Povedal im o nápadu J. Rumla, ktorý navrhol, aby bol usporiadaný okrúhly stôl, avšak nie so štátnou mocou, ale medzi všetkými NI…K žiadnym konkrétnym záverom pri tejto schôdzke Havla nedošlo. Požiadal iba Šilhána a Hájka, aby Dubček prispel svojím článkom do Ľudových novín…

24.10. 1989:

Dňa 25. októbra má štáb ZDF natáčať „protestné zhromaždenie“ na pešej zóne v Prahe, formálne zorganizované na protest proti vydaniu novej stokoruny s portrétom K. Gottwalda, ako bolo už uvedené v DSZ č. 202 zo dňa 23. októbra 1989…

Dňa 20. októbra prišiel za V. Bendom presne nezistený muž (s najväčšou pravdepodobnosťou J. Dienstbier) a oznámil mu, že dňa 28. októbra má byť vyhlásený resp. ustanovený tzv. Koordinačný výbor politickej opozície, ktorý bude mať desať členov. Menoval iby Havla, E. Mandlera a L. Lisa. Benda reagoval na toto oznámenie veľmi podráždene s tým, že podľa jeho názoru nie je možné, aby sa desať ľudí prehlásilo za vodcov národa. Podľa Bendu ide o šialenstvo pretože tým bude odstavené 90% opozície. Povedal, že bude nutné Václava Havla trochu skrotiť, pretože k takému kroku by malo dôjsť podľa jeho názoru až pri okrúhlom stole opozície.

1.11. 1989:

„Novo založené (nelegálne) „Nezávislé študentské združenie“ (NŠZ), v ktorého pozadí stojí pravdepodobne P. Uhl (viď DSZ č. 207 z dňa 26.10. 1989) pripravuje na 17. november „pochod Prahou“ od patologického ústavu na Albertove, kde je zraz o 16.00 hod., cez Karlovo námestie, Štěpánsku ulicu do Opletalovej ulice a k pomníku J. Opletala v parku pred Hlavným nádražím. Ako vyplýva z letáku, ktorý pozýva na účasť na tejto akcii a je vylepovaný na nástenkách niektorých VŠ (naposledy bol zistený na VŠE), je tento pochod formálne pripravovaný na uctenie si pamiatky J. Opletala. Z textu tohto letáku však tiež vyplýva, že organizátori tohto pochodu nechcú iba pietne spomínať na vtedajšie udalosti, ale chcú sa aktívne prihlásiť k ideálom slobody a pravdy, pretože i dnes sú tieto ideály vážne ohrozené. Ďalej je v letáku vyslovené odhodlanie nedať sa zahanbiť vtedajšími vysokoškolskými kolegami, ktorí za rovnaké ideály odvážne vystúpili pred päťdesiatimi rokmi…

            Na pedagogickej fakulte UK Praha prebieha v súčasnej dobe podpisová akcia resp. anketa, pri ktorej sú kladené otázky typu: „Je súčasná vláda schopná zlepšiť čs. ekonomiku? Je i naďalej schopná riadiť národ? Sú u nás dodržované ľudské práva?“ a pod. Podľa neoverenej informácie bolo na uvedenej fakulte získaných k tejto ankete zatiaľ 400 podpisov a jej výsledky resp. text uvedených otázok má byť zverejnený 17. novembra.

            Podľa ďalšej (neoverenej) informácie malo byť na niektorých VŠ v Prahe (VŠE, UMPRUM, FFUK, a MFFUK) vylepené programové vyhlásenie NŠZ, ktorého text ako bol charakterizovaný už v uvedenej DSZ, je v rozpore so súčasnou politikou strany a štátu…

3.11. 1989:

Výhražný list, adresovaný všetkým príslušníkom ZNB a zvlášť ŠtB bol dňa 31. októbra 1989 odoslaný z Ostravy na nepresne formulovanú adresu S ZNB Praha. Tento jednostránkový anonym sa vyhráža smrťou každému členovi ŠtB, ZNB a celej vláde s tým, že do čela ČSSR musí prísť Havel a ďalší členovia „Gardy slobody“, ktorej menom je list podpísaný…

6.11. 1989:

Dňa 3. novembra 1989 sa v byte E. Štolbovej uskutočnila schôdzka predsedníctva nelegálneho združenia T.G.M., ktorá bola v tomto prípade rozšírená o zástupcov pobočiek iných krajov. Okrem Štolbovej boli prítomní Emanuel Mandler, Miloš Podzimek a v ten deň odstúpivší predseda S – TGM František Podaný. Ten odstúpil po nátlaku Štolbovej, M. Podzimka a iných, ktorí mu vytýkali, že svojimi dobrodružnými akciami ich združeniu viac škodí ako prospieva. Potom bol funkciou predsedu S-TGM dočasne poverený M. Podzimek.

            Rovnako bolo hovorené o zámere zriadiť niekde múzeum TGM, pre ktoré by sa mali už teraz zhromažďovať príslušné materiály. Štolbová navrhla, aby uvedené múzeum bolo zriadené v Plzni, buď v nejakej samostatnej vile, ktorú už má vyhliadnutú alebo priamo v tamojšom plzenskom múzeu ako jedno z jeho oddelení.

            Štolbová potom varovala ostatných pred tým, aby sa hovorilo o dotáciách resp. finančných otázkach spojených s výstavbou tohto múzea, pretože sa obáva trestného stíhania. Budúca schôdzka sa má uskutočniť 16. novembra o 17.00 hod. pravdepodobne opäť v bate E. Štolbovej a o.i. by tam malo byť odsúhlasené prehlásenie S-TGM k udalostiam dňa 28.októbra 1989…

7.11. 1989:

