Zoči-voči súčasnej podvyživenosti našej kultúry a osobitne literatúry sa nevdojak vynárajú porovnania s obdobím pôsobenia prvého slovenského ministra kultúry Miroslava Válka, ktorý celkom iste nebol lokálnym básnikom folklorizujúcej gestikulácie. Hoci mal k Slovensku úprimný a žičlivý vzťah, bol predovšetkým neúprosným básnickým analytikom globálnej krízy ľudskej civilizácie, čo sa markantne prejavovalo aj vo vyhranenej polohe všadeprítomnej irónie. V zmysle svojej orientácie na nadnárodné estetické a etické hodnoty, ako aj v spojitosti so systematickým reflektovaním univerzálnych problémov ľudstva sa Válek s rovnakým záujmom dotýkal tém intímne blízkych i zdanlivo vzdialených.
Válek svojím životom, myslením a konaním zámerne a cieľavedome prekročil hranice sterilne chápanej poézie a tvorivými činmi i občianskymi postojmi (so všetkými rizikami) vstúpil do verejného diania. Podobne, ako mnohí iní predstavitelia slovenskej kultúry v rozličných obdobiach vývoja, ani on neodmietol politickú výzvu svojej doby, ktorú – ako vieme – si človek nevyberá a zodpovednosť nesie len za vlastné konkrétne skutky, realizované v historicky danom spoločenskom kontexte.
Válek sa bezo zvyšku nezmestí do nijakých ideologických schém – bol minister kultúry Slovenskej socialistickej republiky s katolíckym pozadím; moderný, kozmopolitne orientovaný človek s výrazným slovenským zázemím; liberálne založený člen vrcholného orgánu komunistickej strany; vo vtedajšom čase úpadku kritérií (mimochodom – akoby dnes nebol ešte väčší úpadok kritérií) vždy kládol dôraz na evidentnú umeleckú a všeobecne profesionálnu kvalitu (mimochodom – ktože ho kladie dnes?).
Tieto aspekty sotva možno prehliadnuť a určite nenechávajú ľahostajnými ani tých, ktorí svojimi východiskami, pozíciami, talentovými možnosťami a morálnymi dispozíciami stáli mimo Válkovej osobnej priazne a mocenskej podpory.
Válek ovplyvnil kreatívne úsilia a myšlienkové ambície niekoľkých nasledujúcich generácií básnikov. Kedysi sme sa spolu denne stretávali na ním riadenom ministerstve kultúry. V pamäti mi utkveli najmä dve jeho vyjadrenia. „Vy umriete na duchaplnosť.“ „Som rád, že píšete proti nám. Len v tom pokojne pokračujte, pretože je to potrebné.“ Dnes vídam Válka už len nadránom v nebeskej kaviarni, kde mi hľadí do očí uhrančivým pohľadom, akoby chcel povedať, že úlohou aj nášho pokolenia je opravovať stroskotané lode, plné pokladov a tajných posolstiev. Ale neviem, či sa ešte nájdu na všetko odhodlaní muži, ktorí budú ochotní ponárať sa až na dno svojich snov o budúcnosti, kde sa v zahmlených zrkadlách pamäti chveje ranný spev tých, čo už dávno pred nami odišli do iných dimenzií súcna. A tak už asi nikdy nebudeme rozumieť všetkým slovám, ktoré Válek pošepky vyslovoval do mrazivého ticha vesmíru.
Jedna vec je však nesporná. Ani jeden z nasledujúcich slovenských ministrov kultúry Miroslavovi Válkovi nesiaha ani po päty. Preto je stále aktuálna naliehavá otázka nášho duchovného bytia, či nebytia: Kto po Válkovi?
Mgr. art. Pavol Janík, PhD. (magister artis et philosophiae doctor)
predseda Spolku slovenských spisovateľov (2003 – 2007)
tajomník Spolku slovenských spisovateľov (1998 – 2003, 2007 – 2013)
šéfredaktor časopisu Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník (2010 – 2013)
Jeho diela preložili do 28 jazykov a publikovali v 45 krajinách.
Článok po dohode s autorom nie je možné komentovať. Privítame, ak svoju reakciu napíšete formou samostatného príspevku.
