Pamäte „mŕtveho študenta“ z Národnej (1. časť)

Pôvodne vyšlo v týždni od 4. do 11. novembra 1991 na portáli Špígl
Preložil: Ivan Štubňa

Úvod spracovateľov

Rozhodli sme sa, že pamäte upravíme tak, aby sme zachovali čo najpresnejšiu reprodukciu s minimálnymi úpravami. Išlo o gramatické a štylistické úpravy textu do podoby, aby mohol byť publikovaný. Nie sú to naše pamäte, naše názory. Verte však, že o mnohých veciach, v ktorých Zifčák pôsobil a ktoré ovplyvňoval, sme mali a máme nejasno doteraz. Na rozdiel od študenta Bartušku o zákulisí 17. novembra nemáme ani štvrťjasno…

Udalosti v Sovietskom zväze, nevydarený puč proti Gorbačovovi, rozpad druhej veľmoci sveta a jej prechod k demokracii iba zvyšuje našu túžbu po poznaní. Kto stál v pozadí onoho dňa, ktorý zmietol bývalú totalitu a nastolil nový režim? KGB? CIC? SIS? BND? Mossad? Hegenbart? Lorenc? Štěpán? Havel? Dienstbier? Alebo niekto úplne neznámy?

Možno, že si ani po prečítaní týchto Pamätí, ktorých rukopis sa nám dostal tak nečakane a v pravú chvíľu na redakčný stôl, nebudete mať celkom jasno, ani polo či štvrťjasno. Ale za pokus stojí, povedali sme si, dať slovo človekovi, jeho spomienkam, jeho životným a politickým názorom, ktorému by vlastne nový režim a ľudia našej krajiny mali byť vďační za zmeny, ktoré nastali. Nehovoríme, že by ho mali  hneď vyznamenať za to, že v onen historický piatok okolo deviatej večer líhal na dlažbu Národnej triedy v Prahe. Jeho trojfarebná taška symbolizovala našu štátnu vlajku.

            Čitatelia by sa však mali aspoň zamyslieť nad tým, či tento človek má sedieť vo väzení za niečo, čo bolo spúšťacím mechanizmom prevratných zmien. Vyhrážajú sa mu Tí i Tí…Fyzickou likvidáciou i smrťou jeho rodiny. Kto má záujem na tom, aby mlčal a nerozprával?

            Rozhodli sme sa vydať jeho Pamäte i pod hrozbou smrteľných vyhrážok. Ludvík Zifčák nám povolenie nedal. On sám na začiatku roku iba sondoval, či na jeho ponuku nakladatelia zareagujú. Stretol sa iba s jedným z nich a ten ukážku rukopisu doručil ihneď riaditeľovi FISu. Nás sa Zifčák nepýtal, my sme sa nepýtali jeho. Ani sme nežiadali jeho povolenie. Právo na poznanie onej historickej skutočnosti má totiž celý náš národ, študenti, herci, všetci, ktorí vtedy vyšli do ulíc a na námestia. Sme totiž skalopevne presvedčení o tom, že nemá právo svoje spomienky pred ľuďmi a históriou tajiť! Vedení novinárskym citom a prianím čo najviac odhaliť tajomstvo prevratu 17. novembra 1989 vám predkladáme útlu publikáciu. Iste má aj mnoho nedostatkov, ale mala by prispieť k širokému prúdu publikácií a tisícom článkom na tému: 17. november v pavučine tajomstiev a legiend.

Neexistuje dôkaz neviny

Karel Čapek

Tak, ako sa pán Bartuška vo svojej knihe „Polojasno“ opiera o fakty, ktoré získal počas doby svojho pôsobenia v Nezávislej vyšetrovacej komisii Federálneho zhromaždenia pre dohľad na vyšetrovanie udalostí 17. novembra 1989 a končí ju niektorými svojimi závermi, tak aj ja by som sa chcel v tejto knihe držať faktov, s ktorými som prišiel do styku počas doby svojho pôsobenia v zložke, ktorá je dnes označovaná tlačou a niektorými poslancami za „zločineckú organizáciu“ a zaoberala sa v dobe svojej existencie v podstate tým, čím sa zaoberajú tajné služby iných štátov: americká CIA a FBI, britská SIS (MI5 a MI6), izraelský Mossad, nemecká BND a ďalšie služby tzv. demokratického sveta. Podobne ako tieto služby i štátna bezpečnosť verbovala agentov, sledovala opozíciu, prenikala do ich organizácií a umožnila ich tak postihovať.

V mnohých krajinách vrátane USA, boli a zostávajú stovky politických väzňov, obrancov mieru, bojovníkov za práva národnostných menšín, i keď uväznených pod kriminálnymi zámienkami.

Proti Štátnej bezpečnosti sa rozpútala kampaň v tom zmysle, že za všetko, čo to v tomto štáte bolo zlého, nesie vinu len a len ona sama.

Aj tak by som bol rád, aby aj v tomto prípade postupoval čitateľ podobným spôsobom ako pri prečítaní knihy „Polojasno“. Teda zoznamoval sa nestranne s poznatkami, s ktorými som sa mal možnosť počas doby svojho pôsobenia v Štátnej bezpečnosti zoznámiť a bral všetko tak, ako mu to predkladám z mojej strany, t.j. že sa tak mohlo, ale i nemuselo stať. O nič iného mi v tomto prípade nejde. Chcem tak verejnosti predložiť druhú stránku celého prípadu, udalostí 17. novembra 1989, to, čo mu predchádzalo, ale i nasledovalo.

Snaha umlčať autora pamätí

Ešte než začnem zo svojimi spomienkami, dovoľte mi uviesť ešte jeden problém. Zúfalú túžbu nových mocných získať moje poznámky, pamäte. Vojenská prokuratúra nariadila dve domové prehliadky u mňa v byte aj v dome môjho svokra.  Mnohokrát som si kládol mučivú otázku. Čoho sa niekto bojí? Čo môže mať obyčajný pešiak ŠtB ako som bol ja, schované doma za komínom či pod kobercom?

V uznesení o domovej prehliadke sa hovorí, že „…má byť vykonaná v byte a nebytových priestoroch prideleného manželke obvineného, a to v Bruntále, ulici….pretože je dôvodné podozrenie, že v byte či inej miestnosti alebo priestoroch k nim náležiacim, sú veci dôležité pre trestné konanie. Domovú prehliadku vykonajú orgány VB Severomoravského kraja…“ Ešte pred uznesením o novej domovej prehliadke nahliadneme do výsledkov predchádzajúcej prehliadky. V zdôvodnení Obvodnej vojenskej prokuratúry Praha sa píše: „V priebehu vyšetrovania bolo zistené, že obvinený Zifčák spísal v literárnej podobe materiál, v ktorom popisuje svoje pôsobenie príslušníka ŠtB a uvádza ďalšie podstatné skutočnosti dôležité pre trestné stíhanie.“

„Po vyzvaní obvineného na vydanie veci…Zifčák vydal časť kópií originálu tohto listového materiálu a súčasne uviedol, že materiál zničil…Materiál mal obsahovať okrem iného fotografie dvoch občianskych preukazov znejúcich na meno Růžička a zrejme fotokópiu časti operatívneho zväzku…“

Po ďalšej obšírnej pasáži zdôvodnenia ďalšej domovej prehliadky dokument VOP Praha obsahuje, že „…vyššie uvedený materiál nebol nájdený!“

…alebo obava, že vie priveľa?