Alexandeer Dubček by sa mal stať predsedom novej politickej strany, ktorá by mala vzniknúť zlúčením doterajšej Obrody a tzv. Spoločnosti pre štúdium demokratického socializmu, ktorú doteraz viedol Stanislav Pošusta. Bolo to konštatované na bližšie nešpecifikovanej schôdzi, ktor sa uskutočnila dňa 6.11. 1989 o.i. za prítomnosti Dubčeka, Černíka, Kotrča a Šimona. Dubček pricestoval do Prahy 6.11. o.i. preto, aby sa zúčastnil na pohrebe M. Hübla. Zatiaľ nebolo určené ako by sa nová strana mala menovať, ale predpokladá sa, že by mala požiadať o oficiálnu registráciu, inak že bude pracovať v ilegalite. Černík sa k tomuto zámeru stavia pasívne, Šimon a Kotrč ho naopak aktívne podporujú. Kotrč. o.i. informoval o tom, že bol kontaktovaný pracovníkom maďarského VV (veľvyslanectva), ktorého meno neuviedol, ale udržuje s ním kontakty údajne od r. 1968. Pracovník maďarského VV vyslovil pred Kotrčom názor, že Obroda nie je dostatočne produktívna, pretože až doteraz nie sú zapojení bývalí členovia KSČ, ktorí boli zo strany vylúčení a vyškrtnutí a rovnako zostávajú bokom aj ich rodinní príslušníci. Aj tento pracovník vyslovil názor, že by bolo lepšie založiť novú politickú stranu, ktorá by mohla o.i. združovať týchto ľudí a mohla by mať až 1,5 milióna členov…

6.11. 1989:

…Dňa 4. novembra 1989 kontaktovali V. Bendu neidentifikovaní  Rakúšania, ktorí sa mu predstavili ako reprezentanti Európskej demokratickej únie s tým, že sa chcú pokúsiť o prepojenie všetkých demokratických síl v Európe, vrátane tých, ktorí existujú v ZST.

            Povedali, že majú záujem predovšetkým o mladých ľudí. Benda im preto odporučil, aby sa orientovali predovšetkým na HOS, ktorý je podľa jeho názoru zložený predovšetkým z mladých ľudí a je pomerne široko rozvrstvený tak regionálne ako aj sociálne. Keď Benda potom charakterizoval jednotlivo nelegálne štruktúry hovoril o.i. o vzťahu Obrody a Charty 77. Povedal že iba v poslednej dobe zvíťazilo v Obrode „krídlo“, ktoré má záujem  s Chartou aj z ostatnými nezávislými štruktúrami spolupracovať. Charta sa však musí mať podľa jeho názoru pred Obrodou na pozore, aby sa nakoniec nestala spolkom idiotov, ktorý bude vkľúčovej chvíli zneužitý a obetovaný vlastným cieľom Obrody. Povedal, že i keď existujú rozpory, v žiadnom prípade nie sú takého rozsahu, aby dokázali túto spoluprácu rozvrátiť…

13.11. 1989:

Dňa 13.11. 1989 došlo v kaviarni Savarin k rokovaniu P. Uhla a J. Šabatu s tromi členkami tzv. Nezávislého študentského združenia (NŠZ)…Z iného zdroja informácií bolo zistené, že v byte V. Bendu sa uskutočnila schôdzka, na ktorej sa hovorilo o tom, že na VŠ vzniká v súčasnej dobe nové hnutie, ktoré chce nadviazať na hnutie, existujúce pred dvadsiatimi rokmi (ARS a SVS).

            Dňa 14.11. 1989 by sa malo uskutočniť na nezistenom mieste rokovanie dočasného výboru, kde boli pozvaní o.i. Hana Marvanová, Ivan Havel, Václav Malý a Václav Benda. Bližšie podrobnosti neboli zatiaľ zistené.

            Vo vzťahu k pripravovanému a už signalizovanému pochodu na J. Opletala (viď tiež DSZ č. 219 z dňa 3.11. 1989) bolo zistené, že sa do tejto akcie podarilo nelegálnym štruktúram zapojiť i oficiálnu Mestskú vysokoškolskú radu, ktorého predseda (Jiří Jasmanický) má byť v kontakte s ich exponentmi. Jeho prostredníctvom sa údajne zapojil aj Mestský V SZM, ktorý má byť pôvodným autorom letáku (viď DSZ č. 207 z dňa 2.11. 1989), ktorý je teraz rozmnožovaný aj nelegálnym NŠZ. Rozdiel je v tom, že Mestský V SZM má v úmysle viesť trasu pochodu smerom na Vyšehrad, kým NŠZ trvá na trase do Opletalovej ulice.

            Tiež V. Benda hovoril dňa 13.11. 1989 o tejto pripravovanej akcii. Povedal, že k tomu dal správu pre VIA s tým, že nesmie byť odvysielaná skôr ako 15.11. 1989 a trasa bude v smere na Karlovo námestie a Opletalovu ulicu. Do akcie sú tiež zapojení L. Lis a Emanuel Mandler.

17.11. 1989:

            Oficiálnu povolenú demonštráciu k výročiu Jana Opletala, dňa 17.11. 1989 v Prahe na Albertove, neskôr na Slavíne a nakoniec v pražských uliciach, zneužili nelegálne štruktúry a s nimi spojené antisocialistické elementy k verbálnym útokom proti KSČ, socialistickému štátu a ich predstaviteľom. Už na samom začiatku manifestácie boli rozvinuté transparenty a vyvolávané heslá napadajúce KSČ, socialistický štát a vládu („Zrušte monopol KSČ, No komunist!, Zrušte marxisticko-leninskú filozofiu na vysokých školách, Nechceme vládu jednej strany, Chceme inú vládu, Zrušte ĽM, Zrušte armádu, Zrušte Štátnu bezpečnosť, Nechceme kôl v plote, Slobodnú republiku v slobodnej Európe, Slobodne voľby, Povešajte všetkých komunistov, Ukážte nám Fučíka, Masaryka na stovku“ a iné).

            Proti predstaviteľom strany a štátu boli vyvolávané heslá „Nechceme Jakeša, Nechceme Štěpána, Štěpán nie je zlodej, Štěpán nie je človek a iné“. Okrem toho boli vyvolávané heslá „Chceme Chartu, Nech žije Havel, Prepusťte politických väzňov, Klamstiev už bolo dosť, Dubček – Dubček“ a iné.

            Ako sa zistilo Dubček sa zúčastnil tejto manifestácie v sprievode V. Slavíka a boli v zmysle § 19. zák. č. 40/74 Zb. požiadaní o podanie vysvetlenia, ale aj napriek tomu, že ich odpovede boli vyhýbavé, boli neskôr prepustení.

