Pamäte „mŕtveho študenta“ z Národnej (2. časť)

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Pôvodne vyšlo v týždni od 4. do 11. novembra 1991 na portáli Špígl
Preložil: Ivan Štubňa

  1. časť tu

Zoznámenie s krásavicou v súdnej sieni

Všetko začalo celkom náhodou a nevinne.  V marci 1989 sa konalo v budove Obvodného súdu pre Prahu 1 súdne konanie proti JUDr. Hane Marvanovej a Tomášovi Dvořákovi, aktivistom Nezávislého mierového združenia.

Vzhľadom k tomu, že agentúrnou cestou boli získané poznatky o snahe zneužiť toto konanie tzv. antisocialistickými živlami, bolo rozhodnuté zorganizovať v tomto prípade bezpečnostné opatrenia na zaistenie verejného poriadku a nepovoliť narušenie priebehu súdneho konania. Na realizáciu tohto opatrenia bol určený poručík Zifčák. Jeho úlohou bolo zisťovať prípadné negatívne javy priamo v súdnej sieni, kde nebol sám. Vo vnútri i v okolí súdnej budovy sa pohybovali operatívni pracovníci ŠtB i kriminálnej služby, ktorí mali podobné úlohy.

Pri sledovaní priebehu súdneho konania si poručík Zifčák robil podrobné zápisky, aby sa tak neodlišoval od ostatných účastníkov. Hádam náhoda to tak chcela, že akurát vedľa neho si sadla signatárka Charty 77 pani Anna Šabatová, manželka jedného z popredných disidentov čs. opozičného hnutia Ing. Petra Uhla. V dobe keď bol Petr Uhl vo výkone trestu, viedla redakciu INFOCHu – Informačný vestník o Charte a tiež vykonávala funkciu redaktorky Východoeurópskej informačnej agentúry – VIA.

V celej republike boli iba štyria ľudia, ktorí pracovali v tejto agentúre a boli zmocnení odovzdávať oficiálne správy za opozičné hnutie do oznamovacích prostriedkov na Západe. Medzi tieto masmédiá  patrili predovšetkým Rádio FREE Europe, Rádio Liberty, VOICE AMERICA, BBC, Rádio Vatikán a ďalší. Zloženie redaktorov sa veľmi často z bezpečnostných dôvodov obmieňalo. Iba v Prahe zostávalo nezmenené niekoľko rokov. Ich najčastejším spojením bolo predovšetkým Rádio Slobodná Európa a hlásateľky pani Čeřovská a pani Rakušanová.

Z druhej strany si vedľa Zifčáka sadol jeden z členov Helsinského výboru, ktorý sa v rozhovore s ním zmienil o tom, že „JUDr. Marvanovú dnes nemôžu zavrieť, pretože by v roku 1990 mohla kandidovať do parlamentu“. (Doktorka Marvanová skutočne v roku 1990 kandidovala do Federálneho zhromaždenia a v súčasnej dobe je poslankyňou).

Že by už vtedy vedel kam politický vývoj v spoločnosti speje? Keď si pani Šabatová k Zifčákovi prisadla, ešte nevedel o koho sa jedná. Po chvíli, zrejme z čisto ženskej zvedavosti, pani Šabatová prejavila záujem o to, čo si vlastne do svojho poznámkového bloku zapisuje a spýtala sa ho na to. Odpoveď bola strohá, ale asi uspokojivá. Tak sa začal odvíjať príbeh, ktorého vyvrcholením bol 17. november…

Zoznámenie s Šabatovou

Pani Šabatová toho mladého muža pozvala na schôdzku, na ktorej by jej vysvetlil dôvody svojho správania a účel návštevy súdnej budovy. Dohodli sa spolu, stanovili si termín schôdzky hneď na nasledujúci deň vo vinárni Berjozka, Na příkopech v Prahe 1.

Zifčák po návrate z akcie informoval nadriadených o priebehu súdneho konania a predložil na kontakt s pani Šabatovou úradný záznam. To sa vždy vyžadovalo… Ešte predtým ako ho napísal, sa ho jeden z kolegov opýtal, či vie, že krásavica, s ktorou rozprával sa volá Anna Šabatová a že jej manželom je významný disident Petr Uhl?

Oveľa neskôr sa pán Ing. Uhl k Zifčákovi, ale absolútne, nepriznáva… Potom to cudne priznáva a svodky dokazujú… Určite u nás v tom prípade nebol sám, ale iba v sprievode nejakej dôveryhodnej osoby, alebo s niekým z okruhu známych. V každom prípade si na neho nepamätám…

Od svojej manželky pani Šabatovej viem, že s poručíkom Zifčákom alias Růžičkom sa stretla na Obvodnom súde pre Prahu 1 niekedy v lete 1989, kedy prebiehalo hlavné pojednávanie s Tomášom Dvořákom a Hanou Marvanovou. Niekedy v marci alebo neskôr tohto roku som sa od nejakého známeho, na meno si už nemôžem spomenúť(!), dostal údajne obsah výpovede obvineného Zifčáka; časť výpovede, ktorá sa týkala mňa a mojej ženy bola celkom nepravdivá. Pokiaľ si spomínam vtedy údajne pán Zifčák mal uviesť, že ho moja žena kontaktovala prvá, že ma osobne poznal a že bol dokonca u nás doma. Vtedy som to s manželkou konzultoval a ona vravela, že si na neho spomína, že sa jej zdal podozrivý.“ (!?!) Až teraz?

„Na základe rozhovoru s ním potom usúdila, že je to skutočne tak, ako hovorí a z rozhovoru nevycítila moja manželka žiadne podozrenie. Moja manželka pri rozhovore mi tiež povedala, že mu nikdy nezadávala úlohy a ani si nespomenula, že by nás niekedy pán Zifčák alias Růžička navštívil…“

Od zoznámenia Růžičku s Annou Šabatovou, dcérou známeho brnenského disidenta Jaroslava Šabatu a manželky Petra Uhla uplynulo pekných pár dní, ale že by mala Anička takú zlú pamäť? A ako teraz cudne spomína na naše zoznámenie v rokovacej sieni súdu… A ako si nepamätá na ďalšie a ďalšie stretnutia. To je odvaha zaprieť i nos medzi očami! Akoby ona i jej manžel nepoznali heslo i spôsob odovzdania správy o „smrti“ Martina Šmída na Národnej…

Vypočujme si čo táto zábudlivá krásavica a energická dáma, vedúca odboru na ministerstve Petra Millera, hovorí o rok a pol neskôr:

„S menom Milan Růžička, o ktorom dnes už viem, že to bol príslušník ŠtB  Ludvík Zifčák, som sa stretla krátko pred 17. 11. 1989. Podľa mňa to boli dva až tri týždne pred tým dátumom, keď som s manželom Petrom Uhlom, spracovávala text pre agentúrne správy VIA.“ (Súd s Marvanovou bol Anička v marci! Pozor na dátumy nepliesť sa!)

„Asi pred tromi týždňami som sa od jedného známeho, ktorého meno radšej nebudem uvádzať, možno by mal problémy a možno, že i ja, dozvedela, že som sa mala údajne so Zifčákom stretávať. Išlo predovšetkým o situáciu pri hlavnom pojednávaní s Hanou Marvanovou a Tomášom Dvořákom. Vtedy Tomáš súhlasil s tým, aby som bola prítomná ako dôverník v pojednávaní. Tak som sa tiež dostala do pojednávacej siene. Vo vnútri som si všimla vedľa mňa sediaceho mladíka v riflovom obleku, ktorý si v priebehu pojednávania písal dosť podrobné poznámky,“ hovorí inokedy. „Zaujímalo ma, či patrí k novinárom alebo z akého titulu sa vôbec zúčastňuje na pojednávaní. Samozrejme, že som nevylučovala ani možnosť, že ide o príslušníka ZNB či ŠtB …“ (A preto s ním spolupracovala?)

„Zaujímalo ma, aký môže mať taký človek názor na priebeh pojednávania, a preto som k nemu cez prestávku na chodbe, kde osamotene postával, pristúpila a spýtala som sa ho na jeho názor na súdne konanie.“

Pred komisiou

S menom Marvanová som sa ešte v živote stretol viackrát. Nezabudnuteľné bolo stretnutia s pani Annou Marvanovou, menovkyňou Hany Marvanovej, v previerkovej komisii. Predsedal jej starý reaktivovaný plukovník. Mračila sa na mňa i Petruška Šustrová. Poznali sme sa z disentu… Potom sedel v komisii jeden z práskačov, kapitán Ing. Král, ktorý čo nevedel, nepovedal. Dnes si tak vyslúžil nie, ako sa spieva v známej ľudovej pesničke „prasiatko za to,…“ ale funkciu šéfa pražského FBISu… Dnes je už v Hradci Králové. Prepáčte mi malú odbočku. Každý z preverovaných pred komisiou sedel hodinu a pol. Ja som vyletel za desať minút.

„O čom ste podávali hlásenia?, vypálila na mňa Petruška. O organizáciách a disidentoch… Mám menovať?“ Pýtal som sa celej komisie. „Nie, nie, nie!“ Protestovala Petruška. „Dáme vám vedieť!“ povedala nakoniec. Dali!