Skupina polície hľadá dve fotografie Zifčáka… Preboha! To je ale dôkazový materiál pre súdne konanie! Čo ešte chceli nájsť? Mená tých, ktorí mu velili? Ktorí mu zabezpečovali krycí občiansky preukaz? Krycie falošné vysvedčenie z priemyslovky? Alebo si to všetko Zifčák zorganizoval sám? Alebo nedajbože materiál, o ktorom písal pán Dolejší? Či dokonca o riadiacich rukách pána Hegenbarta, ktorý dirigoval spojenie starých a nových štruktúr?  Ohrozujú literárne pamäte obyčajného pešiaka ŠtB pozíciu dnešných mocných?

Že ani pri opakovanej domovej prehliadke nič nenašli, potvrdzuje protokol polície zo 16. mája 1991. Vypovedá manželka, Jana Zifčáková. „V byte nie je vôbec nič, čo by vás mohlo zaujímať a nemám čo vydať. Nie sú tu žiadne písomnosti z doby pracovnej činnosti môjho manžela v ZNB, žiadne jeho fotografie…“

L. Zifčák do protokolu vypovedal: „Vydávam dobrovoľne celkom päť listov, ktorých obsah je získaný z dokumentárneho snímku televízie BBC „Československý mat“. Ďalej z týchto sú dva listy osobných poznámok… Tieto listy mám odfotografované a originály dobrovoľne vydávam na posúdenie, či sú pre prokuratúru potrebné alebo nie…“

Major Valdík a ďalší svedkovia museli konštatovať že: „Pri domovej prehliadke neboli odňaté žiadne veci. Nič sa nenašlo z toho, čo bolo dôvodom domovej prehliadky“.

Neponúka sa sama od seba myšlienka, že písomnosti pamätí Zifčáka by mala prokuratúra poznať skôr ako sa dostanú do rúk novinárov? Nebojí sa niekto, čo Zifčák vie o príprave a skutočnom priebehu udalostí okolo 17. novembra? Nezasahuje do vyšetrovania vojenskej prokuratúry parlamentná komisia J. Rumla, ktorá si po dvoch prvých kolách lustrácií „urobila“ konečne čas a keď sa sama nechce dopátrať skutočnej pravdy, nepraje ju ani iným?

V každom prípade je podozrivý záujem získať písomné spomienky najnižšieho pešiaka v hre, ktorá bola pre november 1989 rozohraná.

Nesúhlas L. Zifčáka s domovou prehliadkou vyjadruje jeho sťažnosť zo dňa 2. mája 1991: „Domová prehliadka bola vykonaná na základe zaistených písomností, ktoré som spísal pre svoju vlastnú potrebu a na pamiatku i napriek tomu že som uvedené písomnosti na vyzvanie vyšetrovateľa VOP Praha dobrovoľne vydal. V tomto prípade došlo zo strany VOP k porušeniu Ústavného zákona  zo dňa 9.1. 1991 o Ľudských právach, oddiel 2., čl. 2., kde sa hovorí, že každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, atď…“

Vyšetrovateľ VOP sťažnosť proti domovej prehliadke bytu, ktorý je vedený na manželku obvineného ako i dome jeho svokra, proti ktorým nie je vedené trestné konanie, zamietol. Starší prokurátor Vyššej vojenskej prokuratúry podplukovník Vl. Novák schválil postup vyšetrovateľa i domovej prehliadky a taktiež sťažnosť L. Zifčáka zamietol. „Paradoxná je v tomto kontexte predstava, aké sú veci relatívne. Nedávno robila domové prehliadky ŠtB a teraz ich robí ich bývalými druhmi u nich…“

Systém zvykol nepohodlných upratať do bane

V päťdesiatych rokoch posielali súdy politických odporcov pracovať do baní. Rovnako tak robí nová vládna moc s porazenými protivníkmi dnes. Jedným z prvých miest, kde bol nezamestnaný exporučík Zifčák poslaný, bola ostravská baňa.

Často vidíme na obrazovke televízie zákroky juhokórejskej polície, polície Francúzska, Anglicka, JAR. Neviem či by tamojšie policajné sily počúvli svojich veliacich dôstojníkov  k zákrokom proti študentom či stávkujúcim, neodlišným od zákroku na Národnej triede, keby nad nimi hrozil  Damoklov meč súdu. Pešiakom je velené a ja v hodnosti poručíka som bol skutočne obyčajným pešiakom. Ani ten plat nebol nič moc…! Nebolo by teda správnejšie brať na zodpovednosť tých, ktorí nám rozkazy vydávali? Alebo mám byť umlčaný, aby nedajbože z mojich literárnych zápiskov nevyšlo niečo najavo, čo komisia pána Jiřího Rumla starostlivo zatajuje? Nepovzbudzuje ma k týmto myšlienkam i posudok námestníka náčelníka Vojenskej obvodovej prokuratúry Praha kapitána JUDr. Pečinku, ktorý v zázname píše:

„Dnes som na základe časti Pamätí obvineného Zifčáka, ktoré boli tunajšej prokuratúre doručené  FZ ČSFR a na základe ich ďalších častí, ktoré vydal obv. Zifčák, uskutočnil porovnanie oboch týchto materiálov. Zistil som, že tieto sa v niektorých častiach prekrývajú, v niektorých  sa navzájom doplňujú, avšak i tak nie sú celkom kompletné!“

Zo všetkých takto získaných materiálov som zložil jeden výtlačok týchto „pamätí“, ktoré logicky i vecne tvoria jeden celok….“

Osudy rukopisu

Získať moje zápisky sa dnešná moc naozaj veľmi usilovala. Svedčí o tom i môj prvý pokus vydať, zverejniť tieto moje poznámky formou publikácie. Skôr ako sa  začítate, vážení čitatelia  do deja, poprosím Vás láskavo, aby ste venovali  pozornosť ako sa okrem vojenskej prokuratúry chcela zmocniť mojich poznámok dnešná všemocná FBIS a predvčerajšia tá naša, pôvodná ŠtB…

„Asi tak od jari 1990,“ vypovedá istý dr. Herman Lejduk, „poznám spolumajiteľa časopisu HOST Dušana Skálu, ktorý nejakú dobu používal môj telefax. Vďaka tomu mi často telefonoval a bolo sme pomerne vo frekventovanom styku.

Prostredníctvom svojej známej Janiny Pejskarovej, ktorá pracuje v KETES, Hubená 39, som sa zoznámil niekedy v novembri alebo decembri 1990 s pánom Daňkom. K tomuto stretnutiu došlo preto, že môj klient pán Gonzáles z Chile hľadal v Brne niekoho, kto ovláda španielčinu a má vzťah k počítačom a slečna Pejskarová ma zoznámila s pánom Daňkom, ktorý tieto predpoklady spĺňal. Myslím, že pán Daněk pre pána Gonzálesa nepracuje, ale videl som ich neskôr spoločne rokovať.

