Po dvoch desaťročiach normalizácie nasledovalo zatiaľ vyše 30 rokov abnormalizácie. Spustil ju člen komunistickej vlády a následne jej predseda Marián Čalfa, ktorý v záujme pokračovania svojej politickej kariéry zariadil, aby komunistické Federálne zhromaždenie jednomyseľne zvolilo prominentného disidenta Václava Havla za prezidenta Československej socialistickej republiky.
Využil niekoľko všeobecne známych faktorov. Predovšetkým za socializmu boli všetci poslanci zvyknutí hlasovať za akýkoľvek zhora autoritatívne predložený návrh. V najvyšších štátnych funkciách nemohli pôsobiť osoby rovnakej národnosti. Marián Čalfa si zrazu uvedomil, že je Slovák, a keď bude naďalej zastávať post federálneho premiéra, automaticky tým znemožní, aby sa Alexander Dubček stal hlavou štátu, hoci bol medzinárodne i vnútropoliticky určite populárnejší ako Václav Havel. Osobné záujmy prominentného disidenta zázračne splynuli s osobnými záujmami prominentného komunistu.
Marián Čalfa – ako autor takzvaného lustračného zákona – zabezpečil, aby sa tento problematický legislatívny dokument nevzťahoval na predstaviteľov komunistických vlád a vyhol sa aj ďalším kategóriám – veď napríklad horlivý pravicový propagandista Miroslav Kusý bol pôvodne vedúcim ideologického oddelenia Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska a nemenovaní predstavitelia staronových elít boli funkcionármi komunistickej strany – najmä vo vedeckých a kultúrnych inštitúciách.
Súčasná etapa vývoja už očividne počíta s vysokým vekom a úmrtím väčšiny osôb exponovaných koncom roka 1989, preto sa v legislatívnom procese zjavujú snahy paušálne zavrhnúť aj doteraz dôsledne tabuizované kategórie niekdajších vplyvných štátnych a straníckych činiteľov. Isteže je to súčasť dodatočnej politickej polarizácie, za ktorou stoja predovšetkým záujmy USA.
Podobné aktivity sa nenáhodne v čase a v priestore prelínajú so stupňujúcou sa agentomániou jednostranne orientovanou proti Rusku. Na svete však sotva môže existovať krajina, ktorá by bola natoľko bezvýznamná, aby v nej nepôsobili nijaké zahraničné spravodajské služby. K tomu prirátajme mediálne živenú naivnú predstavu, že dvaja príslušníci ruskej rozviedky spáchali všetky hriechy sveta. Lenže znalci dobre vedia: jeden špión – žiadny špión. Veď inak by štáty nepotrebovali celé početné a nákladné špionážne inštitúcie – stačil by im jeden James Bond alebo dvaja Rusi.
V načrtnutých súvislostiach sa oficiálne miesta nevdojak priznali k tomu, že zbrane na území členských krajín NATO môžu byť a sú určené aj na podnecovanie a udržiavanie ozbrojených konfliktov – napríklad v Sýrii a na Ukrajine. To je naozaj vážne svedectvo o mierumilovnom a demokratickom Západe, ktorého sme už neodmysliteľnou – hoci navždy materiálne i duchom chudobnejšou – súčasťou.
A na dôvažok podľa ruských oficiálnych informácií je cieľom aktuálnej českej aféry mediálne prekryť zmarený pokus o ozbrojený prevrat v Bielorusku vrátane fyzickej likvidácie prezidenta, na ktorom sa podieľali Spojené štáty americké, Poľsko a Ukrajina.
Mgr. art. Pavol Janík, PhD. (magister artis et philosophiae doctor)
predseda Spolku slovenských spisovateľov (2003 – 2007)
tajomník Spolku slovenských spisovateľov (1998 – 2003, 2007 – 2013)
šéfredaktor časopisu Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník (2010 – 2013)
Jeho diela preložili do 28 jazykov a publikovali v 45 krajinách.
Článok po dohode s autorom nie je možné komentovať. Privítame, ak svoju reakciu napíšete formou samostatného príspevku.