„Opýtala som sa Růžičku,“ pokračuje pani Šabatová, „či je novinár. Na to on reagoval podľa môjho názoru dosť vyhýbavo. Nespomínam si presne čo povedal, mám však pocit, že povedal, že novinárom nie je. Nie som si však istá. Po tejto vyhýbavej odpovedi som už ďalej nepokračovala a rozhovor ďalej neviedla. Spomínam si, že potom ešte niečo povedal v tom zmysle, že by sme sa mohli vidieť, pričom, ale nedokážem jednoznačne povedať, či to bolo práve pri tom mojom prvom kontakte alebo či ma potom ešte vyhľadal. V každom prípade som však od 16. marca toho muža viac nevidela, nikdy sa na mňa neobrátil. Nie je mi ani známe, že by sa so mnou pokúšal skontaktovať…“

Ako sa Zifčák stal študentom Růžičkom

Náčelník spravodajského oddelenia, ktorému Zifčák podliehal vtedy rozhodol, aby sa uvedenej schôdzky zúčastnil. Pochopiteľne zložku tohto zamerania vždy zaujímalo o čo opozícii ide, o čo sa usiluje. Bolo rozhodnuté, že Zifčák sa tejto schôdzky zúčastní ako študent Růžička. Opozícia v tej dobe mala záujem o ľudí vzdelaných a predovšetkým jej šlo o študentov. Z tohto dôvodu bola vypracovaná legenda a zámerne vybraté meno študenta.

Na nasledujúci deň sa uskutočnila schôdzka Zifčáka – teda už ako študenta Růžičku – s pani Šabatovou. Po vzájomných komplimentoch pani Šabatová prejavila o činnosť Růžičku záujem. Dozvedela sa, že je študentom Vysokej baníckej školy v Ostrave a navyše prispieva svojimi článkami z procesov s disidentmi do študentského časopisu Kahan. Rozhodla sa ho zapojiť do opozičného hnutia nielen študentov z Prahy, ale z celej republiky. Pýtala sa ho, či by sa nechcel nejakým spôsobom zapojiť do aktivizácie študentov na Ostravsku. Růžička jej vtedy konkrétne neodpovedal. Nemal predstavu, akým spôsobom by sa dalo všetko realizovať. Preto sa spolu dohodli,  že sa znovu stretnú o štrnásť dní, kedy sa bude v Prahe konať ďalšie súdne konanie s disidentami.

Po tomto stretnutí nasledovalo odovzdanie informácií podobným postupom. Situácia začínala byť veľmi zaujímavou tak pre štátnu bezpečnosť ako aj pre jej vedúcich pracovníkov. Podarilo sa nadviazať kontakt s poprednou disidentskou dvojicou a táto šanca mnoho ponúkala. Jednoducho bolo treba chytiť capa za rohy a šťastie za pačesy…

Nasledovala klasická rutinná práca na legalizácii Zifčáka do „nepriateľského“ prostredia. Bolo potrebné urýchlene vyhotoviť poručíkovi Zifčákovi príslušné doklady. Spočiatku aspoň krycí občiansky preukaz (KOP), ktorý by mal zamedziť riziku jeho dekonšpirácie, napríklad pri náhodnej kontrole príslušníkmi VB v spoločnosti pani Šabatovej, či kohokoľvek iného. Ďalej sa začala pripravovať legenda o štúdiu Růžičku na Vysokej baníckej škole v Ostrave. Pretože však školský rok už bežal, nebolo možne zabezpečiť takéto doklady o štúdiu ihneď. Bolo rozhodnuté „začať“ štúdium až na jeseň 1989. Na tento účel boli postupne sústreďované dokumenty, zaisťujúce možnosť poslať prihlášku na štúdium na VŠB do Ostravy.

Po spracovaní MEMORANDA (kompletný dokumentačný materiál – legenda) o Zifčákovi alias Růžičkovi bol založený spis RUDÝ č. 47734. (Pre úplnosť, spis bol skartovaný v decembri 1989!)

Tajný študent

Na legalizáciu Zifčáka ako študenta VŠB v Ostrave bolo treba vypracovať základné školské vysvedčenia. Kominárom bol niekdajší Peadr. Josef Hájek, dnes štyridsaťdeväťročný, vtedy námestník primátora hlavného mesta Prahy. Svoj podiel na získaní „potrebných“ vysvedčení pre Zifčáka vysvetľuje takto: „Raz ma na radnici navštívil neznámy muž v civile. Predstavil sa mi, ale dnes si už na jeho meno nepamätám. Bola to úplne všedná postava a ničím ma nezaujal…

Predstavil sa ako príslušník ŠtB a oznámil mi, že potrebuje nejaké dokumenty, aby sa istý mladík dostal na Vysokú banícku školu v Ostrave. Pôsobilo to dojmom, že ide o človeka od nich… Určite by to bolo dôvodom, aby som ho vyhnal, ale uviedol, že ho posiela plukovník Bytčánek. Rozprával mi, že sa medzi študentov snažia dostať západné agentúry a že naša kontrarozviedka musí študentov chrániť. Zdôraznil, že to malo byť iba na dočasnú prísne vymedzenú dobu…

Neveril som mu, a preto som si celú vec overil u plukovníka Bytčánka. Povedal mi, že je to v poriadku, že to bolo prerokované s primátorom Horčíkom… Spomínam si, že som sa ukľudnil a prejednával som to s neznámym človekom. Išlo mu zvlášť o vysvedčenia o absolvovaní priemyslovky a stále niečo hovoril o maturitnom vysvedčení… Bolo to tak presvedčivé a po rozhovore s Bytčánkom som nadobudol dojem, že je všetko dohodnuté aj s primátorom a tak som sa rozhodol jeho prianie splniť…“ Nie, meno mi žiadny z nich nepovedal… až omnoho neskôr keď oznamovacie prostriedky rozpútali smršť informácií o poručíkovi Zifčákovi, dal som si do súvislosti onú tajomnú návštevu s Růžičkom – Zifčákom. Verte, že pocit to nebol dobrý… Strach? Možno. Možno som sa trochu i bál… „Iste…“ priznáva bývalý námestník primátora Hájek, „trochu ma ukľudnilo, že išlo o vysokú školu v Ostrave a nie o školu v Prahe…“ Samozrejme, že dr. Hájka napadlo položiť si otázku, prečo ŠtB neriešila túto tajnú a delikátnu záležitosť priamo s primátorom.

Hájek si však sám sebe odpovedá: „Prečo šli eštébáci za mnou a nie za primátorom? Bol som jeho námestníkom pre školstvo. S primátorom som nemal dobré vzťahy a on zrejme chce, aby som sa do záležitosti namočil ja, keďže zodpovedám za úsek školstva. Aby som tiež neskôr nehovoril…“

Vtedajší primátor RSDr. Zdeněk Horčík, dnes päťdesiatštyriročný pán tieto obvinenia svojho námestníka odmieta: „S vystavením maturitného vysvedčenia z priemyslovky na meno Milan Růžička nemám nič spoločného a dištancujem sa od tejto veci. Bol som primátorom Prahy rok a tri, či štyri mesiace a takéto praktiky som nezavádzal. Nie vôbec nie…“ rozhorčuje sa Horčík, „a ešte maturitné vysvedčenie s razítkom priemyslovky v Prahe, na Dušnej ulici. Nič takého mi Hájek nepovedal, neinformoval! Je pravda, že od roku 1982 som s ním mal rozpory, ktoré medzi nami pretrvali i keď sme boli voči sebe v mnohých nesúvisiacich funkciách. Nie, nie…! Riaditeľa priemyslovky v Dušnej som vôbec nepoznal a Hájek na mňa nič hádzať nebude…!“

Generál Lorenc o metódach ŠtB

Nebude na škodu hneď na začiatku si ujasniť názor generála Lorenca na niektoré metódy ŠtB ako ich najvyššieho šéfa: „Viem,“ povedal už dlho po revolúcii,“ že opozičné skupiny boli obsadené agentmi, a to každá skupina. Menovite ich nepoznám, nanajvýš niektoré krycie mena agentov, na ich pravé mená som sa nepýtal. Nerobí sa to! Považoval som za zlé, že v neskoršej dobe rozosielala ŠtB zvodky odpočúvaní. Tak aj generálny tajomník Jakeš a asi i Hegenbart vedeli konkrétne čo, kto, kde hovorí…“

To nie sú slová priamo o poručíkovi Zifčákovi. O ňom tvrdí, že sa všetko dozvedel až ako jeden z posledných… „Pokiaľ ide o Zifčáka, ja som sa o jeho divadle dozvedel z novín a následne som si zavolal Vykypěla, Chovanca a ktoréhosi funkcionára z pražskej správy, či majú nejakú vedomosť o zorganizovaní niečoho takého. Oni sa k ničomu takému nehlásili. Rovnako tak je celkom nepravdivé tvrdenie, ako to potom vysvetľoval Zifčák, že totiž malo ísť o nejaký plán môj a Hegenbartov… O legalizácii Zifčáka nič neviem, nič som neschvaľoval…“ Pán generál síce o legalizácii nič „nevedel“, ale ona intenzívne pokračovala.