Myslím, že niekedy v polovici alebo na konci januára 1991 ma pán Daněk telefonicky opakovane žiadal o schôdzku a stretli sme sa v hoteli Internacionál. Tam mi povedal, že má známeho, ktorý chce vydať knihu o udalostiach 17. novembri 1989 a ich zákulisí, kde sú uvedené fakty o.i. i o dnešných významných politických osobnostiach. Varoval som ho a poukázal som na to, s akou kritikou a ťažkosťami sa stretla Analýza udalostí 17. novembra pána Dolejšího vydaná predtým v stredočeskom Exprese. Tiež, že by bolo treba, aby autor, ktorý chce niečo takého vydať, mal pre svoje tvrdenia vierohodné dôkazy. Pán Daněk ma ubezpečil, že autor dôkazy má a na to som zareagoval tým, že takéto dôkazy môže mať jedine človek, ktorý pracoval pre Štátnu bezpečnosť. Pán Daněk mi to nakoniec po výhovorkách potvrdil.

K veci mi ďalej povedal, že sa obrátili na niekoho v Prahe, ale neviem či išlo o jednotlivca alebo nejakú firmu, či agentúru, ktorej túto knihu ponúkli. Uviedol ďalej, že v Prahe im ponúkli (hovoril v množnom čísle) preklad tejto knihy do angličtiny a jej vydanie vo Švédsku a Veľkej Británii. Začudoval som sa, že akurát vo Švédsku, kde bolo sídlo Nadácie Charty 77, pretože z nášho rozhovoru bolo zrejmé, ako Daněk hovoril, že to má byť „bomba“ a že tam budú obsiahnuté zrejme veľmi kritické údaje o súčasných politikoch.

Viac som sa s pánom Daňkom nestretol. Asi pred mesiacom, teda na začiatku marca 1991 som sa pri náhodnom telefonáte Skálu opýtal, ako to s tou knihou vyzerá a Skála mi povedal, že je to veľmi zaujímavé, že mu Daněk priniesol nejaké úryvky a že by si to on chcel prečítať všetko, ale že by to bolo treba prepracovať lebo je to napísané laicky. Pýtal som sa kto je autorom a Skála mi povedal, že Daňkovi prisľúbil meno uchovať v tajnosti a nemôže mi to prezradiť, že ide o človeka, ktorý pracoval v Prahe, keďže som sa pýtal či je to brňák. Formuloval to tak, že som si urobil úsudok, že autorom môže byť niekto z I. správy ZNB, pretože som mal dojem, že v knihe sú informácie zo zahraničia. Dokonca som so svojou sekretárkou zažartoval, že to tak ešte chýbalo, aby autorom bol „slávny“ kpt. Minařík.

Tridsaťsedemročný Dušan Skála, súkromný nakladateľ a vydavateľ okrem iného i časopisu HOST potvrdil slová JUDr. Heřmana Lejduka a povedal: „Koncom roku 1990 mi povedal JUDr. Lejduk, že ho navštívil pán, ktorý sa predstavil ako Daněk a požiadal ho o radu, či by nemohol jeho priateľovi, bývalému príslušníkovi ŠtB – meno mu však nepovedal – vydať jeho knihu pamätí. Dokonca v zahraničí. Údajne javila záujem BBC. Z dôvodu ochrany autorských práv chcel tieto Pamäte najprv vydať v Československu. Dr. Lejduk sa ma opýtal, či sa na to nechcem pozrieť, nebol som proti.  Asi o šesť týždňov sa pán Daněk ozval telefonicky do redakcie HOSTA a potom ma prišiel navštíviť. Išlo o muža asi 171,5 cm vysokého, s vysokým čelom, dlhšie vlasy čiernej farby, s okuliarmi a fúzmi.  Hovoril česky, skôr s moravským prízvukom. Vtedy mi nepovedal o koho ide v prípade autora, ale od začiatku chcel nejakú záruku, že napríklad Pamäti nevydám v tlači bez jeho súhlasu resp. že ich nedám k dispozícii niekomu inému. Povedal som mu, že si to musí autor rozmyslieť sám, pretože je to jeho riziko , že som nie schopný mu dať nejakú záruku.

Asi po ďalších desiatich dňoch sa objavil Daňek, predtým sa telefonicky ohlásil a priniesol 40 strán Pamätí bez názvu na formáte A4 z oboch strán písanú strojom. Medzi nimi boli rôzne xeroxované stránky ako občiansky preukaz, časti vyšetrovacích spisov, dosť nezreteľné a zle čitateľné. Skôr ako dal Pamäte, požadoval záruku ako som už uviedol vyššie.

Na záver mi povedal, že autorom je Zifčák. Toto meno som poznal ako meno príslušníka ŠtB. Táto informácia ma zarazila, spýtal som sa Daňka, v akom vzťahu je k Zifčákovi a on uviedol, že sa už poznajú dlho, že Zifčák je inteligentný a prostý človek, ktorý sa vo svojej práci v ŠtB nechal čiastočne zneužiť a uveril tomu, čo vtedy Štátna bezpečnosť hlásala a praktikovala. Túto časť Pamätí som si od neho zobral a prečítal. Začínala zaujímavo. Tak asi desať strán, zbytok už tak zaujímavý nebol.

Mal som ich týždeň až desať dní, na konci tejto doby som sa telefonicky spojil s Františkom Stárkom, pretože pre mňa z Pamätí vyplynulo, že je to chystaná provokácia. Nedivil by som sa, keby to bola tímová práca. Nevšímame si hrubý rozpor, ako zo štyridsiatich stránok vyčítal, že sú zaujímavé, avšak provokačné. Nebol pán súkromný vydavateľ už pri vyslovení mena Zifčák rozhodnutý sa okamžite spojiť s priateľom chartistom z disentu, terajším tlačovým hovorcom FBISu, majorom Františkom Stárkom?

Stretnutie so Zifčákom

Po dohode s pánom Daňkom ma mal pán Zifčák tak asi v polovici februára 1991 – vo štvrtok navštíviť v redakcii. V ten deň som sa o 16:00 hod. stretol v Brne s Františkom Stárkom, ktorý mi predstavil príslušníkov súčasnej ŠtB. Tí redakciu okolo Engelsovej ulice v Brne obstúpili a čakali na večerný príchod Zifčáka, ktorý mal byť asi o šiestej večer. Pôvodne mal prísť o desiatej dopoludnia, ale údajne z dôvodu výsluchu to musel presunúť na večer.

Asi o 17:45 telefonicky zavolal pán Daněk do redakcie Hostu s tým, že pán Zifčák do redakcie nechce prísť a že čaká u pána Daňka na jeho pracovisku na telefónnej klapke 593. Na adresu som šiel i s príslušníkmi FBIS, ktorí šli za mnou. V budove Chirany, kam sme boli Daňkom pozvaní, som sa pokúsil dovolať na danú klapku. Nikto to nebral. Potom som zistil v zozname podnikov, umiestnených v tejto budove, že pán Jaroslav Daněk  sídli na ôsmom poschodí, dvere č. 803. Keď som znovu volal – teraz už na správnu klapku, tak už telefón zdvihol a potom na mňa na ôsmom poschodí pri výťahu čakal.