            Vyvolávanie vyššie uvedených hesiel, rôzne výkriky a piskot väčšiny prítomných celkom prehlušovali oficiálne prejavy a narušovali tak pietnosť aktu. Pravdepodobne pod vplyvom tejto atmosféry sa oficiálni organizátori akcie vôbec nepokúsili o usmernenie skandovaných hesiel v duchu pôvodných cieľov manifestácie.

            Na jej začiatku  (16.30 hod.) vystúpilo na Albertove pred cca 15 tisícmi prítomných celkom päť rečníkov, najskôr M. Pajerová, potom dr. Šárka, prof. Katětov z ČSAV a nakoniec M. Mejstřík a istý Klíma, z ktorých jeden bol z Mestskej vysokoškolskej rady, vystúpil ako posledný a najviac svojím prejavom podnietil prítomných na vyvolávanie vyššie uvedených nepriateľských hesiel.

            Ostatné prejavy boli politicky celkom umiernené, čo sa prítomným nepáčilo, a preto ich prerušovali piskotom a rôznymi výkrikmi. Organizátorom sa síce podarilo zamedziť realizácii sprievodu  priamo na Václavskom námestí, avšak po pietnom akte na Slavíne nebola manifestácia ukončená a dav sa vydal smerom na Karlovo námestie. V tejto dobe položilo cca 50 osôb niekoľko rozsvietených sviečok  k soche sv. Václava, ale po perlusráciách bolo dosiahnuté ich rozptýlenie.

            Vo Vyšehradskej ulici sa medzitým zhromaždilo  cca 5 tisíc osôb, ktoré boli tiež čiastočne rozptýlené a hlavná časť bola odklonená do priľahlých ulíc, kde sa však opäť sformovala a prešla cez nábrežie B. Engelsa na Národnú triedu až ku križovatke Perštýn.  

            Tu sa asi v 19.30 hod. zhromaždilo okolo 3 tisíc osôb, z ktorých 500 až 1000 neuposlúchlo výzvy na rozchod a zostávajúca časť sa demonštratívne posadila na cestu, zapálila sviečky a prevolávala nepriateľské heslá. Z tohto dôvodu bolo  o 20.45 hod pristúpené k zákroku poriadkových jednotiek ZNB, 179 osôb bolo perlustrovaných, z ktorých 145 bolo predvedných na realizačné skupiny v obvodoch Prahy 1, 2, 3 a 4.

            Verejný poriadok bol obnovený o 21.16 hod. V priebehu zákroku bolo zranených celkom 18 osôb, z toho 1 príslušník ZNB a 1 štátny príslušník USA.

            Zo známejších osôb boli medzi prítomnými okrem už menovaných zistení dvaja synovia V. Bendu, syn J. Dienstbiera, J. Bock, L. Lis a dvaja signatári pamfletu „Niekoľko viet“, herci Bartoška a Lábus.“

            Operatívna mašinéria ŠtB pokračovala i v ďalší deň po 17. novembri a tak aj v tých dňoch analytické oddelenie II. Správy ZNB odosielalo zvodky, ktorých obsah bol už podstatne odlišný od dní pred 17. novembrom.

            Nasledujúci deň 18. novembra, píše sa hneď 19.11. 1989, bolo vydané množstvo prehlásení v niektorých prípadoch legálnych štruktúr – divadelných a študentských inštitúcií, ktoré boli potom citované v zahraničných oznamovacích prostriedkoch, vylepované na rôznych priestranstvách v Prahe (najviac na Narodnej triede), čítané na rôznych mítingoch, na rychlo zvolaných tryznách za študenta MFF UK Martina Šmída. Ten bol prehlásený za mŕtveho „následkom brutálneho zásahu ZNB.“

            Rozhlasová stanica Hlas Ameriky napríklad odvysielala hlasový záznam Petra Uhla, ktorý v ňom tlmočil prehlásenie tzv. Východoeurópskej agentúry (VIA) o tomto masakri, o rozhovore s očitou svedkyňou uvedeného „zabitia“, o svedectve rodičov Šmída atď. K Vytváraniu tejto situácie veľmi napomohlo i prehlásenie študentov DAMU, ktoré vyzvalo k týždennej protestnej stávke a požadovalo vytvorenie vládnej komisie na vyšetrenie „brutálneho“ zásahu ZNB. Toto prehlásenie bolo potom čítané a podporené na oficiálnom zhromaždení pracovníkov pražských a mimopražských divadiel, ktoré sa uskutočnilo rovnako 18. novembra 1989 v Realistickom divadle Zděnka Nejedlého.

            Toto zhromaždenie vydalo vlastnú rezolúciu. Bolo v nej uvedené, že „vedenie štátu odpovedalo na ponuku k dialógu pokynom na masaker“…

            V divadle Na zábradlí sa uskutočnila porada riaditeľov divadiel, na ktorej bola tlmočená delegácii z Realistického divadla Zd. Nejedlého informácia o úmrtí M. Šmída a tam prijatej rezolúcii. Na tejto porade sa zúčastnil námestník primátora hl. mesta Prahy J. Hájek.

            Dňa 19. 11. 1989 pokračovali v niektorých pražských divadlách a kinách snahy na rozšírenie stávky študentov i na tieto zariadenia. Napr. v Národnom divadle prečítali vyššie uvedenú rezolúciu Realistického divadla Zd. Nejedlého s tým, že hrať prestane len činohra…

            …Rudolf Battěk vedel o prípravách rokovania v Činohernom klube už dopredu, čo vyplynulo (v skrytej forme) z jeho rozhovoru dňa 18. novembra a tiež 19.11. s L. Lisom a istou Jiřinou, ktorej povedal, že „rokovanie v nedeľu bude znamenať spoločne s manifestáciou 17. novembra 1989 zlom, ktorého výsledok by sa mal ukázať do konca roku.“

S Lisom sa dohováral, v čom a ako je treba napadnúť ZNB, „aby sa z toho nedokázal vykrútiť“…

            …Z uvedeného je zrejmé, že rokovanie nelegálnych a novo organizovaných štruktúr malo ďaleko zásadnejší význam, ako akcie, ktoré prebiehali na ulici. Tie mali pravdepodobne iba ten význam, že pri nich boli publikované heslá napr. Preč s KSČ, Demisiu, Nech žije Havel a iné…tak, ako sú uvedené v prílohe…“

22.11. 1989:

„Dňa 21. novembra 1989 rokovali niektorí exponenti nelegálnych štruktúr (V. Benda, V. Malý, K. Freund, L. Marečková, A. Šabatová a iní) o tom ako sa dostať čo najlepšie z trápnej situácie, do ktorej sa dostali tým, že naleteli na vymyslené svedectvo D. Dražskej o „zabití študenta M. Šmída“.