Bolo spracované MEMORANDUM Růžičku a návrh na legalizáciu v „nepriateľskom“ prostredí. Ďalej bolo potrebné, aby nedošlo k jeho dekonšpirácii, ho do nástupu na VŠB vhodným spôsobom zamestnať a tiež mu zabezpečiť vhodné trvalé bydlisko. Aby jeho zamestnanie bolo v určitom vzťahu s Vysokou baníckou školou, začal pracovať ako technik v podniku Výstavba kamenouhelných dolů v Kladne (VKD). O voľbe pre neho vhodného trvalého bydliska sa dlho rozhodovalo, či sa má použiť konšpiračný byt (KB) alebo iné ubytovanie. Vychádzalo sa z faktu, že by Růžička mal mať trvalé bydlisko na Morave.

V tejto fáze som nútený sa pozastaviť nad výrokmi bývalého člena Parlamentnej komisie, ktorá mala dohľad nad vyšetrovaním udalostí zo 17. novembra 1989 a autora knihy „POLOJASNO“,  študenta Bartušku.

Poukazuje v nej, že v prípade poručíka Zifčáka boli porušené všetky pravidlá konšpirácie. V jednom byte vraj býval študent Růžička i príslušník ŠtB Zifčák. Vysvetlenie je veľmi jednoduché a postupom času sa k nemu dopracujem. Pri hľadaní vhodného riešenia ako Růžičku ubytovať sa analyzovalo všetko pre a proti. Pri alternatíve trvalého bydliska v konšpiračnom byte, hrozila dekonšpirácia jeho osoby zo strany niektorých príslušníkov ŠtB v mieste konšpiračného bytu. „Ďalšou nevýhodou v tomto prípade bolo, že do celej akcie by musela byť zainteresovaná ďalšia osoba – náčelník ŠtB okresu, kde by sa konšpiračný byt nachádzal.

Hľadanie konšpiračného bytu

V prípade Zifčákovej legalizácie bol kladený dôraz na to, že trvalé bydlisko by malo byť v prostredí, ktoré dôverne pozná a to prostredie je prehľadné, aby sa zistil prípadný pohyb podozrivých osôb. Neskôr bolo zistené, že Zifčákova rodina vlastní malý opustený  domček susediaci s ich domom. Toto miesto bolo ideálnym trvalým bydliskom pre študenta Růžičku. Jediným sporným bodom bolo, že študent – disident Růžička býval v blízkosti spravodajského dôstojníka Zifčáka, čo mohlo viesť zo strany opozície k určitej podozrievavosti, ale v opačnom prípade tu bola obrovská možnosť manévrovania. V konečnej fáze bolo teda rozhodnuté o trvalom bydlisku v obci Valšov, číslo popisné 5. S popisnými číslami si Bartuška vo svojej knihe „POLOJASNO“ neporadil. Nezrovnalosti neodstránil, pretože ich nepochopil!

Poručík Zifčák mal trvalé bydlisko Valšov, číslo popisné 6 a študent VŠB Milan Růžička, Valšov, č. p. 5. Zifčák mal za úlohu zariadiť na poštovom  úrade vo Valšove, aby listy prichádzajúce na adresu študenta Růžičku, poštové doručovateľky odovzdávali do rodinného domu, kde býval Zifčák. Vysvetlenie je jednoduché. Růžička mal síce v občianskom preukaze vyznačené trvalé bydlisko Valšov č. 5, ale v skutočnosti (vzhľadom k tomu, že sa v takej malej dedinke akou Valšov je, všetci poznajú, a iba ťažko by sa dala  udržať legenda trvalého bydliska) tu býval iba prechodne. Tak to tiež bolo prezentované na poštovom úrade vo Valšove a zdôvodnené tým, že študent Růžička tu má prechodné bydlisko, ale zdržuje sa tu len veľmi zriedka. Z toho dôvodu požiadal Růžička Zifčáka ako svojho známeho, aby preberal zaňho všetku korešpondenciu. Preto hádam vznikla predstava, že Zifčák býval v rovnakom dome so študentom Růžičkom.

Pochopiteľne, že celú agendu, súvisiacu so spracovaním MEMORANDA okolo legalizácie Zifčáka do „nepriateľského“ prostredia, nemohol spracovávať sám. Nemal skúsenosti vo vedení a riadení operatívnej práce, pretože prišiel z Pohotovostného pluku VB ČSR, kde až do nástupu v ŠtB zastával veliteľskú funkciu. Vedením odboru bolo preto rozhodnuté, že jeho riadiacim pracovníkom bude kapitán Mareček, starší referent špecialista spravodajského oddelenia, na ktorom Zifčák pôsobil.

Zoznámenie s Václavom Malým

Udalosti šli ďalej. Po štrnástich dňoch sa Růžička objavil na súde tak, ako bolo s paňou Šabatovou dohodnuté. Vtedy, ale pani Šabatová neprišla. Stretol sa však s jej priateľkou, ktorá ho tiež poznala z účasti na prvom pojednávaní. Odovzdala mu odkaz, že sa so Šabatovou stretnú v nasledujúci deň o 19. hodine v jednej reštaurácii.

Na tomto súdnom pojednávaní ho priateľka pani Šabatovej zoznámila s kňazom Václavom Malým a predstavila ho ako svojho priateľa. Václav Malý na súdnych pojednávaniach ako člen Výboru na ochranu nespravodlivo stíhaných (VONS) plnil funkciu hovorcu opozície. Odovzdával prítomným novinárom, ale i priateľom a známym obvinených podrobné informácie z priebehu súdneho konania. Ako jeden z mála mal totiž možnosť byť vo vnútri súdnej siene. S Václavom Malým spolu diskutovali o tom, ako sa študenti angažujú v opozičnej činnosti. Obsah rozhovoru sa však viedol vo všeobecnej rovine. Malý na Růžičku zapôsobil obrovským dojmom a vtedy sa rozišli so slovami: „Ešte sa uvidíme! Určite pri nejakej príležitosti…“

Styky disidentov a CIA

Už vtedy „študenta“ Růžičku zarazili styky niektorých disidentov. Napríklad styky pána Lisa, Havla, Bendu, Dienstbiera boli obzvlášť zaujímavé a je nutné priznať, že sa s nimi ani príliš netajili. Niekoľkokrát sa pri rôznych príležitostiach objavili v sprievode istého pána Normena. O tom, že sa tento muž menoval Normen, sa Zifčák dozvedel od priateľky pani Šabatovej. Poznal ho i z agentúrnych správ, kde sa toto meno často objavovalo.

Mimochodom kto teda bol pán Normen? Bol to pracovník veľvyslanectva USA. Z našich prameňov bolo už vtedy zrejmé, že ide o kvalitného pracovníka Central Intelligence Agency (CIA – Ústredná spravodajská služba Spojených štátov.) Svojimi vzťahmi s poprednými členmi čs. opozície sa netajil. Funkcia, v ktorej pôsobil, bola vždy obsadzovaná pracovníkmi rozviedky a to nielen v prípade USA, ale i iných zastupiteľských úradov kapitalistických štátov.

Pán Normen mal obzvášť vrelý vzťah k dnešnému prezidentovi ČSFR Václavovi Havlovi. To dokázal i pri prepúšťaní Havla v polovici roku 1989 z výkonu trestu. Vozidlo veľvyslanectva USA čakalo pred väznicou. Václav Havel vyšiel z brán väznice s úsmevom na tvári. Zamával svojim priateľom a známym, ktorí ho očakávali pred väznicou a celkom suverénne nasadol do vozidla s americkou vlajočkou. Jeho cesta mierila na veľvyslanectvo USA. Kto sedel vo vozidle s diplomatickou štátnou poznávacou značkou, nie je hádam ani potrebné vysvetľovať. Nebol to nikto iný ako kádrový rozviedčik špionážnej služby USA – CIA Normen. Prečo pán Normen vtedy tak na prepustenie Václava Havla čakal, že to nevydržal i napriek tomu, že Havlovmu prepusteniu asistovala i štátna bezpečnosť? Že nechal zaparkovať vozidlo veľvyslanectva neďaleko väznice, čím postavil na hlavu akúkoľvek konšpiračnú prácu spravodajských služieb?

O zatýkaní V. Havla

V. Havel bol zatknutý a postavený pred súd mnohokrát, avšak vypočujme si aspoň raz druhú stranu, teda toho, kto disidentov zatýkal. V prípade posledných udalostí posledného roku pred revolučným zvratom to bol napríklad i major Petr Žák: „Havla sme mali zadržať v januári na Václavskom námestí. Rozkaz som dostal už neviem od koho, ale úlohu som mal splniť s Koníčkom. Keď sme prišli na Václavské námestie, rozdelili sme sa a po nejakej dobe som našiel Koníčka pri Pragoimpe, kde mal už zadržaného Václava Havla. Predviedli sme ho do Školskej ulice na miestne oddelenie VB, kde som s ním spísal zápis a odovzdal ho vyšetrovateľovi VB. Kto dal rozkaz na jeho zadržanie sa už skutočne nepamätám… Rozkaz nasledoval rozkaz a tiež už nejaký ten piatok od tej rušnej doby uplynul…“

Jedno je isté. Krátko po Havlovom prepustení pán Normen ukončil svoju misiu v ČSSR a na jeho miesto nastúpila ďalšia pracovníčka spravodajskej výzvednej služby CIA, ktorá nadviazala na jeho kontakty v opozičnom hnutí a ešte viac ich prehĺbila. Je nutné priznať, že i napriek tomu, že pán Normen nepostupoval často konšpiratívne, urobil v Československu obrovský kus práce. Počas jeho pôsobenia v ČSSR sa opozícia zaktivizovala tak dokonale, že s ňou od konca roku 1988 musela štátna bezpečnosť počítať.