V kancelárii ma predstavil mužovi, ktorý povedal, že je Zifčák, vysoký asi 180 cm, vlasy mal doryšava, miernu briadku, redšie vlasy. Pri rozhovore na tému záruk sa opakovala situácia z predchádzajúcich rozhovorov. Pôsobil veľmi sugestívne a presvedčivo. Povedal mi, že mu niekto viackrát vypustil za tu dobu čo pracuje u MV pneumatiky, povolil koleso na aute a naznačil, že to môže byť akcia súčasnej ŠtB, to znamená FISu. Tiež mi povedal, že má niekde register zväzkov. Nepovedal však kde, pýtal sa ma či som v príbuzenskom pomere s básnikom Ivanom Skálom a že v tomto registri nie som uvedený ako spolupracovník ŠtB.

Potom sme sa dohovorili na tom, že mi zbytok Pamätí požičia do druhého dňa do 7:30. O tejto hodine si ich skutočne vyzdvihol v redakcii pán Daňek. Toto sa stalo niekedy v polovici februára 1991. Ako Daňka, tak Zifčáka by som poznal.

Z Chirany som odišiel a povedal vedúcemu skupiny ŠtB teda FISu, bol to nejaký kapitán, ale meno si nepamätám, čo sa hore odohralo a dal som mu názov podniku, meno a klapku p. Daňka. Potom som odišiel do redakcie. Pri odchode mi príslušníci povedali, že prídu ešte dnes do redakcie. Asi o pol deviatej večer skutočne prišli príslušníci FBISu s fotografiami na rekogníciu.

Na fotografiách som nikoho nepoznal, na nich totiž nebol ani Daněk ani Zifčák a asi o týždeň nato prišiel fax od Stárka, ktorý priviezol Petr Zeman, šéf súčasného brnenského FISu. Na faxe bola fotka muža, ale ani na tejto fotke nebol Zifčák alebo Daněk.

Scenár pre 17. november písala Charta 77?

Druhá časť Pamätí obsahovala približne popis 17. novembra 1989 z pohľadu pána Zifčáka s tým, že celú akciu s údajne mŕtvym Šmídom zorganizoval Petr Uhl, Václav Benda starší zo synom a Dana Němcová. Zabitého Šmída po dohode s vyššie uvedenými zahral na Národnej triede Zifčák. Všetko vraj bolo dokonale pripravené Chartou 77.

Bola tam tiež zmienka o poloteroristickej organizácii s názvom ROSA (mal na mysli ČAS). Údajne na to prišla vtedajšia ŠtB pri kontakte jedného zo skínov, ktorý im povedal, že je členom tejto organizácie, ale že ďalšie informácie im nepovie, že by ho to mohlo stáť život.

Celá druhá časť Pamätí ma otrávila a utvrdila v názore, že ide o provokáciu. Že si ma buď Zifčák alebo jeho priatelia vytipovali ako chartistu a použili na uverejnenie Pamätí. To isté som povedal ráno pri odovzdaní druhej časti Pamätí asi do strany 120 pánu Daňkovi, ktorý si pre ne do redakcie prišiel. (Čo ale nepovedal bolo, že všetky stránky oxeroxoval a pripravil pre Stárkovu FIS!)

„Daněk mi povedal, že Pamäte nečítal a odišiel. Asi o dva dni ma volal do redakcie a pýtal sa ma či som na vydanie Pamätí nezmenil názor. Mal som dojem, že telefón na druhej strane ešte niekto počúva. Poznal som to podľa zacvaknutia pred skončením rozhovoru.

Povedal som to tiež majorovi Stárkovi a po vzájomnej dohode som sa pokúsil dovolať do Chirany na vyššie uvedenú klapku. Tam mi k môjmu úžasu povedali, že tam žiadny pán Daněk nepracuje. To som sa dozvedel priamo na klapke, kam som sa dovolal. Je vraj možné, že tam bol niekto z iného podniku, pretože miestnosti prenajímajú. Predtým však v zozname u vrátnika, keď som zháňal Daňkovu klapku, respektíve si ju overoval, tak Daněk v zozname bol!

Pokiaľ sa týka Pamätí, predložená kópia zodpovedá originálu včítane toho, že číslovanie listov nejde presne za sebou. Niektoré čísla sú vynechané… Z originálu ktorý som dostal od Daňka som urobil iba jednu kópiu a tú som odovzdal majorovi Fr. Stárkovi. Sám som si žiadnu kópiu nevyrábal“. (Ako sme sa presvedčili, kópií bolo vyhotovených viac nie iba jediná pre FIS!)

Stárkovi som kópiu odovzdal, pretože sa s ním poznám už dlho z Vokna a využil som, že dnes zastáva funkciu vo FISe. Zoznam dokumentov obsahuje napríklad listy Růžičkovi, občianske preukazy, ale všetko bolo dosť nečitateľné s nezreteľnými fotografiami a podľa mňa ani jeden z mužov na fotografiách nebol ten muž, ktorý sa mi predstavil ako Zifčák v Chirane.

Falošný Zifčák?

Kto riadil akciu v Chirane? Musím uviesť, že František Stárek bol za mnou v Brne, stretli sme sa na Českej ulici, kde som mu odovzdal kópiu prvej časti Pamätí. On ma zoznámil so svojím podriadeným, meno si žiaľbohu už nepamätám. Tento pán so mnou odišiel do redakcie. Bolo to v deň, keď Zifčák mal za mnou prísť do redakcie. Ten istý človek a ďalší jeho spolupracovníci FISu potom išli so mnou i do Chirany. Ako som sa dozvedel, ale hlavu za to dať nemôžem, akciu vraj organizoval pražský FIS. Skupine šéfoval nejaký kapitán. Mužov z FISu vtedy bolo na love Zifčáka asi osem.

FISu sa vtedy nepodarilo zistiť nič, ani napriek obetavosti pána súkromného vydavateľa a nakladateľa HOSTa. Nezískali ani jedinú fotografiu, ani jediný zvuk na magnetofónovom zázname. Nám sa podarilo všetko. Napríklad kompletný magnetofónový záznam celého rozhovoru i márne snahy FIS. Že Pamäte existujú to vedeli…

Pre úplnosť a plastičnosť pohľadu na neúspešnú akciu FISu (že by predzvesť podobne zakončenej akcie na letisku v Mošnove) uvádzam, čo si o Pamätiach i činnosti prepadového komanda myslí sám major F. Stárek, svojimi priateľmi dôverne prezývaný Čuňas. „Dňa 25. februára 1991 sa so mnou spojil Dušan Skála, redaktor brnenského časopisu HOST, ktorého poznám z našej spolupráce v období samizdatu. Skála mi povedal, že do ich redakcie prišiel muž, ktorý sa predstavil ako prostredník Zifčáka – Růžičku a ponúkol na publikovanie tzv. Zifčákove Pamäte.  Skála charakterizoval prvých štyridsať strán, ktoré mu návštevník zanechal v redakcii ako text, ktorý má podobný charakter s tzv. senzačným odhalením…Odcitoval niektoré pasáže, z ktorých tento názor vyplýval. Dohodli sme sa, že mi dá vedieť, keď dostane ďalšiu časť resp. pripraví mi kópiu prvej časti.

27. februára mi opäť volal, ze sa Zifčákov sprostredkovateľ telefonicky ozval a dohodol s redakciou návštevu v ten istý deň medzi 17.30 a 18.30 s tým, že dodá zbytok textu. Po dohode s majorom Vostrým z FIS sme požiadali Pátraciu službu FMV o ustanovenie tohto sprostredkovateľa.