            Šabatová informovala prítomných o svojom rozhovore s Dražskou, z ktorej vraj nakoniec „vyrazila priznanie, že si celú historku vymyslela, pretože vraj Uhla nemá rada…“

            Šabatová, preto navrhuje, aby čo najskôr spracovali nejaké oznámenie, aby si zachránili povesť. Dohodli sa, že v tomto oznámení uvedú predovšetkým to, že „Dražská úmyselne uviedla túto poplašnú správu, aby dosiahla Uhlovo zatknutie“.

            Benda ešte povedal, že nie je možné, aby v tejto situácii teraz pripustili, že nikto nezahynul. Dohovárali sa na tom, že by bolo vhodné „mať aspoň nejakú mŕtvolu a nej aspoň dvoch svedkov…“ (Pozrime sa na páno bigotného Václava! Chcel mať akúkoľvek mŕtvolu a hneď s dvomi svedkami na podnose! Nie je to cynizmus najväčšieho zrna, odporujúci svätej biblii? Nie je to smrteľný hriech? Alebo nepoznal ešte vtedy prikázanie: Nezabiješ?).

            Pravdepodobne preto, pokračuje svodka,  sa objavili v ten deň na miestach vykonštruovanej tryzny letáčiky s textom „Lekári vydajte svedectvo!“ Poskytovali čiastočné informácie študentom, aby chodili viac do fabrík a nie, aby sedeli v posluchárňach. Ivan Havel má ísť do ČKD, ale nebolo povedané do akého a kedy…

            V priebehu dňa prichádzali k Bendovi neustále informácie o vývoji situácie v jednotlivých mestách našej republiky (z Kladna mu volal istý Němec).“

24.11.1989:

Pri rokovaní  tzv. študentského koordinačného stávkového výboru dňa 22. novembra 1989 v DISKU bolo o.i. povedané, že v ten deň má prísť k ďalšiemu rokovaniu tzv. „Občianskeho fóra“ (OF), o 19.30 hod. v Laterne Magike. Ďalej má prísť k opätovnému rokovaniu OF s predsedom vlády ČSSR, ktorého sa má za Nezávislé študentské združenie zúčastniť Jana Petrová.

            Pri demonštrácii na Václavskom námestí dňa 22. novembra došlo k stretu medzi Václavom Havlom a Emanuelom Mandlerom- Mandler vytkol Havlovi, že mu neumožnil, aby na tejto demonštrácii prehovoril menom ČSDI, ktorá by tým získala väčšiu popularitu. Povedal, že ČSDI je toho názoru, že súčasnú situáciu je možné riešiť len formou dialógu medzi ČSDI a KSČ, bez prejavov násilia a pouličných stretov, ktoré by viedli k otvorenej konfrontácii síl. Havel sa bránil tým, že ako popredný predstaviteľ opozície nechce získať náklonnosť študentov a robotníkov len pre svoje osobné ciele, ale destabilizáciou chce prispieť k úplnej likvidácii vedúcej úlohy KSČ.

            Hovorca Charty 77 A. Vondra povedal, že v týchto dňoch by mala skončiť etapa podnecovania vášní proti zákroku ZNB dňa 17. novembra a mala by nastať etapa objasňovania toho „kto nás priviedol do krízy za posledných dvadsať rokov“. Táto etapa by mala byť vedená OF.

24.11. 1989: (jedna z ďalších zvodiek toho istého dňa)

„…Jeden z najaktívnejších exponentov tzv. Občianskeho fóra Jan Wágner (viď tiež DSZ č. 238 z dňa 22.11 1989) povedal, že táto organizácia plánovala stret s poriadkovými jednotkami ZNB už pred 17. novembrom, s tým, že keby v tomto dni k nemu nedošlo, čakalo by sa na ďalšiu príležitosť, ktorá by mala prísť alebo 3. decembra 1989 (J. Lennon) alebo 10. decembra 1989 (Deň ľudských práv)…“ (Pravdepodobne bol v tej dobe už pripravený ČAS, úderná sila, ktorá cvičila v zvláštnom stredisku na Šumave.)

            Tieto zvodky, ktorých obsah a predovšetkým samotné slová popredných disidentov potvrdzuje nielen agentúrne spravodajstvo, ale predovšetkým slová Pamätí poručíka Zifčáka.

            „Ďalej Wágner povedal,“ pokračuje denná situačná správa, „že teraz vstupuje OF do ďalšej etapy svojich plánov. Chce sa uchytiť vo všetkých závodoch a inštitúciách, zvlášť v doprave, energetike, spojoch a zdravotníctve, kde chce dosadiť svojich ľudí na vedúce miesta. Čo sa týka pripravovaného generálneho štrajku povedal, že má iba symbolický význam aby sa ukázal vplyv Občianskeho fóra, ktoré chce potom stupňovať svoje požiadavky až do odstúpenia vlády.

            V OF už začali (podľa Wágnera) pracovať špecializované skupiny ľudí. Jedna z nich má za úlohu preniknúť konšpiratívnym spôsobom  do štátnych inštitúcií a získavať tam informácie pre potreby OF. Ďalšia skupina zaisťuje styk so zahraničím a začal tiež pracovať tzv. „Kontrarozviedka OF“, ktorá okrem iného zabezpečuje osobnú ochranu vybraných členov OF a pod.

            (Medzi túto ochranku patrili aj práskači, o ktorých prevrátených kabátoch  z ŠtB do demokratického hávu sa píše na iných miestach  Pamätí, poz. autora).