Cieľ CIA a opozície – aktivizovať a získať študentov

Úlohy, ktorými boli pán Normen a neskôr i jeho nástupkyňa svojimi nadriadenými poverovaní, bezpochyby zodpovedne splnili k plnej spokojnosti svojich zamestnávateľov…

Vedenie 2. odboru Správy Štátnej bezpečnosti bolo opäť o priebehu schôdzky informované. Postupne začínalo byť jasné o čo sa predáci čs. opozície usilujú: Získať študentov na svoju stranu na neskoršiu dobu ako tromfové eso.

V tomto smere bolo vedením Štátnej bezpečnosti rozhodnuté odhaľovať a zabrániť vplyvu disidentov, smerujúcich do radov študentov všetkých vysokých škôl v krajine. V tejto dobe začínali na vysokých školách študovať deti predovšetkým popredných disidentov. Deti i napriek aktívnemu postoju svojich rodičov proti socialistickému zriadeniu a nenávisti voči KSČ študovali bez väčších problémov na najrôznejších vysokých školách. V tomto prípade  existuje v názoroch disidentov veľký rozpor, keď tvrdili, že vzhľadom k svojim politickým postojom nemali tak oni ako aj ich deti možnosť riadneho štúdia na vysokých školách. Chcem zdôrazniť, že často študovali i na školách, ktoré ich rodičia prehlasovali za protekčné školy pre deti komunistov.

Nie je pravda, že deti disidentov nemohli študovať

Neodpustím si poznámku k súčasnému federálnemu ministrovi práce a sociálnych vecí pánovi Petrovi Millerovi. Pri nástupe do funkcie rovnako tvrdil, že z politických dôvodov musel z vysokej školy ekonomickej odísť. Na Vysokej škole ekonomickej v Prahe do konca roku 1989 existovali študijné záznamy študenta 1. ročníka Petra Millera, v ktorých sa o žiadnych politických dôvodoch nehovorí. (bol kováčom!), skôr naopak! (Ešte než materiály pána ministra z archívu VŠE zmizli, stačila štátna bezpečnosť urobiť aspoň kópie týchto materiálov).

Tiež syn súčasného ministra zahraničných vecí Jiřího Dienstbiera, Dienstbier junior, ktorý sa narodil v USA, študoval pred novembrom 1989 druhý ročník České vysoké učení technické v Prahe. V súčasnej dobe – vďaka svojmu otcovi – je poslancom najvyššieho zákonodarného zboru ČSFR – Federálneho zhromaždenia. Zo synáčikov nových politikov, žiaľ nie je sám!

Nie je pravda, že deti disidentov nemohli študovať

Synovia pána Václava Bendu si tiež nemôžu sťažovať na intrigy vtedajšieho režimu. Inak by totiž nemohli pred novembrom 1989 rovnako študovať už druhý ročník na vysokej škole. Marek Benda študoval Matematicko – fyzikálnu fakultu UK v Prahe a Martin Benda České vysoké učení technické. Posledný menovaný z rodu Benda sa tiež vydal po stopách svojho tatka. Vo svojom mladom veku sa začal politicky angažovať. Stal sa poslancom Českej národnej rady. A tak by som mohol ďalej pokračovať. Položme si teda otázku! Kto bol vlastne diskriminovaný? Deti komunistov, ktoré sa dosť často na také školy ako boli ČVUT alebo MFF UK nedostali alebo druhá strana, ktorá síce bola v opozícii, ale oproti iným študovala…?

Z tohto dôvodu bolo rozhodnuté agentúrne podchytiť prípadných študentských vodcov. Jedným z nich sa mohol stať Růžička. Tak mohol mať vlastne pod kontrolou celú novo sa rodiacu iniciatívu, v ktorej pozadí stáli poprední čs. disidenti. Mal pomôcť zabrániť v manipulovaní s touto značnou a nie bezvýznamnou časťou našej spoločnosti.

„V porovnaní s poznatkami, ktoré boli získavané z radov tajných spolupracovníkov, sa informácie od Zifčáka javili ako veľmi zaujímavé a hodnotovo ich v mnohých prípadoch prevyšovali s perspektívou realizácie nových požiadaviek na operatívnu činnosť v rámci už citovanej akcie „KLÍN“.

Takto som si dovolil citovať pasáž jedného vedúceho pracovníka Štátnej bezpečnosti, v ktorej hodnotil informačnú činnosť agentúrnej siete. (V citovanej pasáži sa samozrejme nehovorilo o Zifčákovi, ale o krycom mene, pod ktorým bol agentúrne registrovaný).

V tejto dobe vznikala u príslušníkov štátnej bezpečnosti veľká nevôľa k rôznym operatívnym opatreniam či s Mimoriadnymi bezpečnostnými akciami (MBA). Bolo tomu tak z dôvodu ich nasadzovania na potlačovanie schôdzkovej činnosti jednotlivých iniciatív ako napr. Hnutie za občiansku slobodu (HOS), Nezávislého mierového združenia (NMS), Demokratickej iniciatívy (DI), Charty 77, Výboru na ochranu nespravodlivo stíhaných (VONS) a iných.

Táto práca nemala už nič spoločného s klasickou spravodajskou prácou čs. kontrarozviedky, ktorej ťažisko práce bolo predovšetkým v získavaní informácií a ich odovzdávanie.

Preto si dovoľujem tvrdiť, že naše najvyššie orgány boli už asi dva roky pred 17. novembrom 1989 zásobované informáciami, z ktorých jasne vyplývalo, čo sa chystá práve z prostredia disidentov k jednotlivým výročiam a k čomu ich akcie smerujú.

Kto financoval opozíciu…

Disidentské špičky udržiavali veľmi úzke styky so zahraničnými nadáciami a vydavateľstvami na Západe. Tieto boli samozrejme iba krycím manévrom západných spravodajských a výzvedných služieb ako napr. americkej CIA, nemeckej BND (Bundesnachrichtendienst – Federálna spravodajská služba a rozviedka Spolkovej republiky Nemecko) a SIS (Secret Intelligence Service – rozviedka Veľkej Británie).

Tieto spravodajské služby mali pod svojou kontrolou Nadáciu Charty 77 v Štokholme vo Švédsku, rozhlasové vysielače Rádio Slobodná Európa (Radio Free Europe), Hlas Ameriky (Voice of America), stanicu britského vysielania BBC, Radio Liberty, Radio Wien, Belehrad, Paríž a ďalšie ako aj i rôzne literárne zoskupenia a vydavateľstvá ako napr. LISTY, SVĚDECTVÍ, INTERPRESS SERVICE, PALACH PRESS a iné.

Neskôr sa podarilo preniknúť do týchto zoskupení i ďalšej spravodajskej službe a to sionistickej izraelskej výzvednej službe MOSSAD. Tá mala dokonca svojho agenta na najvyššom poste v spravodajskej agentúre PALACH PRESS.

Pomocnú ruku čs. opozícii podal i STATO DELLA CITTÁ DEL VATICANO. (Vatikánsky mestský štát). Vatikán zameral svoju činnosť na podporu tak finančnej ako aj materiálnej (je jedným z najväčších finančných ústrední kapitalistického sveta) čs. katolíckej inteligencii a ostatným veriacim v Československu i v emigrácii.

V SRN bolo prostredníctvom Vatikánskeho štátu vytvorených niekoľko legálnych cirkevných organizácií, ktoré pod pláštikom „viery“ vykonávali voči ČSSR podvratnú činnosť. Napr. OPUS BONUM (Dobré dielo), Tschechise katolische seelsorge Velehrad (Česká katolícka misia Velehrad), PRO FRATRIBUS, SUDETTENDEUTSCHES PRINSTONWERK (organizácia sudetonemeckých kňazov) a ďalšie.

Nie je tajomstvom kto stál na najvyšších postoch týchto zoskupení. (O prepojení s čs. opozíciou sa zmienim na inom mieste). Kto analyzoval vtedajšiu situáciu jasne vedel, že ak sa niekde niečomu zabráni, objaví sa to v inej súvislosti v iný deň. Preto sa dá len ťažko pochopiť, prečo vedenie štátu nezmenilo niektoré zásady bezpečnostnej politiky v smere k jednotlivým nezávislým iniciatívam. Prečo muselo neustále dochádzať ku konfrontácii moci, predstavovanej vtedy ŠtB, s disidentskými kruhmi. Práve touto formou činností, ktoré Štátnej  bezpečnosti nepripadali.

Stretnutie s Petrom Uhlom

Na ďalšie, v poradí už tretie stretnutie s Růžičkom, prišla pani Šabatová so svojím manželom Ing. Petrom Uhlom.