O 15:30 hod. (27. 2.) som sa stretol v Brne s Dušanom Skálom, ktorý mi odovzdal fotokópiu uvedenej prvej časti. (42 strán textu). Na druhý deň 28. februára sa so mnou Skála opäť telefonicky spojil a informoval ma, že zostávajúci text od strany 43 po stranu 128 mu sprostredkovateľ Zifčáka zapožičal iba cez noc na preštudovanie, aby sa vyjadril, či tieto spomienky redakcia zverejní. 28. februára  po 7:00 hod. si text vyzdvihol pričom mu Skála povedal, že text redakcia nezverejní.

Redakcia časopisu HOST (Engelsova 10a, Brno) bola zrejme veľmi dôkladne vybraná tak, aby pri prípadnom zverejnení textu bola daná jeho určitá vierohodnosť tým, že ho uverejňuje časopis, ktorý vyšiel zo samizdatu. Na druhej strane hrala určitú úlohu i úvaha o tom, že časopis HOST ešte v dobe svojho vydávania v samizdatovej podobe kritizoval popredných signatárov Charty a viedol v tejto oblasti s pražským centrom Charty určitú polemiku. (viď hlavne rozsiahly rozhovor HOSTUu s Petrom Cibulkom v 4. čísle , ktoré vyšlo asi koncom roku 1988).

Radšej zverejniť mystifikácie ako pravdu?

O zbytku textu (43 – 128) sa Skála vyjadril, že to sa nedá v žiadnom serióznom časopise publikovať, pretože sú tam také tvrdenia ako napríklad, že Charta mala svoje teroristické výcvikové stredisko na území Československa, ktoré malo zhruba 300 ľudí, ktorí potom na Národnej triede 17. novembra provokovali príslušníkov ZNB. Z dôvodu zlej technickej vybavenosti časopisu, Skála bohužiaľ neurobil kópie zostávajúcich strán.

Ako opatrenie navrhujem zoznámenie sa (nám známeho textu) niektorou z popredných redakcií našich novín, napr. Lidové noviny, Zemědělské noviny, alebo Občanský deník, aby vhodným využitím tohto materiálu predišli publikovaniu v neserióznych tlačovinách Špígl, Expres, Mladá fronta dnes alebo Práca, poprípade dnes už aj Rudé právo atď.

Teraz nám vážení čitatelia, dovoľte krátky redakčný vstup. Stále viac nás vzrušovala naháňačka novej štátnej moci po neupravených, ale emocionálne písaných spomienkach človeka, ktorý o zákulisí 17. novembra vie určite viac ako študent Bartuška i s celým Polojasnom… Tiež sme sa rozhodli Pamäte upraviť a vydať preto, aby ich nevydali skreslene tendenčné denníky, ktorým to pán major Stárek priamo vnucuje.

Stále viac nás lákalo zistiť, prečo tak FIS naháňa Zifčáka, prečo sa verejnosť nemá dozvedieť v období porevolučnej demokracie a slobody názory človeka, ktorý žil niekoľko mesiacov pod cudzím menom Růžička a stýkal sa s disidentami, dnešnými politikmi a štátnikmi.

O svojich stretnutiach s Růžičkom alias skutočným Zifčákom vypovedajú dnes veľmi striedmo, cudne a väčšinou jeho tvrdenia popierajú. Niekedy úspešne, niekedy vôbec nie. Niekedy musia s trápnym a previnilým úsmevom pripustiť, že tomu tak je, či podobne bolo.

Chartisti sa od pamätí dištancujú

Je logické, že najväčší nesúhlas vyslovujú manželia Anna Šabatová a Ing. Petr Uhl. Ľudia, ktorí mu otvorili dvierka do disidentského sveta. To oni mu umožnili preniknúť do uzavretého priestoru bývalých kuričov, umývačov okien a výkladov, ktorí dnes sedia v ministerských kreslách.

„Asi pred mesiacom…“spomína Petr Uhl, „na presný dátum si už nepamätám odovzdal istý priateľ, o ktorom nechcem hovoriť, aby som mu nespôsobil problémy v práci,“ (nikto iný to nemôže byť ako pán major FIS, Stárek), „mojej manželke kópiu asi 42 strán textu, ktorý je písaný v tretej osobe a popisuje činnosť pána Zifčáka v Štátnej bezpečnosti v roku 1989. Všetky udalosti popísané v tomto texte končia niekoľko týždňov pred 17. novembrom.

Ten priateľ nám povedal, že autorom tohto textu je hádam niekto iný ako pán Zifčák, vychádzal zrejme z toho, že text je písaný v tretej osobe. Každopádne sa pán Zifčák na spracovaní tohto textu zrejme podieľal.

„Mám pocit, že ten priateľ, ktorý manželke kópiu (v rozpore so zákonom!) odovzdal, hovoril, že do celej veci boli nejakým spôsobom zapojení pracovníci FIS v Brne, resp. z brnenského úradu. Tiež mi povedal, že sa im zbytok textu nepodarilo v tej dobe zaistiť. Ako som už povedal, meno priateľa neprezradím a možno, že by som za toto tajomstvo mohol dostať poriadkovú pokutu, pokiaľ by niekto jeho meno vymáhal.“ (Kópiu mohol, ako sme si z vierohodných zdrojov zistili, dodať aj pán Skála i keď tvrdil, že vyrobil iba jednu kópiu pre pána Stárka z FISu).

„To, čo sme s manželkou v texte čítali,“ pokračuje Ing. Uhl, „nás poriadne pobúrilo, pretože okrem jednej veci, je to všetko hromada lží. Tou jedinou vecou, ktorá je pravdivá, je zoznámenie sa pána Zifčáka s mojou manželkou niekedy v lete 1989 pri hlavnom súdnom pojednávaní v trestnej veci pani Marvanovej. Ďalej sa v texte popisuje, že sa mala moja manželka stretnúť so Zifčákom v reštaurácii Berjozka, že Zifčák chodil k nám do bytu, že sa stýkal so mnou, so Sašom Vondrom a jeho prostredníctvom i s Václavom Havlom. To sú všetko výmysly a nič na tom nie je pravda. Z textu vyplýva dojem, že nezávislé hnutie bolo v roku 1989 i pred tým infiltrované Štátnou bezpečnosťou a že bolo vytvorené akési fiktívne študentské združenie. Už si nepamätám na názov, ale zrejme išlo o Nezávislý študentský zväz. Zakladateľom tohto združenia mala byť ŠtB. Vyplýva to z textu, že celé nezávislé hnutie bolo rozdelené na dve rovnako veľké časti. Jednak vlastná skutočná opozícia, jednak nezávislé študentské hnutie organizované štátnou bezpečnosťou, ktoré malo zohrávať rovnako významnú úlohu ako opozícia. O nezávislom študentskom hnutí viem, sám som o tom vydával správu prostredníctvom VIA. Táto organizácia však bola jednou z desiatok ďalších… Nemali sme s touto organizáciou žiadne bližšie kontakty. Na podrobnejší obsah tohto textu si už nespomínam, ale viem určite, že v texte nebola zmienka o 17. novembri, ani o prípravách na tú manifestáciu. Text bol časovo datovaný, aspoň mám taký dojem, do októbra 1989. Ten text rukopisu už k dispozícii nemám, niekomu som ho poskytol. Myslím, že Alexandrovi Vondrovi alebo Václavovi Havlovi“.