            Obsah tejto zvodky a všetkých ďalších, poskytovaných najvyššiemu vedeniu strany a štátu svedčí ešte o dvoch aspektoch kvalít tohto vedenia. Prejavila sa v plnej miere neakcieschopnosť, nejednotnosť a bezradnosť v ďalšom postupe. Nereagovanie na situáciu je  svedectvom absolútneho krachu bývalého vedenia.  Na druhej strane však zvodky dokazujú, že vedenia ŠtB i ministerstiev vnútra federálneho a republikových, boli informované a úplne poznali každý krok v tomto období sa legalizujúcej opozície. Sily, technika a prostriedky boli dostatočné na to, aby 18. maximálne 19. novembra boli vedúci predstavitelia nezávislých iniciatív zatknutí a bola na nich uvalený väzba. Jedine chytrý Standa Devátý sa stále skrýval a čakal v Poľsku, ako sa veci vyvinú. Zvlášť potom i na opatrenia, ktorými bude zlikvidovaná jeho súčinnosť s I. Správou ZNB zo sveta.

            Možno že si prostý ľud práve z tejto skutočnosti, že ŠtB mohla, ešte v prvých porevolučných dňoch opozíciu podľa svojho tajného plánu akcie „NORBERT“ uzavrieť dokonca v internačných táboroch a neurobila tak, vyvodzuje oprávnenosť legiend, že neskorší prezident Havel sľúbil generálovi Lorencovi a spol. beztrestnosť. Že jeho niekoľkonásobná väzba je iba bábkové divadielko, o ktorom poslanec Sacher povedal, ženová vláda dáva ľudu hry. S chlebom vraj to bude horšie…!

27.11. 1989:

Dňa 27. 11. 1989 bolo zistené že sa v divadle E.F. Buriana 26.11. 1989 zišlo predsedníctvo ČSDI, v zložení Mandler, Doležal, Matzner, Litomiský, Storoženko, Štolbová a ďalší. Mandler na schôdzke hovoril o snahe ČSDI o aktívne zapojenie sa v rámci novo vznikajúceho OF, čo im bolo zabránené Vaclavom Havlom. Kritizoval vystúpenie Havla, neuznáva ho ako politika a dodal, že nejde iba o jeho osobný názor a odvolal sa na stanovisko Slobodnej Európy k Havlovej osobe. Mandler mal tiež vystúpiť na študentskej manifestácii konanej na Letenskej pláni, ktorá bola organizovaná OF, ale jeho vystúpenie bolo V. Havlom znemožnené…

28.11. 1989:

„Václav Benda hovoril dňa 26. novembra o tom, že je bezpodmienečne nutné, aby sa im (nelegálnym štruktúram) podarilo zapojiť do ich pražských akcií čo najskôr vidiek.“ Vyjadril obavu, že „v Prahe je to ešte stále policajne poraziteľné, ak nebudú mať podporu vidieka“. Sťažoval sa na pomery v OF, kde pracujú ľudia, ktorí to alebo ešte nevedia, ale pracujú obetavo, alebo tam pracujú iní, ktorí sa už vidia v ministerských kreslách (nie je vylúčené, že sa Benda takto vyjadril s vedomím, že je odpočúvaný).

            Dňa 25.11.1989: Benda hovoril s členom Čs. strany ľudovej Františkom Novotným, bytom v Prahe 5, ul…..ktorý sa Bendovi ponúkol, že môže podstatne ovplyvniť Čs stranu ľudovú v prospech OF. Povedal, že v utorok zasadá rozšírené predsedníctvo ˇUV ČSL, na ktorom bude zvolené nové vedie strany a pýtal sa Bendu, čo je nutné v tejto súvislosti urobiť. Ten mu odpovedal, že ČSS získala pred ČSL veľký náskok…“

            Ďalšia situačná správa z tohto dňa hovorí o tom, že v Relistickom divadle Zd. Nejedlého je najaktívnejší riaditeľ Krbec a ďalej herec Adamíra. Dňa 28. novembra došlo v rámci večerného predstavenia k takému vyhroteniu situácie, že tu boli vyslovované i výzvy k fyzickej likvidácii komunistov. Takto napríklad vystúpil spisovateľ a scénarista Fairraizl (exriaditeľ Čs. televízie a scénarista niektorých kontroverzných programov). Chce komunistov vešať, pretože podľa jeho názoru „je dobrý komunista – mŕtvy komunista“!

            …Medzi študentmi vysokých škôl narastá podozrenie, že boli zo strany OF oklamaní. Uvedomujú si, že sú v OF celkom izolovaní. Napr. Vysoká škola ekonomická resp. jej študenti mali pripravené vystúpenie na Letenskej pláni, ale preto, že chceli kritizovať aj Havla, neboli vôbec pripustení k slovu. Toto prostredie má za to, že novo pripravovaná koaličná vláda, ktorú navrhne do 3. decembra 1989 Ladislav Adamec, bude pracovať iba mesiac a potom bude vystriedaná inou. Medzi štrajkovými výbormi jednotlivých fakúlt panuje veľká nedôvera.“

27.11.1989:

Z prevereného zdroja informácií bolo zistené, že vo vedení OF narastajú stále väčšie rozpory okolo otázky taktiky. Sú obavy z príliš rýchleho postupu. Zvlášť po nedeľnajšom zhromaždení na Letnej vznikli u Havla obavy z Dubčeka, ktorý má udajne podporu Sovietov a snaží sa predovšetkým presadzovať Hájka a Slavíka. Za neoprávnené sa považuje vystúpenie V. Bendu menom VONS, ktorý hovoril i o prípadoch špionáže. Havel tiež hovorí o tom, že predseda vlády Adamec rovnako vybočuje z dopredu dohodnutých podmienok. Inak v OF panujú rozpaky nad tým, ako rýchle akceptuje vedenie strany a štátu ich požiadavky a na druheh strane ako pomaly sa KSČ aktivizuje.

…OF bolo podrobené kritike zo strany členov nelegálnej ČSDI, v jej tlačovom stredisku E. Štolbová a iní.

            Dňa 28.11. 1989 tu bolo o.i. konštatované, že OF nedáva dostatočný priestor študentom, že bola štátnym a vládnym orgánom daná príliš dlhá doba na splnenie požiadaviek a komunisti sa môžu skonsolidovať. Preto je vraj nutné predkladať ďalšie a ďalšie požiadavky aj nesplniteľné. Stále požadovať demisiu vlády a mobilizovať študentov a pracujúcich, aby boli pripravení na ďalšie štrajky resp. iné vystúpenia. Zásadne sa vyhýbať všetkým zmienkam o socializme a o účasti komunistov v ďalšej koaličnej vláde. Dokonca tu padla úvaha o nutnosti vytvoriť určité prepadové oddiely, ktoré by mali byť protiváhou LM. Toto však nebolo konkretizované.