Schôdzka trvala hodinu a mala informatívny charakter. Uhla zaujímalo, aká je situácia v Ostrave medzi študentmi. Na záver sa Šabatová opýtala Růžičku, či je schopný a ochotný založiť „akési“ hnutie, v ktorom by sa sústreďovali všetky študentské organizácie. Znamená to zjednotiť a vytýčiť vlastný program, zameraný na podnecovanie študentov proti režimu. Uhl toto zdôvodňoval tiež tým, že študenti boli vždy veľmi radikálnou a hybnou silou každej demokratickej spoločnosti. (Viď história). Na túto ponuku odpovedal Růžička vyhýbavým spôsobom a tvrdil, že si nie je istý, či by to organizačne zvládol. Oponoval tým, že študentov nie je jednoduché v tejto dobe zjednotiť, pretože medzi nimi vládne veľká názorová nejednotnosť. Rovnako nebola jasné, aký smer by sa mal medzi študentmi vytýčiť. Vraj niektorí radikáli požadujú, aby v ČSSR vznikol kapitalistický spôsob života. Tento smer zastávali predovšetkým bratia Bendovia, Dienstbier junior a ďalší synovia disidentských vodcov. Niektoré skupiny zastávali názor ponechať socializmus s inými ľuďmi v čele štátu, čo znamenalo odchod skompromitovaných predstaviteľov politického vedenia v čele s Husákom, Jakešom, Biľakom, Indrom, Fojtíkom, Kempným a ďalšími súdruhmi. Růžičkova skromnosť na Uhla i Šabatovú výrazne zapôsobila. Boli presvedčení, že práve tento mladý muž sa na túto funkciu hodí.

Růžička sa stáva organizátorom študentov

Svedčí o tom i skutočnosť, že ho na túto prácu prehovorili a prisľúbili mu pre túto činnosť i potrebné zaistenie pomoci finančnej, materiálnej a propagačnej. S týmto návrhom Růžička nakoniec súhlasil a prisľúbil, že sa pokúsi študentské hnutie podchytiť do jedného združenia, ktoré by sa neskôr malo zmeniť na zväz. Tak mala byť zaručená jednota všetkých študentov v celom Československu. Bolo Růžičkovi jasné, akú úlohu zobral na svoje bedrá? Po tejto ponuke a odovzdaní informácií centrále sa začalo so systematickou prípravou Zifčáka k vstupu do študentského prostredia.

Príprava spočívala aj v tom, že nebol zaraďovaný do žiadnych iných akcií, vedených proti opozícii. Vo svojom zamestnaní sa pohyboval minimálne a zoznamoval sa so všetkými poznatkami, získanými k jednotlivým disidentom.

Študoval i materiály jednotlivých vodcov opozičného hnutia. To všetko bolo zamerané k jasnému cieľu a to pre prípad, ak by s niektorými prišiel počas svojej činnosti do styku. Mal sa oboznámiť s ich silnými i slabými stránkami osobnosti. Zifčák tým získal veľmi dobrú znalosť o väčšine špičkových disidentov a vedel všetko o ich súkromnom i verejnom živote. Iba veľmi úzkemu okruhu spravodajcov sa podarilo dozvedieť prakticky všetky informácie, tak ako Zifčákovi.

Nadviazal tiež množstvo priateľských vzťahov so študentmi z niektorých vysokých škôl z Brna, Prahy, Ostravy, ale i s ľuďmi angažujúcimi sa v opozičnej činnosti.

Postupom času došlo k tomu, že spolu s ostatnými študentmi založil Nezávislé študentské združenie (ďalej iba NSS), ktoré sa neskôr stalo najsilnejším združením medzi študentmi. Presne tak, ako znela dohoda medzi ním a Uhlom.

Uhl na jednej zo schôdzok oznámil, že treba vypracovať základné programové vyhlásenie, ktorým by sa NSS prezentovalo. Na vypracovanie tohto prehlásenia vyzval študentov Váňu a Růžičku. Ďalej Uhl obom študentom oznámil, aby sa v disidentských kruhoch čo najmenej zmieňovali o ich spoločnom spojení pretože mal obavy, aby nedošlo k ich diskreditácii pre styk s Chartou 77. Mohlo by rovnako dôjsť k ich vylúčeniu zo štúdií na vysokých školách. Uhl kládol tiež dôraz na to, aby o tom, že za celou akciou stojí on sám, nikto nevedel. (Všetko bolo podrobne zaznamenané v agentúrnych zprávach a uložené do operatívnych zväzkov).

Růžička (ŠtB) pracuje na programových tézach nezávislého zväzu študentov

Po zvážení všetkých rizík, ktorým by sa boli vystavili pri tvorbe takého dokumentu, bolo rozhodnuté spracovať programové vyhlásenie NSS tak, aby to zodpovedalo predstave Petra Uhla – teda riadne ostré so zdôraznením niektorých radikálnych aspektov študentskej duše. Napríklad: Zrušenie výuky marxizmu – leninizmu, slobodu akademickej pôdy, odchod sovietskych vojsk z nášho územia, voľby kolégia vysokej školy z radov študentov, zrušiť dosadzovanie profesorov do kolégia direktívne zhora, právo mať v kolégiu zástupcu študentov, objasnenie roku 1968, odchod skompromitovaných osôb KSČ z politického života, KSČ sa má vzdať svojej vedúcej úlohy v štáte a ďalšie požiadavky.

Poviem Vám zapracovali sme si, ale rovnako tak aj kolegovia z analytického odboru…! Pri zostavovaní jednotlivých bodov sa prakticky vychádzalo z toho, že keď s tým nepríde Růžička, príde s niečím podobným niekto iný a to by znamenalo, že dominantné postavenie by zaujal niekto iný, teda osoba, ktorú by sme napríklad nemohli agentúrne obsadiť. Tým by nám veľa informácií uniklo, hrozilo by tu, že by nám mohlo trvať dlhšiu dobu, aby sme dostali vzniknutú situáciu pod kontrolu.

Na vypracovaní tohto dokumentu pracoval kolektív ľudí, ktorí sa zaoberali – ako som už naznačil – analytickou prácou a tak pre nich nebol veľký problém toto programové vyhlásenie zostaviť. Dokument odniesol Růžička na posúdenie Uhlovi, kde sa stretol s Radkom Váňom, ktorý rovnako ako on doniesol programové vyhlásenie.

V „konkurznom výbere“ bol Uhlom vybraný náš návrh. S jeho znením bol Uhl nadmieru spokojný a o niekoľko dní potom ho nechal zverejniť v západných oznamovacích prostriedkoch cestou VIA v Slobodnej Európe, Hlasu Ameriky a BBC ako oficiálny program NSS. Pred týmto programovým vyhlásením boli uvedené tiež kontaktné adresy vedúcich osobností tohto združenia, medzi ktorými figuroval i poručík Zifčák – Růžička. Kontaktná adresa znela: POSTE RESTANTE PRAHA 1, Jindřišská 17. Listy začali na túto adresu skutočne chodiť!

Růžičkovi sa podarilo v pomerne krátkej dobe získať mnoho spolupracovníkov, ktorých si zaviazal na spoluprácu v študentskom hnutí. Títo ľudia mu boli oddaní a vďační za to, že ich občas zoznámil s nejakým disidentským predákom. Boli pripravení urobiť všetko.

Růžička podchytil všetky opozičné študentské organizácie

Růžičkovi sa neskôr podarilo do čela NSS presadiť i istého študenta Matematicko – fyzikálnej fakulty v Prahe, ktorý vystupoval pod menom Petr Fiala. Uhl bol spočiatku pre dvoch predstaviteľov NSS, Váňu a Růžičku, ktorý však presadil, aby predstavitelia boli podľa vzoru Charty traja, pre prípad zatknutia či vylúčenia zo štúdia a navrhol ako tretieho svojho dobrého priateľa Petra Fialu. Všetko odôvodňoval tým, že tomuto človeku bezvýhradne verí, čo bolo pre konšpiračné dôvody veľmi dôležité.

Neskôr sa Růžičkovi podarilo do vedenia NSS presadiť pre svoju ďalšiu spoluprácu študentku, ktorá vystupovala pod menom Ivana Růžičková. Ivana študovala Pedagogickú fakultu v Prahe a Růžička ju predstavil a tiež presadil na základe toho, že je jeho sesternicou, a preto nemá žiadny dôvod jej neveriť.

Uhl a vedenie NSS so všetkými jeho návrhmi súhlasilo, veď bolo treba dostať do vedenia tohto združenia predovšetkým úplne spoľahlivých a preverených ľudí. Takto sa mu podarilo infiltrovať do NSS ďalších svojich ľudí z radov študentov, ktorí pracovali po celej republike. Agentúrne tak podchytil všetky vzniknuté skupiny na území ČSSR a mal o ich činnosti spravodajský prehľad.

Postupom času sa NSS zaradilo medzi najväčšie študentské nezávislé hnutia a ku koncu roku 1989 sa počet tohto združenia odhadoval na dva tisíc prívržencov. Od začiatku roka 1989 v sa Československu rozvinula aktivita tzv. nezávislých skupín. Predovšetkým Českých detí, Nezávislého mierového združenia, Výboru politicky stíhaných osôb, Hnutia za občiansku slobodu, Demokratickej iniciatívy (ktorá bola prvou vládou uznanou opozičnou stranou ešte pred novembrom 1989), Moravskej mládeže, Spoločnosti priateľov USA, Mierového klubu J. Lennona a samozrejme predovšetkým Charty 77.