Pán Uhl sa vyjadril i k ďalším častiam Pamätí a popiera pravdivosť niektorých údajov. Napríklad k tretej schôdzke Růžičku s pani Šabatovou a Petrom Uhlom. Na nej sa mala prejednávať situácia v Ostrave medzi študentmi. Růžička bol vyzvaný na založenie študentského hnutia a na spracovanie programového vyhlásenia. Na jednej zo schôdzok, ktorej sa zúčastnil Růžička a študent Váňa, sa o tomto prehlásení hovorilo a na ďalšej schôdzke bol vypracovaný dokument, posudzovaný p. Uhlom a schválený návrh vypracovaný ŠtB.

V tomto texte Pamätí vystupujú Petr Fiala a tiež študentka Pedagogickej fakulty Ivana Růžičková. Pán Uhl k týmto údajom Pamätí hovorí: „K žiadnym schôdzkam so študentmi u nás v byte ani nikde inde nedochádzalo, okrem jediného prípadu, kedy za mnou boli študenti z Pedagogickej fakulty, ktorých mená nepoznám. Bolo to asi začiatkom novembra 1989. Informovali ma o svojich problémoch so zástupcami Demokratickej iniciatívy, s ktorou toho dňa rokovali. Ako mi oznámili, od tejto organizácie sa oddelili, keď do tej doby tvorili mládežnícku súčasť.

Niekoľko dní pred tým som v spravodajstve Slobodnej Európy počul programové prehlásenie, ktoré sa mi nepáčilo. Preto som ho podrobil pri rokovaní so študentami pedagogickej fakulty kritike. Oni mi na to povedali, že už z DI odišli. Nešlo o schôdzku, ale o neohlásenú návštevu u nás v byte. Študenti boli myslím traja, z toho jedno dievča. Pokiaľ ide o študentov z Ostravska, s nikým som nerokoval.

Zo študentov som samozrejme poznal synov Václava Bendu a Jiřího Dienstbiera mladšieho, ale nikdy som s nimi neprejednával otázky študentského hnutia. S Milanom Růžičkom som sa nikdy nestretol a pokiaľ áno, jedine pri takej príležitosti, kde sa ľudia vzájomne nepredstavujú a kde sa nič dôležitého neprerokováva. Taktiež mi nič nehovoria ďalšie mená študentov vymenovaných v Pamätiach: Fiala, Váňa, Růžičková….Tento text sa mi zdá absurdný a politicky slaboduchý. V Pamätiach sa hovorí tiež o schôdzke s poľskými študentmi zo Solidarity. Tiež o schôdzke v reštaurácii Deminka. Vraj som mal požadovať, aby bol zorganizovaný zjazd nezávislých študentov zo socialistických štátov u nás na Morave. K tomuto účelu som mal vydať Fialovi adresy všetkých študentských hnutí. Tvrdím, že k žiadnemu takému stretnutiu nedošlo. Nikdy sme ani nerokovali s poľským študentským hnutím a nikdy sme neuvažovali o nejakom zjazde nezávislých študentských hnutí zo štátov Strednej a Východnej Európy. Nikdy by som si na prerokovávanie dôležitých záležitostí nedojednával schôdzku v nejakej kaviarni Deminka.

V Pamätiach sa hovorí i o schôdzke v byte Václava Bendu, kde sa mali prerokovávať otázky organizácie 17. novembra. Z prítomných osôb, ktoré figurujú v Pamätiach, Fialu nepoznám a Martina Litomiského som videl asi dvakrát v živote. Žiadnej schôdzky, na ktorej by sa mala prerokovávať organizácia pochodu 17. novembra som sa nezúčastnil,“(!?!) „Je pravdou, že do bytu V. Bendu  som chodieval pomerne často, ale hovoril som s ním vo väčšine prípadov sám a vždy o veciach, ktoré sa už stali. Nie o tých, ktoré sa majú stať, pretože sme predpokladali, že byt je odpočúvaný.“

Od Pamätí sa dištancuje i exminister vnútra, inak veľmi bystrý, matematicky presný JUDr. Richard Sacher, ktorý v úlohe všemocného ministra vnútra hovoril s maličkým poručíkom v olomouckom väzení. Zifčák vo väzení zostal. Na pána ministra zažiarili blesky fotografov a namierili objektívy televíznych kamier…

Každý stál na svojej parkete… Zifčák svoje protesty mohol šepkať do prednej či zadnej steny špinavej cely väzenia. Pán minister Sacher, Uhl, Šabata, Benda, Payne a ďalší, o ktorých je v memoároch reč, ich mohli slobodne tlmočiť novinárom a vyšetrovateľom vojenskej prokuratúry…

.

Predslov autora pamätí

Túto knihu som sa rozhodol napísať, aby som pomohol vytvoriť pravdivý obraz o tom, aký skutočný podiel mala ŠtB na udalostiach 17. novembra 1989 a pred nimi. Chcel by som pravdivo a seriózne charakterizovať vtedajšiu moc KSČ a jej predĺženú ruku ŠtB. Rovnako chcem poukázať na činnosť niektorých tzv. disidentských vodcov pred 17. novembrom a ich úlohu, ktorú zohrali v príprave na tento deň, znamenajúci ďalší dejinný obrat v histórii nášho štátu.

Vzhľadom na to, že o týchto udalostiach už bolo zverejnené množstvo rôznych publikácií ako v dennej tlači, tak aj v knižnom spracovaní (napr. „Polojasno“, „Jak pukali ledy“, „Sametová revoluce“ a pod.) a v uvedených knihách boli uvádzané väčšinou nepravdy a skreslený pohľad o udalostiach 17. novembra chcel by som čitateľovi umožniť nahliadnuť pod pokrievku tajomstva ako to asi oného 17. novembra roku 1989 skutočne bolo. 

Ak si vážený čitateľ, venoval svoj čas a zaujímal si sa o tieto publikácie a články v dennej tlači, máš možnosť zoznámiť sa s týmito skutočnosťami tak, ako ich videli radoví príslušníci čsl. kontrarozviedky, resp. i tí, ktorí pracovali na bázi vnútorného spravodajstva a ktorých hlavnou úlohou bolo prenikať agentúrnou cestou do disidentských kruhov a získavať informácie o ich zámeroch a cieľoch. Výsledky potom odstupovali funkcionárom.

Postavenie Charty 77 v rámci opozície

Oproti Poľsku a Maďarsku, v Československu rozsiahla organizovaná opozícia neexistovala, až na výnimky, o ktorých sa zmienim v priebehu tejto knihy. Z intelektuálov sa utvorilo niekoľko pomerne malých disidentských skupín, ktorých jadrom bola Charta 77. Svoju činnosť orientovali hlavne na Prahu a Bratislavu, inde bol ich vplyv nepatrný. Vo vnútri Charty 77 mala Štátna bezpečnosť mnoho svojich agentov a vedela o každom ich kroku. Možných organizátorov demonštrácií bola schopná preventívne  izolovať. Spravodajské metódy sme nevymysleli. Existovali ďaleko pred nami a budú existovať i po nás. FIS, FBIS bude používať rovnaké formy a metódy ako my.