29.11. 1989:

Dňa 29.11. 1989 o 16.20 hod. odleteli pravidelnou linkou ČSA do Bratislavy Václav Havel a jeho brat Ivan sprevádzaní J. Kňažkom a Martou Kubišovou.

…Predstaviteľ HOS Rudolf Battěk  bol v rozhovore s nezisteným zástupcom OF z Ostravska informovaný o nutnosti evidencie darov od ľudí, pretože by mohol v tejto súvislosti vzniknúť nejaký malér. Battěk oznámil, že by sa malo založiť konto, ale to je problém, pretože neexistujú doteraz žiadne organizácie. Tiež na oznámenie, že ostravskému OV ponúkol KV SZM svoje priestory, reagoval Battěk nabádaním k opatrnosti, pretože hrozí nebezpečie že „oni“ (t.j. komunisti) majú tendenciu ovládnuť situáciu, čo sa nesmie zo strany OF pripustiť“.

Tajomný pán Albert

Týždeň pred výročím 28. októbra bolo rozhodnuté predákmi opozície, že tento deň nebude ešte dňom s veľkým D, ale generálkou na rozhodujúci úder. 28. október bol v týchto kruhoch označený ako Deň pre búrkou. On sa ním skutočne stal.

            Okolo 16. hodiny popoludní sa začalo Václavské námestie v Prahe zapĺňať predovšetkým mladými ľudmi s trikolórami na límcoch  svojich kabátov a búnd. Presne o 16. hodine sa spodná časť Václavského námestia roztlieskala a búrlivý potlesk sa šíril ako lavína zo spodnej časti námestia až ku koňovi sv. Václava.

            Štátna moc opäť ako vždy zasiahla svojou päsťou. Nastúpil Pohotovostný pluk VB v Prahe –Hrdlořezoch. Pohotovostný pluk VB slúžil ako základná škola pre mladých príslušníkov VB, ktorí neabsolvovali vojenskú základnú dvojročnú službu. V priebehu dvoch rokov so mladí ľudia odslúžili dva roky vojenskej služby a pritom si dokončili  stredoškolské vzdelanie, čo bolo pre službu v ZNB nevyhnutné.

            Počas celej doby pobytu v tomto útvare dostávali oproti vojakom základnej služby mesačný plat, ktorý sa v maximálnej miere pohyboval okolo 1 500 korún. Vzhľadom k tomu, že som v tomto útvare niekoľko rokov slúžil vo veliteľskej funkcii, nemôžem si odpustiť krátku charakteristiku tohto útvaru.

            Pohotovostný pluk bol zriadený ako záloha ministra vnútra pre prípad živelných pohrôm, vlakových, leteckých katastrof, ale tiež k prípadnému potláčaniu demonštrácií, namierených proti vtedajšiemu socialistickému zriadeniu.

            Na tento účel boli jednotlivé jednotky vycvičené ako zásahové. Existovali tu i niektoré čaty, ktoré boli vycvičené ako protiteroristické komandá. V dobe môjho pôsobenia v Pohotovostnom pluku VB mal tento útvar asi 1300 mladých príslušníkov. (V tomto počte nie sú započítaní príslušníci veliteľskej zostavy, štáb, administratíva, učitelia a ďalší). Táto bezpečnostná armáda vlastnila obrovský automobilový park a počet vozidiel – predovšetkým Avie, tzv. komôrky na prevážanie príslušníkov, ale aj zadržaných demonštrantov –  sa pohyboval okolo dvesto. Útvar mal k dispozícii aj niekoľko autobusov a obrnených transportérov (OT).

            Zásahy proti demonštrujúcim občanom viedli títo mladí ľudia chladnokrvne, čo vyplývalo podľa mňa i z ich osobných životopisov, ktoré predkladali pri vstupe do ZNB. Väčšinou podľa týchto životopisov išlo o synov funkcionárov vnútra, straníckych funkcionárov, ale aj o najrôznejších karieristov, ktorých cieľom bolo dostať sa predovšetkým k štátnej bezpečnosti či v najhoršom ku kriminálnej službe.

            (O pomeroch v Pohotovostnom pluku sa zmienim vo svojej ďalšej publikácii, pozn. autora).

            Demonštrácia 28. októbra 1989 bola po niekoľkých hodinách s využitím zásahových jednotiek Pohotovostného pluku VB rozptýlená a v Prahe i v ďalších mestách ČSSR bol nastolený kľud a poriadok. Kľud však relatívny a skôr sa podobal hrozivému tichu pred búrkou…Po tomto dni zavládlo v kruhoch disidentov veľké uspokojenie. Deň vyznel búrlivo. Po celej republike sa manifestovalo a do úlíc vyšli tisíce ľudí, predovšetkým mladých. Iba v samotej Prahe sa účasť na spontánnej manifestácii na Václavskom námestí odhadovala na dvadsať až dvadsaťpäť tisíc ľudí. Disidenti s nadšením sledovali, ako sa rráca socialistický systém v susednej NDR a bolo le otázkou času, kedy niečo podobného nastane aj u nás. V tej dobe sa dalo myslím ešte všetkému predísť, keby ÚV KSČ včas reagoval na vonkajšie podnety, prichádzajúce od nášho severného suseda. Jakeš a ďalší vysokí funkcionári sa stavali k tomuto vývoji veľmi apaticky. Isté nesmelé kádrové zmeny pripravovali až na blížiaci sa zjazd strany. Avšak Česi, Moraváci i Slováci už nechceli čakať v neistote. Informácie, ktoré sme odovzdávali k vnútroštátnej situácii jasne naznačovali a signalizovali, že sa v Československu chystajú na najbižšie obdobie mohutné demonštrácie, ktoré by v prípade pasivity vedenia mohli otriasť socialistickým systémom. Demagógovia na ÚV KSČ typu Jakeša, Štrugala, Biľaka a iných zostávli kľudní, akoby sa ich to všetko ani netýkalo. Boli si takí istí svojou vecou a poslušnosťou našich národov, že si hádam ani vo sne nepripúšťali, že by v tejto republike mohol vypuknúť nejaký výbuch nespokojnosti so súčasným politickým a vládnym vedením. Jedným z mála, kto včas pochopil o čo v tomto štáte ide, bol premiér federálnej vlády Ladislav Adamec. Ktejto osobnosti vtedajšieho politického života sa pripojili postupom času i vtedajší najvyšší zväzácky predstaviteľ Vasil Mohorita. (Hoci bol rým „Mohorita od koryta!“, vtedy veľmi slávny a vykrikoval sa na každej demonštrácii, nebol v tej dobe na mieste). Mohorita skutočne už od októbra presadzoval po zväzáckej línii nutnosť dialógu s opozičnými štruktúrami. Obaja však boli príliš osamotení medzi mnohými starými nepružnými politikmi a pragmatikmi, ktorí boli vo vedení štátu a strany viac ako dvadsať rokov a stratili akékoľvek rozpoznávacie schopnosti vidieť blížiace sa nebezpečenstvo.