Ich hlavným cieľom bolo vytvorenie vlastného programu či prehlásenia, prijateľného všetkými opozičnými skupinami. Za týmto účelom tieto skupiny aktivizovali vlastnú schôdzkovú činnosť, ktorá však bola pod kontrolou čs. kontrarozviedky. O každej schôdzke sa dopredu vedelo.

Do týchto skupín sa podarilo infiltrovať tajných spolupracovníkov Štátnej bezpečnosti. (Naša agentúrna sieť, pracujúca priamo v týchto štruktúrach bola umiestnená na najvyšších postoch a tak nie div, že sa pred nami nič neutajilo.)

ŠtB mala do roku 1989 po celom území ČSSR okolo 130 tisíc tajných spolupracovníkov (TS), ale veľmi malé percento z nich bolo členmi KSČ. Väčšina z nich boli nestraníci, či práve priamo členmi neformálnych štruktúr. Z tohto počtu bolo asi desať tisíc agentov – agentom je občan, ktorý podpísal sľub o spolupráci s ŠtB, viazací akt. Taký sľub, ako je známe, podpísal napríklad pán Budaj.

Je však potrebné vysvetliť, prečo vlastne najväčšia aktivita opozičných skupín začala predovšetkým až začiatkom roku 1989, presnejšie tzv. „Palachovým týždňom“. Ako som už na predchádzajúcich stranách vysvetlil, opozícia bola riadená západnými spravodajskými službami v čele s CIA, či už o tom disidenti vedeli alebo nie.

CIA sa pripravuje na „krízové situácie“

CIA si nechala vypracovať skupinou odborníkov z inštitúcie HERITAGE FOUNDATION štúdiu, ktorá im mala slúžiť a neskôr poslúžila i prezidentovi USA G. Bushovi a jeho spolupracovníkom k sformulovaniu zahraničnej a politickej koncepcie vlády USA ku krajinám východnej a strednej Európy, predovšetkým teda voči ZSSR, PĽR, ČSSR, a MĽR. Táto štúdia sa nazývala MANDATE FOR LEADERSHIP – POLICY STRATEGIES FOR 1990 a bola vypracovaná v priebehu roku 1988. Medzi najzaujímavejšie pasáže tejto štúdie patrila i táto téza: „Súčasná vnútropolitická situácia a stav národných ekonomík v PĽR, ČSSR a MĽR vytvára priaznivé podmienky pre ďalšiu aktivizáciu a posilnenie vplyvu opozičných síl. Nestabilná situácia je predovšetkým v PĽR a MĽR, kde existujú reálne predpoklady pre vznik krízových situácií.“

Ďalej v tejto štúdii nasledoval súhrn navrhovaných opatrení, kde sa napríklad uvádza, že bude potrebné vytvoriť špeciálny tím, vedený niektorým zo zástupcov poradcu prezidenta pre národnú bezpečnosť, ktorý by vypracoval možné varianty postupu vlády USA v prípade vypuknutia krízy v niektorých z týchto socialistických krajín.

Zameranie tohto tímu malo byť predovšetkým na vypracovanie katalógov možných opatrení v diplomatickej, vojenskej a hospodárskej oblasti a koordinovať ich realizáciu v dobe krízy. Rovnako bolo doporučené posilnenie mechanizmu podpory opozičných hnutí v týchto krajinách a v súvislosti s tým mal byť vytvorený značný finančný fond na nákup krátkovlnných vysielačiek, tlačiarní, osobných počítačov s tlačiarňami, videorekordérov a videokaziet, ktoré by boli opozičným skupinám dopravované pololegálnymi a ilegálnymi cestami.

V tejto záležitosti bolo tiež doporučené využívanie odborových organizácií AFL – CAO. V tejto štúdii sa tiež hovorilo o celej rade opatrení v ekonomickej oblasti a štúdia obsahovala i odporúčania v oblasti diplomatickej služby. Pracovníci veľvyslanectva USA v uvedených krajinách mali zintenzívniť získavanie správ o vnútropolitickej a hospodárskej situácii v krajinách svojho pôsobenia. Rozširovať kontakty s predstaviteľmi a členmi opozičných skupín, získavať od nich konkrétne informácie a všestranne ich podporovať.

V neposlednom rade štúdia odporúčala zvýšiť nátlak na vlády týchto krajín, aby dôslednejšie dodržiavali závery Helsinskej konferencie, včítane umožnenia nerušeného počúvania Rádia Slobodná Európa. V redakcii tohto rádia malo dôjsť v najbližších štyroch rokoch k posilneniu odborníkov na problematiku týchto štátov a zaistenie kvalitnej náhrady za zhruba 125 redaktorov, ktorí mali v blízkej budúcnosti odísť do penzie. Na technickú modernizáciu tohto rádia sa odporúčalo vyčleniť čiastku štyridsať miliónov dolárov.

Klonovanie opozície

Ďalším aktom, ktorý viedol k aktivizácii opozičných skupín v Československu bola cesta jedného z poradcov prezidenta USA Johna Whiteheada po východnej Európe, ktorá sa uskutočnila na jeseň roku 1988.

Pán poradca prezidenta počas svojho dvanásťdenného pobytu vo východnej Európe zistil, že politická situácia dovoľuje zahájenie príprav na uskutočnenie kolosálnych zmien v Československu a v ďalších východoeurópskych krajinách. Pre Československo, teda predovšetkým pre Chartu 77, to znamenalo pokyn na vystúpenie z úkrytu. Jej členovia mali založiť množstvo skupín, nazývaných nezávislými iniciatívami, napr. SPUSA, HOS, DI, atď. Všetky tieto skupiny pracovali pod centrálnym vedením. Tým bola práve Charta 77 a cieľom bolo vyvolanie dojmu početného zväčšenia opozície voči vtedajšiemu politickému vedeniu.

(To isté robia i dnes. Bendova KDS má po odlúčení z OF sotva 800 členov. Jej vedenie tvorí šesť príslušníkov rodinného klanu: podľa štatútu by táto strana vlastne nemala vôbec nárok na registráciu na FMV. Strany a hnutia taja alebo vôbec nepoznajú počet svojich členov, avšak ich taktika, vystupovanie v parlamente alebo médiách je také, akoby za nimi šli milióny!) Všetko bolo samozrejme dojmom iba optickým, ale tento dojem bol potrebný pre zahraničnú propagandu rovnako ako dnes pre volebné výsledky.

Mister Whitehead tak iba potvrdil správnosť a výstižnosť štúdie vypracovanej pre CIA a prezidenta USA, ktorá bola vypracovaná pod skratkou MFLPS 1990…

Vzhľadom k týmto skutočnostiam zvolilo vnútro represívnu taktiku. Inštrukcie, ktoré prichádzali zhora, boli jasné. Nepripustiť takúto činnosť a účastníkov schôdzok vo väčšine prípadoch vypočuť podľa paragrafu 19 zákona o ZNB č. 40/74 zb. Tento postup sa preventívne opakoval každý týždeň a je potrebné priznať, že tieto opatrenia boli nerozumné a byrokratické. Ako som už uviedol, vo všetkých týchto nezávislých skupinách sme mali agentúrne obsadenie. Dochádzalo celkom zbytočne ku konfrontáciám s opozičnými skupinami, čím bola predovšetkým proti Bezpečnosti čs. opozíciou využitá verejná mienka. (Bezpečnosť či verejná alebo štátna bola v očiach širokej verejnosti prezentovaná ako zbytočné zlo.)

Dezinformácie o bezpečnostných zložkách

Príslušníci oboch zložiek boli často verejne zosmiešňovaní a ich služba skreslene podceňovaná. Pozoruhodné bolo i vyrábanie fám o platoch a počtoch príslušníkov ŠtB a VB. Najnižší funkčný plat príslušníka – je myslený príslušník tzv. pochôdzkár – sa podľa týchto tzv. „zaručených správ“ pohyboval okolo päť a šesť tisíc korún. Rovnako tak počty príslušníkov, predovšetkým Štátnej bezpečnosti podľa rovnako „hodnoverných“ zdrojov boli okolo tridsať tisíc mužov! V tomto smere nemôžem nespomenúť slová exministra vnútra JUDr. Sachera pri nástupe do funkcie: „Ponecháme si iba päť tisíc príslušníkov ŠtB. Ostatných prepustíme…“ Keby vtedajší pán minister dodržal slovo, musel by nakoniec miesto prepúšťaní ešte prijímať. Všetky tieto opatrenia sa stretávali čím ďalej častejšie s nevôľou v radoch príslušníkov ŠtB, ktorí mali tieto akcie na starosti.

K schôdzkovej činnosti opozície navyše prispievali rôzne neoficiálne mítingy k jednotlivým výročiam ako napr. k výročiu upálenia Jana Palacha, 1. mája, 21. august, vyhlásenie nezávislosti ČSR 28. októbra, Deň ľudských práv 10 decembra, protest proti ekologickému ničeniu Stromovky, protest proti výstavbe koksárne v Stonave a pod., ktoré sa neobišli bez asistencie štátnej bezpečnosti.