Napríklad už teraz sú známe skutočnosti o snahe tejto služby infiltrovať svojich ľudí do výborov KSČM. Prečo asi? Alebo sú hádam charakterovo lepší ako my? Rovnako tak aj spravodajská technika (odpočúvanie telefónov, kancelárie alebo bytov funkcionárov jednotlivých politických strán v čele s KSČM včítane poslancov) je i napriek tvrdeniu súčasných predstaviteľov FMV znovu v permanencii. Ľudia sú opäť sledovaní zvláštnou sledovacou správou FMV pri sebamenšom náznaku nevôle so súčasným politickým  a štátnym vedením.

Slovo totalita sa teda začína obracať proti tým, ktorí sa podieľali na jej búraní. Opäť za to môžu radoví príslušníci FISu? Vykonávajú predsa prácu, ktorú s i vybrali a ktorá ich baví. Navyše postupujú podľa platných zákonov, ktoré si táto nová demokratická spoločnosť pre tento účel vypracovala. Aký vzor bol pre vznik demokracie v našej krajine vybraný? Americký, nemecký či anglický? A čo slovo „totalita“ vlastne znamená?

Čo to vlastne je tá „totalita“?

Slovo „totalita“ zaviedli dnešní vládcovia tzv. demokratického Československa a zrejme si ani neuvedomili význam tohto slova. „Totalita“ vzťahovaná na Československo do 17. novembra nepredstavuje seriózne definovaný politický pojem, hodnotenie opierajúce sa o kritický rozbor, ale je skôr politickou nadávkou. Súhlasím, v Československu postupne narástla byrokracia, bujnela korupcia, zneužívanie moci, kádrovanie a previerky, uplatňovali sa nedemokratické metódy moci. (Dnes toto všetko hádam nie je?). Na druhej strane si treba všimnúť ako sa postupuje v demokratických štátoch, kde existujú prepracovanejšie a technicky dokonalejšie prostriedky na sledovanie občanov. Mám na mysli kádrovanie pomocou personálnych útvarov a elektronických kartoték podchycujúcich detaily i zo súkromného života temer každého občana. A to všetko sa deje v tzv. najvyspelejších demokratických štátoch, teda u našich najväčších vzorov – USA, Nemecku, Francúzsku a Veľkej Británii. Obrovské peniaze hrajú v týchto krajinách kľúčovú úlohu a korupcia politikov je tu bežná…

Protikladom slova „totalita“ je dodržiavanie ľudských práv a tie nie sú dodržiavané ani v týchto demokratických kolosoch. Politickí väzni sú aj v Severnom Írsku, dodnes okupovanom Veľkou Britániou. Tou Britániou, na čele ktorej donedávna stála Margaret Tchatcherová, ktorá nám udeľovala lekcie z demokracie.

A čo činnosť neototalitnej spravodajskej služby Spojených štátov amerických, CIA, ktorá okrem vojenskej, vedecko-technickej a politickej špionáže v zahraničí, organizovala desiatky štátnych prevratov po celom svete, pripravovala a uskutočnila vraždy zahraničných štátnikov? Viedla a financovala najrôznejšie podvratné a vojenské operácie proti Nikarague, Kube, Iránu, Angole, Chile a v neposlednom rade i v štátoch bývalej východnej Európy.

Krátko povedané slovo „totalita“ je prežitok. Nedá sa pridávať adjektívum „totalitný“ k systému, ktorý si na ochranu svojich záujmov (pred možným vonkajším nepriateľom) vybuduje svoju vnútornú spravodajskú službu, teda kontrarozviedku. Na celom svete, v rozvojových a vyspelých demokratických štátoch je tento proces rovnaký a prirodzený. Ako som už uviedol, výnimkou nie je ani náš najväčší vzor – vyspelá demokratická spoločnosť USA.

USA – vzor demokracie

V tomto najdemokratickejšom štáte sveta využívajú na tento účel Federal Bureau of Investigation – FBI (Federálny vyšetrovací úrad). FBI nie je nič iného, ako kontrarozviedka USA a okrem vyšetrovania kriminálnych trestných činov sa zaoberá vnútorným spravodajstvom, teda aj sledovaním svojho potencionálneho vnútorného nepriateľa.

Sú ľudia, ktorí určujú smer politiky a naopak ľudia, ktorý tento smer v jeho jednotlivých častiach v určitých úsekoch uskutočňujú. Tak tomu bolo, je i bude, kým sa štáty na celom svete nepretvoria na inú formu štátneho usporiadania. My sme túto službu vykonávali na ochranu socialistického štátneho zriadenia v ČSSR, na čele ktorého stála KSČ. Vykonávali sme ju v medziach zákona, ktorý bol pre tento spôsob riadenia našej činnosti platný a uzákonený najvyšším zákonodarným zborom ČSSR – Federálnym zhromaždením.

Na legislatíve vtedajších zákonom sa najväčšou mierou podieľal i niekdajší premiér federálnej vlády ČSFR a vtedajší predseda legislatívneho výboru JUDr. Marián Čalfa, vraj údajný spolupracovník I. správy ŠtB. Pochopiteľne, že sa našli výnimky porušenia zákona, ale tie sú všade, neexistuje nič úplne ideálne. To je utópia…

V novej forme štátneho a politického usporiadania ČSFR vznikajú nové zákony, ktorými sa bude spoločnosť riadiť. Ich akékoľvek porušenie bude sankcionované. Bude teda spoločnosť po štyridsiatich rokoch opäť zatracovať tých, ktorí iba vykonávali svoju profesiu zameranú na ochranu demokracie?

Budú opäť braní na zodpovednosť ľudia, ktorí sa podieľajú v rámci ochrany a obrany demokracie na vytváraní rôznych projektov zameraných na tento účel ako napríklad v minulosti projekty „NORBERT“, (vytipované osoby z disentu mali byť v rámci tejto akcie internované do zhromažďovacích táborov, čím sa malo zabrániť ich ďalšej politizácii), „ASANÁCIA“ (podrobne rozpracovaný projekt ako nepohodlných a vytypovaných ľudí, známymi svojimi postojmi k režimu dostať do emigrácie) a projekt „KLÍN“. O tomto projekte sa zmienim neskôr.

Kto bol Růžička alias Zifčák

V tejto knihe by som chcel tiež vysvetliť činnosť poručíka Ludvíka Zifčáka alias Růžičku. Chcel by som obhájiť svoju vlastnú osobu. Vyvrátiť tvrdenia niektorých novinárov, že som bol dublér, vraj som pracoval pre obe strany, čo nie je pravda. Pracoval som iba pre tú stranu, ktorá ma zamestnávala a ako profesionálovi mi umožnila realizovať moje pôsobenie v radoch čs. opozície, teda v disente a v študentskom hnutí v rámci akcie „KLÍN“.

Tento projekt vznikol v roku 1987, kedy Charta 77 vydala k 10. výročiu svojho vzniku dokument „Slovo k spoluobčanom“. V ňom bola okrem iného zakotvená výzva, aby sa ľudia prebudili do svojho občianstva, aby sa konečne začali zbavovať strachu. Svojim spôsobom sa týmto dokumentom Charta 77 oficiálne začlenila do politiky a vstúpila na otvorenú politickú scénu. To bolo dôvodom vypracovať uvedený projekt, ktorý by zmobilizoval agentúrne tykadlá v celej spoločnosti , teda i v Charte, s cieľom rozložiť sily opozície.