            V disidentských kruhoch pokračovali prípravy na blížiace sa výročie 17. novembra, ktorým bol medzinárodný deň študentstva.

            Bezpečnosť však na rozdiel od disidentov 17. novembru neprikladala tak veľký význam ako napr. 28. októbru, skôr sa sústredila na dátum 10. decembra, teda na deň ľudských práv…Opozícia sa však o zámeroch bezpečnosti včas dozvedela a preto 1. novembra došlo k schôdzke veľmi úzkej skupinky ľudí, na ktorej sa rozhodlo, že 17. november bude dňom, v ktorom sa opozícia pokúsi uskutočniť vládny prevrat.

            Vzhľadom k tomu, že na tejto schôdzke bol prítomný aj jeden z tajných spolupracovníkov ŠtB je známe o čom sa na nej rokovalo. Zúčastnilo sa jej celkom päť osôb a jednou z nich bol pracovník veľvyslanectva USA v Prahe. Ďalej sa tejto schôdzky zúčastnili páni Jan Ruml, pán Albert a muž, ktorého budem radšej nazývať Nemo. O pánovi Albertovi bude ešte tiež reč…Hovorilo sa tu o tom, že na tento deň pripravená akcia pohne myslením ľudí!!!

            Pán Albert na tejto schôdzke oznámil, že v rámci konšpirácie tejto akcie budú jej aktéri vybraní až niekoľko dní pred 17. novembrom a predpokladom úspechu je, že v reťazci, ktorý bude vytvorený, jeden nebude vedieť o druhom. Nebude vedieť čo plní…

            Toho dňa sa konala ešte jedna schôdzka, zahalená tajomstvom. Uskutočnila sa v byte Libora Konvičku v Prahe 6, Suvorova č…za prítomnosti JUDr. Hany Marvanovej, Lukáša Marvana, Jana Chudomela, Josefa Kühna, Petry Konrádovej, Martina Šmída…,ktorý nemá nič spoločného s neskorším Martinom Šmídom. Táto zhoda mien bola príčinou i hrubej dezorientácie pána kapitána Demikáta, o ktorej sa zmienim neskoršie.

            Na schôdzke v byte Konvvičku boli ďalej Petr Payne, Ruth Schormová, Ladislav Novák, Libor Konvička, Petr Fiala, Radek Váňa a ďalšie tri osoby. Okrem iného tu bolo konštatované, že nemá význam organizovať demonštrácie malého rozsahu, pretože neprinášajú patričný efekt. Ďalej sa rokovalo o notnosti politizácie činnosti Nezávislého mierového združenia a nezostávať len pri činnosti ekologického charakteru. O priebehu tejto schôdzky a jej obsahu mala rovnako ŠtB podrobné informácie.

            Divná existencia našej polície i bývalej KSS, kapitán JUDr. Demikát, človek, ktorý čo nevedel, nepovedal, v apríli 1991 potvrdzuje, že 17. november mal byť dňom D avšak v otázke M. Šmída sa mýlil.

            Zo zvodiek som sa tiež dozvedel, hovorí v apríli 1991, „že 1.11. 1989 bola schôdzka v v byte Konvičku. Bola tam i adresa stretnutia, kde sa Martin Šmíd stretol s Uhlom a ďalšími osobami. Domnievam sa, že tento M. Šmíd je totožný s tým, ktorý mal byť fyzicky napadnutý dňa 17.11. a ktorý potom bol v televízii ukazovaný čiernobielo pre údajnú poruchu kamery…Zo zvodiek tiež vyplývalo, že Šmíd má byť zranený a toto má byť využité k zvrhnutiu Jakeša…

            V tomto týždni prebiehala ešte tretia schôdzka. Išlo o schôdzku zástupcov DAMU, hnutia STUHA a ďalších študentov zastupujúcich jednotlivé fakulty, Nezávislého študentského združenia (NŠZ) a tiež zástupcov Charty 77. Uskutočnila sa v byte Pavla Kumpošta pri stanici metra Želivského…Z chartistov boli prítomní Ivan Havel, JUDR. Hana Marvanová, Václav Malý, Heřman Chromý a ďalší. Rokovalo sa tu o koncepčných otázkach ďalšieho pôsobenia nezávislých združení v Československu. Zástupcovia STUHY a NŠZ boli viac pre spoločný postup všetkých študentských združení. Chceli zachovať rozvahu a jednotu hnutia. Naproti tomu zástupcovia DAMU boli radikálnejší. Chartisti, ktorí na tejto schôdzke boli ako hostia, chceli študentom radiť a odovzdať im svoje skúsenosti. Vyzývali zástupcov DAMU, aby počkali s odtrhnutím, že prípadné vyhlásenie štruktúr a ďalšie koncepcie vo vysielaní Slobodnej Európy by bolo len gestom.

Na tejto schôdzke boli predstavitelia týchto študentských hnutí informovaní od chartistov čo majú robiť v prípade zatknutia, domových prehliadok a pod.

            V období medzi 28. až 31. októbrom sa uskutočnilo aj niekoľko zaujímavých schôdzok aj medzi disidentmi a predstaviteľmi NŠZ.