Medzitým dochádzalo k zaisťovaniu a zadržovaniu jednotlivých disidentov, ktorí boli vo väzbe podľa zákona až 48 hodín. Kontroloval sa a sledoval ich pohyb pri príchode rôznych novinárov a oficiálnych či neoficiálnych osobností politického a kultúrneho života zo Západu. (Napr. to bola návšteva prezidenta Francúzskej republiky F. Mitteranda v ČSSR v roku 1989, ktorý prijal disidentov vo svojej rezidencii.

To všetko znamenalo pre Bezpečnosť ako takú a predovšetkým pre príslušníkov ŠtB byť neustále v službe, či v dosahu (dosah znamenal povinnosť každého príslušníka, na ktorého sa vzťahovala, byť v určitú dobu doma na telefóne a nevzďaľovať sa zo svojho bydliska).

Disidenti tiež infiltrovali ŠtB

Otázkou bolo, či toto všetko nebolo robené zámerne. Totiž v polovici roku 1989 bolo zistené, že v radách príslušníkov ŠtB sa pohybuje „škodná.“ Zistilo sa, že predovšetkým disidenti majú presné informácie o všetkých pripravovaných akciách a náladách vo vnútri ŠtB. Dokonca došlo k prezradeniu niektorých veľmi dôležitých agentov, nasadených v opozičných štruktúrach. Správy o informovanosti disentu o pripravovaných akciách ŠtB voči nim, pochádzali nezávisle od seba od niekoľkých tajných spolupracovníkov.

Až koncom roku 1989, po novembri sa podarilo tieto osoby identifikovať. K tejto problematike sa vrátim v časti, kde sa zaoberám javom ľudovo výstižne nazvaným práskači.

Na základe týchto získaných informácií sa opozícia rozhodla všemožne a predovšetkým čo najviac Bezpečnosť zamestnať. Malo dôjsť k jej vyčerpaniu, z čoho by pramenila i nechuť k výkonu služby a kritika vedenia štátu. Taktika opozície založená na tomto princípe dokonale vychádzala a pôsobila tak, ako opoziční vodcovia predpokladali.

Ako som už uviedol, táto práca nemala nič spoločného s činnosťou čs. kontrarozviedky. Dochádzalo k dekonšpiráciám príslušníkov ŠtB pred verejnosťou, pretože tieto osoby mali zostať mimo toto dianie už len z toho dôvodu, že pracujú s agenúrou (agentúra znamená: tajní spolupracovníci, kandidáti tajnej spolupráce, dôverníci a informátori) a stretávajú sa s ňou vo verejných miestnostiach. V tomto prípade mohlo dochádzať k dekonšpirácii agentúry, ktorá pracovala medzi nimi a podávala nám informácie o termínoch jednotlivých akcií či schôdzok. To všetko vyvolávalo veľa kritických pripomienok na adresu vedenia ministerstva vnútra, avšak bez akejkoľvek odozvy. Mnoho tých, ktorí sa podieľali na uvedených represívnych opatreniach chceli túto prácu zanechať. Boli však v rozbehnutom vlaku, z ktorého sa dalo len ťažko vystúpiť. Taktiež sa dúfalo, že poznatky, ktoré boli každý deň podávané v súhrnných informáciách (tzv. zvodkách) nájdu odozvu u vedúcich pracovníkov strany. Tí mali pochopiť, akým smerom sa všetko uberá a prijať také opatrenia, ktoré by urobili koniec nezmyselnej honby za niečím, čo sa už nedalo zastaviť. Mali tiež nájsť riešenie, ako z tejto zložitej politickej situácie nájsť spoločnú cestu pre všetkých.

V tejto chvíli bol ešte čas na záchranu, avšak to by museli opustiť svoje vysoké štátne funkcie neschopní ľudia, ktorí boli už v tejto dobe pre záchranu potápajúcej sa lode len príťažou.

Disidentská miniarmáda

Túto akoby bezvýchodiskovú situáciu skomplikoval fakt, že sa v Československu sformovala nezávislá organizácia ČAS, (České anarchistické združenie). V tomto združení boli rôzne kriminálne živly, anarchisti, prívrženci skínhedov a ďalší dobrodruhovia. Tieto osoby boli špeciálne vycvičené na páchanie protištátnej činnosti (sabotáže, výtržnosti pri jednotlivých oficiálnych výročiach.). Taktiež boli vycvičení pri styku s Bezpečnosťou pri organizovaných demonštráciách. Členovia ČASu vyvolávali potýčky s príslušníkmi Bezpečnosti, čo vyzeralo, akoby išlo o demonštrujúcich mladých ľudí. Zákrokom Bezpečnosti voči nim bol vyvolaný negatívny dojem, že Bezpečnosť zasahovala proti mladým ľuďom. Táto disidentská miniarmáda mala svoje výcvikové stredisko niekde na Šumave, kde tiež existovali rôzne sklady zbraní, ktoré chceli v najnutnejšom prípade neskôr použiť.

ČAS bol z pochopiteľných dôvodov veľmi prísne konšpiratívne riadený a Charta sa úzkostlivo verejne (v následných procesoch s podpaľačmi) od neho dištancovala. Táto skupina vznikla na Hrádecku a názorovo sa delila na dva prúdy. Jeden bol čisto fašizujúci – neskôr z neho vznikla skupina Wehrwolf – Vlkodlaci.

Druhá skupina sa sformovala do skupiny čistých anarchistov. Po novembri 1989 vznikla samostatná skupina anarchistov, ktorá sa od fašizujúcej skupiny dištancovala. Medzi „pamätníkov“ ČASu patrí požiar cukrovaru Mělník, výbuch v Pelhřimove, Českých Budějoviciach, Ústí nad Labem. Existuje domnienka, že i výbuch na Staromestskom námestí a na pláži v Hostivaři majú zhodné indície s predchádzajúcimi výbuchmi. Z tohto dôvodu tiež obidva tajomné výbuchy na Staromestskom námestí a v Hostivaři doteraz neboli a nikdy nebudú objasnené, napriek tomu, že pri ich identifikácii pomáhali jasnovidci!

Teroristické akcie

Vyšetrovanie týchto teroristických akcií, ako som už vyššie uviedol, uskutočňovali vyšetrovatelia Štátnej bezpečnosti a po udalostiach roku 1989 bolo zastavené údajne pre nedostatok dôkazov proti jednotlivým obvineniam a navyše podľa oznámenia súdu, tieto obvinenia boli „vykonštruované“ práve Štátnou bezpečnosťou. Toto tvrdenie je na smiech! A páni, ktorí sa postarali o to, aby tento prípad nebol nikdy vyšetrený, určite sami najlepšie vedia prečo to urobili. Navyše nejde iba o „nejaké“ výbuchy, ale i sabotáže, podpaľačstvo a či je najhoršie, dokonca i o vraždu mladého človeka, ktorá sa dnes fabrikuje ako „samovražda“.

Vyšetrovanie týchto prípadov nebude za súčasnej konštelácie dokončené, pretože by mohlo politicky ublížiť niektorým pánom poslancom Federálneho zhromaždenia, ktorí stáli údajne v pozadí tejto organizácie a týchto akcií a v dnešnej dobe sa tvária veľmi dobrosrdečne a tvrdia o sebe, že sú čestní a mravní. Počet príslušníkov ČASu sa odhadoval na tristo osôb. V čele tejto skupiny stál… Tiež ho zatiaľ nebudem menovať i keď ho mnoho ľudí pozná. Presnejšie poznajú jeho druhú tvár… Táto informácia, hoci sa môže čitateľom zdať absurdná, bola dokladovaná nezávisle na sebe niekoľkými spolupracovníkmi Štátnej bezpečnosti. Ďalej existuje fakt, že v septembri 1989 uskutočňovali dvaja príslušníci Štátnej bezpečnosti typovací pohovor (typovací pohovor znamenal, že osoba bola vytypovaná na spoluprácu s kontrarozviedkou) s istým mladým človekom (jeho meno mi je známe, ale z bezpečnostných dôvodov ho neuvádzam), ktorý ako sa ukázalo, bol členom ČASu. O konkrétnej činnosti ČASu nechcel dlho hovoriť, pretože sa obával, aby nedošlo k jeho fyzickej likvidácii.

Reformní komunisti

V tejto dobe už ÚV KSČ začalo voči niektorým hnutiam zaujímať miernejšie stanoviská. Išlo predovšetkým o KLUB OBRODA. Jeho členmi boli takzvaní reformovaní komunisti, ktorých politická kariéra sa skončila v v roku 1968. Prevažná väčšina členov OBRODY bola signatármi Charty 77, teda politicky najvýznamnejšej opozičnej zložky v ČSSR. Na podnet ÚV KSČ došlo v roku 1989 k dvom schôdzkam s členmi OBRODA. Zmienim sa predovšetkým o druhej, ktorá sa uskutočnila v máji 1989.

Za ÚV KSČ sa tejto schôdzky zúčastnil Bouchal a pracovník 13. oddelenia ÚV KSČ Cihlář. (Dobrým vzťahom s OBRODOU fandil i vedúci 13. oddelenia Rudolf Hegenbart. Cihlář by si bez Hegenbartovho povolenia nedovolil napríklad ani kývnuť na Dubčeka…) Za Obrodu boli prítomní páni Kolmistr, Mencl a Kotrč. Medzi týmito pánmi bol tiež jeden z našich spolupracovníkov. Na schôdzke sa prerokovávala predovšetkým záležitosť, aby sa Obroda stala legálnym hnutím a vydávala svoj časopis.