Projekt „KLÍN“ bol rozpracovaný do všetkých podrobností a Štátna bezpečnosť sa ním riadila až do konca novembra 1989. „V rámci projektu akcie KLÍN“, hovorí sa v dokumente, „dôsledne presadzovať diferencovaný prístup k existencii zoskupení, urýchlene budovať agentúrnu sieť a preniesť ťažisko kontrarozviedky do utajovaných foriem pôsobenia. Vytvoriť nami riadené nezávislé skupiny“ (v mojom prípade založenie Nezávislého študentského združenia – NŠZ, pozn. autora), pôsobiace vo vnútri nezávislých zoskupení ako ich vlastná opozícia… Proti hlavným organizátorom nepriateľských aktivít organizovať skryté aktívne opatrenia s cieľom minimalizovať ich materiálno – technickú základňu a obmedzovať ich aktivity. Tieto opatrenia sústrediť na Václava Havla, Petra Uhla, Ladislava Lisa, Jana Urbana, Jaroslava Šabatu a ďalších.“

Zo smerníc O agentúrno – operatívnej činnosti, schválenej ministerstvom vnútra okrem iného vyplýva: „Ak sa nedá splniť úloha „klasickými“ prostriedkami, to znamená vlastnou agentúrou alebo technikou, je možné na prienik do radov protivníka využiť i vlastné prostriedky, t.j. i osoby spravodajského pracovníka čs. kontrarozviedky…“

Existovala spoločenská objednávka po návrate kapitalizmu?

Novembrové zmeny privítala väčšina občanov našej krajiny, s výnimkou tých, ktorí na chorobných procesoch parazitovali. Väčšina si priala ozdravenie československej spoločnosti, ale skutočne chceli naše národy zničiť v Československu socializmus? Určite sa chceli zbaviť skostnatených vedúcich vládnych činiteľov. Vadil však skutočne väčšine ľudí v tejto krajine socialistický systém?

Po revolúcii došlo k celkovému uvoľneniu a k ďalším pozitívnym zmenám. Rozšíril sa priestor pre názorové a politické hľadanie a porovnávanie stanovísk. Môžeme slobodne cestovať do zahraničia, väčšia pozornosť sa venuje ekológii i keď doteraz iba slovne…

Ľudia s dychtivosťou načúvajú veľkým slovám o slobode, práve, láske a morálke a súčasne s tým sme však aj svedkami znepokojivých javov. Rýchle premeny v presvedčení, nenávistných kampaní a štvaníc, nových čistiek a kádrovanie podľa politickej príslušnosti a zmýšľania… Je možné vidieť narastajúce sebavedomie a mnohokrát aroganciu, ale tiež časté prekvapivé zaváhania a nerozhodnosť nových činiteľov moci.

Porovnávame predvolebné sľuby s povolebným správaním. Vidíme opäť narastajúce rozpory medzi slovami a činmi. Už teraz sa ukazuje, že sa nevyhli ani tej politickej sile, ktorá z prevratných udalostí vznikla a prebrala zodpovednosť za ďalší vývoj v krajine.

Predstavy o tom, že sa v priebehu krátkej doby zdvihneme na úroveň našich južných susedov a iné optimistické očakávania už nenávratne miznú. Životná úroveň nielen stagnuje, ale v niektorých vrstvách sa už začína citeľne znižovať. Celá rada ľudí dnes žije na hranici biedy. Máme výraznú infláciu a narastajúcu nezamestnanosť, ktorá hrozí ešte katastrofálnejším nárastom.

V tomto smere si dovolím citovať známeho marxistu Egona Bondyho: „Ľudia v novembri minulého roku nechceli žiadny návrat ku kapitalizmu, ale naopak, že sa socializmus bude rozvíjať bez deformácií a potom naraz bola predložená ako jediná alternatíva cesta späť ku kapitalizmu. Začalo sa autoritatívne vyhlasovať, že akákoľvek socialistická alternatíva je vylúčená, začalo sa hovoriť, že je to vedecky zistené a dokázané. Žiadny iný návrh predložený nebol.“

Obyčajní ľudia možno i týmto sľubom verili. Hádam aj uverili ekonomickému demagógovi, federálnemu ministrovi financií Ing. Václavovi Klausovi, CSc., ktorý v roku 1990 tvrdil, že je pre nás ekonomickejšie ak budeme obchodovať s našim odvekým obchodným partnerom ZSSR za svetové ceny. Možno tomu skutočne veril, ale v súčasnej dobe kupujeme od ZSSR barel nafty päťkrát drahšie ako v roku 1989. Je to však za vytúžené „svetové ceny“ a to je podstata nášho ekonomického „víťazstva“. Čo na tom, že ešte v roku 1989 bola v Moskve podpísaná premiérom vtedajšej vlády Ladislavom Adamcom zmluva o tom, že až do roku 1995 budeme so Sovietskym zväzom obchodovať podľa starého spôsobu, teda platbou v rubľoch , čo ako som už uviedol, bolo pre nás zhruba päťkrát lacnejšie ako v súčasnej dobe.

Cieľom mojej knihy nie je hodnotiť jednotlivých štátnikov a ministrov. Minister Klaus je osobne negatívne hodnotený odborníkom ďaleko fundovanejšími, napr. profesorom M. Zeleným, ktorý napísal:  „Pán Klaus je zrejme génius a veštec, keď v Chicagu v roku 1989 vystupoval ako budúci minister financií ČSSR.“ Pán profesor šiel ešte ďalej a vyjadril sa, že „minister Klaus by bol na Západe vyhodený už z prípravného kurzu študentov ekonómie.“ Tak teda naozaj neviem, čo si myslieť o geniálnych schopnostiach nášho súčasného ministra financií.

Ponovembrový režim sa vzdal hľadania až príliš skoro. Nenadväzuje citlivo ani na rôzne vývojové trendy v súčasnej Európe. Ani sa nepokúša s väčším nadhľadom preskúmať doterajší vývoj v krajine. Nehľadá pôvodné riešenia, ale skôr sa obracia k minulosti, v hospodárstve k autentickým, dnes už v rade európskych krajín značne modifikovaným formám kapitalizmu, v politike k parlamentarizmu a štátu, ktorý sa prílišnej sociálnej záťaže vedome zbavuje. V ideológii mieri k čistému, alebo skôr k hrubému idealizmu, ale tiež k antikomunizmu, antisocializmu, k filozofickému idealizmu a náboženstvu. Podľa všetkého skoro dôjde k hlbokému prepadu ekonomickej výkonnosti, ktorá prinesie veľké materiálne straty. Doplatia na ne predovšetkým tí ľudia, ktorí sa dnes z politiky sťahujú. Doplatia na ne ľudia práce a vôbec ľudia horšie situovaní. Nechcem sa ďalej zaoberať budúcim ekonomickým vývojom v našej krajine. Nie som ekonóm a možné je, že moje vysvetlenie je celkom scestné.

Radšej pristúpme k tomu, ako to asi onoho 17. novembra vlastne bolo…

(Pokračovanie nasleduje o niekoľko dní.)

Redakcia dielo vydáva „tak ako je“, nijako nezasahovala do obsahu príspevku (okrem formátovania) a nepreberá žiadnu zodpovednosť za prípadné nejasnosti alebo faktické nezrovnalosti.

---