            V tomto období Růžička absolvoval schôdzky predovšetkým na severnej Morave, kde sa okrem iného stretol aj s niekoľkými predákmi poľskej Solidarity z Bialsko Bialej.

            Oveľa zaujímavejšia bola schôdzka ďalšieho hovorcu NŠZ Petra Fialu s Pwetrom Uhlom, ktorá sa uskutočnila v kaviarni Demínka v Prahe. Uhl kategoricky požadoval, aby zo strany NŠZ došlo k nadviazaniu kontaktov s Nezávislým študentským zväzom  v Poľsku. Zdôvodňoval to tým, že poľský zväz má obrovské skúsenosti s vedením politického boja a preto by bolo nutné sa od nich poučiť pre prípad, že by v Československu došlo v blízkej budúcnosti k nejakým politickým zmenám. Uhl ďalej navrhol, aby sa v ČSSR konal zjazd nezávislých študentských hnutí zo všetkých socialistických štátov a uviedol, že by sa tento zjazd mohol konať okolo 30. novembra 1989 na Morave. Za týmto účelom dal Uhl Fialovi adresy študentských hnutí v bývalých socialistických krajinách, ktoré boli ešte v ten deň rozoslané ako doporučené listy. Počas krátkej doby bolo nadviazané spojenie s organizáciami v NDR, Poľsku, a Maďarsku. Všetky študentské hnutia, s ktorými boli nadviazané kontakty, svoju účasť prisľúbili. Medzi prvými odpovedal poľský Nezávislý študentský zväz listom svojho podpredsedu odbočky vo Wroclawi Piotra Matuszewského. Jediným problémom bolo, kde tento študentský zjazd uskutočniť, aby nedošlo, ako vo väčšine prípadov k jeho narušeniu zo strany štátnej bezpečnosti. Všetko sa muselo zaisťovať veľmi konšpiratívne a cez úzky okruh ľudí z vedenia NŠZ…

            Dôkazom toho, že opozícia spolupracovala predovšetkým s pracovníkmi veľvyslanectva USA, s časťou zamestnancov, podliehajúcim CIA, bola schôdzka 1. novembra 1989 a neskôr podnet, ktorý vzišiel z tejto schôdzky. Niekoľko dní pred 17. novembrom bolo veľvyslanectvo USA posilnené o ďalších 30 pracovníkov z CIA…

            Začiatkom novembra sa konečne rozhodlo, že zjazd sa bude konať v malej obci neďaleko Ostravy, v chate jedného z členov výboru NŠZ. K samotnej príprave zjazdu sa malo pristúpiť až po 17. novembri, pretože v období pred týmto dňom sa venovali všetky sily a prostriedky príprave 17. novembra, príprave manifestácie na počesť študentského výročia.

            Tri dni po schôdzke v reštaurácii Demínka došlo k prísne konšpiračnej schôdzke v tej istej reštaurácii, ktorej sa zúčastnil Růžička a muž, ktorému hovoríme Albert. V priebehu schôdzky pán Albert žiadal Růžičku, aby okolo seba sústredil úzky okruh študentov, ktorým dôveruje. Kládol mu na srdce, že má obavu, aby neodšlo k dekonšpirácii popredných vodcov NŠZ a tiež, aby sa Bezpečnosti nepodarilo izolovať niektorých z nich  pred blížiacou sa manifestáciou 17. novembra. Růžička, pravdaže takúto skupinu už dávno okolo seba sústredil. Bola to skupina oddaných ľudí, ktorým veril a s ktorými mohol vždy počítať. V ten deň sa rozišli s tým, že sa opäť o dva dni stretnú…

            Počas celých sedemdesiatych rokov bola pre študentov príznačná pasivita a nezáujem o veci politické a verejné. Filtre počas prijímacieho konania spôsobili, že mnoho mladých inteligentných ľudí sa na školy vôbec nedostalo a tí, ktorí prešli náhodou, sa radšej zo strachu držali späť. Veľkou záhadou je, ako sa na vysoké školy a nielen domáce, ale aj zahraničné –  dostali deti disidentov, ktorí kričali o svojej diskriminácii. Koncom osemdesiatych rokov sa atmosféra na vysokých školách začala meniť. Boli to predovšetkým jednotlivci, ktorí sa správali nezávisle a bolo na nich poznať, že sa už tak neboja. Občas sa vysokoškolákom podarilo zorganizovať pod hlavičkou SZM na akademickej pôde bededu s nejakým menej prenasledovaným disidentom. Všetko však prebiehalo bez súhlasu moci. Pred 17. novembrom. Mestský výbor SZM v Prahe dokonca zorganizoval so študentmi a niektorými nezávislými skupinami besedy za prítomnosti televízie. Všetko sa konalo legálne, ale samozrejme pod dozorom všemocnej Štátnej polície a ich kamier.

            Tieto besedy signalizovali, že štátna moc, či skôr niektorí funkcionári štátnej moci mali záujem zahájiť dialóg s opozíciou. Po niekoľkých podarených akciách sa vzťahy s opozíciou opäť prerušili. (O diskusiách s mládežou prebiehajúcich od začiatku októbra 1989 sa zmieňujem na inom mieste, pozn. autora).

            V prednovembrovom období sa tiež uskutočnilo niekoľko schôdzok Výboru politicky stíhaných osôb, kde Růžička aktívne pôsobil – (nejde o známejší VONS). Schôdzky tohto výboru sa väčšinou konali v reštauráciách a Růžička sa to dozvedal informácie z prostredia hádam všetkých nezávislých hnutí a skupín, ktoré v Československu existovali. Členmi výboru politicky stíhaných osôb boli aktivisti všetkých možných hnutí od Charty až po České deti. Týmto spôsobom si Růžička robil o týchto hnutiach prehľad a dopredu už vedel, čo ktoré hnutie pripravuje. NŠZ aktivizovalo svoju schôdzkovú činnosť ešte viac ako pred 28. októbrom. Členovia výboru tohto – v tej dobe hádam najmasovejšieho študentského hnutia  v republike – sa stretli postupne s celou radou disidentov v Čechách a na Morave. Zo známejších môžem menovať Battěka, Lisa, Jaroslava Šabatu, Vondrovú, Pospíchala atď.

---