Bouchal v mene ÚV KSČ prisľúbil, že v nastávajúcom období nebude zo strany vnútra represívne zasahované voči členom tohto klubu. Teda už v tej dobe došlo k utajenému rokovaniu ÚV KSČ s Obrodou! „Pokiaľ sa týka Obrody“, spomína major P. Žák, bývalý náčelník 10. odboru ŠtB, „tak viem o tom, že z prostredia Císařa chodili správy a hodnotenia do ZSSR. Odtiaľ potom sa vracali stanoviská naspäť. Toto spojenie bolo cez veľvyslanectvo a domnievam sa, že to bolo spojenie na politické orgány a nie na KGB.“

Major Žák potvrdzuje aj agentúrnymi správami zistené výsledky, ktoré mala ŠtB o činnosti klubu Obroda. ÚV KSČ o Obrode vedel, pretože jeho pracovníci so zástupcami Obrody pravidelne a intenzívne rokovali. Na to im dal Hegenbart už dávno zelenú. Bez tejto farby na semafore, by si totiž žiadny z pracovníkov aparátu ÚV KSČ nedovolil so starými pánmi rokovať o politických dohodách.

„S členim Obrody“ hovorí major Žák, „sme mali styky len cez agentúru. Odporúčali sme, aby politické orgány s členmi Obrody rokovali a viem že v januári a máji 1989 sa stretli pracovníci ÚV KSČ Zajíc a Bouchal s Menclom, Milošom Hájkom, Klomistrom a ďalšími členmi Obrody. Ja som sa ich však nikdy nezúčastňoval, rokoval som iba s Vladimírom Mlynářom, synom veľvyslankyne v USA Rity Klímovej a bývalého tajomníka ÚV KSČ v roku 1968 a potom emigranta Zdeňka Mlynářa.“

Na základe tohto májového rokovania sa uskutočnila 17. júna 1989 schôdzka klubu Obroda v reštaurácii Drancy v Prahe 6., na ktorej mal byť zvolený predseda klubu Obroda.

I napriek tomu, že sa podarilo miesto konanie schôdzky agentúrnou cestou zistiť (medzi prítomnými bol opäť jeden z našich agentov) a obsadiť, nedošlo práve z iniciatívy ÚV KSČ k zadržaniu účastníkov tak, ako to bývalo zvykom. V uvedený deň hliadkovalo pred reštauráciou DRANCY niekoľko príslušníkov Verejnej bezpečnosti a iba kontrolovali prichádzajúcich. Na základe tohto opatrenia k schôdzke v Drancy z opatrnosti predstaviteľov Obrody nedošlo (možno predsa len vedúci predstavitelia Obrody tak trochu ÚV KSČ nedôverovali).

Schôdzka sa však uskutočnila ešte v ten deň vo večerných hodinách v rodinnom dome Jana Urbana. Postoj Bezpečnosti jasne vysvetľuje postoj ÚV ku klubu Obroda. V minulosti po získaní agentúrnych poznatkov k určitým schôdzkam nezávislých skupín boli účastníci týchto schôdzok zatýkaní už len keď sa objavili v blízkosti miesta konania.

Ani v tomto prípade však nedošlo k zadržaniu jednotlivých účastníkov schôdzky, tak ako tomu bývalo väčšinou zvykom. Na tejto schôdzke v dome Jana Urbana bol zvolený za predsedu klubu Obroda Miloš Hájek a Vojtech Mencl (jeden zo zakladajúcich členov Obrody), do tej doby hlavný aktivista tohto klubu, bol zvolený iba za podpredsedu, hoci jeho osobné ambície boli podstatne väčšie. Tiež bola založená redakčná rada, do ktorej čela sa postavil pán Kotrč. Neskôr vzťahy medzi Klubom Obroda a ÚV KSČ troch ochladli, čo malo za následok, že niekoľko schôdzí klubu bolo znemožnených a ich členovia boli zadržaní. V tej dobe sa už začínala Obroda aktivizovať už aj na Slovensku a musím konštatovať, že i tam sa nám podarilo úspešne tento klub agentúrou obsadiť.

Príčinou ochabnutia vzťahov medzi Obrodou a ÚV KSČ bolo, že členovia klubu o svojich schôdzkach so zástupcami ÚV KSČ informovali svojich priateľov z Charty a iných iniciatív, čo viedlo k tomu, že činnosť klubu bola nielen pozorne sledovaná, ale i pomerne často rušená zadržiavaním a predvádzaním ich členov.

Príprava návratu Dubčeka

Niekoľko týždňov pred 17. novembrom navštívili dvaja zástupcovia Obrody Václava Havla a opýtali sa ho, či by podporil kandidatúru A. Dubčeka na funkciu prezidenta Československa v máji 1990, kedy malo skončiť funkčné obdobie Gustáva Husáka. Havel sa vtedy k ničomu nezaviazal, zvlášť nie preto, že nebol všeobecne známy ďalší program Obrody a Dubčeka… (Nehovoriac o tom, že Václav Havel už v lete roku 1989 poskytol západným médiám interview, v ktorom oznamuje, že v novembri, v decembri alebo najneskôr v januári sa stane československým prezidentom, skutočným nástupcom E. Beneša a predovšetkým T. G. Masaryka.)

Styky a dohovory s bývalými komunistami včítane členov Obrody potvrdzuje i Rudolf Hegenbart. Dochádzalo k ním ešte intenzívnejšie po 17. novembri. „27. novembra1989,“ hovorí R. Hegenbart „som navštívil na ÚV KSČ Karla Urbánka, presnejšie povedané bol som k nemu pozvaný do predsiene, kde v tej dobe boli Lubomír Štrougal a Zdeňek Mlynář. Karel Urbánek mi prikázal, aby som sa prostredníctvom orgánov MV pokúsil dosiahnuť prepustenie pána Dubského,“ (syna Zdeňka Mlynářa a budúcej veľvyslankyne v USA Rity Klímovej z vyšetrovacej väzby). „Ja som touto úlohou poveril vtedajšieho ministra vnútra Pinca. Širšia debata sa tam nerozvinula , hneď potom som odišiel. Nie je pravda, že by som bol vtedy doviedol Mlynářa k Urbánkovi. Ten tam už bol a spomínam si, že Lubomír Štrougal mi ho predstavoval ako výborného politológa. Predtým som sa s Mlynářom nikdy nestretol ani som s ním nerozprával.“

(Pokračovanie nasleduje o niekoľko dní.)

Redakcia dielo vydáva „tak ako je“, nijako nezasahovala do obsahu príspevku (okrem formátovania) a nepreberá žiadnu zodpovednosť za prípadné nejasnosti alebo faktické nezrovnalosti.

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

6 thoughts on “Pamäte „mŕtveho študenta“ z Národnej (2. časť)

  • 19. októbra 2020 at 16:16
    Permalink

    Tí neľudskí komunisti…

    „V tejto dobe začínali na vysokých školách študovať deti predovšetkým popredných disidentov. Deti i napriek aktívnemu postoju svojich rodičov proti socialistickému zriadeniu a nenávisti voči KSČ študovali bez väčších problémov na najrôznejších vysokých školách.

    V tomto prípade existuje v názoroch disidentov veľký rozpor, keď tvrdili, že vzhľadom k svojim politickým postojom nemali tak oni ako aj ich deti možnosť riadneho štúdia na vysokých školách.

    Chcem zdôrazniť, že často študovali i na školách, ktoré ich rodičia prehlasovali za protekčné školy pre deti komunistov.

    Položme si teda otázku! Kto bol vlastne diskriminovaný? Deti komunistov, ktoré sa dosť často na také školy ako boli ČVUT alebo MFF UK nedostali alebo druhá strana, ktorá síce bola v opozícii, ale oproti iným študovala…? „

     
    Reply
      • 20. októbra 2020 at 8:25
        Permalink

        Vašku, Vašku,

        utekajte Vy späť k báťuškovi Stalinovi , kým nie je neskoro…

        Bola by škoda starého komunistu, záložníka ČSLA, poctivého inženýra, pamätníka štastných včerajškov z regijonurazoviteho

        keby sa nechal úplne vypláchnuť propagandou židojašterov, slúžiacou na totálny rozvrat spoločnosti v skupinu na život a na smrť znepriatelených jednotlivcov.

        Vašku, … a jakej kalenej komunista jste býval….

         
        Reply
        • 21. októbra 2020 at 1:30
          Permalink

          Martine, smysl pro humor máte, takže na Matovičovy polofašistické manévry v podobě povinných testů s asistencí policejních i armádních složek jste naladěn vcelku skvěle. ))

          Ale nyní vážně, abyste si nemyslel, že to chystané povinné plošné očkování po Novém roce bude jakousi srandou pro pobavení širokých lidových vrstev ─ přeji nejen Vám mimořádný „kulturní“ zážitek, těch 55 minut videa Vám zchladí žáhu, tím si buďte jist, Martine:

          https://nasrestart.cz/z-cerne-kroniky/1647-nejzavaznejsi-dokument-jaky-kdy-byl-vytvoren

           
          Reply
          • 21. októbra 2020 at 8:49
            Permalink

            Vašku,

            prečo tomuto veríte ?

             

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom